utorok, december 12 - Gabriella (hu) - Otília (sk) 1 EUR = 314 HUF 0 °C
Mesto

statnicemgr

 

II. Všeobecná teória žurnalistiky

1.      Interdisciplinárny charakter vedy o masovej komunikácii a žurnalistike.

Podiel hlavných disciplín na skúmaní médií. Typy výskumu: štandardné merania sledovanosti médií; výskumy médií vo vzťahu k sociálno-psychologickým javom; štúdie na zvýšenie alebo udržanie nákladu/sledovanosti a výskum špeciálnych cieľových skupín; zisťovanie názorov na obsah a formu médií; výskum postojov divákov a čitateľov; testovanie reklamných kampaní; testovanie audiovizuálnych a zvukových ukážok; prieskum trhu pred zavedením nového titulu a podobne.

 

Interdisciplinárny charakter vedy o masovej komunikácii a žurnalistike

Empirický masovokomunikačný výskum vznikol v USA pôvodne z praktických potrieb a tam sa aj najskôr a najväčšmi rozvinul, lebo mal lepšie podmienky než kdekoľvek inde. Jeho úlohou je odpovedať na otázky, kým úlohou vedy o masovej komunikácii je tieto odpovede systematizovať.

Vývoj výskumu a vedy je vývojom vzájomne sa ovplyvňujúcich faktorov. Na počiatku nemohla byť žiadna veda o masovej komunikácii, preto si výskum pomáhal poznatkami i metódami viacerých iných vedných odborov (interdisciplinárny charakter). Nielen masovokomunikačný výskum, ale aj vedné disciplíny, o ktoré sa opieral, sa ďalej rozvíjali, a kedysi módne východiská zavrhli a nahradili inými. Toto sústavné hľadanie, nachádzanie, overovanie, potvrdenie alebo odvrhnutie stále sprevádza vedeckovýskumnú prácu.

V USA sa začína výskum sporadicky v období prvej svetovej vojny skúmaním účinkov vojnovej propagandy (Harold D. Lasswell, Propaganda Technique in the World War, 1927). V predvečer druhej svetovej vojny naberá na intenzite a po nej sa rozvíja naplno už ako masovokomunikačný výskum. Spočiatku boli výskumníci schopní postihnúť v skúmanom jave len tie jednoduchšie väzby, vzťahy, príčiny a následky a len postupne počas desaťročí pribúdalo viac na komplexnosti i hĺbke prieniku. Výskum sa dlhodobo a namáhavo približuje k vystihnutiu reality v celej jej zložitosti.

Masovokomunikačný výskum zahŕňa: (podľa Lasswella):

  • výskum komunikátora – predmetom výskumu sú tvorcovia obsahu médií;
  • výskum obsahu – predmetom sú rozličné znaky výpovedí ale aj podmienky ich vzniku a ich vplyv na prijímateľa;
  • výskum médií – predmetom sú masové médiá v ich rozličných štruktúrach, organizačných formách, funkciách a zákonitostiach;
  • výskum publika, recipientov – predmetom sú užívatelia médií, ich štruktúry, želania a očakávania;
  • výskum účinkov – predmetom je zisťovanie následkov a dôsledkov masovej komunikácie, individuálne a spoločenské účinky.

Tieto faktory treba vidieť vo vzájomných vzťahoch a súvislostiach. Každý z faktorov má svoj „katalóg otázok“, ktorých je množstvo a ich počet stále rastie. Po pol storočí možno konštatovať, že najväčšiu pozornosť venoval výskum posledným dvom faktorom, takže sa vyvíjal veľmi nerovnomerne.

Podiel hlavných disciplín na skúmaní médií.

Takáto široko rozvrstvená výskumná činnosť pre novovznikajúci vedný odbor si vyžaduje pomoc viacerých starších rozvinutejších vedných disciplín, ich poznatky a metódy (pre ne je veda o masovej komunikácii pomocnou alebo hraničnou vednou disciplínou). Preto je komunikácia skúmaná z týchto aspektov:

  • historicky: dejiny médií a komunikácie so zohľadnením politických, ekonomických, sociálnych, kultúrnych, technických a ďalších daností a podmienok;
  • filozoficky: komunikácia ako základný predpoklad ľudskej existencie, individuálneho rozvoja;
  • antropologicky: význam pre spoločenské spolunažívanie, komunikačná etika;
  • sociologicky: prínos pre spoločenskú integráciu, význam masovej komunikácie pre zapojenie jednotlivca do globálnych spoločenských hodn§t, novriem, rolí a správania; proces zospoločenšťovania prostredníctvom masovej komunikácie; spoločensky podmienené účinky médií;
  • psychologicky: účinok masových médií na jednotlivca, na jeho myslenie, pocity, konanie; psychológia masovej komunikácie, individuálne príčiny a spoločenské dôsledky účinkov médií;
  • politologicky: politické štruktúry a ekonomické podmienky a tlaky na masovú komunikáciu; mediálne právo, komunikačná a informačná politika;
  • pedagogicky: návod na zaobchádzanie s médiami pre individuálnu potrebu, použitie v škole alebo pri výchove dospelých;
  • lingvisticky: jazyk v masových médiách; chápanie a zrozumiteľnosť mediálnych prejavov, jazykové možnosti a tlaky masovej komunikácie, používanie jazyka pri tvorbe prejavov a problémoch percepcie.

Výskum môže byť:

  1. akademický a komerčný;
  2. kvantitatívny a kvalitatívny;
  3. výskum malého rozsahu;
  4. prierezový a longitudinálny.

Výber vzorky môže byť:

  • náhodný – náhodne vybraná vzorka;
  • kvótna – vopred vybraná vzorka.

Prvky výskumu sú:

  • stanovenie cieľov a výskumných otázok,
  • skonštruovanie dotazníka,
  • výber vzorky,
  • vytvorenie stratégie zberu a analýzy dát,
  • hodnotiaca správa =) výsledky môžu byť validné (dáta prezentujú to, čo si myslíme, že by mali prezentovať) a reliabilné (stabilita odpovedí jedného repsondenta v inom časovom horizonte)

Typy výskumov

 

  • štandardné merania sledovanosti médií

Analýza sledovanosti médií – kvantititatívna výskumná metóda

  • ide o meranie veľkosti a štruktúry mediálneho publika, patrí k prvým a nejjednoduchším výskumom mediálnych príjemcov
  • ako prvé sa na nej začali podieľať komerčné médiá, čiže existenciu a fungovanie analýzy financujú väčšinou prevádzkovatelia médií
  • je v záujme publika =) skúmanie sociodemografickej štruktúry (pohlavie, bydlisko) a podrobný opis publika je pre zadávateľov reklamy najdôležitejší
  • zber dát je realizovaný prostredníctvom elektornických či digitálnych prístrojov, výskumy sledovanosti sú realizované centrálne =) peoplemetre (zmluva so spoločnosťou TNS Slovakia od roku 1995), ktoré majú vysokú presnoť, t. j. údaje o sledovanosti nie sú skreslené náladami respondentov (systém Golem – údaje s presnosťou na 1 sekundu vysielania)
  • pre tlač funguje program CAPI (zmluva so spoločnosťou Median SK, náklad tlače od roku 1999 zisťuje ABC SR) – osobné dopytovanie pomocou počítača, ktoré zisťuje veľkosť predaného nákladu a čítanosť titulu
  • pre rozhlas zase program CATI (zmluva so spoločnosťou Median SK) – telefonické dopytovanie pomocou počítača, ktoré zisťuje počúvanosť rozhlasu alebo s využitím audiometra, t. j. náramkových hodiniek, ktoré monitorujú okolité zvukové prostredie
  • internet (monitoruje od roku 2007 AIE Monitor) – návštevnosť stránok, reálnych užívateľov pomocou NET softvéru
  • POJMY – rating, share, reach, ATS (average time spent) pre TV; priemerný predaný náklad, tlačený náklad, čítanosť na vydanie, čítanosť v ďalšom období pre tlač; počúvanosť včera (daily reach), počúvanosť v posledných siedmich dňoch (weekly reach), priemerná štvrťhodina, ATS pre rozhlas; page views, ATS pre internet;

Negatíva: syndikovaný typ výskumu, t. j. štandardizovaný produkt ponúkaný viacerým predplatiteľom naraz; zároveň sú skúmané objekty redukované na obyčajné jednotky bez hlbšieho záujmu o to, ako vnímajú mediálne obsahy.

  1. výskumy médií vo vzťahu k sociálno-psychologickým javom

Case study – kvalitatívna výskumná metóda, prípadová štúdia

  • spôsob analýzy, v ktorom je koncentrácia zameraná na jeden sociálny objekt ako celok zo všetkých aspektov
  • ide o zachytenie zložitosti prípadu a opis vzťahov v celistvosti
  • dá sa robiť z viacerých hľadísk: opis histórie, štúdium a rozbor prípadu, komplexná kazuistika (t. j. aj história, aj rozbor)
  • narozdiel od iných metód kvalitetívneho výskumu umožňuje výskumníkovi:
    • študovať jeden prípad (iba kvôli nemu samotnému),
    • študovať inštrumentálne (porovnanie viacerých prípadov),
    • študovať kolektívne (hĺbkové skúmanie viacerých problémov – detaily).

Pozitíva: dobrá case study je významná a úplná štúdia, ktorá ponúka alternatívne pohľady na základe dôkazov a rozumných argumentov, pričom dôležitá je schopnosť výskumníka interpretovať nové situácie a brať ich ako výzvy. Ako zdroj hypotéz dokáže spochybniť akúkoľvek platnú teóriu.

Negatíva: aj keď závery predostrú verejnosti platný vzťah, nie je možné overiť pravdivosť údajov a na ich základe zovšeobecňovať.

  1. zisťovanie názorov na obsah a formu médií

Focus group – naprogresívnejšia kvalitatívna metóda získavania dát

  • systém riadenej a moderovanej diskusie s vopred pripravenými bodmi, ku ktorej sa každý zo skupiny vyjadrí
  • na záver sa prezentuje stanovisko k celej diskusii, väčšinový názor je smerodajný
  • prvýkrát sa použil v 1946 v USA ako výskum vládnej propagandy, vužíva sa v sociálnych vedách a je doménou marketongového výskumu
  • vychádza z kumulácie podnetov pri rozhovore so skupinou osôb a využíva interakcie členov danej skupiny v priebehu diskusie =) efekt snehovej gule (t. j. komentovanie názorov predošlého)
  • minimálne 4 až 10 členov
  • môžu byť:
    • neštruktúrované – daná iba téma a časový plán, nezáväzná štruktúra (rôzne výsledky v rôznych skupinách)
    • pološtruktúrované – okruhy otázok, hlbšia príprava stratégie moderovania (priveľa premenných, ktoré nemožno kontrolovať)
    • štruktúrované – vzdialene pripomína skupinové vypĺňanie dotazníka (tematická obmedzenosť)
  • analýza a interpretácia údajov pozostáva z detailného prepisu zvukových či zvukovo-obrazových nahrávok; z určenia tém, ktoré boli účastníkom nepríjemné/dôležité; z určenia rizika pri témach, kde sa účastníci zhodli (pod vplyvom názoru v skupine); z určenia počtu adekvátnych vyjadrení; z určenia smeru vývoja názorvého spektra;

Pozitíva: efektivita – dobré výsledky v priebehu krátkeho času; od respondentov zistíme len to, čo naozaj potrebujeme; respondenti nie sú obmedzení (ako pri dotazníku)

Negatíva: rozdielne úrovne vzdelania, znalostí a skúseností účastníkov; tendencie účastníkov prispôsobiť sa všeobecným normám; nevhodná na skúmanie tém intímneho charakteru; obtiažnosť získať účastníkov, ak je to neplatené; nemusíme dospieť k rovnakým záverom pri rôznych skupinách;

 

  1. testovanie audiovizuálnych a zvukových ukážok

Testovanie hudby

  • prvýkrát v Nebraske v 50.-tych rokoch minulého storočia si pán Storc všimol, že ludia si púšťajú v jukeboxoch rovnaké pesničky
  • hudobný dramaturg sa triafa do vkusu aj tým, že odhadne skladby podľa rebríčkov najpočúvanejších pesničiek (YouTube)
  • metóda Callout – telefonáty prieskumných spoločností, respondenti prejdú filtrovacími otázkami, potom hodnotí ukážky (od 1 – 5); takisto sa hodnotí aj marketing rádií, napríklad výroky a slogany, moderátori =) po vyhodnotení sa stanovujú rotácie (A v prime time, B v menej počúvaných časoch) a syndróm vyhorenosti
  • halové hudobné testy – väčší počet ľudí (70 – 90) sa zhromaždí v hale na základe prísneho výberu anketárov (reprezentatívnosť), nasleduje púšťanie 10 – 13 sekundových úkážok pesničiek, ktoré musia respondenti hneď ohodnotiť väčšinov v škálovom dotazníku (vo svete potenciometer – regulovanie hlasitosti)
  • štúdiové testy – alternatíva k halovým testom, okolo 15 respondentov, ktorí hodnotia za počítačom; následne sa hudba zaradí do kategórií

 

  1. testovanie reklamných kampaní

Meranie účinnosti reklamných obsahov a inzertných posolstiev

  • reklama je najrozšírenejší typ persuazívneho pôsobenia v médiách
  • určené pre všetky typy inzertných posolstiev; skúma postoje jednotlivcov a zmeny ich správania využitím štandardných výskumných nástrojov (dotazník, pozorovanie, experiment) podľa časovej frekvencie (predtesty a potesty) alebo z hľadiska príjemcu posolstva:
    • skúmanie zamerané na kognitívnu stránku (pamäťové testy, index podvedomia =) TOM, t. j. top of mind);
    • meranie emocionálno-motivačnej úrovne (ohniskové skupiny, bipolárna stupnica /hodnotenie javu dobre či zle/, pocitový teplomer /Izardova teória emocionálnych diferencií – 10 primárnych reakcií/, asociačné testy /zisťovanie neuvedomelých súvislostí/, projektívne techniky /priraďovanie/, fyziologické testy /intenzita žmurkania, sledovanie zreničiek/);
    • skúmanie reálneho správania sa respondentov (cieľom je zistiť vplyv reklamného posolstva na skutočné správanie sa ľudí, ale v umelom laboratórnom prostredí – ovplyvňovanie situácie výskumníkom, na dvoch vzorkách – experimentálnej a kontrolnej).
  • teória zázračnej strely – De Fleur v Yelle v USA v rokoch 1946 – 1961 =) správanie sa jednotlivca je reakciou na predchádzajúce stimuly; definovali kľúčové premenné:
    • pozornosť (posolstvo, resp. stimul je potrebné najskôr zaznamenať),
    • porozumenie (posolstvo je potrebné pochopiť),
    • prijatie (je spojené s ponúkanými benefitmi).
  • De Fleur definoval aj tri základné stratégie:
    • psycho-dynamická – pôsobenie na kognitívne faktory posolstvami;
    • socio-kultúrna – nová definícia kultúrnych požiadaviek na správanie;
    • budovania významu – stanovenie významov, ktoré určujú správanie.
  • povedomie o reklamnom posolstve je kritérium signalizujúce mieru, s ktorou sa povedomie o danej značke zvyšuje
  • metóda AIDA (attention desire action) – pomenúva základné prvky reklamnej komunikácie, pričom sa sústredí na vyvolanie pozornosti alebo záujmu; v 30.-tych rokoch George Galup prišiel s novým elemntom – spontánne vybavenie reklamy v čase medzi jej zaznamenaním a nákupom

 

  1. výskum postojov divákov a čitateľov

Hĺbkové interview

  • technika kvalitatívneho výskumu, ktorej cieľom je pochopiť ako jednotlivci interpretujú určité skutočnosti, čiže umožňuje pochopiť ľudskú subjektivitu

 

  1. prieskum trhu pred zavedením nového titulu
  2. štúdie na zvýšenie alebo udržanie nákladu/sledovanosti a výskum špeciálnych cieľových skupín

2.      Základné pojmy.

Spoločenská komunikácia, masová komunikácia a žurnalistická komunikácia; médium, kategorizácia médií: primárne, sekundárne, terciárne médiá; auditívne, vizuálne, audiovizuálne médiá. Komunikátor a recipient. Typológia medziľudskej komunikácie (McQuailova pyramída) a jej dôsledky na špecifickosť účinkov masovokomunikačných posolstiev.

 

Komunikácia:

  • v širšom chápaní sa týka všetkých živých organizmov, nielen človeka a definuje sa ako rozlíšiteľná odpoveď organizmu na podnet – biológia
  • v užšom chápaní sa týka len človeka a nazýva sa spoločenská komunikácia a definuje sa ako prenos informácií či výmena významov v rámci spoločenského kontaktu, môže sa definovať aj ako výmena významov prostredníctvom reči, znakov a symbolov vrátane nejazykových prvkov medzi dvoma alebo viacerými osobami, zahŕňa teda aj neverbálnu komunikáciu, jej prostriedkami (jazyk, reč, mimika, gestikulácia, obraz, písmo, list, leták, noviny, rozhlas, TV a pod.) sa zaoberá náuka o médiách
  • spoločenská komunikácia sa uskutočňuje ako jednotlivý komunikačný akt, viac aktov vytvára komunikačný proces, jednoduchý jednosmerný komunikačný model je komunikátor, kanál, výpoveď, príjemca
  • masová komunikácia – proces, kde masovo produkovaný obsah je prenášaný veľkej, anonymnej mase príjemcov, je to verejná, nepriama, jednostranná komunikácia používajúca masové technické prostriedky šírenia obsahov, ktorých príjemcom je rozptýlené publikum, základný model je K-O-M-R – zdrojom je komunikátor, ktorý chce svojou výpoveďou ovplyvniť masové publikum, obsah je prenášaný cez médium, ktoré je plné šumov, publikum sa skladá z recipientov, ktorí prijímajú rozdielne obsahy (dekódujú podľa vlastných skúseností)
  • prostriedky masovej komunikácie – optické (noviny, časopisy, knihy, letáky, kalendáre, teletext…), akustické (rozhlas, CD nosič…), opticko-akustické (film, TV…)
  • žurnalistická komunikácia – podradená masovej komunikácii, tvorba novinárskeho obsahu, produkty novinárskej komunikácie sú výsledkom špecifickej činnosti a sú zviazané s časom vzniku a s materiálnymi nosičmi komunikácie, bez nej neexistujú a spolu s nimi zanikajú – obsah novinárskeho produktu po odvysielní zaniká
  • médium – z latinského prostriedok, niečo, čo sprostredkúva, prostriedkom sa ale môže označiť všetko, čo slúži na dosiahnutie určitého cieľa, v MK je to masovokomunikačný prostriedok, ktorý je špecificky navrhnutý tak, aby zasiahol čo najväčšie publikum, je to široko rozšírený sprostredkovateľ informácií všetkého druhu ako tlač, rozhlas, TV a pod.
  • primárne – do 1500, signály, reč, písmo, orálna kultúra, sekundárne – 1500 – 1900, leták, zošit, list, kniha, noviny, terciárne – fotografia, film, telefón, rozhlas, TV
  • podľa roviny organizácie spoločnosti rozlišujeme komunikáciu:
  • intrapersonálnu – sám so sebou pri rozhodovaní
  • interpersonálnu – dvaja, traja komunikujúci
  • skupinovú – komunikácia vo vnútri nejakej skupiny uzatvorenej – napr. v rodine
  • medziskupinová – napr. medzi športovými tímami
  • inštitucionálna(organizačná) – napr. v rámci politického systému
  • celospoločenská – ovplyvňujú masové médiá, teda mediálna komunikácia
  • McQUAIL – usporiadal túto typológiu do pyramídy komunikácie – intrapersonálna tvorí základ a celospoločenská vrchol, celospoločenská je najkomplexnejšia, ale človek má z hľadiska početnosti najväčšie skúsenosti s intrapersonlánou komunikáciou
  • Pri komunikácii sú dôležité kódy (reč, jazyk)sústava znakov a pravidiel pre ich používanie v komun., kódy je možné považovať za primárne komunikačné médium – sprostredkovanie komun.

3.      Teória a veda o komunikácii.

Definícia teórie, typy teórie: sociálno-vedná teória, kulturálna teória, normatívna teória, prevádzková teória, intuitívna (každodenná) teória. Definícia vedy o komunikácii, trojuholníkový, pyramidálny model úrovne komunikačných procesov, rozdielne tradície analýzy: štrukturálny, behaviorálny, kulturálny prístup.

 

Teória

Johnatan Culler – pokus zistiť, v čom spočíva význam daného subjektu

Chris Barker – prostriedok, ktorým zasahujeme do sveta prostredníctvom mechanizmu popisu, definície, predvídania, kontroly

Denis McQuail – nielen sústava poučiek pripomínajúca zákonník, ale aj množina myšlienok, ktoré nám pomôžu pochopiť určitý jav, riadiť alebo vykonávať určitú činnosť alebo predpovedať jej dôsledky

 

Ak teóriu vnímame ako množinu, rozoznávame niekoľko typov teórii, ktoré môžeme využiť v oblasti masovej komunikácie:

  1. a) sociálnovedná – prináša všeobecné tvrdenia o povahe, fungovaní a účinkoch masovej komunikácie, zakladá sa na systematickom a objektívnom štúdiu médií a ďalších relevantných zdrojov. Zahŕňa veľmi širokú škálu tém, vymedzuje pojmy ako spoločnosť – rieši otázky všeobecné, ale aj špecializované (napr. prenos info od vysielateľa k príjemcovi). Uvedená teória sa odvodzuje z vedných disciplín, ako sú psychológia, sociológia, politológia.
  2. b) kultúrna – oproti sociálnovednej, ktorá má dve roviny (všeobecnú, alebo špecializovanú), je oveľa rozmanitejšia, môže mať hodnotiaci charakter – hodnotí rôzne artefakty podľa kritérií kvality, na druhej strane robí aj pravý opak – môže spochybniť hierarchiu klasifikácií ako nerelevantnú pre skutočný význam kultúry (bezváznamnú). Uplatňuje sa pri filme, literatúre, grafickom umení, a pri televízii
  3. c) normatívna – zaoberá sa skúmaním a rozličným prikazovaním, ako sa majú médiá správať. Sama o sebe nie je objektívna! Premieta sa v zákonoch, nariadeniach, mediálnej politike, etických kódexoch a vo verejných debatách.
  4. d) prevádzková – dotýka sa vlastnej redakčnej práce v médiách a organizácie profesionálneho mediálneho prostredia. Odpovedá na širokú škálu vecí – napr. kto v redakcii zodpovedá za výber správ, ako si vybudovať účinný vzťah s publikom, zaoberá sa aj etikou redakčnej práce (má veľa spoločného s normatívnou teóriou)
  5. e) každodenná – alebo intuitívna teória využívania médií, umožňuje pochopiť, čo sa deje okolo nás a ako to-ktoré médium zapadá do nášho každodenného života. Z tejto teórie vyplýva naša schopnosť prijímťa logické rozhodnutia, utvárať si vlastný vkus a robiť úsudky. Táto naša schopnosť pôsobí spätne na podobu ponuky médií a určuje smer a hranice vplyvu médií. (treba dať do médií, čo si publikum žiada).

Veda o komunikácii a štúdium masovej komunikácie

– je vedou, ktá sa snaží porozumieť produkcii, spracovaniu a účinkom symbolických a znakových sústav tým, že dochádza k overiteľným teóriám obsahujúcim legitímne zovšeobecnenia, ktoré vysvetľujú javy spájané s produkciou, spracovaním a účinkami.

Podľa McQuaila (jeho kritiky) sa táto teória prikláňa na stranu kvalitatívnych výskumov. (Nie je jednoduché vypracovať definíciu pre odbor, kde dochádza k prudkému rozvoju technológie, tým sa stiera hranica medzi komerčnou a verejnou K a tiež medzi K masovou a individuálnou).

Štúdium K je interdisciplinárne a bádateľ si preto musí osvojiť rozličné prístupy a metódy.

McQuailova pyramída:

 

 

Celospoločenská / masová K

Inštitucionálna / organizačná K

Medziskupinová K

Skupinová K – medzi členmi rodiny

Interpersonálna / diadická K – medzi 2 osobami

Intrapersonálna – K ľudí samých so sebou

Túto klasifikáciu komplikuje narastajúca globalizácia spoločnosti. Výmena info prekračuje štátne hranice, jedince a organizácie si v rámci mnohých K sietí uspokojujú svoje K potreby. V minulosti sa vždy určitý K prostriedok vždy spájala s určitou rovinou z tejto pyramídy.

Televízia s masovou, rozhlas a tlač na úrovni regionálnej a lokálnej, telefón na medziskupinovej úrovni. V súčasnosti internet funguje na všetkých úrovniach. Špekuluje sa, či masmédiá by stále mali mať monopol na masovú K.

Existujú 3 typy prístupov, 3 tradície analýzy:

  1. štrukturálny prístup

– vychádza zo sociológie, obsahuje však aj náhľad právnický, historický a ekonomický.

– hlavným predmetom sú mediálne systémy a ich vzťah k spoločnosti

– ak sa venuje aj obsahu, tak skúma účinky sociálnej štruktúry a mediálneho systému na obsahy výpovedí.

– ak sa venuje otázkam účinku médií, všíma si dôsledky masovej K pre ostatné spoločenské inštitúcie a organizácie

  1. behaviorálny prístup

– má korene v psychológii, ale má aj sociologický variant

– objektom záujmu je individuálne ľudské správanie, ktoré sa týka najmä výberu a spracovania K výpovedí a odpovedí na tieto výpovede.

– opiera sa o empirické metódy

– sociologický variant: sa opiera o rozlične štrukturované analýzy, obsahovú analýzu

  1. kultúrny prístup

– vychádza z antropológie a sociolingvistiky, využíva sa, keď sledujeme význam slov, alebo sa zaoberáme jazykom prostriedkov masových médií, všíma si rozdiely medzi médiami, rozdielne podmienky tvroby v médiách a rozdielne podmienky akceptácie médií.

– tento prístup nejde po povrchu, nezovšeobecňuje, ide do hĺbky v konkrétnom probléme.

– čerpá z teórii feministickej, filozofickej, semiotickej, psychologickej, filmovej a literárnej

4.      Masové médiá a ich vzostup.

Masové médiá a ich vzostup. Vznik, vývin a súčasnosť periodickej tlače na Slovensku. Vznik, vývin a súčasnosť rozhlasu na Slovensku. Vznik, vývin a súčasnosť televízie na Slovensku.Vznik vývin a súčasnosť tlačových agentúr na Slovensku. Nové médiá. Vplyv internetu na masmediálny trh.. 

 

Slovenské novinárstvo – v Prešporku (BA) v 18. st; kvitnúce mesto, snemy, korunovácie, =urady, divadlo, knižnica – trojjazčné mesto – SVK, GER, HUN a mnoho iných

Slovensko vtedy súčasť R-U vtedy, úradný jazyk – latinčina;

Rozmach tlače – napomohli reformy Márie Terézie a Jozefa II. – cenzúra prešla do rúk laikov a menej prísna bola, umožnili čítanie v školách, nové čitárne, tlačiarne

od 18. st. periodika v lat – Nova Posoniensia, nem – Pressburger Zeitung, maď – Magyar Hírmondó, slov – Prešpurske noviny; Staré noviny literního umění – prvý slovenský časopis

František II. – prisna cenzura, slovaci bez periodika, az od 1812 Palkovič – Týdenník;

Ľ Štúr – na čele Tatranky od 1841; neskôr Slovenske narodne noviny – 1845-1848; porazka revolucie, opa ť silná cenzúra;

Matice slovenská – 1863 – Letopis Matice Slovenskej; Martin sa stal centrom slovenského národného hnutia; kníhtlačiarsko-účastinársky spolok a Živena (spol. žien), po zatvorení MS – Spol. sv. Vojtecha a Tanoscius prevzali jej funkcie,

na konci 19. st sa formovali politicke prudy – noviny kontrolované, redaktori sankcionovaní; Liberáli – Hlas Slovenský denník a týždenník, socialisti – Nová Doba, robotnícke noviny; Vláda – Kresťan, Národniari – Národné noviny, ľudový prúd – Slov ľud noviny;

Prvá regionálna tlač – Považské noviny 1902-4

Časopisectvo – koncom 19. st: Slovenské pohľady (liter) Pútnik (cirkev) Dennicca (ženy)

  1. storočie – stúpa počet periodík napriek cenure;

WW1 priniesla opäť vyššiu cenzúru; na fronte – Slovenské hlasy

Česko-Slovenská republika: budovanie demokracie, značný kvalitatívny vplyv na rozvoj novinárstva, Sloboda, rovnaké práva dané ústavou – sloboda tlače, zhrom a spolčovania,

pražský centralizmus mal negatívny vplyv;

Tlačový poriadok – ČR: rakusky zakon SR: upraveny uhorsky tlac zakon;

1938-radikalna zmena po vyhlaseni autonomie, opozicna tlac zastavena, HSĽS jedina strana reprezentujuca slovensky narod; 38-45 – satelit Nemecka; tlac usmernoval Urad propagandy 38, Zaujmova tlac (bohato pre deti), Ilegalna tlač (komunistické Kladivo) a zahraničný odboj; tlač SNP od 1944 Národné noviny a ZAS, tiež Slobodný vysielač v BB;

Po vojne: tlač – sluzi verejnm zaujmom, klaboraciou s fašizmom zdiskreditovaná, opat politicka tlac

1948 – totalita; tlač sluzila ludovodemokratickemu rezimu, ustava hovorila o slobode tlace, no zakon 1950 zaviedol dohlad nad vydavanim per tlace. od 53 statny tlačový dozor; media nemohli byt predmetom podnikania. 1968-krátky odmäk, prichod vojsk Varš zmluvy, normalizácia. prísna cenzúra a represívne opatrenia znemoznovali verejne aktivity občanov, silnel odpor; na tlačový poriadok dohliadal Slovenský úrad pre tlač a info, neskor FÚTI;

Samizdat-nelegálne, proti režimu, Rodina centrum kozmu, Kontakt K, Fragment

 

Agentúra ČTK  praha, 1918, STK 1919(Djuračka, Porubský); STK ako samostatna vznikla 38, tlac musela preberat vsetko co vydala, neskor aj Katolicka tlačová kancelária. 1950: ZAS sa zlucila s ČTK, od 1955 podoba TASS; od 1968- ČSTK

 

Rozhlas: 1926 v BA, od 27 pravidelne, Radiojournal sro mal vysielanie v rukach, vydavali aj vestnik Tyždeň rozhlasu. Odboj: Hlas slobodnej republiky v Britanii, z Moskvy Moskva hovori, z USA Čierne štvrťhodinky; Na oslobodenom uzemi – z KE, neskor z BA, po 48 rozstatnený, hl. okruh: Československo I, 2 národné okruhy BA a PA + krajske sudia KE a BB; od 69federatívny princíp – celoštátny okruh Hviezda, Praha a BA univerzálne okruhy.Devín a Vltava; – výberové;

TV: 1935 – prve pokusy s prenosom obrazu. Pokusne vysielanie v BA 1956, pravidelne od 57, od 62 štúdio KE, od 68 2 okruhy – príspevková organizácia.

Novin. organizácia: Syndikát dennej tlače čes-slov 1919; Zvaz novinarov 1940. po WW2 ocista v radoch novinarov, Ústreddný zväz slov. novinárov (BA), Zväz čes-slov novinárov 1948

Školstvo – 1952-odbor novinárstva na fil fak UK, Vedecky vyskum: Novinarsky studijny ustav – 1955; od 60. katedra novinarstva, od 75 odbor zurnalistiky FiF UK.

 

VYDAVATEĽSTVÁ NA SLOVENSKU

RINGIER axel springer            = najväčšie vydavateľstvo, bulvárne denníky, jeden z najväčších vydavateľov časopisov, napr. NČ, NČ pre ženy, NČ víkend, Život, Adam, Eva, Madam Eva, portály: cas.sk, lesk.sk, adamonline.sk

PETIT press                             = denník SME, Új Szó, Korzár, My, Lišiak, portály: sme.sk

SPOLOČNOSŤ 7 plus               = 2. najväčšie vydavateľstvo, napr.: plus 1 deň, plus 7 dní, Báječná žena, Šarm, Emma, Brejk, Zornička, Bobík, Záhradkár

ECOPRESS                               = Hospodárske noviny, portál:hnonline.sk

STAR production                     = týždenník Slovenka, Star, La Femme, portaly: slovenska.sk, zenskyweb.sk.

BAUER media                         = Eurotelevízia

PEREX                                     = Pravda

ŠPORT press                           = denník Šport

 

5.      Základné pojmy štúdia masovej komunikácie.

Masa, proces masovej komunikácie, masové publikum (skupina, dav, publikum), masové médiá ako inštitúcie, masová kultúra a spotrebná kultúra. Štyri modely komunikácie – prenosový model, rituálový či výrazový model, propagačný model, príjmový model.

 

masa:

označenie veľkého, čo do počtu nedefinovateľného množstva ľudí, ktorí sú rozptýlení v priestore a neexistujú medzi nimi fyzické ani sociálne väzby

– aj označenie publika masových médií, kedy sa chápe ako spoločný pojem všetkých príslušníkov masy vystavených totožným mediálnym obsahom a vplyvom

– pôvodné vnímanie tohto pojmu bolo negatívne, spájalo sa s najnižšími vrstvami obyvateľstva, pozitívne ho vnímala sociálna spoločnosť, najmä jej vedenie „masa pracujúcich ľudí čelí útlaku“

– negatívna konotácia prevažuje dodnes – v mase sa nikto nemôže prejaviť ako vedúca osobnosť

– súčasní teoretici konštatujú, že médiá stratili niečo zo svojej masovosti, jednosmernosti a neprístupnosti a získali na vnímavosti a spoluúčasti

Proces masovej komunikácie
Väčšina masovo medializovaných oznámení nie je adresovaná konkrétnym osobám a medzi podávateľom a príjemcom existuje fyzická vzdialenosť. Vzdialenosť je navyše zvýraznená sociálne priepastí. Túto – asymetriu – je možné oslabovať väčšie rozmanitosťou médií a lepším prístupom k nim.
Proces masovej komunikácie – veľký rozsah a jednosmerný tok
– Asymetria
– Neosobné a anonymné
– Prepočítaný vzťah a štandardizovaný obsah
Masové publikum – ak mu chceme niečo povedať, ovplyvniť ho alebo zaujať, musíme mu ponúknuť to, čo ho zaujíma, ak je obsah náročný na porozumenie, intelektuálne znalosti, záujem klesá

Skupina:

– malá, všetci si uvedomujú členstvo v nej, bývajú spojení určitým spoločným cieľom, má iné trvanie ako dav

Dav:

– je ho možné vymedziť v čase a priestore, je to niečo dočasné, môže aj nemusí konať emocionálne

Publikum:

– pojem oveľa širší ako dav či verejnosť, nemá identitu, je heterogénne, nevykonáva nejakú spoločnú činnosť, je možné manipulovať ho, pochádza z rozmanitých spoločenských vrstiev a demografických skupín, homogenita sa prejavuje vo výbere jedného konkrétneho produktu

 

 

Masové médiá ako inštitúcie:

– rozvinuli sa postupne okolo svojich kľúčových činností

– delia sa podľa typu technológie – tlač, rozhlas, TV, ďalej sa delia na celoštátne a lokálne, menia sa v čase a v priestore

Tento pojem obecne odkazuje k súboru organizácií, k ich vlastným formálnym a neformálnym pravidlám, ktorými sa riadi, a niekedy i k právnym a politickým požiadavkám, ktoré na ne spoločnosť kladie. Mediálne inštitúcie sa postupne rozvinuli okolo svojich kľúčových činností, t.j. zverejňovanie a šírenie informácií a kultúry. Prekrývajú sa s inými spoločenskými inštitúciami. Mediálne inštitúcie sa delia podľa typu používanej technológie (TV, film, rozhlas, internet, tlač). Aj tak existuje niekoľko typických rysov, ktoré dopĺňajú hlavnú činnosť týchto inštitúcií a to produkcia a distribúcia „znalostí“.

Ide o tieto hlavné rysy

  • mediálne inštitúciesú umiestnenévo verejnejsfére, čo znamená, že sú otvorenépríjemcomajpodávateľom. Médiá sa zaoberajúverejnými záležitosťamizaverejným účelom.Zodpovedajúza svoju činnosťširokej verejnosti
  • Nazáklade svojejhlavnej činnosti, ktorú vykonávajú v menepríslušníkovspoločnosti, súmédiá akoekonomické, politické a kultúrneveličinyobdarenévysokýmstupňom
  • Mediálne inštitúcienemajúformálneseba – menšiumoc
  • Účasťv médiáchje dobrovoľná aneprítomnosť akýchkoľvekspoločenskéhozáväzku.

    Masovo mediálne inštitúcie

  • hlavnou činnosťou jevýroba adistribúciasymbolickýchobsahov
  • Médiáoperujúvo verejnejsféreasú podľatohoregulovaná
  • Zapojeniepodávateľaipříjmceje dobrovoľné
  • Ichorganizáciaje svojouformouprofesionálny abyrokratická(hierarchicky uspořádanejsystém)
  • Médiá súslobodnéasúčasnenie súnadanážiadnumocou

Masová kultúra:

– obsah, ktorý sa šíri prostredníctvom médií je masový, masová kultúra odkazuje na vkus, sklony a prejavy masy, čiže väčšiny ľudí, aj masová kultúra je často vnímaná negatívne, ako kultúra pre masového diváka, je ale pomerne zastaraný, v súčasnosti ho nahrádza pojem Spotrebná kultúra – taká, ktorá sa páči väčšine

– Masová kultúra nie je ľudová. Prví, ktorí sa dostali pod vplyv MK – robotníci v západnej Európe a Amerike.

– Masová kultúra zaplnila vákuum vytvorené industrializáciou. Intelektuálni kritici to však chápali ako kultúrnu stratu

 

Štyri modely masovej komunikácie:

  1. prenosový model – nazerá na K ako na proces prenosu daného množstva informácií, vych. z Lasswela – ten zdôrazňoval, že štúdium MK sa snaží odpovedať na 4K otázky – Kto? Čo? Komu? Hovorí s akým účinkom?

Základný prenosový model: Odosielateľ – info – kanál – príjemcovia

Gerbnerov model: Udalosti – kanál/úloha komunikátora – informácia – príjemca

– V tomto chápaní je MK samoregulujúci proces, ktorý sa riadi záujmami a požiadavkami publika, ide o model ktorý vychádza z amerického systému médií

  1. rituálový alebo výrazový model – tvrdí, že prenosový model je neúplný. RM stavia na podávaných významoch a citoch. Ku K nedochádza vždy len z praktických dôvodov ale aj z potešenia. K je nadčasová a príliš sa nemení (James Carry). Príklady nachádzame v oblasti umenia, náboženstva, verejných obradov a osláv
  2. propagačný model – médiá napĺňajú aj ekonomický cieľ, získavajú určité príjmy z publika. Nezáleží na prenose info alebo na zjednotení verejnosti kultúrnym prejavom, záleží na udržaní zrakovej či sluchovej pozornosti, pozornosť býva považovaná za bezprostredný cieľ a býva braná ako meradlo úspechu či zlyhania.

K získavania pozornosti existuje len v prítomnom čase, niet minulosti, ktorá by mala význam a budúcnosť sa chápe len ako pokračovanie súčasnosti

  1. príjmový alebo recepčný model – nazerá na MK z pozície recipientov, medialiazoavné info sú vždy polysémantické (viacvýznamové) a sú interpretované podľa kontextu a kultúry príjemcov.

Medzi predchodcov analýzy recepcie patrí variant kritickej teórie Stuarta Halla – britský mysliteľ z Jamajky spojený s hnutím New Left a v rokoch 1968 – 1979 pôsobil ako riaditeľ centra pre súčasné kulturálne štúdiá. Vykladal medializovaný text ako zmysluplnú výpoveď zakódovanú podľa významovej štruktúry masovej mediálnej organizácie, ale ktorá je dekódovaná podľa úplne odlišných významových štruktúr, ktoré vychádzajú z vlastných myšlienok a skúseností recipientov. Tento model nadraďuje recipieta pri určovaní významu, príjmový model nám pripomína, že zjavná moc médií formovať, vyjadrovať sa, alebo zmocňovať sa je čiastočne iluzórna, lebo posledné slovo má aj tak publikum.

6.      Teórie médií a teórie spoločnosti.

Teória masovej spoločnosti, teória modernej spoločnosti, teória tradičnej spoločnosti. Teórie médií: autoritárska teória, teória dominantných médií, dostredivá teória, etologická teória médií, marxistická teória médií, matematická teória médií, psychoanalytická teória médií, štrukturálne funkcionalistická teória médií,  mediocentrická teória médií, teória nepriameho vplyvu, teória sociálnej konštrukcie reality, teória sociálnej zodpovednosti, sociocentrická teória, sovietska teória, teória zakódovania a dekódovania, závislostná teória, teória zázračnej strely.

 

Teórie médií a teórie spoločnosti:

– existuje ich veľa, ale nie sú ucelené, ich tvorba nie je systematická a logická, reaguje na potreby reálneho života a na historické okolnosti, v niektorých oblastiach sa prekrývajú

 

Teórie spoločnosti

 

  1. Tradičná spoločnosť – vývojový stupeň spoločnosti, ktorý predchádzal vzniku modernej civilizácie industriálneho typu. Vzťahy v tomto type spoločnosti, ich štruktúra a formy myslenia sú utvárane najmä tradíciami, zvykmi a pravidlami správania opierajúcimi sa o hodnotový systém minulosti. Podstatné je náboženstvo.
  • typ usporiadania spoločnosti, ktorý existoval od vzniku ľudskej spoločnosti až po obdobie priemyselnej revolúcie.
  • Hlavné znaky tradičnej spoločnosti:
  • agrárny charakter doplnený remeselnou výrobou
  • nižší stupeň deľby práce
  • nerozvinutý trh
  • existencia sebestačných rodov, kmeňov a iných soc. útvarov
  • dominancia náboženstva
  1. Moderná spoločnosť – nový typ spoločnosti, vznikol v euroam. civilizačnom okruhu ako dôsledok komplexu zmien, ktoré premenili tzv. tradičnú spoločnosť pod vplyvom dvoch podstatných socioekonomických a sociodemografických procesov: industrializácie a urbanizácie. K súvisiacim modernizačným procesom patrí tiež migrácia a sociálna mobilita. S modernou spoločnosťou vznikajú prostriedky masovej komunikácie, ktoré sa stávajú základným nástrojom prenosu informácii, ale tiež základným prostriedkom sociálnej integrácie a diferenciácie. Dôležitá je tiež ekonomická rola masových médií.
  • začína vznikať po priemyselnej revolúcii
  • Nemecký sociológ Ferdinand Tonnies (1855-1936) prišiel s názorom, že moderná spoločnosť sa od tradičnej odlišuje typom sociálnej väzby.
  • Tradičná spoločnosť – pospolitostné väzby
  • Moderná spoločnosť – spoločenské väzby
  • Hlavné znaky modernej spoločnosti:
  • strojová veľkovýroba, rast produktivity práce, prehĺbenie deľby práce,
  • sústreďovanie obyvateľstva do miest
  • trhové hospodárstvo, rozvoj obchodu, konkurencia
  1. Masová spoločnosť – kladie dôraz na vzájomnú závislosť inštitúcií, ktoré majú a uplatňujú moc a z toho vyplývajúcu integráciu médií ako zdrojov sociálnej moci a autority, obsah médií má sklon slúžiť tým, v koho rukách je politická a ekonomická moc, médiá sú potom faktorom, ktorý výrazne prispieva k centrálnemu riadeniu spoločnosti.

 

Teórie médií

 

  1. Autoritárska teória médií
  • Presadzuje sa v spoločnosti, kde neexistuje sloboda tlače, médií, kde nie je považovaná za žiaducu hodnotu
  • uplatňuje sa v diktatúrach, na okupovaných územiach, v takých spoločnostiach si dokáže mocenská elita zdôvodniť a ospravedlniť posilnenie cenzúry a udeľovanie trestov za porušovanie pravidiel. (1956, Fred S. Siebert, Theodore Peterson, Wilbur Schramm)
  1. Teória dominantných médií
  • vzťah masových médií a spoločnosti
  • ako sa spoločenské štruktúry prejavujú v mediálnom systéme
  1. Teória pluralitných médií
  • predpoklad, že spoločenské okolnosti určujú vnútorné okolnosti fungovania médií
  • opak technologického determinizmu
  • problémom je závislosť masových médií na distribúcii moci
  • kto kontroluje médiá a v koho záujme, čiu verziu sveta médiá reprezentujú a aké majú médiá úspechy pri dosahovaní spomenutých cieľov
  • pomáhajú šíriť myšlienku rovnosti / nerovnosti
  • publikum je homogénne, pasívne a nesamostatne uvažujúce (masy)
  • základnou determinantou je neustála konkurencia rôznych skupín (politických, spoločenských), rôznych záujmov; účinky médií sú nepredvídateľné
  1. Dostredivá teória
  • vplyv masových médií na sociálnu integritu a súvislosti v modernej spoločnosti
  • väčšina spoločnosti je vystavená rovnakým mediálnym obsahom – stmeľujúci účinok, ktorý zbližuje členov spoločnosti
  • médiá sú jediným prvkom, ktorý dokáže stmeliť spoločnosť (po tom, čo sa rozpadli tradičné tesné väzby)
  1. Etologická teória médií
  • dôraz na prostredie, v ktorom prebieha komunikácia
  • význam okolitých vplyvov prostredia na komunikáciu
  • nie sme schopná zaujať voči médiám kritický postoj
  1. Marxistická teória médií
  • pôsobenie médií ako dôsledok toho, kto ich vlastní
  • existencia tried, ktoré sú definované vzťahom, výrobným prostriedkom
  • ideológia vládnuca, musí byť prezentovaná ako jediná racionálna a univerzálne platná, vhodná pre všetky triedy – koncept falošného vedomia
  1. Matematická teória médií
  • jedna z prvých teórií komunikácie
  • lineárna
  • od momentu zahájenia komunikácie do jej konca
  • zistiť pravdepodobnosť, s ktorou daná komunikácia prebehne
  • plus: zaradenie pojmu „šum“ (najskôr v technickom zmysle) – akékoľvek narušenie vo vnútri komunikačného systému
  • proces zakódovania je ovplyvňovaný šumom, proti šumom redundancia
  • rozlišujeme 3 druhy základných komunikačných šumov:
    • sémantický šum komunikátora – výber informácií, použitie jazyka, ideové predsudky, nálada
    • šumy komunikačného kanálu – fyzikálne rušivé vplyvy
    • šumy na strane recipienta – subjektívne faktory ovplyvňujúce dekódovanie významu
  1. Psychoanalytická teória médií
  • dynamická teória skúmajúca nevedomé, sugestívne, rituálne motívy ľudí, ktorí používajú médiá k udržaniu psychosomatickej rovnováhy
  • Freud: Masová psychologie a analýza ja
  • nie je ucelená
  • súbor nepopierateľných skutočností, ktoré interpretujú zložitú štruktúru
  • sugestívne priania, komunikačné potreby, fantázie, relaxácie, hry, potreba prežívať napätie
  • v každom jedincovi sú hlbinné vrstvy, ktoré ovplyvňujú rôzne potreby
  • médiá na obrazovej úrovni poskytujú náhradné uspokojenie potrieb (sexistických, narcistických, násilných)
  • médiá majú terapeutickú úlohu: zapĺňajú nudu, riešia pocit samoty – inštitút voľného času
  • pôsobenie médií na jedinca od narodenia po smrť
  • médiá pôsobia ako rodič, ako Boh: poskytujú príklady, varovania
  • zástancovia: pozitívne úlohy a funkcie MK – médiá poskytujú riešenia problémov
  1. Mediocentrická vs. sociocentrická teória
  • súbor princípov štúdia médií, riešenie vzťahov medzi médiami a spoločnosťou
  • mediálne technológie sú prvotní hýbatelia spoločenských zmien
  • v sociocentrickej je to spoločnosť
  • mediocentrická – technologický determinizmus
  1. Teória nepriameho vplyvu
  • nemajú masové médiá žiadne významnejšie účinky, alebo sa po nich pátralo v nesprávne vymedzenej oblasti?
  • jeden z mnohých typov vysvetlenia, ako môžu masové médiá ovplyvňovať publikum
  1. Teória sociálnej konštrukcie reality
  • Max Weber (autor)
  • médiá do značnej miery vytvárajú spoločenskú realitu pre potreby verejného, zdieľaného spoločenského života
  • slúžia ako rozhodujúci zdroj štandardov, modelov, noriem
  1. Teórie zakódovania a dekódovania
  • Stuart Hall (autor)
  • súvisí s úlohou aktívneho publika, kde publikum tvorivo interpretuje mediálny text
  • odoslané významy sa nerovnajú prijatým
  • do úvahy prichádzajú 3 možnosti:
    • publikum podľahne dominancii textu
    • publikum vyjednáva (dohodne sa na prijatom význame)
    • publikum zaujme opozičné stanovisko a nájde v texte alternatívny význam
  • dekódovanie mediálnych obsahov závisí od politických, ekonomických, kultúrnych, sociálnych faktorov
  • súčasťou mediálnych textov aj prvky, ktoré sa snažia publikum priviesť k ich správnej interpretácii – preferovaný význam je zakódovaný v texte
  1. Teória zázračnej (magickej) strely
  • De Fleur (autor)
  • súbor dobovo podmienených predstáv o účinkoch médií na jednotlivca a spoločnosť – teória podkožnej ihly, injekčnej striekačky
  • médiá ako zdroj silného účinku, ktorý vyvolá okamžitú reakciu na niečo: podnet – reakcia
  • nie empirické skúmania, skôr súbor predstáv a pocitov – živil ich prudký vývoj reklamy od konca 19. storočia, ako aj skúsenosti s politickou propagandou počas 1. svetovej vojny
  • obavy z rastúcej moci narastali, keď tlač ovládli tlačoví baróni (vydavatelia, tlačiari)
  • mediálne účinky sú bezprostredné, silné, homogénne
  • existuje predpoklad priameho účinku na správanie sa v súlade so zámerom – manipulácia
  • základné predpoklady existencie teórie:
    • ľudia v masovej spoločnosti vedú izolované životy s veľmi obmedzenou sociálnou kontrolou (masa)
    • ľudia sú pri narodení vybavení jednotnou skladbou inštinktu, ktorá riadi ich správanie
    • jedinci v rovnakom prostredí reagujú na mediálne účinky podobných spôsobom, rovnako prijímajú a interpretujú mediálne posolstvá a obsahy
    • účinky na myslenie a správanie sú priame, okamžité, a preto silné
  1. Teória závislosti
  • teória z oblasti účinkov médií, ktorá sa snaží vysvetliť, prečo sa reálny vplyv komunikačnej aktivity na jednotlivca a spoločnosť podľa okolností mení
  • médiá sú sociálny systém, ktorý vstupuje do vzťahu k iným systémom (k publiku a zdrojom informácií)
  • vzťah závislosti (vzťah publikum – médiá: čím menej zdrojov máme k dispozícii, tým väčšiu závislosť si k nim vytvárame)
  • závislosť sa zvyšuje spolu s narastajúcim vplyvom médií v spoločnosti
  • závislosť je vnímaná ako premenlivý jav, má premenlivú intenzitu, pričom intenzita závislosti príjemcu na médiách má vplyv na povahu účinku média

 

7.      Teoretické školy.

Birminghamská škola, Frankfurtská škola, Torontská škola. Vznik príslušnej školy, jej ideové smerovanie  a jej hlavní predstavitelia.

 

Birminghamská škola (Hoggart, R. Williams, Stuart Hall, D. Morley…)

1964, univerzita v Birminghame, Centrum súčasných kultúrnych štúdií v Birminghame – 1964. Pôvodný záujem o „žitú“ kultúru rôznych skupín sa postupne najmä pod vedením Halla (1968-1979) presunul na masové médiá a na oblasti, ktoré sú s ich pôsobením spojené – správanie mladých ľudí, vznik subkultúr, rasové a etnické otázky, rod (gender).

– média vníma ako ideologické inštitúcie, skúma vzťah médií a populárnej kultúry, ktorú chápe ako priestor na uplatnenie nárokov aj malých sociálnych skupín

– výskumy speli k mechanizmom, ktorými médiá transformujú realitu do podoby populárnych ideológií, ktoré servírujú publiku (ideologická efektivita mas. komunikácie). Stuart Hall sledoval rituály odporu, teda spôsoby, ako jedinci využívajú kultúrne diskusie na to, aby sa ubránili tlaku dominantnej ideológie.

Morley sa sústredil na publikum, ktoré sa v kvalitatívnych štúdiách nejaví ani ako pasívne, ani homogénne. Hovorí o kultúrnej mape mediálneho publika, o trsoch sociálne situovaných príjemcoch informácie

Frankfurtská škola (Theodor. W. Adorno, H. Marcus, E. Fromm, Max Horkheimer, J. Habermas…)

Ústav pre sociálny výskum založený vo Frankfurte 1923, po r. 1930 riaditeľom Horkheimer

– analyzovala príčiny zlyhania nádejí na revolučnú spoločenskú zmenu. Vychádzala z neomarxistických pozícií pri skúmaní masových médií (popri ekonomickom vykorisťovaní hovorí o vykorisťovaní kultúrnom) – redefinovala pojem kultúra, ktorý chápala v širšom zmysle ako prostriedok udržiavania kapitalistického systému (uspokojovaním falošných potrieb, homogenitou, vytláčaním názorovej voľby…).

– vznik a vývoj masovej kultúry spájala s fenoménom kultúrneho priemyslu – teda masovej priemyslovej produkcie tovarov určených k spotrebe vo voľnom čase, využívajúcej k presadeniu na trhu aj prejavy vychádzajúce pôvodne z umeleckej sféry. => Snaha sprístupňovať cez masové médiá kultúrne artefakty širokým vrstvám speje k trivilizácii.

– kultúrny priemysel a jeho produkt masová kultúra zmenili podmienky vzniku falošného vedomia, u nebúriacich sa más vzniká okrem ovládania zhora (ideológia) tiež dopyt po masovej kultúre zdola.

Torontská škola (Harold A. Innis, M. McLuhan) + médiá podľa McLuhana

– rozvoj v 50. rokoch 20. st., University of Toronto v Kanade

– hľadá súvislosť medzi vývojom ľudskej civilizácie a vývojom spôsobov a prostriedkov medziľudskej komunikácie – mediálny determinizmus (v takomto mediocentrickom prístupe sa premeny spoločnosti vysvetľujú na základe premien spôsobov komunikácie)

Harold Innis: každý typ komunikácie posúva ľudstvo k inému usporiadaniu spoločnosti (vývoj komunikácie podľa prevládajúceho média).  Rozlišuje časovo-viazané (na jednom mieste trvajúce, zasahujúce generáciu, s veľkým vplyvom – katedrály, pomníky) a priestorovo-viazané médiá (distribuované v priestore – časopisy, knihy – vlastníkom priestoru dávajú voľbu toho, čo sa bude šíriť.

Marshall McLuhan – Ako rozumieť médiám: extenzia človeka (1964) – ako všetky médiá menia život človeka. Každé médium – každá nová extenzia človeka – vnáša do ľudských záležitostí posolstvo vypovedajúce o človeku a spoločnosti. Spoločnosť sa používaním médií zbližuje – vzniká globálna dedina.  (+ horúce a chladné médiá –  rozdielne pôsobenie médií na zmysly človeka, účinnosť média závisí od jeho „teploty“. Horúce sa odvolávajú na emócie a pocity, reakcia príjemcu si nevyžaduje intelektuálnu námahu, médium rozširuje jeden konkrétny zmysel do stavu, keď je zmysel preplnený informáciami a nevzniká priestor na doplnenie informácie príjemcom (vysoká definícia média = nízka spoluúčasť príjemcu), Chladné – ich prijímanie je náročnejšie, vyžadujú zaangažovanosť, intelekt, nútia k aktívnemu dopĺňaniu prijímanej informácie)

–  v súčasnosti je tradícia školy stále v kurze, aktuálna teória sa sústreďuje najmä na zhodnotenie toho, aké médiá stále zložitejšími technológiami prekrývajú rastúcu zložitosť spoločnosti ilúziou jednoduchosti.

8.      Médiá v chápaní Marshalla McLuhana.

Technológia médií,  médiá ako prostriedky, idey ukryté v médiách,  médium ako posolstvo, médiá ako jazyk a forma, horúce a chladné médiá; médiá ako predĺženie človeka, mnohozmyslové poznávanie sveta, médiá ako predĺženie nervového systému, dôsledky predĺženia, stresogénne pôsobenie médií, typológia zmyslov, základ predĺžení človeka, médiá ako nové prostredie, médiá ako generátor informácií, idea globálnej dediny, náhradná skutočnosť, masová kultúra, netelesný človek, médium televízie, etapy vývoja komunikačných prostriedkov.

 

Na prijímanie vplývajú tri skupiny činiteľov:

  1. Samotný prostriedok komunikácie
  2. Činitele sprevádzajúce komunikáciu
  3. Činitele, ktoré sú v samotnom príjemcovi komunikácie

Pri prostriedku možno rozlíšiť:

  1. P chápaný ako sprostredkovateľ posolstiev
  2. P chápaný ako obsah prostriedku

Súčasná technika plní dve funkcie:

  1. Modifikuje spoločenské vzťahy
  2. Vyvoláva zmeny vo vedomí človeka.

Zákony médií:

  1. Každá vec zväčšuje alebo urýchľuje konkrétnu vec či situáciu.
  2. Zväčšenie či urýchlenie veci alebo situácie vedie k potláčaniu inej V alebo S
  3. Klišé prevzaté z minulosti sa stáva archetypom prítomnosti
  4. Akákoľvek forma posunutá na hranice svojich možností sa mení na niečo nové

Médiá sú predĺžením, extenziou človeka; predĺžením jeho nervového systému. Technika sa stala predĺžením ľudských receptorov, posilnila a zdokonalila ich. Čas prenosu informácii znížila na minimum a prinútila človeka zapojiť sa do rozsiahleho systému prijímania a odovzdávania, ktorého fungovanie sa podobá nerv. Systému.

Idea globálnej dediny – okamžitý a všadeprítomný charakter el. prenosu informácii spája ľudskú rodinu do spoločného stavu života dediny. Neexistujú tu miesta vzdialené v čase a priestore.

Náhradná skutočnosť – el. médiá majú tendenciu stierať rozdiely medzi živou a sprostredkovanou interakciou. Prostredie médií, najmä TV, utvára mediálnu realitu existujúcu súčasne s reálnou skutočnosťou.

