Dušičky sa blížia. Akým poverám verili naši predkovia?

Jeseň je v plnom prúde, pomaly sa blíži zima. Opäť je tu časť roka, počas ktorej si pripomíname pamiatku na našich zosnulých najbližších a hlboko v srdciach nesieme spomienky na chvíle strávené s nimi. Tradične ako každý rok, prídeme k miestu ich posledného odpočinku, upraceme ho a zapálime sviečku. Plamienok sviečky šíri príjemné teplo a dodáva nám pocit, ako keby sme boli aspoň na chvíľu s nimi. Tak ako kedysi.

Tradícia sviatku siaha hlboko do minulosti

Sviatok všetkých svätých, ľudovo nazývaný aj Všechsvätých, siaha hlboko do minulosti. Všetsvätých ľudia oslavovali už v období formovania prvého kresťanstva, ktoré vznikalo ešte v časoch Rímskej ríše. Prvú podobu sviatku zaviedol pápež Bonifác IV. už v roku 609 a jeho vznik sa spája s udalosťou, keď tento pápež zasvätil rímsky Panteón všetkým svätým, lebo sa tam uctievali všetky pohanské božstvá. Až do prvej polovice 8. storočia sa oslavoval v máji. Na november ho presunul až pápež Gregor III.

Koncom 10. storočia sa začala šíriť tradícia, keď sa v deň po Sviatku všetkých svätých rozozvučali zvony na vežiach, spievali sa žalmy za mŕtvych a za ich duše sa slávili zádušné omše. Tradícia vznikla vo francúzskom benediktínskom kláštore Cluny a vychádzala zo zvyku najvyššieho predstaveného rehoľníkov Odila. Ten začal spomínať na mníchov, ktorí zomreli. Keďže tento zvyk bol pozitívne prijatý západnou cirkvou a rýchlo sa ujal, vyvinul sa z neho sviatok spomienky na všetkých zosnulých – Dušičky, ktoré dnes slávime 2. novembra.

Predkovia piekli špeciálne pečivo

Počas oboch dní ľudia piekli špeciálne pečivo pripomínajúce kosti. Nazývali ho „kosti svätých“ alebo „dušičky“, podľa toho, v ktorý deň ho piekli. Bývalo plnené džemom a makom, darovali ho chudobným, ktorí stávali pri cintorínoch či kostoloch. Tento pokrm bol typický približne do prvej polovice dvadsiateho storočia. Hostilo sa ním blízke i vzdialené príbuzenstvo. Pri jeho konzumácii si rozprávali rôzne príbehy a spomínali na chvíle s blízkymi, ktorí už neboli medzi nimi.

Návšteva cintorína zblížila rodiny

Počas sviatkov sa stretávali rodiny a príbuzní najmä pri hroboch, kde spomínali na blízkych, ktorí odišli do večnosti. Keďže vonku už bolo chladnejšie počasie, po spoločných modlitbách sa presunuli do svojich príbytkoch, kde vždy nasledovalo pohostenie. Na stole nechýbala pálenka, ktorá v úvode všetkých „zahriala“, ale i tradičné pokrmy, ktoré boli typické pre toto obdobie. K tradičným pochúťkam patrili maková, konopná, zemiaková kaša, mäso, kačacie a husacie lahôdky, baranina, králičí paprikáš, pokrmy so zemiakov, lekvárové perky, štrúdľa či pagáče.

Ak pani domu hostila rodinu, ktorá pricestovala zďaleka, zvyčajne im pripravila slepačiu polievku, varené mäso a chlieb. Príbuzní, ktorí mali k hrobom ďaleko a nikde necestovali, si na mŕtvych zaspomínali v pohodlí domova alebo sa pomodlili pri kríži v kostole a doma, zapálili sviečku na najbližšom cintoríne.

Ľudia v minulosti verili, že ich navštívia mŕtve duše

V noci z 1. na 2. novembra očakávali návštevu od mŕtvych duší. Na stole nechali časť večere alebo pripravili chlieb a maslo, bohatší i pálenku alebo iný nápoj. Ľudia verili, že kedy duše na stole nič nenašli, celý rok by plakali od hladu. Oboje dni spomínali na svojich zomrelých príbuzných a priateľov. V týchto dňoch všetci prichádzali na cintorín, upratali okolie hrobu a zapálili sviečky. Verili, že svetlo sviečky chráni zosnulého a jeho živých pozostalých pred zlými silami. Potichu sa pomodlili, aby duše boli spasené. Modlitby mali pomôcť dušičkám, aby sa očistili od hriechov.

