Blog 2013. 11. 12.

Spoločenský tanec okolo „jeden a pol“ lezeckej steny

Spoločenským tancom môžeme nazvať aj dianie, keď sa skôr špekuluje o tom, ako sa nedá niečo vyriešiť, namiesto toho, že ako sa dá. K takému tancu treba aspoň dvoch tancujúcich, no teraz sú traja. Ešte nevieme ako sa takýto tanec volá. Keď sa dotancuje, možno aj to sa dozvieme. Sprievodnú hudbu pomenujme vecou verejnou. Orchester nech má meno zákon. Najmenší tanečník silou mocou chce tancovať podľa taktov orchestrom hranej hudby. Tí dvaja silnejší majú falošný sluch alebo zle počujú. Hudbu nepoznajú a orchester ich nezaujíma. Môže sa nám to zdať ako nezvyčajné, ale i nezmyselné. Ale v skutočnosti už dlhšiu dobu sa tak tancuje okolo jeden a pol lezeckej steny vo Volejbalovej hale v Komárne. Doposiaľ. Ako bude ďalej, to je otázka? Zábava sa pokračuje, najmenší tanečník je vytrvalý, orchester je mocný, možno i večný a hudba zaujímavá, pre niektorých dúfam aj populárna.

Ten najmenší tanečník je obyčajné občianske združenie, ako mu hovoríme – nezisková organizácia. Svoju činnosť nevyvíja za účelom dosiahnutia zisku, len chce slúžiť verejnosti – veciam verejným. Masový šport je už taký. A keď sa veľmi snaží, prípadný zisk je povinný navrátiť späť do svojej činnosti v prospech vecí verejných. Podľa zákona.

Istí nadšenci tohto občianskeho združenia vzali do hlavy, že na našej nížine umožnia záujemcom o horolezecký šport namiesto lezenia na skalu, aspoň lezenie na stenu. Vo Volejbalovej hale v Komárne. Dohodli sa s predstaviteľmi miestnej samosprávy, ktorých volila verejnosť, aby spravovali veci verejné, priamo v našom meste. Hlavy sa dali dokopy, aj peniaze, prijali sa rôzne uznesenia, podľa ktorých sa uzatvorila nájomná zmluva, zmluva o združení finančných prostriedkov, patričné dodatky k týmto zmluvám, boli vypracované projektové dokumentácie, zabezpečené stavebné povolenia, prebehla súťaž o verejnom zaobstaraní a aj kolaudácia bola.

Dohodlo sa, že budú spolumajiteľmi lezeckej steny, prevádzkovať ju bude ten najmenší, za čo aj platiť bude svojim partnerom nemálo peňazí každý mesiac. A boli spokojní. Tanečníci poznali svoje práva i povinnosti, či už z uzatvorených zmlúv alebo zo zákona. Aj záujem verejnosti bol uspokojený. Úspech bol veľký, preto títo nadšenci na základe svojich zmluvných práv navrhli ostatným tanečníkom, že vybudujú aj druhú lezeckú stenu, ale už na vlastné náklady, aby mohli záujem verejnosti uspokojiť. Znova sa dohodlo o všetkom, začalo sa stavať.

Doposiaľ všetko bolo podľa kostolného poriadku. Tu sa niečo stalo. Možno ten výkaz o vynaložených investícií je na vine, ktorý mocnejší partneri dostali do ruky, podľa ktorého najmenší tanečník sa mal stať väčšinovým vlastníkom spoločného majetku? Alebo tajné správy o budúcom predaji Volejbalovej haly, z čoho vznikne ďalší právny hlavolam pre všetkých? Nevieme, chýba odpoveď. Jedno je však isté. Od tej chvíle nič nefunguje. A najmenší len čaká. Už mesiace.

Budovu miestnej samosprávy priamo v našom meste môžeme nazvať aj kostolom pre veci verejné, ale on nevie ku komu sa má modliť. Chýbajú duchovní s patričnými odpoveďami. Ale medzitým sa diali veci a nie hocijaké! Samé ťahanice, ako zákaz vstupu pre nášho najmenšieho hrdinu do objektu v rozpore s platnou nájomnou zmluvou, zákaz pokračovania v stavbe druhej lezeckej steny, čím jeho partneri znova len porušovali svoje zmluvné povinnosti, oznámenie, že v zimnom období sa nebude v hale vykurovať a podobné perličky.

Náš hrdina sa však nezľakol, dal namontovať lokálne osvetlenie a začal so zaobstaraním lokálneho vykurovania k lezeckej stene, aby mohol prevádzkové náklady čo najviac znížiť a požiadal ostatných, aby brali ohľad na jeho finančné možnosti i nim doteraz vynaložené ďalšie investície, čím prispel k zvýšeniu hodnoty spoločného majetku i celej Volejbalovej haly. Musel to tak urobiť, lebo doteraz dohodnuté nájomné, napriek úsporným opatreniam, ktoré ho stáli nemálo peňazí, je pre neho likvidačné a bude musieť prestať slúžiť verejnosti. Odpoveď ešte nedostal. však ešte nádej.

Tento týždeň zasadne miestny parlament nášho mesta, ktorý údajne má prejednať aj tento návrh nášho najmenšieho hrdinu. Isté to však nie je. Isté však je, že tento druh športu (lezenie na stenu a nie na nervy) pozitívne vplýva i vychováva telo i dušu mladých ľudí. Záujemcov je nemálo. Priamo v našom meste. Majú sedieť doma pred televízorom, pri počítači alebo v krčme? Kto na to dá odpoveď? Miestny parlament alebo verejnosť? Nezabudnime, verejnosť sme my voliči, občania nášho mesta. A nezabudnime ani to, že o rok sú voľby. Nech nezabudnú na to ani tí, ktorí tento týždeň budú rozhodovať o veciach verejných na druhom poschodí už spomínaného kostola.

Príbeh ako z rozprávky. Nechceme ale, aby verejnosť chápala tento príbeh za hádanku. Uverejníme preto, aspoň rozdelenie rolí tejto rozprávky:

V úlohe nášho najmenšieho hrdinu – Klub Previs, občianske združenie

a jeho tanečnými partnermi sú

Mesto Komárno a jeho príspevková organizácia Comorra Servis Komárno.

Ďalej účinkujú:

V úlohe miestneho parlamentu – Mestské zastupiteľstvo v Komárne

V úlohe verejnosti – občania-voliči mesta Komárno.

Na záver: „Žiť a nechať žiť“ – vedel to i hlásal už aj starý Henry Ford začiatkom minulého storočia, keď zaviedol pásovú výrobu svojho slávneho modelu T vo svojich továrniach a zaplatil robotníkom takú mzdu, aby aj oni mohli zakúpiť výrobok, ktorý vyšiel spod ich rúk. Poučné! Žiaľ nielen v našej rozprávke, ale i v celej spoločnosti! A pre všetky parlamenty na svete.

A či bude Happy end? Čoskoro sa dozvieme!

TEXT: Tibor Patócs