Etapy komunikácie podľa McLuhana:

  1. Kmeňové – na dorozumievanie hovorené slovo, neskôr podporené ideografickým a abecedným písmom, ktoré bolo predĺžením funkcie reči. McLuhan staval hovorené slovo nad písané, keďže podľa analytikov neprenáša len „čistú“ informáciu, ale zároveň viac alebo menej odhaľuje emocionálny postoj hovoriaceho a prejavuje črty jeho osobnosti.
  2. Gutenbergovo – význam hovoreného slova výrazne poklesol pod vplyvom rozvoja typografie a všeobecného rozšírenia tlačeného slova. Kmeň bol prirodzeným ľudským prostredím a stavom, vynájdením fonetickej abecedy bola táto prirodzenosť narušená. Abeceda redukovala hovorené slovo na zrakový vnem.
  3. Marconiho – charakterizované je zmenšením významu tlače a prevládajúcou elektrinou a elektronikou. Toto obdobie malo byť obdobím mnohorozmernej osobnosti, hlbokej reflexie a prežívania sveta, kým podriadenie sa elektronickým médiám, osobitne televízii, malo viesť k získaniu harmónie intelektuálneho, citového a zmyslového života. Marconiho obdobie opäť spojilo akustický a vizuálny priestor.

Marshall McLuhan

  • narodil sa v r. 1911 v Edmontone do protestantskej rodiny
  • otec nemal VŠ vzdelanie, narukoval, potom sa s rodinou presťahoval na vidiek
  • cesta na vidiek, oboznámil sa s myslením Chestertona – to ho inšpirovalo
  • nastúpil na Cambridge, PhD. získal na diaľku
  • 1943 – presťahoval sa do Kanady
  • založil Centrum pre kultúru a technológiu
  • firmy si ho najímali ako poradcu
  • dielo Mechanická nevesta (1951) – kritická štúdia, súbor esejí
  • dielo Gutenbergova galaxia – o dlhom procese vývoja ľudskej spoločnosti, prelomové: kníhtlač, elektronické médiá, fonetická abeceda; lineárny spôsob myslenia prostredníctvom kníhtlače nahradený globálnym vnímaním prostriedkov televízie
  • dielo Ako porozumieť médiám – vzbudilo najväčší ohlas, záujem o neho ako o človeka; zdôrazňuje, že médium nie je len TV a rádio, ale aj oblečenie či peniaze
  • dielo Médium je posolstvo
  • dielo Globálna dedina
  • teória „Médium je posolstvo“
    • médium v jeho chápaní zahŕňa každú technológiu, ktorá dokáže rozšíriť ľudské zmysly a telo
    • obsahom každého média je vždy iné médium
    • obsahom reči je skutočný proces myslenia, ktorý je neverbálny
    • nie ľudské použitie priraďuje technológiám význam, ale technológia sama je výpoveďou, posolstvom, obsahuje určité obsahy
    • obsah média tvorí neviditeľnú štruktúru, pretože sústreďovaním sa na jeho obsah si prestávame uvedomovať jeho technologickú povahu → táto štruktúra neviditeľne ovplyvňuje kultúru a spoločnosť
    • každá nová technológia ovplyvnila psychiku a sociálnu sféru človeka a stala sa extenziou človeka (rozšírenie, predĺženie zmyslov)
    • vo svojich tézach spomína Narcisovskú narkózu (Narcis si osvojil bytosť v zrkadle ako svoju vlastnú – forma sebahypnózy – človek si neuvedomuje účinky novej technológie, čo vyvoláva u neho podráždenie)
    • mechanické médiá – extenzie tela
    • elektronické médiá – extenzie nervového systému
  • teória kultúrnej zmeny = človek si osvojuje nejakú technológiu
    • delenie médií podľa účinkov na jedinca: horúce/chladné
    • horúce médiá: extenzia jedného zmyslu, vysoká definičnosť (informačná nasýtenosť), nízka participácia, nemusia byť jedincom dopĺňané (médium ma baví)
      • rozhlas, film, prednáška, kniha
    • chladné médiá: nízkodefiničné (obsahujú málo informácií), vedú k vysokej miere participácie poslucháča
      • telefonovanie, reč, rozhovor
    • aj spoločnosť rozdeľuje na horúcu a chladnú
    • toto delenie však prekračuje internet (digitálne médiá) – užívateľ si sám vyberá informácie
  • teória informačnej spoločnosti
    • rozširuje zmeny v spoločnosti o informačné aspekty
    • globálna dedina – umožňuje sprístupniť informácie jej užívateľom
      • metafora dediny – predstava malého priestoru, kde môžu ľudia bezprostredne komunikovať, sú rýchlo informovaní; komunita, kde sa všetci podieľajú na jej utváraní a smerovaní; informácie dostupné všetkým
  • TV v poňatí McLuhana
    • TV sa stáva súčasťou ľudských životov
    • TV patrí medzi hlavné médiá – vedie užívateľov k participácii
    • TV pretvára politický systém západného sveta, tvorca politickej moci
    • TV odmieta striktne definovanú osobnosť
    • tvrdil, že TV je zjednocujúce médium

9.      Globalizácia kultúry.

Médiá a postmoderná kultúra. Komunikačná technológia a kultúra, kultivácia a sprostredkovanie reality, komercializácia médií. Gender a masmédiá. (Semiotická) moc ľudu. Nezodpovedané otázky. Témy mediálno-kultúrnej teórie – začiatky: Frankfurtská škola a kritická teória, Masová komunikácia a kultúra. Bežná (každodenná) kultúra, Kulturalizmus. Kulturálne štúdiá. Kultúrna politika. Kultúrny kapitál. Kultúrny materializmus, Kultúrny populizmus. Kultúrny priemysel.

 

Globalizácia kultúry:

– zavedenie nových komunikačných technológií vedie k internacionalizácii masovej komunikácie, vznikajú diskusie o vzniku nadnárodnej kultúry, kultúrnej transnacionalizácie (USA – amerikanizácia kultúry, Mexiko, Južná Amerika) vytrácajú sa pôvodné kultúry krajín, trend vývozu kultúry vedie k potlačeniu pôvodnej kultúry cieľových krajín a nastáva napodobňovanie medzinárodného modelu, vzniká globálna mediálna kultúra, ktorá obslúži rozsiahly a heterogénny mediálny trh

 

Médiá a postmoderná kultúra (Max Weber – nemecký sociológ):

– postmodernizmus – industrializácia spoločnosti, sociálne reformy, koniec 19. storočia a predvojnové obdobie

– kľúčový pojem pri analýze sociálnych zmien – racionalizácia (Max Weber)

postmodernizmus ako sociálnokultúrna filozofia podrýva tradičnú predstavu o kultúre ako o niečom pevne danom a hierarchicky usporiadanom, stavia sa na stranu takých foriem kultúry, ktoré sú prechodné a ide im len o to, aby sa páčili, pôsobia skôr na city ako na rozum, postmoderná kultúra je vnímaná ako nestála, hedonistická, kaleidoskopická, čerpá silu zo skutočného posunu spoločenských hodnôt, z prehodnotenia kultúry

– kultúrna revolúcia, ktorá vyústila do novej estetiky

– ústup politickej ideológie, objavujú sa sklony k individualizmu a životu pre daný okamih, postmodernizmus odmieta tradície a býva spojený s procesom komercializácie (aktívne podporuje zmeny módy, štýlu a produktov)

-kultúrny optimizmus vs. Kultúrny negativizmus

– simulákrum (Baudrillard) – rozdiel medzi vyobrazením a skutočnosťou (pseudorealita)

 

Kultivácia a sprostredkovanie reality (Gerbner):

– nástup TV a jej veľká príťažlivosť sa stali predmetom skúmania jej vplyvu na publikum

– TV je zodpovedná za väčšinu procesov kultúrnej asimilácie, TV sa obracia na všetkých bez rozdielu, diváci sú vystavení pseudorealite a selketívnehmu pohľadu na skutočnosť, cez TV je proces kultúrnej asimilácie najsilnejší.

– Gerbnerovým záverom bolo zistenie, že väčší kultivačný účinok má televízia na náruživých divákov a že jedným z podstatných dôsledkov tejto kultivácie je zbližovanie zhody, zlaďovanie postojov, ktoré postupom času vytvárajú vcelku jednoliaty, spoločensky významný hlavný prúd postojov, názorov, predstáv a obáv.

 

Komercializácia

– termín, ktorý sa používa pre dôsledky, ktoré má pre ten typ mediálnych obsahov, ktoré sú masovo produkované a trhovo realizované ako tovar, ako aj pre vzťahy medzi dodávateľmi a konzumentmi médií

– komercionalizovaný obsah slúži hlavne na pobavenie, je nepôvodný a štandardizovaný, nekladie na percipienta vysoké nároky

– je spájaná s úpadkom kvality, bulvarizáciou spravodajstva (vraj sa spravodajstvo zjednodušuje práve kvôli ženám); komercionalizované obsahy sú odcudzujúce, ide len o zisk

– vznik reality shows, infotainment – zábavné spravodajstvo

 

Gender a masmédiá

Existujú značné rozdiely medzi pohlaviami. Ženy – obsahy s patriarchálnym vyznením (rodinného typu, zaľúbené, talk show, soap opera), nový typ – program ženy pre ženy (preberajú sa v nich aj tabuizované témy), muži majú iné záujmy, čo sa prejavuje aj vo výbere mediálnych obsahov

– ozývajú sa hlasy proti tomuto deleniu, rodové otázky by sa nemali preceňovať – feminizmus, s potrebou rodového skúmania vyšli feministky najprv v súvislosti s pornom a násilím, neskôr sa ten záber rozšíril o definície rodu a teraz sa uplatňuje vo všetkých aspektoch médií

 

Semiotická moc ľudu

Fiske – bežná kultúra je považovaná za ľudovú, patrí ľudu, závisí od jeho moci – semiotická moc ľudu spočíva v tom, že si vyberá významy podľa vlastných predstáv

 

Frankfurtská škola a kritická teória

– začiatky záujmu o masovú kultúru

Úvahami o masovej kultúre sa preslávila FS, predstavitelia: Horkheimer, Adorrno, Marcuse

Po nástupe fašizmu emigrovali do USA a ich ústredným motívom bola kritická analýza modernej kultúry a spoločnosti v duchu marxistickej teórie

Štúdiom médií a masovej kultúry sa zaoberali aj po druhej svetovej vojne. Na mas kult však mali pesimistický pohľad. Podľa nich to bola kultúra produkujúca falošné vedomie.

 

Masová komunikácia a kultúra:

Popri sociálno-vednom pohľade na výskum MK sa od začiatku rozvíja aj kulturologický, začal sa formovať pod vplyvom literatúry, lingvistiky a filozofie.

Na jeden strane kulturologický a na druhej sociálno-vedný, prelínajú sa, ale rozdiel medzi nimi je v spôsobe myslenia a metódach práce.

– Kultur prístup si všíma všetky aspekty K – formy, recepciu textu, formy textu

– Culture study majú oveľa širší záber, nie sú ohraničené len na sféru MK

 

Komunikácia a kultúra

James Carey – model rituálový (oproti dominantnému prenosovému m.) –

Vymedzuje kultúru ako:

  1. proces
  2. spoločnú črtu skupiny ľudí.
  3. Možno ju tiež vnímať ako texty a symbolické artefakty – kóduje ich odosielateľ textu pre recipienta, ktorý má tú istú kultúrnu totožnosť.

– Kultúra – kolektívna, individuálna kultúra neexistuje, lebo musí mať nejakú symbolickú formu vyjadrenia, štýl, pravidelnosť a preto má aj hodnotiaci rozmer. Kultúra žije, mení sa, má svoju minulosť, prítomnosť a potenciálnu budúcnosť. Kultúra nemôže existovať bez komunikácie.

Pri štúdiu sa môžeme sústrediť na ľudí ako pôvodcov kultúrne zmysluplných mediálnych textov, potom na recipientov, ktorí si z textov berú kultúrne významy a na dôsledky pre ostatný spoločenský život.

Pozornosť môžeme obrátiť na texty a artefakty samotné (filmy, knihy, noviny), na ich symbolickú podobu a možné významy.

Študovať možno aj osoby, ktoré produkujú mediálne obsahy a publikum

Kľúčové témy mediálno-kultúrnej teórie:

  1. Povaha masovej kultúry – na začiatku vnímaná veľmi pejoratívne, ale už bola pomaly prehodnotená, nemala byť chápaná iba ako lacná aletrantíva pre masovú spotrebu, ale ako nové životaschopné odvetvie kultúrnej tvorivosti
  2. Zavádzanie nových technológii a ich dôsledky v oblasti kultúry
  3. Médiá ako organizované podniky
  4. Globalizácia ktorá ovplyvňuje už existujúce formy a obsah
  5. Prenikanie ideológie do kultúry a jej vplyv na publikum

 

Bežná každodenná kultúra (Popular culture)

  • presadzuje sa v angličtine namiesto pojmu masovej kultúry. Teší sa priazni najširšieho publika a nevyvoláva žiadne hanlivé asociácie
  • Je to najrozšírenejšia a najvyhľadávanejšia kultúra našej doby.
  • Je reprezentovaná všetkým čo ponúka film, elektronické médiá, tlač, videá, audionahrávky atd.
  • McQuail upozorňuje na malú nádej odlíšiť masový vkus a vkus elity (je to náročné) – každého človeka to priťahuje k urč. prvku bežnej Med kult.

Kulturalizmus – termín, spojovaný s prijatím širšej antropologickej definície kultúry ako každodenne prežívaného procesu, ktorý nie je obmedzený na „vysokú kultúru“. Zdôrazňuje teda „obyčajnosť kultúry a aktívnu a tvorivú schopnosť ľudí vytvárať zdieľané praktiky nesúce význam. Metodologicky uprednostňoval empirický výskum a etnografiu.

 

Kulturálne štúdiá – interdisciplinárne pole skúmania, ktoré študuje tvorbu a vštepovanie kultúry alebo významových máp. Ich počiatky siahajú do 60. rokov a založenia Centra pre súčasné kultúrne štúdia (CCCS). Ide o súbor myšlienok, obrazov a praktík, ktoré umožňujú hovoriť o určitých témach, sociálnych aktivitách či inštitucionálnych lokalitách, s ktorými súvisia určité formy jednania a správania. (Hall, Bennett).

 

Kultúrna politika – týka sa moci pomenovať a legitimovať objekty a udalosti vrátane „oficiálneho“ výkladu sociálneho a kultúrneho sveta. Možno ju chápať z hľadiska schopnosti reprezentovať svet a vytvárať konkrétne priliehavé popisy.

 

Kultúrny kapitál – koncept, podľa ktorého KK funguje v rámci zmenného systému ako sociálny vzťah, ktorý zahŕňa nahromadené kultúrne vedomie poskytujúce moc a status. Napríklad vzdelanie alebo schopnosť znalecky hovoriť o vysokej kultúre. (Pierre Bourdieu)

 

Kultúrny materializmus – vzťahuje sa k predstave, že kultúra je vytváraná prostredníctvom materiálneho procesu za určitých fyzických a sociálnych okolností. Zaoberá sa skúmaním ako a prečo sú významy zapísané do konkrétnej fázy výroby.

 

Kultúrny populizmus – razí predstavu, že populárna kultúra je hodnotná a zaslúži si seriózny výskum. Bol kritizovaný za to, že úcta k populárnej kultúre prerástla do nekritického zhodnocovania konzumácie spotrebnej kultúry. (McGuigan).

Kultúrny priemysel – kultúra je opanovaná komoditami z produkcie K priemyslu, ktoré síce budia zdanie demokratickosti, individualizmu a diverzity, ale v skutočnosti sú autoritárske, konformné a vysoko štandardizované. (Adorno, Horkheimer).

10.Nové médiá – nové teórie

Novinky spojené s novými médiami. Dôsledky nových médií. Teórie médií a nové médiá. Politická spoluúčasť, nové médiá a demokracia.

Nové médiá sú podľa niektorých všetky médiá okrem tlače, podľa McQuaila hlavne digitálne (elektronické) médiá, a v chápaní posledných desiatich rokov ide najmä o internet. Zo začiatku sme teda pod termínom nové médiá rozumeli najmä rozhlas, televíziu a neskôr aj internet, dnes pod novými médiami rozumieme najmä internet. Internet sa totiž podľa McQuaila odlišuje od klasických (tradičných) médií v troch zásadných bodoch:

-nejde len o výrobu a distribúciu obsahov, ale aj o ich spracovanie, výmenu a ukladanie;

-nové médiá sú prostriedkom súkromnej aj verejnej komunikácie (tradičné médiá len verejnej);

-nové médiá nie sú len profesionálne a nie sú ani byrokraticky (hierarchicky) organizované (napr. blogy)

Nové médiá sa tiež odlišujú od klasických najmä svojou rozšírenosťou, dostupnosťou pre všetky druhy komunikácie, a tým, že nepodliehajú kontrole – vlády ani zákony neovládajú a neregulujú internet tak, ako regulujú tradičné médiá.

Dôležité je, že internet postupne preberá a do seba zahŕňa tradičné médiá – aj televízia či rozhlas sa distribuujú pomocou internetu, internetové písané spravodajstvo postupne nahrádza spravodajské noviny.

Internet nespĺňa úplne definíciu masovej komunikácie, ktorá je z definície jednosmerná – na internete komunikácia prebieha viacerými smermi, je interaktívna.

 

Dôsledky nových médií:

-autori majú väčšie možnosti a príležitosti (blogy)

-úloha vydavateľov je menej jednoznačná, lebo nové médiá vytvorili nové možnosti publikovania (na internete, aj nezávisle od vydavateľa)

publikum už nie je súčasť masy, ale ide o jednotlivcov, členov skupiny; činnosťou publika už nie je len pasívne prijímanie, ale aj vyhľadávanie, konzultovanie (interaktivita), publikum sa stáva menej závislým od vydavateľov a distribútorov

Teórie médií a nové médiá

O tradičných médiách teoretici rozmýšľajú podľa 4 faktorov: moc a nerovnosť, sociálna integrácia a identita, spoločenská zmena a rozvoj, priestor a čas. Tieto pojmy teórie “starých” médií nezodpovedajú novej situácii – napríklad je ťažké vymedziť nové médiá vo vzťahu k moci (neexistujú monopoly, centralizované riadenie, ani taká regulácia ako pri klasických médiách), nedá sa ani presne určiť, či internet prispieva k integrácii alebo roztrieštenosti spoločnosti (Mcquail hovorí, že skôr k roztrieštenosti, ale napríklad aj vytvára nové vzťahy a siete), internet je globálny a preto prekonáva priestorové hranice (“internet nemá hranice”).

4 kategórie nových médií podľa McQuaila:

interpersonálne komunikačné médiá – telefón, email; ich obsah je súkromný a pominuteľný, nadviazaný a posilnený vzťah môže byť dôležitejší než prenášaná informácia

interaktívne médiá určené na hranie – počítačové hry, zariadenia vytvárajúce virtuálnu realitu, interaktivita, zdrojom potešenia je proces, nie využitie

médiá pre vyhľadávanie informácií – internet ako knižnica, zdroj údajov nebývalej veľkosti, aktuálnosti a prístupnosti

kolektívne médiá so spoluúčasťou – využitie internetu pre zdieľanie a výmenu informácií, myšlienok a skúseností a k rozvoju aktívnych, počítačom sprostredkovaných osobných vzťahov

Pri nových médiách sa skúmajú najmä tieto základné znaky:

a)interaktivita – vyplýva z pomeru medzi reakciou alebo iniciatívou užívateľa a ponukou zdroja/odosielateľa

b)sociálna prítomnosť (sociabilita) – vnímaná užívateľom ako osobný kontakt s inými ľuďmi, ktorý môže byť ohrozený použitím média

c)rôznorodosť – miera, v ktorej môžu médiá premostiť rôzne uhly pohľadu, zmierniť nejasnosti, poskytnúť viacej vodítok, zapojiť viac zmyslov a byť osobnejší

d)autonómia – miera, v ktorej má užívateľ možnosť ovládnuť obsah a použitie média nezávisle na zdroji

e)použitie média pre zábavu a radosť, v kontraste s užitočnosťou

f)súkromie – spojene s použitím média a jeho typickým alebo zvoleným obsahom

g)personalizácia – miera jedinečnosti a osobitosti obsahu a jeho užitia

Politická spoluúčasť, nové médiá a demokracia

Tradičné masové médiá ako tlač a televízia, sú považované za prospešné až nevyhnutné pre demokraciu, lebo prostredníctvom nich majú občania informácie o vláde a môžu ju kontrolovať. Sú však aj kritizované, lebo v nich prevažuje vertikálny tok informácií (zhora dole), tiež za komercionalizáciu a tiež za to, že bránia aktívnej spoluúčasti a dialógu (sú jednosmerné, neinteraktívne).

Nové médiá (internet) však poskytujú rozmanité zdroje informácií, neobmedzený priestor pre nové strany, prúdy, názory, ktoré majú okamžitú priamu spätnú väzbu  (na Slovensku – SaS bola prezývaná internetová strana, lebo vznikla okolo blogerov, ktorí si aj blogmi získali širokú podporu). Sú platformou pre vznik nových záujmových skupín a pre formovanie nových názorov. Obzvlásť v autoritárskych, nedemokratických a totalitných režimoch umožňujú slobodné vyjadrovanie, pretože nie je jednoduché kontrolovať obsah internetu, ani prístup disidentov k nemu (príklad: arabská jar – prostesty boli zvolané hlavne na facebooku, lebo na rozdiel od klasických médií internet vlády necenzurovali;  aj organizátori protestov Gorila sa dali dohromady vďaka facebooku).

Internet zaplnil priestor medzi súkromnou sférou a sférou štátnej činnosti, napĺňa habermasovský ideál verejnej sféry – občania môžu komunikovať medzi sebou a aj so svojimi politikmi bez toho, aby museli vyjsť z domu.

 

Prínosy internetu pre demokratickú politiku podľa Mcuaila:

-interaktivita (na rozdiel od jednosmerného toku)

-súčasná existencia vertikálnej aj horizontálnej komunikácie podporujúcej rovnosť

-obmedzenie úlohy žurnalistiky pri sprostredkovaní vzťahu medzi občanmi a politikmi

-nízke náklady pre odosielateľov a príjemcov

-vyššia rýchlosť než u tradičných médií

neprítomnosť hraníc

Podľa McQuaila internet prekonáva obmedzenia tlače a vysielania týmito spôsobmi:

1.umožňuje rozhovor mnohých ľudí s mnohými ľuďmi

2.umožňuje súčasné prijímanie, zmenu a opakovanú distribúciu kultúrnych objektov

3.oddeľuje akt komunikácie od teritorializovaných priestorových vzťahov modernosti

4.poskytuje okamžitý globálny kontakt

5.vkladá moderný subjekt do strojného zariadenia, ktoré je zapojené do siete

11. Publikum médií.

Definícia publika, typológia publika podľa Denisa McQuaila, aktivity publika podľa Franka Biocca (selektivita, utilitarizmus, intencionalita, kritický odstup, vztiahnutosť), výskum publika.

 

Publikus- pochádza z latinčiny, znamená niečo čo sa týka národa, obce a štátu

– Bolo vnímané ako skupina zložená z jedincov, ktorí sa vo väčšine prípadov nepoznajú.

– Termín Publikum sa najskôr používal na označenie ohraničenej skupiny poslucháčov alebo divákov, ktorí si vzájomne vymieňali info resp. vzájomne informovali v jednom spoločnom priestore, kde sa spoločne nachádzajú

– Až neskôr sa začína publikum používať na označenie konzumentov masových obsahov, ktoré sa šíria v obťažne definovateľnom priestore, kde je veľmi ťažké presne určiť, kde sa dané publikum začína a kde sa dané publikum končí.

– Prvým typom publika bol dav, zhromaždený na jednom mieste. Toto zoskupenie postupne rástlo a stávalo sa čoraz heterogénnejším a neosobnejším

– Na konci tohto procesu kvantitatívnej a aj priestorovej existencie stálo masové publikum, ktoré nikdy nebolo limitovane priestorom udalosti, na ktorej masové publikum participuje.

– Táto definícia publika sa ešte viac skomplikovala po nástupe nových kom. technológií, ktoré vedú k fragmentácii masového publika. V postupne decentralizovanej komunikačnej sieti sa tradičný koncept homogénneho publika stráca

– Publikum sa vníma skôr ako konštrukt, ktorý vytvorili mediálni vedci ako komodita, ktorá bola vytvorená na základe kvantitatívneho monitorovania jeho programových preferencií

– Definuje sa na osiach:

  • verejné vs súkromne
  • občianske (politické) vs spotrebné
  • publikum v jednom priestore a publikum rozptýlené
  • publikum iniciované sociálnym kontextom a publikum iniciované mediálnou produkciou

– 1. Sociálne iniciované publikum– v tomto prípade sú to médiá, ktoré reagujú na potreby jedincov a sociálnych skupín

– 2. Mediálne iniciované publikum- v tomto prípade sa nové typy publika objavujú so vznikom nových mediálnych technológií

– Fanúšikovské subkultúry

Mediálne iniciované publikum sa pokúsili definovať viacerí mediálni vedci.

Kategorizačné kritériá:

Typ médiá- čitateľské, poslucháčske

Dĺžka existencie daného publika

Vzájomné vzťahy medzi členmi publika

McQuail – Mediálne iniciované publikum à

  1. a) publikum ako sociálna skupina alebo verejnosť

–  zahrnuje sem také skupiny ľudí, ktoré spája určitá lokalita alebo príslušnosť k strane- stranícka tlač, aj médiá verejnej služby pretože publikum verejnej služby je inak definované. Publikum verejnej služby dáva do kontextu s hradením vysielania a súkromné publikum vychádza z trhovej logiky

  1. b) publikum ako skupina založená na uspokojení určitej potreby

– ide o množinu jednotlivcov, ktorých spája potreba alebo záujem o spoločenské, politické info

– Toto publikum vzniká ako dôsledok rastúcej diferenciácie mediálnej produkcie a snahy zodpovedať rozličné konzumné potreby. Namiesto triedneho pôvodu, náboženstva, politiky je podstatné informačno-zábavná funkcia médií

  1. c) publikum definované médiami

– má charakter sociálnej skupiny značne heterogénnej a rozptýlenej, ktorá nemá ani vnútornú organizáciu ani štruktúru- čitateľskom, poslucháčskom a diváckom publiku, navzájom sa prekrývajú

– príslušnosť uvedenej kategórii publika predpokladá prijatie roly filmového a televízneho diváka, ktoré si komunikácia s daným médiom vyžaduje

  1. d) publikum ako súbor konzumentov konkrétneho produktu

– ide o publikum konkrétnych časopisov, novinárskych obsahov atď. , a tu sa publikum chápe ako produkt média jeho atraktivity a efektivity

McQuail rozlišuje publikum podľa komunikačného vzťahu medzi vysielateľom a prijímateľom.

Rozoznáva 3 typy skúseností resp, správania sa publika à

A, kognitívne spracovanie

B, normatívna záväznosť

C, miera pozornosti či príťažlivosti informácie

Ďalšie chápania publika

Publikum môže byť chápané ako cieľ, cieľová jednotka, dokladajú to na príklade cieľových  skupín rozličných reklamných kampaní, zámerom je len upútanie pozornosti publika, bez ohľadu na to, aké to bude mať komunikačné účinky.

  • Potenciálne publikum – súbor všetkých jedincov, ktorých môže médium osloviť
  • Platiace publikum
  • Zasiahnuté publikum – publikum, ktoré si v určitý čas zapne svoje médium

Prozument – v súvislosti s nástupom čoraz sofistikovanejších technológií médií sa stierajú hranice medzi koncipientom a recipientom a Albim Toffler vymyslel, že vzniká prozument

– stieranie hranice medzi producentom a konzumentom → prozument

 

Aktivity publika:

– publikum je vnímané ako súbor jedincov, ktorí sústavne alebo príležitostne využívajú médiá, líšia sa výberom aj využitím mediálnych obsahov

– výskumy publika sa začali v 30tych až 40tych rokoch minulého storočia – Paul Lazarsfeld

Publikum je vnímané:

  1. publikum ako obeť manipulácie – všetko pasívne prijme,
  2. publikum je schopné aktívne a kriticky reflektovať mediálne obsahy

5 typov aktivity publika (Frank Biocca)

1) selektivita – schopnosť voliť si medzi jednotlivými typmi médií či obsahov

2) utilitarizmus – rozumovo motivovaná voľba (divák si volí niečo, čo mu prinesie osoh/zisk)

3) intencionalita – zámerné spracovanie info, ktoré nám umožňuje konať vedomé rozhodnutia

4) kritický odstup – schopnosť odolávať manipulácii, odolnosť voči ovplyvňovaniu

5) vtiahnutosť (tiahnutosť) – mediálne obsah dokážu človeka pohltiť – identifikovanie sa s postavami, témami, ideami, hrdinami.

12. Účinky masovej komunikácie.

Mediálne účinky. Predpoklad mediálneho účinku. Periodizácia teórií účinkov podľa Denisa McQuaila. Typológia účinkov.

 

Účinky médií:

Výskum K sa sústreďuje na účinky MK, pokiaľ ide o účinky interindividuálnej K – tie patria do oblasti psychológie

Účinky MK –

  • rozumieme akúkoľvek zmenu, ktorú priamo alebo nepriamo sprostredkujú médiá
  • prebieha o nich veľa diskusií à LEBO nie je možné exaktne stanoviť vplyv médií na správanie, názory a postoje
  • médiá sa infiltrujú do každej roviny života spoločnosti (nielen do jednej, môžu aj do viacerých) a postihujú celý jej život
  • menej sa diskutuje o existencii účinkov a viac o stupni ich vplyvu

Keďže proces K je spojený s procesom výmeny a interakcie, je možné len ťažko izolovať jeho rozličné prvky. Vplyv médií však nemožno nijako spochybniť.

Mediálne účinky a ich predpoklady:

Predpokladá sa, že:

  • médiá sú mocným nástrojom, ktorý dokáže ovplyvniť postoje a správanie ľudí, predvídať však ich účinky, alebo dokázať ich účinky pri nejakej udalosti je náročné
  • poznatky o účinkoch však neustále narastajú a dnes už sú teoretici schopní aspoň tvrdiť, kedy sú účinky viac alebo menej pravdepodobné

Predpoklad mediálneho účinku à

– Vďaka médiám získavame informácie, resp. vytvárame si názor

– Médiá a PR venujú mnoho úsilia na dosiahnutie takéhoto efektu,

– Je nesporné, že ku konkrétnym účinkom médií dochádza dennodenne, paradoxom však je, že nedokážeme predpovedať úhrnný výsledok a ani presne určiť, o čo všetko sa médiá zaslúžili – súvisí to s tým, že médiá predstavujú rozmanitý súbor obsahov a foriem.

Výskum účinkov médií sa dosiaľ realizoval väčšinou zvonka – pomocou sociálnych kritikov, politikov, záujmových skupín.

Medzi pracovníkmi médií a ľuďmi, ktorí sa obávajú ich účinkov je priepasť – McQuail

Periodizácia teórií účinkov masmédií:

  1. Fáza – najstaršia fáza výskumu – VŠEMOCNÉ MÉDIÁ
  • od zač. 20 storočia až do 20tych až 30tych rokov
  • médiám sa pripisovala moc utvárať mienku a presvedčenie a meniť životné návyky podľa požiadaviek tých, ktorí mali nad médiami kontrolu.
  • Diktátorské režimy zneužívali médiá na propagandu –
  1. Fáza – TEÓRIA MOCNÝCH MÉDIÍ VYSTAVENÁ SKÚŠKE
  • až do zač. 60tych rokov 20. stor. (Od 30tych rokov)
  • V 40tych a 50tych rokoch Lazarsfeld a Berelson skúmali tradíciu účinnosti volebných kampaní
  • V 50te – 60te roky: Výskum TV – od začiatku sa sledoval škodlivý vplyv na deti
  • Povaha výskumu a metódy ním využívané sa v priebehu rokov menili, účinky sa začali diferencovať (sociálne hľadisko, psychologické charakteristiky…), sledovať sa začali aj motívy, ktoré viedli recipienta k voľbe média
  • Záver z druhej fázy: (Klapper) – „MK neslúži ako nezbytná ani dostatočná príčina účinkov na publikum ale funguje skôr ako súbor sprostredkujúcich činiteľov.“ (čiže už nie je všemocné)
  • V priebehu tejto etapy výskumov sa ukázalo aj to, že k získaniu informácií môže dôjsť aj bez spojitosti so zmenou postoja a k zmene postoja môže dôjsť aj bez zmeny v správaní. (McQuail, 1961)
  1. Fáza – ZNOVUOBJAVENIE MOCNÝCH MÉDIÍ
  • výskumníci sa zaoberali kritickou analýzou všetkých štúdií, ktoré vyšli vo fáze dva (mnohí sa necheli zmieriť s tým, že médiá nemajú mocný účinok)

Všemocné médiá vs. Impotencia médií

  • došlo k obnoveniu výskumu účinkov médií, ale od emočného pôsobenia a utvárania postojov sa prešlo ku skúmaniu dlhodobej zmeny v poznávacích procesoch, k motivácii recipienta a ku kolektívnym fenoménom ako je názorová klíma, viera, ideológia, kultúrne vzorce a inštitucionálne formy správania sa médií.
  • Výskum aj toho, ako médiá spracúvajú a formujú obsah – Haloran, 70te roky
  • Myšlienka návratu k mocných médiám – E. Neumannová a tiež tzv. Nová ľavica (ľavicovo orientovaní výsumníci)
  1. Fáza – DOHODNUTÝ VPLYV MÉDIÍ
  • KONCOM 70tych r. došlo k novému pohľadu na účinky médií – pozornosť sa sústreďovala na mediálne texty, publikum a mediálne organizácie = sociálnokonštruktivistický pohľad (McQuail)
  • Tento prístup na jednej strane počíta s mocou médií a na druhej strane s mocou publika
  • pristupuje sa ku kvalitatívnym metódam.
  • Vznikajú štúdie o vzájomnom pôsobení médií, alebo ich pôsobení na určité oblasti pr. postavenie žien, menšín, životné prostredie…
  • Záver 4. fázy: Perseová (2001) – „správy o vývoji teórie účinkov sú príliš zjednodušené a môžu byť zavádzajúce, lebo neuznávajú rozdiely medzi jednotlivými oblasťami výskumu, ktoré majú rozdielnu minulosť.“ Rozlišuje 4 modely účinkov:
  • priame – okamžité, pozorovateľné a krátkodobé
  • podmienené účinky – krátkodobé aj dlhodobé, afektívne aj kognitívne, sú individualzované
  • kumulatívne – kognitívne alebo afektívne, trvalé
  • kognitívno-transakčné – okamžité, krátkodobé, založené na jednorazovom pôsobení, kognitívne (ale je možná aj afektívnosť)

Účinky médií à

  1. a) plánované krátkodobé

propaganda – úmyselná systematická snaha manipulovať  a usmerňovať správanie s cieľom dosiahnuť takú odozvu, ktorá vyhovuje propagandistovi,

individuálna odozva – proces pri ktorom sa jedinec mení alebo odoláva zmene, v dôsledku informácií vytváraných s cieľom ovplyvňovať postoj, názor správanie (rozdiel názor, postoj)

mediálna kampaň – určitá situácia, pri ktorej je vybratá skupina médií cielene vybraná, aby bol dosiahnutý nejaký účinok na vybranú časť populácie

dozvedanie sa správ – krátkodobý kognitívny účinok vystavenia mediálnemu spravodajstvu merateľný testami zapamätania, rozpoznania či porozumenia

– rámcovanie – slúži k zasadeniu jednotlivých správ do kontextu

– prime-time – médiá vtedy zdôrazňujú kritériá, najdôležitejšie informácie

– nastoľovanie tém – proces, pri ktorom je pozornosť venovaná jednotlivým zložkám spravodajstva, ovplyvňuje význam, aký danej udalosti prikladá verejnosť

  1. b) plánované dlhodobé

šírenie pokroku – plánované šírenie noviniek a inovácií s cieľom dlhodobé rozvoja (krajiny tretieho sveta)

šírenie správ – šírenie poznatkov o určitých spravodajských udalostiach v danej populácií, v danom čase s osobitným prihliadnutím k rozsahu preniknutia a prostriedkom, pomocou ktorých sú informácie získavané

šírenie inovácií – prijímanie inovácii vo svete na základe reklamy, zámerné/nezámerné pôsobenie

distribúcia znalostí – dôsledky mediálneho spravodajstva a informovania pre distribúciu znalostí medzi spoločenské skupiny (odstraňovanie vedomostných prepastí )

  1. a) Neplánované krátkodobé

individuálna reakcie – nepredvídateľné následky vystavenia mediálnemu podnetu – strach, úzkosť, samovražda

kolektívna reakcia – hromadná reakcie – nepokoj

politické účinky – nezamýšľaný dopad spravodajstva na vládnu politiku a činnosť, efekt CNN

  1. b) Neplánované dlhodobé

spoločenská kontrola – tendencia podporovať prispôsobovanie sa poriadku a určitému spôsobu správania sa, úmyselné alebo neúmyselné prehlbovanie socializácie

socializácia – neformálny prínos médií k učeniu sa a k prijímaniu noriem, hodnôt a požiadaviek na správania sa v určitých spoločenských roliach a situáciách

definovanie reality a koncentrácie významu – vyžaduje viac alebo menej aktívnu účasť jedincov/príjemcov pri konštruovaní významu

inštitucionálna zmena – adaptácia inštitúcií na vývoj v oblasti médií

vytlačenie (vytisknutí) – situácia, keď človek médiám vyčleňuje denne viac času, ako je únosné

kultúrna a spoločenská zmena – posuny v celkovej povahe hodnôt – skupina, ale aj celá spoločnosť

sociálna integrácia – na úrovni miestnej komunity alebo národa – aj krátkodobá

Efekt spáča – oneskorený účinok – keď sa jedinec dozvie informáciu, ale zdroj nie je veľmi dôveryhodný, po čase si ale prestaneme spájať obsah informácie so zdrojom a informácia na nás vtedy zapôsobí, informáciu akceptujeme a má na nás účinok

Efekt tretej osoby – tvrdíme, že médiá nás neovplyvňujú, že ovplyvňujú len iných

Teória zázračnej strely (injekčnej striekačky) – jedinci sú zraniteľní voči určitým stimulom, ide o priamy, bezprostredný vplyv, využíval sa Laswellov model (5W), streknutie mohlo mať hneď účinok, ak sa nedostavil efekt strekli sme ďalšiu

Špirála mlčania – Neumannová – ľudia sa boja, že ich názor nie je správny, zisťuje, čo si myslia ostatní a až potom sa vyjadrí, ľudia majú tendenciu prikloniť sa k väčšinovému názoru, zmeny na poslednú chvíľu napr. pri voľbách, človek sa môže pridať k mase, lebo chce čerpať výhody

13. Verejná sféra.

Habermas a novšie predstavy a koncepcie verejnej sféry. Verejnoprávne médiá. Verejnoprávnosť verzus služba verejnosti. Charakteristika verejnosti. Masové a davové fenomény a zodpovednosť médií.

 

Verejná sféra – Jurgen Habermas

-koncepcia verejnej sféry vychádza z tézy, že demokratická spoločnosť si vyžaduje vyspelého občana, informovaného. Verejná sféra je tá oblasť spoločenského života, kde prebieha výmena informácií a názorov na otázky spoločenského záujmu a formuje sa verejná mienka.

4 dimenzie verejnej sféry:

– mediálne inštitúcie (organizačné, finančné a právne rámce vlastníctva médií, ich ovládanie (kontrola), prideľovanie licencií)

– zobrazovanie reality v médiách – čo médiá zobrazujú, ako to predostierajú verejnosti

– spoločenské štruktúry – štrukturálne dimenzie verejnej sféry: rozsah a hranice

– integrácia – zahŕňa sociálno-kultúrnu interakciu

Jadrom verejnej sféry je komunikácia a médiá.

– významná úloha verejnoprávnych médií

verejná sféra = sociálny priestor charakterizovaný typom vzťahov, ktoré sú v rámci určitých skupín otvorené, nelimitované na komunikáciu medzi jej členmi

protikladom je sféra súkromná; nezlučiteľnosť oboch sfér je predpokladom na to, aby mohol existovať právny štát

garantom prevádzania politickej moci je verejná sféra, diskusia, kritika

princípy liberálnej spoločnosti, záruka demokracie

Jurgen Habermas – nadviazal na frankfurtskú školu; vykresľuje úpadok verejnej sféry na príklade zoštátňovania spoločnosti; vo verejnej sfére má dominovať hodnotová racionalita, nie formálna racionalita; periodická tlač – buržoázna sféra priestorom, v ktorej sa možno postaviť štátu (kritická tlač), vedenie verejných diskusií

Nové predstavy o verejnej sfére – verejnoprávne médiá

Verejnoprávne vysielanie, verejná sféra, verejnosť

  • systém upravený zákonom, financovaný z verejných fondov, značná miera redakčnej a prevádzkovej nezávislosti
  • malo by slúžiť verejnému záujmu a napĺňať dôležité komunikačné potreby spoločnosti a jej občanov
  • hlavné ciele:
    • celoplošné pokrytie
    • rozmanitosť pri naplňovaní potrieb – široká škála názorov, postojov
    • služba pre špeciálne menšiny
    • záujem o národnú kultúru, jazyk, identitu
    • služba potrebám politických strán
    • poskytovanie vyvážených a nestranných informácií v sporných záležitostiach
    • špecifický záujem o „kvalitu“ definovaný rôznymi spôsobmi
    • klásť verejný záujem pred finančné ciele
  • od 1989 (kniha J. Habermasa Štrukturálna premena spoločnosti) debaty o pojme „verejná sféra“
  • verejná sféra – hypotetický priestor, ktorý podporuje viac či menej otvorenú arénu alebo fórum pre verejnú debatu; prístup do tohto priestoru je slobodný, je zaručená sloboda zhromažďovania a vyjadrovania; nachádza sa medzi základňou a vrcholom spoločnosti a odohráva sa tu sprostredkovanie medzi nimi
  • verejnosť – rozsiahle, široko rozptýlené, trvalé spoločenstvo; má tendenciu formovať sa okolo nejakej témy či okolnosti verejného života; všetci slobodní občania danej spoločnosti alebo obyvatelia menšieho, geograficky vymedzeného priestoru; primárny cieľ: presadzovať nejaký záujem alebo názor a dosiahnuť politické zmeny.

14. Médiá a verejnosť.

Definícia pojmov verejnosť a verejná mienka. Médiá a verejná diskusia. Nastoľovanie tém – agenda setting. Médiá a verejná mienka. Špirála mlčania ako dôsledok špecifík masovej komunikácie.

 

Verejnosť:

Spoločenstvo, ktoré je značne rozptýlené, rozsiahle a trvalé, má tendenciu sformovať sa okolo nejakej témy alebo okolnosti verejného života a jej primárnym cieľom je dosiahnuť nejaké, najmä politické zmeny, je základným prvkom demokratickej politiky, vychádza z ideálov racionálnej diskusie a otvoreného spoločenského systému, tvorí ju lepšie informovaná časť obyvateľstva

 

Verejná mienkaformálne diferencovaný a obsahovo nestály súbor motívov sociálneho/občianskeho správania, ktorej dlhšie či kratšie prevládajú v určitom prostredí.

  1. Verejná mienka je diferencovaná a nestála.
  2. Verejná mienka nie je len súhrnom názorov jednotlivcov, tvorí novú kvalitu, ktorá sa riadi vlastnými pravidlami – inými ako pravidlá mienky jednotlivcov.
  3. Verejná mienka môže obsahovať predsudky, návyky, ba aj prvky nenávisti, nepriateľstva a netolerancie.
  4. Nezávisle od predchádzajúceho tvrdenia má verejná mienka v demokracii veľmi dôležitú úlohu ako podstatný prvok spoločenskej kontroly a realizovania nátlaku štýlom, ktorý uznala za prospešný pre spoločnosť sama spoločnosť (čo nie je vždy totožné s objektívnym prospechom).
  5. Verejnú mienku možno zmanipulovať (a to dosť často a aj dosť ľahko) psychologickým ovplyvňovaním jej motivačných cieľov a programov.
  6. Vzťahy medzi verejnou mienkou a masmédiami, ktoré ju majú vyjadrovať, nie sú ani jednoduché, ani jednoznačné a podliehajú svojim vlastným zákonom.
  7. Všeobecne je verejná mienka prejavom názorov dominujúcich v spoločnosti alebo v danom spoločenstve (podnik, miesto), no nie vždy a všade.
  8. Masmédiá majú vyjadrovať (artikulovať a odovzdávať) verejnú mienku, ale zároveň ju vždy aj ovplyvňujú a v určitej podstatnej oblasti aj dotvárajú. Z toho, okrem iného, vyplýva aj etická zodpovednosť masmédií a novinárov.
  9. Verejnú mienku môže riadiť zámerná propaganda alebo skrytá persuázia, preferovanie, prezentácia názorov spoločenských autorít, ktorých názory a hodnotenia sú v „danej chvíli objektívne, správne a mravné“, aby ich za také prijali aj ostatní ľudia.

 

VPLYV MÉDIÍ NA VM podľa McQuaila

– treba rozlišovať medzi názormi a postojmi (postoje sú pevnejšie, trvalejšie a nedajú sa len tak ľahko ovplyvniť)

– médiá majú moc ovplyvniť naznačením istých skutočností názory jednotlivcov

– základným princípom usporiadania názorov a postojov je príslušnosť k sociálnej skupine, v ktorej sa pohybujeme

– spoločenské prostredie a skupiny tak majú na našu mienku silnejší vplyv ako médiá

– vyhľadávame kognitívnu zhodu = informácie, ktoré sa zhodujú s našimi postojmi, radšej sa v nich utvrdzujeme ako ich konfrontujeme (viac pri špirále mlčania)

 

Špirála mlčania – Neumannová – ľudia sa boja, že ich názor nie je správny, zisťuje, čo si myslia ostatní a až potom sa vyjadrí, ľudia majú tendenciu prikloniť sa k väčšinovému názoru, zmeny na poslednú chvíľu napr. pri voľbách, človek sa môže pridať k mase, lebo chce čerpať výhody

Agenda setting – nastolovanie otázok na verejnú diskusiu. Ide o skutočnosť, že médiá určujú čo bude predmetom verejných diskusií s tým, že vyberajú témy, o ktorých potom budú informovať verejnosť. Venuje sa predovšetkým politickému spravodajstvu (prezentovanie tém vo volebných kampaniach). Recipienti sa dostávajú väčšinou iba k sprostredkovaným  informáciám, k informáciám z druhej ruky. Výber a spracovanie informácií nie sú v rukách recipientov, ale novinárov. Táto téza má veľa prívržencov ale aj odporcov. Niektorí tvrdia, že témy politických elít a médií sú určované záujmami publika, že politici aj médiá sa prispôsobujú želaniam verejnosti. Hovoria predovšetkým o tom, čo verejnosť chce počuť. Agenda má priame praktické dôsledky pre politický život spoločnosti. Je dôležitejšie skúmať príčiny uprednostňovania niektorých a zanedbávania iných tém. Treba dôkladnejšie analyzovať spravodajskú prax médií. Skúmať aj to, do akej miery do agendy zasahuje novinárska rutina a iné zaužívané praktiky médií.

Média ako prostriedok nastolovania otázok a konštruovania významov

  • vypytovanie je vhodné na zisťovanie informácií o tom:
  • čo si ľudia myslia
  • čo očakávajú
  • čo si želajú
  • čo chcú
  • čo pociťujú
  • čo zamýšľajú urobiť
  • čo robia, robili alebo budú robiť
  • aké sú motívy, princípy a zdôvodnenia toho všetkého

15. Interdisciplinarita výskumu médií.

Začiatky systematického skúmania médií a formovanie vednej disciplíny vo svete a na Slovensku. Akademický a komerčný výskum. Základné oblasti výskumu médií. Metódy mediálneho výskumu. Kvalitatívne a kvantitatívne metódy poznania. Reliabilita a validita výskumu. Priebeh výskumného projektu, stručný exkurz. Premenné a ich typy, výber vzoriek.

Akademický a komerčný výskum

Pre oblasť akademického výskumu väčšinou platí, že je viac zviazaná s teóriou, to znamená, že výsledky sa snaží vysvetliť postavenie médií v spoločnosti, ich prípadný účinok na jednotlivca či spoločnosť spravidla dlhodobej perspektívy. Akademický výskum je väčšinou verejný, výsledky bývajú verejne prístupné – autori usilujú o ich publikáciu v odborných a špecializovaných časopisoch. Tieto výskumy sú často financované z verejných zdrojov.

Komerčný výskum je viac spojený s aplikačným prístupom, spravidla hľadá nástroje, ako zvýšiť efektivitu oslovovania príjemcov médií, snaží sa odhaliť zloženie a štruktúru publík jednotlivých médií a zistiť tak, ku komu sa dané oznámenia prostredníctvom médií dostávajú a ktoré komunikačné kanály sú vhodné pre oslovovanie rôznych publík, ale taktiež odhaliť účinnosť rôznych typov mediálnych oznámení na príjemcu. Výsledky sú verejne často menej prístupné, väčšinou sú financované niektorou súkromnou organizáciou a slúžia ekonomickým cieľom tejto organizácie.

 

Základné oblasti výskumu médií

Vychádzajú z tézy Harolda Lasswella, ktorý hovoril, že ak chceme poznať komunikáciu musíme si odpovedať na otázku: Kto, hovorí čo, akým kanálom, komu a s akým účinkom. Z tohto vyplývajú tri základné oblasti výskumu mediálnej komunikácie: Kto predstavuje prvú oblasť výskumu – podávateľ – teda organizácia. Čo hovorí sa týka oznámenia teda jadra komunikácie – a teda mediálne oznámenie. Tretia oblasť predstavuje – komu a s akým účinkom . teda mediálneho príjemcu a dopadajúce účinky na neho.

 

Kvalitatívne a kvantitatívne metódy poznania

Kvantitatívne metódy vychádzajú predovšetkým z otázky Koľko? A sú predstavované rôznymi typmi dotazníkových vyšetrovaní a psychologických experimentov. Kvantitatívny výskum je založený na meraní premenných, skúma frekvenciu výskytu jednotlivých premenných alebo jej kategórií. Výhodou je používanie číselných údajov a štatistík, čím je táto metóda presnejšia. Nevýhodou je, že sa zameriavajú na kvantifikáciu (zavedenie číselných pojmov a vzťahov) iba niektorých prvkov. Prvky, ktoré nie je možné kvantifikovať, môžu byť pritom významnejšie ako tie merané.

  • Vychádzajú u pozitivistickej tradície
  • Redukujú realitu na počítateľné javy
  • Považujú sociálnu realitu za niečo, čo existuje nezávisle a mimo výskumníka a čo je možné rozložiť na jednotlivé prvky
  • Mali by byť replikovatelné aj s iným bádateľmi a prinášať zhodné výsledky
  • Používajú deduktívnu metódu

Kvalitatívne metódy sa pýtajú otázkou ako? Medzi tieto metódy zberu dát patria napr. ohniskové skupiny, zúčastnené pozorovania, hĺbkové rozhovory. Charakteristickým prvkom týchto metód je, že nie sú štandardizované (normalizovať podľa jednotného vzoru). Výhodou týchto metód je, že výskumník môže ísť do hĺbky v prípade vyskytnutia neočakávaných informácií, zber dát je otvorenejší a nie je tak zaťažený výskumníkovou znalosťou témy pred samotným zberom dát. Nevýhodou je, že táto metóda je väčšinou schopná spracovať menšiu vzorku a menší počet prípadov.

  • Vychádzajú z predstavy, že poznanie sa deje na základe interpretácie a je vždy subjektívnej povahy
  • Výskumník je súčasťou výskumu a je nezastupiteľný
  • Vykazujú menšiu replikovatelnosť; zmena výskumníka znamená aj zmenu výsledkov
  • Bývajú tiež označované aj ako konštruktivistické, interpretatívne a reflexné
  • Používajú induktívnu metódu (myšlienkový postup od jednotlivého k všeobecnému)

Reliabilita a validita výskumu

Reliabilita výskumu znamená, že zvolené výskumné nástroje merajú konzistentne (súdržnosť, spojitosť, tuhosť, pevnosť, hutnosť, skupenstvo) a spoľahlivo. Reliabilná metodika je tá, ktorá pro opakovaní za rovnakej situácie prináša rovnaké výsledky.

Validita sa týka pravdivosti, keď sa vyjadruje, či zvolený výskumný postup zodpovedá predmetu skúmania. Často je charakterizovaná internými, konceptuálnymi a externými dimenziami. Interne validný výskum je taký, ktorý meria to, čo si na začiatku predsavzal. Vzťahuje iba k nástrojom a cieľom výskumu.

 

Priebeh výskumného projektu, stručný exkurz

Najčastejšie kroky výskumného projektu

  1. Výber témy výskumu
  2. Riešenie existujúcej teórie výskumu
  3. Definície hypotézy alebo výskumné otázky
  4. Výber relevatnej metodiky a dizajnu výskumu
  5. Zber dát
  6. Analýza a interpretácia dát
  7. Publikácia/prezentácia výsledkov

Premenné a ich typy

Triedime ich podľa vzájomného vzťahu na závislé a nezávislé. Závislé sú tie, ktorými výskumník behom výskumu manipuluje a mení ich, aby vytvoril inú situáciu. Závislá premenná je taká, ktorej chovanie má súvislosť so zmenou nezávislej premennej a jej charakter sa výskumník snaží vysvetliť. Nominálna premenná je taká, ktorá získava na hodnotách vyjadrujúce nejaké označenie, pomenovanie. Odinárna premenná získava na hodnotách, ktoré sú voči sebe v nejakom logickom či matematickom vzťahu. Kardinálna premenná je taká, ktorej hodnoty sú medzi sebou v určitom kvantitatívnom intervale a je možné štatisticky vyrátať ich rozdiel alebo pomer.

 

Výber vzoriek

Existuje niekoľko typov výberu vzoriek:  Pravdepodobnostný – znamená, že všetky prvky skúmaného systému majú rovnakú šancu byť do vzorku vybrané, u každého z nich teda platí rovnaká pravdepodobnosť, že sa stane súčasťou vzorky. Patrí sem: a.) náhodný výber b.) systematicky náhodný výber, c.)stratifikovaný výber

Nepravdepodobnostný výber tiež býva označovaný ako náhodný alebo účelový, znamená, že každý prvok systému nemá rovnakú šancu byť vybratý.

16. Teória jazykovej komunikácie

 (Pojem komunikácie. Semiotický, sémantický a pragmatický základ jazykovej komunikácie. Elementárny model semiotického trojuholníka (signifikácia, designácia, denotácia). Komplexný semiotický model. Náčrt komplexnej komunikačnej schémy aplikovateľnej v žurnalistike. Interpretácia jej jednotlivých komponentov v kontexte masmediálnej komunikácie.)

Pohybujeme sa v intenciách bilaterálnej (dvojčlennej) teórie jazykového znaku (opak – unilaterálna teória), podľa ktorej štruktúra jazykového znaku musí nevyhnutne zahŕňať nielen zvukové, ale aj myšlienkové spracovanie objektov, presnejšie ich odraz vo vedomí používateľa a navyše toto spojenie musí byť: I.     Relatívne ustálené (nie svojvoľné), II. Musí sa v aktuálnej komunikácii nie produkovať, ale reprodukovať (vystupovať opakovane, posilnenie funkčnosti).

De Saussure – hlavný predstaviteľ bilaterálnej teórie hovorí, že jazykový znak má dve stránky:

  1. Označujúce – signifikant, signifiant, designátor
  2. Označované – signifikát, signifié, designát

Elementárny model semiotického trojuholníka:

Denotát (vec) – predstavuje predmet objektívnej reality, čiže určitú konkrétnu vec s konkrétnymi vlastnosťami (existuje bez ohľadu na nás, čiže bez ohľadu na to, či o ňom hovoríme alebo ho zmyslami, či rozumom vo vedomí vnímame)

Designát (pojem) – predstavuje označované, predstavu daného predmetu objektívnej reality v našom vedomí a teda obsahovú stránku jazykového znaku

Designátor (slovo) – predstavuje označujúce, čiže zhmotnenie danej predstavy, pojmu a teda materiálnu formálnu stránku jazykového znaku

VZŤAHY

  1. Vzťah medzi denotátom a designátom – vzťah medzi ideálnym obsahom znaku a vecou, ktorej tento ideálny obsah zodpovedá, je vzťahom kognitívneho odrazu a označujeme ho ako designácia
  2. Vzťah medzi designátom a designátorom – vzťah medzi obsahom a formálnou stránkou znaku je vzťahom vyjadrenia zmyslu   = signifikácia
  3. Vzťah medzi denotátom a designátorom – čiže predmetom objektívnej reality a jeho formálnym vyjadrením v jazyku je vzťahom označenia = denotácia, pričom platí, že tento vzťah je v zásade arbitrárny (ľubovoľný)

Arbitrárnosť vzťahu medzi denotátom a designátom vyjadruje, že niet nijakej vonkajšej ani vnútornej príčiny na to, že istému výseku objektívnej reality prisúdime tú – ktorú lexikálnu formu, čoho dôkazom okrem iného:

  1. pomerne bohatá diferenciácia lexikálnej zásoby v rámci rôznych a aj vývinovo príbuzných jazykov
  2. existencia lexikálnej polysémie a homonymie

Vzťah sémiotiky, sémantiky a pragmatiky

Semiotika – skúma vlastnosti znakov a znakových sústav, ktoré majú určitý význam

Sémantika – súčasť semiotiky, zaoberá sa štúdium vzťahov medzi formou a významom znakov

Pragmatika – zaoberá sa štúdiom vzťahov znakov a ich používateľov

Vrcholom, respektíve cieľom komunikačnej aktivity expedienta nie je produkcia izolovaných zvukov (slov) ale hotových textov, ktoré majú nielen svoj význam (rovina sémantiky), ale aj zmysel (rovina pragmatiky).

 

Dokážeme si to na banálnom príklade rozličných interpretácií sémanticky identickej výpovede – modelový text „Pôjdem na univerzitu.“ môžeme interpretovať minimálne v štyroch rozličných kontextoch, resp. situáciách:

a – ako výpoveď, ktorú subjekt uisťuje samého seba, že sa prihlási na univerzitu

b – ako výpoveď subjektu, ktorý už študuje na nejakej vysokej škole, nie je s ňou spokojný, a preto sa rozhodne prestúpiť na univerzitu

c – nie ihneď pracovať, ale ide na školu

d – zastaví sa na univerzite, lebo si musí niečo vybaviť

Preto možno konštatovať, že semiotika ako nadradený pojem, resp. ako všeobecná náuka o znakoch a znakových sústavách musí nevyhnutne zahŕňať vo svojom výskumnom rámci na jednej strane sémantiku ako teóriu izolovaného (systémového, resp. bezkontextového) významu a na strane druhej pragmatiku ako vedu skúmajúcu znaky v ich vzťahoch k tým, ktorí ich produkujú, prijímajú a interpretujú, pričom zameriava svoju pozornosť predovšetkým na to, ako konkrétna situácia, funkcia či iné kontextové okolnosti prejavu ovplyvňujú sémantiku daného textu.

