Vivien Juhászová – „Definovať to krásne na tenise? Víťazstvo!“

Mohla by ešte ďalší rok hrať juniorský tenis, no rozhodla sa v sedemnástich skočiť rovnými nohami do rebríčka WTA, ktorého popredné priečky sú snom i cieľom každej tenistky na svete.  Z viac ako 3500 profesionálnych tenistiek, z ktorých cca 1100 už dosiahlo body do rebíčka WTA sa Vivien momentálne nachádza okolo 660. miesta, čo je na prvý ani nie kompletný rok veľký úspech! Po tréningu sme sa porozprávali s touto nádejnou komárňanskou tenistkou a jej trénerom Norbim Bakom.

Aké úspechy si si zapísala do rebríčka WTA v roku 2010?
Vivien: Mám na svojom konte jedno turnajové víťazstvo zo srbského Prokuplje a jednu semifinálovú účasť z Egypta. A vlastne za toto sa pozbieralo zatiaľ najviac bodov do rebríčka WTA. Súťaž v Egypte som ale nemohla dokončiť pre zranenie päty.

Zranila si sa v tom zápase?
Vivien: Nie, v zápase pred tým. Viedla som 6:3 a 4:0 a vtedy sa mi to stalo. Ten set a zápas som ešte nejako dohrala na 6:3 a dúfala som, že sa to na ďalší deň zlepší, no nezlepšilo sa to. Síce som na semifinále nastúpila, ale nešlo to a tak som to za stavu 6:0 a 3:0 skrečovala zápas.

Ak by boli okolnosti iné a stála by si proti svojej súperke nezranená, bola by hrateľná? Pretože ten stav vyzerá dosť fatálne.
Vivien: (Smiech) Každý súper je hrateľný, ale ak by sme mali byť objektívni, tak pri tej forme by asi súperka nado mnou vyhrala. Tá Rumunka je skúsenejšia a má aj lepšie postavenie v rebríčku. Ona nakoniec zvíťazila aj vo finále a vyhrala turnaj.

Pamätáte si takto detailne všetky zápasy?
Vivien: S trenérom spolupracujeme od septembra a on mi robí aj štatistiku zápasov, takže dá sa povedať, že vieme hodnotiť všetky zápasy, ktoré sme spolu absolvovali. Samozrejme  pamätám si zápasy aj z minulosti. Aj keď hrám od ôsmych rokov a tých zápasov bolo už naozaj dosť.

Koľko turnajov odohráš za sezónu?
Vivien: V ženských súťažiach mám limit v počte turnajov na rok, nakoľko ešte nemám osemnásť. Ale je to asi dvadsať turnajov a na každom v priemere asi tri zápasy. Je to samozrejme ťažšie, lebo na juniorských turnajoch som hrala s rovesníčkami, a u žien sa dvoma-troma zápasmi len kvalifikujem na samotný turnaj, kde sa už môžem stretnúť prípadne aj s o desať rokov staršou skúsenou, prefíkanou hráčkou. Ale to majú všetky mladé baby tak. Vlastne preto je náročný prechod z dorasteneckého tenisu medzi dospelých.

S akými pocitmi si šla na prvé turnaje?
Vivien: Úplne si pamätám svoj prvý turnaj v Skalici. Hneď som vyhrala prvý zápas a v druhom kole som prehrala s prvou nasadenou. To bolo asi v ôsmych, deviatich rokoch, takže to bola ešte len taká zábava.

Kedy si to prestala vnímať ako zábavu a ako si sa k tenisu vôbec dostala?
Vivien: Dostala som sa k nemu v prvej triede. Dve spolužiačky chodili na tenis a nahovorili ma na to. Išla som to skúsiť a začalo ma to baviť. Rok alebo dva som hrávala s požičanou raketou. Potom sa mi začal aj oco venovať, mala som čím ďalej tým viac tréningov a tak postupne sa to vyvíjalo.

Ako je to finančne? Kým nie sú sponzori, kto to zastrešuje?
Vivien: Rodina. Ale kým sú juniorské turnaje, tak to cestovanie nie je finančne až tak nákladné, lebo sa cestuje iba v rámci Slovenska, alebo blízkeho okolia. Neskôr som sa  dostala do reprezentácie a v Komárne nebolo také zázemie, aby som sa mohla ďalej vyvíjať. Ako dvanásťročná som už trénovala v Piešťanoch, kde mi zabezpečili kurty a tréningy a neskôr som dostala ponuku z Prostějova a začala som tam trénovať a reprezentovať tieto kluby. Momentálne mi najviac pomáha pán Dr. Miroslav Černošek, ktorý je majitelom Prostejovského klubu.

V štrnástich si tam chodila aj do školy?
Vivien: Nie, do školy chodím sem na gymnázium. Mám individuálny študijný plán.

A v tomto momente sa považuješ už za profesionálnu hráčku?
Vivien: (Smiech) Tak tým, že som teraz začala hrať ženské turnaje a mám už sponzora, tak sa dá povedať, že som.

