Španielska chrípka – šokujúci rozsah a následky. Ako sa žilo v Komárne počas jednej z najväčších pandémií v dejinách?

Španielska chrípka sa do novovekej histórie prikradla po špičkách, ale zanechala za sebou skazu obrovských rozmerov. Spočiatku novú hrozbu nebral vážne takmer nik, dokonca ani odborníci. Na začiatku 20. storočia totiž boli menšie epidémie ešte takmer každodennou realitou. Dodnes sa nevie, kde presne choroba vznikla, hoci sa za posledné storočie objavilo množstvo dohadov a teórií.

Tri potenciálne ohniská

Jedným z prvých ohnísk sa stal vojenský tábor Étampes vo Francúzsku, kde už koncom roka 1917 zaznamenali vírus s vysokou smrtnosťou. Práve tu ho onedlho diagnostikovali ako chrípku. Stiesnené podmienky v tábore vytvárali priam dokonalé podmienky pre vznik nového ochorenia. Iba v tábore Étampes sa nachádzalo niekoľko desiatok tisíc ľudí – vojaci v najrôznejšom zdravotnom stave a najmä veľa špiny. Práve holuby, ktoré využívali na komunikáciu, mali priniesť zárodky vírusu za brány tábora. Vírus následne samovoľne mutoval, až sa z neho stal extrémne nebezpečný zabijak.

Za druhé potenciálne ohnisko sa považuje štát Kansas v USA. V januári roku 1918 tu miestny doktor Loring Miner spozoroval v meste Haskell County výskyt chrípky.  Začiatkom marca sa kuchár Albert Gitchell sťažoval na bolesti hlavy, škriabanie v hrdle a vysoké horúčky. Pobral sa teda na ošetrovňu vojenskej základne Fort Riley, kde pracoval. V ten istý deň oznámila rovnaké ťažkosti asi stovka vojakov. Iba o sedem dní neskôr prišli prvé správy o výskyte ochorenia z New Yorku. Vírusu už nič nebránilo, aby sa rozšíril do zvyšku krajiny a dostal sa aj medzi vojakov, ktorí putovali do Európy ako expedičné sily.

Za tretie možné ohnisko španielskej chrípky sa považuje Čína. Ešte v novembri 1917 za jej hranicami prepuklo respiračné ochorenie, ktorého príznaky sa veľmi ponášali práve na španielsku chrípku. Do USA sa odtiaľ malo ochorenie dostať cez obchodné cesty. V Amerike vírus údajne zmutoval a do Európy prenikol za pomoci už spomínaných expedičných vojenských síl. Vedci označujú Čínu ako potenciálne ohnisko aj z dôvodu, že keď tam chrípka dorazila neskôr, umieral na ňu pomerne nízky počet pacientov – miestni už mali voči nej vytvorenú istú mieru imunity.

Prečo dostal nový zabijak meno španielska chrípka?

Pomenovanie nového smrtiaceho ochorenia mohlo ľudí navádzať k tomu, aby za ohnisko jeho zrodu považovali práve Španielsko. V skutočnosti však išlo iba o smiešnu zhodu náhod. Z mnohých historických zdrojov vieme, že Španielsko bolo počas prvej svetovej vojny neutrálnou krajinou. To znamenalo, okrem iného, že ich tlač nepodliehala žiadnej vládnej cenzúre. Krajina nemala dôvod pred svojimi občanmi tajiť správy o novom smrtiacom víruse, skôr naopak. Pravidelne prinášala nové informácie, napríklad aj o nakazení kráľa Alfonsa XIII. Ich otvorenosť a snaha pripraviť obyvateľov na najhoršie sa im však stala osudnou. Bolo viac ako isté, že svet nedokáže výskyt rýchlo sa šíriaceho ochorenia dlho tajiť. Keď však konečne museli vyjsť s pravdou von aj iné krajiny, mnohé z nich ukázali prstom práve na Španielsko. Údajne ak o chrípke tak otvorene a bez zábran informovali, mali na to jeden jediný dôvod – svet krajinu označil za ohnisko ochorenia. Od tej doby ľudstvo pozná túto hrôzostrašnú pandémiu najmä pod menom španielska chrípka.

Doktori sa museli spoliehať na vlastnú vynaliezavosť

Španielska chrípka, tiež známa pod menom influenza, sa svetom šírila bleskovou rýchlosťou. Vo veľkej miere za to mohli predstavitelia na čele jednotlivých štátov, ktorí počas vojnového konfliktu odmietali hovoriť o ďalšom celosvetovom probléme. Priznanie existencie nového, navyše neznámeho a vysoko smrtiaceho vírusu by mohlo mať za následok výrazné zníženie morálky vojakov aj civilistov. Zo začiatku preto nevstúpili do platnosti skoro žiadne protipandemické opatrenia, ktoré by obmedzili šírenie vírusu.