 

KOMUNIKAČNÝ MODEL aplikovateľný v žurnalistike

Predstavuje zjednodušený obraz toho, ako prebieha proces komunikácie.

  1. Expedient = vysielateľ – ten, ktorý sa rozhodne komunikovať smerom k percipientovi s istým cieľom (Komunikácia je len taký akt, ktorý má svoj CIEĽ)
  2. Informácia = text so všetkými zložkami – forma a obsah, význam a zmysel.
  3. Kanál = prostredie, ktoré spája aktérov. Má buď fyzický charakter (vzduch – sluch) alebo virtuálny (masmédiá – zrak, sluch).
  4. Percipient = prijímateľ – ten, koho zasahuje

Pri komplexnom pragmaticky zameranom nazeraní na procesuálnu stránku komunikácie musíme priberať do schémy ďalšie komponenty. Východiskom je schéma Umberta Eca obohatená o kontext.

Zdroj – základný excitačný prvok, čiže moment vzbudenia, ktorý stimuluje k uskutočneniu istého komunikačného aktu. V žurnalistike: vypuknutie, priebeh alebo konečný výsledok závažných udalostí širšieho spoločenského charakteru.

 

Vysielač – expedient. Buď jednotlivec, alebo skupina vo vlastnom mene, alebo v mene nejakej inštitúcie – masmediálneho charakteru . (TV, rozhlas, web)

 

Signál – komplex grafických, ale aj vizuálnych obrazov a ich vzájomných kombinácii, ktoré sú šírené od expedienta k precipientovi cez kanál.

 

Kanál –  prirodzené alebo umelo vytvorené prostredie, v ktorom sa komunikácia realizuje.

 

Prijímač – v masmediálnej sfére sa stretávame s bližšie neidentifikovateľným, hromadným a anonymným prijímateľom.

 

Správa – (text, komunikát) informácia, to kvôli čomu sa komunikácia uskutočňuje.

 

Cieľ – v oblasti komunikačných cieľov sa v žurnalistike ponúka široké pole možností (čo chce vlastne komunikant svojou správou docieliť) – informovať, zabaviť…

 

Kód – kód využívaný v žurnalistike je prirodzene konvenčný jazykový kód (jazyk ako taký)

 

Šum – všetky prekážky, ktoré stoja v ceste prenosu signálu od vysielača k prijímateľovi

 

Kontext – v našom komunikačnom modeli predstavuje rámcovú kategóriu, patrí ku všetkým komponentom schémy, kompletne ich zastrešuje. Je to nadkategória, pretože je prítomný vo všetkých uvedených komponentoch komunikačnej schémy a to na strane vstupov aj výstupov. Za nadkategóriu ho možno považovať aj v tom zmysle, že práve kontextové faktory sa rozhodujúcou mierou podieľajú na efektívnosti celého komunikačného procesu (čiže na adekvátnej interpretácii textu).

17. Pragmatické aspekty textácie

Komunikatívno-pragmatický obrat v lingvistike jeho dopad na vnímanie jazykových štruktúr. Kontext – oporný bod pragmatiky. Pojem kontextu a znalostí komunikantov. Typy kontextu. Teória rečových aktov (J. Searle, J. L. Austin). Štruktúra rečového aktu. Pojem ilokúcie. Ilokučné indikátory. Ilokučné typy textov a ich aplikovateľnosť vo sfére masmediálnej komunikácie.

Hranice a svojbytnosť náuky o texte – textovej lingvistiky, teórie textu, teórie diskurzu

otázky súvisiace so sémantickou a pragmatickou interpetáciou rôznych druhov a typov textov sa v medziach lingvistiky riešia v rámci jej špecifickej subdisciplíny – textovej lingvistiky, resp. teórie textu a najnovšie v rámci tzv. teórie diskurzu (analýzu diskurzu) a jeho následných špecifikáciach, t.j. (masmediálneho diskurzu, politického diskurzu, kultúrneho diskurzu…)

– samotný pojem diskurz je v súčasnosti jedným z najčastejšie používaných (doslova „imidžových“) pojmov – termínov v spoločenských a humanitných vedách a v najjednoduchšom zmysle slova vyjadruje určitý súbor (systém) reprezentácii skutočnosti, ktorého štruktúra, vznik a reálne fungovanie je spoločensky podmienené s cieľom „dať do obehu“ koherentnú sadu významov o istej tematickej oblasti. (viaže sa sémantiku aj semiotiku).

– prvým predpokladom k vzniku takejto disciplíny, takto široko koncipovanej náuky o texte (60. – 70. roky 20. storočia) bol komunikatívno-pragmatický obrat v lingvistike, ktorý viedol k pragmatizácii jazyka i celej lingvistiky (ako aj celej objektívnej reality).

V spomínaných sedemdesiatych rokoch dochádza v jazykovede k postupnému odklonu od systémovo orientovanej lingvistiky ( syntaktické a sémantické vlastnosti jazykového systému) k potrebe skúmania jazyka v komplexnej štruktúre komunikácie.

Po pragmaticko-komunikačnom obrate sa hranice lingvistiky rozmazali a otázka, čo je lingvisticky relevantné, je závislá od hraníc možnosti lingvistiky a možností jazykovedného výskumu. Predmetová oblasť textovej lingvistiky sa tak spoločne so zapájaním jazykovedy do prúdov mimolingvistického skúmania rozširovala.

Môžeme vymedziť tri fázy ohraničovania predmetu textovej lingvistiky (Bajzíková, Dolník):

  1. rozšírenie predmetu systémovej lingvistiky – prekročenie vetnej syntaxe, rozpracovanie nadvetnej syntaxe (hypotax, syntax, hypertax)
    • začína sa pestovať systémová textová syntax čiže gramatika – určovanie vzťahov medzi vetami, spôsoby ich vyjadrovania, pravidlá generovania textov…
    • začína sa pracovať s pojmamy – textová fonetika, textová pragmatika
  2. spojená s pragmatickou orientáciou textovej lingvistiky
  • dva významy pojmu pragmatický:
  1. vzťahujúci sa na komunikačný (situačný kontext)
  2. vzťahujúci sa na rečovú činnoť, rečové akty

Vyčlenenie dvoch okruhov javov, ktoré súvisia s fungovaním textu v komunikácii:

  1. faktory a podmienky, od ktorých závisí realizácia funkcie textov – skúmanie systémových vzťahov medzi textom a kontextom, štruktúry textov
  2. javy, ktoré sa dotýkajú realizácie rečových aktov – do úvahy sa berie aj to, čo nie je v texte priamo zafixované ale od čoho závisí, či sa text úspešne uplatní ako komunikačná jednotka. V tomto okruhu sa do popredia dostáva aj ilokučná štruktúra textu a realizácia jeho ilokučného potenciálu.
  1. zrod a rozvíjanie kognitívnej lingvistiky (ako súčasti kognitívnych vied – skúmajú mentálne štruktúry a procesy, mentálne aktivity založené na znalostiach) Aké znalosti umožňujú produkovanie/recipovanie textov? Ako sa tieto znalosti využívajú a ako ich získavame?

————————–

Ďalšie faktory sprevádzajúce proces pragmatizácie:

  1. prechod od skúmania vety k skúmaniu textu – za najvyššiu, najkomplexnejšiu jednotku jazyka sa začal považovať text (dnes dokonca diskurz) na rozdiel od staršieho (klasického) názoru, podľa ktorého maximálnou jednotkou bola veta (výpoveď) či už jednoduchá (monopredikačná) alebo zložená (polypredikčná – súvetie).

 

  1. prechod od systémovej ku komunikačnej lingvistike – upúšťa sa postupne od skúmania izolovaných jazykových segmentov v umelých (umelo nastavených) podmienkach, vytrhnutých z reálnej komunikačnej praxe, a naopak čoraz častejšie sa zameriava na diskurzívnu analýzu komunikačných prejavov zasadených do širšieho komunikačného kontextu (situáčného, sociálneho, kultúrneho, geopolitického a pod.).
  1. prechod od objektivizmu k subjektivizmu v nazeraní na podstatu a fungovania jazykových štruktúr – pri subjektivistickom nazeraní na podstatu fungovanie jazyka i svete okolo nás je pritom nevyhnutné rozlišovať minimálne dva póly subjektivizmu:

A: striktný (radikálny) subjektivizmus- pri ňom sa výskumník usiluje preniknúť do mentálneho sveta používateľa, aby opísal a potom vysvetlil stav tohto sveta a procesy v ňom (otázka je, nakoľko je takéto úsilie realistické, čo závisí od toho, do akej miery dokáže byť bádateľ empatický) → čiže ide o odpoveď na otázku, prečo daný subjekt uvažuje, koná, píše tak, ako píše bez ohľadu na to, akým spôsobom sa navonok prezentuje, resp. chce prezentovať,

B: umiernený (interpretačný) subjektivizmus – pri ňom je bádateľ zameraný na interpretáciu (identifikáciu a usúvzťaženie) prejavov jazykového správania, jazykových aktivít používateľov na základe pozorovateľných (dokázateľných) údajov s cieľom vystihnúť význam a zmysel, ktorý používatelia pripisujú vlastnému správaniu, vlastným aktivitám, ako aj správaniu a aktivitám interaktantov → čiže ide o odpoveď na otázku, čo je v pozadí toho, že daný subjekt uvažuje, koná, píše tak, ako to prezentuje a zároveň o odpoveď na otázku, čo takéto uvažovanie, konanie, písanie vyvoláva v ňom samom, ale aj u iných komunikantov (poslucháčov).

 

  1. prechod od výskumu písaných, monologických textov k zvýšenému záujmu o živé, hovorené, dialogické prejavy – prvé začiatky textovej lingvistiky, resp. teórie textu sú spojené práve s analýzou a interpetáciou hovorených komunikátov a s potrebou ich segmentácie

 

  1. prechod od úzko orientovaného výskumu k interdisciplinárnemu výskumu – v dôsledku toho dochádza k vzniku mnohých vedných disciplín, subdisciplín a odborov hybridného charakteru, ktoré na jednej strane prispievajú ku komplexnejšiemu zachyteniu sledovaných javov, ale na druhej strane majú za následok krízu pôvodných „čistých“ vedeckých disciplín (markantným príkladom na túto tendenciu je v súčasnosti kríza štylistiky)

Kontext a kontextové faktory

Kontext – centrálny pojem, resp. akýsi oporný bod celého moderného prgmatického nazerania na jazyk a jazykovú komunikáciu.

Juraj Dolník a Eugénia Bajzíková vo svojej publikácii Textová lingvistika považujú všeobecný zjednodušený model jazykovej komunikácie založený na kódovaní a dekódovaní informácií v texte za neadekvátny, pretože text nemožno vnímať len ako objektívnu realitu, na ktorého porozumenie stačí len ovládanie objektívne daného jazyka. Text sa totiž vždy vyskytuje v určitom kontexte. Ide o implictné alebo explicitné kontextové spojivá (väzby), či už vo vnútri textu, alebo mimo neho, príp. separátnymi textami navzájom.

Z laického pohľadu je kontext blízke aj relatívne vzdialené okolie textu, teda všetko to, čo je v texte implicitne prítomné alebo dokonca sa v danom texte ani nechádza (iba sa to predpokladá, napr.) ale na druhej strane to má záasadný vplyv na proces produkcie a interpretácie textu a tak v konečnom dôsledku má vplyv na jeho správne pochopenie v čo najvčšej zhode s kontextovým zámerom odosielateľa (zhoda nikdy nie je 100 %, ale naží sa priblížiť).

Staršie koncepcie – neadekvátne zužovanie len na tie okolnosti, ktoré:

  1. súviseli s jazykovo-štylistickými a tematickými eventualitami vyplývajúcimi priamo z textu, ktý máme pred sebou — čiže išlo len o jazykový a štylistický kontext
  2. súviseli s komunikačnou situáciou, v ktej sa text „odohrával“, alebo pre ktorú bol určený — čiže išlo o situačný kontext (v užšom slova zmysle)

Moderné, pragmaticky orientované teórie kontextualizácia (hl. teória amerického soaciolingvistu  (vzťah jazyka a spoločnosti) Johna Josepha Gumperza) odhalili, že kontext zahŕňa oveľa viac faktorov ako len tie, kté vpylývajú z našich detailných znalostí  jazykového systému.

V dôsledku toho sa pojem kontextu výrazne rozšíril a zahŕňa celý rad nových pragmatických faktorv:

 

Faktory textové – vyplývajú zo súvislostí vo vnútri textu, tj z nadväznsoti medzi už realizovanými časťami textu (odsekmi), ale aj z anticipácie (odhadnutia) ďalších častí textu, dosiaľ nerealizovaných – na zákade kontextu vieme predpokladať, kam bude text smerovať, ako sa bude téma rozvíjať

 

Faktory intertextové – pri nich sa vychádza z predpokladu, že každý text je spravidla článkom určitého reťazca príbuzných textov z minulosti, čím následne ovplyvňuje  i podobu daných textov v budúcnosti – tento jav sa označuje ako intertextualita (intertextovosť) – spočíva na vzťahu novovzniknutého textu (metatextu) k iným, už vytvoreným typologicky príbuzným ale aj nepríbuzným textom (prototextom) — v Ž je jav intertextuality pozorovateľný hlavne v súvislosti s postupným zaraďovaním istých textov v novinách do tej istej rubriky.

 

Faktory situačné a komunikačné – sem zaraďujeme komplex znalosti u oboch komunikantov – stupeň ich vzájomného poznania a porozumenia, ich intelektové schopnosti, predpoklady, doterajšie skúsenosti ale aj znalosti týkajúce sa K kanála, času a priestoru, v ktýh sa K prenos uskutočňuje.

Faktory sociálne, kultúrne, geografické a iné – ich zapojenosť do kontextu sa niekedy vyžaduje, inokedy len odporúča. V súvislosti so Ž sú tieto kontexty dôležité z hľadiska politiky a geopolitiky, ich prítomnosť je v Ž viac ako evidentná (ľavica, pravica…)

Ako vidíme  na našej enumerácii reálnych alebo potenciálnych kontextových faktorov, žiadny text neexistuje vo „vákuu“, práve naopak: je komplexnou veličinou, ktrá je tvorená vnútrojazykovými aj mimojazykovými faktormi. A zeda každý text z istého kontextu vychádza, v istom kontexte sa realizuje a na istý kontext sa odvoláva, resp. upozorňuje.

 

Podľa Dolníka: Ak sa obmedzíme na vzájomné vzťahy medzi výrazmi, hovoríme o syntaktickej rovine skúmania. Pri zameraní na vzťahy medzi výrazmi a objektami, na ktoré sa vzťahujú, hovoríme o sémantickej rovine skúmania. Ak do úvahy berieme aj vťahy medzi výrazom a komunikantom, používateľom jazyka, pohybujeme sa v pragmatickej rovine skúmania. Kontextová špecifikácia významu a interpretácia prejavu aj kontextu je predmetom sémanticko-pragmatického skúmania.

 

Teória rečových aktov

Searlova teória rečových aktov nadväzuje na Austinovo chápanie rečových aktov,  podľa ktorého hovorenie jazykom v sebe zahŕňa viac než len čisté konštatovanie faktov.  Austin ukázal, že okrem konštatívov používame v našom bežnom jazyku oveľa častejšie performatívy, ktorých funkciou je hlavne vykonávať určitý čin. Kým pri konštatívoch posudzujeme ich pravdivosť alebo nepravdivosť, pri performatívoch rozhodujeme o ich vydarenosti, resp. nevydarenosti. Hranica medzi konštatívmi a performatívmi, ako ukázal  Austin, je však veľmi rozmazaná.

Výraz ilokučné akty prevzal Searle od Austina[1]. Príkladmi ilokučných aktov sú tvrdenie, kladenie otázky, prikazovanie, sľubovanie, varovanie, ospravedlňovanie, žiadanie atď. Ilokučný akt teda spočíva vo vyslovení určitých slov v určitom kontexte, za určitých  podmienok a s určitým úmyslom. Ilokučné akty sú v úzkom vzťahu s perlokučnými aktmi, ktoré zahrnujú vplyvy ilokučných aktov na poslucháčov.

 

Podstata ilokúcie ako cieľu prehovoru súvisí priamo s uplatňovaním komunikačných stratégií pri tvorení textu a vychádza z lingvisticko-pragamtického chápania jazyka, resp. komunikácie.

– moderné lingvisticko-pragamtické chápanie jazykových štruktúr (textov) je založené

na rozlišovaní medzi významomzmyslom textu  čiže predpokladá sa, že každý text má nielen svoju gramatickúsémantickú stránku (tj gramatický a lexikálny význam), ale aj pragmatickú stránku, ktorá sa vzťahuje na použitie (uplatnenie) textu v konkrétnej komunikačnej situácii a v konkrétnom kontexte.

– rešpektujúc tento fakt môžeme potom text definovať ako relatívne ucelenú (formálne aj obsahovo) komplexnú  jazykovú štruktúru (jednotku) vyznačujúcu sa lineárnosťou (vety idú za sebou) svojej výstavby, konektívnosťou (konexia) svojich zložiek, ktorá plní na základe svojej gramatickej, obsahovej a ilokučnej štruktúry propozičnú (obsahovú – súv. gram a ob.) a komunikatívno-pragmatickú (súv. ilok) funkciu.

– podľa tejto teórie rečových aktov sa každá výpoveď (rečový akt) skladá z 3 častí, ktoré sa realizujú súčasne (paralelne):

  1. aktu lokučného (LOKÚCIE) – ktorý spočíva v samotnom fakte, že niečo je vypovedné a že to nesie istý obsah (význam)  tento akt sa ďalej člení na ďalšie akty, ako naprílad akt fonetický (produkovanie zvukov, artikulácia), akt fatický (formulovanie slov v istom jazyku, ktoré majú isté gramatické vlastnosti) a akt rétický (použitie slov s určitým zmyslom a určitou refernciou (systémovo)) a iné.
  1. aktu ilokučného (ILOKÚCIE) – viaže sa na to, čo pôvodca prehovoru zamýšľa jeho realizáciou – čiže ilokúcia je cieľom prehovoru.
  1. aktu perlokučného (PERLOKÚCIE) – dôsledok, resp. účinok vyplývajúci z uskutočnenia daného prehovoru, ktorý presahuje do konatívnej sféry, čiže praktického konania človeka (patrí do iných vied – psychológia atď.)

PRÍKLAD:         „Pozor zlý pes.“

 

lokučný akt –> jeho realizáciou vzniká konkrétna výpoveď, ktorá je foneticky artikulovaná, gramtaicky štruktúrovaná a nesúca istý propozičný obsah (informáciu)

ilokučný akt –> ide pravdepodobne o varovanie, resp. výstrahu

perlokučný akt –> tu ide o dôsledok (účinok) vyplývajúci z toho varovania, teda o to, aby sme sa psovi vyhli, resp. zbytočne ho nedráždili (najprv s amajiteľom ohlásili a až potom vstúpili do dverí)

 

Pri praktickom rozbore ilokučnej štruktúry textov, ktorá spočíva v identifikácii konkrétnych ilokučných aktov zohrávajú kľúčovú úlohu tzv. performatívne slovesá, kté priamo, bezprostredne  odkazujú na primárny ilokučný akt, ktorý sa realizuje v texte, a tým explicitne poukazujú na pragamtickú funkciu celého textu.

– Perforamtívne slovesá sú pomerne frekventované plnovýzamové slovesá typu: tvrdím, oznamujem, odporúčam, radím, prikazujem, zakazujem, prosím, sľubujem, vraujem, blahoželám atď.

Podľa výskytu a distribúcie týchto slovies, ale aj iných ilokučných indikátorov identifikujeme následne ilokučnú rolu celého textu, pričom v teórii textu rozlišujeme 5 základných typov ilokučných aktov:

 

Fatický ilokučný typ – pri tomto ilokučnom type nám ide o nadviazanie alebo udržanie čistého komunikačného kontaktu bez postranných funkcií (cieľov), zaraďujeme sem ďakovania, blahoželania, pozdravy, kondolencie, ospravedlnenie, atď. …

 

Informačný ilokučný typ – primárnou funkciou tohto typu je sprostredkovávanie nových informácií, a preto sem zaraďujeme oznámenia, správy, referáty atď – jedominantný pre celú komunikačnú sféru žurnalistiky.

 

Apelatívny ilokučný typ – tento ilokučný typ zaväzuje príjemcu k istému konaniu alebo uvažovaniu, prípadne k istej reflexii svojho konania alebo uvažovania, zaraďujeme sem odporúčania, výzvy, žiadosti, hrozby, rozkazy, zákazy, ale ja hodnotiace komentáre, posudky, kritiky, výčitky atď. …

 

Komisívny ilokučný typ – na rozdiel od apelatívnych ilokučných typov komisívny typ zaväzuje nie príjemcu, ale naopak pôvodcu k istému konaniu alebo uvažovaniu, a preto sem zaraďujeme rôzne sľuby, prísahy, stávky, zmluvy atď.

Deklaračný ilokučný typ – ide o špecifický ilokučný typ, pri ktom sa jeho pôvodca (autor) zrieka ich nároku na realizáciu a ponúka ju adresátovi, zaraďujeme sem splomocnenia, menovania, potvrdenia, výpovede (z práce), testamenty atď…

18. Interpretačná kompetencia vo vzťahu k textu

Pojem a podstata interpretačnej aktivity subjektu. Fázy (etapy) interpretačného procesu – identifikácia, usúvzťažňovanie, integrácia. Zrozumiteľnosť textu. Relatívnosť a subjektívnosť zrozumiteľnosti a interpretačnej kompetencie. Stupňovanie zrozumiteľnosti. Apercepčná a reflexívna zrozumiteľnosť. Optimalizácia zrozumiteľnosti vo sfére masmediálnej komunikácie.

Interpretačná kompetencia vo vzťahu k jazyku a textu

Pojem interpretácie resp. interpretačnej kompetencie je v súčasnosti jedným z najfrekventovanejších termínov vo sfére vedecko-výskumnej činnosti → objavuje sa prakticky v každom vednom odbore technického, spoločenskovedného či prírodovedného zamerania, lingvistiku a masmediálnu komunikáciu nevynímajúc.

Interpretačná lingvistika sa chápe ako explanačná a stojí v opozícii ku klasickej, opisnej, deskriptívnej lingvistike.

Pod pojmom interpretačná kompetencia (IK) rozumieme zámernú (intencionálnu) schopnosť subjektu – INTERPRETANTA vnímať a následne hodnotiť javy a procesy okolo nás.

Ide pritom o celkom prirodzenú výbavu človeka ako socio-kultúrnej bytosti, ktorá spočíva v často neuvedomovanom pozorovaní, porovnávaní, triedení a hodnotení procesov a javov objektívnej reality, s ktorými prichádza bežne do styku (napr. keď niekto vojde do miestnosti už po začiatku niečoho, všetci sa otočia a hodnotia ho).

V najprimitívnejšej podobe sa takáto IK prejavuje navonok banálnymi a v spoločenskej realite veľmi frekventovanými hodnotiacimi súdmi typu: páči sa mi to ↔ nepáči sa mi to, je to dobré ↔ je to zlé, je to zaujímavé ↔ je to nezaujímavé, je to vkusné ↔ je to nevkusné a pod.

Okrem tejto neuvedomovanej, spontánnej a prvoplánovej interpretácie rozlišujeme interpretáciu zámernú resp. riadenú, ktorej cieľom je hĺbkový prienik do podstaty určitého konania alebo javu a vyvodenie komplexného významu a zmyslu z neho.

Ďalším kľúčovým znakom interpretačnej kompetencie je fakt, že ide o kategóriu genetickú resp. dynamickú, čiže interpretačnú schopnosť možno systematicky pestovať a rozvíjať, pričom toto rozvíjanie a zdokonaľovanie interpretačnej kompetencie prebieha v súlade s procesom emocionálneho, intelektuálneho i morálneho zrenia osobnosti.

Na celkový etapovitý proces interpretácie i jej výsledný efekt má teda zásadný vplyv znalostný a skúsenostný komplex interpretujúceho subjektu (interpretanta), ale aj jeho individuálne záujmy, postoje, preferenčné štruktúry a v neposlednom rade aj miera rozvinutosti tvorivého a logického resp. synteticko-analytického myslenia (usudzovania).

V lingvistike a masmediálnej vede sa najčastejšie stretávame s textovým variantom interpretačnej aktivity, čiže s komplexnou interpretáciou konkrétnych, vybraných a najčastejšie monologických komunikátov špecifického funkčno-štylistického charakteru.

Proces textovej interpretácie definujeme ako zámernú myšlienkovú aktivitu interpretujúceho subjektu založenú na analýze a dekompozícii istého výsledného textového produktu s cieľom vyvodiť z neho už spomínaný komplexný význam a zmysel.

Pri napĺňaní tohto cieľa je rozhodujúce nezostať pri interpretácii len na úrovni sémantiky (zjednodušene chápanej ako teória izolovaného významu), ale obohatiť interpretáciu aj o relevantné pragmatické komponenty interpretácie, a tak naším cieľom nie je len textu porozumieť, pochopiť ho a vedieť ho adekvátne zreprodukovať, ale aj určiť možné vplyvy daného textu na percipienta v závislosti od kontextových faktorov (čiže určiť platnosť textu v tom či onom kontexte) – čítanie medzi riadkami.

ZÁVER: Z hľadiska univerzálnej semiotiky, ktorá v konceptuálnom zmysle zastrešuje obidve spomínané disciplíny (t. j. sémantiku i pragmatiku), ide zase pri interpretácii o proces dekódovania, lepšie povedané prekódovania istého čiastkového znakového systému do novej resp. modifikovanej podoby s cieľom lepšie osvetliť jednotlivé vzťahy medzi označovaným (signifié) a označujúcim (signifiant). Principiálne teda interpretovať vo vzťahu k jazyku a textu znamená povedať „niečo“ resp. „to isté“ iným, novým spôsobom a v mnohých prípadoch dokonca i jednoduchším a zrozumiteľnejším spôsobom.

Fázy (etapy) interpretačného procesu

Textový variant interpretácie považujeme za myšlienkový proces postupného odhaľovania významu a zmyslu určitého jazykového prejavu, čiže textu, ktorý rovnako tak vznikol zámernou a špecifickou myšlienkovo-jazykovou činnosťou.

Celostná procedúra jazykovej interpretácie sa v jej prakticko-realizačnom móde jednoznačne javí ako postupná činnosť (etapovitá) – pozostávajúca z niekoľkých po sebe nasledujúcich fáz – operačných krokov, ktoré vykonáva interpretujúci subjekt, aby bol vo svojej interpretačnej snahe úspešný.

V našom návrhu interpretácia pozostáva z nasledujúcej štvorice alebo pätice operačných krokov:

IDENTIFIKÁCIA – aktualizácia konkrétnej interpretačnej schémy, odhalenie kľúčových prvkov a modelov v texte (aj motívy), ktoré podľa nášho predpokladu majú preukázateľný vplyv na celostnú povrchovú i hĺbkovú štruktúru textu – význam a zmysel.

USÚVZŤAŽOVANIE – prepojenie už vyčlenených prvkov, modelov, ktoré sme identifikovali v predchádzajúcej fáze, s príslušnou mimojazykovou realitou so zreteľom na ich vzájomnú prepojenosť a kauzalitu – ide o vnímanie daného textu už nie ako jazykového konštruktu, ale ako istého obrazu reality, a to buď objektívnej alebo virtuálnej.

INTEGRÁCIA – finálna etapa celostného procesu, spočíva v integrácii ponúkaných informačných modelov, ktoré sú zakódované v texte, do znalostnej štruktúry na strane interpretanta – ide o stotožnenie sa alebo, naopak, odmietnutie prezentovaných informácií faktického, postojového alebo iného charakteru.

Interpretačný proces je procesom:

  1. analyticko-syntetickým – syntetizovaniu vyabstrahovaných faktov predchádza detailná analýza textu (rozbitie textu na menšie segmenty)
  2. etapovitým a kontinuálnym – každá interpretácia prebieha po častiach a kreuje sa postupne
  3. hodnotiacim
  4. subjektívnym
  5. selektívnym.

 

Zrozumiteľnosť textu

Z komunikatívno-pragmatického hľadiska je otázka zrozumiteľnosti textu dôležitá a závažná najmä z dôvodu, že pri nej ide o elementárny predpoklad úspešnosti (efektívnosti) akéhokoľvek komunikačného procesu – komunikačného diania, čiže o to, či daný komunikačný akt bude správne pochopený a následne adekvátne interpretovaný v zhode s komunikačným zámerom jeho tvorcu, resp. do akej miery to tak bude.

Z jazykovo-štylistickej perspektívy nás zase uvedená otázka zaujíma z dôvodu potenciálnej stupňovateľnosti zrozumiteľnosti textu → čiže v tejto súvislosti ide o to, aké nástroje a prostriedky môže autor pri štylizácii použiť v úsilí o zvýšenie (alebo naopak zníženie) zrozumiteľnosti a celkovej transparentnosti svojej textotvornej činnosti.

Pri vysvetľovaní mechanizmu, ktorý sa podieľa na riadení zrozumiteľnosti textu (ZT), ako aj samotného pojmu zrozumiteľnosti, vychádzame z dvoch východiskových predpokladov (téz):

  • ZT sa výrazne „podpisuje“ pod celkovú interpretačnú aktivitu subjektu, t. j. ovplyvňuje časovú dotáciu i celkovú myšlienkovo-logickú náročnosť interpretačného procesu;
  • tvorba žurnalistických komunikátov (textov) by mala byť riadená so zreteľom na optimálnu až maximálnu zrozumiteľnosť, aby percipient nestrácal zbytočne čas ani energiu pri dekompozícii a následnej interpretácii daného textu, keďže sa predpokladá, že v takomto prípade by informačnú ponuku textu skôr odmietol, a teda informačný prenos by bol prerušený, resp. by sa ani neuskutočnil.

Optimalizácia zrozumiteľnosti sa v tomto prípade opiera o základný predpoklad normálnej, štandardnej (bezproblémovej) interpretovateľnosti pre väčšinové publikum.

Už spomínaný pojem informačnej ponuky textu je pri vysvetľovaní zrozumiteľnosti kľúčový, nakoľko ZT definujeme v zmysle funkcie tohto pojmu – t. j. ako komunikačný parameter (závislá premenná), do ktorého sa premieta vzťah medzi informačnou ponukou textu a jeho recepciou na podklade aktuálneho, ale aj v minulosti nadobudnutého mentálneho stavu príjemcu.

Pri percipovaní istého komunikátu sa informačná ponuka textu podrobuje kognitívnemu integračnému procesu, prostredníctvom ktorého sa selektívne včleňuje do znalostnej štruktúry príjemcu, a tak nadobúda reálnu komunikačnú hodnotu a zároveň následne rozširuje príjemcovu pôvodnú znalostnú štruktúru.

Z povedaného vyplýva, že ZT je taký komunikačný parameter, ktorého hodnoty sa reprodukujú tým, že sa z informačnej ponuky realizuje a fixuje to, čo je za štandardných podmienok integrovateľné do znalostných štruktúr relatívne širokého spektra príjemcov (poslucháčov, divákov, čitateľov).
V dôsledku spomínanej integrácie ako žiaduceho efektu zrozumiteľnosti sa u príjemcu navodzuje stav uspokojenosti z pochopenia textu, čo však problematizuje celú otázku ZT v tom, že poukazuje jednak na jej subjektívnosť a jednak na jej relatívnosť.

Subjektívnosť ZT vyplýva z toho, že jednotliví percipienti disponujú individuálnym a veľmi diferencovaným rozsahom znalostných štruktúr a relatívnosť ZT zase súvisí s navodeným stavom uspokojenosti (text môže byť pre percipienta zrozumiteľný resp. nezrozumiteľný v rozličnej miere, pričom jeden percipient sa môže uspokojiť aj s minimom integrovanej informačnej ponuky, iný zase do komunikačného procesu vstupuje s cieľom integrovať si do svojej znalostnej štruktúry maximum z informačnej ponuky textu).

Vzhľadom k týmto uvedeným diferenciám, ako aj k tomu, že percipient prichádza do styku s rozličnými typmi a druhmi textov (aj v rámci žurnalistiky), rozlišujeme dva typy zrozumiteľnosti, a to:

  • apercepčnú zrozumiteľnosť (vnímanie s porozumením) – tá sa vzťahuje na prípady, keď sa od percipienta očakáva zautomatizovaná (úplne prirodzená) identifikácia významu a zmyslu textu, t. j. keď sa porozumenie textu takpovediac jednoducho dostaví samo;
  • reflexívna zrozumiteľnosť – v jej rámci ide už o odautomatizovanú, nadstavbovú myšlienkovú aktivitu, zameranú na uspokojivé odhalenie zmyslu textu (často býva spojená s čítaním textu viac ráz po sebe).

ZÁVER: Z komunikatívno-pragmatického hľadiska by teda mala byť naším cieľom v rámci kreovania rozličných druhov a typov textov optimalizácia zrozumiteľnosti. Čiže kreovanie textu treba podriadiť zásade primeraného pomeru medzi explicitným a implicitným v texte a zároveň konať, resp. štylizovať svoj text tak, ako sa očakáva v danej komunikačnej situácii. Okrem toho k optimalizácii zrozumiteľnosti prispieva aj tzv. znalostná kongruencia oboch komunikantov, čiže stupeň zhody v jazykových i mimojazykových znalostiach autora a príjemcu textu.

19.  Intertextualita.

Pojem intertextuality. Prototext. Metatext. Podstata intertextuálnych vzťahov ako špecifickej formy dialógu (M. M. Bachtin). Afirmatívne, neutrálne a kontroverzné nadväzovanie. Typy odkazov na iné texty a ich exemplifikácia.

Pojem intertextuality.

  • vyjadruje v najvšeobecnejšom slova zmysle akúkoľvek implicitnú alebo explicitnú formu medzitextovej konektivity, čiže vzťah jedného textu k inému sprvaidla žánrovo alebo tematicky podobnému.
  • Najčastejšie sa pojem vyskytuje vo sfére umeleckej literatúry (beletrie), ale rovnako tak problematika interetextových vzťahov zashuje aj lingvistiku (textovú lingvistiku a pragmatiku), praktickú štylistiku a genológiu (literárnovedná disciplína, ktá sa zaoberá problematikou literárnych druhov, žánrov a ich vzájomným krížním (synkretizáciou) à aj preto základným impulzom k skúmaniu intertextových vzťahov sa stalo dielo ruského teoretika Michaila M. Bachtina v českom preklade vydané pod názvom Román ako dialóg z roku 1980.
  • Východiskom tu prezentovanej Bchtinovej dialogickej funkcie jazyka je dištinkcia „seba“ na jednej strane a toho druhého autora na druhej strane, teda dištinkcia vlastného a cudzieho potenciálu v jazyku resp. v texte
  • Podľa Bachtina zákl. znakom nášho dorozumievania je fakt, že výrazy, myšlienky a názory, ktoré vo svojich prejavoch (textoch) používame sú vždy akoby napoly cudzie, že si nimi len vypomáhame, privlastňujeme a prenášame do vlastných prehovorov (K aktov) à metaforicky povedané medzi vlastným „ja“ a cudzím „ja“ je neustály dialoóg. (Dialóg vždy prebieha, ak nie je druhý človek priamo prítomný, prebieha v našej hlave)
  • Z toho vyplýva à dialogickosť je teda základnou vlatnošťou procesu textácie, podstatou, textácie, nakoľko každou uskutočnenou výpoveďou vedieme jednak „dialóg“ s už realizovanými existujúcimi textami a jednak implikujeme resp. anticipujeme určitú reakciu, resp. celú sériu reakcii na svoj prejav (dialóg vždy prebieha buď medzi mojíma cudzím ja, alebou medzi mnou a inými autormi)
  • V dôsledku toho každý novovzniknutý text je vlastne v rozličnej miere mozaikovitým spôsobom vyskaladný z už existujúcich citátov v najširšom zmysle slova, a teda neexistuje txt bez vzťahu k iným textom, resp. každý text je absorbciou a následnou transformáciou iného textu, alebo textového modelu (žánru)

Prototext  Metatext

 

Na podklade tohto uvažovania Bachtina v teórii textu sa etabloval pojem intertextuality, ktorý označuje prítomnosť štruktúrnych (štylistických, kompozičných, žánrových a iných prvkov) v texte, pochádzajúcich z iných textov a majúcich formu alúzie (jemný odkaz na iného autora), paródie, parafrázy, a pod.

Inak povedané à intertextovosť  je prejavom vplyvu jedného textu (východiskového, text, z ktorého my čerpáme, ktý imitujeme)=prototext, pretext, hypotext na iný novovzniknutý text=metatext, posttext, hypertext, pričom vzťahy medzi prototextom a metatextom môžu bť vecné, štylistické, pragmatické, axiologické(hodnotiace).

Vsúvislosti s posledným z uvedených aspektov, tj aspektom hodnotenia odlišujeme na škále medzi kladným a záporným hodnotením tri intertextových vzťahov, z ktorých každý obsahuje vlastné textové špecifiká (intertextové formy):

  • Citácie
  • Parafrázy
  • Imitácie
  • Alúzie
  • Paródie
  • Iné formy
  • Inak povedané intertextovosť je signálom , resp. prejavom vplyvu jedného textu čiže východiskového textu (prototextu, pretextu alebo hypotextu) pričom vzťahy medzi prototextom a metatextom môžu byť v rozličnej miere nápadné (explicitné – presné) alebo naopak zámerne popierané z autorskej pozície a axiologickej (hodnotiacej) príp. Onej

Afirmatívne, neutrálne a kontroverzné nadväzovanie

  • V súvislosti s posledným aspektom t.j. s aspektom hodnotenia odlišujeme na škále medzi kladným a záporným hodnotením typiy intertextových vzťahov, z ktorých každý obsahuje vlastné intertextove formy:
  1. Afimatívne (súhlasné) nadväzovanie (napr. citát, parafráza…)
  2. Neutrálne nadväzovanie (citát, parafráza, excerpt)
  • Kontroverzné nadväzovanie (plagiát, klišé, fráza)

 

Typy odkazov na iné texty a ich exemplifikácia

V praktickej analýze intertextových vzťahov nás zaujímajú:

  • Čo a v akom množstve je z textu do textu prenášané? V komunikáčnej sfére žurnalistiky ide o to, aby sme preberali len podstatné a potrebné pasáže textu a nie sématicky prázdne a tiež o to, aby vlastný vklad presahoval kvalitatívne aj kvantitatívne to čo sme do textu importovali z cudzích zdrojov
  • Kedy a kde bude prebratý citát v novom texte použitý – prevziaté výroky a konštatácie navytrhávali z kontextu a zároveň, aby sa prihliadalo na to, v akom kontexte môže byť daný výrok interpretovaný, adresátom, resp. brali ohľad na neho
  • Prečo k intertextovému prenosu vôbec došlo? – citovanie môže mať rozličnú funkciu ilustračnú, argumentačnú, dôkazovú, ironizujúcu, vulgarizujúcu
  • Ako „nový“ autor cituje? – či citujepresne ak sa uchyľuje k modifikáciám prevzatých pasáží textov, resp. či cituje priamo alebo skryto

Intertextualita je zložitý a komplexný jav zasahujúci viaceré roviny textu (od lexikálnej cez rovinu štylistickú, kompozičnú až po žánrovú). Pre súčasnú textovú tvorbu je fenomén intertextuality viac ako typický, čo platí aj pre komunikačnú sféru žurnalistiky. V rámci nej sme v súčasnosti svedkom najmä tendencie po uplatňovaní negujúcich foriem …

20. Typológia textov.

Text a diskurz. Definícia textu (diskurzu) so zreteľom na súčasný stav poznania v teórii vedy. Podmienky textácie – vzniku textu. Povrchová a hĺbková štruktúra textu. Rozdiel medzi klasifikáciou a typológiou textov. Druh a typ textu. Elementárne typy textov. Kategória antitextu.

 

– Vychádzajúc z idey, že niektoré aspekty K procesu na strane expedienta ako aj recipienta sú úzko zviazané s konkrétnymi modelovými štruktúrami (druhmi/typmi) textov, resp. celými triedami textov, úsilie o jednotnú a polyfunkčnú typológiu (klasifikáciu) textov sa javí aj z hľadiska použitia konkrétnych K stratégií viac ako dôležité.

– Je totiž preukázateľné, že proces tvorby textu i jeho následnej interpretácie ovplyvňuje okrem iného aj to, či sa jedná o text ústny alebo písomný, monologický alebo dialogický, či daný text umožňuje alebo neumožňuje aktuálnu spätnú väzbu, resp. v súvislosti so sférou Ž je podstatné aj to, pomocou akého technologického typu média sa prenos šíri.

– V lingvistickej terminológii sa pritom dôsledne rozlišuje medzi pojmami druh textutyp textu a analogicky potom aj medzi pojmami klasifikácia textov typológia textov à uvedené dvojice pojmov NIE SÚ synonymá!!!

– Rozdiel medzi týmito pojmami spočíva v tom, že pojem DRUH TEXTU sa vzťahuje na bežnú, laickú diferenciáciu textov, ktorú vypracovali neereudovaní príslušníci jazykového spoločenstva, a hoci má takáto dif. Textov svoju vnútornú logiku i konvenčné uplatnenie, neriadi sa rovnakými kritériami pri vyčleňovaní jednotlivých druhov textov à konkrétnymi druhmi textov sú podľa tejto dif vlastne rozličné žánrové moely textov ako napr. súkromný lisz, žiadosť, mail, blog, návod, recept, poviedka atd (konkrétne žánre)

– Oproti tomu pojmu TYP TEXTU zodpovedajú také modelové štruktúry textu, kté sú výsledkom serióznej vedeckej analýzy, teda výsledkom porovnávania závažných textových parametrov, ktoré sú stanovené na základe vopred určených kritérií stojacich na rovnakej metodologickej úrovni (nedochádza k zmiešavanie týchto kritérií) à pri takomto ponímani sú konkrétnymi typmi textov napríklad ústne, písomné, dialogické, monologické, interaktívne(so spätnou väzbou), explikatívne, naratívne, argumentatívne, efemérne(hneď uplynuteľné) atd.

– Analogicky k tomuto rozdeleniu sa potom pojem typologizácie textov (TYP) týka vedecko-teoretického pohľadu na texty, kým pojem klasifikácie textov (DRUH) korešponduje s variabilným vnímaním textov bežnými používateľmi jazyka.

Každý cudzí pojem treba vysvetliť!

  • Pod pojmom typológia textov teda rozumieme výsledok vedeckého procesu typologizácie à hotový finálny model konštrukt, v ktom sú jednotlivé textové varianty usporiadané do tried na základe ich odlišných a spoločných vlastností (istá trieda má urč, vlastnosti odlišné, urč. Spoločné atd)
  • Niekoľko prístupov k typologizácií textov z rozličných perspektív + niekoľko súvislostí s teóriami K:
  • PO PRVÉ
  • je evidentné, že pojem text má pomerne veľkú extenziu (pojmový rozsah) à dôkazom je fakt, že funkciu textu rovnako dobre spĺňa jednopredikačná (predikácia = prisudzovací sklad – Mama varí.) príp. Apredikačná (jednočlenná) syntaktická štruktúra používaná napríklad pri tvorení titulkov v Ž alebo heslovitých reklamných sloganov v marketingu(pr. Maggi – spolu a chutne), ale aj celý román alebo dokonca niekoľkozväzkovú antológia či filozofický traktát.
  • Táto heterogénnosť vo vzťahu k vnímaniu textu sa dá odstrániť zavedením pojmov mikrotext, mezotext a makrotext.
  • MIKROTEXTY – komunikáty tvorené jednou až troma elementárnymi textovými jednotkami (ETJ je zhodná s jednou jednoduchou vetou alebo podraďovacím súvetím. Priradovacie súvetie už sú dve ETJ), v ktorých absentuje akákoľvek horizontálna segmentácia na odseky, kapitoly alebo podkapitoly – zaradili by sme sem napríklad reklamné texty, inzeráty, aforizmy, frazeologické jednotky, krátke sms správy, titulky v novinách, názvy firiem a obchodných spoločností atd.
  • MEZOTEXT = text v pravom zmysle slova – Štandardný prototypový prípad ústneho alebo písomného komunikátu tvoreného viac ako tromi ETJ, so zreteľnou horizontálnou štruktúrou a viacnásobne resp. opakovane zastúpenými vzťahmi konexie medzi jednotlivými ETJ či odsekmi à do tejto skupiny by patril zrejme najväčší úpočet typov textov ako napr. súkromný list, poviedka, esej, úvodník, odobrný referát. (Pr. Vošiel do kuchyne(ETJ1). V nej(KONEKTOR) bola len mama.(ETJ2))
  • MAKROTEXT = text v texte – komunikát nadpriemerného rozsahu (v porovnní s predchádzajúcou kategóriou) vyžadujúce si premyslenú viacstupňovú horizontálnu štrukturáciu (napr. román=séria noviel, dovadelná hra=séria dejstiev, kompendium)

 

  • PO DRUHÉ
  • na základe toho, ktorý druh expanzie témy v texte prevažuje, resp. má dominantnú funkciu, vydeľujeme nasledujúce typy textov, (PREVAŽNE dominantná):
  • I) deskriptívne (opisné) texty
  • II) naratívne (rozprávacie) texty
  • III) explikatívne (výkladové, vysvetľovacie) texty
  • IV) argumentačné texty

3) PO TRETIE                                                                                                            18.4.

– najfrekvetovanejšia typológia – prvoplánová

– v teórii K diferenciáciu textových typov na podklade troch binárnych opozícií – v rámci tejto všeobecne akceptovanej a najčastješie používanej (viacerými vedacami odborne schválenej) typológie rozlišujeme texty:

  1. a) hovorené (ústne) a písané – diferenciačným kritériom je charakter prenosového kanálu, média – tj aký spôsobom sa daný textový typ produkuje a reprodukuje (pomocou grafických stôp – pomocou akustických stôp –akusticko-optických stôp)
  2. b) monologické a dialogické texty – dif. Krit. Je tu jednak faktická alebo simulovaná prítomnosť, resp. neprítomnosť adresáta s čím súvisí objektívna vzdialenosť recipienta a percipienta a jednak celkový počet zamýšľaných (potenciálnych) adresátov, ktorých text oslovuje alebo môže osloviť à pri dialogických textoch sa predpokladá menší počet cieľových adresátov, pri monologických textoch môže byť do K situácie zapojených neobmedzené množstvo ľudí.
  3. c) texty umelecké a vecné – dif krit. Je tu primárnosť alebo sekundárnosť estetickej funkcie pričom pri ulemeckých textoch stojí práve estetická funkcia nad poznávacou, resp. zážitkovosť nad faktickosťou, pri vecných textoch je to presne naopak a estetická funkcia je vo viacerých rovinách textu výraznejšie deaktualizovaná.

((aktualizácia(vysúvanie do popredia) deaktualizácia (odsúvanie do pozadia)))

– na okraj prvých dvoch uvedených opozícií treba ešte dodať, že hovorené texty sú väčšinou dialogické a písané tety monologické (neplatí to však vždy) a TIEŽ že niektoré typy textov môžu paralelne existovať v oboch  opozičných existenčných formách (pr. Vysokoškolská prednáška – pôvodné písaná a prezentovaná ústne)

4) PO ŠTVRTÉ

– na základe prevažujúcich funkčno-štylistických parametrov a to najmä funkcie prejavu a K situácie, na ktorú je text viazaný, môžeme diferencovať textové typy podľa primárnych a následne sekundárnych a terciárnych jazykových štýlov na texty:

PŠ                                SŠ                                TŠ

I           hovorové

II          administratívne à administratívno-právne             à legislatívne

III         publicistické    àžurnalistické                       à spravodajské

IV         rečnícke          à príležitostné alebo náboženské à kazateľské à liturgické…

V          náučné            àvedecko-náučné, populárno-náučné

VI         umelecké        à poetické                            à prozaické à dramatické (postmoderné)

VII        esejistické

5) PO PIATE

– v rámci čisto publicistických textov existujú ďalšie dif krit.:

  1. A) kritérium aktuálnosti spätnej väzby – delí dva typy textov: 1) texty interaktívne (priama spätná väzba ľahko realizovateľná a aj sa realizuje v zhruba rovnakých časových pásmach) a 2) texty neinteraktívne (pri nich je uskutočnenie priamej väzby nereálne a možnosť reakcie na text sa posúva do iných časových pásem – do blízkej alebo vzdialenej budúcnosti)
  2. B) kritérium efemérnosti (časovej uplynuteľnosti) – vychádzame z predpokladu, že informačnosť(nasýtenosť) ale ja reprodukovateľnosť a interpretovateľnosť niektorých textov je z technologického a prakticko-komunikačného hľadiska obmedzená ich efemérnosťou, čiže okamžitou časovou uplynuteľnosťou.

– pri rešpektovaní kritéria efemérnosti resp. neefemérnosti komunikátu pripadajú potom do úvahy dva typy textov: 1) texty efemérne(uplynuteľné) – sem zaraďujeme rozhlasové alebo televízne komunikáty, pretože okamžitá uplynuteľnosť je zjavná a neumožňuje recipientovi vrátiť s ak počutému alebo videnému a 2) texty repetitívne (opakovateľné) pri ktorých je návrat k predchádzajúcim textovým sekvenciám možný, ba dokonca niekedy nevyhnutný (celý proces interpretácie sa opiera o tieto návraty, je nimi riadený – pr. Odborné texty), nakoľko tieto typy textov sú oveľa informačne bohatšie. Myšlienkvo ťažšie spracovateľné.

 

6) PO ŠIESTE

– v súč. K praxi sa vplyvom postmodernej kultúry stále častejšie objavujú texty, v ktorých sú či už z nedbanlivosti ale HLAVNE ZÁMERNE z pozície autora porušované elementárne pravidlá a podmienky textácie, odporúčame do teórie textu zaviesť pojem antitext ako špecifický typ textu.

ANTITEXT A ZÁKLADNÉ PODMIENKY TEXTOVOSTI

V súvislosti s tým, že v súč. K praxi  vplyvom postmodernej literatúry a klutúry sa čoraz častejšie objavujú texty, v ktých sú či už z nedbanlivosti ale predovšetkým zámerne z autorskej pozície porušované elementárne pravdilá a podmienky textácie à odporúčame do teórie textu zaviesť pojem antitext

Pojem ANTITEXT má vystihovať aktuálne postmodernistické tendencie v oblasti textotvornej činnosti, ktoré rozbíjajú klasickú formálnu a sémantickú a textovú štruktúru a robia z textu iba tvorivý experiment.

  • Za antitext potom považujeme špecifický typ textu, v ktorom je spravidla z autorskej pozície zámerne narúšaná formálna i syntakticko-sémantická konektívnosť medzi ETJ, odsekmi, príp. Kapitolami, pričom zároveň v takýchto textoch často absentuje nadväznosť prostredníctvom témy a pragmatické kontextové súvislosti v antitextoch sú len ťažko identifikovateľné resp tušené.
  • To má prirodzene markantný dopad na celkový proces interpretácie, jej časovú i myšlienkovú náročnosť ako aj celkovú operatívnosť jednotlivých interpretačných fáz à niektoré antitexty môžu byť výsledkom toho dokonca v nadindividuálnom meradle dokonca neinterpretovateľné.

– z povedaného je zrejmé, že takto vymedzené antitexty:

1) budú prevažne písanými, monologickými ako aj dialogickými textami, ktoré sú budované primárne na princípe neregulovanej asociatívnosti a vyznačujú sa polytematickosťou (polymotivickosťou) a fragmentárnosťou svojej štruktúry

2) sa budú vyskytovať a vyskytujú sa prevažne v umeleckej sfére textotvornej činnosti (ale aj v publicistike)

Existencia rôznych tvorivých experimentov v oblasti antitextov nás privádza k potrebe (až k nevyhnutnosti) vyčleňiť základné podmienky textovosti, teda podmienky, ktoré musia byť splnné – a to nielen z lingvstického hľadiska – aby text bol textom v štandradnom (plnom) zmysle slova.

  • do úvahy pripadajú nasledovné podmienky textovosti, ktoré môžeme diferencovať na
  1. A) interné (vbútrotextové) a B) externé (mimotextové) podmienky intertextovosti

K základným INTERNÝM podmienkam textovosti patrí:

  1. viacnásobné alebo opakovane zastúpené vzťahy konexie medzi ETJ, ktoré sa prejavujú jednak na povrchovej, formálno-gramatickej rovine textu (vtedy hovoríme o spojitosti – kohézii textu) a jednak na sémantickej (obsahovej) rovine textu (tento aspekt nadväznosti označujeme ako koherenciu textu)
  • z uvedeného vyplýva, že viazanosť resp. nadväznosť medzi jednotlivými textovými sekvenciami súhrne označujeme ako konexia a tá sa realizuje na formálnej (kohézia) ako aj obsahovej rovine (koherencia) à naznačuje to nasedujúca rovnica
  • KOHÉZIA (textu) + KOHERENCIA (textu) = KONEXIA (textu)
  1. tematické ukotvenie textu a jasný, prehľadný vzťah jednotlivých segementov textu k danej téme, čo sa odráža na plynulom rozvíjaní témy v texte (jej postupnou dekompozíciou)
  1. (sekundárna) implicitné alebo explicitné intertextuálne vzťahy, ktoré by mali byť do väčšej miery poľahky identifikovateľné interpretom (ide vlastne o identifikáciu inšpiračných zdrojov, pričom vychádzame z idey, že každý nový text vychádza aspoň čiastočne z textu už existujúceho)
  1. horizontálna segmentácia textu na odseky, kapitoly, makrokapitoly, mikrokapitoly, ktorá má odrážať i prirodzené myšlienkové (kognitívne) členenie poznatkov, tém a informácií.

K základným EXTERNÝM podmienkam textovosti patrí:

  1. príslušnosť textu k istému autorovi, z čoho vyplýva, že každý text musí mať svojho autora (známeho alebo anonymného, skupinového… pr. Biblia), ktorý vzhľadom na svoje kultúrne i osobnostné dispozície transplantuje doňho sboje skúsenosti, názory, postoje, emócie, hodnotové preferencie a pod. a v neposlednom rade i vzťah k samotnej téme.
  1. Príslušnosť textu k istému smeru a žánrovému modelu, čo súvisí s nutnosťou autora pridržiavať sa istých zaužívaných žánrových alebo dobových noriem a pravidiel vkusu pri tvorení textu.
  1. Komunikačný zámer, resp. cieľ textu, pretože každý text niekam smeruje a niekoho zasahuje, a to aj v prípade, že je pôvodne tvorený len pre samotného autora z potreby „vypísania sa z niečoho“.

__________________________________________________________________________________

III. Deontológia žurnalistiky

ŽURNALISTICKÁ ETIKA

1.                Etika a morálka

Morálka a mravouka. Štruktúra morálky. Morálne normy/mravné hodnoty; morálne princípy, zásady, požiadavky; mravný ideál (základná terminológia etiky). Tradičné etické domény: rodina, cirkev, škola, pracovisko, záujmové skupiny. Morálna regulácia. Etika ako fnôt – kritériá dobra. Morálne správanie verzus etické správanie.

Etika – je disciplínou praktickej filozofie, ktorá sa zaoberá ľudskou činnosťou a tvorbou kultúrno-civilizačného prostredia. Praktická filozofia je filozofické učenie, ktoré svoju reflexiu priamo smeruje na ľudskú činnosť a zdôvodňuje pravidlá konania človeka.

Štúdium etiky je rozdelené do štyroch základných oblastí, odvetvia etiky:

  • deskriptívna etika – jej cieľom je popis mravných rozhodnutí a hodnôt, ktoré zastávajú konkrétnu spoločnosť. Jej kľúčovou črtou je, že sa nesnaží zisťovať, čo je a čo nie je správne. Iba danú situáciu opisuje.
  • normatívna etika – skúma normy, ktorými sa pri svojom mravnom rozhodovaní ľudia riadia. Ide o krok ďalej než deskriptívna etika. Pýta sa na normy správania, na ktorých základe ľudia rozlišujú správne od nesprávneho.
  • metaetika – jej cieľom sú diskusie o jazyku, ktorým sa o morálke hovorí a ako je možné tento jazyk zdôvodniť
  • aplikovaná / profesijná etika – zaoberá sa konkrétnymi problémami, ktoré nabádajú k vyjadrovaní a skúmaniu mravných rozhodnutí a hodnôt. K najvýznamnejším oblastiam aplikovanej etiky môžeme zaradiť lekársku etiku, bioetiku, právnu etiku, ale i žurnalistickú etiku.

Za kľúčové etické otázky sa považujú:

  • Čo je dobro, t.j. čo je skutočnou hodnotou?
  • Čo je správne, t.j. aké konanie sa má vykonať?

 

Tradičné etické domény:

  1. rodina (subdomény. otec, matka, súrodenci)
  2. cirkev / cech / dedina
  3. škola (subdomény: učiteľ, spolužiaci)
  4. pracovisko (subdomény: záujmové skupiny na pracovisku)
  5. záujmové skupiny (politické strany, športové kluby, profesijné asociácie)

Na človeka však v prostredí neustále pôsobí tzv. etická epistéma – a teda súbor faktorov kultúrno-civilizačného prostredia, ktoré vytvárajú tlak na motívy, ciele a programy sociálneho správania človeka (politická moc, ideológie, posolstvá umení, náboženstvá,..). Zároveň však ľudia prijímajú deontologické, či užšie, mravné rozhodnutia vždy pod vplyvom kultúrno-civilizačných akcentov blízkeho prostredia (rodiny, etnika), v ktorom žijú. To spôsobuje rozpor medzi tradičnými etickými hodnotami  (venovať sa rodine, láska k mužovi, deťom, žene) a deontologickými požiadavkami výkonu povolania (venovať sa práci, venovať jej veľa času, konkurencia, kariéra).

Etické princípy (dve alternatívy):

  • správanie ako cieľ, konečná hodnota ľudského života (činnosti) – Immanuel Kant hovorí: „S človekom treba vždy zaobchádzať ako s cieľom, a nikdy ako s nástrojom.“
  • správanie (činnosť) ako nástroj na dosiahnutie cieľa

Etické ciele (tri alternatívy):

  • šťastie, duševná vyrovnanosť, pôžitok
  • povinnosť, cnosť, záväzok a ich naplnenie
  • dokonalosť osobnosti, harmonický rozvoj človeka

 

Mravouka – Pod etiky obsahom rozumel Sokrates tak mravnosť, teda sústavu základných noriem o mravnom, morálnom a spoločensky vhodnom správaní sa ľudí, ako aj náuku o mravnosti, mravouku.

