Tímea Keresztényiová: "Nič len pravdu"

Timea Keresztényiová, rodáčka z Komárna je dnes už úspešnou spisovateľkou. Čo kniha, to bestseller! O písaní pritom nikdy neuvažovala. Ľudia ju skôr poznali podľa charakteristického hlasu, ktorý niekoľko rokov znel rozhlasovým éterom. Dnes pracuje ako šéfka publicistiky v ženských magazínoch Eva a Madam Eva.

Kariéru ste začali veľmi mladá ako rozhlasová moderátorka. Zrazu ste začali písať. Dosť vzdialené svety. Ako k tomu došlo?
Nebolo to tak zrazu a nie sú až také vzdialené. Išlo to tak veľmi postupne, pretože som odmoderovala nejakých pätnásť rokov, popritom som už písala – cestopisy. Potom som začala pracovať ako redaktorka v Eve a prišla ponuka napísať knihu. Asi je to niekde v hlave poprepájané, že keď má niekto dar reči, pri troche šťastia by to malo fungovať aj napísané na papieri. Je to iný systém, pomalší a zložitejší ako rozprávanie, ale to ma na tom baví.

Ste publicistka a spisovateľka v jednej osobe. Povolanie či poslanie, možno životný cieľ? Čo je vám bližšie?
Hmmm, zatiaľ sa to tak prepletá jedno s druhým ale myslím, že sa blížim pomaly k ďalšiemu levelu, životnému poslaniu. Cítim, že mám písať, aspoň momentálne.

Máte vďaka práci v ženskom magazíne perný pracovný deň? Kedy vlastne píšete knihy?
Niektoré sú pernejšie, iné pokojnejšie. Vo všeobecnosti je najhoršie obdobie pred odchodom knihy do tlače, kedy sa všetko naháňa a doháňa. Väčšinou sedím v práci, čítam cudzie texty a píšem svoje. Špeciálne sú dni, kedy sa fotí, vtedy je to také akčnejšie, úplne špeciálne sú veľké hviezdy a veľké produkcie. Čerešničkou na torte sú výjazdy do zahraničia za top celebritami… Z čoho teda vyplýva, že svoje knihy píšem v jedinom možnom čase – večer, keď dcéra zaspí. Čo je pre človeka, ako ja, ktorý tak rád spí, katastrofa!

Čo všetko robíte v práci? Prezraďte nám podstatu vašej práce, spája sa s tým veľa povinností?
Veľa, ďakujem za opýtanie. Je to taká zmes všeličoho, ktorá sa intenzívne každý mesiac mení, ale ak by som to mala zúžiť na podstatu, tak tá je takáto: som zodpovedná za všetky texty, ktoré sa objavia v Eve alebo Madam Eve. Čiže ich redigujem, kontrolujem, mením a dohliadam na to, aby boli také, ako to naše čitateľky chcú a očakávajú. Ďalej v tomto duchu komunikujem s externými autormi a neúnavne naháňam zaujímavých autorov a námety. Organizujem fotenia, uháňam hviezdy, a toto všetko je nekonečný kolotoč, keďže robím dva časopisy.

Každé dva roky ste vydali jednu knihu. Málo či veľa, ako to vnímate?
Málo. Jednoznačne. Chystám sa rapídne zvýšiť tempo … už niekoľko rokov. Ale pravda je tá, že nemám nejaké extra časové ani energetické rezervy.

Napísali ste už štyri knihy. Bez dcéry som neodišla, Sama mama, Donevidenia a najnovšia Dva plus dva. Príbehy o láske, rodine a vzájomných vzťahoch očami ženy. Prečo práve o tomto?
Lebo tým žijem. Dennodenne, 24/7. A žijú tým aj moje blízke duše, navyše robím ženský časopis… tých príbehov je okolo mňa toľko, že mám postarané o námety do konca života.

Prvé dve knihy ste písali na základe vlastných životných skúseností. Nevznikajú vo Vás zábrany neprezradiť o sebe všetko?
Neprezrádzam všetko. Pri prvej knihe som mala letmé zábrany, ale povedala som si, že ak to nehodím za hlavu a nepoviem čistú pravdu, nemá to význam a nebude to mať tú silu.

Kniha – Bez dcéry som neodišla – okrem iného bola prezentovaná ako skutočne šokujúci príbeh. Po toľkých rokoch ešte stále takto vidíte i vy?
Nie. Ja som to dokonca ani vtedy nevnímala ako šokujúci príbeh, to sa z toho stalo nejako samo od seba…mediálne. Dokonca si myslím, že ženy zažívajú omnoho šokujúcejšie príbehy a nemusia ani ísť do Afriky. Šokujúcich príbehov je plné Slovensko, bohužiaľ.

