Za zeleným stolom
Robí jediný šport, kde sa vždy rozhodne za zeleným stolom. Komárňanka Eva Ódorová sa zúčastnila už svojej druhej olympiády.
Vyjsť si v papučiach s kakaom na balkón a pozrieť si tréning Novaka Djokoviča, obedovať s Rafaelom Nadalom. Slovenská stolnotenisová reprezentantka Eva Ódorová si svoje druhé olympijské hry užila.
Od jedálenského stola
Stolný tenis vznikol v Anglicku ako zábavka lepšie situovaných, ktorí sa po obede odmietali „pachtiť“ na tenisových dvorcoch. Upravili si korok z práve otvoreného šampanského a cigarovými škatuľkami si ho prehadzovali z jednej strany stola na druhú ponad stojaté knihy. Trvalo asi sto rokov, kým sa táto hra prebojovala na olympijskú scénu, pričom debut zažila v roku 1988 v Soule. I keď v trochu pozmenenej forme, „ping-pong“ nepatrí medzi fyzicky náročné športy.
Musíte však doň vložiť obrovskú dávku sústredenia. „Je to veľmi náročný šport najmä po mentálnej stránke. Musíte sa sústrediť na každý úder. Nenabeháme sa, ale je potrebná oveľa vyššia koncentrácia,“ myslí si naša reprezentantka Eva Ódorová. V stolnom tenise sú stovky poťahov a úderov, ktoré môže súper zahrať a na každý jeden z nich treba správne reagovať, prispôsobiť sa taktike a využiť ju vo svoj prospech. Tomu sa začala venovať v Komárne keď mala len šesť rokov. Do klubu Pokrok Komárno ju pozval tréner Ladislav Mátyás, ktorý v nej zazrel talent na jednej z firemných akcií jej otca. Neskôr sa prebila do bratislavského centra vrcholového športu a hosťovala v Plastike Nitra, s ktorou vyhrala majstrovstvá Slovenska celkom trikrát. Postupne jej zavesili na krk až sedem medailí z európskych šampionátov, dvakrát vyhrala francúzsku ligu, je dvojnásobnou víťazkou poľskej ligy a na európskych hrách v Baku obsadila výborné štvrté miesto. Práve posledný úspech ju posunul na brazílsku olympiádu. „Príprava pred samotnou olympiádou trvala asi dva mesiace a bola veľmi intenzívna. Za pomoc som vďačná aj spoločnosti COM-therm, ktorá mi k príprave prispela finančne,“ hovorí.
Dochádza 2000 kilometrov
Eva Ódorová je už stálicou najvyššej ženskej francúzskej súťaže. Tridsaťšesťročná slovenská reprezentantka načína v klube TTACC 86 Poitiers už svoju šestnástu sezónu v tejto krajine. Do západného Francúzska pritom dochádza – z Budapešti. Takmer dvetisíc kilometrov dlhú cestu musí absolvovať raz mesačne na pár dní, inak sa zdržiava práve v maďarskej metropole. Tu našla dokonalé tréningové podmienky a zároveň nebýva ďaleko od v Komárne žijúcich rodičov. „Venujem sa prenájmu ubytovania turistom, ktorí prídu do Budapešti. Neviem si predstaviť, že by som po ukončení kariéry bola trénerkou, ak by som zostala v športe, potom radšej ako organizátorka vrcholových podujatí, za stolom, odkiaľ sa to celé riadi. Alebo skúsiť úplne inú sfér – cestovný ruch, ktorý som aj študovala venovať sa hotelierstvu,“ približuje.
Budapešť v tomto ohľade považuje za perfektnú lokalitu. Ak si od nej turisti pýtajú rady, odporúča viacero kultúrnych pamiatok, plavbu loďou po Dunaji na Margitin ostrov, či všadeprítomné lokálne divadlá, ktorých sú tu desiatky. Pozrieť si všetko pekné a dôležité nestihnete v Budapešti skôr ako za týždeň.