 

Morálka – (lat. mora = dodržiavanie, zadržanie; moratus = dodržiavateľ; morátor = zdržovateľ) – predmet skúmania etiky; je to súhrn pravidiel, požiadaviek na správanie sa človeka v interpersonálnych vzťahoch. Je nositeľkou ľudských vlastností, obsahuje súhrn všetkých kladných hodnôt a napomáha vyhnúť sa zlému správaniu, čo vyplýva už z termínu – v ktorom je zakotvený princíp zdržanlivosti.

Morálka každej spoločnosti predpokladá predovšetkým určitý obsah správania (čiže to, ako je v nej zvykom konať) – a teda mravy. Tie sa každodenne reprodukujú v živote spoločnosti masovým návykom, médiami či verejnou  mienkou. Mravy sa nezachovávajú iba preto, že bol zavedený a všeobecne prijatý poriadok, ale majú svoje ideové zdôvodnenie v predstave o tom, ako sa musí postupovať. Ide teda o súhrn naučených kultúrnych vzorcov správania, ku ktorému spoločnosť všetkých svojich členov viac či menej razantne vedie. Najjednoduchšie z nich – normy – sa zdôvodňujú ako rozumné a účelné prostredníctvom zložitejších foriem vedomia – morálnych princípov, ideálov, pojmov dobra a zla. Všetky sa spájajú do organického systému názorov na poslanie človeka a zmysel jeho života.

Pojmom mravnosť označujeme mieru morálky v spoločnosti. Vývojom spoločnosti sa požiadavky na mravnosť menia.

Obsah morálky alebo mravnosti: súhrn mravných hodnôt a mravných noriem, ktoré sa premietajú sa do princípov, zásad či požiadaviek a usmerňujú správanie jednotlivcov aj skupín vo vzájomnom styku, smerom k prírode, ale aj vzťah jednotlivca k sebe samému

 

Morálka sa skladá :

– morálneho vedomia – morálne city, morálne normy a princípy (egoizmus, altruizmus), morálne hodnoty

– morálnych vzťahov

–  morálnej činnosti

 

Mravný ideál – Najvyšší morálny vzor človeka, o dosiahnutie ktorého by sa mal usilovať každý jednotlivec daného spoločenstva. Spravidla vychádza za rámec existujúcej úrovne morálnych vzťahov. Vyjadruje nesúlad medzi tým, čo skutočne existuje a tým, čo je žiaduce. Na rozdiel od morálnych noriem, ktoré regulujú správanie ľudí v každodenných situáciách, morálny ideál ukazuje konečný cieľ, konečné smerovanie spoločnosti.

Funkcie morálky: regulatívna, hodnotiaca, poznávacia, orientačná, prognostická, motivačná, komunikačná, výchovná.

– na základe morálky sa vštepujú ciele a idey o dobre, počestnosti, bezúhonnosti, počestnosti, statočnosti, chrabrosti, slušnosti – vedú k mravnému správaniu sa

– zhrnuté sú v rôznych dokumentoch ako Biblie, Korán, rôzne zákonníky a zákony a pod.

Rozdiel medzi morálkou a etikou spočíva v tom, že morálne správanie je správanie podľa konvencie či nepísaného zákona a etické správanie á základ v povinnosti rešpektovať určitý univerzálny princíp: „máš povinnosť konať takto!“, „Konaj zodpovedne!“

Arthur Rich hovorí, že „etická otázka je vo svojej podstate otázkou o dobre a spravodlivosti, čo je viac než morálka, mravy, občianska spravodlivosť.“ Etické požiadavky si nárokujú na univerzálnu platnosť.

Pri formulovaní filozoficko-etických charakteristík ľudskej činnosti je kľúčová filozofická deontológia, špeciálna oblasť praktickej filozofie, ktorá sa zaoberá definíciami a zdôvodňovaním noriem ľudskej činnosti vôbec, zdôvodňuje pravidlá konania človeka.

 

DEONTOLÓGIA (gr. déon = povinnosť) je časť etiky, ktorá skúma povinnosť, morálnu požiadavku, normu, to, čo sa (nem. Sollen). Výraz deontológia zaviedol Jeremy Bentham (Deontology or the Science of Morality, 1834).

Deontologická etika pri rozlišovaní dobra a zla nazerá na úmysel, nie na výsledok resp. dôsledok morálne posudzovaného konania, preto možno povedať, že je v protiklade k teleologickej alebo ku konzekvencionalistickej etike.

Profesijná deontológia sa nezameriava na technické, ale na duchovné stránky odborníka. Aj Kantova etika sa považuje za deontologickú, najmä vzhľadom na jeho binárny systém imperatívov (hypotetický a kategorický imperatív).

Deontológia – charakterizujú ju dva základné pojmy: povinnosť a profesionalita. Medzi povinnosti patrí lojalita, bezvýhodnosť, nepodplatiteľnosť, svedomie, nezaujatosť. Pri použití výrazu mať záväzok (najmä pri podmienenom mal by si nemal by si) nedokladáme, že ich adresát je schopný rozumovo zdôvodniť svoje požiadavky na iných vrátane seba samého. Pri použití jednoduchých príkazov/zákazov nie je treba, ba vlastne ani nie je možné, zdôvodňovať čokoľvek – sú založené na sile autority, alebo – v horšom prípade – na kombinácii násilia a strachu.

Deontologické právne normy sa pre člena organizácie stávajú záväzné zložením sľubu a zapísaním do príslušného registra profesijnej organizácie. V rámci danej organizácie majú univerzálny charakter a vzťahujú sa na všetkých členov profesijnej organizácie (napr. lekárska komora a Hypokratova prísaha).

Deontológia ukladá profesionálom pri výkone povolania určitý súbor požiadaviek na výkon povolania a správanie sa v povolaní i mimo neho. V súčasnosti sa vyznačuje vo väčšej miere kodifikovanými pravidlami v etických kódexoch jednotlivých profesií. Prenikanie etických hodnôt do práva je príkladom prelínania sa práva a morálky.

 

INTERSUBJEKTÍVNA PLATNOSŤ ODÔVODNENIA: Každá sociálna rola/status (otec, matka, zamestnanec, zamestnávateľ) predpokladá súhrn VEREJNE UZNANÝCH činností, ktoré majú ľudia záväzne urobiť, ak sa vo verejnej sfére chcú stať niekým (novinárom, kuchárom, právničkou, krajčírkou). Kantovsky povedané: Ide o identifikáciu človeka s mravnou činnosťou na pozadí etického odôvodnenia

našich činov.

Morálna regulácia

  • Je bytostnou charakteristikou ľudského bytia
  • Človek ako jediná živá bytosť vedie normatívny spoločenský život
  • Normatívna regulácia správania sa uskutočňuje na základe mravov
  • j. noriem, princípov a požiadaviek usmerňujúcich konanie

Morálny systém každej spoločnosti je záväzný = nepísané zákony. Na základe morálky sa vštepujú ciele a idey. Kľúčové v morálke je vždy zameranosť na iného človeka, rozhodovať sa so zreteľom na práva a záujmy iných. Východiskom je NEŠKODIŤ INÝM.

Morálka nemá jednotný všesvetový obsah , jej princípy a zásadz sp však v mnohom totžné, vychádzajú z hodnôt ľudstva ako celku. Ľudstvo je presvedčené o tom, že sú dobré a správne.

– všeobecné platné normy spája úcta človeka k človeku, sebaúcta, úcta k životu, ohľaduplnosť, zdvorilé a dôstojné vystupovanie, pravdivosť, čestnosť, charakternosť, zmysel pre zodpovednosť, spravodlivosť, rešpektovanie ľudských práv a slobôd, ľud. dôstojnosti..

 

Rozmanitosť či rovnakosť

  • Morálny systémy sú rôzne v každej spoločnosti
  • Spája ich láska, láskavosť, sociálna inteligencia

Sociálna inteligencia

  • Najnovší pojem
  • = schopnosť rozumieť vzťahom s ostatnámi ľudmi vrátane vžahov s ostatnými ľudmi, vrátane vzťahoch založených na: blízkosti a dôvere, presviedčaní, členstve v skupinách, a politickej moci

Človek s vysokou sociálnou inteligenciou = mimoriadne sebavedomý, výborný organizátor a vodca

 

Humanita versuz spravodlivosť

  • Ľudskosť obsahuje istý stupeň altruizmu
  • Nezisťnosť, pozitívny prístup k ľuďom
  • Vedie k tomu, aby sme žili všetci dobrý život
  • Kým spravodlivosť inklinuje viac k férovosti

 

Štruktúra morálky – morálka každej skupiny je zložitý duchovný jav, základnými stavebnými prvkami morálky sú nasledovné:

  • Morálne normy sú najjednoduchšou formou morálnych požiadaviek. Sú to vzory správania, ktoré by mali ľudia uplatniť v rovnakých situáciách (napr. Pozdrav! Poďakuj! Neskáč do reči!). Majú podobu konkrétnych a jednoznačných príkazov, odporúčaní alebo zákazov, ktoré si človek osvojuje prostredníctvom mravov, zvykov a tradícií umocnených vplyvom výchovy či verejnej mienky. Každý sociálna skupina má vlastné morálne normy, a ak chce prežiť musí dané morálne požiadavky dodržiavať, považovať ich za správne a porušenie trestať. Z hľadiska etiky žurnalistiky je pozoruhodné, že prvé morálne požiadavky na prácu novinárov, ktoré sformuloval už v roku 1868 Charles Anderson Dana, šéfredaktor a spoluvlastník bulvárneho The Sun, sú aktuálne dodnes a možno ich prirovnať k Hippokratovej prísahe lekárov (to sú tie, čo sa začínajú: „Získavaj správy, každú správu, nič iné než správu….“
  • Morálne princípy – majú podobu všeobecných morálnych orientácií, ktoré vyjadrujú podstatu morálnych požiadaviek skupiny alebo spoločnosti. Kým norma určuje ako sa má človek správať prostredníctvom zákazu či príkazu, princíp určuje celkový smer morálnej činnosti človeka. Jeden princíp (napr. čestnosť) teda môže byť vyjadrený viacerými normami (napr. nekradni a dodržuj sľuby). Médiá sú späté s princípmi: čestnosť, pravdivosť, zodpovednosť, rešpektovanie ľudskej dôstojnosti, rešpektovanie ľudských práv, participácia na spoločenskom blahu.

 

  • Morálny ideál – v každom morálnom systéme dominuje jeden morálny ideál. Predstavuje najvšeobecnejšiu požiadavku na správanie jednotlivca a celej skupiny. Môže ním byť významná žijúca osobnosť, historická osobnosť s mimoriadnym významom alebo mýtická postava. Morálny vzor jednej skupiny alebo kultúry sa môže líšiť od vzoru inej skupiny, rovnako, ako sa mení aj vnímanie vzoru vplyvom času (Hitler, Stalin). Urážka morálneho ideálu od inej skupiny vyvoláva nepriateľstvo.

Morálne vedomie – (podvedomie) – je schopné vyvinúť akoby vonkajší tlak na človeka, no pritom je najmä výslednicou daných, nemenných, zaužívaných kultúrno-civilizačných impulzov, čiže nie je výsledkom bezprostrednej voľby.

Manipulácia verejnosťou zo strany médií

 

Médiá sú od vzniku späté s etickými princípmi, ktoré tvoria ich neodmysliteľnú súčasť. Plnia svoje spoločenské poslanie a podieľajú sa na vytváraní spoločenského dobra a blaha iba vtedy, keď rešpektujú tieto etické princípy a normy (čestnosť, pravdivosť, zodpovednosť, rešpektovanie ľudskej dôstojnosti, rešpektovanie ľudských práv, participácia na spoločenskom blahu). Anna Remišová vo svojej knihe Etika médií analyzuje najväčšie morálne prečiny žurnalistu – plagiátorstvo, svojvoľné skresľovanie, osočovanie, ohováranie, nactiutŕhanie, nepodložené obvinenia a prijímanie úplatkov podľa klasifikácie Medzinárodnej federácie novinárov v jej kódexe.

Porušenie základných princípov a noriem vedie k: manipulácii s ľuďmi, k ponižovaniu ľudí a k používaniu ľudí ako prostriedkov na dosiahnutie svojich cieľov, čo možno pokladať za najväčšie prečiny mediálnych tvorcov.

Manipulácia – je cieľavedomá aktivita zo strany individuálneho alebo kolektívneho subjektu, jej zámerom je dosiahnuť, aby objekt manipulácie konal podľa ich želania. Objekt prijíma názory alebo postoje, ktoré si nevybral slobodne a dobrovoľne, ale mu boli podsunuté komunikátorom. Opakom manipulácie je metóda presviedčania, keď sa subjekt dobrovoľne rozhodne pre určité konanie alebo názor na základe predkladaných argumentov zo strany komunikátora.

Manipulácia v médiách je nebezpečná, pretože spravidla je skrytá a ťažko rozpoznateľná. nie každý ju dokáže identifikovať.

Je neetická, pretože:

  • dehonestuje človeka a jeho ľudskú dôstojnosť
  • používa človeka iba ako nástroj a nie ako účel sám osebe
  • riadi sa zásadou: účel svätí prostriedky

Formy manipulácie sa v médiách prejavujú ako:

  • zámerné šírenie nepresných alebo skreslených údajov
  • zámerné šírenie lživých správ
  • zámerné preferovanie určitých osôb, ich názorov a spôsobu života
  • zámerné šírenie poplašných správ
  • zámerné zamlčiavanie dôležitých správ
  • zaujatosť správ a reportáží
  • zámerné prezentovanie PR článkov ako vlastnej tvorby

V zábavných programoch vystupuje manipulácia ako:

  • zámerné sublimovanie vážnych životných a spoločenských problémov
  • zavádzanie o možnosti dosiahnuť úspech
  • zavádzanie o možnosti vyhrať peniaze alebo výhru
  • podsúvanie pseudopotrieb
  • jednostranné podporovanie hedonizmu a konzumného spôsobu života
  • zamieňanie ideálneho sveta so skutočnosťou
  • prezentovanie násilia ako niečoho prirodzeného pri riešení konfliktov
  • rezignácia na odkrývanie marketingových a ekonomických mantinelov

Kto manipuluje:

  • novinári, fotoreportéri, kameramani, režiséri, …
  • vydavatelia, nakladatelia
  • majitelia (od jednotlivcov po monopoly)

Za manipuláciou verejnosti médiami sa skrýva zámer veľkých majiteľov médií udržať svoju ekonomickú a politickú moc. Dejiny ľudstva sú dôkazom toho, že diktatúry pre svoje udržanie potrebujú ľudí poslušných, bez vlastných názorov a kritického myslenia. Na takú „verejnosť“ platí politika „chlieb a hry“. „Hier“ produkujú médiá neúrekom. Z uvažovania M. A. Vericka vyplýva, že manipulácia verejnosti médiami je v globálnom svete jedným z najúčinnejších mechanizmov, ako neprísť o svoju súčasnú ekonomickú a politickú moc.

Ako formu manipulácie uvádza Remišová ohlupovanie publika. To je podľa nej výsledkom marketingu mediálnych produktov, prostredníctvom ktorého dostane diváka tam, kde ho chce mať. Mediálny marketing pritom používa tie isté marketingové metódy na svoje, niekedy až slabomyseľné produkty, ako tradičný marketing. Média sú svojou ekonomickou podstatou takisto službou, produktom. Mal by ponúkať najkvalitnejší produkt z oblasti spravodajstva alebo zábavy. Platí však, že najlepší nie je ten mediálny produkt, ktorý je najkvalitnejší, ale ten, ktorý je najsledovanejší, pretože sledovanosť rovná sa zisk.

Ďalej hovorí v tejto kapitole prehreškov zo strany médií o ponižovaní, pričom za jeho prototyp považuje program Big Brother, o zneužívaní človeka na dosiahnutie vlastného cieľa prostredníctvom dojatia, strachu, smiechu, sĺz, utrpenia (Modré z neba). A k totej ľudskosti a láske už hádam každý čosi povie, šak nie sme z jaskyne.

2.Návrat k prameňom

 starogrécky éthos/íthos ako princíp kultúrnej identity človeka. Učenie Sokrata, Platóna, Cicera. Aristoteles – otec morálnej filozofie. Hlavné etické teórie a ich predstavitelia – deontologická etika, utilitaristická e., existencialistická e., etika ľudských práv, e. cnosti, e. dobrého úmyslu. Tradičné etické domény: rodina, cirkev, škola, pracovisko, záujmové skupiny. Etika konsenzu. Kantov „kategorický imperatív“. Hegel a „etická projekcia účelu“.

Slovo etika pochádza z gréckeho ethos, čo v preklade znamená zvyk, názor, charakter, spôsob myslenia.

Sokrates – otec etiky, „vedia ma svedomie“, zameral sa na konanie dobra, poznanie je cnosť, nevedomosť je neresť.

Platón – Sokratov žiak; Dobro = spravodlivosť,  zaoberal sa cnosťou, dobrý = spravodlivý;

Aristoteles – otec morálnej filozofie – etiky ako vednej disciplíny, autor prvej učebnice etiky, etika podľa neho bolo nielen učenie o mravnosti, ale aj mravnosť sama; nebolo dôležité iba vedieť, čo je dobré, ale i tak žiť! zaoberal sa etikou individuálnou, ale aj etikou kt. bola pre dobro spoločnosti

Hlavné etické teórie:
1. Deontologická etika (Kant)
2. Utilitaristická etika (Jeremy Bentham, John Stuart Mill, Friedrich Nietzsche)
3. Existencialistická etika (Soren Kierkegaard, Martin Heiddegger, Jean-Paul Sartre, Joseph Fletcher)
4. Etika ľudských práv: Listina práv (Anglicko, 1689), Deklarácia nezávislosti (USA, 1776), Listina práv (USA, 1789), Deklarácia práv človeka a občana (Francúzsko, 1789), Všeobecná deklarácia ľudských práv (OSN, 1948)
5. Etika cnosti
6. Etika diskurzu
7. Etika zodpovednosti

1. Deontologická etika – náuka o povinnosti, kľúčová je kategória povinnosti; človek sa správa morálne vtedy, keď koná na základe povinnosti
Immanuel Kant – ak človek koná s radosťou, jeho konanie má empirickú hodnotu, je spojené so zmyslami (a teda neslobodou); keď koná z povinnosti, zbavuje sa zmyslového – teda neslobodného
– východisko morálneho konania videl v dobrej vôli

Kantov kategorický imperatív

  1. Konaj tak, aby maxima tvojej vôle mohla vždy platiť ako princíp všeobecného zákonodarstva!
  2. Konaj tak , aby si vo svojej osobe i v osobe každého iného človeka používal ľudstvo vždy zároveň ako účel a nikdy nie len ako prostriedok!

 


  1. Utilitaristická etika
    – kľúčový je princíp užitočnosti, zdroj morálky vidí: v prirodzenom úsilí človeka vyhľadávať slasť a vyhýbať sa utrpeniu
    – podnetom ľudských skutkov je osobný úžitok, prospech
    silná stránka: cieľ = blaho všetkých
    slabá stránka: nevšíma si cestu k cieľu
    Friedrich Nitzsche – rozlúčil sa s predstavou absolútnej morálky, zmyslom všetkého sa stal NADČLOVEK

    3. Existencialistická etika – v centre pozornosti: existencia človeka

  2. Etika ľudských práv – založená na rešpektovaní ľudských práv všetkých

    5. Etika cnosti – cnosť: schopnosť človeka konať na základe určitých hodnôt, človek sa nerodí cnostný, morálne postoje získava počas života

    Aristoteles: vnímal cnosť ako stred medzi dvomi pólmi, na jednej strane je priveľa dobrého, na druhej priveľa zlého = oba sú nesprávne

Arisostelovo ponímanie stredu
strach                          udatnosť                     smelosť
lakomosť                    štedrosť                      mártnotratnosť
skromnosť                  pravdovravnosť          chvastúnstvo

6. Etika diskurzu – nehovorí, čo je správne, ale akým postupom možno k správnemu prísť
– priznáva, že človek má schopnosť uznať platnosť etických princípov + akceptovať
racionálne, nenásilné riešenie konfliktov (medzinárodných, pracovných, rodinných, osobných, …)

DISKURZ = hovorenie o probléme, zúčastňujú sa ho všetky strany, ktorých sa problém dotýka;
– rozhovor prebieha podľa logických a komunikačných pravidiel;
– všetci zúčastnení majú rovnaké práva a postavenie
Etika ako filozofická disciplína

Etika predstavuje filozofickú disciplínu, ktorá sa zaoberá skúmaním morálky. Etika ako veda vysvetľuje pôvod, podstatu a funkcie morálky. Odhaľuje jej empirické hranice, teoreticky ju interpretuje, poskytuje dejinný prehľad mravov a zvykov ľudského rodu ako celku. Etika ako praktická filozofia pomáha človeku poznať, aký má v reálnom živote zaujať postoj. Pomáha mu vyriešiť večnú etickú otázku – „čo mám alebo čo by som mal urobiť?“, ,,čo je správne?“ To znamená, že etické poznanie sa nerozvíja samoúčelne, ale predovšetkým preto, aby našlo uplatnenie v praktickom konaní človeka, ktoré je charakterizované spojením rozumu a vôle.

Členenie etiky

Členenie etiky podľa pôvodu morálky:

  1. Empiristická etika
  • Hedonizmus
  • Utilitarizmus
  • eudaimonizmus
  1. Transcendentálna etika
  • Platón – vyššie blaho
  • Hegel – absolútna idea
  • Akvinský – boží zákon
  • Kant – apriórny zákon

Empiristická etika (skúsenostná) – hľadá pôvod morálky v samom bytí človeka, opiera sa o povahu človeka, bazíruje na jeho prirodzenosti, na jeho potrebách a záujmoch. Pôvod morálneho konania človeka nachádza teda v hraniciach ľudskej skúsenosti, ľudskej praktickej činnosti. K takémuto typu etického usudzovania patrí hedonizmus (podstata dobra spočíva v šťastí), eudaimonizmus (podstata dobra spočíva v blaženosti), utilitarizmus (podstata dobra spočíva v úžitku).

Transcendentálna etika (nadpozemská) – nachádza základ ľudskej morálky mimo empirickej skúsenosti ľudí. Pôvod morálky je momohistorický, je vonkajší v vzťahu k človeku, k jeho konkrétnemu bytiu. Takýto nadzmyslový a nadskúsenostný základ morálneho konania má podobu alebo prírodného zákona, alebo kozmologického zákona, prípadne sa chápe ako vyššie blaho, dobro, krása (Platón), absolútna idea v morálnom svete (Hegel), ako boží zákon- pôvod morálky je spätý s existenciou boha (Tomáš Akvinský), alebo ako apriórny morálny zákon- dokážeme pred skúsenosťou povedať čo je správne (Kant).

Členenie etiky podľa predmetu:

  1. Teoretická etika (metaetika)
  • Nonkognitivizmus
  • emotivizmus
  • preskriptivizmus
  • Kognitivizmus
  • naturalizmus
  • intuitivizmus
  • etický logizmus

 

  1. Normatívna etika
  • Teologická etika
  • Utilitaristická etika
  • Egoistická etika
  • Deontologická etika
  1. Deskriptívna etika (empirická)

Teoretická etika (metaetika) – Zaoberá sa sama sebou. Má výlučne teoretický charakter, jej cieľom je kritická analýza základných etických pojmov, morálnych súdov a metód skúmania v etike. Cieľom metaetiky je dosiahnuť pravdivé poznatky o etike. V metaetike existujú 3 základné smery, a to nonkognitivizmus (smer, ktorý popiera objektívnu a pravdivú platnosť morálky. Morálka nie je schopná poskytnúť vedecké poznatky.) rozlišujeme dve hlavné formy nonkognitivizmu: Emotivizmus (J. Ayer, Ch. L. Stevenson) – hovorí o tom, že morálne úsudky majú nezáväzný, voľný význam. Vyjadrujú naše výlučne subjektívne pocity, alebo postoje a apelatívne vplývajú na ľudí. Preto sa na význam morálnych posudkov nedá aplikovať všeobecná platnosť a objektivita. Je to vyjadrenie emócií pomocou morálky. Preskriptivizmus (R. Hare) – v tejto forme nonkognitivizmu ide o odporúčania, predpisy, pri ktorých platí, že všeobecné základy (napr. zlaté pravidlo správania) sa uznáva ako poznateľné a zovšeobecniteľné. Kognitivizmus je jazykom morálky. Vychádza z principiálnej poznateľnosti morálky. Má dva základné smery: Naturalizmus – morálne predikáty vystupujú ako rovnako významové s určitými empirickými predikátmi, ako napríklad, “dobre“, s “úžitkom“ (utilitarizmus) alebo “rozkoš“ (hedonizmus-radosť). Morálne úsudky sa potom odvodzujú y pravdivých viet o človeku a svete. Hľadanie pravdivej morálky je záležitosťou empirických vied. Presvedčivejší je predsa jeden konkrétny morálny úsudok (Mal by si pomôcť topiacemu!) ako syntéza jedného empirického (Niekto sa topí.) a jedného normatívneho elementu (Topiaci sa musia zachrániť!). normatívne elementy sa môžu vyjadriť ako všeobecné morálne úsudky (Tomu, kto je v núdzi, sa má pomôcť.). Ako alternatíva k naturalizmu vystupuje intuitivizmus – základné morálne úsudky sú prístupné len intuitívnemu poznaniu. Je veľmi ťažké určiť rozhodujúce kritériá pre stanovenie správnosti intuícií. Etický logizmus predstavuje tretiu odpoveď. Odpovedá na otázku o poznateľnosti morálnych úsudkov. Definuje špecifické argumentačné metódy pre morálny diskurz.

Normatívna etika – Zaoberá sa predovšetkým praktickými problémami, vyriešenie ktorých má dať odpoveď na otázku, ako by sa mali ľudia správne správať. Cieľom je kritické zhodnotenie existujúcich morálnych noriem. Normatívna etika ďalej zdôvodňuje morálne normy a princípy správneho ľudského konania, rieši otázky zmyslu ľudského života, podstaty dobra a zla. Normatívna etika vyjadruje teoretickú snahu o prekonanie každodenných morálnych problémov. Nemôže byť nikdy vedecká pretože pravda a morálka, vedeckosť a mravnosť tu vystupujú ako dva protikladné momenty. Skúma príkazy a zákazy. Vychádzajúc y toho, čo je najvyšším prikázaním, rozlišujeme štyri rôzne pozície normatívnej etiky (často sa prikázania prekrývajú): Teologická etika – Za najvyššiu požiadavku pokladá slúžiť božej vôli (kresťanstvo, islam). Základnú ideu takejto normatívnej etiky formuluje už Platón: je niečo morálne správne (zbožné), pretože to ponúkol Boh (autorita), alebo to ponúkol Boh, pretože je to morálne správne (Boh ako obsah morálky)?(napr. otázky interrupcie a antikoncepcie) Utilitarizmus považuje za najvyššiu morálnu požiadavku blaho všetkých zúčastnených. Egoistická etika považuje za najvyššiu požiadavku dlhotrvajúce blaho len vo vlastnom záujem. Deontologická etika – teologické úvahy sú pri zdôvodňovaní morálnych prikázaní vylúčené. Deon znamená povinnosť. Je to morálka podľa povinnosti. Konanie sa považuje za morálne správne vtedy, keď sa pridržiava maxím, v ktorých je samo dobro, napr. dobrom je sľuby ako také dodržiavať.

Deskriptívna etika (empirická) skúma rozmanité fenomény morálky a mravov rozličných skupín, inštitúcií a kultúr. Popisuje tieto javy, vysvetľuje a interpretuje ich. Prípadne ich zovšeobecňuje do určitej empirickej teórie správania. Deskriptívna etika je v tomto popisovaní viac spojená s históriou, etnológiou, psychológiou, sociológiou a filozofiou.

Základné etické kategórie a ich aplikácia na mediálnu prax

Základné etické kategórie (pojmy):

  • Dobro
  • Zlo
  • Šťastie
  • Svedomie
  • Spravodlivosť
  • Zodpovednosť
  • Cnosť
  • Povinnosť

Dobro je etická hodnota založená na chápaní človeka ako bytosti hodnej úcty. Je to etická kategória, ktorá odráža záujmy, želania a nádeje ľudí. Vyjadruje to, čo je hodné nasledovania, to, čo si zasluhuje potvrdenia, súhlas ostatných.  Dobro je najvyššou kvalitou ľudského života. Celá etika je vlastne hľadaním významu a podstaty dobra. Názory na dobro sú v etickej teórii rôzne. Podľa Aristotela je základom dobra umiernenosť, podľa Platóna k dosiahnutiu dobra vedie krása, Hegel vidí pôvod dobra v absolútnej idei, Kant poníma ako dobro to, čo je v súlade s príkazom mravného zákona, ktorý je v každej rozumnej bytosti. Zlo je vyjadrenie toho, čo je nemorálne, čo zasluhuje odsúdenie. Zlo je charakteristika negatívnych kvalít. Zlo sú také ľudské skutky, ktoré ubližujú iným ľuďom, zraňujú ich ľudskú dôstojnosť. Podľa Kanta je zlo nevyhnutný dôsledok zmyslovej podstaty človeka. Šťastie je vnútorná spokojnosť s vlastným existovaním. Tento stav vyjadruje naplnenosť ľudského bytia, potvrdenie svojho zmyslu života. Šťastie spočíva v usilovaní sa o šťastie, v stálej aktivite, v prekonávaní prekážok, sklamaní, v zdolávaní ,,nešťastí“. Bez nešťastia by sme neboli schopní vytvoriť ideál ľudského šťastia. Každý človek má právo na svoje šťastie, tak ako si ho sám predstavuje a tvorí, no nesmi tým poškodzovať iným. Svedomie vyjadruje schopnosť človeka uskutočňovať morálnu sebakontrolu. Je to vlastná regulácia správania osobnosi na základe subjektívne stanovenej a pochopenej morálnej povinnosti. Svedomie teda reprezentuje zodpovednosť a povinnosť jednotlivého človeka, ktorú pociťuje vo vzťahu k sebe samému. Spravodlivosť je morálne hodnotenie spoločenských javov. Podľa  Aristotela je spravodlivosť výsledkom a cieľom spoločenskej spolupráce, ktorý umožňuje všetkým členom spoločnosti dobre žiť a konať dobro. Cnosť je schopnosť človeka konať na základe určitých hodnôt. Dáva človeku možnosť a schopnosť konať mravne. Cnosť predstavuje ideál výchovy, že človek koná na základe svojich relatívne pevne nadobudnutých morálnych postojov.

Aplikácia etických kategórií na mediálnu prax

Napr. Novinárska etika: novinár a jeho svedomie, zodpovednosť, spravodlivosť

Etika a morálka

Pod pojmom etika rozumieme filozofickú náuku o morálke. Slovo morálka označuje mrav, obyčaj, módu. Výraz morálka sa používa na označenie normatívnej regulácie správania ľudí, ich mravov, predstáv o dobre a zle, ich reálneho morálneho sveta. Je to regulácia správania človeka k sebe samému, k inému človeku, ku skupine či spoločnosti, ale aj k prírode. Morálka je nevyhnutná pre zachovanie komunity. Podstatným znakom je zameranosť na iného človeka a základnou požiadavkou je neškodiť iným!

Štruktúra morálky

  • Morálne normy
  • Morálne princípy
  • Morálny ideál

Morálne normy, morálne princípy a morálne ideály patria k najdôležitejším požiadavkám fungujúcej morálky určitej spoločnosti alebo skupiny. Zároveň tvoria aj základné elementy morálneho vedomia človeka. Morálne normy sú jednoduché slovné vyjadrenia (zákazy, príkazy, odporúčania), ktoré musíme dodržiavať. Morálne normy predstavujú základ morálky. Sú najjednoduchšou formou morálnych požiadaviek. Sú to vzory správania sa, ktoré by mali ľudia uplatniť v rovnakých situáciách. Vyjadrujú potrebu komunity zosúladiť a skoordinovať konanie ľudí. Morálna norma má záväznú platnosť pre každého člena komunity. Morálne normy môžu vystupovať napríklad vo forme Desiatich božích prikázaní (Nezabiješ!, Nepokradneš!, Nezosmilníš!,…). Napriek  jednoznačnosti morálnych požiadaviek, dejiny morálnych vzťahov svedčia o tom, že v žiadnej spoločnosti tieto normy neplatia absolútne. Morálne princípy majú podobu morálnych zásad, v ktorých sa vyjadruje sama podstata morálnych požiadaviek skupiny alebo spoločnosti. Pokiaľ morálna norma určuje prostredníctvom príkazu alebo zákazu priamo, ako sa má človek správať, morálny princíp určuje celkový smer morálnej činnosti človeka. Najvšeobecnejšími morálnymi princípmi sú egoizmus a altruizmus z ktorých sa vyvíjajú princípy individualizmu alebo kolektivizmu. Morálny ideál je pojem, v ktorom sa odrážajú najvšeobecnejšie morálne nároky, aké kladie spoločenstvo na svojich členov. Morálny ideál ukazuje konečný cieľ, konečné smerovanie spoločnosti. Je to najvyšší morálny vzor človeka. V kresťanskej etike je morálne dokonalá bytosť Ježiš Kristus. Kant hovorí, že morálny ideál je nedosiahnuteľným vzorom.

Vývin morálneho myslenia

Štádiá morálneho vývinu :

  1. Podľa Jeana Piageta:
  2. Heteronómna morálka (predškolský, mladší školský vek) – Je určovaná druhými, príkazmi a zákazmi, autoritami, deti hodnotia v tejto súvislosti rovnako vlastné správanie aj správanie druhých ľudí. 2. Hetero-autonómna morálka (medzištádium, vek 7-8 rokov) – Správne a nesprávne existujú samé o sebe, bez ohľadu na autoritu dospelého a jeho kritiku. spočiatku je to však morálka rigidná, pretože stanovené zásady platia pre všetkých a za každých okolností rovnako („správne je byť poslušný“). 3. Autonómna morálka (vek 11-12 rokov) – Neskôr vniká hlbšie do podstaty mravného hodnotenia a prihliada na motívy správania, vnútorné a vonkajšie podmienky situácie konajúceho. (Za rovnaké správanie nemusí byť rovnaký trest resp. odmena.)

    II. Podľa Lawrenca Kohlberga:
  3. Predkonvenčná úroveň – základom hodnotenia individuálneho správania sú konkrétne následky – odmena alebo trest. Rozlišujú sa tu dva typy: Typ 1: heteronómne štádium: dieťa je zamerané na poslúchnutie – neposlúchnutie dospelého človeka kvôli odmene – trestu. Typ 2: štádium naivného inštrumentálneho hedonizmu: konformné správanie v súlade s príkazmi a zákazmi za účelom získania výhody alebo vyhnutiu sa nepríjemnosti.
    2. Konvenčná úroveň – nosným motívom je splnenie sociálneho očakávania. Aj tu sa rozlišujú dva typy: Typ 3: morálka „poslušného dieťaťa“: správa sa tak, ako sa to od neho očakáva, účel: udržanie pozitívnych sociálnych vzťahov. Typ 4: morálka svedomia a autority: správa sa podľa sociálnych noriem, aby predišlo kritike autoritatívnych osôb a pocitom viny.
    3. Postkonvenčná – principiálna úroveň – vedomé prijímanie princípov morálneho správania a hodnôt za svoje vlastné, predpoklad poznania „všeľudských hodnôt“. Aj tu sa rozlišujú dva typy: Typ 5: morálka ako forma určitej spoločenskej zmluvy: rešpektuje spoločenskú užitočnosť na prvom mieste, pred individuálnymi právami. Typ 6: morálka vyplývajúca zo všeobecných etických princípov: správa sa tak, aby sa sám pred sebou nemusel hanbiť, seba odsudzovať.

Aktuálne etické problémy v súčasnosti

Novinárska etika (neetické fotografie, články,..), internetová etika (pravdivosť, dôveryhodnosť), politická etika (klamstvá), podnikateľská etika (psychický teror v práci – mobbing), vraždy, krádeže, klamstvá, netolerancia, šikana, podvody, plagiátorstvo, rasizmus, etika v reklame,…

Návrat k prameňom – starogrécky éthos / íthos ako princíp kultúrnej identity osoby. Étos novinára a jeho kultúrna identita.

Etika ako veda

Základným teoretickým prameňom skúmania problematiky morálky a mravnosti je etika. Etika skúma ľudské správanie z hľadiska jeho morálnej hodnoty a usiluje sa nájsť meradlo, ktoré by človeku umožnilo rozhodnúť, čo je dobro, čo zlo, česť, nečestnosť a pod. Etika totiž nielen skúma čo je morálka, ale navyše sa usiluje viesť človeka k dobru. Už od čias antického filozofa Aristotela (4. storočie pred n. l.) – autora prvej európskej učebnice etiky – sa etika chápe ako praktická filozofia. On sám nazýval vedu o výchove cnosti „politikou“. Pravdepodobne až stoici zaviedli termín „etika“ do vedeckého používania a dali mu úplný kategoriálny význam.

Z etymologického hľadiska pochádza termín etika zo starogréckeho slova éthos. V antickej kultúre sa pojem éthos používal na označenie súboru stabilných čŕt individuálneho charakteru. Latinskou obdobou starogréckeho slova éthos je pojem mos, čo znamená mrav, charakter, obyčaj, vlastnosť, správanie, vnútorná podstata, zákon, predpis.

Základy etiky položili Sokrates a Platón, ale ako samostatnú vednú disciplínu ju ustanovil až Aristoteles.

Antická etika (Platón a Aristoteles sú výnimkou) bola predovšetkým učením o hygiene telesného a duševného života, návodom životnej rozvážnosti, hlásaním správneho zdravého vzťahu človeka k veciam, peripetiám osudu a k sebe samému.

Max Klopfer uvádza ako prastaré kritérium posúdenia správneho konania zlaté pravidlo, ktoré poznali mnohé európske a ázijské kultúry už v minulosti. Ako pojem sa objavuje v 16. storočí, ale jeho korene siahajú až do obdobia pred Kristom. Obsahuje ho už Starý zákon (v tzv. negatívnej formulácii), je prítomný v indickom hinduizme a v čínskom konfucionizme. Grécka etika ho pozná od 5. storočia pred n. l. V dejinách etiky sa zlaté pravidlo objavuje v dvoch formuláciách: pozitívnej negatívnej.
Formulácia zlatého pravidla

Pozitívna     „Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty im.“

Negatívna     „Všetko, čo chceš, aby iní robili tebe, rob aj ty im.“

Zlaté pravidlo nehovorí o záväznom obsahu konania, je to iba prostriedok na overenie jeho správnosti. Pri posudzovaní konania požaduje, aby sme zmenili perspektívu nášho myslenia: Moje konanie by som mal vnímať z hľadiska človeka, ktorý pociťuje jeho následky.

V rámci zlatého pravidla sa rozlišujú tri stupne. Prvý stupeň umožňuje potrestať škodlivý spôsob konania, a to akýmkoľvek spôsobom. Nahradil ho druhý stupeň, ktorý dovoľoval odpovedať na určitý čin rovnakým činom (oko za oko, zub za zub). Tretí stupeň predstavuje žičlivé a dobré konanie voči druhému.

Negatívna formulácia zlatého pravidla je vhodná najmä na reguláciu konania v oblasti medziľudských vzťahov. Umožňuje nám pragmatické a jednoznačné rozhodnutie predovšetkým v jednoduchších situáciách. Neposkytuje však žiadnu pomoc pri takej voľbe konania, keď správne rozhodnutie od aktíva vyžaduje, aby sám znášal následky svojho konania. Jeho jadrom je myšlienka, že nikomu nemáme spôsobiť to, čo by bolo namierené proti jeho šťastiu a blahu.

Raná antická a helenistická etika sa svojou individualistickou orientáciou obmedzovala len na okruh osobných otázok. Výnimkou z antickej etiky sú koncepcie Platóna a Aristotela, v ktorých ide o orientáciu mravnosti na slúženie spoločnosti. Podľa Platóna sa etika chápe ako učenie o štátnom zriadení a cnostiach, ktoré ako časti tvoria sociálny celok alebo ako „politika“ – veda o tom, ako urobiť človeka spoločensky užitočnou osobnosťou.

Slovo „cnosť“ v etickom zmysle vyjadruje schopnosť konať na základe určitých hodnôt. Etika cnosti vychádza z poznatku, že človek sa rozhoduje podľa svojich relatívne stabilných postojov a nezačína vždy od nuly. Cnosť je teda základný postoj, ktorý človek získava životnou skúsenosťou. Hovorí o tom, už Aristoteles, keď rozlišuje dva druhy cností:

Cnosť založená na rozume (dianoetická cnosť; gréc. diánoia – rozum) ako je napríklad schopnosť bystrého úsudku, múdrosť alebo vedecké myslenie. Aristoteles označuje za rozumného toho, kto je schopný nájsť vo svojom konaní správnu strednú cestu a za múdreho toho, kto po celý život dokáže smerovať k naozajstnému šťastiu.

Cnosť založená na vôli (etická cnosť) hľadá správnu strednú mieru v konaní, orientuje iracionálnu časť duše v zmysle tzv. učenia mesótes (gréc. mesótes – prostredný). Statočnosť ako etická cnosť sa nachádza uprostred medzi zbabelosťou a nerozvážnosťou. Učenie o mesótes neplatí pre cnosť založenú na rozume.

Stálosť cností vyplýva z návyku, ktorý je otázkou výchovy. Na ňu nadväzuje morálne poučenie, ktoré zdôvodňuje cnostné správanie, a tým umožňuje vnútorne sa pridržiavať tradícií.

Etiku charakterizuje skutočnosť, že celá škála možných spôsobov konania je daná relatívne malým počtom cností. Platón uznáva štyri základné cnosti. A to múdrosť, statočnosť, rozvážnosť spravodlivosť. Aristoteles uznáva tieto cnosti:

mravné – odvážnosť, striedmosť, štedrosť, veľkorysosť, veľkomyseľnosť, zmysel pre česť, pravdivosť, pokojnosť, spravodlivosť, priateľstvo,

rozumové –  rozumnosť, múdrosť (filozofická), (intuitívne) pochopenie, umenie.

Aristoteles má zásluhu na tom, že ako prvý vyčlenil etiku ako celkom osobitnú teoretickú disciplínu a prvý v dejinách etiky nastoľuje problém slobody voľby.

Kresťanstvo prinieslo tri náboženské cnosti: vieru, nádej, lásku.

V 19. storočí sa formovali tzv. sekundárne cnosti – občianske alebo civilné cnosti, ako sú poriadok, usilovnosť, čistota, pedantnosť a podobne. Súviselo to s popieraním tradičných cností, ktoré sa čoraz väčšmi pociťovali ako obmedzenie slobody alebo ako prejav nefilozofického spôsobu života. Neprávom, lebo občianske, civilné spôsoby správania odporúčali už antickí filozofi.

Aristotelova etika ešte nepoznala mravný pojem povinnosti. Až stoici na konci 4. storočia pred n. l. vyvodili z prirodzenej povahy človeka záväzné pravidlo definovania povinnosti. Ako prirodzený mravný zákon sa povinnosť pokladala za nepísané pravidlo konania pre všetkých ľudí. Na samostatný typ etiky ju rozvinul až Immanuel Kant.

Kantov kategorický imperatív

  1. Konaj tak, aby maxima tvojej vôle mohla vždy platiť ako princíp všeobecného zákonodarstva!
  2. Konaj tak , aby si vo svojej osobe i v osobe každého iného človeka používal ľudstvo vždy zároveň ako účel a nikdy nie len ako prostriedok!

Hegel: Podľa Hegela dobro je idea a predstavuje jednotu pojmu vôle a zvláštnej vôle, je absolútny konečný účel sveta. Obsahom dobra je právo a blaho. Povinnosťou každého indivídua je, aby jeho subjektívna vôľa dokázala ideu dobra „premeniť“ a uskutočniť ako účel. Dobro je všeobecným účelom, ale nemá zostať vo vnútri jedinca, ale sa má realizovať. Hegel je zástancom etiky povinnosti – nie však v kantovskom význame. Vo Fenomenológii ducha uvádza, že je len jedna cnosť a tou je čistá povinnosť. Povinnosť je úplný, jediný, celistvý účel, a teda, konanie akože uskutočňovanie tohto účelu je pri všetkej ostatnej obmedzenosti obsahu uskutočňovaním celého absolútneho účelu. „Čistá povinnosť ako čistá vedomosť nie je nič iného než osoba vedomá a osoba vedomá nie je nič iného než bytie a skutočnosť, a práve tak to, čo má byť transcendentné skutočnému vedomiu, nie je nič iného než čisté myslenie, a teda v skutočnosti je osobou.“ Pod pojmom moralita – chápe implicitne morálku jednotlivca a spája ju so subjektívnosťou, so slobodnou vôľou, čo je principiálny rozdiel medzi morálkoumravnosťou.

Etika konsenzu – ktorý sa chápe ako dobrovoľná dohoda všetkých účastníkov rozhovoru prijať určité riešenie problému. Slabinou je predpoklad, že každý problém je riešiteľný.

Tradičné etické domény:

  1. rodina (subdomény. otec, matka, súrodenci)
  2. cirkev / cech / dedina
  3. škola (subdomény: učiteľ, spolužiaci)
  4. pracovisko (subdomény: záujmové skupiny na pracovisku)
  5. záujmové skupiny (politické strany, športové kluby, profesijné asociácie)

Etika a morálka

Pojmy etika a morálka sú etymologicky zhodné, oba vznikli v rámci teoretického poznania na pomenovanie vednej disciplíny. Ako synonymá vystupovali tieto dva pojmy ešte v novoveku. Neskôr sa ustálil rôzny obsah termínov. Pod morálkou sa rozumie normatívna regulácia správania sa ľudí, ich mravy, predstavy o dobre, ich reálny svet. Etikou sa rozumie, ako už bolo spomenuté, veda skúmajúca morálku.

Latinskou obdobou starogréckeho slova éthos je pojem mos, čo znamená mrav, charakter, obyčaj, vlastnosť, správanie, vnútorná podstata, zákon, predpis. Starorímsky filozof Marcus Tullius Cicero, prekladajúc Aristotelovo ethikos, vytvoril adjektívum moralis.

Morálka sa vzťahuje na sféru ľudského vedomia a javy kultúrno-duchovnej podstaty. Je obsahovou teoretickou štruktúrou etického učenia. Vo svojej podstate predstavuje systémovo-normatívne požiadavky na ľudské správanie. Morálkou označujeme súbor morálnych ideí, hodnôt a noriem určujúcich správanie a konanie ľudí. Morálka je vždy závislá na charaktere príslušnej spoločensko-ekonomickej formácie, na sociálno-ekonomických a sociálno-politických podmienkach, na svetovom názore, spoločenskom systéme hodnôt, ktorý je danou spoločnosťou, triedou, sociálnou skupinou uznávaný.

Morálka je teda to, čo by mal človek dodržiavať a podľa čoho by mal riadiť svoje správanie, konanie a vzťahy k ostatným ľuďom, spoločnosti, príslušnej triede, sociálnej skupine i vo vzťahy k sebe samotnému, voči prírode a jej výtvorom. Prostredníctvom morálky spoločnosť hodnotí správanie a konanie človeka, medziľudské vzťahy a spoločenské pomery z hľadiska dobra a zla.

Morálku môžeme charakterizovať ako súhrn kladných hodnôt, ktoré vyznávame, a o ktoré sa vo svojom živote usilujeme. Sú to aj pravidlá, ktoré nás vedú ku kladným hodnotám a nabádajú nás vystríhať sa zlých skutkov. Nedostatok či opak kladných morálnych hodnôt je charakteristikou ľahostajnosti a zla v medziľudských vzťahoch.

Okrem morálky existujú v spoločnosti aj iné formy regulácie ľudského správania sa, napr. právo, administratíva, nariadenia štátu a rozličných iných inštitúcií. Podstatný rozdiel medzi týmito regulátormi a morálnymi regulátormi spočíva predovšetkým v spôsobe, akým regulujú konanie ľudí. Morálne konanie ľudí je v spoločnosti riadené prostredníctvom verejnej mienky svedomia.

Verejná mienka je významným činiteľom, ktorý koriguje správanie ľudí v intenciách všeobecne uznávanej a dodržiavanej morálky.

Svedomie patrí medzi základné kategórie etiky. Vyjadruje schopnosť človeka uskutočňovať morálnu sebakontrolu. Svedomie predstavuje vlastnú reguláciu správania osobnosti na základe subjektívne stanovenej a pochopenej morálnej povinnosti. Svedomie teda reprezentuje zodpovednosť a povinnosť každého človeka, ktorú pociťuje vo vzťahu k sebe samému.

Ak chceme vyjadriť rozmanitosť kultúry žurnalistiky, hovoríme, že sa skladá z 3 komponentov: inštitucionálne roly, epistemológie a etické ideológie.

Inštitucionálne roly: normatívne a aktuálne funkcie žurnalistiky v spoločnosti

Epistemológie: prístupy k realite a akceptovanie dôkazov o nej

Etické ideológie: prístup novinárov k etickým dilemám

Tieto tri komponenty sa ďalej delia na sedem dimenzií:

Intervencionizmus:

Je to miera, do akej novinár propaguje určité hodnoty a sleduje určité pracovné úlohy. Poznáme buď novinára intervencionalistu, teda zanieteného, motivovaného, asertívneho a spoločensky zaviazaného, alebo novinára s odstupom, objektívneho, neutrálneho, nestranného a férového.

Vzdialenosť od sily:

Hovorí o pozícii novinára vo vzťahu k spoločenským autoritám. Poznáme buď novinára, ktorý otvorene napáda/vyzýva/spochybňuje autority a novinára lojálneho, oportunistu, ktorý sám seba vníma ako partnera vládnucej politickej elity.

Orientácia trhu:

Reflektuje dva spôsoby obracania sa na publikum – recipienti sú buď konzumenti alebo občania. Táto dimenzia je výrazná v tých periodikách, televíziách, rádiách, ktoré sa orientujú vyložene podľa dopytu na trhu. Novinári, ktorí sa orientujú v prvom rade na potreby občana, kladú zasa dôraz na informovanosť spoločnosti.

Objektivizmus:

Ide o filozofický či absolútny zmysel objektivity. Niektorí novinári veria, že objektívny pravda je „niekde tam vonku“ a dokážu o nej podať autentické svedectvo, pričom striktne oddeľujú fakty a hodnoty. Subjektivisti, na druhej strane, tvrdia, že niečo ako „objektívna realita“ neexistuje, spravodajstvo o svete je len jeho selektovanou reprezentáciou.

Empirizmus:

Zaoberá sa prostriedkami, ktorými novinár zdôvodňuje konkrétne pravdy. Žurnalistické kultúry, ktoré uprednostňujú empirické dokazovanie pravdy, kladú dôraz na pozorovanie, meranie, dôkazy a experiment. Novinári na opačnom póle volia skôr analytické dokazovanie pravdy, teda dôvodenie, myšlienky, hodnoty, názory a analýzy.

Relativizmus:

Označuje, do akej miery žurnalisti zakladajú svoju osobnú morálku a filozofiu na všeobecne platných etických normách. Kým niektorí veria, že etické rozhodnutia sú vždy ovplyvnené kontextom danej situácie, iní tvrdia, že profesionálna etika je univerzálna a žurnalista by sa mal riadiť zásadami morálky bez ohľadu na konkrétnu situáciu.

Idealizmus:

Vzťahuje sa na to, aké dôležité sú pre novinárov dôsledky ich tvrdení a riešenia etických problémov. Veľmi idealistickí žurnalisti sa orientujú na prostriedky, to znamená, že veria, že želaný efekt má byť dosiahnutý tými správnymi prostriedkami. Naopak, menší idealisti sú orientovaní na cieľ, teda veria, že ak ide o „vyššie dobro“, účel svätí prostriedky.

3. Etika

Odvetvia etiky. Profesijná etika ako aplikovaná etika. Profesijné etické normy. Mediálna etika a novinárska/žurnalistická etika.

 

Termín etika pochádza z gréckeho slova ethos (zvyk, mrav, známe miesto, charakter), ktoré je základom slova ethikos (z gréčtiny morálny). V mierne modifikovanej podobe ho ako ethicus prevzala latinčina a tvar v ženskom rode – ethica sa stal základom súčasného termínu známeho v mnohých jazykoch ako etika. Jeden z otcov etiky známej tiež ako morálna filozofia sa stal Aristoteles (384 – 322 pred n. l.). Pod obsahom rozumel tak mravnosť, teda sústavu základných noriem o mravnom, morálnom a spoločensky vhodnom správaní sa ľudí, ako aj náuku o mravnosti, mravouku.

 

Etika je podľa Anny Remišovej filozofická disciplína, ktorá sa zaoberá skúmaním morálky ako spoločenského javu. Ide o teoretické štúdium hodnôt a princípov, usmerňujúcich ľudské konanie v situáciách, keď je možný výber.

Existuje viacero aspektov, z ktorých sa diferencujú rozličné etické koncepcie.

Odvetvia etiky

  1. Deskriptívna etika – popisuje mravné rozhodnutia a hodnoty, ktoré zastáva konkrétna spoločnosť. Nesnaží sa zisťovať, čo je a čo nie je správne, iba popisuje danú situáciu.
  2. Normatívna etika – skúma normy, ktorými sa ľudia riadia pri rozhodovaní. Zaujímajú ju normy správania, na základe ktorých ľudia odlišujú správne od nesprávneho.
  3. Metaetika – ide v nej o jazyk, ktorým o morálke hovoríme a spôsob, akým možno tento jazyk odôvodniť; analyzuje pojmy, vety, vyjadrenia, formy argumentácie a dialógu, ktoré sa používajú v rámci etiky noriem.
  4. Aplikovaná etika – zaoberá sa konkrétnymi problémami, ide o uplatnenie teórie etiky na konkrétnych otázkach. Najvýznamnejšie oblasti: etika života a smrti, lekárska etika, etika sexuality a vzťahu, feministická etika, bioetika, právna etika, etika životného prostredia, obchodná etika.

Medzi oblasti aplikovanej etiky patrí aj profesijná etika.

Za profesijnú etiku Remišová považuje súhrn etických požiadaviek, ktoré sprevádzajú výkon konkrétnej profesie a ktorými je viazaný každý člen danej profesie. Profesijná etika v sebe zahŕňa nielen historické skúsenosti z pôsobenia danej profesie, ale aj požiadavky spoločnosti na túto profesiu. Realizuje sa na úrovni inštitucionálnej – v podobe skupinových noriem a princípov regulujúcich počínanie istej profesie – a na úrovni individuálnej, osobnej – v správaní sa každého člena danej profesie, do ktorej vstupuje etická samoregulácia. Kontrola nad dodržiavaním kodifikovaných noriem sa uskutočňuje zvyčajne prostredníctvom platného profesijného etického kódexu, profesijnej organizácie a ďalšími orgánmi. V mediálnej sfére sú to napríklad tlačové rady.

Profesijné etické normy vychádzajú zo všeobecných etických noriem spoločnosti, ktoré sa modifikujú v rámci konkrétnej profesie a aplikujú na konkrétnu profesijnú činnosť. Upravujú povinnosti príslušníka danej profesie ku klientom, verejnosti, kolegom, nadriadeným a podriadeným, inštitúciám.

Žurnalistická (novinárska) etika vychádza nielen z morálnych zásad spoločnosti ako takej, ale aj z princípov, ktoré hneď po vzniku prvých médií implantovali do práce novinárov pionieri mediálneho sveta. Vymedzuje pravidlá, ktorými by sa novinári a médiá mali pri svojej práci riadiť. Novinárska etika zahŕňa systém morálnych hodnôt a princípov, ktoré ovplyvňujú činnosť mediálnych pracovníkov, novinárov, ich vzťah k verejnosti, verejnému záujmu, redakcii, vydavateľovi resp. vysielateľovi, kolegom, iným médiám, objektu mediálneho záujmu, informačným zdrojom a podobne.

Novinárska profesia má predovšetkým dva etické ideály: pravdivosť a pocit zodpovednosti rovnako voči tomu, o kom píšeme, ako aj voči tomu, pre koho píšeme. Tieto činitele určujú základ morálneho hodnotenia pôsobenia novinára, základ toho, čo nazývame novinárskou etikou. Z požiadavky princípu pravdivosti, ktorú možno považovať za nosný stĺp novinárskej profesionálnej etiky, vyplýva i povinnosť overovať pravdivosť, hodnovernosť novinárskych materiálov určených na zverejnenie. Na to nadväzuje klasická zásada práva na odpoveď a práva na opravu nepravdivej resp. pravdu skresľujúcej, nepresnej informácie. Nerešpektovanie kódexu, či už písaného alebo nepísaného, sa prejavovalo (a dodnes prejavuje) ako spoločensky zreteľná a viditeľná porucha ľudskej a profesionálnej identity novinára.

Denis McQuail zaraďuje k princípom vhodného profesionálneho správania v oblasti spravodajskej žurnalistiky nasledovné:

– pravda a presnosť

– nestrannosť a nezaujatosť

– rešpekt súkromia jednotlivca

– nezávislosť na parciálnych záujmoch

– zodpovednosť vo vzťahu k spoločnosti a verejnému blahu

– zodpovednosť voči zákonom

– slušnosť a dobrý vkus

Profesionálne desatoro novinára

  1. Právo ľudí na pravdivé informácie, právo slobodne sa vyjadriť prostredníctvom médií.
  2. Oddanosť žurnalistov objektívnej realite.
  3. Spoločenská zodpovednosť novinára.
  4. Profesionálna integrita novinára. Novinár má právo odmietnuť prácu, ktorá je v rozpore s jeho osobným presvedčením či inými zásadami osobnej etiky.
  5. Verejná dostupnosť a participácia (právo na opravu a odpoveď).
  6. Úcta k súkromiu a ľudskej dôstojnosti.
  7. Úcta k verejnému záujmu. Úcta k národu, jeho demokratickým inštitúciám, k spoločenskému pokroku, k mieru a demokracii.
  8. Úcta k univerzálnym hodnotám a odlišnosti kultúr. Rešpekt k ľudským právam, slobode národov, k mieru a demokracii.
  9. Eliminácia vojny a iných veľkých hrozieb, ktorým ľudstvo čelí. Zdržanie sa obhajoby agresie a podpory šírenia zbraní, násilia a diskriminácie.
  10. Presadzovanie nového svetového informačného a komunikačného poriadku. Potreba dekolonizácie a demokratizácie informácií a komunikácie.