V knihe – Sama mama – píšete o strachu, výčitkách, smútku a tragikomických príhodách, ktoré single mamy zažívajú denne. Sama ste to prežili. Ozaj také ťažké je byť single mamou?
Slovo ťažké nie je presné. Nie je to ľahké, to je fakt, ale ťažké je nemať robotu, bojovať so zákernou chorobou, a podobne a nie byť single mamou. Je to skôr zložité na organizáciu a financie. Pre mňa je ten stav už natoľko prirodzený, až ho občas považujem za jednoduchší spôsob bytia, než koexistenciu vo dvojici, kde je nutné dennodenne bojovať o kompromisy.

Čo je ľahšie? Napísať vlastný príbeh, alebo dať slobodu svojej fantázii a vymyslieť dej knihy?
Jednoznačne napísať vlastný príbeh. Nerada fabulujem a ani to nerobím moc dobre. Ako v živote tak aj v článkoch. Čo mám zažité, to mám precítené a viem to vierohodne podať. Dúfam.

Ste racionálnym alebo emocionálnym typom publicistu, respektívne spisovateľky. Akoby vo vašich knihách našli obidva smery?
Oboje. Čisto racionálny a čisto emotívny autor by podľa mňa nerobil dobrotu. Je fajn prekladať emócie ráciom, v správnych dávkach, koniec koncov, nie je to to, o čo sa všetci v živote snažíme…?

V knihách – Donevidenia a Dva plus dva – popisujete príbehy žien, aké sa vyskytujú aj na Slovensku celkom bežne. Tu ste už nečerpali z vlastných skúseností. Prečo ste si vybrali práve tieto príbehy?
Všetky štyri knihy sú z reálneho života. A ako som spomínala, sú to príbehy, ktoré som prežila, takže sú mi logicky najbližšie. Zároveň akoby reprezentujú všeobecne niečo, čo sa deje so vzťahmi medzi mužmi a ženami, takže vždy dúfam, že zasiahnu čitateľky, ktoré sa v nich nájdu. Ženy majú totiž silnú potrebu riešiť vzťahy. Muži len z donútenia. My sa v nich rýpeme, rady o nich hovoríme a analyzujeme ich. Je to naša prapodstata. A je to dobre.

Ako rozhlasová moderátorka ste precestovali kus sveta. Kde všade ste boli?
Videla som kúsok Ázie, Ameriky, Afriky a Európy. Ale fakt len kúsok. Ešte toľko toho musím stihnúť!

Z Afriky určite máte aj pekné, ba aj humorné spomienky. Džungľa, safari, veľké mačky, čo všetko sa dá prežiť na týchto miestach?
Jasné, hlavne mentalita domácich je zábavná. Všetko je veľmi pomalé, ako sa hovorí v Keni, pole pole. Teda pomaly pomaly, v pohodičke. Čo vôbec nie je na škodu veci! Džungľa tu nie je, iba úžasná vyprahnutá buš a áno, veľké mačky, nádherné zvieratá. Myslím, že safari je jedna z top vecí, ktoré sa tu dajú zažiť z cestovateľského hľadiska.

Ste rodáčka z Komárna, kde ste aj vyrastali. Teraz žijete v Miloslavove pri Bratislave. Nie je vám občas ľúto za rodným mestom?
A veru je! Komárno milujem. Celé aké je. Preto som sa aj presťahovala z veľkého mesta na dedinu, lebo mi chýbal ten pocit malého mesta. Keď som v Komárne zrazu všade prídem peši, každého poznám, všetko sa dá zariadiť, je tu moja mama a otec a úžasné sekáče!

Zatiaľ ste písali o negatívnej stránke života žien. Má ale život aj pozitívnu stránku pre ne? Ako hodnotíte svoj terajší život, ste šťastná?
Ale isteže má! Má má má! Vôbec som nepísala len o negatívnych stránkach života žien. Že nám to občas s chlapmi nevyjde, holt, to sa stáva. To je v balíku. Ale to všetko okolo toho je predsa radosť, vášeň, dráma, komédia … a ja SOM definitívne jednoznačne šťastná. Nesúvisí to s tým, či majú alebo nemajú niektoré príbehy happy endy. V sumáre je to šťastie a to je dôležité.

Plány do budúcnosti, je už ďalšia kniha na obzore? A o čom bude?
Ja mám vždy naplánovanú ďalšiu knihu v hlave, ale predsa len, v týchto dňoch mi vychádza Dva plus dva, tak si doprajem aspoň dva mesiace bez plánov a potom sa uvidí.

(pt, foto: Anton Karpita pre časopis Eva)