Hroby boli označené drevenými krížmi, najčastejšie zo smrekového dreva so zaoblenými alebo zrezanými koncami, s vyrytým menom zosnulého , poprípade sa uvádzal rok narodenia a úmrtia. Drevené kríže neskôr nahradili kríže železné, až v neskoršom období kamenné pomníky. Podľa ľudovej povery počas sviatku Dušičiek vystupujú duše zomrelých na jednu noc z očista, kde v plameňoch pykajú za svoje hriechy.

V tento večer gazda plnil lampu maslom namiesto oleja, aby si dušičky mohli spáleniny z očistca natrieť a ošetriť. Rovnako sa zvyklo do ohňa vhadzovať rôzne jedlo určené pre dušičky čo znamenalo čiastočné vykúpenie z hriechov. Tiež sa verilo že počas dušičkovej polnoci majú duchovia bohoslužbu. Keď sa ráno ozvalo zvonenie z kostola, museli sa dušičky vrátiť späť, do očistca. Hovorilo sa aj, že ak na Dušičky prší, kvapky predstavujú slzy nešťastníkov, ktorí si pred smrťou nestihli očistiť svoje duše.

Miesta posledných odpočinkov boli vyzdobené

Uctievanie blízkych mŕtvych však nemalo len duchovný charakter, ale aj vizuálny. Príbuzní zvykli v predvečer Všechsvätých navštevovať cintoríny, známe aj pod názvami cintery, cintory alebo cmitery, a vydávali sa k hrobom zosnulých. Dialo sa tak v meste, ale i na chudobnejšom vidieku, kde boli práve cintoríny považované za akési pietne miesta, a ľudia, i menej majetní, hroby blízkych aspoň v tomto období vyzdobili a prikryli čečinou. Ak sa pri hrobe nachádzal drevený kríž, rovnako ho ozdobili čečinou alebo doma vyrobenými umelými kvetmi či ozdobami.

Dušičky – magické obdobie, s ktorým sa spája mnoho povier

S obdobím Dušičiek a sviatkov zosnulých sa spája aj niekoľko povier, ktorým ľudia v minulosti verili. Jedna z vtedajších povier hovorí, že ak nechcete, aby sa Vám na pleci usadili striga, musíte sa počas týchto dní vyhýbať rázcestiam, križovatkám alebo takzvaným krížnym cestám.

Predkovia sa obliekali do rôznych kostýmov, za strašidlo alebo ducha. Takéto krížne cesty boli v minulosti považované za miesta, kde by mohlo prísť k stretu človeka a nadprirodzených bytostí, ktoré by mohlo zanechať negatívne následky. Na týchto miestach sa mohli stretnúť negatívne bytosti, ktoré by mohli bežného smrteľníka stiahnuť na onen svet. Aby ľudia tieto miesta očistili, často na ne umiesňovali kríže, kaplnky či sochy svätých.

Ďalšia z povier hovorí, že usmrtenie žaby prinášalo nešťastie, pretože sa v nej mohla skrývať duša zosnulého príbuzného. Ak chcelo mladé dievča vedieť, kto sa stane jej manželom, odporúčalo sa jej, aby si sadla pred zrkadlo, pred ním jedla jablko a zároveň si česala vlasy. Následne sa jej mal budúci ženích zjaviť v okennej tabuli za pravým plecom.

Ľudia verili, že ak v predvečer Dušičiek prepchajú cez úžiny skál alebo prelezú cez diery v prírode, zbavia sa zlých energií a chorôb. Mladé ženy sa často preťahovali cez tesné otvory a verili, že im to prinesie plodnosť.

Ktoré zvyky a tradície dodržiavame v súčasnosti?

Tradícia návštev miest posledného odpočinku našich milovaných blízkych sa zachovala až dodnes. Často je to jediná príležitosť v roku, kedy sa môžeme stretnúť s rodinou, ktorá býva ďaleko od nás. Dušičky so sebou nesú symbol blízkosti- vďaka nim sa stretneme s ľuďmi, ktorí sú nám drahí a s ktorými nás spája niečo veľmi dôležité– naši predkovia.

Úpravy cintorínov sú veľmi bohaté a rozmanité. Približne v osemdesiatych rokoch minulého storočia sa stalo populárne zdobenie najmä vďaka prístupnosti rôznorodého materiálu. Zatiaľ čo si naši prarodičia vystačili jednoducho čečinou, dnes máme k dispozícii široký výber živých či umelých kvetov.

Zdroj: https://slovander.sk/netradicno/dusicky-tenka-hranica-medzi-svetom-zivych-a-mrtvych-aka-je-ich-symbolika/, Mne Slovensko krása je, zvyky a tradície

Zdroje fotografií: https://theworldinbetween.com/wp-content/uploads/2012/11/allsouls-day-4-72d-s-bwtone.jpg, piešťanský denník