Etické otázniky novinárskej práce:

 

  1. Narúšanie súkromia – ide o jav, keď novinári porušujú právo na ochranu súkromia jednotlivcov či skupín. Pomerne často sa s narúšaním súkromia stretávame pri informovaní o obetiach trestných činov alebo pri správach zo života celebrít. Za narúšanie súkromia možno považovať aj nedodržiavanie princípu prezumpcie neviny.
  2. Stret záujmov – nastáva spravidla pri posudzovaní práce novinára v kontexte jeho mimopracovných aktivít. Za stret záujmov býva považovaná politická kariéra novinára (napríklad ak je novinár komunálnym politikom a zároveň šéfredaktorom miestnych novín), poradenská činnosť novinára pre politický či podnikateľský subjekt, informovanie novinára o firme, ktorej akcie vlastní a podobne.
  3. Úplatky – rozumejú sa pod tým predovšetkým finančné a hmotné výhody, ponúkané novinárovi pri jeho práci. Peniaze alebo dary dávajú subjekty, ktoré sa stávajú objektom spravodajstva, v očakávaní priaznivého zobrazenia. Za úplatky možno považovať aj vstupenky na kultúrne alebo športové podujatia.
  4. Klamstvo – zahŕňa novinárske postupy, ktoré môžu zavádzať čitateľov, zdroje informácií alebo tých, ktorí sú predmetom spravodajstva. Ide napríklad o vydávanie sa novinára za niekoho, kým nie je.
  5. Osobná účasť na správe – predovšetkým v krízových situáciách sa novinár skôr než nezaujatým pozorovateľom stáva priamym účastníkom správy (napríklad keď je svedkom závažnej dopravnej nehody, pokusu o samovraždu či účastníkom vo vojnovom konflikte). V takom prípade vyvstávajú etické otázky: má novinár nakrúcať televíznu reportáž, alebo zabrániť pokusu o samovraždu?
  6. Plagiátorstvo – prevzatie cudzích textov alebo ich častí a vydávanie ich za vlastné. Môže ísť o preberanie námetov bez uvedenia média, ktoré sa téme venovalo ako prvé. V niektorých prípadoch je veľmi ťažké rozlíšiť kopírovanie od rešeršu.

10 hriechov novinára

 

  • nezodpovednosť
  • zaujatosť, predpojatosť
  • plagiátorstvo (aj autoplagiátorstvo)
  • osočovanie, ohováranie, nepodložené obviňovanie
  • manipulácia s faktami
  • prijímanie úplatkov, výhod
  • cynizmus voči tragédiám
  • povrchnosť
  • neschopnosť pochopiť podstatu, kľúčové fakty
  • neznalosť jazyka

4.Historický exkurz

Formulácia etických noriem novinárskej etiky vo svete. Hodnoty ako pomenované potreby. Najstaršie novinárske kódexy.

  • Formulácia etických noriem novinárskej etiky vo svete:

 

Etika – teória morálky

Etika žurnalizmu – éthos – zvyk, obyčaj, súhrn mravných noriem zodpovedajúcich spoločenskému poslaniu žurnalistu. Upravuje vzťahy k členom spoločnosti a jej inštitúciám, podmieňuje jeho motiváciu, postoje a konanie.

– systém morálnych hodnôt a princípov, ktoré spravujú činnosť mediálnych pracovníkov, novinárov, ich vzťahu k verejnosti, k verejnému záujmu, redakcii, vydavateľovi, vysielateľovi, kolegom, iným médiám, objektu mediálneho záujmu, informačným zdrojom

  • Súbor profesijných noriem reflektujúci akceptované morálne hodnoty. Na ich základe sa definujú pracovné postupy pri tvorbe mediálnych produktov. Tie sú považované za prijateľné a žiaduce v danom čase a danom spoločenskom kontexte, teda zodpovedajúce mravným normám
  • Na koho platí mediálna etiak – na reklamu, na zábavný priemysel, na žurnalistiku
  • Novinárska etika – súčasť mediálnej etiky, súbor profesných noriem, ktoré sa vzťahujú na výkon novinárskeho povolania
  • Vyplývajú z neho zásady – úcta k pravde, spoľahlivé informovanie, dôsledné odčlenenie spravodajstva od názoru, zvažovanie dopadu svojho konania, pôsobenie vo verejnom záujme, ochrana súkromia jednotlivca
  • Kontrola nad dodržiavaným kodifikovaných noerime je prostredníctvom – profesijnej organizácie
  • Hodnoty ako pomenované potreby:

 

Lidské potřeby a lidské hodnoty:

POTŘEBY – soustava exploračních charakteristik vnitřního stavu organizmu z hlediska nedostatku a nadbytku (+, –).

  1. N. Leontiev (1971): „Potřeby jsou stavem organizmu, odrážejícím nedostatky, kterých odstranění je mimo organizmu.

 

Potřeby generují cíle lidského chování.

POTŘEBY

primární – sekundární

biologické – sociální (kulturní)

nižšívyšší

Potřeby jsou rámcované fylogeneticky i ontogeneticky.

 

HODNOTY = zážitky spojené s potřebami; mentální horizont prožívání potřeb; vyjádření kulturního vztahu k potřebám jejich zcela určitým pojmenováním:

Také hodnoty jsou proto

expresivní (spontánní) – adaptivní (naučené) – adjustované (vychytralé).

  1. A. Richards:

Hodnotné je všechno, co uspokojuje naše náklonnosti bez toho, aby se tím zabránilo uspokojení nějaké stejně důležité nebo důležitější náklonnosti.

 

SUBJEKTIVNÍ HODNOTA      –––       OBJEKTIVNÍ HODNOTA

Např. v žurnalistice nebo literatuře je objektivní hodnotou dokumentární hodnota určitého textu.

V hudbě hodnota noty, její intonační a rytmický obsah, který je přesně (objektivně) určen frekvencí kmitání struny). Mezi objektivní hodnoty patří i matematické nebo logické hodnoty příslušných operátorů (např. Plocha kruhu = π · r 2)

Pravdivostní hodnota medializovaných zpráv o událostech je specificky dramatická, neodpovídá formální logice s dvěma pravdivostními hodnotami (0,1):

  1. emocionální účast (vzdálené události prožívá divák doma, hluboce v intimitě své egosféry)
  2. b) na této virtuální účasti je pak založené nelineární zvýznamňování (rámcování) faktů sekundárním řetězcem „parazitujících konotací“ (Barthes).

 

Potřeby všech typů a úrovní se zvýznamňují jako hodnoty,

protože smyslový obraz slova denotujícího potřebu je odlišný od smyslového obrazu slova denotujícího hodnotu, neboť:

 Prožívání potřeb se odehrává na úrovni I. signální soustavy.

 Prožívání (epistemická evidence) jejich významů (tj. jejich semióza do podoby hodnot) na úrovni II. signální soustavy.

 Sémantika hodnot je tudíž velmi často spojena s exnominací.

  • Najstaršie novinárske kódexy

 

Etický kódex

Súbor noriem istej spoločenskej skupiny. Tieto normy sú zjednotené a istým spôsobom uzákonené. V tomto zmysle sa vyprofilovala aplikovaná etika napr. lekárska, vojenská, novinárska, banková

– vydávajú ich národné organizácie novinárov, spoločné organizácie novinárov a vydavateľov alebo tlačové rady

Desatoro božích prikázaní, obsahujúce v krátkosti povinnosti k Bohu a blížnemu, je jedným z prvých etických kódexov. Možno je najstarší nám známy, avšak dodnes aktuálny. Vieme, že k jeho vyhláseniu došlo na Sinaji okolo roku 1 500 pred n. l. Približne o štvrť tisícročia je starší kódex  Chammurapiho. Niektoré ustanovenia Desatora sú mu vonkoncom podobné. K tomu treba poznamenať, že Kódex Chammurapiho nadväzuje na ešte summerské a akkadské vzory. V priebehu 19. storočia v súvislosti s rozvojom šestákovej a neskôr aj masovej tlače sa stala aktuálnou vlastná etika novinárskej profesie. V roku 1868 prevzal Charles A. Dana vydávanie denníka The New York Sun, prvých úspešných šestákových novín v USA, určených najširších ľudovým vrstvám. Dana vytvoril pre svojich redaktorov nasledujúce ,,desatoro´´, ktoré považujeme za prvý nám známy pokus o kódex novinárskej etiky.

– existujú aj kódexy redakcií platné pre daný denník či týždenník

najstaršie: francúzsky – 1918, švédsky, americký – 1923 (dôraz na podriadenosť verejnému záujmu, slobodu slova a tlače, nezávislosť novinárov, nestrannosť – odlišovať správy od komentárov, presnosť, pravdovravnosť, čestnosť, ochrana súkromia a dobrého mena, právo na odpoveď a opravu), fínsky – 1924, nórsky – 1936 – pod názvom Manifest Buď opatrný! – dôrazne sa vyslovil proti manipulatívnym metódam mediálnej praxe (vytrhávanie z kontextu, skresľovanie faktov, fotomontáž)

– Kánon americkej žurnalistiky prijala 1923 American Society of Newspaper Editors

 

Formulácia kódexov

-vychádzala z prirodzenej potreby pomôcť žurnalistom pri riešení konfliktu záujmov a iných etických otázok

– prvý medzinárodný etický kódex – 1939 zostavený National Union of Journalists for the UK and Ireland. Boj proti plagiátorstvu, prihovára sa za redakčné tajomstvo (aby redakcia nemusela publikovať mená zdrojov). Jeho modifikácia v roku 1954 doplnená v roku 1986.

– kódexy sú samoregulačné rámce (zo strany žurnalistov)

– väčšina novinárskych organizácií má vlastné vnútorné etické predpisy a kódexy, ktoré sa však v zásade až tak nelíšia

– samozrejme, nie len žurnalisti strážia dodržiavanie kódexov, sú to aj vydavatelia, verejnosť, organizácie na to určené – často neziskovky a podobne

– v roku 1926 vznikla v Paríži Medzinárodná federácia novinárov  – zásady správania novinárov

– OSN založilo v roku 1948 v Ženeve Podkomisiu pre slobodu a šírenie informácií, ktorá pripravila Medzinárodný kódex novinárskej etiky (zverejnený v r. 1952), má 5 článkov str. 121, chrániť dobré meno človeka

– Federácia žurnalistov Európskeho spoločenstva – Deklarácia povinností a práv žurnalistov (1971)

– Rezolúcia č. 1003 o etike novinárstva (1993) – hovorí o riešení konfliktných situácií mierovými prostriedkami, čelí násiliu.

 

5.Mediálna etika

Úrovne pôsobenia etiky médií. Regulácia médií – vonkajšia a vnútorná

Mediálna etika sa zaraďuje do kategórie normatívnej etiky. Je to dôsledok toho, že etika vyvodzuje zo základných metafyzických poznatkov praktické pravidlá pre konanie a správanie sa ľudí. Vytvára tak sústavu platných noriem, zásad a princípov mravného a morálneho správania, ktoré je akceptované danou spoločnosťou. Mediálna etika je tiež aplikovanou etikou, pretože tieto etické normy a zásady správania sa uplatňujú – t.j. aplikujú na oblasť médií. Táto mediálna oblasť sa podľa aplikácie ďalej rozčleňuje napr. na mediálnu etiku, žurnalistickú etiku, etiku reklamy, etiku fotografie a najnovšie aj na etiku elektronickej komunikácie. V týchto oblastiach sa etika zaoberá jednotlivými normami, ktoré sú platné pre členov danej profesie, väčšinou formulovanými v etických kódexoch.

Úrovne pôsobenia etiky médií:

Etika médií skúma úroveň morálky a rozvoj etiky v médiách vrátane žurnalistiky na rôznych úrovniach. Môžu byť štyri:

  • mikroúroveň
  • mezoúroveň
  • makroúroveň
  • globálna úroveň

Mikroúroveň etiky médií:

Mikroúroveň v oblastiky etiky médií vytvárajú všetci jednotlivci, ktorí participujú na tvorbe mediálnych produktov, kupujú tieto produkty alebo sú v nejakom vecnom kontakte s mediálnou olasťou. V prvom rade ide o novinárov, reportérov, moderátorov, hercov, strihačov, kameramanov atď. – t.j. všetkých, ktorí pracujú v mediálnej sfére ako zamestnanci alebo ako osoby v slobodnom povolaní. Patria sem aj všetci čitatelia, diváci, poslucháči, t.j. všetci konzumenti spravodajských a iných produktov, ako aj manažéri mediálnych podnikov, vlastníci mediálnych podnikov, lobisti at%d. Každý jednotlivec, ktorý sa dákym spôsobom stretáva s oblasťou médií, je aj nositeľom určitej morálky a etiky v médiách. Jednotlivec rozhoduje o sledovanosti programu, a tým o jeho ďalšom osude. Iný jednotlivec – manažér – rozhoduje ako zaplatí účinkujúcich v danom programe, iný, či sa v programe bude používať spisovná slovenčina a podobne. Na mikroúrovni sa nachádzajú i jednotlivci, ktorí sa nazývaú „zdrojom“ informácií alebo „objektom záujmu“. Aj ich morálka spoluvytvára kvalitu mediálnych produktov, napríklad účastníci rôznych reality šou.

Mezoúroveň etiky médií:

Na mezoúrovni nesie zodpovednosť za rozvoj etiky v médiách mediálny podnik, ktorý produkuje a ponúka spravodajský alebo zábavný program. Za kvalitu programov a súčasne za dodržiavanie etiky v médiách nesie priamu zodpovednosť vrcholové vedenie a vlastníci médií. Mezoúroveň tvoria mediálne podniky, redakcie denníkov a časopisov, rozhlasové stanice, televízne stanice, filmové štúdiá, reklamné agentúry, internetové firmy, firmy produkujúce rôzne programy, spravodajské agentúry, ale aj organizácie zastupujúce pracovníkov v médiách z profesijnej alebo odborovej stránky na národnej alebo lokálnej úrovni.

Makroúroveň etiky médií:

Makroúroveň etiky médií tvoria organizácie, ktoré pôsobia na celoštátnej úrovni. Zodpovednosť za etiku v médiách nesú výkonné orgány štátu, zákonodarné orgány, rady pre transmisiu a vysielanie, alebo im podobné orgány, ale aj verejnosť, ktorej organizovanosť a pôsobenie ako „sujektu“ je logicky problematické. Na makroúrovni sa vytvára hlavný legislatívny rámec pre médiá. Jeho hlavnou úlohou je garantovať slobodu prejavu a tlače pre činnosť médií. Vstup štátnej regulácie do médií je z hľadiska rozvoja demokracie nevítaný, ale niekedy nevyhnutný. V demokratickej krajine sa tak stáva iba v mimoriadnych prípadoch, keď je ohrozený verejný záujem alebo základy demokracie.

Globálna úroveň etiky médií:

Vznikom mediálnych nadnárodných monopolov a mediokracie globálna regulácia etiky médií nadobudla mimoriadny význam. Globálna úroveň etiky médií je záležitosťou mediálnych globálnych hráčov, t.j. mediálnych oligarchov, ktorí vlastnia rozhodujúce mediálne podniky, diktujú ekonomické podmienky pre svojich zamestnancov i obchodných partnerov a rozhodujú o kvalite mediálnych produktov. Okrem nich sa podieľajú na spoluzodpovednosti za rozvoj etiky v médiách organizácie a inštitúcie s celosvetovou pôsobnosťou. Ide o organizácie ako OSN, Rada Európy, celosvetové odborové organizácie, celosvetové profesijné a odborové organizácie, ktoré chránia záujmy pracovníkov v oblasti médií, ale i rganizácie mimovládne s celosvetovým pôsobením, akými sú Reportéri bez hraníc, Amnesty International, Medzinárodná federácie novinárov a iné. Tieto organizácie z rôznych uhlov pohľadu vystupujú na obranu slobody prejavu a tlače v celosvetovom meradle. Požadujú vytvoriť bezpečný priestor na získavanie informácií zo strany novinárov, a tým uskutočniť právo svetovej verejnosti na informácie.

(Anna Remišová – Etika médií, 2010, s. 24 – 27)

Druhá alternatíva:

Každá profesijná etika pôsobí na dvoch základných úrovniach: inštitucionálnej a osobnej. Na inštitucionálnej úrovni má podobu skupinových etických princípov, noriem a požiadaviek, ktoré regulujú dané profesijné aktivity. Preto občan vie, čo je pre profesijnú etiku jednotlivých profesií charakteristické a nemusí ani študovať profesijnú etiku danej profesie. Nositeľom profesijnej etiky na inštitucionálnej úrovni je profesijná obec, ktorá je kolektívnym subjektom. Na individuálnej úrovni sa prejavuje profesijná etika v profesijnom správaní každého jednotlivca. Tento jednotlivec  vykonáva profesijnú činnosť alebo môže reprezentovať danú profesiu. Ak niektorí členovia profesie porušujú profesijné etické normy a požiadavky, robia zlé meno celej profesii. Postupne sa tak znižuje dôveryhodnosť profesie v očiach verejnosti.

(Anna Remišová – Etika médií, 2010, s. 81 – 82)

Regulácia médií – vonkajšia a vnútorná:

Účelom regulácie je snaha zamedzenia nežiaducim javom. Pragmaticky sú vyberané konkrétne riziká, ktorým vzniku je potrebné zabrániť. Musil udáva tieto oblasti, ktorých sa týka regulácia:

  • Vstup do oboru činností (licenčná a registračná politika), priama regulácia typu podnikania u ktorého hrozí vznik sieťového monopolu.
  • Obsah činnosti (prvky, ktoré vo vysielaní musia byť a zákazy a limity nežiaducich obsahov).

Ďalej uvádza, že je potrebné, aby boli tieto dva typy regulácie striktne oddelené. Tvrdí, že oba typy regulácie predstavujú dvojramennú páku. Napríklad ak liberalizujeme podmienky pre vstup do odvetia, musíme automaticky sprísniť reguláciu obsahu vysielania. Neodlíšenie oboch typov regulácie je zásadným omylom a často úmyselnou demagógiou.

Okrem tejto existuje regulácia vnútorná. Na základe nej Dr. Musil  rozdeľuje:

  • Inštitucionálna regulácia, ktorá zahrňuje normy, reguluje médiá silou pôsobiacou zvonka.
  • Autoregulácia, ktorou rozumieme súbor etických kódexov a noriem správania, ktoré prijímajú pracovníci v médiách na základe vlastnej zodpovednosti.

Reguláciu prevádza v každej krajine na túto činnosť nezávislý ustanovený orgán, ktorý musí byť niekomu zodpovedný a svoju činnosť uskutočňovať transparentne.

 

6.Novinárska etika – Etika novinárstva u nás

Syndikát československých novinárov

– medzi dvomi svetovými vojnami – Syndikát čs novinárov – vznik 1926 reorganizáciou dovtedajšieho Syndikátu dennej tlače československej – vznikol 1919, ale obmedzoval sa len na redaktorov v denníkoch a agentúrach

– vo svojich stanovách mala už zakotvené pravidlá  nov. etiky – poctivosť, slušnosť, solidarita

Redaktorský zákon

– zákon č. 101/1947 o postavení redaktorov a o zväzoch novinárov prijal parlament 28. mája 1947

– išlo o minikódex nov. etiky

– obsahoval: novinár má prijímať príkazy len od priameho nadriadeného (šéfredaktor, vedúci redakčného oddelenia), svedomito a slušne plniť úlohy, redaktorské tajomstvo, zákaz prijímania úplatkov, slušné a pravdivé písanie, dodržiavanie redaktorskej cti, princíp kolegiality

Novinárska etika a totalita

– 1948 – zrušenie redaktorského zákona

– etika podriadená komunistickej morálke

– 1977 – Ústredný výbor ČS zväzu novinárov schválil Zásady etiky socialistického novinára (v novinách mohli pracovať len stúpenci socializmu a socialistickej republiky)

Združenie nezávislých novinárov

– po novembri 89 sa rehabilitovaní novinári na čele s Jozefom Sitkom prišli s iniciatívnou založiť v rámci pripravovaného SSN (vznik január 1990) Zduženie nezávislých novinárov – jediná podmienka bola dodržiavanie etických zásad

Slovenský kódex novinárskej etiky

– po revolúcií sa dosali na pretras dilemy – sloboda médií vs. ich spoločenská zodpovednosť, bulvár vs. seriózna žur., právo na info vs. právo na ochranu osobnosti, služba verejnosti vs. záujem vysielateľa, vydavateľa, majiteľa

Kódex SSN

  1. právo verejnosti byť informovaná
  2. právo žurnalistov rozšíriť informácie

– týždeň po zrode SSN v januári 1990 rozhodla predstavenstvo Rady SSN o vypracovaní kódexu nov. etiky – v júni 1990 predložili na posúdenie jeho návrh

– 1. snem SSN 19.10.1990 schválil Kódex nov. etiky – 1. v dejinách slove. žurnalistiky

– vychádzali zo Všeobecnej deklarácie ľud. práv a Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

– mal 6 článkov (Novinár a verejnosť, n. a objekt jeho záujmu, novinár a zdroj informácií, novinár a redakcia, resp. vydavateľ, novinár a kolegovia, novinár a verejný záujem

  1. roky – prudký nárast médií, odstránenie cenzúry z médií odišli skúsení novinári, vznikla generačná priepasť – novinári bez praxe, skúseností, či vzdelania – smerovalo to k bulvárnosti, pseudo-celebritám, negatívne témy v zmysle zlé správy sú dobré správy

– otázky o zodpovednosti novinárov – tribúnou diskusií sa stal časopis pre teóriu, výskum a prax masmed. komunikácie – Otázky žurnalistiky – zapájal sa do nich Ľuboš Šefčák – 1 z tvorcov etických noriem aj mediálnych zákonov

– prudký rast masových médií na Slov – predstavenie negatívnych trendov v žurnalistike

Tlačová rada – konštituovaná 1998, činná od 2002

– prešetrila viac ako 123 podnetov, rada pre vysielanie a retransmisiu v r. 2010 472 podnetov

– sankciám by sa malo predchádzať – cez sebakontrolu opierajúcu sa o etické normy a právnu legislatívnu

– v súčasnosti sa stierajú hranice medzi komentárom a správou, ignorovať nestrannosť a vyváženosť, manipulovať s faktami z kontextu, prejavy skrytej reklamy, plagiátorstvo, polopravdy, klamstvá, zavádzanie

– slovenskí žur. nerešpektujú právo na súkromie neverejných osôb, konflikt záujmov nie je výnimkou

– vydavatelia si tvoria vlastné kódexy nezávisle od SSN

AONE – Asociácia na ochranu novinárskej etiky

2.10.2001 – zakladatelia: SSN a Združenie vydavateľov period. tlače na Slovensku

– riadi ju zbor zástupcov

Rada pre vysielanie a retransmisiu – zriadená zákon č. 294/1992

– od vlády nezávislý orgán

– má 9 členov, na čele Miloš Mistrík

–  nové znenie Etického kódexu  novinára – 5.11.2010 ho prijali na 9. sneme SSN

Zmeny:

  • pôvodných 6 článkov za rozrástlo, pribudli články: I. zámer, II. základné hodnoty, VIII. cenzúra, IX pristúpenie ku kódexu a X prechodné a záverečné ustanovenia
  • vypadol článok Novinár a verejný záujem a zmenilo sa znenie preambuly
  • podčiarkol právo novinára na osobnú integritu ak sa ocitne v konflikte záujmov a nevhodnosť politicky sa angažovať
  • vyslovil sa proti manipulácií, zavádzaniu (najmä pri tvorbe titulkov), proti skrytej reklame, korupcii a plagiátorstvu (aj vlastných diel)
  • rozpor v čl. II – zdroj neuvádza v prípade použitia utajovaného alebo dôverného zdroja – formulovaná nesprávne, novinár uvádza zdroj vždy aj keď je utajený, netreba ho však MENOVAŤ (ak je ohrození uvedie ho pod pseudonymom ako pri watergate)

Absentuje:

  • požiadavka rešpektovať mieru vkusu a primeranosť výrazových prostriedkov
  • špecifikácia podmienok za akých je nutné publikovať opravu či odpoveď
  • artikulácia povinností preukazovať primeranú úctu k štátom, národom, rasám a ich demokratickým tradíciám, inštitúciám, kultúre či morálke
  • ochrana recipienta najmä ak ide o dieťa, mladistvých či citlivých ľudí

Pozitíva:

  • prezumpcia neviny, ale aj zákaz znižovania dobrého mena, cti a dôstojnosti
  • bod 3 – novinár nepodnecuje nenávisť, ani diskrimináciu založené na rase, veku…

Smiešne vyznieva:

  • o príslušnosti k menšine informuje iba v prípade relevantnosti takejto info ku kontextu – toto ustanovenie sa vzťahuje na všetky vymenované aspekty potenciálnej diskriminácie
  • zmienka o rodovej rovnosti – nie je ani v názve kódexu

Nevyužili štandardnú zahraničnú prax využívať informácie aj off record ako nap. Associated press, ktorá využíva informácie z nemenovaného zdroja iba ak

  • ide o kľúčový fakt, nie názor a špekuláciu
  • informácia nie je inak dostupná
  • ide o spoľahlivý a dobre informovaný zdroj

– ak takúto info novinár zverejní musí mať povolenie od nadriadeného, kt. preberá zodpovednosť za prípadne dementovanie informácie

– je vhodné v médiu vysvetliť príčiny zatajenia zdroja

– ak zdroj odmietne publicitu info musí o to požiadať PRED rozhovorom, podmienky sa určujú na začiatku, nie v priebehu ani na konci stretnutia

– pred zverejnením info z nemenovaného zdroja je povinnosťou redakcie si ich pravdivosť overiť, s jedným informátorom sa uspokojíme iba ak ide o mimoriadne dôveryhodnú a spoľahlivú autoritu s hlbokou znalosťou témy

Väčšina slovenských médií sa odvoláva na Kódex slovenského syndikátu novinárov, no mnohé majú aj vlastný, podľa ktorého zamestnanci postupujú. Takýto si napríklad skoncipoval denník SME, agentúra TASR či TV Markíza.

Mediálna a novinárska etika verzus úpadok médií

Etika žurnalistiky sa stala vzhľadom na povahu a dôležitosť poslania žurnalistu významným problémom. Novinár môže svojou prácou napomáhať spoločenské dobro, ale aj prispievať k mravnému úpadku. Ten, ktorý dopláca na deformácie profesionality, etických hodnôt a princípov, je, žiaľ, vždy občan.

Pri hodnotení etiky podávania informácií kritériá jej úrovne neposudzujú iba pravdivosť, ale aj ich primeranosť. Nie všetko obohacuje a prospieva (napr. treba ohodnotiť možný negatívny vplyv na deti a mládež). Informujúci má teda povinnosť nielen overovať si pravdivosť svojich údajov, ale tiež posúdiť ich vhodnosť pre prijímateľa a prípadnú škodu  pre ďalšie osoby.

V praxi je novinár neustále vystavovaný tlmeniu napätia medzi svojím profesionálnym poslaním – objektívne sprostredkovať verejnosti informácie a svojím osobným názorom, ktorý môže byť od tohto poslania diametrálne vzdialený. A práve medzi hranicami týchto dvoch zdrojov napätia sa nachádza žurnalistická etika. Ak však neodolá a predá svoje svedomie či už politickej strane, majiteľovi média, či inému úzkemu záujmu, vedome sa spreneveruje svojmu poslaniu a stáva sa propagandistom.

7.Vzťah etiky a práva. Mediálna legislatíva SR

Zákony v kontexte s etickými normami novinára.Pojem etika pochádza z gréckeho slova  ethos- zvyk, obyčaj, známe miesto, či postoje jednotlivcov a skupín.

 

Etika je teóriou morálky a mravnosti. Zaoberá sa skúmaním  vzťahov  ľudí navzájom, ich vzťah k prírode a k sebe samému  ľuďom,

Prístupy k skúmaniu etiky:

-mataetické – skúmajú samotnú etiku, analýza jej pojmov a výrazových prostriedkov

-normatívne – ponúkajú kritickú analýzu historicky daných požiadaviek na správanie sa ľudí, hodnotia pravdivosť morálnych výrokov. Hľadajú základné princípy, ktoré by ľuďom pomohli odlíšiť dobro od zla, správne od nesprávneho

deskriptívne –  popisuje mravné rozhodnutia a hodnoty platné v danej spoločnosti. Nielen popisujú, čo jednotliví členovia spoločnosti robia ale ponúkajú aj objektívne hodnotenie dôvodov, ktoré vysvetľuje konanie ľudí

POJEM A ZÁKLADNÁ CHARAKTERISTIKA

Morálka nema celosvetový obsah, exitujú však všeobecn uznávané hodnoty, ktoré spĺňajú morálne požiadavky. Morálkou označujeme spoločenský jav, ktorý odráža medziľudské vzťahy a  ľudskú  činnosť z pohľadu dobra a zla. Za mravné považujeme správanie, ktoré je uznávane a prospešné.

Pojeme etika nie ej totožný s pojmom morálka, etika nestanovuje v ´všeobecne záväzné mravné normy. Jej úlohou je naznačiť predpoklady, možnosti a dôsledky určitých spôsobov správania a konania.

VZŤAH  ETIKY  A  PRÁVA

Etika aj právo sú regulátory  ľudského správania. Rozdiel spočíva v oblasti pôsobenia, právo sa zameriava hlavne na oblasť vlastníckych a iných spoločenských vzťahov ľudí, etika sa zameriava na medziľudské vzťahy. Pôsobenie etiky je v porovnaní s právo omnoho širšie.  . Zákonodarstvo sa snaží  priblížiť etickým princípom, ale nedokáže predvídať všetky okolnosti, ktoré môžu nastať v medziľudských vzťahoch.

„Platí, že čo je nezákonné, je aj neetické. Na druhej strane však nie všetko, čo nie je nezákonné, je etické.“

Právo teda prestavuje iba minimum morálky. Etické normy však  promovaní s právnymi nemajú taký silný dopad, nie sú  podporované ani vynútiteľné inštitúciami. Ich regulátorom je  verejná mienka.. Na druhej strane keďže nie sú kodifikované dokážu pružnejšie reagovať na prípadné zmeny.

Morálka a právo

Rozdiely: Právo- Morálka

  1. Morálka predstavuje nepísaný kódex požiadaviek na správanie sa človeka v každej situácii. Právo má písomnú kodifikovanú podobu, ide o súhrn legislatívnych požiadaviek, ktoré platia na konkrétnom území a v konkrétnom čase.

2 forma a obsah sankcií: . Morálka pozná iba dve formy sankciovania porušovania svojich noriem a to svedomie a verejnú mienku. Právne sankcie sú veľmi rozmanité, pričom je dopredu známe, aké konkrétne sankcie postihnú toho, kto poruší právo v danej krajine.

– Morálna regulácia sa líši od právnej rozsahom pôsobenia. Morálka pokrýva všetky ľudské aktivity, zatiaľ čo právo sa vzťahuje na konkrétne určené ľudské konanie. Právna regulácia nebude nikdy môcť pokryť všetky ľudské skutky a konania.

– právo je minimum morálky.

  1. V občianskej demokratickej spoločnosti môže právo stáť vyššie nad morálkou niektorých skupín spoločnosti. Stáva sa však, že verejná mienka občanov žiada prísnejšie potrestanie zločincov. V diktátorských krajinách je právo na strane štátnej moci a morálka občanov spravidla stojí vyšších hodnotách ako dané právo.

Mediálna legislatíva

Legislatíva upravujúcej mediálnu oblasť v Slovenskej republike je v prvom rade zakotvená v Ústave Slovenskej republiky: čl. 26. Ústavy Slovenskej republiky  znie:

(1) Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

(2) Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

(3) Cenzúra sa zakazuje.

(4) Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

(5) Štátne orgány a orgány územnej samosprávy majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.

Sloboda prejavu a právo šíriť informácie Ústavy Slovenskej republiky vychádzajú z článku 17 Listiny základných práv a slobôd a sú ďalej rozvedené zákonmi.

Elektronické médiá

  • Zákon č. 468/1991 Zb. o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania zaviedol duálny systém elektronických médií, rozlišuje prevádzkovateľov zo zákona a prevádzkovateľov na základe licencie.

Licencia na celoslovenské televízne alebo rozhlasové vysielanie prideľuje RRTV na základe rozhodnutia Národnej rady SR a licenciu na regionálne televízne alebo rozhlasové vysielanie udeľuje Rada SR pre rozhlasové a televízne vysielanie (RRTV) vlastným rozhodnutím na základe žiadosti. Pri udelení licencie určí RRTV prevádzkovateľovi licencie licenčné podmienky, z ktorých pre prevádzkovateľa vysielania vyplývajú ďalšie povinnosti – aj nad zákonný rámec. Licencia na televízne vysielanie sa udeľuje na desať a na rozhlasové vysielanie na päť rokov.

Úlohou RRTV je aj vykonávanie dozoru nad dodržiavaním ustanovení zákona o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania, ako aj iných právnych predpisov (zákon o reklame, predpisy upravujúce voľby a podobne). V prípade porušenia právnych predpisov môže RRTV rozhodnúť o sankcionovaní prevádzkovateľa (zo zákona aj na základe licencie) aj finančnou sankciou. V prípade prevádzkovateľa na základe licencie mu môže z vymedzených dôvodov licenciu odňať.

Prevádzkovatelia vysielania majú zákonom garantovanú nezávislosť. Zákonodarca ustanovuje, že do programov možno zasahovať iba na základe zákona a v jeho medziach.

Verejnoprávne médiá

Postavenie Slovenskej televízie (STV) a Slovenského rozhlasu (SRo) ako prevádzkovateľov vysielania zo zákona upravujú zákon č. 254/1991 Zb. o Slovenskej televízii v znení neskorších predpisov a zákon č. 255/1991 Zb. o Slovenskom rozhlase v znení neskorších predpisov. Úlohy týchto verejnoprávnych médií sú rozsiahle špecifikované v citovaných zákonoch, pričom ide najmä o spoluprácu so štátnymi i neštátnymi organizáciami, vysielanie prenosov z rôznych podujatí, tvorbu a vysielanie vlastných diel (programov) a prispievanie k rozvoju národnej kultúry a kultúr národností žijúcich v SR. Osobitným povinnostiam prevádzkovateľov zo zákona je venované ustanovenie § 9 zákona č. 468/1991 Zb.

Objektívnosť a nezávislosť verejnoprávnych médií by mala zabezpečovať Rada Slovenskej televízie a Rozhlasová rada. Každá z rád má deväť členov volených Národnou radou SR na štvorročné funkčné obdobie. Členov rád môže parlament odvolať len zo zákonom taxatívne stanovených dôvodov. Ústredných riaditeľov verejnoprávnych médií volí a odvoláva Národná rada SR na návrh Rady Slovenskej televízie či Rozhlasovej rady.

Verejnoprávne médiá sú priamo napojené na štátny rozpočet. Podľa zákona č. 212/1995 Z.z. o koncesionárskych poplatkoch v znení neskorších predpisov sú prijímateľmi koncesionárskych poplatkov a ďalším ich príjmom sú prostriedky za vysielanie reklám. Maximálny priestor, ktorý môžu verejnoprávni vysielatelia venovať reklamám, je menší ako v prípade prevádzkovateľov na základe licencie aj preto, lebo u prevádzkovateľov na základe licencie je príjem za reklamy ich jediným štandardným zdrojom finančných prostriedkov.

Tlač

Vydávanie tlačových periodík podlieha registračnému konaniu. Registráciu tlačových periodík s celoslovenskou pôsobnosťou vykonáva Ministerstvo kultúry SR, regionálnu tlač registrujú príslušné krajské a okresné úrady. Registračné konanie sa riadi ustanoveniami zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a ostatných hromadných informačných prostriedkoch v znení neskorších predpisov. Tento zákon upravuje zároveň aj dôležité pravidlá agentúrneho spravodajstva, spravodajských a publicistických častí rozhlasového a televízneho vysielania, ako aj iných záznamov používaných na informovanie verejnosti. Podľa tohto zákona sa v prípade uvedenia nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich údajov môže dotknutá osoba domáhať uverejnenia opravy. Tento zákon zároveň upravuje súčinnosť štátnych orgánov a organizácií pri informovaní verejnosti.

Veľmi dôležitú úlohu v právnej úprave mediálneho pôsobenia zohrávajú ustanovenia Občianskeho zákonníka, najmä ustanovenia § 11 a nasledujúce a § 19b a nasledujúce, týkajúce sa ochrany osobnosti a poškodenia dobrého mena a povesti právnickej osoby. Tieto ustanovenia zabezpečujú právo prevádzkovateľov a vydavateľov médií na použitie osobnostných atribútov fyzických osôb v rámci spravodajstva a na druhej strane zabezpečujú súkromnoprávnu ochranu fyzických a právnických osôb pred neoprávneným a neprimeraným použitím ich atribútov médiami. V prípade neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzických osôb alebo poškodenia mena alebo povesti právnickej osoby sa tí môžu domáhať upustenia od neoprávnených zásahov, odstránenia následkov a primeraného zadosťučinenia aj v peniazoch.

Pravidlá vysielania reklamy upravuje  najmä zákonom č. 220/1996 Z.z. o reklame v znení novely. Definuje základné zásady realizácie reklamy pre všetky produkty a médiá. Venuje sa aj obmedzeniam reklamy konkrétnych reklamných komodít (tabakové výrobky, alkohol a najmä lieky a zdravotnícke pomôcky). Keďže zákon nie je zladený s kompetenčnými zákonmi niektorých orgánov dozoru nad dodržiavaním jeho jednotlivých ustanovení, nie je jeho verejnoprávna kontrola v praxi dostatočná. Na zákonné obmedzenia reklamy nadväzuje etická samoregulácia, realizovaná združením Rada pre reklamu. Na základe touto radou prijatých Etických pravidiel reklamnej praxe platných na území SR (kódexu) jej arbitrážna komisia posudzuje etickosť konkrétnych reklám, teda ich súlad s ustanoveniami kódexu.

Vlastníctvo médií

Transparentnosť vlastníckych vzťahov všetkých médií by aspoň z pohľadu štátnych orgánov mala zabezpečiť prijatá novela Obchodného zákonníka, podľa ktorej bude Stredisko cenných papierov (SCP) SR evidovať aj akcionárov akcií na doručiteľa, ktoré by od 1. januára 1999 mali existovať len v zaknihovanej podobe. K špecifikácii vzťahov nesporne prispeje pripravovaný zákon o vysielaní a retransmisii, ktorý má nahradiť súčasný zákon č. 468/1991 Zb., zákon o informáciách, ktorý má rozviesť pravidlá poskytovania informácií štátnymi orgánmi a organizáciami, ako aj pripravované nové zákony o Slovenskej televízii a Slovenskom rozhlase.

Zákon o úhrade za služby verejnosti poskytované STV a SRo (68/2008 Z.z.)
Zákon o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom – autorský zákon (618/2003 Z.z.)
Zákon o audiovízii (1/1996 Z.z.)
Zákon o Audiovizuálnom fonde (516/2008 Z.z.)
Zákon o vysielaní a retransmisii (308/2000 Z.z)
Zákon o digitálnom vysielaní (220/2007 Z.z.)
Zákon o reklame (147/2001 Z.z.)
Zákon o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve – tlačový zákon (167/2008 Z.z.)
Zákon o Rozhlase a televízii Slovenska (532/2010 Z.z.)

8.Inštitúty etickej profesijnej samoregulácie na Slovensku

 Tlačová rada SR. Ombudsman. Rada pre vysielanie a retransmisiu. Asociácia na ochranu novinárskej etiky (AONE).

Etika mediálnej komunikácie je kontrolovaná samoregulačnými orgánmi a etickými kódexmi a  zároveň musí čeliť tlaku politických strán a ekonomických záujmových skupín, závisí od tradícií a kultúry danej spoločnosti, stavu demokracie a od samotných etických princípov (Poláková, 2008).

Stupeň kontroly a riadenie štátom alebo spoločnosťou môže závisieť na tom, nakoľko je možné kontrolu a riadenie uplatňovať. Najviac bývajú spravidla regulované tie médiá, na ktorých distribúciu je najľahšie dohliadať. Je to TV a rozhlasové vysielanie a distribúcia filmov.
-Najefektívnejšími samoregulačnými nástrojmi sú:

– profesijný etický kódex

– mediálna alebo tlačová rada

– ombudsman

– vzdelávací systém pre novinárov

  1. Novinársky etický kódex v SR

 

Slovenský kódex novinárskej etiky

– po revolúcií sa dosali na pretras dilemy – sloboda médií vs. ich spoločenská zodpovednosť, bulvár vs. seriózna žur., právo na info vs. právo na ochranu osobnosti, služba verejnosti vs. záujem vysielateľa, vydavateľa, majiteľa

Kódex SSN

  1. právo verejnosti byť informovaná
  2. právo žurnalistov rozšíriť informácie

– týždeň po zrode SSN v januári 1990 rozhodla predstavenstvo Rady SSN o vypracovaní kódexu nov. etiky – v júni 1990 predložili na posúdenie jeho návrh

– 1. snem SSN 19.10.1990 schválil Kódex nov. etiky – 1. v dejinách slove. žurnalistiky

vychádzali zo Všeobecnej deklarácie ľud. práv a Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

– mal 6 článkov (Novinár a verejnosť, n. a objekt jeho záujmu, novinár a zdroj informácií, novinár a redakcia, resp. vydavateľ, novinár a kolegovia, novinár a verejný záujem

  1. roky – prudký nárast médií, odstránenie cenzúry z médií odišli skúsení novinári, vznikla generačná priepasť – novinári bez praxe, skúseností, či vzdelania – smerovalo to k bulvárnosti, pseudo-celebritám, negatívne témy v zmysle zlé správy sú dobré správy

– otázky o zodpovednosti novinárov – tribúnou diskusií sa stal časopis pre teóriu, výskum a prax masmed. komunikácie – Otázky žurnalistiky – zapájal sa do nich Ľuboš Šefčák – 1 z tvorcov etických noriem aj mediálnych zákonov

Nové znenie Etického kódexu  novinára – 5.11.2010 ho prijali na 9. sneme SSN

Zmeny:

  • pôvodných 6 článkov za rozrástlo, pribudli články: I. zámer, II. základné hodnoty, VIII. cenzúra, IX pristúpenie ku kódexu a X prechodné a záverečné ustanovenia
  • vypadol článok Novinár a verejný záujem a zmenilo sa znenie preambuly
  • podčiarkol právo novinára na osobnú integritu ak sa ocitne v konflikte záujmov a nevhodnosť politicky sa angažovať
  • vyslovil sa proti manipulácií, zavádzaniu (najmä pri tvorbe titulkov), proti skrytej reklame, korupcii a plagiátorstvu (aj vlastných diel)
  • rozpor v čl. II – zdroj neuvádza v prípade použitia utajovaného alebo dôverného zdroja – formulovaná nesprávne, novinár uvádza zdroj vždy aj keď je utajený, netreba ho však MENOVAŤ (ak je ohrození uvedie ho pod pseudonymom ako pri watergate)

Carl Bernsteine, Bob Woodward – v knihe Všetci prezidentovi muži nezverejnili hlavný informačný zdroj, ale uvádzali ho ako „Hlboké hrdlo“

  • 14. bod – nevyužívanie výsad vyplývajúce z ich povolania – špecifikoval sa, že za zneužitie sa nepovažuje získať bezplatný vstup do múzeí a pod. s využitím novinárskeho preukazu (odznelo na sneme, ale v texte sa nespomína)
  • za kľúčové zásady novinára: nestrannosť, vyváženosť, objektivita, poctivosť, čestnosť, pravdivosť, zodpovednosť, dôsledné overovanie faktov

Absentuje:

  • požiadavka rešpektovať mieru vkusu a primeranosť výrazových prostriedkov
  • špecifikácia podmienok za akých je nutné publikovať opravu či odpoveď
  • artikulácia povinností preukazovať primeranú úctu k štátom, národom, rasám a ich demokratickým tradíciám, inštitúciám, kultúre či morálke
  • ochrana recipienta najmä ak ide o dieťa, mladistvých či citlivých ľudí

Pozitíva:

  • prezumpcia neviny, ale aj zákaz znižovania dobrého mena, cti a dôstojnosti
  • bod 3 – novinár nepodnecuje nenávisť, ani diskrimináciu založené na rase, veku…

Smiešne vyznieva:

  • o príslušnosti k menšine informuje iba v prípade relevantnosti takejto info ku kontextu – toto ustanovenie sa vzťahuje na všetky vymenované aspekty potenciálnej diskriminácie
  • zmienka o rodovej rovnosti – nie je ani v názve kódexu

 

  1. Novinár a verejnosť
  2. Novinár a objekt jeho záujmu
  • Novinár a zdroj informácií
  1. Novinár a redakcia, resp. vydavateľ
  2. Novinár a kolegovia
  3. Novinár a verejn
  4. Tlačová rada SR
  • sú nezávislé orgány etickej samoregulácie, založenie TR nadväzuje na etický kódex,
  • plnia úlohu verejnej mienky
  • chránia slobodu prejavu a „právo novinárov na informáciu
  • slovenská Tlačový rada iba pre tlačené média (Fínsko pre všetky média)
    • jediný morálny postih je zverejnenie výsledku, no aj tak majú veľkú autoritu
    • jednoduchý, rýchly a efektívny prostriedok zadosťučinenia tým, kt. sa cítia poškodení

Zakladatelia TR môžu byť buď novinári a štátne orgány,  alebo novinári a vydavatelia

Členovia TR sú spravidla novinári, mediálny tvorcovia, vydavatelia, verejnosť, sudcovia a právnici (Dánsko), zástupcovia politických strán (Cyprus), unikát je v Grécku členovia sú aj novinári, aj politickí zástupcovia, aj vydavatelia, aj verejnosť proste všetci

Financovanie TR – novinárske združenia, vydavatelia, štát, finančné pokuty…

Sankcie TR – napomínanie, upozornenie, dištancovanie sa od správania kolegov, vylúčenie zo združenia (Slovinsko) alebo z povolania (Taliansko), finančné pokuty nie sú morálnymi sankciami)

Slovenská TR je ojedinelá – členovia sú zástupcovia odbornej verejnosti (žiadni novinári ani vydavatelia).

TR        regionálna v Nemecku

Lokálna (americké mestá)

Národná (SVK, Nem., Fra….

USA a Austrália majú viac regionálnych TR, Austrália má aj štátnu USA nie.

Tlačová rada Slovenskej republiky

Vznikla z iniciatívy SSN a Združenia vydavateľov periodickej tlače (novinári a vydavatelia)

Je výkonným orgánom Asociácie na ochranu novinárskej etiky (ANOE), ktorej najvyšším orgánom je Zbor zástupcov.

Konštituovaná 1998, činná od 2002

Úlohy TR SR

  1. Podpora a ochrana práv verejnosti na pravdivé, overené a odborne fundované informácie
  2. Dohliadanie na dodržiavanie etických zásad novinárskej práce v periodikách vydávaných na SR a posudzovanie sťažností na porušovanie týchto zásad
  3. Dohliadanie na dodržiavanie slobody tlače a voľného prístupu k informáciám

Členstvo –

  • je čestná funkcia (vykonávajú ju vo svojom voľnom čase bez nároku na honorár) – počet členov 7
  • funguje od roku 2002
  • predsedníčka Zuzana Ďurišová
  • členmi sú zástupcovia odbornej verejnosti (rarita): umelci, psychológovia, právnici, filozofi, teológovia, historici
  • financovanie TR SR je rovnakým dielom SSN a Združením

Rokovací poriadok TR SR ustanovuje, že tlačová rada prijíma:

  • rozhodnutia sa týkajú sťažností v súvislosti s porušením Kódexu novinárskej etiky SSN
  • stanoviská prijíma k sťažnostiam na porušenie slobody tlače a obmedzovania prístupu novinárov k informáciám

Ak TR SR zistí porušenie kódexu musí presne uviesť, ktorého ustanovenia sa dané porušenie týka.

Sankcie ktoré môže udeliť:

  • upozornenie (varovanie)
  • znepokojenie
  • pokarhanie

Význam TR SR: občan má inštitúciu, na ktorú sa môže obrátiť ak sa stretne s porušením zásad novinárskej etiky na Slovensku.

  1. AONE – Asociácia na ochranu novinárskej etiky

2.10.2001 – zakladatelia: SSN a Združenie vydavateľov period. tlače na Slovensku

– riadi ju zbor zástupcov

Tlačová rada Slovenskej republiky (TR SR) je výkonným orgánom Asociácie na ochranu novinárskej etiky (AONE) v oblasti etickej samoregulácie novinárov. Tlačová rada rieši podnety upozorňujúce na porušovanie novinárskej etiky, ale aj podnety týkajúce sa bránenia novinárom v prístupe k informáciám.

Zakladaciu zmluvu AONE podpísali 2. októbra 2001 predstavitelia Slovenského syndikátu novinárov (SSN) a Združenia vydavateľov periodickej tlače Slovenska (ZVPTS). Asociáciu riadi Zbor zástupcov AONE, v ktorom má každá z členských organizácií po troch členoch. Na čele AONE stojí predseda, v tejto funkcii sa predstavitelia oboch organizácií pravidelne striedajú.

Tlačová rada bola konštituovaná v apríli 2002, mala šesť členov – v súlade so schváleným štatútom – osobnosti verejného, kultúrneho a spoločenského života, ktoré nepracujú ako aktívni novinári ani vydavatelia a nezastupujú nijakú politickú stranu. Neskôr sa z praktických dôvodov počet členov rozšíril na sedem, v tomto zmysle bol 29. 6. 2005 zmenený aj štatút TR SR.

V rokoch 2002 – 2008 bol predsedom akademický maliar Miroslav Cipár, v rokoch 2008 – 2011 predsedala Rade JUDr. Zuzana Ďurišová. Vsúčasnosti Tlačová rada SR nemá zvoleného predsedu, jej podpredsedom je Július Lőrincz.

Tlačová rada sa od svojho vzniku riadi Kódexom novinárskej etiky SSN. Ten bol 5. 11. 2010 novelizovaný delegátmi 9. snemu SSN pod názvom Etický kódex SSN a nadobudol účinnosť od 1. januára 2011. Nový kódex, na príprave ktorého spolupracovali aj nečlenovia SSN a ku ktorému sa postupne prihlasujú dalšie profesijné organizácie, médiá, redakcie i jednotlivci, je detailnejší a jednoznačnejší.

Vzhľadom na to, že kódex už prerástol hranice jednej organizácie, Slovenského syndikátu novinárov, Predstavenstvo SSN na svojom zasadnutí 26. januára 2011 rozhodlo o zmene názvu na výstižnejší: Etický kódex novinára.

  1. Ombudsman

 

ŠVÉDSKO – funkcia ombudsmana má vysokú autoritu (už v od 18. stor. funguje) trvalo pôsobí od r. 1908 – v jeho právomoci je rozhodovanie či došlo k porušeniu novinárskej etiky a udeľuje sankcie vrátane finančnej pokuty.

Ombudsman

– jedna z možností ako čeliť byrokracii

– 1. vo Švédsku – druhá polovica 18. stor

– je to splnomocnenec volený spravidla parlamentom na ochranu občanov proti úradnej svojvôli

– dbá, aby administratívne orgány dodržiavali ústavné predpisy o objektívnom rozhodovaní a tiež základné občianske práva a slobody

– preskúmava sťažnosti FO a PO

– zisťuje chyby a nesprávne postupy štátnej správy

– zameriava sa na ochranu občanov, ich dôstojnosť a ľudské práva

– nemá sankčné prostriedky

– jeho funkčnosť je postavená na jeho vysokej osobnej autorite – má len oprávnenie odporúčať nejaké konanie

– dáva určité vyjadrenie, v kt. upozorňuje na nedostatky konania úradnej osoby

– vo Švar. existuje osobitný ombudsman pre sťažnosti na rozhlas a tv, niekedy nie je na celoštátnej, ale aj regionálnej či miestnej úrovni, dokonca aj noviny majú vlastných ombudsmanov – často ide o profesorov žurnalistky – Kanada, USA, VB

– ktokoľvek môže protestovať u ombud. proti čomukoľvek čo považuje za porušenie novinárskej etiky

– jeho úlohou je zistiť či sa to dá vyriešiť opravou alebo odpoveďou, ak nie začne vyšetrovanie – ak zistí prehrešok postúpi to tlačovej rade

– podanie žiadosti je bezplatné

– odpovedá aj na otázky verejnosti týkajúce sa novin. etiky

– Výbor ministrov Rady EU – 23-9.1985 odporučil členským krajinám ombudsmana

– u nás prvé pokusy – po 89 ešte za ČSFR, po zániku – nov. 1993 ministerku spravodlivosti vypracovať návrh koncepcie nezávislého ombudsmana, feb. 1994 – prvá pracovná verzia, pri kt. aj ostalo

Eugene Isaax Meyer – Washington Post

  • Prvotným poslaním novín je hovoriť pravdu
  • Hovoriť celú pravdu, akú len dokážu zistiť
  • Správať sa tak slušne, ako gentleman
  • Tlačiť to, čo je vhodným čítaním pre mladých a starých
  • Hájiť záujmy čitateľov a verejnosti, nie vlastníka, vydavateľa
  • Pri rešpektovaní pravdy byť pripravený prinášať aj materiálne obete, ak si to žiadá záujem verejnosti
  • Nebyť nepriateľom žiadnemu záujmu, byť férovými
  • Aby noviny prežili, musia byť komerčne úspešné,no nesú zodpovednosť voči verejnosti, musí závisieť od slobody tlače
  • Kissinger- negatívny vzťah k médiám považoval za neospravedlniteľný omyl
  • Dôkaz- osud prezidenta Nixona v afére Watergate
  • Bob Woodward a Carl Bernstein – Aféra Watergate – zmenila spôsob nazerania na žurnalistiku
  • Pre ne vznikli pravidlá
  • Každá info z nemenovaného zdroja overiť najmenej jedným ďalším zdrojom
  • Nepublikovaž čo nebolo overené a potvrdené vlastnými novinármi
  • Správu musí prečítatť jeden zo starších editorov a vrchný editor ju musí odobrť
  • Ako prvý informovali o dirty tricks Nixonovho tímu

Pravidlá pre žurnalistov:

  • info z nemenovaného zdroja muší byť potvrdená aspoň 1 ďalším zdrojom
  • nepublikovať nič čo sa objavilo v inom médiu ak to nebolo nezávisle overené a potvrdené
  • každú správu musí prečítať aspoň1 zo starších editorov a odobriť ju

Verejný ochranca práv je nezávislý orgán Slovenskej republiky, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom chráni základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy a ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom. V zákonom ustanovených prípadoch sa verejný ochranca práv môže podieľať na uplatnení zodpovednosti osôb pôsobiacich v orgánoch verejnej moci, ak tieto osoby porušili základné právo alebo slobodu fyzických osôb a právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci poskytnú verejnému ochrancovi práv potrebnú súčinnosť.

Vytvorenie inštitútu verejného ochrancu práv bolo jednou z podmienok, ktoré Slovenská republika potrebovala splniť pre svoj vstup do Európskej únie. Inštitút verejného ochrancu práv a budovanie jeho úradu boli pre Slovenskú republiku výzvou najmä z dôvodu jeho významu v kontexte novej Európy, kde je ochrana základných práv a slobôd považovaná za jednu z najdôležitejších priorít.

Takto sa Slovenská republika v roku 2001 priradila k takmer 70 štátom sveta, v ktorých je zriadený úrad ombudsmana. Z krajín Vyšehradskej štvorky bola Slovenská republika posledným štátom, ktorý pristúpil k zriadeniu takéhoto orgánu. Poľsko zriadilo úrad ombudsmana v roku 1987, Maďarsko v roku 1993 a Česko v roku 1999.

Právnym predpokladom vzniku nového ústavného orgánu verejného ochrancu práv bolo prijatie ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. z 23. februára 2001, ktorým sa menila a dopĺňala Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Do ôsmej hlavy Ústavy Slovenskej republiky bol zaradený druhý oddiel s názvom „VEREJNÝ OCHRANCA PRÁV“ s čl. 151a.

Na základe toho Národná rada Slovenskej republiky prijala zákon č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv (ďalej len zákon o verejnom ochrancovi práv), ktorý ustanovil podrobnosti o voľbe a odvolávaní verejného ochrancu práv, o jeho pôsobnosti, o podmienkach výkonu jeho funkcie, o spôsobe právnej ochrany a o uplatňovaní práv fyzických osôb a právnických osôb.

Dňa 19. marca 2002 bol v tajnom hlasovaní zákonodarného zboru zvolený historicky prvý verejný ochranca práv. Stal sa ním doc. JUDr. Pavel Kandráč CSc., ktorý 27. marca 2002 zložil sľub do rúk predsedu národnej rady. 30.1. 2007 bol znovuzvolený za verejného ochrancu práv.

  1. marca2012vystriedala Pavla Kandráča na poste verejnej ochrankyne práv – V súčasnosti- JUDr. Jana Dubovcová  verejná ochrankyňa práv

Zákonom o verejnom ochrancovi práv bola súčasne zriadená Kancelária verejného ochrancu práv so sídlom v Bratislave, ktorej úlohou je plniť úlohy spojené s odborným, organizačným a technickým zabezpečením činnosti verejného ochrancu práv. Táto začala svoju činnosť v máji 2002. Prví odborní zamestnanci právnych odborov mohli nastúpiť až po novele zákona o štátnej službe v auguste 2002. V uvedenom čase bolo už verejnému ochrancovi práv doručených približne 1000 podnetov fyzických osôb a právnických osôb.

V čom Vám môže verejný ochranca práv pomôcť
Pri uplatňovaní základných práv a slobôd v každodennom živote je potrebné, aby sa fyzické osoby aj právnické osoby domohli bez zbytočných formalít rýchlej právnej ochrany v prípade, ak sa domnieva, že základné práva a slobody sú porušené konaním, rozhodovaním alebo nečinnosťou orgánov verejnej správy.
Inštitút verejného ochrancu práv je zakotvený v Ústave Slovenskej republiky (ôsma hlava, druhý oddiel, článok 151a – verejný ochranca práv). Podrobnosti o voľbe a odvolávaní verejného ochrancu práv, o jeho pôsobnosti, o podmienkach výkonu jeho funkcie, o spôsobe právnej ochrany a o uplatňovaní práv fyzických osôb a právnických osôb ustanovuje zákon č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov.
Verejný ochranca práv nemôže zrušiť alebo zmeniť rozhodnutie žiadneho orgánu. Môže príslušný orgán upozorniť, že jeho rozhodnutie alebo konanie je nesprávne alebo je nečinný.  Je realizátorom tzv. „nežného práva“, v rámci ktorého svojou autoritou a apeláciou na príslušné orgány zabezpečuje výkon svojej pôsobnosti.
Na verejného ochrancu práv sa môže obrátiť každý (bez ohľadu na vek, sociálny status, spôsobilosť na právne úkony či iné kritérium), kto sa domnieva, že pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánu verejnej správy boli porušené základné práva a slobody v rozpore s právnym poriadkom alebo princípmi demokratického a právneho štátu.

