Som narcistickej povahy…

hovorí o sebe človek, ktorého si osobne veľmi vážim a pred jeho prácou mám veľký rešpekt. V podstate, Komárno môže byť rado, že u nás zostal a už 10 rokov sa venuje práci so študentmi. V roku 2007 som ho v rozhovore pre istú televíziu nazvala multičlovekom a zjavne som sa nemýlila. To, čo robí, robí vždy vo veľkom, nepozná výraz „nedá sa“, zaujme davy ľudí, prácu dotiahne do dokonalosti, každý rok sa kvalita jeho produkcie zvyšuje a  v mojich očiach je neskutočne človečenský. Reč je o režisérovi a vedúcom Dramatického krúžku Gymnázia Ľ. J. Šuleka pri MO MS v Komárne Jozefovi Černekovi. Stretli sme sa v budove MS, v príjemnej kaviarni pri šálke horúcej čokolády a ústrednou témou bolo vydanie knihy 10rokov medzi vami.

Predpokladám, že kniha 10 rokov medzi nami nevznikala a nevyšla, aby lámala rekordy predajnosti a vy ste si zvýšili finančné konto. Aký bol teda zámer jej vydania?

Knižka je a bude stratová, s tým samozrejme rátame. Je to kvôli tomu, že my sme pred 10 rokmi začali s myšlienkou, že skúsime dramatický krúžok, ktorý som ja ešte ako študent absolvoval, oživiť. A poviem úprimne ako to je. Zrazu po 10 rokoch, keď sme dávali do poriadku archív fotiek, ktorých máme tisíce a je nám strašne ľúto, že niektoré médiá podliehajú skaze a jednoducho už k fotkám prvého nášho predstavenia (Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch) sme sa dostali už len k dvanástim a napriek tomu, že je to smutné, nakoľko to bolo krásne dielo, si neviem spomenúť, ani koľkokrát sme to hrali. Tak sme si povedali, že toto celé musíme nejako spísať a my nič nevieme robiť v malom. Skončilo to tým, že sme sa rozhodli napísať knižku, kde dáme články, ktoré boli o nás napísané a pridáme aj výber fotiek. A z tohto celého, samozrejme vo finále je to úplne inak, vznikla síce s oneskorením knižka 10 rokov medzi vami, ktorá je spomienkami na tie najzákladnejšie a „najdôležitejšie“ udalosti za tých 10 rokov, ktoré sa odohrali okolo ľudí dramatického krúžku. A dnes už môžeme povedať, že sme spolupracovali s viac ako 100 ľuďmi, s niektorými sme už aj stratili kontakt, čo je strašne smutné, tak sme si povedali, že skúsime to teda touto knižkou napraviť aspoň tým, že niektorým poďakujeme. A dnes už dva mesiace po vydaní knižky vieme, že aj tam sú chyby a že sme na pár ľudí zabudli, ale to už sa stáva a základ je, že to jadro v tej knižke, pevne verím, zachytené je.

Autorom knihy si ty, avšak hovoríš stále v množnom čísle. Prezraď, kto všetko bol teda pri tom, kto ti pomáhal oživovať spomienky?

Dramatický krúžok je od začiatku, aj keď ono to tak nevyzerá, lebo ja tým, že som takej narcistickej povahy, tak všade vytŕčam najmä ja, ale dramatický krúžok je vždy o veľkom množstve ľudí a priamo na tejto knižke sme robili štyria, ale to sa tiež nedá dať do takejto množiny, lebo to bolo opäť veľa ľudí.  Knižku sme robili tak ako vždy a všetko. Kto mal práve čas a chuť, tak sa do toho pustil. Vznikala tak, že Roberta Krmášková (vedúca Rebelov) a Julka Bundová (vedúca hudobnej zložky) pripravili najprv archív z toho, čo som ja popísal, povyberali to, čo by sa do tej knižky mohlo hodiť, vyspovedali dokonca niektorých bývalých zamestnancov (to sa žiaľ do knižky nedostalo, ale bude to uverejnené v digitálnom archíve matice, ktorý popritom vznikol ako sekundárny projekt). V lete mala čas Veronika Bilušková, ktorá zozbieraný materiál podrobila väčšiemu selektu, keďže sme pôvodne chceli mať 60 stranovú knižku (nazrela som na poslednú stranu knihy, je tam číslo 185, obaja sme sa zasmiali), čo teda tiež nevyšlo, ale som tomu rád. Veronika mala najťažšiu úlohu, donútiť ma písať, pretože nie všetky články zahŕňali celú tú atmosféru. My sme potom vymysleli koncept, že blogy, ktoré celý čas od vzniku dramatického krúžku píšem, tvoria jadro knižky a k tomu som teraz dopísal spomienky. To znamená pohľad s odstupom času.