Dvaja prezidenti a Djoko
„Bolo to pekné!“ hovorí Eva Ódorová, keď si spomenie na brazílske Rio de Janeiro. Nemyslí, že by podmienky pre športovcov boli veľmi zlé, hoci stav zariadení médiá i niektorí športovci ostro kritizovali. Nehody a nepríjemné situácie sa stávali, pri takej rozsiahlej akcii to však môžete očakávať. „Olympijská dedina bola menšia, avšak veľmi pekná. Bývali sme v sedemnásťposchodových budovách, ktoré disponovali aj bazénmi. Báli sme sa ale v nich kúpať,“ smeje sa.
„Vždy sa objavia nejaké problémy. Raz nás museli pre prasknutú vodu z ubytovne evakuovať, inokedy sa zase upchalo potrubie. Na recepcii nám ale boli vždy ochotní pomôcť,“ tvrdí. Hoci skončila už v prvom kole, so štvorročným cyklom je spokojná. Už účasť na najväčšom športovom podujatí sveta je úžasný zážitok.
Napokon, nebola to pre E. Ódorovú prvá olympiáda a tak mohla porovnávať. Aj prezidentov. Zatiaľ čo do Pekingu skladala sľub Ivanovi Gašparovičovi, tento rok sa stretla s Andrejom Kiskom. „Je to veľmi bezprostredný a príjemný človek. Zaujímal sa o nás, pýtal sa, bol veľmi milý,“ spomína. V olympijskej dedine sa stretla aj s viacerými svetovými hviezdami športovej scény. „Niektorí to mali veľmi ťažké. Prišli na obed do jedálne, vystáli si rad a fotili sa s každým. Keď sa už konečne dostali ku stolu s jedlo, stále chodili športovci a pýtali si fotky,“ spomína na krušné chvíle Rafaela Nadala, ktorý obedoval studené pravidelne. Eva si ho vystriehla už najedeného a zrejme i preto je jeho úsmev úprimnejší.
Naturalizovaní Číňania
Prísť na olympijské hry a odohrať iba jedno stretnutie je trochu škoda. I preto už uvažovali v najvyšších kruhoch o možnosti zaviesť na olympiádu základné skupiny aj v stolnom tenise. „Keď som štartovala v Pekingu, hrala som aj kvalifikáciu. Myslím, že mi to vtedy pomohlo. Aklimatizovať sa, zbaviť sa nervozity, zvyknúť si na všetok ruch naokolo,“ myslí si. Niektoré stolnotenisové Protoury majú už aj dnes formu základných skupín po troch či štyroch hráčoch. Postupuje najlepší. Športovec absolvuje mesiace prípravy, teší sa na vrcholový zážitok a vyradia ho v prvom zápase.
Olympiádu ovládla Ázia, svetový šampionát ovládla Ázia a dokonca i Európske hry, kde v najlepšej dvanástke je väčšina súťažiacich pôvodom z Ázie. Ku koncu kariéry sa Komárňanka a stolnotenisová reprezentantka Eva Ódorová stretáva za hracím stolom najčastejšie s rodáčkami z Číny, ktorých si „adoptovala“ iná krajina. Aj preto pod španielskou vlajkou štartoval He Zhiwen. Domácou pretekárkou bola Brazílčanka Lin Gui, Poliaci sa tešili na výkony Qian Li a našu reprezentantku vyradila Američanka Yue Wu a mnoho, mnoho ďalších. Už na spomínaných Európskych hrách v Baku, kde sa prebojovala do medailových zápasov, pred ňou skončili iba tri naturalizované Číňanky. Neoficiálne tak titul najlepšej Európanky patrí práve našej reprezentantke.
Dôvodom pre dominanciu čínskych hráčov bude podľa Evy Ódorovej hlavne tréningový proces, ktorému sa tamojší športovci oddávajú už v mladosti. „V Ázii sú v tomto ohľade na úplne inej úrovni. Trénujú aj osem až desať hodín denne, niekedy až do odpadnutia. Ak povieš, že nevládzeš, v rade stoja desiatky ďalších,“ približuje a dodáva, že nadaní mladí Číňania navštevujú školu iba do dvanástich rokov a potom sa venujú už len tamojšiemu športu číslo jeden. „Niekedy dokonca celý rok iba štyri kombinácie úderov, stále dokola. Ja by som asi sa zbláznila, nemám rada monotónnu hru, potrebujem mať aj trochu spestrenia a zábavy na tréningu,“ uzatvára.
