utorok, august 21. - Sámuel, Hajna (hu) - Jana (sk) 1 EUR = 324 HUF 32 °C
Kultúra

Zachytiť plynutie času

Tečúca voda, pohybujúce sa mraky, tanec listov stromu vo vetre. Fotografka Erika Valkovičová z Kolárova cestuje po svete, aby zachytila nezachytiteľné a priniesla ľuďom radosť.

Premeniť negatívne správy na najlepšie rozhodnutie v živote častokrát nie je jednoduché, ako vo filmoch či knihách. Ide to však aj v reálnom svete, čoho dôkazom je Erika Valkovičová. Kolárovčanka dostala v máji 2012 z práce výpoveď. Z „dlažby“ sa však zdvihla veľmi rýchlo. „Rozhodla som sa, že budem niekoľko mesiacov cestovať a že svoje zážitky budem zaznamenávať fotoaparátom, aby som sa mohla podeliť s mojimi blízkymi. A tak vnikla nová vášeň,“ spomína. O šesť rokov neskôr majú o jej fotografie záujem vydavateľstvá, žne ocenenia po celom svete a fotografovaním sa živí.

Noha vo vode

Medzinárodnej fotografickej súťaže Tokyo International Foto Awards sa každoročne zúčastňujú tisíce fotografov z celého sveta. Odborní porotcovia tu vyberajú snímky, ktoré si zaslúžia pochvalu i pozornosť verejnosti. Fotografi, kurátori, umelci či riaditelia agentúr tento rok rozhodli, že hneď päť fotografií Eriky Valkovičovej má výnimočnú kvalitu. Domov tak priniesla 5 ocenení, z toho hneď dve zlaté. Úspech si zapísala aj v súťaži Sony World Photography Awards, keď vyhrala národné ocenenie za Slovensko.

Fotografia Matterhornu, s ktorou E. Valkovičová vyhrala slovenskú sekciu Sony World Photography Awards.

Do medzinárodných súťaží začala prihlasovať svoje fotografie až po piatich rokoch. „Najprv som si chcela vybudovať fotografické portfólio. Spočiatku len zo zvedavosti, chcela som zistiť, či moje fotografie oslovia aj odbornú porotu,“ hovorí E. Valkovičová s tým, že do tej doby sa o fotografie delila výlučne s rodinou, priateľmi a fanúšikmi na sociálnych sieťach. Za krátky čas však jej práca získala viacero ocenení, čo ju nesmierne teší.

Nový život

„Prepustili ma pre štrukturálne zmeny vo firme a tak som začala cestovať. Prešli mesiace, roky. Postupne sa zmenili moje preferencie. Lodičky som vymenila za pohodlnú trekovú obuv a za starým životom som sa už neobzrela,“ približuje fotografka Erika Valkovičová obrovský zlom vo svojom živote. Hoci prišla o manažérsky plat, získala novú slobodu. Zrazu sa musela uplatniť v úplne inej oblasti, čo ju motivovalo posúvať sa ďalej.

Návrat do starých koľají nevylučuje, no nateraz má len dva ciele – cestovať a fotografovať. „Jedného dňa sa možno ešte vrátim ku klasickej kancelárskej práci, ale pravdepodobne už len na čiastočný úväzok, alebo ako konzultant. Myšlienkami som totiž neustále na cestách a zatiaľ ma táto moja životná etapa veľmi baví,“ hovorí. Ako fotografka sa najradšej vyberie do prírody, kde jej spoločníka robí len jej fotoaparát. Tešia ju poetické momenty tesne pred východom slnka a zvuky prebúdzajúcej sa prírody.

Šťastie fotografa

Postaviť sa, zaostriť, zadržať dych a stlačiť spúšť. Vďaka lacnej modernej technike dnes môže tvoriť fotografie každý, nie každý ich však dokáže pretaviť do finančnej nezávislosti. „Mám slobodu, no nemám žiadny pravidelný príjem. Prvé roky cestovania a tvorby portfólia si vyžiadali vysoké investície, ktoré sa začnú vracať až po rokoch,“ približuje. Nateraz ju vpred posúvajú ocenenia v súťažiach, vďaka ktorým sa jej práca dostáva do renomovaných periodík.

