Blog 2011. 12. 13.

Srdce tlčie podľa vlastného rytmu

Zamýšľali ste sa niekedy nad váhou slova sloboda?

Sloboda slova, názorov, vierovyznania. Osobná sloboda. Individualita. Fragmenty myšlienok, ktoré vo svojom základe neznamenajú nič viac, ako hovoria. Ale práve ten základ v sebe drží tajomstvo, ktoré patrí všetkým a zároveň nikomu, tvorí prázdne strany, nepopísané, paradoxne aj tak čakajúce na naplnenie.

Je prázdnym výrazom, ktorý nejakým spôsobom aj tak vplýva na životy rôznych, a v ideálnom stave všetkých ľudí. Veď je príliš sladká na to, aby sme sa jej dobrovoľne vzdávali. Povráva sa, že zaľúbený človek stráca seba, v hĺbke svojich citov sa približuje k nemožnému stavu a volí si neslobodu. Zabúda na rebríček hodnôt zostavený z najvzdialenejších túžob, ktoré počas rokov ako jediné držali myseľ na uzde. Prevliecť sa do kože iných je lákavé – vidieť svet očami, ktoré nám výhľad zastierajú novými obrazmi, dýchať nosom citlivejším na všetko svieže, počuť a počúvať len to, čo srdce uzná za vhodné.

Je však otázne, koho srdce bije v koho hrudi. Koho sen snívame v noci a koho ciele plníme cez deň. Či sú tie naše vlastné stále na dosah ruky, alebo sú už len zahmlenou vidinou na konci spoločnej cesty. Občas sa človek hnevá na to, čo je pre život prirodzené. Hnevá sa, že ideály sa rozplývajú príliš rýchlo, šialeným tempom sa míňajú hodiny, sny sa prešmyknú pomedzi prsty. Občas má chuť behať a nezastaviť sa, predbehnúť čas a začať spĺňať to, čím chcel od začiatku byť. Človekom, ktorý v zrkadle vidí všetky spomienky, pôvodne len neistými míľnikmi na rýchlej a rušnej diaľnici. Prestáva milovať tých, ktorí nechtiac postavili stenu medzi svetom a jeho vôľou.

Už Sartre spomínal: “Jedinou neslobodou človeka je, že nedisponuje slobodou nebyť slobodný.” Je nám odopretá, bez nášho vedomia. Sme voľní v našich rozhodnutiach a všetky rozhodnutia sú výsledkom našej vôle. Stojíme na nohách príliš krátko na to, aby sme šliapali po prstoch iných. Alebo aby sme niekomu dovolili nahradiť naše nohy cudzími, ktoré nevládzu behať. Strata toho najvzácnejšieho, čo máme – samého seba – ublíži celému životu, celému zmyslu našej mladosti, našich snov. A ten sa, darmo sa zdá, pre nikoho nemení. Zmysel vždy ostáva, len pláva ďalej až dovtedy, kým sa na obzore stratí rovnako, ako v našej hlave.

Tímea Becková

Vyjadrite svoj názor