Tréner: V tom danom zmysle už je profesionálkou a ja si myslím, že prístupom a ostatnými vlastnosťami sa za ňu môže byť pokojne považovaná. Ciele sú jednoznačné a to je u nej dobré povahovo, že ona za tými cieľmi aj ide.

Keby si mala definovať to krásne na tenise, čo by to bolo?
Vivien: Víťazstvo (smiech). Hlavne v takých ťažších zápasoch. Vždy ma lákalo chodiť na väčšie turnaje, ísť ďalej, dosahovať väčšie úspechy.

Dokážeš si vychutnať tenis aj pred televízorom?
Vivien: Je to náučné a dá sa z toho veľa naučiť, niečo obkukať od tých dobrých hráčov. Sledujem aj mužský tenis. Sledujem aj, ak hrá nejaká známa hráčka, ktorú poznám osobne. V Česku kde trénujem som dva roky bývala s Petrou Kvitovou. Ľúbi sa mi jej prístup a hra.

Keď sa stretávate s dievčatami na turnajoch, aké sú vzťahy?

Vivien: Sú tam aj kamarátske vzťahy. V zahraničí sú skôr len tak medzi Slovenkami, alebo Češkami. V juniorských časoch sme chodili tri baby a dvaja chalani z reprezentácie na juniorské Grandslamy. Posledný juniorský turnaj som ale hrala v marci v Brazílii.

Ako vnímaš to cestovanie? Máš čas a chuť na nejaký turizmus?
Vivien: Patrí to k tomu tenisu. Ale tie dlhšie cesty sú skôr také unavujúce, je to asi také nutné zlo, ale napriek všetkému rada cestujem. Na turmizmus sa nájde málo času, nakoľko na turnajoch máme pomerne pevný harmonogram. Ale napríklad, keď sme boli v Južnej Amerike, tak nám ani neodporúčali, aby sme vôbec chodili po meste.

Kto každý s tebou chodieva na tieto cety?
Vivien: Záleží to od toho, či je to bližšie, alebo ďalej. Na turnaje chodím väčšinou s trénerom. V juniorskom čase to ale bolo skôr tak, že som chodievala s rodičmi, ktorí to zastrešovali aj finančne aj dá sa povedať organizačne. Potom nám to zabezpečoval zväz, ktorý poslal jedného trénera s viacerými hráčmi.

Vystriedala si už viacero trénerov?

Ako osemročná som začala trénovať zo Zolom Kováčom, ktorý mi dal pevné základy a vlastne pomohol mi zo začiatkom mojej hráčskej kariéry. V Pieštanoch ma trénoval RNDr. Tibor Macko (predseda Slovenského tenisového zväzu)  a Ing. Rudolf Vrábel, ktorý mi dodnes veľa pomáha. V Prostějove to boli Patrik Navara, Zdenek Strachon a Anton Pánek.

Ako vyzerajú teda tvoje tréningy? čo robíš keď netrénuješ?
Vivien: Trénujem dvojfázovo každý deň dokopy asi tri hodiny. Medzi tréningami, keď už mám nejaký čas, ktorého ale veľa nie je, snažím sa aj školu doháňať. Teraz som tretiačka a budúci rok by som chcela zmaturovať, ak to pôjde. U tenistov je to tak, že veľa si ich maturitu aj posunie.

Tréner: Ja by som len dodal, že tréningy na kurte sú možno len tri hodiny, ale keď sa spočítajú aj tie ostatné veci okolo toho – rozcvička, strečing po tréningu, kondička, regenerácia, tak vyjde aj päť-šesť hodín za deň. Hráči, ktorí chcú ísť dopredu musia obetovať oveľa viac, a preto je to učenie tiež trochu ťažké zakomponovať do takto hustého programu.

Vivien: Sú také voľnejšie dni, kedy sa nepripravujem na žiadny turnaj a mávam tréning raz za deň. Teraz bolo také obdobie po sezóne. Tenis je vlastne celoročný šport. Ak nie na turnajoch, tak hrám súťaž družstiev aj na Slovensku aj v Čechách. Toho oddychu fakt nemám až tak veľa, ale raz ročne sa snažím oddýchnuť si na pár dní bez tenisu. Aby si aj psychika oddýchla.

Aké máte plány do ďalšieho roku?
Vivien: Chcela by som hrávať turnaje s väčšiou dotáciou, dá sa tam nazbierať viac bodov. Prvý rok som hrala na nižšie dotovaných turnajoch  a vďaka tým bodom sa môžem prihlasovať aj do tých vyššie dotovaných, kde sú ale aj súperky ťažšie. Čo sa týka rankingu, tak naša spoločná predstava je do konca roku sa dostať niekam okolo 300. miesta. Som ešte mladá, mám čas, potrebujem nabrať hlavne veľa turnajových skúseností. Do 21-22 roku by som sa chcela pohybovať okolo tej stovky. Ciele mám, som ochotná pre ne urobiť maximum, ale všetko je to veľmi zložité – či bude zdravie slúžiť, či bude finančné zázemie, uvidíme.

S Vivien Juhászovou sa rozprával Tomáš Kottra.