Pre lepšie pochopenie Vám predkladáme stručný výklad:
ZÁKLADNÉ PRÁVA A SLOBODY
Základné práva a slobody, ktoré verejný ochranca práv chráni je možné nájsť v druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky, ale i v medzinárodných dokumentoch.
ORGÁNY VEREJNEJ SPRÁVY
Orgány verejnej správy,  na ktoré sa vzťahuje pôsobnosť verejného ochrancu práv, sú najmä:
orgány štátnej správy – napr.:

  • ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy,
  • orgány miestnej štátnej správy (napr. obvodné úrady, krajské úrady, katastrálne úrady),
  • súdy – LEN v prípade orgánov riadenia a správy súdov a dôvodov predpokladajúcich disciplinárne previnenie sudcu;

orgány územnej samosprávy – napr.:

  • obecné zastupiteľstvo/mestské zastupiteľstvo, starosta/primátor,
  • zastupiteľstvo vyššieho územného celku, predseda vyššieho územného celku;

právnické a fyzické osoby, ktoré podľa osobitného  zákona rozhodujú o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy, alebo do práv a povinností fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy inak zasahujú – napr.:

  • Sociálna poisťovňa.

Verejný ochranca práv nemá pôsobnosť voči:

  • Národnej rade Slovenskej republiky,
  • prezidentovi Slovenskej republiky,
  • vláde  Slovenskej republiky,
  • Najvyššiemu   kontrolnému  úradu  Slovenskej  republiky,
  • Ústavnému  súdu  Slovenskej republiky,
  • spravodajským  službám,
  • rozhodovacím právomociam vyšetrovateľov  Policajného  zboru,
  • prokuratúre a súdom   (s   výnimkou   orgánov riadenia a    správy  súdov   a dôvodov predpokladajúcich disciplinárne previnenie  sudcu a prokurátora),
  • vo veciach operačnej a mobilizačnej povahy.

verejný ochranca práv môže:

  1. vstupovať do objektov orgánov verejnej správy

Orgány verejnej správy nie sú oprávnené zakázať vstup verejnému ochrancovi práv do svojich priestorov, vrátane organizačných zložiek (orgány verejnej správy – bližšie informácie: “Pôsobnosť verejného ochrancu práv“).

  1. vyžadovať od orgánu verejnej správy, aby mu poskytol potrebné spisy, doklady, ale aj vysvetlenia k veci, ktorej sa podnet týka, a to aj v prípade, ak osobitný predpis obmedzuje právo nahliadať  do spisov len pre vymedzený okruh subjektov

Na žiadosť verejného ochrancu práv sú orgány verejnej správy povinné poskytnúť mu požadované informácie a vysvetlenia, predložiť mu písomné stanovisko ku skutkovým a k právnym otázkam, súčasne sú povinné umožniť mu nahliadnutie do spisu alebo mu spis zapožičať, výnimkou sú informácie a vysvetlenia, ktoré tvoria štátom uznanú alebo uloženú povinnosť mlčanlivosti, kde ich poskytnutie je zamestnanec orgánu verejnej správy oprávnený odoprieť.

  1. klásť otázky zamestnancom orgánu verejnej správy

Verejný ochranca práv môže zamestnancom dotknutého orgánu klásť otázky ako v osobnom, tak aj v telefonickom či písomnom kontakte.

  1. hovoriť  s osobami, ktoré sú zaistené v miestach, kde sa vykonáva väzba, trest odňatia slobody,  disciplinárne tresty vojakov, ochranné liečenie, ochranná výchova, ústavné liečenie alebo ústavná výchova a v celách policajného zaistenia aj bez prítomnosti iných osôb. Ani písomný podnet osoby, ktorá je pozbavená osobnej slobody, alebo osoby, ktorej osobná sloboda je obmedzená, a ktorý je adresovaný verejnému ochrancovi práv, nepodlieha úradnej kontrole.

    5. byť prítomný na ústnom prejednávaní a klásť účastníkom konania a osobám zúčastneným na prejednávaní otázky

  2. Rada pre vysielanie a retransmisiu

Rada pre vysielanie a retransmisiu je správny orgán, ktorý vykonáva štátnu reguláciu v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie.

Poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu. Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona.

História:

  • Rada SR pre rozhlasové a televízne vysielanie bola zriadená zákonom č. 294/1992 Zb. o Rade SR pre rozhlasové a televízne vysielanie ako na vláde nezávislý orgán, ktorý má pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania postavenie orgánu štátnej správy.

Poslanie a postavenie rady:

  • Poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie. Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.
  • Rada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie má postavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a osobitnými predpismi.

Pôsobnosť rady:

Do pôsobnosti rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí:

  • rozhodovať o licenciách na vysielanie,
  • rozhodovať o registráciách retransmisie a o pozastavení retransmisie,
  • rozhodovať o pridelení ďalších frekvencií vysielateľovi na základe zákona,
  • začať konanie o udelenie licencie na terestriálne vysielanie,
  • určovať programové typy a posudzovať zaradenie komunikátu do vysielateľom zvoleného programového typu alebo k doplnkovému vysielaniu,
  • dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov,
  • ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu bez oprávnenia,
  • oznamovať pravidelne Európskej komisii plnenie vybraných povinností vysielateľmi a poskytovateľmi audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a spolupracovať s Komisiou pri uplatňovaní ustanovení tohto zákona, najmä pri zostavovaní a zverejňovaní zoznamu významných podujatí pre verejnosť (§ 31),
  • spracúvať štatistiky o odvysielanom programe s dôrazom na štatistiku vysielania európskych diel a nezávislej produkcie na základe podkladov vysielateľov a štatistiky podielu európskych diel v oblasti poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie,
  • vybavovať sťažnosti na porušenie tohto zákona podľa § 14a,
  • vykonávať dohľad nad dodržiavaním Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízii a zastupovať Slovenskú republiku v Stálom výbore pre cezhraničnú televíziu Rady Európy,
  • zúčastňovať sa na tvorbe zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie,
  • vyjadrovať sa o návrhoch na uzavretie medzinárodných zmlúv v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, o ich plnení, navrhovať uzavretie medzinárodných zmlúv, medzinárodných dohovorov a iných medzinárodných právnych aktov alebo pristúpenie k nim,
  • podieľať sa na výmene informácií a spolupracovať s medzinárodnými organizáciami alebo s orgánmi iných štátov, ktoré pôsobia v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie,
  • spolupracovať s Telekomunikačným úradom Slovenskej republiky v oblasti využitia frekvencií pre vysielanie,
  • viesť štatistické prehľady o pokrytí územia Slovenskej republiky rozhlasovým signálom a televíznym signálom a o počte obyvateľov, ktorí prijímajú rozhlasový signál a televízny signál vysielateľmi s licenciou,
  • spolupracovať so samoregulačnými orgánmi v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie vo vytváraní účinných samoregulačných systémov.

Zloženie rady:

  • Rada má deväť členov, ktorých volí a odvoláva Národná rada Slovenskej republiky.

Členstvo v rade:

  • Za člena rady možno zvoliť občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, ktorý dosiahol vek 25 rokov, má spôsobilosť na právne úkony v celom rozsahu a je bezúhonný.

Funkčné obdobie členov rady:

  • Funkčné obdobie člena rady je šesťročné. Člena rady možno zvoliť najviac na dve funkčné obdobia. Jedna tretina rady sa obnovuje každé dva roky.

Rokovanie rady:

  • Činnosť rady koordinuje a navonok koná v jej mene predseda rady. Rada je schopná uznášať sa, ak je na zasadnutí prítomných najmenej sedem jej členov. Na platné uznesenie rady je potrebný súhlas najmenej päť členov rady. Rada hlasuje verejne. Tajne sa hlasuje pri voľbe predsedu rady a podpredsedu rady.

PREDSEDA prof. PhDr. Miloš Mistrík, DrSc. funkčné obdobie do: 16. 2. 2017

    1. Asociácia na ochranu novinárskej etiky (AONE)

Sídlom Asociácie je Dom novinárov, Župné nám. 7, 815 68 Bratislava.

Cieľ činnosti:

  1. Podpora a ochrana práv verejnosti na pravdivé, overené a odborne fundované informácie.
    2. Dohliadanie na dodržiavanie etických zásad novinárskej práce v periodikách vydávaných na Slovensku a posudzovanie sťažností na porušovanie týchto zásad.
    3. Dohliadanie na dodržiavanie slobody tlače a voľného prístupu k zdrojom informácií

Vznik a zánik členstva v Asociácii:

  1. Členstvo v Asociácii vzniká podpisom zmluvných strán na písomnej zakladateľskej zmluve
    o súčinnosti podľa § 16 zák. č. 83/1990 v platnom znení.
  2. Ďalší členovia (právnické osoby združujúce subjekty pôsobiace v novinárskej a vydavateľskej oblasti na Slovensku) môžu pristúpiť do Asociácie so súhlasom všetkých jej členov.
    3. Členstvo v Asociácii zaniká vystúpením člena alebo zánikom právnickej osoby, ak jej práva a povinnosti neprechádzajú na jej právneho nástupcu.
  3. Majetkové vysporiadanie s vystupujúcim členom sa vykoná do 60 dní po zániku členstva.

Práva a povinnosti členov Asociácie:

      1. Každý z členov Asociácie je povinný najmä:

a/ všestranne usilovať o realizáciu predmetu činnosti Asociácie,

b/ rovnakou mierou sa podieľať na výdavkoch spojených s predmetom činnosti Asociácie a v tomto rozsahu zabezpečiť potrebné finančné prostriedky v rámci svojho rozpočtu.

      1. Každý z členov má právo najmä:

a/ byť informovaný o činnosti Asociácie,

b/ kontrolovať činnosť Asociácie prostredníctvom svojich zástupcov,

c/ kontrolovať hospodárenie Asociácie jednotlivo alebo spoločne prostredníctvom svojich kontrolných orgánov,

d/ spolurozhodovať o záležitostiach Asociácie prostredníctvom svojich zástupcov.

Orgány Asociácie a konanie za Asociáciu:

Zbor zástupcov členov Asociácie

Tlačová rada Slovenskej republiky je výkonným orgánom Asociácie.

Konanie za Asociáciu:

  1. V mene Asociácie a Rady koná predseda Rady, a v čase jeho neprítomnosti alebo zaneprázdnenosti jej podpredseda. Rada môže rozhodnúť, aby v rozsahu splnomocnenia konal v jej mene a v mene Asociácie vedúci sekretariátu Rady.
  2. Rada vo svojej činnosti koná podľa Štatútu a Rokovacieho poriadku schváleného Zborom zástupcov členov Asociácie.

Spôsob zrušenia Asociácie:

  1. Asociácia zaniká výmazom z registrácie.
  2. Ak pri zrušení Asociácie jej imanie neprechádza na právneho nástupcu, uskutoční sa pred jej zánikom likvidácia a likvidačný zostatok sa rozdelí medzi členov podľa pomeru ich vkladov a poskytnutých prostriedkov.

9.Etické vlastnosti novinára

Profesionalita ako étos napĺňania potrieb novinára vo vzťahu k sebe samému, ku kolegom, k zamestnávateľovi, k subjektu jeho práce a k recipientovi. Etické a morálne aspekty získavania, spracovávania a šírenia správ.

Profesijná etika

 

– profesijná etika je súhrn etických požiadaviek, ktoré sprevádzajú výkon danej profesie a ktorými je viazaný každý člen danej profesie

– skupinové normy, ktoré regulujú morálne správanie skupiny ľudí, čo vykonávajú danú profesiu alebo sa pripravujú na jej vykonávanie

– profesijná etika v sebe zahŕňa nielen historické skúsenosti z pôsobenia danej profesie, ale aj požiadavky spoločnosti na túto profesiu

– nároky spoločnosti na profesiu sú legitímne, pretože spoločnosť poskytuje profesii podmienky na rozvoj, spoločenský status a autonómiu, bez ktorej by nemohla existovať

– realizuje sa na 2 úrovniach:

  • inštitucionálnej – v podobe skupinových noriem a princípov regulujúcich počínanie istej profesie; nositeľom profesijnej etiky na tejto úrovni je kolektívny subjekt, resp. profesijná obec,
  • individuálnej, osobnej – prejavuje sa v správaní každého člena danej profesie, do ktorej vstupuje etická samoregulácia

– súvisí to s obmedzením autonómie profesie, slobody pri výkone profesie.

– kontrola nad dodržiavaním kodifikovaných noriem sa uskutočňuje zvyčajne prostredníctvom profesijného etického kódexu, profesijnej organizácie a ďalšími orgánmi (napr. tlačové rady)

– žurnalistická (novinárska) etika v zmysle aplikovanej etiky vychádza nielen z morálnych zásad spoločnosti, ale aj z princípov, ktoré hneď po vzniku prvých médií implantovali do práce novinárov „pionieri“ (?! 😀 ) mediálneho sveta

– novinárska etika v tomto zmysle zhŕňa systém morálnych hodnôt a princípov, ktoré spravujú:

  • činnosť mediálnych pracovníkov novinárov,
  • ich vzťahu k verejnosti, k verejnému záujmu,
  • k redakcii, k vydavateľovi, resp. k vysielateľovi či prevádzkovateľovi média,
  • ku kolegom,
  • k iným médiám
  • voči objektu mediálneho záujmu,
  • voči informačným zdrojom a pod.

Definícia novinárskej profesijnej etiky:

profesijná novinárska etika je súhrn etických požiadaviek, pravidiel a záväzkov, ktorými sa riadia všetci členovia novinárskej obce

– to znamená, že novinárska prof. etika sa vzťahuje na všetkých, aj na tých, ktorí nemajú žurnalistické vzdelanie

– pojmy profesijná morálka a profesijná etika sú významovo veľmi blízke a v literatúre sa prevažné používajú ako synonymá

– pojmom profesijná etika sa odlišuje kritická teoretická reflexia morálky profesie od samotnej morálky profesie, zvýrazňuje sa jej cieľavedomý a systematický charakter, jej hľadanie a tvorba etického rámca pre danú profesiu

Profesijná etika – skupinová etika

– profesijná etika je svojou podstatou skupinová etika

– v každej skupine sa vytvára určitý štruktúrovaný celok hodnôt, noriem, zvyklosti, tradícií

– práve skupinové duchovné faktory regulujú správanie svojich členov

– morálne normy a princípy skupiny, ktoré sú jadrom jej skupinového vedomia, sú svojráznym priesečníkom spoločenských, individuálnych, ale aj samotných skupinových javov

Etika novinára

Metodologické východiská pre skúmanie individuálnej úrovne novinárskej profesijnej etiky sú:

  1. individuálna úroveň etiky novinára – mikroúroveň rozvoja etiky v praxi
  2. rôzne úrovne morálneho myslenia i konania – morálka jednotlivca sa mení
  3. etike sa možno učiť na 2 úrovniach:
  4. úroveň – získavanie vedomosti zo spoločenskej disciplíny etiky
  5. úroveň – aplikovať tieto etické do svojho myslenia a konania
  6. morálny charakter človeka – súhrn morálnych vlastností človeka, akými sú napr. čestnosť, spravodlivosť, tolerantnosť, veľkorysosť a pod.

Etické vlastnosti novinára

 

Etické požiadavky sú zakódované v samom spoločenskom poslaní profesie:

  • prinášať pravdivé informácie,
  • byť čestným,
  • rešpektovať právo iných na slobodu,
  • rešpektovať ľudskú dôstojnosť,
  • zodpovedať sa za svoje skutky a ich dôsledky,
  • slúžiť verejnému záujmu.

– okrem štylistických, teoretických a ďalších poznatkov musí mať novinár aj sociálne zručnosti a psychologické znalosti

– dôležité je aj etické konanie v súlade s etickými požiadavkami

– za základné etické vlastnosti novinára sa považujú:

 

  1. Čestnosť

– predpoklad, aby novinár mohol plniť svoje základné poslanie svojej profesie – zhromažďovať a šíriť pravdivé informácie

– čestné správanie je podstatou prípravy informácie, návrhu témy, oslovenia zdroja, strihania materiálu až po konečnú podobu novin. prejavu

– čestnosť musí mať aj novinár, ktorý príspevok rediguje, aj editor atď.

– čestný novinár:

– neosočuje iného človeka, nezosmiešňuje, nešíri nenávisť

– nerobí plagiáty, nesiaha na cudzí majetok

– neprijíma úplatky,

– publikuje len správy, ktoré má overené (aspoň 2 nezávislé zdroje)

– nevloží do úst respondenta to, čo nepovedal

 

  1. Odvážnosť

– novinárstvo je dlhodobo najnebezpečnejším povolaním na svete (nie som si istá, či aj na Slovensku, skôr myslia svetových vojnových spravodajcov…)

– bez odvahy by nemohla existovať investigatívna žurnalistika

– novinár potrebuje odvahu aj pri publikovaní správ, ktoré očierňujú niektoré skupiny atď.

  1. Empatia

– má v morálke a etike kľúčovú úlohu

– znamená vcítenie sa do pocitov iného človeka a konať so zreteľom na tohto človeka

empatia zahŕňa: taktnosť, ohľaduplnosť, slušnosť

– empatický novinár:

– nezneužíva nešťastie druhého pre svoje profesijné záujmy,

– nezverejní fotografiu, podľa ktorej sa dá identifikovať dieťa, čo je obeťou týrania,

– nezverejní foto pozostatkov obete automobilovej nehody, aby nespôsobil ujmu pozostalým,

– nezverejní meno človeka, ktorý zahynul pri autonehode, kým nemá istotu, že blízki príbuzní už boli o správe informovaní úradmi,

– nezneužije dieťa alebo matku politika na to, aby ho mohol zdiskreditovať,

  1. Zodpovednosť

– profesionálny novinár musí byť zodpovedný

– úvahy o tom, aké dôsledky bude mať dané konanie na všeobecne dotknuté skupiny (krátkodobé aj dlhodobé dôsledky) => výsledky novinárskej práce sa dotýkajú veľkého počtu ľudí

dva aspekty:

– zodpovednosť za rolu

– etická zodpovednosť

zodpovednosť za rolu predstavuje efektívne plnenie činností, ktoré bezprostredne vyplývajú z danej profesijnej, občianskej alebo sociálnej roly

etická zodpovednosť súvisí s kľúčovými tézami neškodiť iným konať dobro

– novinár pracuje v časovej tiesni a často nemá čas rozhodovať sa morálne

– niektorí konajú morálne na základe intuície => profesionál vie, kde sú morálne hranice

– zodpovednosť sa odráža aj v tom, že novinár vie racionálne posúdiť, aké etické následky bude mať jeho prejav

Kľúčové kontrolné otázky ktoré by si mal novinár položiť pred zverejnením článku:

  1. Koho sa môj článok dotkne (jednotlivca / skupiny)?
  2. Poškodím ľudské práva niektorého z nich?
  3. Neponižujem ich ľudskú dôstojnosť?

– sporné je napríklad písanie o politikoch, avšak v takomto prípade koná novinár vo verejnom záujme a plní si svoju povinnosť voči verejnosti

– ak však novinár bez dôkazov niekoho obviní, koná neeticky

Povinnosť etickej sebareflexie

 

– náročný kognitívny (poznávací význam) proces, úzko spojený s vôľovými a emocionálnymi vlastnosťami človeka

=> nie každý je schopný sebareflexie

– monitorovanie a objektívne vyhodnocovanie vlastného morálneho konania

– výsledkom sebareflexie je dosiahnutie sebakontroly nad svojimi presvedčeniami a predsudkami

– subjekt má byť schopný odpovedať na tieto otázky:

  1. Neuškodil som niekomu zámerne (psychicky, fyzicky, materiálne)?
  2. Nezneužil som niekoho ako prostriedok na dosiahnutie svojho cieľa?
  3. Neporušil som niekoho ľudské práva?
  4. Neporušil som etický princíp tolerancie?
  5. Prijmem zodpovednosť za svoje konanie?

Faktory, ktoré vplývajú na etické rozhodovanie novinára:

 

  1. a) osobnostné – sú individuálne, vyjadrujú jedinečnosť daného subjektu
  2. b) neosobnostné – súhrn spoločenských faktorov na medziúrovni, makroúrovni a globálnej úrovni

Najväčšie morálne prečiny novinára:

 

  1. Plagiátorstvo – autoplagiátorstvo – mediálny pracovník nesmie vydávať svoje staršie dielo/texty za nové
  2. Svojvoľné skresľovanie
  3. Osočovanie, ohováranie, nepodložené obvinenie = poškodenie dobrého mena osobnosti, dehonestácia ľudskej dôstojnosti a zraňovanie jej cti => morálna ujma

osočovanie: pripisovanie negatívnych charakterných vlastností, nízke pudy a nemorálne alebo nelegálne aktivity s cieľom znížiť jeho vážnosť a dôveryhodnosť

ohováranie: v neprítomnosti danej osoby hovoria o nej nepravdivé, polopravdivé a pravdivé veci, s jasným zámerom poškodiť jej dobré meno a povesť

nepodložené obvinenie: voči osobe alebo skupine predstavuje prepisovanie spáchania nenormálnych alebo nelegálnych skutkov bez overených dôkazov, a tým porušenie právnej i morálnej zásady prezumpcie neviny

  1. Prijímanie úplatkov v akejkoľvek forme

10. Etické „prečiny“ novinára

Prijímanie úplatkov v rozličných formách – pravidlo novinára a vydavateľa hovorí o tom, že novinár nesmie zo zištných dôvodov presadzovať súkromné a subjektívne záujmy. Prijímanie akýchkoľvek výhod je nezlučiteľné s nezávislosťou a poslaním masových médií.

Predpojatosť a vedomá (zámerná) neobjektívnosť, tendenčnosť a nevyváženosť. Manipulácia s faktami, vytrhávanie faktov z kontextu.

V tomto prípade platia zásady novinára a verejnosti, čo nesmie porušiť:

  1. Zásada pravdivosti – vyplýva to zo samotnej podstaty poslania médií a novinárstva.
  2. Klamstvo a fikcia – recipient si kupuje noviny preto, aby sa dozvedel, čo sa skutočne stalo doma i vo svete, aké sú príčiny udalostí atď. Neočakáva fikciu, skresľovanie faktov, falšovanie dokumentov, zamlčovanie poznatkov atď.
  3. Overovanie informácií – informácie určené na zverejnenie treba overovať aspoň z dvoch, najlepšie z viacerých hodnoverných, na sebe nezávislých zdrojov.
  4. Oddeľovanie správ a názorov – správy nemajú obsahovať názor a sympatie autora a mali by poskytovať všestranné informácie o predmete.

 

Cynizmus voči tragédiám. Používanie irónie a výsmechu.

V tomto prípade patria zásady novinára a objektu jeho záujmu:

  1. Zákaz ohovárania, urážok, nepodloženého obviňovania – urážky na cti sa dopustí každý, kto inému nadávkou, zlým nakladaním, vyhrážkou zlého nakladania, vydávaním na posmech alebo ublíži na cti. O nactiutŕhanie ide vtedy, ak ten, kto niekoho ohovoril, vedel, že skutočnosť, ktorú uviedol alebo ďalej oznámil, je nepravdivá. Ohováranie nastáva vtedy, ak niekto inému ublíži na cti tým, že pred treťou osobou o ňom akýmkoľvek spôsobom uvedie alebo ďalej oznámi skutočnosť, ktorá by ho mohla vydať do opovrhnutia alebo znížiť o ňom verejnú mienku. Publikovať nepodložené tvrdenia odporuje novinárskej etike, najmä pokiaľ majú povahu urážky na cti. Skúsenosti hovoria, že k tomu často dochádza práve pri polemických vystúpeniach, ktoré bývajú nezriedka urážlivé voči oponentovi rovnakou formou ako aj obsahom.
  2. Referovanie o nešťastiach, trestných činoch a pod. – hranica písania o nešťastí a katastrofách je tam, kde sa prestáva rešpektovať utrpenie obetí a city blízkych. Pri nehodách a nešťastiach berú masové médiá ohľad na to, že práce na záchranu obetí a ohrozených osôb majú prednosť pred právom verejnosti na informácie. Pri referovaní o prípadoch samovraždy je namieste zdržanlivosť.  Najmä pokiaľ ide o publikovanie mena osoby a detailných opisov okolností. Výnimky sú opodstatnené len vtedy, ak ide o preukázaný verejný záujem.  Opatrnosť treba vo všeobecnosti zachovávať pri policajnom a súdnom spravodajstve (pozor na uvádzanie mena a zobrazenia podozrivého), neslobodno zabúdať na prezumpciu neviny (vyšetrovaná resp. obvinená osoba nie je ešte spoľahlivo páchateľom), v priebehu vyšetrovania nie je opodstatnené uvádzať mená a zobrazovať obvinených, ochrana detí a mládeže, ak masové médiá informujú o zatknutí pravdepodobného páchateľa, mali by potom sledovať celý prípad až do konca. Právo postihnutého, o ktorom sa písalo, má právo na dodatočné oznámenie. Aj pri referovaní o údajných úspechoch alebo nezdaroch medicínskeho alebo farmaceutického výskumu v boji proti chorobám majú masové médiá uplatňovať obozretnosť a zodpovednosť.

 

Voči kolegom – plagiátorstvo, pirátstvo a kopírovanie. (Ochrana autorských práv a duševného vlastníctva.)

Mal by dodržiavať tieto zásady:

  1. Autorské práva – nepreberá z publikácie bez odkazu na prameň. Autorský zákon vč. 383/1997 Z. z. pozná pre novinársku prácu dôležité zákonné licencie, ktoré znamenajú právo použiť dielo, resp. jeho časti na informačné účely bez súhlasu autora a bez jeho nároku na odmenu: pri citácii sa musí uviesť zdroj a meno autora, súhlas autora sa nevyžaduje v prípade, ak sa uvedie zdroj a meno autora pri rozmnožovaní novinárskeho prejavu zverejneného v novinách alebo v inom informačnom prostriedku o aktuálnych ekonomických, politických alebo náboženských udalostiach alebo otázkach, súhlas autora sa tiež nevyžaduje pri prevzatí vysielania krátkych častí diel vnímateľných pri aktuálnych udalostiach, ktoré sú predmetom spravodajstva, resp. pri rozmnožení prednášky, príhovoru atď. Podľa §44 ods. 1 autorského zákona sa autor, ktorého právo bolo porušené, môže domáhať najmä toho, aby sa porušovanie jeho práva zakázalo, následky porušenia odstránili a aby sa mu poskytlo náležité zadosťučinenie.
  2. Profesionálna solidarita – pravidlo, ktoré hovorí o tom, že novinár neznižuje autoritu a schopnosti svojich kolegov.
  1. Novinár nesmie vydávať cudzí text, fotografiu či iné dielo alebo záznam za vlastné.
  2. Ak chce novinár uverejniť rovnaký alebo podobný príspevok vo viacerých médiách, musí na to médiá upozorniť.
  3. Novinár má povinnosť odhaľovať a zverejňovať neetické a protiprávne konanie svojich kolegov.

Voči respondentovi – ohováranie, osočovanie a nepodložené obviňovanie. (Ochrana osobnosti a dobrej povesti právnických osôb. Trestnoprávna ochrana.) Nerešpektovanie prezumpcie neviny. Ponižovanie človeka, jeho zneužívanie, šírenie nenávisti, rasizmu.

Zásady viď vyššie (zákaz ohovárania, urážky na cti atď.) + by mal ešte dodržiavať aj tieto zásady vo vzťahu novinár a verejnosť:

  1. Rešpektovanie dobrého vkusu vo vyjadrovaní – zásada rešpektovania dobrého vkusu vo vyjadrovaní a primeranosti výrazových prostriedkov by mala byť samozrejmosťou, je však stále Achillovou pätou nejedného tvorcu.
  2. Právo na opravu a právo na odpoveď, podľa aktuálneho zákona.

Voči informačným zdrojom – sloboda prejavu a právo na informácie verzus ochrana osobnosti a súkromia – nerešpektovanie práva na súkromie. Nerešpektovanie ochrany zdroja.

Novinár ma neodňateľné právo slobodného prístupu ku všetkým zdrojom informácií. Novinár je povinný bezodkladne oboznámiť svojho informátora s autorským zámerom. Pri zbieraní informácií nepoužíva nátlak. Nesmie zneužiť udalosti a výpovede, ktorých bol svedkom, ani dokumenty, ktoré reprodukuje. Novinár je povinný zachovávať mlčanlivosť o zdroji informácií do času, kým ho tejto povinnosti nezbaví informátor alebo súd.

Dodržiava tieto zásady vo vzťahu k recipientovi:

  1. Právo na informácie – osobné uplatnenie práva každého občana informovať a byť informovaný v potrebnej šírke je prakticky bez novinárov a masových médií neuskutočniteľné, aj keď informačná diaľnica v podobe internetu dáva technické predpoklady pre absolútnu slobodu šírenia a získavania informácií. Ústavy európskych demokracií a medzinárodné dokumenty OSN i Rady Európy uznávajú právo na informácie ako základné ľudské právo. Platí to aj o Ústave Slovenskej republiky, podľa článku 26 ods. 5. Pre prácu novinárov je rozhodujúci § 13 mediálneho zákona, ktorý konkretizuje ústavnú povinnosť štátnych orgánov vo vzťahu k novinárskej obci.
  1. Právo na redakčné tajomstvo – novinár neraz získa informácie od osôb, ktoré si žiadajú neuverejniť svoje meno vo forme podpisu pod správou, ani odvolaním sa v texte, ani v prípade predvolania autora pred vyšetrovateľa alebo na súd. Preto sa uplatňuje právo novinárov na redakčné tajomstvo, t. j. na utajenie informačného zdroja. Toto právo im má zaručovať možnosť nezverejniť osobu informátora, rovnako ako nezverejniť autora správy nepodpísanej alebo podpísanej pseudonymom. Treba byť tiež ohľaduplný k osobám, od ktorých nemožno očakávať, že pochopia následky svojich výpovedí.
  2. Listy čitateľov – uverejňujú sa len vtedy, ak je to v súlade so želaním odosielateľa.
  3. Novinár môže vo svojej práci použiť aj mimoriadne prostriedky. Nimi sa rozumejú:
    a) použitie utajených spôsobov zhromažďovania informácií, vrátane skrytej kamery či mikrofónu, b) použitie utajených a dôverných zdrojov, c) zverejnenie neoverených informácií, d) zverejnenie informácií zo súkromia osôb, ktoré nie sú verejne činné a ich súkromie je inak chránené. Mimoriadne prostriedky novinárskej práce je možné použiť iba v prípade, že ich použitie smeruje k naplneniu dôležitého verejného záujmu a že tento záujem nebolo možné uskutočniť iným spôsobom.

Voči verejnosti – manipulácia verejnej mienky, zamlčiavanie faktov, ignorovanie verejného záujmu. Spoločenská zodpovednosť médií a novinárov.

Dodržiava tieto zásady vo vzťahu k recipientovi:

  1. Zásada pravdivosti – vyplýva to zo samotnej podstaty poslania médií a novinárstva.
  2. Klamstvo a fikcia – recipient si kupuje noviny preto, aby sa dozvedel, čo sa skutočne stalo doma i vo svete, aké sú príčiny udalostí atď. Neočakáva fikciu, skresľovanie faktov, falšovanie dokumentov, zamlčovanie poznatkov atď.
  3. Overovanie informácií – informácie určené na zverejnenie treba overovať aspoň z dvoch, najlepšie z viacerých hodnoverných, na sebe nezávislých zdrojov.
  4. Oddeľovanie správ a názorov – správy nemajú obsahovať názor a sympatie autora a mali by poskytovať všestranné informácie o predmete.
  5. Dodržiavanie vzťahu medzi titulkom a obsahom textu – titulky musia, čo najvernejšie odrážať podstatu prezentovaného novinárskeho materiálu.
  6. Rešpektovanie dobrého vkusu vo vyjadrovaní – zásada rešpektovania dobrého vkusu vo vyjadrovaní a primeranosti výrazových prostriedkov by mala byť samozrejmosťou, je však stále Achillovou pätou nejedného tvorcu.
  7. Právo na opravu a právo na odpoveď.

__________________________________________________________________

 

Informačná politika a mediálna legislatíva

 

1.                      Ústavné a medzinárodnoprávne východiská mediálnej legislatívy.

Ústavné právo na slobodu prejavu a informácií. Listina základných práv a slobôd. Medzinárodné dokumenty v oblasti ľudských práv a mediálna legislatíva.

 

Ústava SR:

  • zakotvuje základné práva a slobody v druhej hlave
  • sloboda prejavu a právo na informácie
  • každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, obrazom, tlačou alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie bez ohľadu na hranice štátu
  • cenzúra sa zakazuje
  • orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku
  • slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti

Listina základných práv a slobôd:

  • vychádza z nej aj naša ústava a to tak, že z nej prebrala celé časti, takže obsah je identický
  • prijala ju ČSFR v roku 1991 zákonom č.23/1991

Európska únia:

  • jej nariadenia majú prednosť pred zákonmi SR
  • Charta základných práv EÚ – sloboda prejavu a pluralita médií
  • Bola prijatá už v roku 2000, no právnu silu nadobudla po prijatí Lisabonskej zmluvy.

OSN:

  • Pakt o občianskych a politických právach
  • Dohovor o právach dieťaťa
  • Charta OSN (1945)
  • Všeobecná deklarácia ľudských práv (1948): Každý má  právo na slobodu presvedčenia a prejavu; toto právo nepripúša, aby niekto trpel ujmu za svoje presvedčenie, a zahrňuje právo vyhľadávania, prijímania a rozširovania informácií a myšlienky akýmikoľvek prostriedkami a bez ohľadu na hranice
  • Slovenská republika je zmluvnou stranou takmer všetkých základných ľudskoprávnych dohovorov OSN.

Rada Európy:

  • Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd
  • Európsky dohovor a cezhraničnej televízii
  • Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín

Naše zákony:

Zákon 211/2000 – Zákon o slobodnom prístupe k informáciám

TRESTNÝ  ZÁKONNÍK 300/2005  a OBČIANSKY ZÁKONNÍK 40/1964

    • určujú hranice slobody prejavu, slova a tlače
    • slobodu prejavu možno obmedziť, ak obmedzenie sleduje legitímny cieľ (ochrana ľudských práv, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, zdravia a mravnosti) definuje sa 18 mediálnych deliktov – šírenie toxikománie, sloboda vyznania, porušenie autorského práva, podnecovanie, schvaľovanie trestného činu, krivé obvinenie, marenie priebehu volieb a referenda, násilie proti skupine ľudí alebo jednotlivcovi, nebezpečné vyhrážanie, šírenie poplašnej správy, výroba a šírenie detskej pornografie, ohrozovanie mravnosti, ohováranie, podpora a propagácia hnutí smerujúcich k potláčaniu základných práv a slobôd, hanobenie národa, rasy a presvedčenia, podnecovanie k národnostnej, rasovej alebo etnickej neznášanlivosti, porušenie dôvernosti ústneho prejavu alebo iného prejavu osobnej povahy

618/2003 – Autorský zákon

–  definuje autorské  právo ako osobnostné ( autor môže rozhodnúť o označení alebo neoznačení diela, o jeho zverejnení, právo na nedotknuteľnosť diela – práv sa nemôže vzdať, zanikajú smrťou, po ktorej si ich nikto nesmie prisvojiť) a majetkové ( autor môže udeľovať súhlas na každé použitie diela, môže sa ich vzdať, trvajú 70 rokov, po jeho smrti prechádzajú na dedičov alebo spoluautorov)

167/2008 – Zákon o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve (tlačový zákon)

Nový tlačový zákon okrem povinnosti masmédií ochraňovať zdroj a pôvod informácií  získaných na zverejnenie zavádza popri práve na opravu aj právo dotknutej osoby na uverejnenie odpovede. Právo na odpoveď fyzickej či právnickej osoby si možno uplatniť, ak sa o nej publikovali informácie, ktoré sa dotkli jej cti, dôstojnosti, súkromia, názvu, ako aj dobrej povesti. V takýchto prípadoch môže do 30 dní doručiť  žiadosť o uverejnenie odpovede, a to na rovnocennom mieste a rovnakým písmom ako pôvodný text. Publikované má  byť do troch dní od doručenia žiadosti. Právna úprava taktiež ustanovuje zodpovednosť vydavateľa za obsah periodickej tlače a tlačovej agentúry za agentúrne spravodajstvo. Nesmú  sa v ňom objaviť informácie, ktoré propagujú vojnu, kruté alebo neľudské správanie. Do tejto oblasti patria zároveň údaje podnecujúce nenávisť k inej rase, pohlaviu, náboženstvu alebo k inému politickému presvedčeniu. V opačnom prípade vydavateľovi hrozí zo strany ministerstva kultúry pokuta do 200-tisíc korún.

619/2003 Zákon o SRo a 16/2004 Zákon o STV

    • STV a SRo sú verejnoprávne, národné, nezávislé, informačné, kultúrne a vzdelávacie inštitúcie
    • poskytujú službu verejnosti = „univerzálna, rozmanitá, redakčne nezávislá, kvalifikovaná pracovná sila, pocit spoločenskej zodpovednosti, priestor súčasným kultúrnym a umeleckým aktivitám, sprostredkúva kultúrne hodnoty iných národov a je financovaná najmä z verejných prostriedkov“

385/2008 – Zákon o TASR

  • TASR  je verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná inštitúcia, ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti spravodajstva.
  • pri tvorbe a distribúcii svojho spravodajstva je slobodná a nezávislá. Do obsahu spravodajstva môžu iné subjekty zasahovať len na základe zákona a v jeho rozsahu. Spravodajstvo nesmie pôsobiť v prospech žiadnej politickej, hospodárskej, náboženskej, etnickej alebo inej záujmovej skupiny ani proti nej.
  • Zákon konkrétne upravuje, čo je agentúra povinná vydávať ( vyhlásenia a oznámenia najvyšších štátnych orgánov, sprístupňuje info o Európskej únii, zriaďuje regionálne a zahraničné pobočky…)

2.                  Sloboda tlače a informácií.

Práva a povinnosti vydavateľa periodickej tlače a tlačovej agentúry. Sloboda prejavu a nezávislosť výkonu novinárskeho povolania.  Opravné prostriedky podľa tlačového zákona.

 

Práva a povinnosti vydavateľa periodickej tlače a tlačovej agentúry

 

Podľa tlačového zákona 167/2008 je vydavateľ periodickej tlače osoba, ktorá zabezpečuje vydávanie periodickej tlače na svoje náklady. Tlačová agentúra je osoba, ktorá vyhľadáva a spracúva informácie s cieľom sprostredkovať ich odplatne v agentúrnom spravodajstve verejnosti. Za obsah periodickej tlače zodpovedá vydavateľ periodickej tlače a za obsah agentúrneho spravodajstva zodpovedá tlačová agentúra. Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra nezodpovedajú za a) obsah informácie, ktorú poskytol ústavný činiteľ, orgán verejnej moci, rozpočtová alebo príspevková organizácia, b) obsah uverejneného oznámenia v naliehavom verejnom záujme.

  • 3 Právo na informácie

 

Orgány verejnej moci, nimi zriadené rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie a právnické osoby zriadené zákonom sú povinné na základe rovnosti poskytovať vydavateľovi periodickej tlače a tlačovej agentúre informácie o svojej činnosti na pravdivé, včasné a všestranné informovanie verejnosti.

  • 6 Povinnosti vydavateľa periodickej tlače a tlačovej agentúry
  • na požiadanie orgánu verejnej moci musia bezodplatne uverejniť oznámenie v naliehavom verejnom záujme, a to v čase určenom orgánom verejnej moci alebo v najbližšom čísle či vydaní
  • každé vydanie periodickej tlače musí obsahovať:
    • názov periodickej tlače
    • názov regionálneho alebo jazykového vydania (a označenie, že ide o reg. vyd.)
    • periodicitu
    • údaje o vydavateľovi: 1. názov, sídlo a identifikačné číslo osoby, ak je PO, 2. obchodné meno, miesto podnikania a identif. či. osoby, ak je FO – podnikateľ, 3. meno, priezvisko a adresu pobytu na území SR, ak je FO
    • dátum vydania, poradové číslo a ročník vydávania
    • cenu výtlačku
    • ISSN (ak bolo pridelené)
    • evidenčné číslo
  • agentúrne spravodajstvo musí byť označené názvom (značkou) tlač. agentúry a dátumom zverejnenia
  • musia zachovávať mlčanlivosť o zdroji, ak chce ostať anonymný až do doby, kým ich tejto povinnosti nezbaví samotný informátor (po smrti informátora môžu udeliť súhlas na zrušenie tejto povinnosti blízke osoby; ak nie sú, povinnosť zaniká). Táto povinnosť sa vzťahuje aj na zamestnanca vydavateľa period. tlače alebo tlač. agentúry. Povinnosť zachovávať mlčanlivosť sa nevzťahuje na prípad, ak ide o zákonom uloženú povinnosť prekaziť spáchanie trestného činu.
  • evidenciu periodickej tlače má ministerstvo kultúry a každý vydavateľ musí poslať oznámenie o vydávaní
  • vydavateľ periodickej tlače je povinný písomne oznámiť ministerstvu zmenu evidovaných údajov, prerušenie alebo ukončenie vydávania periodickej tlače, a to do 30 dní odo dňa, kedy táto skutočnosť nastala

Sloboda prejavu

 

Sloboda prejavu sa spolu s ostatnými ľudskými právami dostala do ústav štátov a záväzných medzinárodných dohovorov až v 2. pol. 20. st. Preto sa tiež označuje ako ľudské právo tzv. prvej generácie. Pri triedení ľudských práv sa sloboda prejavu zaraďuje medzi politické práva. Z toho dôvodu, že zabezpečuje šírenie rôznych politických názorov, umožňuje občanom ovplyvňovať politický vývoj v krajine a zapojiť sa do verejného diania. Bez slobody prejavu by sme nemohli prejaviť kritiku vláde či opozičnému politikovi, nebola by súťaž medzi politickými stranami v spoločnosti, žiadne protestné zhromaždenia a demonštrácie, nijaké opozičné volebné kampane a necenzurovaná informovanosť verejnosti o veciach verejných. Sloboda prejavu nie je len o slobode prejavu k politike v spoločnosti. Bežný občan je denne konfrontovaný s postojmi a názormi iných ľudí. Najbežnejším príkladom zneužitia slobody prejavu je uverejnenie nepravdivej informácie v novinách.

Typy slobody prejavu

  • Vonkajšia: týka sa vzťahu štátnej moci a masmédií a je spravidla garantovaná ústavou a mediálnym zákonodarstvom.
  • Vnútorná: týka sa vzťahu vlastníka masového média a jeho novinárov. Má zabezpečiť efektívnu spoluprácu vedenia s redakčným kolektívom a tiež potrebnú  mieru autonómnosti a ochrany tvorivej redakčnej práce.

 

Ústavoprávne východiská

 

Ústava SR – článok 26, 3. oddiel „Politické práva“, II. hlava „Základné práva a slobody“

Odsek 1: „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.“

Odsek 2: „Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez

ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.“

Odsek 3: „Cenzúra sa zakazuje.“ Náš mediálny zákon k tomu dodáva v § 17 ods.2: „Cenzúrou sa rozumejú akékoľvek zásahy štátnych orgánov proti slobode slova a obrazu a ich šírenia hromadnými informačnými prostriedkami. Tým nie je dotknutá právomoc prokurátora a súdu.“

Odsek 4: „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“ Tu ústava naznačuje hranice slobody prejavu.

Sloboda prejavu však nespočíva len v práve občana hovoriť a písať alebo inak prejavovať svoje názory a pocity, ale aj v práve verejnosti tieto názory a pocity prijímať.

Medzinárodné dohovory

Každá demokratická krajina zakotvuje slobodu prejavu vo svojej ústave. Treba konštatovať, že článok 26 ústavy je v podstate zhodný s článkom 17 Listiny základných práv a slobôd ČSFR (1991) ako aj s ďalšími medzinárodnými dokumentmi. Medzinárodné právne zmluvy a dohovory majú nadradenosť nad zákonmi SR.

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Najdôležitejšia medzinárodná ľudsko-právna zmluva na európskom kontinente, ktorú podpísali všetky členské štáty Rady Európy a vstúpila do platnosti v roku 1953. Česká a Slovenská Federatívna Republika ratifikovala dohovor 19. marca 1992 a pre SR sa stal záväzným 1. januára 1993.

Článok 10: „Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.“

„Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.“

 

Všeobecná deklarácia ľudských práv OSN (1948)

Článok 19: „Každý má právo na slobodu presvedčenia a prejavu…a zahŕňa právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky akýmikoľvek prostriedkami bez ohľadu na hranice.“

Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach

Dokument vytvorený na zasadnutí OSN (1966, New York), pre SR platný od marca 1976. Tretia časť (zo štyroch) paktu zakazuje otroctvo a mučenie. Dáva ľuďom právo na zhromažďovanie, vytváranie odborových zväzov, ochranu súkromného života, vlastné názory a demokratické voľby v svojom štáte.

III. časť, článok 19, ods.1: „Každý má právo zastávať svoj názor bez prekážky.“ „Každý má právo na slobodu prejavu; toto právo zahŕňa slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky každého druhu, bez ohľadu na hranice, či už ústne, písomne alebo tlačou, prostredníctvom umenia alebo akýmikoľvek inými prostriedkami podľa vlastnej voľby.“ V treťom odseku tohto článku sa definujú okolnosti, za ktorých môže byť sloboda prejavu a informácií obmedzovaná. Ide o obmedzenia, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné na rešpektovanie práv alebo povesti iných, na ochranu národnej bezpečnosti alebo verejného poriadku alebo verejného zdravia alebo morálky.

Zhrnutie základných podmienok obmedzenia slobody prejavu podľa Dohovoru a Ústavy:

  1. Obmedzenie slobody prejavu musí byť vymedzené v zákone (napr. Občiansky zákonník, Trestný zákon…),
  2. Obmedzenie sa musí opierať o tzv. legitímny účel (ochrana verejných záujmov alebo ochrana individuálnych záujmov),
  3. Musí ísť o opatrenie (obmedzenie), ktoré je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti (posudzuje sa v konkrétnom prípade, zohľadňuje sa obsah prejavu a záujem verejnosti o danú vec).

Nezávislosť výkonu novinárskeho povolania

  1. marca 1945 sa v Košiciach zišli slovenskí novinári pôsobiaci v Národnej obrode, v Pravde, Demokrate, ZAS-e a dohodli sa na založení prípravného výboru, ktorý „do tých čias, kým bude založená organizácia,… bude zastupovať záujmy slovenských novinárov.“

Mala to byť organizácia  profesionálna, stavovsky demokratická, s podporným politickým, profesionálnym a sociálnym (odborovým) programom. Mala brániť profesionálnu a občiansku nezávislosť pri výkone novinárskeho povolania, slobodu informácií a ich komunikácie. Zdôrazňovalo sa že, úlohou novinára je, aby svojimi novinárskymi aktivitami šírenia objektívnych informácií spájal zjednocujúci duch národného, občianskeho a celospoločenského záujmu. Všeobecne sa prijímal princíp, že aj politické strany majú slúžiť tomuto cieľu. Očakávalo sa, že aj v podmienkach, keď sa noviny dostávajú výlučne do rúk politických strán, spoločenských organizácií a inštitúcií, nezvrhne sa slovenské novinárstvo po skúsenostiach z minulosti k sektárskemu „partajníctvu“, že sa nestane tribúnou straníckeho hašterenia. Aj preto si mal novinár ubrániť svoju profesionálnu nezávislosť.

Dňa 19. marca 1946 sa zakladá Zväz slovenských novinárov, vedený demokratom Karolom Huškom. Táto organizácia vstúpila do vzťahu k Svazu českých novinářů ako jej federálny partner. Obe organizácie sa dohodli na utvorení spoločného konzultačného orgánu – Ústredného zväzu čs. novinárov na princípe parity delegovaných zástupcov 4 : 4.

Vláda v tej dobe vnímala slobodu v pluralite názorov a občianskych slobôd ako vlastné ohrozenie moci. So slobodou tlače, s vládou tolerancie treba keď už nie hneď skoncovať, tak aspoň jej prejavy obmedziť. Neodmietali slobodu slova, ale zdôrazňovali, že jednotlivec, občan i novinár sa má podriadiť celku a že aj sloboda prejavu a sloboda výkonu novinárskej profesie musia byť slobodou „řádu celku“.“

Po novembri 1989 vzniká iniciatíva založiť v rámci pripravovanej novej novinárskej organizácie (bol to v januári založený Slovenský syndikát novinárov) Združenie nezávislých novinárov. Podmienkou bolo profesionálne dodržiavanie týchto etických zásad:

  • predkladať objektívne a overené informácie
  • vystupovať v médiách neanonymne
  • rešpektovať právo na súkromie každého občana a poskytnúť mu právo na odpoveď
  • písať pravdivo a bez škandalizovania, osočovania
  • uprednostňovať v médiách autorov len na základe schopností a nie známostí

V súčasnosti združuje novinárov Slovenský syndikát novinárov, ktorý vznikol 5. januára 1990. Slovenský syndikát novinárov (SSN) je stavovská a odborová organizácia novinárov, nezávislá od politických, ekonomických, ideologických a náboženských orgánov a organizácií. Je členom Medzinárodnej federácie novinárov (IFJ) a Európskej federácie novinárov (EFJ) so sídlom v Bruseli. Združuje väčšinu novinárov pracujúcich v tlači, rozhlase, televízii, digitálnych médiách a tlačových agentúrach na Slovensku.  Jej členmi sú aj nezávislí novinári a publicisti. V súčasnosti má približne 2000 členov  a prísne dbá na zachovanie profesijného charakteru organizácie. Regionálne organizácie SSN majú svoje sídla vo všetkých krajských mestách. SSN prijal záväzné etické štandardy, ktoré reprezentuje Etický kódex novinára, ktorý je účinný od 1. januára 2011 (schválený bol na 9. sneme SSN 5. novembra 2010) a nahradil dovtedy platný Etický kódex SSN z 19. októbra 1990. Etický kódex novinára sa delí na 10 častí a za hlavné novinárske zásady považuje „nestrannosť, vyváženosť, objektivitu, čestnosť, pravdivosť, zodpovednosť a dôsledné overovanie faktov.“ O nezávislosti výkonu novinárskeho povolania pojednáva najmä časť III. Novinár a verejnosť:

  1. Novinár je povinný dôsledne si overiť každú informáciu, ktorú zverejní.
  2. Novinár je povinný vždy uvádzať zdroj svojich informácií, ak nie sú tieto informácie všeobecne známe
  3. Novinár nezverejňuje žiadne informácie, o ktorých vie, že sú nepravdivé.
  4. Novinár nikdy nemanipuluje s textovými, obrazovými, zvukovoobrazovými či zvukovými záznamami ani fotografiami.
  5. Titulky článkov alebo programov nesmú byť zavádzajúce, ani nepravdivé.
  6. Komentáre a názory musia byť jasne označené a odlíšené od spravodajstva a faktov.
  7. Novinár nesmie svojím menom podpísať alebo pod svojím menom zverejniť platenú inzerciu alebo oznam, ktoré by mohli vyvolávať dojem, že ide o nezávislé autorské dielo novinára.
  8. Novinár pri výkone svojej práce alebo v súvislosti s ňou neprijíma dary alebo iné výhody, ktoré by mohli ohroziť jeho nestrannosť a objektivitu, alebo ktoré sa dajú chápať ako pokus o ovplyvnenie jeho práce.
  9. Ak náklady na cestu novinára, iné výhody hradil niekto iný než novinár alebo jeho redakcia, primeranou formou na to upozorní čitateľa, poslucháča, alebo diváka.
  10. Novinár má právo na osobnú integritu.
  11. Novinár nesmie využiť vo svoj prospech informácie, ktoré získal pri výkone práce, pokiaľ neboli zverejnené.
  12. Novinár nevyužíva výsady vyplývajúce z jeho povolania pre svoj súkromný prospech.
  13. Novinár sa politicky neangažuje, ak by jeho politická činnosť mohla viesť ku konfliktu záujmov a spochybniť jeho nestrannosť alebo objektivitu.
  14. Ak novinár zistí, že zverejnil nesprávnu informáciu, je povinný spraviť všetko pre jej bezodkladnú opravu

+ časť VI: Novinár a redakcia:

  1. Novinára nemožno nútiť k takej činnosti a k podieľaniu sa na tvorbe takých stanovísk, ktoré by zásadne odporovali jeho svedomiu

Orgánmi SSN sú snem (schádza sa raz za 3 roky), predstavenstvo (17 členov, okrem iných aj Svetlana Hlavčáková), kontrolná rada (7 členov, na čele Vladimír Ješko), predseda (v súčasnosti Tamara Valková) a kolégium predsedu (výkonný orgán predstavenstva, má 5 členov – predseda + podpredsedovia). Sídlo SSN sa nachádza v Bratislave na Župnom námestí 7.

SSN za svoje poslanie považuje:

– chrániť slobodu slova, obhajovať profesijné záujmy svojich členov, podporovať profesijné zdokonaľovanie novinárov, ochraňovať práva svojich členov a starať sa o zabezpečenie týchto práv, uzatvárať kolektívne zmluvy najmä s cieľom ekonomického a sociálneho zabezpečenia svojich členov, poskytovať právnu ochranu v prípade pracovných sporov, zvyšovať spoločenskú prestíž novinárskeho stavu.

Opravné prostriedky podľa tlačového zákona

  • 7 Právo na opravu
    • nepravdivé skutkové tvrdenie proti osobe, na základe ktorého možno osobu presne určiť
    • vydavateľ aj tlač. agentúra sú povinní uverejniť opravu bezodplatne
    • písomnú žiadosť doručiť do 30 dní od uverejnenia, inak toto právo zaniká
    • žiadosť musí mať písomnú formu a byť žiadateľom podpísaná. Súčasťou žiadosti o uverejnenie opravy musí byť písomný návrh znenia opravy, ktorý musí obsahovať názov a deň vydania periodickej tlače (alebo deň zverejnenia agent. spravodajstva), ktoré obsahovalo nepravdivé skutkové tvrdenie, popis nepravdivého skutkového tvrdenia s uvedením, kde v periodickej tlači alebo v agent. spravodajstve sa nachádzalo, konštatovanie, že skutkové tvrdenie je nepravdivé a uvedenie pravdivého skutkového tvrdenia.
    • vydavateľ alebo tlač. agentúra musí opravu uverejniť do ôsmich dní od doručenia žiadosti alebo v najbližšom čísle, tak, ako bola navrhnutá alebo dohodnutá so žiadateľom, na rovnocennom mieste a rovnakým písmom, s označením „oprava“ a bez akéhokoľvek súvisiaceho textu, ktorý by obsahoval hodnotiaci úsudok
    • nemusia vydať opravu, ak žiadosť nemá všetky náležitosti, môžu dokázať pravdivosť skutkového tvrdenia, ak uverejnili opravu ešte pred doručením žiadosti alebo ak by bol uverejnením opravy spáchaný trestný čin, priestupok, delikt či rozpor s mravmi
  • 8 Právo na odpoveď
  • nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti, súkromia alebo dobrej povesti, na základe ktorého možno osobu presne určiť
  • vydavateľ a tlač. agentúra sú povinní odpoveď uverejniť bezodplatne; uverejnením odpovede zaniká vo vzťahu k tomu istému skutkovému tvrdeniu právo na opravu.
  • toto je zásadná zmena, ktorú priniesla novela zákona: Právo žiadať o uverejnenie odpovede nemá verejný funkcionár: predseda politickej strany alebo politického hnutia a podpredseda pol. strany alebo pol. hnutia, ak ide o skutkové tvrdenie súvisiace s výkonom ich funkcie. Právo žiadať o uverejnenie odpovede nemá ani PO, ak ide o skutkové tvrdenie súvisiace s výkonom funkcie verejného funkcionára, predsedu pol. strany alebo pol. hnutia a podpredsedu politickej strany alebo politického hnutia pôsobiaceho v dotknutej PO.
  • doručiť žiadosť do 30 dní s rovnakými náležitosťami ako pri oprave, pričom súčasťou žiadosti musí byť písomné znenie odpovede. Odpoveď sa obmedzí len na skutkové tvrdenie, ktorým sa skutkové tvrdenie podľa poprie, doplní, spresní alebo vysvetlí. Odpoveď musí byť rozsahom primeraná textu, ktorého obsahom je skutkové tvrdenie.
  • uverejniť do troch dní od doručenia žiadosti alebo v najbližšom vydaní
  • uverejniť tak isto ako opravu, pričom pri označení „odpoveď“ sa uverejní meno a priezvisko alebo názov žiadateľa
  • nie sú povinní uverejniť odpoveď, ak žiadosť nemá všetky náležitosti; ak odpoveď smeruje proti skutkovému tvrdeniu obsiahnutému vo vyjadrení žiadateľa o uverejnenie odpovede (ak sa jeho spracovaním pre uverejnenie nezmenil ani neskreslil jeho pôvodný obsah); uverejnili odpoveď na žiadosť niektorej z blízkych osôb; ak by bol uverejnením odpovede spáchaný trestný čin alebo by uverejnenie odpovede bolo v rozpore s právami a právom chránenými záujmami tretej osoby.
  • 9 Právo na dodatočné oznámenie
  • skutkové tvrdenie o konaní pred orgánom verejnej moci vedenom proti osobe, ktorú možno identifikovať, a ak bolo konanie ukončené právoplatným rozhodnutím, môže osoba žiadať o dodatočné oznámenie o výsledku konania
  • vydavateľ a tlač. agentúra sú povinní dodatočné oznámenie uverejniť bezodplatne
  • žiadosť sa musí doručiť do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia, zase rovnaké náležitosti, pričom súčasťou musí byť konštatovanie, že konanie sa právoplatne skončilo a uvedenie konečného výsledku konania.
  • povinnosť  uverejniť do 8 dní alebo v najbližšom vydaní, tiež rovnako ako pri predchádzajúcich
  • nie sú povinní uverejniť dodatočné oznámenie, ak žiadosť o uverejnenie dodatočného oznámenia nemá všetky  náležitosti, uverejnili oznámenie o konečnom výsledku konania pred orgánom verejnej moci vedenom proti osobe z vlastného podnetu alebo na žiadosť niektorej z blízkych osôb, by bol uverejnením dodatočného oznámenia spáchaný trestný čin alebo by uverejnenie dodatočného oznámenia bolo v rozpore s právami a právom chránenými záujmami tretej osoby.

