Čaro Vianoc

Aj tak  čakám Vianoce.  Keď zapaľujeme svetlá, Zem musí  zhora vyzerať vznešene. Akoby sa ľudia k sebe priblížili na vzialenosť jedného dychu a všetci na chvíľu stíchli. Opustili bublinu chaosu a stresov. Zdá sa, že Vianoce spájajú. Reálne, skutočne zbližujú, nielen naoko, ako keď sa počas roka zídeme na večeri a každý nenápadne blúdi očami po hodinách, pretože ho čas tlačí stále dopredu, nedovolí oddýchnuť si.

V chrumkavosti baliaceho papiera je niečo magické, niečo špeciálne, čo prináleží iba tomu, kto ho nedočkavo trhá. Pri zdobení stromčeka sa vzduch naplní dojatím, cítiť ho v každom kúte. Dalo by sa zavesiť a celý deň hojdať na tejto spleti silných emócií. Detský smiech sa stráca v smiechu ich rodičov, ktorí napriek všetkým starostiam tentokrát zaspia s úsmevom.

Prázdne mesto dýcha pokojom. Je zvláštne, ako rýchlo sa ľudia dokážu po vianočnom mámení a zhone zastaviť. Akoby na povel vyprázdnia ulice, autá odložia do garáží a nerobia nič. Skutočne nič.  Len pri zapálenej sviečke večerajú so svojou rodinou, ktorá je v tej chíľi centrom vesmíru. Práve vďaka tomuto sa oplatí znášať skorý rozruch a vianočné bláznenie ľudí. Pre špeciálne momenty ticha a láskavých úsmevov.