Hodina literatúry

Je koniec januára, po náročných vianočných sviatkoch sme si oddýchli, dojedli sme všetko, čo ešte v chladničkách zostalo. Vyskúšali sme si darčeky, ktoré, sme od svojich blízkych dostali, prečítali sme si aj knižky, ktoré nás mnohých potešili.

U nás bola vždy dominantným darčekom, nielen na Vianoce, kniha. Odmalička som sa na ne tešil a väčšinu som aj prečítal. Najprv to boli známe leporelká/skladačky/, ktorými nás rodičia uvádzali do sveta literatúry. Neskôr, samozrejme, rozprávky, verneovky a iné dobrodružné žánre. Potom prišla škola, povinné čítanie, čitateľské denníky a iné povinnosti s tým súvisiace. A takto sa postupne záujem o literatúru medzi mládežou strácal.

Samozrejme, záležalo to aj od učiteľov a hlavne učiteliek slovenčiny. Pánov učiteľov tohto predmetu bolo v histórii komárňaských škôl ako šafránu. Ja som mal šťastie, že nás na strednej škole učil pán profesor Ján Dekan, čerstvý absolvent vysokej školy, teda ešte nepokazený praxou. Alebo skvelý bol aj jeho kolega Michal Eliáš, na základných školách pôsobili ešte pán Ján Špála, obľúbený a skvelý človek, neskôr riaditeľ školy Rudko Zvoda.

Ostatné boli pani slovenčinárky. Ja si pamätám hlavne na pani Irenu Kotalovú, ktorá ma naučila perfektne slovenský pravopis na ZŠ. Ale vráťme sa ku knihám. V dospelosti sme si vzťah k literatúre už pestovali prostredníctvom návštevy knižnice a podľa vlastného výberu. Ja som k výberu kníh pristupoval trocha nevšedným spôsobom: ak ma názov alebo autor knihy čímsi zaujal, najprv som zisťoval z rôznych vtedy dostupných prameňov všetko o autorovi. Tých zdrojov v tom čase nebolo príliš veľa – internet, mobil a iné neexistovali, ako hovorí klasik Fico – ale niečo sa vždy podarilo nájsť buď v závere knihy alebo na obale, v dejinách literatúry. Čím bol životopis autora zaujímavejší a vzrušujúcejší, tým bola aj jeho tvorba príťažlivejšia. Samozrejme, neplatí to vždy. Napríklad život nášho klasika Maťka Bencúra/Kukučína/ bol skutočne dobrodružný. Len si prečítajte niektoré jeho romány či poviedky. Ale veľa je spisovateľov s bohatým a pestrým životopisom, ale ich tvorba je nudná. Príklady nebudem uvádzať, aby som vás náhodou neodradil.

Je na svete mnoho spisovateľov, ktorí keby spracovali svoj životopis a nevymýšľali, nedramatizovali, nekomplikovali príbehy a vzťahy, tak by vznikli diela, ktoré by každého čitateľa ohúrili a prinútili čítať jeho knihu na jeden šup. Uvediem niekoľko príkladov. Prečítajte si životopis napríklad autora knižky Kto chytá v žite J.D. Salingera alebo Jacka Londona či Ernesta Hamingwaya. Tak to je samé dobrodružstvo o akom sa nám môže iba snívať.

To najstrhujúcejšie som si nechal na záver. V roku 1988 som v Budapešti kúpil knižku dovtedy mne neznámeho spisovateľa maďarského pôvodu Arthura Koestlera  – Déli sotétség / Tma na poludnie/. Pred Vianocami som si ju chcel znova prelistovať s odstupom času, ale hľadal som ju medzi stovkami mojich kníh zbytočne. Jeden význam to však malo: urobil som si inventúru. Knihu som asi niekomu pred rokmi požičal, ale neviem komu. Tak som po nej neopísateľne zatúžil. Ale kde ju vziať? Kniha prvýkrát vyšla v roku 1940 v angličtine, Maďari ju preložili do svojho jazyka. Na Slovensku o nej ani chýru ani slychu. Začal som po nej pátrať, až som zistil, že ju v roku 1992 vydalo vydavateľstvo Odeon v českom preklade – opäť nás predbehli! – Tma o polednách. Tak som si ju objednal v antikvariáte  pána Adamca vo Valašskom Meziříči. Dostal som ju pod stromček a nedávno som ju dočítal. Odporúčam všetkým milovníkom literatúry a histórie. Ale najprv si prečítajte životopis jeho autora. Nájdete ho na internete. A môžete porovnávať: čo je vzrušujúcejšie čítanie?  Kniha, alebo život jej autora. Koniec hodiny literatúry. Ďakujem za trpezlivosť.

TEXT: John Brady