Blog 2011. 12. 15.

Čaro Vianoc

Nerada spomínam na vianočné reklamy, ktoré na mňa útočia z každej strany priskoro na to, aby som sa dokázala obrniť.

Ani na šialených, nakupujúcich ľudí. Davy. Rady. Chvíľková anarchia. Znechucujú mi sekundu úprimného prekvapenia, keď sa budím na spomienku, že práve toto ráno patrí decembru 24. Tá spomienka ma prenasleduje s mesačným náskokom.

Aj tak  čakám Vianoce.  Keď zapaľujeme svetlá, Zem musí  zhora vyzerať vznešene. Akoby sa ľudia k sebe priblížili na vzialenosť jedného dychu a všetci na chvíľu stíchli. Opustili bublinu chaosu a stresov. Zdá sa, že Vianoce spájajú. Reálne, skutočne zbližujú, nielen naoko, ako keď sa počas roka zídeme na večeri a každý nenápadne blúdi očami po hodinách, pretože ho čas tlačí stále dopredu, nedovolí oddýchnuť si.
V chrumkavosti baliaceho papiera je niečo magické, niečo špeciálne, čo prináleží iba tomu, kto ho nedočkavo trhá. Pri zdobení stromčeka sa vzduch naplní dojatím, cítiť ho v každom kúte. Dalo by sa zavesiť a celý deň hojdať na tejto spleti silných emócií. Detský smiech sa stráca v smiechu ich rodičov, ktorí napriek všetkým starostiam tentokrát zaspia s úsmevom.
Prázdne mesto dýcha pokojom. Je zvláštne, ako rýchlo sa ľudia dokážu po vianočnom mámení a zhone zastaviť. Akoby na povel vyprázdnia ulice, autá odložia do garáží a nerobia nič. Skutočne nič.  Len pri zapálenej sviečke večerajú so svojou rodinou, ktorá je v tej chíľi centrom vesmíru. Práve vďaka tomuto sa oplatí znášať skorý rozruch a vianočné bláznenie ľudí. Pre špeciálne momenty ticha a láskavých úsmevov.
Tímea Becková

Vyjadrite svoj názor