Vieš teda, s odstupom času, porovnať deti z dramatického krúžku pred 10 rokmi s tými terajšími?

To je taká zaujímavá situácia, lebo ono to je diametrálne odlišné a na druhej strane navlas rovnaké. Diametrálne odlišné je to v tom pohľade detí, pretože predchádzajúce decká tým jednoducho žili. V škole sa zgrupovali cez prestávky, vymýšľali na mňa nejaké finty, tie potom používali v dramatickom krúžku a celé poobedie sme spolu tvorili, kreslili kulisy. Decká zo Snehulienky sú takisto veľmi „snehulienkové“, to znamená, že tým žijú, ale majú, ako keby ešte jeden virtuálny život, kde vlastne odídu z tej reality na Facebook. A ja neviem, či je to dobré, alebo zlé, to ukáže až doba. Pravdou je, že aj ja vediem krúžok úplne iným spôsobom. V obžinkoch som veľmi chcel, aby sme ukázali ľuďom aj tú inú časť dramatického krúžku, tak sme sa všetci rovnako obuli, aby ľudia videli, že dramatický krúžok  sú herci a technici. A to sme vtedy boli traja. A dnes, keď sme mali predstavenie Snehulienky, na javisku bolo 28 ľudí, ale okolo nich ďalších 16, o ktorých už diváci vedia menej, a dozvedia sa o nich zväčša z mojich článkov. A v tom je aj ten veľký rozdiel, že kým sme v začiatkoch  mali pokreslené kartóny a z nich vytvorený zámok, tak v Snehulienke zámok vytvoril scénograf, partia ľudí sa starala o mikrofóny, sťahovanie, obliekali deti do kostýmov, čiže ten servis je oveľa väčší a ťažko je porovnávať. Čo však zostalo, je nadšenie tých detí, ktoré je základom nášho úspechu.

Vráťme sa však ku knižke, spomínal si, že ste do nej nedostali úplne všetko, na niečo ste zabudli. Čo s tým?

Tieto veci sa vždy vynoria, až keď je už knižka zalomená, ale budeme v knižke pokračovať v digitálnej podobe, takže tam sa to všetko napraví. Ale vlastne už sa predalo toľko tých knižiek (vyšla v náklade 3500 kusov), že sa zvažuje  aj nové, upravené vydanie.

V prípade, ak sme niekoho inšpirovali, ako sa ku knižnej publikácii dostane?

Buď priamo u nás pred predstavením, po predstavení alebo v kníhkupectve Diderot. Najbližšie pripravujeme Matičný ples, ktorý je spojením Rebelov a matice, čiže tam všetkých srdečne pozývame. No a teraz sme v období, kedy sa hľadajú sponzori na nový projekt, musíme prestavať celé javisko, pretože pripravujeme nový muzikál Slečna Loreline, ktorý bude mať dve poschodia. A modlíme sa, aby bola ľahká zima, aby sme „neprekúrili“ tak, ako minulý rok. Vďaka sponzorom už máme vykryté náklady na nový zvuk, úprava zvukovej miestnosti prebehne už teraz v januári.

To, že s Jožkom debatíme bez prestávky takmer hodinu, som si uvedomila, až keď som námatkovo skontrolovala diktafón. Aj šľahačka na horúcej čokoláde už spľasla a ja som si až vtedy uvedomila, ako pri stretnutí s ním nemyslíte na čas. Pretože, ak sa započúvate, ako opisuje prežitých 10 rokov dramatického krúžku, v duchu ich členom aj závidíte. Ja neviem, či im niečo v živote zmenil, ale verím, že im veľa dal. A najkrajšie na tom celom je, že on sa chcel vydaním knižky všetkým, ktorí sa na bytí dramatického krúžku podieľajú, či podieľali, „len“ poďakovať.

V knihe nájdete takmer úplne všetko o Dramaťáku, o všetkých predstaveniach, o muzikálových začiatkoch, ale i to, koľko peňazí „zhltne“ jeden projekt, aký je režisér  k členom dramatického krúžku, kto tvorí realizačný tím, s kým počas nácvikov prichádza Jozef do konfliktov (podotýkam ľudsky neškodných, ale pre predstavenie plodných), kto má podiel na úspechu muzikálu Snehulienka, akým kľúčom obsadzoval hlavné postavy i trpaslíkov, v knižke nezabudli ani na Rebelov, prezidenta, ako i na súčasnosť Na záver vám prezradíme, že ak ste fanúšikom ságy Twilight, upírskych príbehov, či samotného Draculu, máte sa opäť raz na čo tešiť. A my s vami. Pretože Dramaťák aj v roku 2015 príde medzi nás. A to je pre nás Komárňanov vždy veľký zážitok. Tentokrát ho nepochybne zažijeme s muzikálom Slečna Loreline.