Kultúra 2011. 04. 18.

Rozhovor: S Martinom Hubom o Višňovom sade

15.-ho apríla uviedlo Jókaiho divadlo v Komárne smutnú komédiu Antona Pavloviča Čechova, Višňový sad. S režisérom Martinom Hubom sme sa rozprávali o podmienkach vzniku predstavenia, o pocitoch, ktoré prežíval pri režírovaní, o jeho myšlienkach, ktoré sa viažu k dielu. Hru si budete môcť pozrieť ešte 6. a 29. mája.

Višňový sad ako by Vám do cesty postavil sám osud. Dvere, okná na javisku pochádzajú naozaj z Vášho rodičovského domu?
Na našom rodičovskom dome práve prebieha dôkladná rekonštrukcia. Osud to tak chcel, aby sme okná nemuseli spáliť, použili sme ich v tomto predstavení. Mne sú milé aj preto, že som dvadsaťšesť rokov umýval tieto okenné tabule.

Môže to byť zvláštny pocit, zo skúšky na skúšku hľadieť na tie veci, nanovo prežívať staré spomienky.
Všetci sa musíme naučiť načerpať sily na to, aby sme sa rozlúčili s tým, čo nám je z nejakého dôvodu milé. Otázne je pravdaže, za akú cenu sme ochotní s niečím sa rozlúčiť alebo nerozlúčiť. Strata vzácneho, či je to osoba, alebo vec, je zložitá záležitosť. Vojtech Mihálik, jeden z mojich obľúbených básnikov píše, že chlapec sa stáva mužom prostredníctvom toho, čo stratí. Bolesť predsa obohacuje človeka. Prípad s naším rodičovským domom nevnímam ako ranu osudu. Musím sa zmieriť s tým, čo je. Utužuje ma to, čo sa stalo.

Netajíte sa tým, že v roku 1997 ste už režírovali Višňový sad. O čom bolo to predstavenie?
Túto hru mám veľmi rád. Keď som ju prvý raz režíroval okamžite som túžil po tom, aby som sa do toho mohol pustiť znovu, pretože som cítil, že by som sa rád vrátil k určitým životným momentom týchto postáv. Veľmi sa teším, že osud to zariadil tak, aby som ho mohol ešte raz režírovať. Veľmi som ho nemenil. Táto téma je nekonečná. Uhol môjho pohľadu sa odvtedy nezmenil. Môj rebríček hodnôt sa vôbec nezmenil v tom čo si myslím o strate hodnôt, a o zmierení sa s touto stratou. V komárňanskom Jókaiho divadle som našiel nových a veľmi dobrých hercov pre predstavenie. Podľa toho, ako hrajú, cítim a viem, že svoje úlohy riešia čerpaním z osobných skúseností. Nevnucoval som im skúsenosti tých hercov, s ktorými som preniesol na javisko hru po prvýkrát. Tu zakaždým intenzívne pracujeme, preto prichádzam vždy rád do Jókaiho divadla v Komárne. Tu herci prahnú po práci, po spoznávaní vecí, na javisko vstupujú večne plní energie, neulievajú sa, a majú dostatok bolesti v duši. Neviem, či je toho príčinou historická skúsenosť, alebo terajšia historická prítomnosť. Mám pocit, že rozumejú bolesti, ale neplačú. Pocit, že som smutný, a predsa sa smejem, je veľmi čechovovský. Nemusel som vysvetľovať, čo znamená bojovať o to, čo mám najradšej.

Aj hudba je stará?
Hudbu komponoval Peter Mankovický k tomuto predstaveniu. Obyvatelia mesta v druhej časti predstavenia vravia, že počujú v diaľke židovskú kapelu. Tak divák bude počuť klezmer. Hudba je jednou z noviniek. Ozve sa aj na miestach, kde v predošlom predstavení nehrala.

Višňový sad uviedlo, v roku 1904, Umelecké Divadlo v Moskve. Stosedem rokov je nositeľom niečoho, na čo je publikum znovu a znovu zvedavé. Čo to môže byť?
Odkedy existuje ľudstvo, bolo nútené rozlúčiť sa s niečím, čo mu bolo milé, a to vždy sprevádzala určitá bolesť. Ale v blízkosti je čertík, ktorý vraví, nemusíš sa rozlúčiť, ak… Je tam to ak, ktoré znamená, že musíš zradiť sám seba. Vo Višňovom sade ponúka riešenie predstaviteľ novej spoločenskej triedy. Mohli by celkom slušne žiť, ak by vyťali višňové stromy, rozmerali pozemok na parcely a dovolili im postaviť na ich mieste letovisko s chatkami. Mám pocit, že dnešní ľudia by pokladali toto riešenie za triezve a rozumné. Nechali by sme sa zlákať, ale museli by sme spracovať, že sme dovolili vyťať niečo z vlastnej duše, niečo čo voľakedy vzniklo a odvtedy nás formovalo. Musíme sa zúčtovať so svedomím, či sa to oplatilo. Našim hrdinom sa to neoplatí. Radšej budú chudobní, život ich zomelie, ale nie sú schopní vzdať sa hodnôt, ktoré Anton Pavlovič Čechov charakterizuje višňovým sadom. Namiesto višňového sadu by sme mohli spomenúť, domácu knižnicu, alebo práve rodinu. Višňový sad reprezentuje, to čo máme radi, to čo pokladáme za cenné, a keby sme sa toho vzdali, mohli by sme síce kľudne žiť, len by sme prišli o to najdôležitejšie. A následky tejto zrady treba vliecť so sebou po celý život.

Stalo sa Vašou značkou, že veľa sedíte so súborom nad dialógmi. Prečo pracujete takto?
Pre herca je veľmi dôležité, aby presne vedel, čo hrá. Mohli by sme to vyriešiť jednou dvoma skúškami, ale od Štefana Zweiga vieme, že za pravdou sa skrýva hlbšia pravda. Pochopenie takýchto dvoch-troch právd si vyžaduje veľa času. Potom sa objavujú nové a nové svety. Na jedenom bode sa však treba dohodnúť, že sme dosiahli určitú hĺbku a môžeme začať tvoriť. Nerád urýchľujem tento proces. A v prípade takých textov, ako má Višňový sad, už vôbec nie.

Používate túto metódu aj pri iných dielach okrem Čechova?
Nie každá hra je taká hlboká. Pri Čechovovi je to najľahšií spôsob, u neho sú možnosti rozboru nekonečné. Práca s ním je ťažká, no rovnako aj krásna, drina. V prípade hry, ktorá nemá takú hĺbku, je to oveľa nepríjemnejšie. Keby sme už nemali vytýčený dátum premiéry, ešte stále by som si s hercami čítal text.

János Bárány
ZDROJ: jokai.sk