Vírus sa rýchlo prenášal aj pre svoje netypické symptómy. Diagnostický proces bol mimoriadne náročný a lekári si chrípku veľmi často mýlili s cholerou či dokonca týfusom. Počas prvej vlny medzi najčastejšie príznaky patrili kašeľ, bolesti hrdla a hlavy či horúčka. Druhá vlna však udrela omnoho silnejšie. Nakazení často krvácali z nosa aj uší, trpeli silnými závratmi, nespavosťou, rozmazaným videním či stratou čuchu a sluchu. V najhorších prípadoch mala nákaza rýchly priebeh – pacienti zomierali už 48 hodín od nakazenia. Smrť nastala vo veľkej väčšine prípadov pre zlyhanie pľúc. Neodvratný koniec sprevádzalo ešte jedno poznávacie znamenie. Pacient pomaly menil farbu, keďže pre nedostatok kyslíka sa začali jeho končatiny sfarbovať na modrú, purpurovú až čiernu. Nová smrteľná chrípka sa šírila najmä medzi mladými, pričom väčšina úmrtí spadala do vekovej skupiny 15-40 rokov.

Keďže vírus ešte nebol v tej dobe identifikovaný, lekári proti nemu nemohli bojovať žiadnou zaužívanou metódou. O antibiotikách ani nesnívali a očkovacie látky boli rovnako v nedohľadne. Ako teda nakazených liečili? Za pomoci vlastnej šikovnosti, vynaliezavosti a schopnosti prispôsobiť sa novej, krízovej situácii. Najčastejšie podávali aspirín, ktorý tlmil bolesti a zrážal horúčku. V niektorých prípadoch siahali aj po chiníne, ktorý sa primárne využíval na liečbu malárie. Pre svoje tíšiace účinky boli v obľube aj prípravky na báze arzénu. Niektorí lekári sa v zúfalstve obracali aj na starodávne znalosti svojich predchodcov – Hippokrata a Galéna. Pacientom púšťali žilou, predpisovali malé množstvo alkoholu a dokonca cigarety, ktorých dym mal byť pre vírusové bunky likvidačný.

Španielska chrípka prehrmela aj našim územím

Najväčšiu škodu v strednej Európe priniesla druhá vlna chrípky, ktorá úradovala medzi októbrom a decembrom 1918. Práve v tej dobe sa naprieč celou krajinou konali bohaté oslavy pri príležitosti premeny Uhorska na demokratický štát. Vznik prvej Československej republiky oslavovali v uliciach tisícky ľudí – vírus tak mal viac ako dokonalé podmienky na šírenie. Zároveň sa však v tom čase domov vracali tisícky vojakov z frontu.

Na území Uhorska bola španielska chrípka po prvý krát hlásená v júni 1918. Nakazenými boli vojaci a zajatci, ktorých previezli z talianskeho frontu do Budapešti. V priebehu niekoľkých mesiacov sa nákaza rozšírila aj do ďalších miest. V druhej polovici septembra 1918 počet nakazených enormne narástol, keďže dezinfekcia verejných priestorov nepatrila medzi priority. Na mnohých miestach chýbali aj lekári, zdravotné sestry ale aj samotné lieky, ktoré by priebeh choroby aspoň utlmili. Situáciu však výrazne zhoršovala aj vnútorná politická transformácia krajiny.

Na neustále sa zhoršujúci stav reagovala Budapešť až 30.9. 1918 zvolaním Výboru pre verejné zdravie. Bol vyhlásený stav epidémie. V mnohých mestách sa ešte v ten deň zriadili epidemiologické výbory, ktoré mali zavádzať opatrenia a dohliadať na ich dodržiavanie či celkový vývoj situácie. Keďže neexistovala žiadna univerzálna liečba, pristúpilo sa k čo najúčinnejšej segregácii infikovaných od zatiaľ zdravých jedincov. Pre chorých sa zriadili špeciálne prechodné epidemiologické nemocnice umiestnené v nemocničných budovách alebo kasárňach.

Prizvaní odborníci sa pokúšali dostať situáciu pod kontrolu zákazom zhromažďovania sa, postupne zatvárali aj školy, keďže epidémia napádala mnoho mladých študentov. V druhej polovici októbra sa postupne zakazovali návštevy kín či divadiel, športové zápasy boli presunuté alebo zrušené, a neuskutočňovali sa ani žiadne ľudové zábavy. Kaviarne a reštaurácie však fungovali naďalej, keďže boli dôležitou zložkou verejného stravovania. Majitelia ale museli interiér dôkladne dezinfikovať a podniky vetrať, čo vyústilo do skutočnosti, že boli počas dňa zatvorené aj niekoľko hodín. Obyvatelia boli vyzvaní k opatrnosti v práci vo veľkých továrňach, ale napríklad aj pri návšteve cintorínov, kostolov či modlitební. V tom čase už nebolo ojedinelé vidieť na uliciach či v podnikoch ľudí s prekrytými hornými dýchacími cestami. Vystrašení civilisti sa chceli chrániť ako to len bolo možné.

Domy, kde sa nachádzali chorí, museli byť povinne označené červenou ceduľou. Keďže obetí rýchlo pribúdalo a zdravotnícky či pohrebný systém nestíhal, telá zostávali vo svojich domoch niekedy aj tri dni po smrti. Mnoho rodín tak muselo naďalej normálne fungovať vedľa svojho zosnulého príbuzného, hlavne ak nemali oddelenú miestnosť, kam by telo provizórne uložili.

