piatok, november 16. - Ödön (hu) - Agnesa (sk) 1 EUR = 322 HUF 0 °C
Mix

Béla Keszegh: Toto rýchle životné tempo je pre mňa prirodzené

V Komárne sa počas uplynulých rokov pomaly ale isto stalo najpopulárnejším športom sťažovanie sa. Pohoršujeme sa nad výmoľmi na cestách, nad stavom verejného osvetlenia, nad bezdomovcami, hromadnou dopravou, psami, mačkami, a samozrejme, zo všetkého, dokonca aj zo smeru vetra viníme vedenie mesta. Ja sama som nebola iná. Až kým minulý týždeň niekto moje „slová do tmy” Niekto nezačul, a nesľúbil, že moju záležitosť na druhý deň vybaví. Na moje obrovské prekvapenie už na nasledujúci deň opravili v našej ulici verejné osvetlenie. Ojedinelý prípad! – myslela som si. Avšak čoskoro vyšlo najavo, že tomu tak nie je. Veru, je tu Niekto, ku ktorému sa naše ponosy dostanú, kto nám venuje pozornosť, pre koho je dôležitá kvalita života Komárňanov. Ako je možné, že viceprimátor Mgr. Béla Keszegh je takmer vždy a všade, a o všetko sa stará?

Pre mňa je toto rýchle životné tempo prirodzené – hovorí Béla Keszegh, a zároveň vypína zvonenie na svojom telefóne. – Takto som vyrastal. Môj otec bol dlhé roky riaditeľom miestnej základnej školy, neskôr počas troch volebných období starostom. Vždy pracoval, vždy bol pripravený konať v záujme komunity a obyvateľov. Mamka zas bola oduševnenou, angažovanou učiteľkou, ktorá sa aj mimo školy venovala deťom, a ktorá veľmi rada učila.

Deti pedagógov to nemávajú ľahké, Váš otec bol dokonca riaditeľom školy, ktorú ste navštevoval. Postavili latku vysoko?

Môj otec mal svoje pevne stanovené, nemenné a prísne pravidlá. So svojím o štyri roky starším bratom sme však boli v puberte typickými rebelmi. Steny našej izby sme vytapetovali plagátmi skupiny Metallica, nechali sme si narásť vlasy a nosili sme náušnice. Brat dláždil cestu, vybojoval tie najťažšie boje. Teraz, keď som už sám rodičom, vidím, ako múdro a s akým vynikajúcim pedagogickým cítením naši rodičia určili hranice podpory našich úletov. Učiteľský plat sme boli nútení doplniť príjmami z pestovania zeleniny, a do týchto prác nás, deti, pravidelne zapájali. Prinieslo množstvo obetí v záujme toho, aby sme s bratom obaja mohli vyštudovať.

Pracovali ste ako pedagóg na gymnáziu a univerzitnom centre, neskôr ste pôsobil ako novinár v tlači, online médiách i vo verejnoprávnom rozhlase. Prečo ste sa rozhodol venovať politike a problémom verejného života?

Na univerzite, kde som študoval anglický jazyk a literatúru, prijali spomedzi 1260 uchádzačov len osemdesiat. Dopyt po anglicky hovoriacich ľudí však bol taký veľký, že na pedagogický dráhu sme sa dali len niekoľkí. Do práce som nastúpil len pár dní po štátniciach. Učil som veľmi rád na gymnáziu i na univerzite, kde som potom mal možnosť študovať ďalej. Vybral som si politológiu na Univerzite Corvinus. Tieto roky boli z profesionálneho hľadiska veľmi užitočné, veľa som publikoval, vypracovával som projekty, zúčastňoval som sa konferencií. Ako asistent poslanca SNR som sa dostal do Bruselu, do Európskeho parlamentu, a mohol som pracovať aj v blízkosti zákonodarného procesu v Bratislave. Tá práca však bola pre mňa príliš abstraktná. V porovnaní s ňou dokáže človek na miestnej úrovni – tak, ako som to videl aj na príklade svojho otca – pomáhať ľuďom oveľa efektívnejšie.

Nie je to trochu prehnané, že na sociálnej sieti často až do neskorého večera riešite problémy obyvateľov?

Ani sa nepamätám, kedy som si naposledy vypol telefón. Často sa stáva, že mi napíšu cez víkend a neskoro večer, ale aj ja sám často fotím a preposielam kompetentným veci, ktoré musíme vyriešiť. Úradníci sa nie vždy tešia takémuto tempu, ale uvedomujú si, že im k výkonu práce poskytnem všetku potrebnú pomoc a podporu. Ak hľadíme na vedenie mesta zvonku, môže sa stať, že stačí rozdeliť peniaze a rozhodnúť, kto koľko dostane. V skutočnosti však väčšinu práce tvorí riešenie problémov, administratívne úkony a príprava. Rekonštrukcia 15 ulíc si vyžaduje dlhú prípravu, a môže sa stať, že nepozorný robotník namaľuje na cestu krivú čiaru, alebo že sa obyvateľom nepozdáva dlažba, ktorou musí byť daná cestná komunikácia vydláždená na príkaz pamiatkárov. Som však presvedčený, že budovanie a rozvoj posledných rokov je očividný. Predtým sme sa pýtali: prečo sa nič nedeje? Súčasné pripomienky hovoria o tom, prečo sa to realizovalo tak či onak, kde sa vyskytujú chyby na sedem kilometrov dlhom úseku zrekonštruovaných ciest. Celé mesto si však musí zvyknúť na toto tempo, na to, že cesty nielen látame, neopravujeme len polovicu chýb, ale kráčame dlhými krokmi.