V marci tohto roka vybrali jej tvorbu do nemeckého vydania magazínu FOCUS, ďalším je poľský NEWSWEEK. Už teraz sa teší na britské pohľadnice a kalendáre, ktoré ponesú jej fotografie. „Uživiť sa len fotografovaním je veľmi náročné. Občas si privyrobím aj konzultáciami v oblasti cestovania a príležitostne fotím kultúrne akcie. Ak príde zaujímavá ponuka, pracujem aj na firemných akciách a konferenciách,“ vysvetľuje fotografka.

Jadrom každej jej fotocesty je vízia, ako by chcela danú krajinu zachytiť. Pripravovať sa dá aj na internete, kde sa už nachádzajú „tony“ krásnych fotografií. „Z vlastnej skúsenosti viem, že bez dôkladnej prípravy a dávky šťastia by som nemohla priniesť domov snímky, s ktorými by som bola spokojná,“ hovorí. Už pred cestou má preto napozeranú tvorbu iných fotografov, pripravené plány, mapy, súradnice GPS, podľa ktorých vie, kedy a kde byť. Vďaka mobilným aplikáciám dokáže dokonca vopred zistiť, ako bude vyzerať východ slnka a ako sfarbí oblohu.

Nebolo to ale vždy tak a niekedy muselo pomôcť šťastie a náhoda. „V roku 2015 som sa vybrala do Yosemitského národného parku v Kalifornii s tým, že si ležérne pofotím prírodu. Na moje veľké prekvapenie som sa tam zrazu ocitla medzi stovkami až tisícami iných fotografov,“ spomína. Úplne neplánovane sa totiž ocitla na jednej z najväčších udalostí pre krajinárskych fotografov – Firefallom, teda ohňopádom. Úkaz je možné zachytiť len počas niekoľkých februárových dní. „Je to magický jav, ktorý vzniká pri západe slnka. Červené svetlo pôsobí na na vodopád Horsetail. Voda padajúca z výšky 610 metrov tak zmení farbu na ohnivú. Keď som tam prišla ja, tento jav sa objavil prvýkrát po niekoľkých nevydarených rokoch! Jednoducho som bola v správny čas na správnom mieste. Bol to jeden z tých jedinečných momentov, ktorý by som prirovnala k tancujúcej polárnej žiare alebo zatmeniu slnka,“ porovnáva.

Ohňopád, ku ktorému sa dostala len náhodou

Objekty aj doma

Hlavným cieľom fotografky Eriky Valkovičovej je prinášať radosť, podeliť sa o krásu, ktorá nás ešte stále obklopuje a zároveň upozorniť na zraniteľnosť našej planéty. „Rada navštevujem miesta Svetového dedičstva UNESCO. Od minulého roka som členom medzinárodného tímu fotografov Our Place, ktorí sú oficiálnym partnerom UNESCO,“ hovorí a dodáva, že v rámci týchto projektov fotí nielen prírodu, ale aj mestá, architektúru, kultúrne pamiatky a ľudové tradície. „Verím, že moje fotografie prispejú k zvýšeniu povedomia o dôležitosti zachovania a ochrany nášho prírodného a kultúrneho dedičstva pre ďalšie generácie.“

Ako sama vraví, takmer neustále je na cestách. K rodine sa domov vracia len nakrátko, po chvíľke znovu vyráža do sveta.  Tento rok by ale v rodných končinách chcela prežiť viac času a nafotiť nočnú krajinu v okolí. Láka ju vodný mlyn v Kolárove, no rada by sa pozrela aj do Vysokých Tatier, ktoré videla naposledy pred dvadsiatimi rokmi. „Milujem fotiť tečúcu vodu, pohybujúce sa mraky, tanec listov stromu vo vetre. Zachytávať nezachytiteľné – plynúci čas,“ uzatvára.

 

FEL