streda, február 20. - Aladár, Álmos (hu) - Lívia (sk) 1 EUR = 317 HUF 3 °C
Blog

A tretí muž mlčal…

Ako každý správny muž zájdem si občas do svojej obľúbenej krčmičky, kde čapujú najlepšie pivo v meste /názov neprezradím – bola by to skrytá reklama/, chvíľku posedím, prečítam niečo z prinesených novín, poobzerám sa po ľuďoch, známych pozdravím, odchlipnem si piva atď. Nedávno som sa pristihol, ako takmer nechtiac počúvam slová, ktoré ku mne prichádzajú od vedľajšieho stola.

Sedeli tam traja, podľa videnia známi muži. Boli mladší ako ja, ale iste cez sedemdesiatku. Jeden Ing, druhý JUDr a tretí MUDr. Samí vzdelanci a ako sa ukázalo, pamätníci a naslovovzatí ušomranci.
Prvý muž: “Tak ty mi tu budeš tárať o súčasnom futbale v Komárne? Vieš ty vôbec kto boli napríklad  Hámori, Kádár Pišta bácsi, Kerepecký, Kováč, Vrečič, Szenczi a ďalší. To boli futbalisti. Hrali ešte na starom ihrisku v Ráczkerte pri vodárenskej veži. Hrali divíziu. Vieš aká to bola súťaž? Nie ako teraz, nejaká štvrtá liga alebo čo je to. Vtedy sa hralo pred plným hľadiskom! A teraz? Choď sa pozrieť!”
Druhý muž: “A ty si kedy bol na futbale naposledy?”
Prvý muž: “Keď tu hrala Dukla.”
Druhý muž: “Tak čo kecáš sprostosti, choď sa pozrieť a budeš prekvapený. Aj terajší chlapci hrajú celkom slušný futbal.”
Tretí muž mlčal, iba si odpil z piva a poutieral fúzy.

Ja som sa tváril, že ma ich rozprávanie nezaujíma a listoval som v novinách. To poznám z detektíviek. Ak sa chceš tváriť nenápadne, kúp si noviny a skry sa za ne. Ale chlapi pokračovali.
Druhý muž: “Pozrite sa na toho starého tam pri vedľajšom stole. Číta noviny. Ide na pivo, cestou odbočí do novinového stánku, za drahé prachy kúpi dennú tlač, prinesie si ju sem a číta. Ja keď som chodil do niekdajšej Centrálky, to bolo iné. To bola kaviareň vtedy ešte predvojnového typu. Noviny viseli na nejakom vešiaku v akomsi rámčeku, čašník ti ho priniesol spolu s pivom alebo kávičkou, poprial príjemné posedenie a v tichosti odišiel. To bola Kaviareň s veľkým K!  A teraz? Samé putiky, často bez obsluhy, hudba tak akurát z music boxu na plné pecky, disco cluby, herne na každom kroku. Ešteže tu je to celkom normálne!”
Prvý muž: “Keď už spomínaš na staré časy, kde sú naše kiná? Tatra zanikla, z Litovela sa stal hotel, amfiteáter premieta iba sporadicky filmy, na ktoré sa nedá ani pozerať. Iste sa pamätáte, aké dlhé rady stáli pred Tatrou, až kdesi pred bankou alebo čo tam dnes je.A to boli filmy, čo ti poviem, pamätáte sa Civil a pályán, Akcia B, Pád Berlína, Csárdáskirályno, Malý partizán atď. A dnes samé krváky, strašidlá, výbuchy, naháňačky aj to iba v televízii.”
Tretí muž iba mlčal a mlčal… Zrejme tak ako vy, milí čitatelia, vedel svoje. Vedel, že čas sa nedá zastaviť, že všetko ide ďalej, zdokonaľuje sa, prichádzajú stále nové a nové impulzy, nové generácie, ktoré žijú svoj život a nemôže nikto chcieť, aby žili v starých spomienkach. Vedel, že nadarmo sa budú v spomienkach vracať do minulosti, nemôžu staré časy vrátiť. Chvála pánu Bohu!

Zložil som noviny, dopil pivo a vstával na odchod.  Až keď som prišiel k dverám, začul som tlmene: “Pozrite sa, ten starý celý čas ani nemukol.” Na to tretí muž konečne prehovoril pomerne hlasno, aby som ho počul: “No asi patrí  medzi tých, ktorí hovoria iba vtedy,ak je o čom.” A tak som si spomenul na výrok Jana Wericha: “Predstavte si to ticho, keby každý hovoril len to, čo vie.” Tak už mlčím.

John Brady

FEL