Rodina vám nevyčíta, že sa aj počas dovolenky venujete veciam verejným?

Manželka Simona si už zvykla na to, že sa vždy mrvím. Ako Talianka, má iný názor na odpočinok a relax, ale môj prístup akceptuje a v práci ma podporuje. Aj ja však doma varím a upratujem, a pred niekoľkými rokmi so sa zhostil aj úlohy vymieňania plienok.

Vaša manželka pochádza z Talianska, dokonca z blízkosti Florencie v Toskánsku. Obľúbila si už naše mesto?

V prvých rokoch jej chýbal rušný život, ktorý je pre Talianov charakteristický. Chýbali jej popoludnia a večery, keď si priatelia sadnú do kaviarne a úprimne sa porozprávajú o všetkom – o dobrom i zlom. Zvykla si už však na tunajšiu mentalitu, tempo tunajšieho života. Počas uplynulých rokov získala množstvo priateľov, naučila sa plynulo hovoriť maďarsky, a robí pokroky aj v slovenčine. Žije tu už dlhých 15 rokov, ale vďaka tomu, že pochádza zďaleka, ma dodnes upozorňuje na veci, ktoré si my počas uponáhľaných všedných dní ani nevšimneme. Na hodnoty, pri ktorých denne prechádzame, na dobré i zlé ľudské vlastnosti, ktoré nás môžu posilniť, alebo naopak, oslabiť. Komárno má vynikajúce možnosti, a mnohé zmeny si vyžadujú len lepší ľudský prístup. Práve v tejto oblasti musí vedenie mesta vysielať pozitívne signály.

Za posledné roky sa z mesta mnohí odsťahovali za prácou a živobytím. Vy ste nemysleli na to, že by ste svoje vedomosti a schopnosti zúročovali niekde inde?

Nakoľko aj manželka ovláda viacero jazykov, táto možnosť je daná. Ale uvedomuje si aj to, ako úzko som spätý s naším mestom. Tu som sa narodil, od gymnaziálnych rokov ma sem pútajú priateľstvá, žil som v rôznych častiach Komárna. Verím, že kým dnešné deti vyrastú, vrátime tunajším obyvateľom to niekdajšie komárňanské sebavedomie, ktoré bolo v minulosti pre našich občanov také typické. Malo to svoju váhu a význam, keď niekto o sebe vyhlásil, že je Komárňanom.

Ak sledujeme vývoj v okolitých mestách, musíme pripustiť, že ponosy obyvateľov majú často svoje opodstatnenie.

Žiaľ, ponosy sú pochopiteľné. V predchádzajúcich dvoch desaťročiach zostalo mnoho príležitostí nevyužitých. Komárno je držiteľom celoštátneho rekordu v tom, že ani jedna zo škôl nebola zrekonštruovaná, dokonca nedokázali realizovať (implementovať) úspešný projekt na Ulici práce. Mnoho sloganov kampane odznelo aj v súvislosti s termálnym kúpaliskom, projekt sa však dostal iba do fázy štúdií. Môžeme spomenúť cesty a športové inštitúcie. Financovať teda potrebujeme mnohé oblasti, musíme skresať značný sklz, a čo je ešte dôležitejšie: musíme si opäť získať dôveru obyvateľov. Som však toho názoru, že v posledných rokoch sa nám podarilo určité veci skutočne zmeniť – dokazujú to fakty, čaká nás už len zrýchliť tempo. Zbavili sme sa čiernej listiny, čakajú nás úspešné projekty, prichádza k nám investor sľubujúci mnohé pracovné miesta, rekonštruujeme cesty a chodníky, a opeknieva aj budova bývalého Župného domu. Zrekonštruovali sme aj bazény krytej plavárne a termálneho kúpaliska. Školám sa dostáva čoraz viac financií, začali sme aj s rekonštrukciou materských škôl a telocviční. Vodárne a kanalizácie sme zachránili pred krachom, a dali sme ich do poriadku. Čaká nás ešte množstvo práce, nasledujúce roky ponúkajú ďalšie vynikajúce možnosti v oblasti uchádzania sa o dotácie, a zaujímajú sa o nás aj investori. Musíme budovať prosperujúce mesto, v ktorom sa chce usadiť čoraz viac ľudí, pretože tu nachádzajú upravené detské ihriská, ich deti môžu navštevovať najlepšie školy krajiny a v štartových bytoch môžu kuť dlhodobé plány. Pracovať, vo voľnom čase športovať, a pri dobrej káve sa schuti porozprávať s priateľmi. V meste, kde je výraz univerzitné mesto doslova rukolapný. Kde veríme v rozvoj, a vďaka tejto viere dokážeme zo spustnutého kina urobiť jedno z najúspešnejších premietacích sál v celoštátnom meradle, ako je tomu v prípade kina Tatra. Ak budeme patrične veriť, budeme pripravení, súdržní a odhodlaní, určite sa nám to podarí.

(Nora Janković)

FEL