V bezpečí nebolo ani Komárno

Komárňanské mestské noviny po prvý krát informovali o smrtiacej chrípke 11.6. 1918. Podľa článku sa väčšina prípadov vyskytla v nemocniciach, kde sa starali o vojakov, ktorí mali byť hlavnými roznášačmi nákazy. Nájsť v novinách podobnú správu bolo pre obyvateľov veľmi nečakané a šokujúce. Vojnová tlač dlho cenzurovala akékoľvek informácie o novovzniknutej pandémii, aby tak zabránila verejnej panike. Dokonca väčšina lekárov chrípku sprvu zaraďovala medzi ľahko prekonateľné, nezáväzné ochorenia.

Už počas letných mesiacov sa v Komárne nakazilo niekoľko civilistov, medzi nimi aj štátni zamestnanci či dokonca novinári a členovia redakcie. O prvej smrti v dôsledku španielskej chrípky miestne noviny písali 14.9. 1918 – obeťou bol mladý, iba dvadsaťročný študent István Lévai. S príchodom jesene a nástupom žiakov do škôl sa začala chrípka šíriť ešte rýchlejšie. Prvé predbežné opatrenia mesto prijalo 4.10., niekoľko dní po tom, čo podobný krok učinili Budapešť aj Bratislava. Pod vedením primátora Gézu Szabóa sa mesto rozhodlo zatvoriť všetky svoje školy.

Okrem toho bolo povinné nahlásiť každého pacienta. Tí museli byť izolovaní vo vyhradených miestnostiach nemocnice. Po celom meste sa zrazu ocitli rozvešané hnedé plagáty, ktoré mali občanov stručne a vecne informovať o povahe a smrteľných rizikách španielskej chrípky. Väčšina rád z týchto plagátov platí aj v dnešnej dobe: časté umývanie rúk, vyhýbanie sa hromadným akciám, kinám či divadlám, obmedzenie návštev reštaurácií, kaviarní a krčiem. Primátor varoval aj pred bozkávaním sa na verejnosti a pľuvaním na ulici. Aj napriek opatreniam však bolo koncom októbra nakazených už vyše tisíc obyvateľov Komárna a potvrdených bolo šestnásť úmrtí.

Intenzitu druhej vlny vo veľkom podporilo aj sychravé jesenné počasie. Ako však už bolo spomínané, k šíreniu nákazy vo veľkej miere prispeli vojaci cestujúci domov z frontu. V dnešnej dobe by putovali rovno do karantény, aby sa podobnej katastrofe predišlo. To však v tej dobe neexistovalo. Chrípka ťažila aj z celkovo zhoršenej kvality života – obyvatelia nemali počas vojny voľný prístup o potravinám, liekom či hygienickým pomôckam. Novinári sa neraz sťažovali na znečistené, páchnuce a zaprášené ulice. Závažným problémom bol dlhodobý nedostatok uhlia, následkom čoho musel byť zatvorený aj mestský parný kúpeľ. Najchudobnejší obyvatelia Komárna, ktorí nemali doma kúpeľňu, sa zrazu nemali kam chodiť umyť a okúpať. Nie je teda žiadnym prekvapením, že veľká väčšina obetí španielskej chrípky pochádzala práve z najchudobnejšej mestskej vrstvy.

Žiadna presná bilancia nakazených a zosnulých sa, bohužiaľ, nezachovala. Nemenovaný dopisovateľ mestských novín opatrne uviedol, že v Komárne sa nakazilo približne 937 civilistov, plus 660 vojakov. Skonať malo medzi 60 až 307 ľudí. Ako však už bolo uvedené, tieto čísla nemožno považovať za stopercentný zdroj, keďže presná evidencia chorých aj mŕtvych bola v danom čase mimoriadne náročná. Hlavným dôvodom bolo najmä to, že najchudobnejší často nevyhľadali lekársku pomoc a preto ak sa aj stali obeťami celosvetovej pandémie, nespadali do žiadnych oficiálnych štatistík. Na mnohých miestach však chýbala zdravotná starostlivosť úplne. Mnohí lekári sa stále nachádzali na vojenskom fronte, boli plne zaneprázdnení vo vojenských nemocniciach, prípadne sami španielskej chrípke podľahli. Podľa smútočných správ v miestnych novinách skonali najčastejšie mladí ľudia medzi vekom 20-30 rokov.

Choroba začala konečne ustupovať vo februári 1919. Do tej doby si ale stihla vyžiadať viac obetí ako prvá svetová vojna, ktorá sa skončila iba krátko predtým. Predpokladá sa, že španielska chrípka vyhubila približne 2 až 5% svetovej populácie.

Zdroj: deltakn.sk; Epidémie v dejinách (Kovár, Zajac, Benediková, 2020); Storočie pandémií (M. Honigsbaum, 2021)

Príspevok je dielom stážistky Bc. Stelly Hamranovej