štvrtok, jún 29 - Péter, Pál (hu) - Pavol, Peter, Petra (sk) 1 EUR = 309,98 HUF 28 °C
Mix

Doma – rozhovor s Danielou Kapitáňovou

Samkovi trvalo pätnásť rokov, kým sa vrátil „domov“. Toľko čakala na maďarský preklad Kniha o cintoríne z pera Daniely Kapitáňovej.

Samkovi trvalo pätnásť rokov, kým sa vrátil „domov“. Toľko čakala na maďarský preklad Kniha o cintoríne z pera Daniely Kapitáňovej. Tá sa pred necelými dvoma mesiacmi presťahovala späť do rodného Komárna.

Fotó-Valuska-Gábor

Je neobvyklé počuť o niekom, že by sa sťahoval z Bratislavy do Komárna. Ľudia majú skôr namierené opačným smerom.
Bolo to dobré rozhodnutie, som tu spokojná. Kúpila som si pekný byt a môžem povedať, že som našla v Komárne lepšie mesto, ako bolo to, z ktorého som odchádzala. Neviem, ako iní, no ja sa tu zatiaľ cítim lepšie.

Nebáli ste sa sťahovania?
Strach som mala skôr z tých praktických vecí okolo sťahovania a vybavovania, asi ako každý. Vraciam sa späť medzi priateľov. Tí mi veľmi príjemne dávajú najavo, že ich môj návrat potešil. Až ma to dojíma.

Do Bratislavy ale stále pravidelne chodíte.
Neodstrihla som sa úplne od Bratislavy. Nechala som si ešte v Rozhlase jednu reláciu, ktorú každý utorok moderujem naživo. Volá sa Ars Litera, s kolegyňou Gabrielou Magovou sa rozprávame o literatúre, čítame ukážky z kníh a rozprávame sa o pocitoch z toho, čo sme čítali. Gabika preferuje vážnejšiu literatúru, nevadia jej ani depresívne romány, ja mám radšej detektívky a tak často dochádza k stretu názorov (smiech). Robím to rada. Zaviedli sme princíp, že zvolíme slovo a hovoríme o knihách, ktoré majú toto slovo v názve. Vždy na konci relácie zistíme, že takto vybraté knihy majú vždy čosi spoločné, objavujeme zvláštne súvislosti. Človek by si myslel, že v tomto smere je názov knihy irelevantný, ale nie je to tak.

Zrejme sa dnes už nenájde veľa ľudí, ktorí by sa chceli rozprávať o tom, čo čítali.
Paradoxom je, že ľudia, ktorí preferujú čítanie náročnejšej literatúry, sa nepotrebujú potom tri hodiny o knihe rozprávať. Je to pre nich intímny zážitok.

Vašu Knihu o cintoríne preložili do Maďarčiny. Je trochu prekvapením, že až teraz.
Aj ma mrzelo, že Kniha o cintoríne vyšla už v štrnástich jazykoch, ale nie v maďarčine. Ale podarilo sa! V apríli minulého roku bolo Slovensko čestným hosťom Budapeštianskeho knižného festivalu. Podarilo sa spraviť obrovskú akciu a do maďarčiny prekladali štyridsať slovenských titulov. Do výberu sa dostala aj moja knižka. Veľmi ma potešilo, že maďarskí Maďari tú knihu pochopili dokonale. Paradoxne, tí slovenskí to do veľkej miery mylne brali ako provokáciu.

Takže sa za Dunajom Samko páčil?
Neviem, či mi niekto filtroval reakcie, ale nepočula som žiadne negatívne kritiky. Práve pozitívne hodnotenia od maďarských spisovateľov ma dojali zrejme najviac zo všetkých po celom svete. Jedno veľmi prestížne maďarské divadlo ju dokonca zaradilo do dramatického plánu.

Vy ste vybrali tento titul, alebo si ho žiadali oni?
Nemala som na výber žiadny dosah, ale zrejme by som sa ani ja nerozhodla inak. Slovenská strana predložila množstvo titulov a maďarské vydavateľstvá si z nich potom vyberali. Mala som to šťastie, že si knižka zaujala vydavateľstvo Magvető, čo je jedno z najlepších v Maďarsku.

V ankete osobnosť roka, ktorú zverejnil Denník N ste neuviedli nikoho, prečo?
Otázka bola postavená tak, že ktorá osobnosť hýbala rokom 2016. Ja som napísala, že Slovenskom bohužiaľ nehýbali osobnosti, ale osoby. Osobnosť pre mňa znamená čosi výnimočné a nenachádzam nikoho takého. A už vôbec nie medzi politikmi.

Keď sme sa stretli naposledy, riešili sme také „banalitky“, ako slovensko-maďarské vzťahy a čítanie. Dnes ale naberajú politickú silu extrémisti a majú podporu najmä medzi mladými ľuďmi.
Mladí ľudia sú radi, že môžu oddane niečomu veriť. My sme vyrastali ešte v presvedčení, že je krásne veriť v demokraciu. nedopadlo to podľa predstáv, ale dôležitý bol ten náš vnútorný pocit, že raz chceme zažiť to, v čo veríme. Mnoho mladých ľudí ale dnes chce veriť nejakému vodcovi. Niekedy podľahnem pokušeniu a čítam si statusy mladých ľudí na Facebooku. Bola by som zvedavá, či by boli schopní tie nenávistné veci povedať človeku aj do tváre. Už by neboli chránení tými šialenými prezývkami ako napríklad Biele Slovensko. Obávam sa, že raz príde čas, kedy ich bude toľko, že to množstvo im dá pocit, že budú môcť otvorene volať po násilí. Ani oni sami si ešte asi nie sú veľmi istí, kvôli čomu budú vešať, nemajú to celkom premyslené. Či kvôli tomu, že mám krivý nos, hnedé oči, alebo preto, lebo môj starý otec bol Číňan.