ð všetky tieto práva patria po smrti blízkym osobám

ð ak vydavateľ periodickej tlače alebo tlačová agentúra neuverejnia opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie vôbec alebo ak nedodržia niektorú z podmienok na ich uverejnenie, rozhodne o povinnosti uverejniť opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie na návrh osoby, ktorá o ich uverejnenie vydavateľa periodickej tlače alebo tlačovú agentúru požiadala, súd (návrh sa musí podať na súd do 30 dní po uplynutí lehoty na uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia)

3.                  Regulačný rámec vysielania programových služieb.

Poslanie a pôsobnosť Rady pre vysielanie a retransmisiu. Duálny systém vysielania. Základné práva a povinnosti vysielateľov, prevádzkovateľov retransmisie a poskytovateľov audiovizuálnych mediálnych služieb.

Základom regulačného rámca vysielania programových služieb je zákon o vysielaní a retransmisii č. 308/ 2000 Z. z.

 

Rada pre vysielanie a retransmisiu (RVR) – predseda Miloš Mistrík

Kompetencie:

-rozhodovať o licenciách na vysielanie

-rozhodovať o registráciách retransmisie

-rozhodovať o pozastavení retransmisie programovej služby

-rozhodovať o pridelení ďalších frekvencií vysielateľovi na základe zákona

-začať konanie o udelenie licencie na terestriálne vysielanie

-určovať programové typy a posudzovať zaradenie komunikátu do vysielateľom zvoleného programového typu alebo k doplnkovému vysielaniu

-dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov,

ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu bez oprávnenia

-určovať lehoty na úpravu právnych pomerov vysielateľov

-viesť evidenciu žiadostí o udelenie licencie, udelených licencií vrátane ich zmien, žiadostí o registráciu retransmisie, o registráciách retransmisie vrátane ich zmien, údajov o poskytovateľoch audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie poskytnutých na základe oznamovacej povinnosti vrátane ich zmien a údajov o vysielateľoch prostredníctvom – internetu poskytnutých na základe oznamovacej povinnosti vrátane ich zmien,

-oznamovať pravidelne Európskej komisii plnenie vybraných povinností vysielateľmi a poskytovateľmi audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a spolupracovať s Komisiou pri uplatňovaní ustanovení tohto zákona, najmä pri zostavovaní a zverejňovaní zoznamu významných podujatí pre verejnosť

-spracúvať štatistiky o odvysielanom programe s dôrazom na štatistiku vysielania európskych diel a nezávislej produkcie na základe podkladov vysielateľov a štatistiky podielu európskych diel v oblasti poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie

-žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby

-vybavovať sťažnosti na porušenie zákona,

Zloženie

-Rada má deväť členov, ktorých volí a odvoláva Národná rada SR. Funkčné obdobie člena rady je šesťročné. Člena rady možno zvoliť najviac na dve funkčné obdobia, pričom jedna tretina rady sa obnovuje každé dva roky.

Duálny systém vysielania

 

-zrušil informačný monopol štátu.

-zahŕňa existenciu verejnoprávnych a komerčných médií. Po Nežnej revolúcii umožnil prijatý zákon č.468/1991 Zb. z. o rozhlasovom a TV vysielaní, ktorý zrušil informačný monopol štátu ako jediného vysielateľa.

-základné rozdiely komerčných a verejnoprávnych/štátnych médií sú v organizácii práce a redakcie, v cieľoch, riadení, a spôsobe financovania.

-verejnoprávne (vysielanie na základe zákona)

-komerčné (vysielanie na základe licencie)

-verejnoprávne – zodpovednosť voči verejnosti (vysielanie pre menšinové skupiny – národnostné menšiny, nepočujúci…). Financovanie – najmä podiel zo štátneho rozpočtu, koncesionárske poplatky, príjem z reklamy.

-komerčné – odlišné vlastníctvo a financovanie (najmä reklama). Orientuje sa na priemerného diváka, ťažiskom je bulvár, zábava.

-vo vyváženom (ideálnom) duálnom systéme by mala existovať rovnováha:

  1. medzi verejnoprávnymi, resp. z verejných prostriedkov dotovanými médiami na jednej strane a medzi komerčnými médiami na druhej strane
  2. vyváženosť vo vnútri komerčných médií navzájom – odstránenie monopolu jedného z nich

-na slovenskom mediálnom trhu:

  1. súkromná TV na Slovensku – Danubius Cable TV (16. januára 1995 – 16.5.1995), dlhšie vydržala VTV (1995-2000)
  2. významná komerčná TV na Slovensku bola TV Markíza od 31.8.1996
  3. súkromné rádio na Slovensku FUN Radio – 1990

Dnes:

Verejnoprávne médium: RTVS (SRo+STV)

Súkromné plnoformátové TV: TV Markíza, TV JOJ

+ TA3 (spravodajská TV), WAU, Doma (TV pre ženy), Dajto (TV pre mužov), Fooor (zábavný formát) + regionálne TV…

Súkromné rozhlasové stanice: FUN Radio, Radio Expres, Europa 2, Jemné melódie…

Základné práva a povinnosti vysielateľov, prevádzkovateľov retransmisie a poskytovateľov audiovizuálnych mediálnych služieb

 

Vysielateľ vysiela programy.

Prevádzkovateľ retransmisie vykonáva prenos programových služieb.

Poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej poskytuje audiovizuálnu mediálnu službu na požiadanie slobodne a nezávisle.

Programové obmedzenia:

-propagovať násilie a otvorenou alebo skrytou formou podnecovať nenávisť, znevažovať alebo hanobiť na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine,

propagovať vojnu alebo opisovať kruté alebo inak neľudské konanie spôsobom, ktorý je ich nevhodným zľahčovaním, ospravedlňovaním alebo schvaľovaním.

-bezdôvodne zobrazovať scény reálneho násilia, kde sa nenáležitou formou zdôrazňuje skutočný priebeh umierania alebo sa zobrazujú osoby vystavované fyzickému či psychickému utrpeniu spôsobom, ktorý sa považuje za neoprávnený zásah do ľudskej dôstojnosti; platí to aj vtedy, ak dotknuté osoby s takým zobrazením súhlasili.

-otvorene alebo skrytou formou propagovať alkoholizmus, fajčenie, užívanie omamných látok, jedov a prekurzorov alebo zľahčovať následky užívania uvedených látok.

-nenáležitou formou zobrazovať maloletých, ktorí sú vystavovaní fyzickému alebo psychickému utrpeniu.

-zobrazovať detskú pornografiu alebo pornografiu obsahujúcu patologické sexuálne praktiky.

-vysielateľ je povinný zabezpečiť, aby sa nevysielali programy alebo iné zložky programovej služby, ktoré môžu narušiť fyzický, psychický alebo morálny vývin maloletých, najmä také, ktoré obsahujú pornografiu alebo hrubé, neodôvodnené násilie.

-poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie je povinný zabezpečiť, aby audiovizuálna mediálna služba na požiadanie a všetky jej zložky, ktoré môžu narušiť fyzický, psychický alebo morálny vývin maloletých, najmä také, ktoré obsahujú pornografiu alebo hrubé, neodôvodnené násilie, boli sprístupnené iba takým spôsobom, aby maloletí nemohli takúto audiovizuálnu mediálnu službu na požiadanie a všetky jej zložky za bežných okolností počuť ani vidieť.

-programy alebo iné zložky programovej služby, ktoré by mohli ohroziť fyzický, psychický alebo morálny vývin maloletých alebo narušiť ich duševné zdravie a emocionálny stav, sa nesmú vysielať v čase od 6.00 h do 22.00 h.

-na základe klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti sú vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania programov ustanovený podľa zákona č. 343/2007 Z. z.(audiovizuálny zákon).

+Bonus: Právo na opravu

Ak bol vo vysielaní odvysielaný nepravdivý alebo pravdu skresľujúci údaj o právnickej alebo fyzickej osobe má táto osoba bez ohľadu na svoju štátnu príslušnosť, miesto trvalého pobytu alebo dlhodobého pobytu právo požadovať odvysielanie opravy bezplatne. Vysielateľ je povinný na žiadosť tejto osoby opravu uverejniť v rovnakom programe, ako bol uverejnený napadnutý údaj, alebo v rovnako hodnotnom vysielacom čase, a to takým spôsobom, aby oprava bola formou a rozsahom primeraná odvysielaniu napadnutých údajov.

 

4.                  Duálny systém vysielania v SR DOPLŇ

 

5.                  Poslanie a funkcie verejnoprávnych médií.

 

Legislatívno-právne a kultúrno-spoločenské postavenie RTVS/Slovenského rozhlasu a RTVS/Slovenskej televízie. Ciele a zásady verejnoprávneho vysielania. Európsky model organizácie a financovania médií verejnej služby.

Legislatívno-právne a kultúrno-spoločenské postavenie RTVS/Slovenského rozhlasu a RTVS/Slovenskej televízie (Podľa zákona 532/2010 o Rozhlase a televízii Slovenska)

Postavenie Rozhlasu a televízie Slovenska

  1. Zriaďuje sa Rozhlas a televízia Slovenska ako verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania.
  2. Rozhlas a televízia Slovenska je právnická osoba so sídlom v Bratislave zapísaná v obchodnom registri, ktorá vykonáva svoju činnosť najmä prostredníctvom organizačných zložiek, ktorými sú
  3. a) Slovenský rozhlas, prostredníctvom ktorého sa poskytuje služba verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania,
  4. b) Slovenská televízia, prostredníctvom ktorej sa poskytuje služba verejnosti v oblasti televízneho vysielania.
  5. Organizačné zložky podľa odseku 2 sú samostatne hospodáriacimi vnútornými organizačnými jednotkami bez právnej subjektivity.

Poslanie Rozhlasu a televízie Slovenska

  1. Rozhlas a televízia Slovenska je vysielateľom, ktorého poslaním je poskytovať službu verejnosti v oblasti vysielania.
  2. Služba verejnosti v oblasti vysielania je poskytovanie programovej služby, ktorá je univerzálna z hľadiska svojho geografického dosahu, programovo rozmanitá, pripravovaná na zásade redakčnej nezávislosti prostredníctvom kvalifikovanej pracovnej sily a s pocitom spoločenskej zodpovednosti a ktorá rozvíja kultúrnu úroveň poslucháčov a divákov, poskytuje priestor súčasným kultúrnym a umeleckým aktivitám, sprostredkúva kultúrne hodnoty iných národov a je financovaná najmä z verejných prostriedkov.
  3. Programovú službu Rozhlasu a televízie Slovenska tvoria spravodajské, publicistické, dokumentárne, dramatické, hudobné, športové, zábavné a vzdelávacie programy, programy pre deti a mládež a iné programy, ktoré
  4. a) sú založené na zásadách demokracie a humanizmu a prispievajú k právnemu vedomiu, etickému vedomiu a k environmentálnej zodpovednosti verejnosti,
  5. b) poskytujú nestranné, overené, neskreslené, aktuálne, zrozumiteľné a vo svojom celku vyvážené a pluralitné informácie o dianí v Slovenskej republike i v zahraničí na slobodné utváranie názorov,
  6. c) rozvíjajú národné povedomie a kultúrnu identitu obyvateľov Slovenskej republiky bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vek, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie tak, aby tieto programy odrážali rozmanitosť názorov, politických, náboženských, filozofických a umeleckých smerov a aby podporovali rozvoj občianskej a vedomostnej spoločnosti,
  7. d) utvárajú podmienky na spoločenskú dohodu vo veciach verejných s cieľom posilniť vzájomné porozumenie, toleranciu a podporovať súdržnosť rozmanitej spoločnosti.

Úlohy Rozhlasu a televízie Slovenska 

  1. Rozhlas a televízia Slovenska vykonáva svoju činnosť vo vlastnom mene, na vlastný účet a na vlastnú zodpovednosť a nemôže svoje práva a povinnosti vysielateľa rozhlasovej a televíznej programovej služby previesť zmluvou ani iným právnym úkonom na inú právnickú osobu alebo fyzickú osobu.
  2. Rozhlas a televízia Slovenska chráni a rešpektuje nezávislosť svojich programových pracovníkov a spolupracovníkov v súlade so štatútom programových pracovníkov a spolupracovníkov Rozhlasu a televízie Slovenska.
  3. Rozhlas a televízia Slovenska poskytuje archívne dokumenty z oblasti vysielania, vrátane tých, ktoré vznikli pred 1. júlom 1991, iným právnickým osobám na vysielanie alebo na vznik nových diel za úhradu podľa osobitného predpisu. Podmienky poskytovania archívnych dokumentov schvaľuje na návrh generálneho riaditeľa Rozhlasu a televízie Slovenska (ďalej len “generálny riaditeľ”) rada Rozhlasu a televízie Slovenska (ďalej len “rada”).
  4. Rozhlas a televízia Slovenska plní úlohy zákonného depozitára podľa osobitného predpisu.

Činnosť Rozhlasu a televízie Slovenska 

  1. a) vysielanie najmenej dvoch televíznych programových služieb na dvoch celoplošných terestriálnych analógových okruhoch až do ukončenia svojho analógového televízneho vysielania na území Slovenskej republiky,
  2. b) vysielanie najmenej štyroch rozhlasových programových služieb, z ktorých jedna je určená na vysielanie obsahovo a regionálne vyvážených programov v jazykoch národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky; ak Rozhlas a televízia Slovenska vysiela viac ako štyri rozhlasové programové služby, aspoň štyri z nich sa realizujú celoplošným vysielaním a ak vysiela len štyri rozhlasové programové služby, aspoň tri z nich sa realizujú celoplošným vysielaním,
  3. c) poskytovanie obsahových služieb prostredníctvom verejnoprávneho terestriálneho

multiplexu, z ktorých sú najmenej dve televízne programové služby,

  1. d) zabezpečovanie tvorby, výroby a nákupu programov a ich šírenia,
  2. e) vysielanie väčšinového podielu programov vo verejnom záujme vo vysielaní každej programovej služby,
  3. f) zabezpečovanie regionálneho vysielania prostredníctvom rozhlasových a televíznych štúdií; regionálne vysielanie každého štúdia musí vyvážene obsahovať príspevky z celého územia jeho pôsobnosti,
  4. g) vysielanie obsahovo a regionálne vyvážených programov v jazykoch národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky v časovom rozsahu zodpovedajúcom národnostnému a etnickému zloženiu obyvateľstva Slovenskej republiky; na zabezpečenie výroby a vysielania programov pre národnostné menšiny a etnické skupiny zriaďuje Rozhlas a televízia Slovenska samostatné organizačné útvary Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie,
  5. h) zohľadňovanie potrieb nepočujúcich a iných sociálnych menšín vo vysielaní,
  6. i) poskytovanie priestoru činnosti registrovaných cirkví a náboženských spoločností vo vysielaní,
  7. j) uskutočňovanie prenosov a záznamov z vybraných spoločensky významných udalostí politického, kultúrneho, náboženského, umeleckého a športového zamerania,
  8. k) poskytovanie vysielacieho času na vysielanie politickej reklamy podľa osobitných

predpisov,

  1. l) poskytovanie potrebného vysielacieho času štátnym orgánom na výzvy v krízových situáciách a na iné dôležité oznámenia určené verejnosti
  2. m) rozhlasové vysielanie kultúrnych a informačných programov do zahraničia,
  3. n) zabezpečovanie činnosti archívu Rozhlasu a televízie Slovenska,
  4. o) zabezpečovanie ochrany diel a umeleckých výkonov podľa osobitného predpisu,
  5. p) zúčastňovanie sa na činnosti medzinárodných organizácií pôsobiacich v oblasti vysielania,
  6. q) zriaďovanie a riadenie umeleckých telies a súborov,
  7. r) utváranie siete stálych spravodajcov a osobitných spravodajcov v Slovenskej republike a v zahraničí.

+Rozhlas a televízia Slovenska zaradí každý deň do vysielania v čase od 23:30

hodiny do 00:30 hodiny štátnu hymnu Slovenskej republiky tak, aby hranie štátnej hymny Slovenskej republiky bolo predelom medzi zložkami programovej služby a nebolo súčasťou mediálnej komerčnej komunikácie a ani nenasledovalo bezprostredne pred ňou alebo po nej.

+Rozhlas a televízia Slovenska vysiela mediálnu komerčnú komunikáciu podľa

osobitného predpisu

+Rozhlas a televízia Slovenska preberá do archívu Rozhlasu a televízie Slovenska

archívne dokumenty z oblasti vysielania, ktorých je pôvodcom, ochraňuje a sprístupňuje ich a umožňuje k nim prístup. Rozhlas a televízia Slovenska poskytuje kópie archívnych dokumentov z oblasti vysielania za úhradu.

Osobitné povinnosti vysielateľa na základe zákona, podľa Zákona o vysielaní a retransmisii

  1. Vysielateľ na základe zákona je povinný zabezpečiť rôznorodú skladbu programov, najmä väčšinový po diel programov vo verejnom záujme, a to v každej ním vysielanej programovej službe.
  2. Vysielateľ na základe zákona je povinný zabezpečiť v celoplošnom vysielaní televíznej programovej služby, ktorú nevysiela digitálne, aby bolo najmenej a) 25 % všetkých vysielaných programov sprevádzaných skrytými alebo otvorenými titulkami, a to v každej takej programovej službe, b) 1 % všetkých vysielaných programov tlmočených do posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich, a to najmenej v jednej takej programovej službe.
  3. Vysielateľ na základe zákona je povinný zabezpečiť multimodálny prístup k programovej službe, a to tak, aby vo vysielaní každej televíznej programovej služby, ktorú vysiela digitálne, bolo najmenej a) 50 % všetkých vysielaných programov sprevádzaných skrytými alebo otvorenými titulkami, b) 3 % všetkých vysielaných programov tlmočených do posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich, c) 20 % všetkých vysielaných programov sprevádzaných hlasovým komentovaním pre nevidiacich.

Ciele a zásady verejnoprávneho vysielania.

Pojem verejnoprávny, osobitne ako adjektívum, ktoré reprezentuje podstatu tranformácie bývalého štátneho rozhlasu a televízie v nových spoločensko-politických podmienkach po novembri 1989, vyvoláva u nás dodnes aj medzi odbornou verejnosťou kontroverzné výklady a diskusie. Uvedený pojem bol prevzatý z nemeckej legislatívno-právnej terminológie („öffentlich-rechtliche“) a označuje predovšetkým organizačno-právnu formu, nie obsah verejnoprávneho vysielania, ktorý lepšie vyjadruje anglický výraz „public service“ (verejná služba alebo služba verejnosti). Ide teda o neštátne, na štáte nezávislé vysielanie, orientované na potreby a záujmy verejnosti, ktoré sa zodpovedá ako inštitucionálnym štruktúram občianskej spoločnosti, tak aj jednotlivým divákom a poslucháčom. (Sečík I., Európsky model verejnoprávneho vysielania. In: Otázky žurnalistiky, 3-4, 2006.)

Ciele a zásady: Konferencia Európskej vysielacej únie (EBU) v roku 1993 v svojej deklarácii Verejnoprávne vysielanie – príležitosť pre Európu uvádza, že iba verejnoprávne vysielanie môže ponúknuť súčasne:

– Program pre všetkých (t. j. program pre široké i menšinové publikum, technicky prístupný pre celú populáciu, zbavený akejko$vek formy diskriminácie, pôsobiaci ako faktor spoločenskej súdržnosti);

– Základnú a univerzálnu programovú skladbu, doplnenú tematickými kanálmi (nosné vysielacie okruhy prinášajú univerzálne spravodajstvo a publicistiku, poznanie a zábavu, tematické kanály prehlbujú viaceré prvky základnej programovej ponuky);

– Fórum na demokratickú diskusiu (objektívne, nezávislé, pluralitné spravodajstvo a publicistika, podporujúce diskusiu, prehlbujúce znalosti a pomáhajúce objasniť problematiku);

– Neobmedzený prístup verejnosti k udalostiam mimoriadneho záujmu (priame prenosy z významných spoločensko-politických udalostí, veľkých športových a kultúrnych podujatí, uvádzanie hodnotných filmových diel);

– Vysoké kvalitatívne štandardy (rozvoj programovej tvorby, prehlbovanie etickej

a profesionálnej zodpovednosti tvorcov, zvyšovanie náročnosti divákov a poslucháčov na kvalitu vysielania);

– Duch novátorstva (protiváha programovej uniformity a prejav odvahy tvoriť relácie bez honby za vysokou sledovanosťou);

– Rozvoj pôvodnej tvorby (zachovanie pôvodnej národnej tvorby aj na ekonomicky a jazykovo limitovaných trhoch, podpora európskej produkcie);

– Výkladnú skriňu kultúry (podpora duchovného a kultúrneho života, výmena kultúrnych hodnôt, spolupráca s kinematografiou, divadlom, hudobnými a inými kultúrnymi inštitúciami);

– Príspevok k posilneniu európskej identity a jej kultúrnych a sociálnych hodnôt

(cezhraničný tok informácií, ideí, kultúrnych hodnôt, podiel na rozvoji verejnoprávneho vysielania v strednej a východnej Európe);

– Určujúcu silu technického rozvoja a výskumu (nové technológie výroby a distribúcie televíznych a rozhlasových programov, audiovizuálnych diel, výskum a vývoj európskych štandardov, garancia prístupu všetkých k čo najvyššej technickej kvalite za čo najnižšiu cenu).

Verejnoprávne médiá sú založené na službe verejnosti: Služba verejnosti v oblasti vysielania je poskytovanie programovej služby, ktorá je univerzálna z hľadiska svojho geografického dosahu, programovo rozmanitá, pripravovaná na zásade redakčnej nezávislosti, prostredníctvom kvalifikovanej pracovnej sily a s pocitom spoločenskej zodpovednosti, a ktorá rozvíja kultúrnu úroveň poslucháčov a divákov, poskytuje priestor súčasným kultúrnym a umeleckým aktivitám, sprostredkúva kultúrne hodnoty iných národov a je financovaná najmä z verejných prostriedkov.  (In: Koncepcia riadenia RTVS)

Vysielanie programov vo verejnom záujme na uspokojovanie informačných a kultúrnych potrieb poslucháčov alebo divákov ponúka:

(1) program pre maloletých zameraný na vzdelávacie, výchovné a informačné účely,

(2) spravodajstvo,

(3) program zameraný na vzdelávanie a výcvik, vedu a výskum,

(4) program, ktorý poskytuje právne a iné informácie, podporuje zdravý životný štýl, ochranu prírody, ochranu životného prostredia, ochranu života, zdravia a majetku a bezpečnosť na cestách,

(5) program, ktorý prezentuje kultúru s dôrazom na slovenskú národnú kultúru a kultúru  národnostných menšín a etnických skupín, ich život a názory,

(6) program, ktorý prezentuje náboženskú činnosť,

(7) program, ktorý je určený skupinám osôb v nepriaznivej sociálnej situácii

Rozdiely medzi verejnoprávnym a súkromným sektorom v rámci duálneho systému vysielania:

  1. Zriadenie vysielateľa (VP: právnou normou prijatou výkonnou/zákonodarnou mocou; SUKR: právnym aktom súkromnej právnickej alebo fyzickej osoby)
  2. Vznik oprávnenia na vysielania (VP: ná základe zákona alebo zmluvy so štátom; SUKR: udelením licencie zo strany kompetentných štátnych orgánov)
  3. Programové zameranie (VP: úlohy verejnej služby rámcovo definované zákonom, SUKR: programový formát vymedzený licenčnými podmienkami a príslušnými ustanoveniami zákona o vysielaní)
  4. Financovanie činnosti (VP: verejné zdroje – napr. Koncesionárske poplatky, a príspevky zo štátneho rozpočtu, reklama, sponsoring a iné obchodné activity neohrozujúce poslanie verejnej služby; SUKR: reklama, sponsoring, podnikateľské activity)
  5. Regulácia, dohľad na činnosťou (VP: sústava riadiacich dozorných orgánov + podiel zákonodarnej moci, občianskych a profesijných organizácií na ich kreovaní; SUKR: nezávislý regulačný organ doliehajúci na plnenie licenčných podmienok a ustanovení zákona)

Európsky model organizácie a financovania médií verejnej služby

Idea a organizačný koncept verejnoprávneho vysielania sa zrodili začiatkom 20-tych rokov minulého storočia vo Veľkej Británii. Krátko po spustení experimentálneho rozhlasového vysielania zriadilo niekoľko súkromných podnikateľov Britskú vysielaciu spoločnosť – British Broadcasting Company (BBC), ktorá od roku 1922 uskutočňovala pravidelné vysielanie z Londýna. V roku 1925 britský parlament zriadil osobitný výbor, ktorého úlohou bolo navrhnúť

zásady politiky v oblasti rozhlasového vysielania. Výbor dospel k názoru, že vo vzťahu k novému informačnému prostriedku je v rovnakej miere neprípustný ako štátny, tak aj súkromný monopol. Preto navrhol zachovať jedinú vysielajúcu organizáciu na báze existujúcej BBC, ale žiadal zmeniť jej status na verejnoprávnu korporáciu (British Broadcasting Corporation). V súlade s odporúčaniami výboru sa reorganizovala sústava riadiacich orgánov spoločnosti a zaviedol sa nový spôsob financovania jej činnosti s cieľom zabezpečiť nezávislosť vysielania a zodpovednosť voči verejnosti. Britský model verejnoprávneho vysielania zostal na dlhé roky jediným nielen v Európe, ale aj v Amerike. (…) Aj v Európe – obdobne ako v USA – sa rozhlasové vysielanie zrodilo ako štátom licencované súkromné podnikanie, keď však politické elity pochopili ohromný potenciál rýchlo sa rozvíjajúceho masového média, rozhlasové organizácie zoštátnili. Na rozdiel od USA, kde vzniklo verejnoprávne vysielanie ako výraz potreby kompenzovať kultúrne deficity komerčného vysielania, v Európe organizovali národné štáty rozhlasové a neskôr televízne vysielanie predovšetkým ako univerzálne dostupnú službu verejnosti, ktorú až následne doplnilo komerčné vysielanie.

Transformácia monopolných štátnych rozhlasových a televíznych organizácií na verejnoprávne inštitúcie prebiehala v Európe v troch vlnách:

  1. Prvá vlna obsiahla najväčšie západoeurópske krajiny, ktoré začali po druhej svetovej vojne odštátňovať podľa vzoru BBC svoje vysielacie organizácie (Nemecko), v niektorých sa však tento proces pretiahol až do začiatku 60-tych (Francúzsko), resp. polovice 70-tych rokov (Taliansko);
  2. Druhá vlna rozšírenia verejnoprávneho vysielania bezprostredne súvisela a nasledovala po odstránení diktátorských režimov v Portugalsku, Španielsku a Grécku po roku 1974;
  3. Tretia vlna rozvoja verejnoprávneho vysielania nastala v dôsledku pádu politického režimu socialistických štátov strednej a východnej Európy po roku 1989.

Z hľadiska konkurenčnej súťaže možno európske štáty rozdeliť do troch skupín:

  1. Trhy s vysokou úrovňou deregulácie, t. j. veľkým počtom komerčných staníc a nižším kombinovaným podielom verejnoprávnych staníc na trhu – Taliansko, Holandsko, Španielsko, Litva, Ve$ká Británia, Bulharsko a francúzska komunita Belgicka;
  2. Trhy s nižšou úrovňou deregulácie a menším podielom verejnoprávnych staníc na trhu – Česko, Poľsko, Maďarsko, Slovinsko, Írsko a smeruje sem aj Slovensko;
  3. Trhy s nižšou úrovňou deregulácie a vysokým podielom verejnoprávnych staníc na trhu – Rakúsko, flámska komunita Belgicka, Švédsko, Nórsko, Dánsko, Fínsko.

Politický rámec európskeho verejnoprávneho vysielania programovo vymedzila rezolúcia Štvrtej európskej konferencie ministrov o politike v oblasti prostriedkov masovej komunikácie v Prahe 7. – 8. decembra 1994 pod názvom Budúcnosť verejnoprávneho vysielania. Členské štáty Rady Európy potvrdili svoj záväzok:

– Zachovať a rozvíjať silné verejnoprávne vysielanie v prostredí charakterizovanom čoraz tvrdšou konkurenčnou ponukou programových služieb a rýchlymi technologickými zmenami;

– Zabezpečiť aspoň jednu komplexnú programovú službu so širokým typovým spektrom, zahŕňajúcu informácie, vzdelávanie, kultúru i zábavu, dostupnú celej verejnosti a tam kde je to možné, aj dodatočné programové služby napríklad vo forme tematických kanálov;

– Jasne – v súlade s príslušnou domácou legislatívou a v duchu vnútroštátnej praxe, pri rešpektovaní svojich medzinárodných záväzkov – definovať poslanie, úlohy a zodpovednosť verejnoprávnych vysielateľov a zabezpečiť ich redakčnú nezávislosť voči rôznym politickým a ekonomickým zásahom;

– Zaručiť pre verejnoprávne médiá plnenie ich úloh.

Financovanie médií verejnej služby v Európe

Výbor ministrov členských štátov Rady Európy prijal v roku 1996 závažný dokument – Odporúčanie o zabezpečení nezávislosti verejnoprávneho vysielania – v ktorom odporučil vládam členských štátov zahrnúť do svojej národnej legislatívy

alebo regulačných pravidiel ustanovenia garantujúce nezávislosť a inštitucionálnu autonómiu verejnoprávnych vysielateľov, založenú na pevnom právnom a finančnom rámci ich činnosti.

Analýza podielu jednotlivých zdrojov na financovaní verejnoprávnych médií v roku 2003 na príklade 45 rozhlasových a televíznych organizácií európskych štátov dokumentuje, že koncesionárske poplatky zostávajú hlavným zdrojom hospodárenia verejnoprávnych médií. V štruktúre finančných zdrojov predstavujú od desiatich percent v prípade dánskej televíznej stanice TV2 do 99,4 percenta v portugalskom verejnoprávnom rozhlase RDP. V priemere tvoria koncesionárske poplatky 46,6 percenta príjmov skúmaných verejnoprávnych médií.

V tretine zo skúmaných európskych štátov (Belgicko, Bulharsko, Estónsko, Holandsko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Ma&arsko, Srbsko a !ierna Hora a Španielsko) sa však koncesionárske poplatky neplatia.

Druhým významným zdrojom príjmov verejnoprávnych médií je reklama a sponzoring. Reklama slúži ako doplnkový zdroj k príjmom z koncesionárskych poplatkov a spravidla tvorí od jedného do troch percent (napríklad ARD a ZDF v Nemecku, ČRo v Česku) až do viac ako tretiny všetkých rozpočtových prostriedkov (RTE v Írsku, RAI v Taliansku, HRT v Chorvátsku, PBS na Malte a pod.). V priemere predstavuje reklama spolu s príjmami zo sponzoringu 22,6 percenta rozpočtu skúmaných verejnoprávnych médií.

V prípade niektorých verejnoprávnych televízií škandinávskych štátov vzhľadom na

špecifické modely financovania (MTV OY vo Fínsku, TV2 v Nórsku a TV2 v Dánsku), ako aj RTVE v Španielsku, kde sa neplatia koncesionárske poplatky, sú príjmy z reklamy hlavným zdrojom hospodárenia a tvoria od troch štvrtín do viac ako deväť desatín ich rozpočtu. Reklama nie je zdrojom príjmov verejnoprávnych médií vo Ve$kej Británii, Švédsku a Luxembursku. V Dánsku, Fínsku, Nórsku a Portugalsku sa z reklamy nefinancuje verejnoprávny rozhlas.

Väčšina európskych krajín – ako starí členovia Európskej únie, tak aj tranzitívne štáty – uplatňujú ako zdroj financovania verejnoprávnych médií aj verejné zdroje. Vo viacerých prípadoch predstavujú verejné zdroje dominantnú časť ich rozpočtových príjmov od vyše 60 percent v prípade verejnoprávnej televízie v Portugalsku či flámskej časti Belgicka do viac ako 94,7 percenta u bulharskej a luxemburskej televízie verejnej služby. V priemere tvoria verejné zdroje štvrtinu (26 percent) príjmov skúmaných verejnoprávnych médií.

Mechanizmus financovania by sa podľa Protokolu mal riadi# zásadami proporcionality a transparentnosti:

– Zásada proporcionality znamená, že verejné zdroje možno použi# len na plnenie úloh verejnej služby, a to iba v rozsahu na to nevyhnutnom;

– Zásada transparentnosti vyžaduje jasné definovanie poslania verejnej služby

v jednotlivých “lenských štátoch EÚ, zabezpe”enie prieh$adnosti financovania a upprincípu oddeleného ú”tovníctva pre komer”né aktivity verejnoprávnych inštitúcií.

6.                  Agentúrne spravodajstvo

Legislatívno-právny rámec vzniku a pôsobenia Tlačovej agentúry SR. Postavenie a organizačno-právna štruktúra TASR ako verejnoprávnej inštitúcie. Hlavné úlohy služby verejnosti v oblasti spravodajstva.Trh agentúrneho spravodajstva v SR.

385/2008 Z. z. z 23. septembra 2008.

  • Tlačová agentúra je verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná inštitúcia, ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti spravodajstva, právnická osoba zapísaná v obchodnom registri, vykonáva vlastnú činnosť vo vlastnom mene, na vlastné náklady a na vlastnú zodpovednosť; svoje práva a povinnosti súvisiace s jej hlavnou činnosťou nemôže previesť zmluvou ani iným právnym úkonom na inú osobu, nesmie pôsobiť v prospech žiadnej politickej, hospodárskej, náboženskej, etnickej alebo inej záujmovej skupiny ani proti nej.
  • vyhľadáva a spracováva informácie z územia Slovenskej republiky o spoločenských, kultúrnych, hospodárskych, politických a športových udalostiach na celoštátnej úrovni a na regionálnej úrovni, orgánoch verejnej moci, nimi zriadených rozpočtových organizáciách a príspevkových organizáciách a právnických osobách zriadených zákonom a o ich činnosti, kultúrnych aktivitách s dôrazom na národnú kultúru a kultúru národnostných menšín a etnických skupín a ochrane kultúrneho dedičstva, národnostných menšinách a etnických skupinách žijúcich na území Slovenskej republiky, činnosti registrovaných cirkví a náboženských spoločností, sociálne znevýhodnených a rizikových skupinách obyvateľstva, školstve, vede, výskume, zdravotníctve a životnom štýle, verejnej bezpečnosti a prevencii pred kriminalitou, ochrane maloletých a prevencii pred spoločensky negatívnymi vplyvmi, iných významných oblastiach života spoločnosti
  • vyhľadáva a spracováva informácie zo zahraničia o spoločenských, kultúrnych, hospodárskych, politických a športových udalostiach celosvetového významu, európskeho významu a regionálneho významu, udalostiach, ktoré sa vzťahujú k Slovenskej republike, činnosti a úspechoch občanov Slovenskej republiky v zahraničí, živote a činnosti Slovákov žijúcich v zahraničí, iných významných udalostiach

– vydáva v úplnom znení vyhlásenia prezidenta Slovenskej republiky, vlády Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky (a ďalších významných predstaviteľov štátu) a informuje o ich stanoviskách

– vyhľadáva a spracováva informácie o spoločenských, kultúrnych hospodárskych, politických a športových udalostiach z územia Slovenskej republiky pre zahraničie aspoň v dvoch cudzích jazykoch,

– uchováva a sprístupňuje zhromaždené informácie,

– zhromažďuje a sprístupňuje databázu obrazových záznamov, zvukových záznamov a videozáznamov v elektronickej podobe na študijné a vedecké účely

  • zriaďuje regionálne spravodajské pracoviská tlačovej agentúry v sídlach krajov a spravodajské pracoviská v zahraničí

Agentúrne spravodajstvo tlačovej agentúry je vyvážené, pluralitné a objektívne a rešpektuje právo na informácie v demokratickej spoločnosti bez ohľadu na vek, pohlavie, rasu, farbu pleti,  vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine alebo etnickej skupine, zdravotný stav, majetok, rod alebo iné  postavenie.

  • PODNIKANIE – len takú podnikateľskú činnosť, ktorá súvisí s predmetom jej hlavnej činnosti a ktorá neohrozuje plnenie jej hlavnej činnosti,  prostriedky získané  z podnikateľskej činnosti používa tlačová agentúra na vykonávanie svojej hlavnej činnosti a na tvorbu rezervného fondu.
  • majetok tlačovej agentúry tvorí súhrn majetkových hodnôt, a to nehnuteľností, hnuteľných vecí, pohľadávok, iných práv a iných hodnôt oceniteľných peniazmi
  • nemôže finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu používať na podnikanie, náklady na podnikanie a výnosy z podnikania tlačovej agentúry sa nerozpočtujú, náklady na podnikanie musia byť pokryté výnosmi z neho, ak táto podmienka nie je splnená počas troch po sebe nasledujúcich kalendárnych rokov, musí sa podnikanie ukončiť a strata z neho vzniknutá sa môže uhradiť z rezervného fondu
  • finančné prostriedky a majetok tlačovej agentúry nemožno použiť na financovanie politickej strany, politického hnutia, ani v prospech kandidáta na volenú funkciu
  • účtovnú závierku overuje audítor
  • vypracúva výročnú správu (prehľad a vyhodnotenie plnenia úloh vyplývajúcich z hlavnej činnosti tlačovej agentúry, prehľad o výsledku hospodárenia hlavnej činnosti a podnikateľskej činnosti, stanovisko správnej rady k vyhodnoteniu plnenia hlavných úloh tlačovej agentúry a k výsledku hospodárenia tlačovej agentúry, zmeny v zložení orgánov tlačovej agentúry, ktoré nastali v priebehu roka
  • zverejňuje výročnú správu o svojej činnosti a hospodárení prerokovanú Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej len “národná rada”) na svojej internetovej stránke

 Príjmy tlačovej agentúry sú:

  • príjmy z hlavnej činnosti,
  • príspevok zo štátneho rozpočtu podľa zákona o štátnom rozpočte na príslušný rok určený na poskytovanie služieb vo verejnom záujme
  • príspevok zo štátneho rozpočtu podľa zákona o štátnom rozpočte na príslušný rok na kapitálové výdavky určené na uskutočnenie účelových investičných projektov vo verejnom záujme,
  • príjmy z podnikateľskej činnosti,
  • finančné prostriedky zo štátnych účelových fondov a prostriedky Európskej únie,
  • príjmy z predaja a prenájmu majetku tlačovej agentúry, úroky z vkladov v banke alebo pobočke zahraničnej banky okrem úrokov z prostriedkov štátneho rozpočtu, úroky z majetkových účastí a finančného majetku,
  • dary,
  • iné príjmy

Zmluva o poskytovaní  služieb vo verejnom záujme je zmluva medzi Ministerstvom kultúry

Slovenskej republiky a tlačovou agentúrou. Zmluva sa uzatvára do 60 dní odo dňa účinnosti zákona o štátnom rozpočte na príslušný rok. Zmluva sa uzatvára na jeden až tri rozpočtové roky a obsahuje:

  • sumy príspevku zo štátneho rozpočtu a spôsob jeho vyplatenia,
  • predpokladanej sumy a štruktúry nákladov,
  • typov výdavkov, ktoré možno financovať z príspevku zo štátneho rozpočtu,

SPRÁVNA RADA TASR 

  • 5 ČLENOV, na 5 ROKOV, 2X PO SEBE – odborníka v oblasti práva, odborníka v oblasti ekonómie, odborníka v oblasti žurnalistiky a odborníka v oblasti informačných technológií (ktorých volí a odvoláva národná rada z kandidátov na členov správnej rady navrhnutých príslušným výborom národnej rady) + jedného člena, ktorého volia a odvolávajú zamestnanci tlačovej agentúry zo zamestnancov tlačovej agentúry v pracovnom pomere; členom správnej rady nemôže byť generálny riaditeľ
  • kandidátov na členov správnej rady predkladajú príslušnému výboru národnej rady poslanci alebo právnické osoby pôsobiace v oblasti médií, kultúry, audiovízie, vedy, vzdelávania, informačných technológií, rozvoja a ochrany duchovných hodnôt, ľudských práv, reprezentujúce alebo zastupujúce profesijné združenia, národnostné menšiny alebo etnické skupiny, iné menšiny alebo registrované cirkvi a náboženské spoločnosti.
  • členom správnej rady môže byť štátny občan Slovenskej republiky, ktorý má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu a je bezúhonný. Za bezúhonného sa na účely tohto zákona považuje ten, kto nebol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin. Bezúhonnosť sa preukazuje výpisom z registra trestov nie starším ako tri mesiace.
  • člen správnej rady nesmie vykonávať funkciu v politickej strane alebo politickom hnutí, vystupovať v ich mene alebo pôsobiť v ich prospech.

Člen správnej rady nesmie

  • byť vydavateľom periodickej tlače, vysielateľom programovej služby alebo prevádzkovateľom retransmisie, štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, vlastníkom, spoluvlastníkom, ani štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, riadiaceho orgánu

Pôsobnosť správnej rady

  • dohliada na dodržiavanie zákona o tlačovej agentúre a plnenie úloh, ktoré tlačovej agentúre vyplývajú z osobitných predpisov
  • volí a odvoláva generálneho riaditeľa a určuje mu odmeny, pričom súhrn ročných odmien nesmie presiahnuť sumu ročnej mzdy,
  • schvaľuje štatút tlačovej agentúry, organizačný poriadok tlačovej agentúry a štatút redaktorov a spolupracovníkov tlačovej agentúry,
  • schvaľuje dlhodobé plány a koncepcie rozvoja tlačovej agentúry predkladané generálnym riaditeľom
  • prerokúva a schvaľuje návrh rozpočtu tlačovej agentúry, účtovnej závierky, ako aj návrh na použitie rezervného fondu,
  • prerokúva a schvaľuje výročnú správu o činnosti a hospodárení tlačovej agentúry a predkladá ju na prerokovanie národnej rade v termíne do 30. apríla nasledujúceho kalendárneho roka,
  • volí a odvoláva predsedu správnej rady a podpredsedu správnej rady zo svojich členov,
  • kontroluje hospodárenie tlačovej agentúry a kontroluje nakladanie s jej majetkom,
  • schvaľuje uzatvorenie zmluvy o poskytovaní služieb vo verejnom záujme,
  • určí štatutárny orgán tlačovej agentúry zo zamestnancov tlačovej agentúry, ak sa výkon funkcie generálneho riaditeľa skončí a generálny riaditeľ neurčil svojho zástupcu

GENERÁLNY RIADITEĽ

  • Generálny riaditeľ je štatutárnym orgánom tlačovej agentúry, ktorý riadi jej činnosť a koná v jej mene.
  • Funkčné obdobie generálneho riaditeľa sa začína dňom určeným v rozhodnutí správnej rady o voľbe generálneho riaditeľa a trvá päť rokov. Generálneho riaditeľa možno zvoliť opätovne, najviac na dve po sebe nasledujúce funkčné obdobia.
  • Generálnemu riaditeľovi patrí mesačná mzda rovnajúca sa dvojnásobku platu poslanca národnej rady.
  • Generálny riaditeľ rozhoduje o všetkých otázkach týkajúcich sa tlačovej agentúry, ktoré nepatria do pôsobnosti správnej rady.

Generálny riaditeľ najmä:

  • predkladá správnej rade na schválenie návrhy dlhodobých plánov a koncepcií rozvoja tlačovej agentúry,
  • predkladá správnej rade na prerokovanie a schválenie návrh rozpočtu
  • schvaľuje pracovný poriadok tlačovej agentúry,
  • predkladá správnej rade každoročne do 15. apríla výročnú správu o činnosti a hospodárení tlačovej agentúry,
  • zabezpečuje v určených lehotách vykonanie opatrení navrhnutých správnou radou alebo príslušným kontrolným orgánom na vykonanie nápravy pri porušení povinností tlačovej agentúry ustanovených zákonom alebo osobitným predpisom predkladá správnej rade návrhy na podnikateľské zámery a návrhy

Generálny riaditeľ má právo zúčastňovať sa na všetkých zasadnutiach správnej rady okrem voľby generálneho riaditeľa.

Podmienky na výkon funkcie generálneho riaditeľa

Za generálneho riaditeľa možno zvoliť fyzickú osobu, ktorá

  • je štátny občan Slovenskej republiky, ktorý má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu a je bezúhonný.
  • má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa,
  • má najmenej päťročnú odbornú prax v oblasti riadenia,
  • nesmie vykonávať funkciu v politickej strane alebo politickom hnutí
  • Generálny riaditeľ je povinný bezodkladne písomne oznámiť správnej rade každú zmenu skutočností.

Voľba generálneho riaditeľa

  • generálneho riaditeľa volí správna rada verejným hlasovaním nadpolovičnou väčšinou všetkých hlasov členov správnej rady na základe verejného vypočutia prihlásených kandidátov.
  • oznámenie o verejnom vypočutí na obsadenie funkcie generálneho riaditeľa zverejní správna rada najneskôr 90 dní pred uplynutím funkčného obdobia generálneho riaditeľa v tlači, prípadne v iných hromadných informačných prostriedkoch.
  • ak sa výkon funkcie generálneho riaditeľa skončí pred uplynutím jeho funkčného obdobia, správna rada je povinná do 15 dní od skončenia výkonu funkcie generálneho riaditeľa zverejniť oznámenie o verejnom vypočutí

Správna rada rozhoduje o odvolaní  generálneho riaditeľa nadpolovičnou väčšinou hlasov

všetkých členov správnej rady verejným hlasovaním.

+ Trh – paralelná existencia SITA a TASR

SITA- SITA vznikla ako tlačová agentúra v roku 1997 s cieľom poskytovať aktuálne, vyvážené a politicky nestranné informácie z ekonomického a politického sektora. Spravodajské servisy využívajú slovenské aj zahraničné médiá, štátne inštitúcie, diplomatické misie, banky a ďalšie spoločnosti pôsobiace vo finančnej a kapitálovej sfére, a v iných oblastiach hospodárstva.

kritika zákona o TASR pre obmedzovanie mediálneho trhu, kritika TASR aj ohľadom financovania (definovaná ako verejnoprávny subjekt, no predáva komerčné správy a reklamný priestor – zroj mediálne.sk)

7.                  AUDIOVIZUÁLNY FOND

Poslanie, organizačná štruktúra Audiovizuálneho fondu. Financovanie a hospodárenie Audiovizuálneho fondu. Podmienky a mechanizmus poskytovania finančných prostriedkov na podporu audiovizuálnej tvorby.

 

Zákon z 5. novembra 2008 č. 516/2008 o Audiovizuálnom fonde a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Vznikol 1. januára 2009 a nahradil grantový program Ministerstva kultúry Audiovízia a výrazne rozšíril možnosti a zdroje podpory.

Audiovizuálne dielo – je dielo, ktoré je vnímateľné prostredníctvom technického zariadenia ako rad súvisiacich obrazov, sprevádzaných zvukom (nemusí) a je určený na uvádzanie na verejnosti

Kinematografické dielo – hraný, animovaný, dokumentárny film alebo iné audiovizuálne dielo určené na premietanie v kine

Audiovizuálny fond

  • verejnoprávna inštitúcia na podporu a rozvoj audiovizuálnej kultúry a priemyslu
  • právnická osoba so sídlom v Bratislave

Úlohy fondu

  • umožňovať rozličné formy podpory filmu (dotácie, pôžičky, štipendiá, garancie na úvery)
  • sústreďovať pozornosť na podporu rozvoja infraštruktúry pre audiovizuálnu kultúru a priemysel, napr. na obnovu technológií či kín
  • zefektívniť udeľovanie aj kontrolu financií, úspešní žiadatelia dostávajú peniaze podľa vopred dohodnutých podmienok aj počas dlhšieho obdobia ako 1 rok

Orgány fondu

    1. RADA – štatutárny orgán fondu

– rozhoduje o všetkých záležitostiach fondu (strategické ciele, priority                 a kritéria podpory)

– má 9 členov (vymenúva a odvoláva  ich minister kultúry SR)

– funkčné obdobie je 6 rokov a tá istá osoba môže byť zvolená                              maximálne 2 funkčné obdobia po sebe

    1. DOZORNÁ KOMISIA – dohliada na dodržiavanie povinností fondu, kontroluje riadne hospodárenie fondu, vyjadruje stanoviská k rozpočtu, k návrhom riaditeľa a pod.

      – kontrolný orgán fondu

– 3 členovia (2 volia v tajnom hlasovaní členovia rady, 1 menuje minister            kultúry)

– funkčné obdobie je 4 roky

  1. RIADITEĽ – výkonný orgán fondu

– rozhoduje o poskytnutí podpory (podľa odporúčaní odborných komisií)

– volí a odvoláva ho rada, funkčné obdobie 5 rokov

– v súčasnosti: doc. PhDr. Martin Šmatlák (od roku 2009)

Odborné komisia – posudzujú žiadosti o príspevok, členov menuje a odvoláva rada na 2 roky, má minimálne 5 členov (počet musí byť vždy nepárny)

 

Financovanie fondu

– základom je spojenie verejných financií a príspevky od neštátnych subjektov, ktoré pri svojom podnikaní používajú audiovizuálne diela

– príspevok zo štátneho rozpočtu nesmie byť menší ako celková suma príspevkov týchto piatich prispievateľov do fondu:

  • verejná televízia (5% príjmov z reklamy a telenákupu)
  • súkromné televízie (2% príjmov z reklamy a telenákupu)
  • prevádzkovatelia kín (0,03 € za každú predanú vstupenku)
  • distributéri audiovizuálnych diel (1% z príjmov za distribúciu audiovizuálnych diel, okrem príjmov z kín)
  • prevádzkovatelia retransmisie (1% príjmov za poskytovanie retransmisie)

– 95% z príjmov musí fond použiť na podpornú činnosť a maximálne 5% využíva na vlastnú prevádzku

Fond podporuje:

  • vývoj, tvorbu a produkciu slovenských audiovizuálnych diel vrátane európskych koprodukcií
  • distribúciu, propagáciu a marketingovú podporu audiovizuálnych diel
  • prezentáciu slovenskej kinematografie v zahraničí
  • digitalizáciu kín a technologický rozvoj v audiovízií
  • filmové festivaly a prehliadky
  • výskum a vydávanie odbornej literatúry
  • vzdelávanie, workshopy a tréningy pre profesionálov audiovízií

Hlavné ciele

  • trvalo udržať rozvoj audiovizuálnej kultúry a priemyslu na Slovensku
  • stabilné finančné zdroje a efektívna administratíva
  • transparentnosť a odbornosť v poskytovaní podpory

Audiovizuálny fond poskytuje

  • dotácie – maximálne do výšky 50% rozpočtu výroby audiovizuálneho diela (neplatí, ak je nízkorozpočtové alebo obtiažne audiovizuálne dielo tak výška môže byť až 90%); fond môže v zmluve o poskytnutí upraviť, koľko peňazí získa z príjmov, ktoré zarobí  podporené dielo – až do výšky poskytnutej dotácie
  • štipendiá – viazaná, nenávratná finančná podpora, ktorá sa môže vyplácať jednorazovo alebo opakovane počas presne určeného časového obdobia
  • pôžičky – poskytnuté finančné prostriedky so splatnosťou maximálne do 5 rokov

Poskytnutie dotácie

  • prvoradá je elektronická registrácia žiadateľa, potom je možné vyplniť elektronickú registráciu žiadosti
  • žiadosť treba doručiť osobne, kuriérom alebo zaslať doporučene poštou do dňa uzávierky
  • zaplatenie administratívnej úhrady (0,1% z požadovaných finančných prostriedkov – minimálne 20 €, maximálne 300 €)
  • prílohami žiadosti je popis projektu, celkový rozpočet vrátane kalkulácie nákladov, rôzne doklady a čestné vyhlásenia a iné dokumenty v závislosti od charakteru projektu
  • podmienkou je preukázanie žiadateľa, že je schopný zabezpečiť spolufinancovanie z vlastných alebo iných zdrojov
  • žiadosť posudzuje viacero nezávislých odborných komisií pre jednotlivé programy (komisia môže žiadať o osobnú prezentáciu a explikáciu jeho žiadosti pre členmi komisie)
  • o poskytnutí rozhodne riaditeľ do 60 dní odo dňa doručenia žiadosti (rozhoduje na základe posúdenia odborných komisií)

Fond nepodporuje diela, ktoré by znižovali sebavedomia národa, dehonestovali by rodinu a jej spoločenský význam, znížila by sa nimi citlivosť na neľudské a brutálne správanie a vyvolali by rasovú, náboženskú či národnostnú neznášanlivosť.

Koprodukčný štatút

– udeľuje fond slovenským audiovizuálnym dielam, ktoré sú európskymi filmovými dielami a spĺňajú podmienky podľa Európskeho dohovoru o filmovej koprodukcii podľa zákona

Podmienky na udelenie koprodukčného štatútu:

  • európske dielo musí byť vyrobené v koprodukcii aspoň 3 koproducentov s trvalým pobytom alebo sídlom aspoň v 3 rôznych štátoch
  • musia mať primerané technické a finančné prostriedky a odbornú kvalifikáciu
  • finančný podiel: pri mnohostrannej koprodukcii minimálny podiel je 10% a maximálny 70% z nákladov na výrobu európskeho diela (pri dvojstrannej koprodukcii to je min. 20% a max.80%)
  • súhlas orgánov všetkých zmluvných štátov
  • neudeľuje sa pornografickým dielam, prezentujúce násilie alebo urážajú ľudskú dôstojnosť
  • diela musia byť prezentované v koprodukčných štátoch (štáty sa uvádzajú v úvodných alebo záverečných titulkoch)
  • podanie žiadosti + scenár, zoznam technických a umeleckých vkladov, predpokladaný rozpočte a finančný plán, realizačný plán, koprodukčná zmluva uzatvorená medzi koproducentmi (žiadosť najneskôr 2 mesiace pred plánovaným začatím nakrúcania)

Zdroje:

www.avf.sk

Zákon č. 516/2008 Z.z. o Audiovizuálnom fonde

8.Transparentnosť a pluralita mediálneho trhu

Zásady hospodárskej a publicistickej súťaže na mediálnom trhu. Zabezpečenie transparentnosti a plurality mediálneho prostredia. Regulácia vlastníckych vzťahov a koncentrácie prostriedkov masovej komunikácie na mediálnom trhu.

– rôznorodosť vlastníkov vedie k pluralite informácií a názorov v modernej informačnej spoločnosti
– je dôležité kontrolovať vlastníctvo médií, aby sa moc nesústreďovala v tých istých rukách
– Rada pre vysielanie a retransmisiu musí už pri udeľovaní licencie dohliadnuť na to, aby nové médium nezískalo dominantné postavenie na trhu
– Protimonopolný úrad SR

Transparentnosť a pluralita mediálneho trhu (Z J. Drgonca)

S otázkou slobody prejavu prichádza aj otázka vlastníctva – každý má právo šíriť svoje názory k širokej verejnosti, ale musí na to vlastniť (alebo nejakým spôsobom kontrolovať) masové oznamovacie prostriedky (MOP). Z hľadiska demokracie je dôležité, aby sa pôsobenie MOP nemonopolizovalo v rukách tých, ktorí majú moc.

Štát preto kontroluje najmä sféru vlastníctva masmédií (veľkí vydavatelia majú prirodzene tendenciu mať väčšiu silu a zatláčať do úzadia menších, čo vedie ku koncentrácii a monopolizácii). Veľkí vlastníci masmédií majú veľkú slobodu prejavu, ktorá pohlcuje slobodu prejavu redaktorov a to zasa eliminuje slobodu prejavu obyvateľstva, ktoré má problém dostať svoje názory do mienkotvorných médií. Naopak, viacero vlastníkov vedie k rôznorodosti názorov – rôznorodosť vlastníkov vedie k pluralite informácií a názorov v modernej informačnej spoločnosti.

Zásady hospodárskej a publicistickej súťaže na mediálnom trhu

  1. Vstup na masmediálny trh – Zákon o vysielaní a retransmisii určil Rade pre vysielanie a retransmisiu (RVR) povinnosť dohliadnuť na to, aby žiadateľ o licenciu nezískal dominantné postavenie na trhu; Zákon ďalej vymedzuje majetkové a osobné prepojenie, ktoré má v právomoci Telekomunikačný úrad SR a RVR; Pozri aj Podmienky na udelenie licencie nižšie
  2. Protimonopolné právo – Na SR pôsobí Protimonopolný úrad, jeho kompetencie sú obmedzené z dôvodu bodu 3 (Napr. v 1999-2000 skúmal trhy tlačových agentúr TASR a SITA a odhalil konkurenčné výhody TASR – dobre etablovaná na trhu, finančné prostriedky štátneho rozpočtu, čo komplikuje vstupy nových subjektov na trh)
  3. Ochrana masmediálnej súťaže Ústavou SR – Ústava SR neupravuje v dôvodoch obmedzenia slobody prejavu ochranu hospodárskej súťaže – tzn. kvôli nej nie je možné obmedziť slobodu prejavu a v činnosti masmédií je možná ochrana hospodárskej súťaže len v rámci ústavného práva na slobodu podnikania

Pluralita informácií a priehľadnosť majetkových a personálnych vzťahov vo vysielaní (Zákon 308/2000)

Zákon o vysielaní a retransmisii, 308/2000 Zb. Z.

o          vydavateľ periodickej tlače vydávanej najmenej 5krát do týždňa na najmenej polovici územia SR nesmie byť súčasne vysielateľom s licenciou na multiregionálne alebo celoplošné vysielanie

o          jedna PO alebo FO nesmie byť majetkovo prepojená a viac ako jedným vysielateľom s licenciou na multiregionálne alebo celoplošné vysielanie rozhlasu alebo TV a súčasne nesmie byť majetkovo prepojená s vydavateľom celoštátnej periodickej tlače

o          jedna PO alebo FO môže byť majetkovo prepojená s viacerými vysielateľmi s licenciou na lokálne rozhlasové alebo TV vysielanie alebo regionálne len vtedy, ak vysielanie všetkých spolu môže prijímať najviac 50% z celkového počtu obyvateľov

o          vysielatelia môžu vytvoriť programovú sieť v takom rozsahu, aby ju mohlo prijímať najviac 50% celkového počtu obyvateľov

o          majetkové a personálne prepojenie vysielateľa rozhlasovej alebo TV programovej služby navzájom alebo s vydavateľom celoštátnej periodickej tlače sa zakazuje

Obmedzenie zo zákona o digitálnom vysielaní

  • PO/FO nesmie byť vysielateľom a súčasne poskytovať terestriálny multiplex na území SR (neplatí pre poskytovateľa terestriálneho multiplexu, ktorý je zároveň poskytovateľom monotypovej programovej služby určenej na vlastnú propagáciu).
  • Majetkové a personálne prepojenie medzi oprávnenými vysielateľmi sa zakazuje.
  • Majetkové a personálne prepojenie medzi poskytovateľom terestriálneho multiplexu a vysielateľom sa zakazuje.