Myslíte, že je to v dnešnom svete, v Európe, naozaj možné?
Neviem, či niekedy prevládnu. Z ich vyjadrení na Facebooku mám ale pocit, že si raz dokážu sformulovať, kto je ich nepriateľ. Ak ich bude dosť veľa, budú si môcť dovoliť úplne roztopiť svoju individualitu v mase rovnako oblečených a bude z nich masa anonymov. Zatiaľ len nenávidia. Dosť ma dnes zaráža, že pred mnohými rokmi to boli v podstate len nevzdelané frustrované deti. Dnes si už aj medzi známymi ľudia hovoria: „Nepodporujem extrémistov, ale v niečom má pravdu.“

Súhlasím s tým, že môžu mať pravdu, ale to napokon nie je až tak náročné.
Každý má v niečom pravdu. Aj Stalin alebo Lenin mali v niečom pravdu. Najväčším paradoxom je, že tí extrémisti nemusia vlastne nič robiť. Len sedia, čakajú a hovoria si, že tí druhí sa „zhovadia“ aj sami. Ja som politiku prestala sledovať. Pôsobí to na mňa depresívne.

Dali ste si do nového bytu aj televízor?
Už vyše dva roky nemám televízor. Bolo to veľmi dobré rozhodnutie a každému to odporúčam. Už som sa nemohla pozerať na tie veľkolepé šou, ktoré utvrdzujú človeka v bombastickom gýči. Tvária sa pritom charitatívne, akoby to robili pre talenty a vôbec nie pre peniaze. Nahlodávajú vkus ľudí a oni si už naozaj myslia, že toto je to zaujímavé. Alebo vysielajú seriál, ktorý nemá iné ambície, len povedať ľuďom, že banality sú hodnoty a že nemusia nad vecami uvažovať, pretože je všetko veľmi jednoduché. A keď sa ľudia na obrazovke vyjadrujú tým istým plochým jazykom ako ja doma, to znamená, že ja som na úrovni televíznych hrdinov. Používajú rovnaký jazyk, riešia rovnaké problémy, majú také isté šálky ako ja, čiže vlastne aj ja som súčasťou nejakej nekonečnej telenovely. Akurát sa to nevysiela. Tento typ produkcie rezignoval na akúkoľvek metaforu, akýkoľvek presah k myšlienke. Teraz zniem ako mravokarca, veď nech si ľudia pozerajú, čo chcú. Ale nech sa potom nikto nediví, že diváci odmietnu pozerať čokoľvek náročnejšie. Nijak ich k tomu nevychovávame. Keď som si toto uvedomila, strčila som televízor na skriňu

Čomu sa venujete?
Píšem rozprávku pre rozhlas a dostala som ponuku, ktorú si veľmi vážim. Mala by som napísať detektívnu hru pre Slovenské národné divadlo. Hneď, ako dopíšem rozprávku, vrhnem sa na to. Dúfam, že splním očakávania a vrahom nebude záhradník (smiech). Mala by to byť úplne klasická žánrová detektívka.

Niekto tam teda zomrie?
To sa v detektívke patrí (smiech). Áno, bude sa tam vyšetrovať úmrtie.

Je náročné preniesť detektívku na divadelne dosky?
Divadelná detektívka je hádam najťažší žáner, pretože divák sa môže pozerať kam chce. Nemôžete mu prikázať alebo zakázať pozerať sa na postavu. Vo filme to spravíte jednoducho, jediným záberom. Každý herec na javisku si v tej situácii musí byť vedomý toho, že každý pohľad, každý pohyb môže čosi znamenať. Aj herci to budú mať náročné, budú musieť celý čas klamať diváka, aby bolo rozuzlenie skutočne prekvapením. Veľký problém autora detektívky je ale to, že musí vymyslieť tak absurdnú situáciu, aby tam neprišla polícia. Čo si počnem s políciou na scéne? Keby sa to stalo v realite, tak prídu policajti, všetkých vyhodia a štrnásť hodín budú zbierať dôkazy. Musíte vymyslieť takú zápletku, aby tam musel prísť súkromný vyšetrovateľ.

Keď píšete detektívku, asi musíte mať poriadne premyslené rozuzlenie už skôr ako vôbec písať začnete.
Autor musí vedieť aj to, ako ktorú postavu namočí do podozrenia. Niekedy na to stačí aj veta. Každá postava sa ale musí správať podozrivo. Tým, že sú všetci stále na scéne, musia si dávať veľký pozor. Niekedy je pre dej dôležité aj to, ako postava zakašle. Autor hry je istým spôsobom aj režisér, lebo musí napísať, kto sa ako otočí, ak je to dôležité pri riešení hry.

To bude pre hercov náročné, ja by som určite zabudol na polovicu pohybov, kým by som sa snažil spomenúť si na text.
Na to tam bude režisér, ktorý ich bude mlátiť bičom, aby si to zapamätali (smiech). Chcela by som to napísať ako dramatizovaný román, aby herci presne chápali, prečo robia postavy to, čo robia.

Je režisér, ktorého by ste si priala, aby vašu hru zrežíroval?
Na to nemám samozrejme dosah, ale bola by som rada, keby to režíroval pán riaditeľ Roman Polák. To ale závisí od neho. Musí to byť niekto, kto miluje klasickú detektívku a ctí si tento žáner. Keď tam totiž začne pchať avantgardy, tak to celé zabije.

konyv-a-temetorol_0

FEL