Povolené je personálne alebo majetkové prepojenie medzi:
– oprávneným vysielateľom s regionálnou televíznou licenciou, ak poskytovateľ multiplexu poskytuje len miestny multilex

– oprávneným vysielateľom s regionálnou rozhlasovou licenciou, ak poskytovateľ multiplexu poskytuje len miestny multilex

– vysielateľom rozhlasovej programovej služby ak poskytovateľ multiplexu poskytuje terestriálny multiplex len v rozhlasovom alebo analógovom pásme

Pluralita informácií a priehľadnosť majetkových a personálnych vzťahov v činnosti printových masmédií

Zákon o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve určuje obmedzenia slúžiace na zabránenie ovládnutia trhu printových masmédií jednou osobou alebo malou skupinkou osôb. Vydavateľ periodickej tlače je v prvom čísle periodickej tlače vydanej v kalendárnom roku uverejniť oznámenie o štruktúre vlastníckych vzťahov vydavateľa periodickej tlače podľa stavu k 31. decembru.

Podmienky na udelenie licencie (308/2000 Zb. Z.)

(1) Jednej právnickej osobe alebo jednej fyzickej osobe možno udeliť len jednu licenciu na vysielanie televíznej programovej služby alebo jednu licenciu na vysielanie rozhlasovej programovej služby. Táto podmienka neplatí pre udelenie licencie na vysielanie televíznej programovej služby, ktorá je monotypovou programovou službou.

(2) Právnickej osobe možno udeliť licenciu, ak má právnu formu obchodnej spoločnosti, má sídlo na území Slovenskej republiky alebo má na území Slovenskej republiky umiestnenú organizačnú zložku svojho podniku a je zapísaná do obchodného registra; ak má táto právnická osoba právnu formu akciovej spoločnosti, musia jej akcie znieť na meno a musia byť evidované centrálnym depozitárom alebo ich majitelia musia byť zapísaní v zozname akcionárov u centrálneho depozitára.

(3) Fyzickej osobe možno udeliť licenciu, ak má trvalý pobyt alebo dlhodobý pobyt na území Slovenskej republiky a má spôsobilosť na právne úkony v celom rozsahu; ak sa fyzickej osobe udelila licencia, je povinná zapísať sa do obchodného registra.

(4) Na udelenie licencie nie je právny nárok.

(5) Licencia sa udeľuje na

  1. osem rokov na vysielanie rozhlasovej programovej služby,
  2. 12 rokov na vysielanie televíznej programovej služby.

9.             Informačná politika

Ciele a východiská informačnej politiky. Subjekty tvorby a realizácie informačnej politiky. Subjekty informačnej politiky na nadnárodnej úrovni. Uplatňovanie medzinárodnoprávnych záväzkov, smerníc, odporúčaní  a iných dokumnetov Organizácie spojených národov,  Európskej únie, Rady Európy, Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe v informačnej politike a masmediálnej legislative SR.

  • informačná politika:
    • zahŕňa vytyčovanie a plnenie programových cieľov v oblasti informácií a informačnej činnosti
    • alebo využívanie informácií v politike na dosiahnutie určitých zámerov
    • cieľom je regulácia tvorby, rozširovania a využívania informácií
  • subjekty tvorby a realizácie informačnej politiky:
    • na inštitucionálnej úrovni – podnik, súbor pravidiel používania informácií
    • na mestskej/regionálnej úrovni – miestny úrad
    • na národnej úrovni – tu sa IP chápe ako oblasť tvorby a rozširovania informácií, vývoj, regulácia informačnej infraštruktúry, inštitucionálna a právna infraštruktúra regulujúca prístup k informáciám
  • aktuálne otázky:
    • vyrovnanie sa a prisplsobenie sa novým informačným technológiám
    • kontrola obsahu internetu (Facebook, digitalizácia dokumentov…)
    • informačná politika cirkvi a štátu

Informačná politika

S ohľadom na uvedené definovanie všeobecného pojmu politika je zrejmé, že aj chápanie informačnej politiky môže mať viac rozmerov. Informačná politika v sebe môže zahŕňať vytyčovanie a plnenie programových cieľov v oblasti informácií, informačnej činnosti, ale aj využívanie informácií v politike na dosahovanie určitých (vládnych, straníckych) zámerov a výhod, či špecifickú sféru politických informácií, informácií v politike.

Ak politiku chápeme ako proces, resp. metódu záväzného rozhodovania nejakej skupiny ľudí smerujúce k dosiahnutiu určitého cieľa, v prípade takejto informačnej politiky možno cieľ veľmi všeobecne formulovať ako reguláciu tvorby, rozširovania a využívania informácií.  V tomto duchu sa možno s informačnou politikou stretnúť na viacerých úrovniach a vo viacerých formách. Pod úrovňami informačnej politiky rozumieme organizačný, resp. geografický dosah politiky, zatiaľ čo formy predstavujú rozličné spôsoby jej presadzovania, realizácie a záväznosti. Niektoré formy informačnej politiky sa vyskytujú na všetkých jej úrovniach (analýzy, expertízy), iné sú úrovňovo špecifické (štatúty, legislatíva).

Úrovne informačnej politiky sú štyri:

  • inštitucionálna/organizačná/korporačná/(individuálna),
  • miestna/regionálna,
  • národná,
  • medzinárodná/globálna.

Formy informačnej politiky sú početnejšie a uvedený zoznam nie je vyčerpávajúci:

  • legislatíva,
  • výkonné nariadenia,
  • súdne rozhodnutia,
  • analýzy, expertízy,
  • návody a usmernenia/odporúčania,
  • normy,
  • memorandá,
  • organizačné pokyny/štruktúry/štatúty,
  • dohody.

Ďalšie prístupy k chápaniu informačnej politiky v duchu anglického termínu information politics postihujú predovšetkým aspekt využívania a vplyvu informácií v politike. Overdevest napríklad používa termín informačná politika v zmysle strategického využitia informácie v záujme vykonštruovania problému kvôli získaniu výhody v určitom diskurze. V tomto duchu podľa neho môžu napríklad environmentálne mimovládne organizácie a iné občianske skupiny, ktoré sú vyzbrojené vhodnými informáciami, efektívnejšie presadiť požadovanú sociálnu zmenu (Overdevest, 2004).

Aj Jaeger vidí jeden z významov termínu informačná politika v podobnom duchu – ako manipuláciu prístupu k informáciám na politické účely, napr. na krytie akcií a rozhodnutí vládnej administratívy alebo ochranu záujmov určitých mocenských skupín, ktoré podporujú vládu. Konkrétne v tomto zmysle kritizuje kroky, ku ktorým došlo v USA za vlády Georgea Busha (Jaeger, 2007).

Informačnú politiku však možno vnímať aj cez konkrétnu politickú silu, definujúcu prax či koncepciu fungovania informácií v spoločnosti. Takouto otázkou môže byť napríklad spravodlivá distribúcia a riadenie dát na elektronickej sieti, otázka, ktorá získala v poslednom čase dostatočnú pozornosť a podporu na to, aby jej navrhovateľka Amelia Andersdotterová bola v roku 2009 zvolená do Európskeho parlamentu za Švédsku pirátsku stranu. Podstata tohto politického prúdu spočíva v utopickom ideáli voľnej kultúry, ktorý sa aplikuje na voľné rozširovanie informácií a zábavy na webe, ale aj na otázky ochrany užívateľov siete pred kontrolou zo strany všadeprítomného elektronického štátu či súkromnej korporácie. Andersdotterová v tejto súvislosti dokonca používa termín gestapo 2.0. Konkrétne snaženie tejto politickej sily je orientované na vyvíjanie tlaku na zmenu v európskej obchodnej politike, najmä s ohľadom na intelektuálne vlastníctvo, a spravodlivý vzťah ku krajinám tretieho sveta (Keen, 2009).

Za informačno-politickú agendu sa dá tiež považovať otázka, ako zaangažovať ľudí, najmä mladých, na politickej komunikácii a demokratickom procese v spoločnosti. Je pochopiteľné, že v súčasnosti sa za hlavný nástroj riešenia tohto problému považujú informačné a komunikačné technológie. Oates predpokladá aplikáciu takých špecifických technológií, ako sú webové verejné informačné kiosky, elektronické občianske fóra či elektronické voľby a hlasovanie. Všetky tieto nástroje majú napomôcť realizáciu takzvanej elektronickej politiky (e-enabled political process) a elektronickú demokraciu (e-democracy) (Oates, 2003).

Viaceré dimenzie informačnej politiky úzko súvisia s pokrokom v oblasti informačných a komunikačných technológií a ich využívaním v širokej škále sociálnych procesov vrátane tých politických. Princípy informačnej politiky súvisiacej s aplikáciou technológií však možno sledovať aj na úrovni organizácií v procesoch, ktoré sa zvyknú označovať ako informačný manažment. Práve odborníci z oblasti informačného manažmentu organizácií zdôrazňujú, že jedným zo základných predpokladaných prínosov zavádzania informačných technológií bolo to, že mali pôvodne stimulovať voľný informačný tok a eliminovať fungovanie organizácií na princípoch hierarchie, dodnes však v organizáciách často pozorujeme opačný efekt. Jedným z dôvodov tohto stavu je, že postupne s tým, ako sa informácia stávala čoraz dôležitejšou organizačnou hodnotou, bola príliš cenná na to, aby sa niektorí manažéri vzdali jej kontroly. Zároveň však platí, že na to, aby mohli byť informačne založené organizácie úspešné, musia nevyhnutne „spútať silu politiky“ a nechať pracovníkov slobodne využívať informácie (Davenport, 1992).

Ako konštatujú viacerí autori (napr. Jaeger, Braman), narastajúci význam informácie má za následok, že informačná politika má výrazný vplyv aj na iné formy štátnej či verejnej politiky. Aj keď informačnú politiku v zmysle ovládania prístupu k informáciám možno považovať za jednu z najstarších foriem vládnutia, v druhej polovici 20. storočia došlo k zásadnej zmene v tom, že vlády cieľavedomo, explicitne a konzistentne kontrolujú tvorbu, spracovanie, toky a využívanie informácií, aby mohli vykonávať svoju moc (Braman, 2007).

V širšom kontexte teda informačná politika súvisí s ďalšími „informačne“ založenými oblasťami spoločenského, ekonomického a kultúrneho života, ktoré možno takisto považovať za predmet záujmu informačnej politiky v niektorom z jej významových odtieňov. Patria sem napríklad:

  • ekonomika a voľná súťaž na trhu,
  • vzdelávanie,
  • gramotnosť, či špecifickejšie mediálna gramotnosť,
  • kultúra a kultúrne dedičstvo,
  • veda a vedecká komunikácia,
  • vnútroinštitucionálna komunikácia,
  • pracovný trh,
  • národná bezpečnosť,
  • jurisdikcia, resp. národná/štátna suverenita,
  • informačná spoločnosť a všetko, čo s ňou súvisí.

 

Informačná politika a prístup k informáciám

Oblasť spoločensko-politického života, ktorú informačná politika ovplyvňuje najpriamočiarejšie, je prístup k informáciám a fungovanie spoločenskej verejnej sféry, resp. verejného priestoru. Koncept verejnej sféry je významnou súčasťou filozofického učenia Jürgena Habermasa, jedného z najvýznamnejších predstaviteľov frankfurtskej školy. Verejná sféra sa zvyčajne chápe ako priestor v spoločnosti, ktorý je nezávislý od štátnej moci i od privátnych, korporačných vplyvov, v rámci ktorého môže informácia voľne tiecť a kde sa môže otvorene debatovať o veciach verejných (Corner, 1994). Táto sféra je mimoriadne dôležitá pre ochranu občianskych slobôd, ktoré sa považujú za základ modernej demokracie. Tvoria ju také – dnes už vo väčšine krajín samozrejmé – formy informačných systémov, ako je verejná tlač, verejné fóra, verejné školy, knižnice a iné prostriedky slobodného diskurzu o sociálnej a politickej informácii.

Možno teda konštatovať, že základným predpokladom i účelom verejnej sféry je zabezpečiť slobodný prístup k informáciám. Demokracia ako politický systém je postavená na premise, že občania sú dostatočne vzdelaní, resp. informovaní na to, aby dokázali zohrávať inteligentnú úlohu v participácii na moci a v rozhodovaní. Vzťah medzi prístupom k informáciám a širokou demokratickou participáciou občanov na správe vecí verejných spočíva v splnení troch čiastkových podmienok:

  • zabezpečenie prístupu k informáciám o právach a o tom, ako ich využiť vo verejnej sfére,
  • zabezpečenie prístupu k informáciám o jednotlivých sociálnych a politických otázkach tak, aby si občania boli schopní vytvoriť na ne vlastný názor,
  • zabezpečenie komunikačných kanálov na formulovanie týchto názorov a na ich výmenu (Murdock, 1989).

V tomto kontexte však prístup k informáciám treba vidieť o niečo širšie, nielen ako pasívnu možnosť občana dostať sa k potrebným informáciám, ale v aktívnejšom zmysle ako „existenciu masívneho systému, ktorým sa informácie sprístupňujú občanom a ktorý disponuje zodpovedajúcimi úložnými a komunikačnými zariadeniami“ (knižnice, databázy a pod.).

Informačná politika definujúca pravidlá v oblasti verejného prístupu k informáciám zvyčajne stanovuje, ktoré typy informácií sú sociálne akceptovateľné a ktoré sú znevýhodňované či zakázané. Konkrétnejšie informačná politika určuje:

  • ktorá informácia nemôže byť prístupná,
  • ku ktorej informácii môže mať prístup jednotlivec,
  • ku ktorej informácii môžu mať prístup určité sociálne skupiny,
  • ku ktorej informácii môžu poskytnúť prístup organizácie,
  • ku ktorej informácii musí poskytnúť prístup vláda,
  • ku ktorej informácii nemusí poskytnúť prístup vláda,
  • ku ktorej informácii o občanovi môže mať prístup vláda (Jaeger, 2007).

Vo väčšine demokratických krajín sú princípy informačnej politiky zameranej na podporu prístupu k informáciám často súčasťou ústavy. Tak je to aj v prípade Spojených štátov amerických, kde sa otázky slobody slova, prejavu a zhromažďovania, vytvorenie poštovej služby, patentového úradu a schémy na ochranu intelektuálneho vlastníctva či zachovanie náboženskej slobody objavili už v ústave z roku 1787.

Je pochopiteľné, že slobodný prístup k informáciám, ktorý sa v štandardnej historickej epoche javí ako katalyzátor rozvoja demokratického systému, môže mať v iných podmienkach odlišný význam. Typickým príkladom takéhoto posunu hodnôt je vojnová situácia, pri ktorej sa rozsah voľne šíriteľných informácií z dôvodov národnej/štátnej bezpečnosti limituje. Informačná politika štátu, podobne ako demokracia samotná, sa v takýchto prípadoch modifikuje do takej podoby, aby voľné šírenie informácií v spoločnosti nepredstavovalo hrozbu.

Problematiku práva na informácie v kontexte informačnej politiky možno vidieť aj kritickejším okom a objaviť jej kontroverznejšie stránky, tak ako to robí napríklad Bramanová. V čase, keď vznikla americká ústava, ochrana slobody prejavu bola špecifickým bodom v legislatívnom systéme krajiny, ktorému dominovala politika pre oblasť ekonomiky či obrany. V súčasnosti sa však právo, podobne ako ekonomika, spoločenský život, práca či oddych, stalo „informačne intenzívnym“. Ak Ústava USA ochraňovala komunikáciu najmä preto, aby umožnila politickú formu demokracie, dnes platí, že väčšina zákonov pre oblasť informácií, informačných technológií a obsah slúži aj/alebo hlavne na iné účely. Mnohé zákony, ktoré vyzerajú ako informačne orientované, v skutočnosti reflektujú priemyselné či ekonomické záujmy – podľa Bramanovej možno do tejto kategórie zaradiť aj autorskoprávnu legislatívu. Záver je z hľadiska vnímania práva ako mocenského nástroja jednoznačný – ak sa nejaký informačný či technologický problém definuje ako ekonomický či priemyselný, princípy ochrany slobody prejavu a iné dôležité ústavné práva sa až tak zásadne neuplatňujú (Braman, 2007).

Informačná politika na úrovni podniku/organizácie

Je pochopiteľné, že o niečo pragmatickejšie sa k definovaniu informačnej politiky pristupuje na úrovni podniku, resp. organizácie. Bobrovnikov pri charakterizovaní informačnej politiky kladie väčší dôraz na elektronickú komunikáciu. Vo svojej krátkej analýze používa striedavo anglické termíny politics aj policy a chápe informačnú politiku ako formulovanie vízie toho, aké informácie o organizácii a v akej postupnosti by mali byť prezentované internetovým užívateľom. V širšom ponímaní definuje tento pojem vo význame súboru pravidiel zaobchádzania s informáciami v rámci podniku.

Bobrovnikov zdôrazňuje význam troch základných premenných, tzv. informačných kvalifikátorov pri formulovaní princípov informačnej politiky organizácie v už uvedenom zmysle:

  1. miera dostupnosti informácie – z tohto hľadiska možno informácie rozdeliť na dôverné, oficiálne/služobné a verejné,
  2. hodnota informácie – odvíja sa od vzťahu informácie vzhľadom na hlavnú aktivitu spoločnosti, pričom platí aj časová závislosť – hodnota klesá s plynutím času,
  3. vzťah informácie k aktivitám spoločnosti – klasifikácia podľa jednotlivých oblastí činnosti organizácie a ich významu.

Cieľom informačnej politiky je potom prezentovať efektívne nástroje a pravidlá, ktoré pomôžu zákazníkom odhadnúť dôležitosť získanej informácie a využiť ju na realizáciu záujmov spoločnosti, ale aj ich vlastných záujmov (Bobrovnikov, 2003).

Termín informačná politika v podmienkach organizácie sa však používal už dávnejšie. Rabenseifer ním na začiatku 90. rokov 20. storočia pomenúval sústavu zásad, spolu s komplexom opatrení na ich uplatňovanie. Zvyčajne sa tieto zásady a opatrenia týkajú takých oblastí fungovania organizácie, resp. informačného systému, akými sú:

  • systém správy dát,
  • služby informačného centra používateľom,
  • organizácia operatívneho riadenia činnosti informačného systému,
  • zásady zaobstarávania hardvéru a softvéru,
  • obmedzenia v používaní všeobecného softvéru (operačné systémy, programovacie jazyky, databázové systémy a pod.),
  • pravidlá na projektovanie a programovanie aplikačných úloh (štandardy, dokumentácia, kontrola kvality, záväzné postupy a metódy a pod.),
  • národné a medzinárodné odporúčania a štandardy hlavnej činnosti organizácie (Rabenseifer, 1993).

Účelom takto systémovo koncipovanej informačnej politiky je zabezpečiť, aby sa rozhodnutia vedenia organizácie, týkajúce sa informačného systému, neuskutočňovali pod tlakom udalostí alebo záujmových skupín, ale systematicky a plánovane ako súčasť akcií vedúcich k vopred stanoveným cieľom.

Na inštitucionálnej úrovni definoval informačnú politiku aj Jacobides ako zbieranie a využívanie výkonových informácií v situáciách delegovanej autority na podporu výkonných rozhodnutí a určenie odmien a stimulov. V takomto chápaní je monitorovanie aktivít a výkonov v organizácii kľúčovým komponentom informačnej politiky. Formulovanie princípov informačnej politiky sa vníma ako nástroj, ktorý poskytuje možnosť premyslieť organizačné štruktúry a systém stimulov a preskúmať štruktúru delegovania právomocí a vnútorných vzťahov (Jacobides, 2001).

Pochopiteľne, vymedzenie informačnej politiky na úrovni organizácie má zväčša odlišné dimenzie v podmienkach nekomerčných subjektov, napríklad knižníc. V takomto prostredí sa kladie menší dôraz na faktory informačného manažmentu, oveľa viac sa zdôrazňuje aspekt zabezpečenia prístupu či služby. Podľa materiálu British Columbia Library Association informačná politika určuje, aké druhy informácií sa v organizácii zbierajú, vytvárajú, organizujú, uskladňujú, sprístupňujú, rozširujú a uchovávajú. Ďalej definuje také princípy ako – kto môže informáciu použiť, či sa za prístup platí a aká je cena informácií. Zvyčajne sa tieto pravidlá vzťahujú na prácu s vládnymi informáciami, informačná politika však stanovuje aj pravidlá, v rámci ktorých fungujú súkromní poskytovatelia informácií a médiá. V tomto zmysle informačná politika zahŕňa nasledujúce oblasti:

  • gramotnosť,
  • centralizácia a distribúcia spravovania spoločnosti,
  • informácia – jej tvorba a využívanie,
  • sloboda prístupu k informáciám,
  • ochrana súkromia,
  • práva intelektuálneho vlastníctva,
  • uchovávanie archívnych kópií materiálov (BCLA, 2003).

Vládna a štátna informačná politika

Niekedy sa ako samostatný typ informačnej politiky vyčleňuje vládna, resp. štátna informačná politika (government information policy), teda politika, ktorá sa realizuje na úrovni štátneho celku a definuje ju vláda ako reprezentant najvyššej výkonnej moci v krajine alebo parlament ako najvyšší zákonodarný orgán.

Shapiro chápe tento pojem širšie a zahŕňa do jeho rámca tri základné zložky:

  1. oblasť tvorby a rozširovania informácií, ktoré vláda vytvára pri svojej činnosti, pri spravovaní štátu,
  2. vývoj, regulácia a využívanie informačnej infraštruktúry (internet, telefónny systém, vysielanie, školy, knižnice…),
  3. inštitucionálna a právna infraštruktúra regulujúca prístup k informáciám (medzivládne dohody, pravidlá v oblasti súkromia, antitrustové zákony, štandardizácia, kódovanie a bezpečnosť, intelektuálne vlastníctvo atď.) (Shapiro, 1997).

McClure vymedzuje vládnu informačnú politiku ako súbor špecifických cieľov, ktoré formuluje vláda na účel definovania tvorby, prístupu, manažovania, výmeny, bezpečnosti, zobrazovania, zbierania a iného využívania informácií (McClure, 2008). Vládna informačná politika má množstvo dôsledkov pre každodennú informačnú prax v krajine. Do značnej miery napríklad ovplyvňuje implementáciu informačných a komunikačných technológií, môže vytvárať rozdiely v postavení určitých typov aktérov v podobe výhod a nevýhod vo vzťahu k informáciám a ich využívaniu, ovplyvňuje iné systémy politík, riadi fungovanie inštitúcií, určuje parametre vládnych informačných aktivít, významne ovlyvňuje politické, spoločenské a ekonomické podmienky práce s informáciou.

Skúsenosti s vládnou informačnou politikou napovedajú, že cieľom politických aktivít nie vždy je podpora rastu a implementácia nových technológií súvisiacich s informáciou, v niektorých prípadoch ide skôr o obmedzovanie prístupu k vybraným typom informácií. Vo všeobecnosti však platí, že nové informačné a komunikačné technológie často nútia vlády meniť politiku tak, aby sa vyrovnávala s novým technologickým prostredím.

Túto technologickú determináciu práva reflektoval ešte v 90. rokoch 20. storočia Reidenberg a formuloval ju v podobe konceptu tzv. Lex informatica (informatický zákon), ktorý odzrkadľuje princíp formulácie pravidiel informačnej politiky cez technológie. Vychádza pritom z analógie k situácii stredovekých pocestných kupcov, ktorých činnosť riadil tzv. Lex Mercatoria, obchodný zákon, ktorý bol nezávislý od pravidiel lokálnych mocipánov a jeho cieľom bolo zabezpečenie základnej „férovosti“ vo vzťahoch medzi obchodníkmi. Problémom v oblasti sieťovej komunikácie v globalizovanom svete je tiež často slabá harmonizácia legislatívy na medzinárodnej úrovni. Navyše technológie na jednej strane vytvárajú potenciálne konflikty tým, že stavajú do protikladu aktuálne technologické možnosti a tradičnú legislatívu, no na druhej strane sú schopné aj ponúkať nové riešenia pre pravidlá informačnej politiky. Ako príklad možno spomenúť metadáta či rozličné komunikačné schémy a protokoly, ktoré poskytujú nástroje na podporu riešenia viacerých pálčivých problémov súčasnej komunikácie – filtrovanie/selektovanie obsahu, anonymizácia používateľov, kontrola zaobchádzania s dielom a podobne.

Na základe uvedeného Reidenberg identifikuje 3 základné oblasti informačnej politiky ako súčasť spomínaného Lex informatica:

  • zaobchádzanie s obsahom,
  • zaobchádzanie s osobnými informáciami,
  • ochrana vlastníckych práv (Reidenberg, 1998).

Ako sme už konštatovali, jedným zo základných prejavov informačného veku je skutočnosť, že legislatívne prostredie moderných krajín je doslova preplnené zákonmi a normami, ktoré súvisia s informáciami a komunikáciou. Dokladom toho je napríklad skutočnosť, že počas zasadnutia 107. kongresu v USA (roky 2001 – 2003) bolo podľa oficiálnych štatistík prerokovávaných viac ako 600 zákonov súvisiacich len s internetom (Braman, 2004).

Informačná a komunikačná, resp. mediálna politika

Z predchádzajúcich podkapitol je zrejmé, že informačnú politiku do značnej miery formuje snaha určitej organizácie, spoločnosti či štátu vyrovnať sa s využívaním nových technológií v informačných a komunikačných procesoch. Na základe toho sa v odbornej literatúre niekedy zvyknú uvádzať samostatné termíny informačná a komunikačná politika, resp. technologická politika („information communications and technology policy“). V zásade však tento termín reflektuje ten istý obsah ako informačná politika vo všeobecnosti, prípadne o niečo užšie chápanie v podobe politiky zavádzania a využívania informačných a komunikačných technológií v organizácii (Bound, 2006).

V podstatne užšom a historicky už zrejme prekonanom význame možno v tomto kontexte používať aj termín telekomunikačná politika, ktorý postihuje pravidlá fungovania telefónnych, káblových, satelitných a bezdrôtových transmisií a počítačových sietí (napr. BCLA, 2003).

Obsah pojmu IKT politika si možno priblížiť na príklade prístupu ICT Programme Committee Európskej únie, ktorý pracuje na implementácii 7. rámcového programu (projektovaného na roky 2007 – 2013) Európskej komisie pre výskum a technologický rozvoj. Work programme na roky 2009 – 2010 obsahoval 10 základných výskumných priorít, ktoré odrážajú primárne zameranie rozvoja informačných a komunikačných technológií v európskom priestore. Priority a ich špecifikácie boli formulované takto:

  1. prekonávanie technologických prekážok a posilňovanie priemyselných predností Európy – budovanie sieťovej a servisnej infraštruktúry, kontextovo orientovaných a ľahko využiteľných IKT systémov;
  2. aplikácia IKT pri riešení socio-ekonomických výziev Európy – digitálne knižnice a obsah, udržateľná a personalizovaná zdravotná starostlivosť, environmentálna udržateľnosť, široká účasť na vláde;
  3. Joint technology initiative – prepájanie úsilia verejného a súkromného sektora na získanie väčšieho objemu investícií do vedy a výskumu;
  4. vývoj globálnych partnerstiev;
  5. zahrnutie malých a stredných podnikov do rozvoja inovácií;
  6. prispievanie k európskym a globálnym štandardom;
  7. podpora využitia internetového protokolu verzia 6 (Ipv6) – okrem iného s cieľom rozšírenia adresovacieho priestoru internetu;
  8. zapojenie používateľa do výskumného cyklu – dôraz na užívateľsky orientované metodológie, vytváranie tzv. Living Labs („živé laboratóriá“) orientovaných na prekonanie priepasti medzi technológiami a aplikáciami;
  9. socio-ekonomická dimenzia IKT – aplikácia technológií vyžaduje zručnosti a znalosti užívateľov, má vplyv na rast, produktivitu a znalostný kapitál;
  10. európska technologická platforma (ETP) v IKT – prepojenie priemyselných a akademických výskumných kapacít Európy s dôrazom na koordináciu výskumu (European, 2009).

Aktuálne otázky informačnej politiky:

Kontrola obsahu internetu – jednoduché pojednávanie o tom, či je už dnes možné dať na internet všetko? Založiť blog, stránku a písať si čo chceme? Každý môže robiť s informáciami čo chce?

Facebook a aktuálne kauzy o ochrane súkromia

Právne otázky digitalizáce dokumentov. Copyright a jeho uplatňovánie v elektronickom šírení dokumentov

Mediálna politika cirkvi a štátu (všetci vieme, že aj cirkev razí politiku šírenia „svojich info“ napríklad počas volieb)

Tlačová  rada

Predmet činnosti :

  1. Podpora a ochrana práv verejnosti na pravdivé, overené a odborne fundované informácie.
  2. Dohliadanie na dodržiavanie etických zásad novinárskej práce v periodikách vydávaných na Slovensku a posudzovanie sťažností na porušovanie týchto zásad.
  3. Dohliadanie na dodržiavanie slobody tlače a voľného prístupu k zdrojom informácií.

Činnosť rady

  1. Tlačová rada Slovenskej republiky (ďalej len „rada“) je nezávislý orgán, ktorý  rozhoduje a

zaujíma stanoviská  len na základe vedomia a svedomia členov rady v súlade s Kódexom novinárskej etiky

  1. Rada je výkonný  orgán Asociácie na ochranu novinárskej etiky v Slovenskej republike.

Rada má sedem členov, ktorých menuje a odvoláva Zbor zástupcov členov asociácie na základe vzájomnej dohody, funkčné obdobie členov rady je šesťročné.

Členstvo v rade je nezlučiteľné s funkciou ústavného činiteľa, ministra alebo vedúceho iného ústredného orgánu štátnej správy a ich námestníkov a s funkciou člena Rady SR pre vysielanie a retransmisiu, Rady Slovenskej televízie a Rozhlasovej rady. Členovia rady nesmú mať funkcie v politických stranách alebo politických hnutiach, ani nesmú aktívne vystupovať v mene týchto strán a hnutí alebo pôsobiť v ich prospech., ďalej nesmú byť štatutárnymi orgánmi, alebo členmi štatutárnych orgánov spoločností, ktoré pôsobia v oblasti oznamovacích prostriedkov, ani zastupovať ich obchodné záujmy, ktoré by mohli byť v rozpore s výkonom ich funkcie, alebo by mohli nepriamo ovplyvňovať ich nestrannosť a objektivitu rozhodovania

Organizácia a hospodárenie rady

Členstvo v rade je čestná funkcia, za ktorú členom patrí verejné uznanie.

Činnosť rady a jej sekretariátu je hradená z príspevkov členov asociácie, dotácií a darov. Rada hospodári na základe rozpočtu, ktorý schvaľuje Zbor zástupcov členov asociácie na

návrh rady.

Spoločné, prechodné  a záverečné ustanovenia

  1. Rada vo svojej činnosti spolupracuje s redakciami, vydavateľstvami a novinármi pri riešení  otázok novinárskej etiky a pôsobí na nich svojimi odporučeniami na zlepšenie stavu v tejto oblasti. V zásade zverejňuje svoje rozhodnutia a stanoviská. Podľa potreby spolupracuje aj so štátnymi orgánmi a inštitúciami,

ako aj s medzinárodnými organizáciami a inštitúciami, ktorých činnosť súvisí

s dodržiavaním zásad novinárskej etiky. Pôsobnosť rady sa vzťahuje aj na novinárov, redakcie a vydavateľstvá, ktoré nie sú členmi

zúčastnených strán.

Pôsobnosť  Ministerstva kultúry Slovenskej republiky v oblasti médií  a audiovízie

Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy, výkon štátnej správy v oblasti médií, audiovízie a autorského práva zabezpečuje v súlade s pôsobnosťou ministerstva, všeobecne záväznými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami sekcia médií, audiovízie a autorského práva.    

Pôsobnosť a kompetencie sekcie médií, audiovízie a autorského práva: (z tohto si vyberte nejaké dve-tri múdre vety..)

  • vypracúva návrhy všeobecne záväzných právnych predpisov pre oblasť médií, audiovízie a autorského práva, pripravuje stanoviská na rokovanie vlády SR v súvislosti s poslaneckým návrhmi
  • pripravuje podkladové materiály k plneniu úloh vyplývajúcich rezortu kultúry z vládnych i medzinárodných dokumentov pre oblasť médií, audiovízie a autorského práva
  • v spolupráci s útvarmi  medzinárodnej spolupráce sa zúčastňuje na príprave koncepčných návrhov a podkladov k medzinárodným bilaterálnym a multilaterálnym kultúrnym dohodám a vykonávacím plánom za oblasť médií, audiovízie a autorského práva a v európskom kontexte koordinuje medzinárodné kontakty a priamu spoluprácu príslušných inštitúcií, pripravuje podklady pre prezentáciu slovenskej audiovizuálnej tvorby v zahraničí,
  • v rámci koncepčnej činnosti spolupracuje s ústrednými orgánmi štátnej správy,  s profesijnými združeniami, mimovládnymi inštitúciami, samosprávami miest a obcí
  • vypracúva analytické a odborné stanoviská k predmetnej oblasti, ako aj stanoviská k podnetom orgánov štátnej správy a súdov, profesijných organizácií, k žiadostiam občanov a verejnosti
  • podieľa sa na príprave koncepcie štátnej politiky pre oblasť médií a audiovízie, na príprave strategických vládnych dokumentov zameraných na podporu pôvodnej audiovizuálnej tvorby, činnosť a postavenie verejnoprávnych médií, prechod z analógového na digitálne vysielanie
  • vedie agendu udeľovania koprodukčných štatútov podľa Európskeho dohovoru o filmovej koprodukcii
  • vykonáva koordinačno-kontrolnú činnosť účelného výkonu kolektívnej správy, koordinačnú činnosť podporným programov Európskej únie vo vzťahu k duševnému vlastníctvu za rezort kultúry
  • zastupuje Slovenskú republiku v pracovných skupinách Rady Európy a vo Svetovej organizácii duševného vlastníctva (WIPO) v oblasti autorských práv,
  • vykonáva štátny dohľad vrátane prvostupňového rozhodovania v správnom konaní v oblasti audiovízie, periodickej tlače, povinných výtlačkov periodickej tlače a rozmnoženín audiovizuálnych diel a kolektívnej správy práv
  • organizačne a administratívne zabezpečuje činnosť Rady ministra pre masmédiá
  • zastupuje ministerstvo a podieľa sa na činnosti medzirezortnej skupiny pre digitálne vysielanie v Slovenskej republike
  • koncepčne a organizačne spolupracuje pri príprave grantových programov štátnej podpory v oblasti audiovízie, v rámci vecnej pôsobnosti zabezpečuje činnosť odbornej komisie programu Audiovízia, vytvára a zabezpečuje administratívno-technickú a personálnu stránku grantovej agendy
  • vedie evidenciu slovenských audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckého výkonu a multimediálnych diel, osôb pôsobiacich v oblasti audiovízie a eviduje periodickú tlač
  • zabezpečuje štatistické zisťovanie za oblasť rozhlasového a televízneho vysielania, periodickej tlače a audiovízie

Sekcia médií, audiovízie a autorského práva sa podľa pôsobnosti člení na:

  • odbor mediálneho práva a audiovízie
  • odbor autorského práva a kinematografie

médiá a audiovízia

Sekcia plní hlavné úlohy a ciele štátnej politiky v oblasti médií a audiovízie, pripravuje návrhy legislatívnych zámerov, všeobecne záväzných právnych predpisov a riadiacich aktov ministerstva v oblasti médií a audiovízie, navrhuje systémové riešenia a vytvára koncepcie rozvoja mediálneho a audiovizuálneho prostredia v Slovenskej republike a koordinuje činnosti pre oblasť systematickej obnovy audiovizuálneho dedičstva v Slovenskej republike. Do kompetencie sekcie spadá koncepčná činnosť pre oblasť rozhlasového a televízneho vysielania, periodickej tlače a audiovízie, sekcia predkladá návrhy zásadných dlhodobých a výhľadových koncepcií, monitoruje vývojové tendencie pre danú oblasť a vypracúva podkladové materiály, stanoviská a rozhodnutia pre oblasť regulácie elektronických médií a ochrany maloletých, analyzuje stav v príslušnej oblasti, spracúva stanoviská a rozbory k podnetom, návrhom a námetom profesijných inštitúcií a verejnosti. V spolupráci so sekciou medzinárodnej spolupráce predkladá koncepčné návrhy a podklady k medzinárodným kultúrnym dohodám, spolupodieľa sa na vypracúvaní návrhov a námetov pre medzinárodnú spoluprácu, na príprave zahraničných podujatí celoštátneho významu, zúčastňuje sa na práci kontaktných a riadiacich výborov a expertných skupín Európskej komisie a Rady Európskej únie v oblasti audiovízie a médií, zastupuje Slovenskú republiku v Riadiacom výbore pre služby v informačnej spoločnosti a v ďalších expertných skupinách.

štatistické zisťovanie

Sekcia je gestorom štatistického zisťovania pre oblasť rozhlasového a televízneho vysielania, oblasť audiovízie a periodickej tlače. Formou štatistických výkazov sú získavané údaje o rozsahu vysielania, územného dosahu a charaktere programovej služby, údaje o pôvodných audiovizuálnych dielach, exporte filmov, rozsahu a druhoch distribuovaných diel pre kiná, video a DVD požičovne, údaje o činnosti a produkcii kín, filmových klubov, DVD a videopožičovní a údaje o periodicite vydávania novín a časopisov, jazyku vydávania, územnom rozsahu rozširovania, obsahovom zameraní a cieľovej skupine, ktorej je periodická tlač určená.

evidencie pre oblasť audiovízie a periodickej tlače

Do kompetencie sekcie v zmysle zákona č. 343/2007 Z. z. o podmienkach evidencie, verejného šírenia a uchovávania audiovizuálnych diel, multimediálnych diel a zvukových záznamov umeleckých výkonov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (audiovizuálny zákon) spadá evidencia slovenských audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckého výkonu a multimediálnych diel a evidencia osôb pôsobiacich v audiovízii a v zmysle zákona č. 167/2008 o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) evidovanie periodickej tlače, sekcia priebežne prijíma a uschováva povinné výtlačky periodickej tlače, ktoré v zmysle zákona č. 212/1997 Z. z. o povinných výtlačkoch periodických publikácií, neperiodických publikácií a rozmnoženín a audiovizuálnych diel zasielajú vydavatelia ministerstvu.

autorské právo

Sekcia plní hlavné úlohy a ciele štátnej politiky v oblasti autorského práva, najmä vypracúva návrhy legislatívnych zámerov, všeobecne záväzných právnych predpisov v danej oblasti. Sekcia vypracúva podkladové materiály a stanoviská pre konanie súdov v sporoch v oblasti autorského práva a práv súvisiacich s autorským právom a vykonáva dohľad nad výkonom kolektívnej správy práv podľa Autorského zákona. Sekcia spolupracuje s príslušnými štruktúrami Európskej únie a Rady Európy, ako aj s inými medzinárodnými organizáciami zameranými na ochranu autorského práva a práv súvisiacich s autorským právom a zúčastňuje sa na práci kontaktných a riadiacich výborov a expertných skupín Európskej komisie a Rady Európskej únie v oblasti autorských práv. Sekcia spracúva a sprostredkúva informačné a analytické materiály v oblasti duševného vlastníctva právnickým osobám a fyzickým osobám v Slovenskej republike a vyjadruje sa k návrhom medzinárodných zmlúv, dohovorov a dohôd vypracovaných a predkladaných ministerstvom z oblasti duševného vlastníctva.

Subjekty informačnej politiky na nadnárodnej úrovni. Uplatňovanie medzinárodnoprávnych záväzkov, smerníc, odporúčaní  a iných dokumentov Organizácie spojených národov,  Európskej únie, Rady Európy, Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe v informačnej politike a masmediálnej legislatíve SR.

Subjekty IP na nadnárodnej úrovni: medzinárodné organizácie

Nástroje subjektov IP na nadnárodnej úrovni: medzinárodné dohovory

 

Medzinárodnoprávne východiská

V tejto postupnosti: OSN, Rada Európy, Európsky parlament a Rada Európskej únie, OBSE

Všeobecná deklarácia ľudských práv –  bola prijatá v roku 1948 OSN, v článku 19. sa hovorí:

Každý má právo na slobodu presvedčenia a prejavu, toto právo nepripúšťa, aby niekto trpel ujmu za svoje presvedčenie a zahrňuje právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky akýmikoľvek prostriedkami bez ohľadu na hranice.

Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach prijalo Valné zhromaždenie OSN ako rezolúciu č. 2200 A (XXI) dňa 16. decembra 1966. V Slovenskej republike nadobudol tento pakt platnosť 3. marca 1976 a je ním viazaná na základe podpísania nástupu do práv predchodcu, ktorý zmluvu ratifikoval. V prípade nášho štátu bola týmto predchodcom Československá federatívna republika, ktorá pakt prostredníctvom prezidenta podpísala už v roku 1975. V roku 1991 pristúpila ČSFR navyše k Opčnému protokolu, ktorý pôvodný pakt doplnil o procedúru individuálnych sťažností.

V Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach je ukotvená sloboda tlače a prejavu v nadväznosti na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, a to konkrétne v článku 19:

„(1) Každý má právo zastávať svoj názor bez prekážky.

(2) Každý má právo na slobodu prejavu; toto právo zahŕňa slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky každého druhu, bez ohľadu na hranice, či už ústne, písomne alebo tlačou, prostredníctvom umenia alebo akýmikoľvek inými prostriedkami podľa vlastnej voľby.

(3) Užívanie práv uvedených v odseku 2 tohto článku nesie so sebou osobitné povinnosti a zodpovednosť. Môže preto podliehať určitým obmedzeniam, tieto obmedzenia však budú len také, aké ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné:

  1. a) na rešpektovanie práv alebo povesti iných;
  2. b) na ochranu národnej bezpečnosti alebo verejného poriadku alebo verejného zdravia alebo morálky.

Podľa vybraných noriem medzinárodného práva kontroluje dodržiavanie uvedených ľudských práv Výbor pre ľudské práva. So svojimi oznámeniami sa naň môžu obracať osoby so žalobou smerujúcou proti štátom, ktoré pakt ratifikovali. Žaloby, ktorých predmetom je porušenie práva garantovaného v pakte, môžu sťažovatelia podávať výboru aj v materinskom jazyku. Avšak predtým ako požiadajú o pomoc Výbor pre ľudské práva, musia vyčerpať všetky dostupné vnútroštátne opravné prostriedky. Rozhodnutie výboru nie je právne záväzné, stranám zainteresovaným v spore iba posiela oznámenie o svojich zisteniach a rozhodnutiach. Ak zistí, že došlo k porušeniu paktu, odporučí štátu, ktorého sa daný prípad týka, aby napravil svoje dovtedajšie konanie, nahradil poškodeným škody a zamedzil opätovnému porušovaniu práv, ktoré pakt garantuje. Ak je jeden a ten istý prípad v rovnakom čase prejednávaný inou medzinárodnoprávnou inštitúciou – napríklad Európskym súdom pre ľudské práva, členský štát nemusí oznámenie výboru prijať.

Európsky dohovor o ochrane ľudských práv je z pôdy Rady Európy, ktorý bol v Slovenskej republike publikovaný ako oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb. Na pôde Rady Európy ho prijali už 4. novembra v roku 1950, zakladaciu listinu podpísali rok predtým v Londýne. Slovenská republika je od svojho vzniku členom Rady Európy, je preto touto zmluvou viazaná na podobnom princípe ako pri Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach – ako nástupnícky štát ČSFR. Stala sa tak zmluvnou stranou dohovoru, ktorý ju zaväzuje rešpektovať všetky náležitosti a základné práva, ktoré sú v ňom uvedené. Dohovor sa postupom času menil a dopĺňal, zmeny boli buď zaradené do pôvodného Dohovoru, alebo sa nahradili Protokolom č. 11. Sloboda prejavu a názoru je ukotvená v článku 10 Dohovoru:

„1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

  1. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácii alebo zachovaniu autority a nestrannosti súdnej moci.“

Prípustné obmedzenia slobody prejavu Peter Kerecman rozdeľuje do dvoch skupín:

1. ochrana verejného záujmu – národná bezpečnosť, územná celistvosť, verejná bezpečnosť, ochrana verejného poriadku, predchádzanie zločinnosti, ochrana zdravia a morálky, ochrana autority a nestrannosti súdnictva,

  1. ochrana individuálnych záujmov – ochrana povesti alebo práv fyzických osôb alebo právnických osôb, ochrana pred zverejňovaním informácií dôvernej povahy.“

Zabezpečenie plnenia záväzkov, ku ktorým sa zaviazali zmluvné strany Dohovoru, má na starosti Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP). Sídli v Štrasburgu a možno sa naň obrátiť pri akomkoľvek porušení práv obsiahnutých v Dohovore. Európsky súd pre ľudské práva je súdny orgán absolútne nezávislý od jednotlivých Dohovorom zazmluvnených krajín. Tvoria ho sudcovia, z ktorých každý je zástupcom jedného členského štátu. Každá sťažnosť, ktorá môže byť napísaná v materinskom jazyku sťažovateľa, musí obsahovať všetky potrebné náležitosti. Smeruje proti konkrétnemu zmluvnému štátu, ktorý sa dopustil porušenia základných práv a slobôd sťažovateľa. Rozhodnutie súdu má deklaratórnu povahu, nemôže zrušiť rozhodnutie štátneho súdu, ani zmeniť jeho zákony. Na výkon rozsudku preto dohliada Výbor ministrov, aby tak ESĽP naplnil cieľ ochrany práv, ktoré Dohovor garantuje. Účastníci konania pred Európskym súdom pre ľudské práva si môžu uplatniť nárok na spravodlivé zadosťučinenie, a to podľa článku číslo 41 Dohovoru.

Rada Európy prijala v Štrasburgu ešte jeden dokument, ktorý sa dotýka základných ľudských práv v spojitosti so slobodou prejavu. Ide o Európsky dohovor o cezhraničnej televízii, ktorý sa v Štrasburgu otvoril pre podpis už v roku 1989. Prezident Slovenskej republiky ho ratifikoval v roku 1996 a platnosť na našom území nadobudol o rok neskôr. Stal sa tak záväzným pre všetkých prevádzkovateľov televízneho vysielania, zo zákona aj na základe licencie, ktorí podliehajú vnútroštátnej legislatíve. „Účelom Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízii je uľahčiť zmluvným stranám pôvodné a prevzaté cezhraničné vysielanie televíznych programov. Sám dohovor nevylučuje, aby vnútroštátna legislatíva určila striktnejšie pravidlá pre televízne vysielanie, avšak nepripúšťa pravidlá liberálnejšie.“ V roku 2000 Slovensko podpísalo k Európskemu dohovoru o cezhraničnej televízii aj novelizačný pozmeňujúci protokol. Zaviazalo sa k dodržiavaniu práva slobodne prijímať a šíriť informácie, názory a myšlienky prostredníctvom televízneho vysielania bez zasahovania štátnych orgánov a najmä bez ohľadu na hranice štátov. Participujúce štáty sa v zmluve tiež dohodli na dôležitých spoločných normách cezhraničného vysielania. Tie sa dotýkajú „ochrany určitých práv, ako napríklad práva na možnosť sledovať významné podujatia alebo práva na odpoveď, reklamy a sponzorstva a zodpovednosti vysielateľov za dodržiavanie programových noriem.“ Na dodržiavanie všetkých náležitostí dohovoru dohliada Stály výbor pre cezhraničnú televíziu, ktorý sa stretáva v sídle Rady Európy v Štrasburgu a skladá sa zo zástupcov všetkých zmluvných štátov.

Uvedené medzinárodnoprávne dokumenty majú vo svete tradíciu a sú záväzné pre všetky členské krajiny s demokratickým právnym systémom. Pre Slovensko sú však dôležité a rovnako záväzné aj novšie normy a smernice, ktoré sa dotýkajú predovšetkým fungovania médií a ich spolupráce v jednotlivých zmluvných štátoch.

Európsky parlament vydal spoločne s Radou Európskej únie 10. marca roku 2010 Smernicu o audiovizuálnych mediálnych službách, ktorá sa stala súčasťou slovenského systému právnych noriem. Najvýznamnejšou inováciou tohto právneho dokumentu je skutočnosť, že sa vzťahuje na analógové aj digitálne televízne vysielanie a vysielanie prostredníctvom internetu, ktoré je vysielaním televíznej programovej služby. Smernica mení pravidlá pre vysielanie reklamy a sponzorovania, posilňuje ochranu maloletých tak, aby za žiadnych okolností nenarušila ich vývin, upravuje podmienky pre výrobu krátkeho spravodajstva a nediskriminačného prístupu k informáciám, stanovuje oznamovaciu povinnosť vysielateľa a rozširuje pôsobnosť rady pre vysielanie a retransmisiu. Kontrolu nad dodržiavaním tejto smernice a nad úpravou vnútroštátnych zákonov podľa medzinárodného dokumentu preberá Európska komisia.

OBSE

Dňa 1. augusta 1975 v Helsinkách 35 štátov podpísalo Záverečný helsinský akt, čím vznikla Konferencia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (KBSE; prekladané aj ako Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe). Na summite v Budapešti 1994 sa formálne prijal nový názov OBSE, ktorý je platný od 1. januára 1995. Slovensko pristúpilo 1. januára 1993.

Programovým dokumentom sa stala parížska Charta pre novú Európu, ktorá kládla dôraz na individuálne ľudské práva a na rešpektovanie práv národnostných menšín

Post Predstaviteľa pre slobodu médií so sídlom vo Viedni bol vytvorený v roku 1997 v záujme zabezpečenia vysokej úrovne ochrany slobody prejavu a slobody tlače v účastníckych štátoch OBSE. Predstaviteľ OBSE pre slobodu médií monitoruje implementáciu príslušných záväzkov OBSE, pravidelne predkladá správu o stave implementácie a účastníckym štátom poskytuje potrebnú asistenciu.

10.Nástroje a subjekty informačnej politiky.

Mediálna legislatíva ako právny základ informačnej politiky. Regulačné orgány a subjekty informačnej politiky. Regulácia a samoregulácia médií a novinárskej činnosti.

 

Regulácia médií je ukotvená v právnej, čiže legislatívnej forme v systéme informačnej politiky. Ide o zákony, ktoré definujú postavenie a spôsobilosť médií. A to najmä zákon číslo 308/2000 o vysielaní a retransmisii a zákon číslo 167/2008 o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve (tzv. tlačový zákon) a zákon o reklame číslo 147/2001. Hlavným subjektom informačnej politiky, ktorý kreuje legislatívu je ministerstvo kultúry. Regulačným orgánom v systéme je Rada pre vysielanie a retransmisiu. Je zriadená zo zákona. Jej rozhodnutia sú záväzné pre subjekty, ktorých sa týkajú. Samoregulačnými orgánmi Tlačová rada SR a Rada pre reklamu. V rozhodnutiach len konštatujú, nie sú zriadené zo zákona, preto nie sú ich rozhodnutia záväzné.

Ministerstvo kultúry:

Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky vypracúva návrhy zákonov pre oblasť médií a pripravuje stanoviská na rokovanie vlády v súvislosti s poslaneckým návrhmi. Vykonáva štátny dohľad v oblasti audiovízie, periodickej tlače, povinných výtlačkov periodickej tlače a rozmnoženín audiovizuálnych diel a kolektívnej správy práv. Vedie evidenciu slovenských audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckého výkonu a multimediálnych diel, osôb pôsobiacich v oblasti audiovízie a eviduje periodickú tlač.

Rada pre vysielanie a retransmisiu – Rada pre vysielanie a retransmisiu je správny orgán, ktorý vykonáva štátnu reguláciu v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb.

Poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu. Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie.

Medzi regulačné funkcie rady patrí rozhodovanie o licenciách na vysielanie, rozhodovať o registráciách a pozastavení retransmisie, určovať programové typy a posudzovať zaradenie komunikátu do vysielateľom zvoleného programového typu, ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie. Ďalej vykonávať dohľad nad dodržiavaním Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízii, spolupracovať s Telekomunikačným úradom SR v oblasti využitia frekvencií pre vysielanie.

Rada má deväť členov, na jej čele stojí predseda Miloš Mistrík. (bližšie otázka č. 3)

 

Samoregulácia dopĺňa legislatívu – napr. etický kódex novinára. Väčšina médií má vytvorený vnútorný kódex alebo sa riadi základnými princípmi etiky. Samoregulačným orgánom informačnej politiky je Tlačová rada Slovenskej republiky Rada pre reklamu.

Tlačová rada SR – Tlačová rada Slovenskej republiky (TR SR) je výkonným orgánom Asociácie na ochranu novinárskej etiky (AONE) v oblasti etickej samoregulácie novinárov. Tlačová rada rieši podnety upozorňujúce na porušovanie novinárskej etiky, ale aj podnety týkajúce sa bránenia novinárom v prístupe k informáciám.

Tlačová rada bola konštituovaná v apríli 2002, mala šesť členov – v súlade so schváleným štatútom – osobnosti verejného, kultúrneho a spoločenského života, ktoré nepracujú ako aktívni novinári ani vydavatelia a nezastupujú nijakú politickú stranu. Neskôr sa z praktických dôvodov počet členov rozšíril na sedem.

V rokoch 2002 – 2008 bol predsedom akademický maliar Miroslav Cipár, v rokoch 2008 – 2011 predsedala Rade JUDr. Zuzana Ďurišová. Jej podpredsedom bol Július Lőrincz, ktorý sa stal v r. 2012 jej predsedom.

Tlačová rada sa od svojho vzniku riadi Kódexom novinárskej etiky SSN. Ten bol 5. 11. 2010 novelizovaný delegátmi 9. snemu SSN pod názvom Etický kódex SSN a nadobudol účinnosť od 1. januára 2011. Nový kódex, na príprave ktorého spolupracovali aj nečlenovia SSN.

Vzhľadom na to, že kódex už prerástol hranice jednej organizácie, Slovenského syndikátu novinárov, Predstavenstvo SSN na svojom zasadnutí 26. januára 2011 rozhodlo o zmene názvu na výstižnejší: Etický kódex novinára.

Tlačový zákon:

  • za obsah periodickej tlače zodpovedá vydavateľ a za obsah agentúrneho spravodajstva zodpovedá tlačová agentúra
  • nezodpovedajú za obsah informácie od orgánu verejnej moci
  • vydavateľ nezodpovedá za pravdivosť informácie zverejnenej v inzercii a za klamlivú alebo porovnávaciu reklamu. nevzťahuje sa na inzerciu, ktorou vydavateľ propaguje svoju osobu, aktivity, služby alebo produkty
  • každé vydanie musí obsahovať: názov periodickej tlače, názov regionálneho alebo jazykového vydania, periodicitu, údaje o vydavateľovi, dátum vydania, poradové číslo a ročník vydávania, cenu výtlačku, ISSN, evidenčné číslo
  • agentúrne spravodajstvo musí byť označené názvom agentúry a dátumom
  • právo na opravu a odpoveď (bližšie otázka č. 2)

Rada pre reklamu:

Rada pre reklamu (RPR) je orgán etickej samoregulácie reklamy. Jej hlavným cieľom je zabezpečovať a presadzovať, aby sa na území Slovenskej Republiky šírila čestná, slušná, decentná, legálna a pravdivá reklama.

RPR združuje subjekty, ktoré aktívne vstupujú do procesu marketingovej komunikácie – asociácie zadávateľov reklamy, reklamné agentúry, média ale aj podnikateľské subjekty, využívajúce propagáciu formou reklamy. Členovia sa zaviazali dodržiavať Etický kódex – Etické pravidlá reklamnej praxe platné na území SR a udržiavať dobré meno reklamy. Aktuálne znenie kódexu, stanov a rokovacieho poriadku Arbitrážnej komisie bolo prijaté na Valnom zhromaždení 5. marca 2012.

Arbitrážna komisia posudzuje sťažnosti verejnosti, fyzických aj právnických osôb, asociácií, či štátnych orgánov na porušenie Etického kódexu danou reklamou. Po posúdení sťažnosti prijme arbitrážny nález. Arbitrážna komisia na požiadanie vydáva i tzv. atest o tom, či pripravovaná reklame je v súlade s kódexom. Vydanie atestu je spoplatnené.

Na jej čele stojí prezidentka Zuzana Mistríková.

Zákon o reklame:

  • reklama musí byť v súlade s pravidlami hospodárskej súťaže a dobrými mravmi, dodržiavať gramatiku, pravopis a rečovú kultúru
  • nesmie byť klamlivá, skrytá, zneužívať dôveru spotrebiteľa, prezentovať zakázané produkty, obsahovať prvky znevažovania a diskriminácie, propagovať násilie, vandalizmus, vulgárnosť, prezentovať nahotu pohoršujúcim spôsobom, prezentovať produkty škodlivé pre životné prostredie, život a zdravie ľudí, zvierat, rastlín, ohrozovať zdravie, prezentovať produkty ako prospešné zdraviu, ak to nie je odborne preukázané, potraviny a výživové doplnky ako liečivá, využívať podprahové vnímanie, obsahovať osobné údaje, údaje o majetkových pomeroch osôb či odvolávať sa na vyhlásenia iných osôb bez ich súhlasu, zasahovať do práv iných osôb, zneužívať dôveru maloletých, šíriť automatickým telefonickým systémom, faxom a emailom bez súhlasu užívateľa
  • reklama alkoholických nápojov nesmie ukazovať alkohol ako produkt s blahodárnymi účinkami na telesnú alebo duševnú výkonnosť, ako riešiteľa osobných problémov, prezentovať abstinenciu alebo triezvosť ako nedostatok, zdôrazňovať obsah alkoholu ako znak ich kvality nesmie sa zameriavať na maloletých, tí sa nesmú v takej reklame vyskytnúť
  • reklama tabakových výrobkov je zakázaná na všetkých informačných nosičoch, nesmú sa rozdávať vzorky

[1] Pojem ilokúcia – je v jazykovede realtívne nový – klasická systémová (štrukturalistická) lingvistika tento fenomén nepoznala (objavil sa až koncom 60. Rokov 20. Stor.) ako vedľajší produkt komunikatívno-pragamtického obratu v lingvistike (vnímanie od objektivistického k subjekt.)

Pri definovaní a explanovaní ilokúcie tradične vychádzame zo známej teórie rečových aktov (TRA) dvojice angloamerických autorov – Johna Langshawa Austina a Johna Searla

FEL