Blog 2012. 10. 22.

Svet zaplakal, Európania sa hanbia

Keď sa ma nedávno pýtali, či som spokojná s laureátom nobelovej ceny za mier, odpovedala som jednoznačným áno.

Nechápem, prečo sa niekto dokáže rozčuľovať nad tým, že práve únia je tohtoročnou ctenou „osobou“, ktorá je označovaná za najvýznamnejšiu v udržiavaní takej esencie, ako je mier. Kroky, ktoré vedú k udeleniu nobelovky, sú predsa veľmi premyslené a strategické.

Musí to byť osoba, ktorá sa podieľala na medializácii vojny, ktorá nezištne pomáhala, poukazovala na nezmyselnosť homicídy a obetí, ktoré sa k vojne družia a  pre tieto obete urobila všetko, čo bolo v jej silách a dokonca viac. Osoba, ktorej za životy vďačia ľudia, ktorí vojnu zažili na vlastnej koži. Nemusí byť fyzickou súčasťou konfliktu, no vyvíja neustálu aktivitu, ktorá s vojnou úspešne argumentuje. Niekto, kto konflikty alebo revolúcie utíši a nie vyvolá. Znižuje morálne bariéry, bojuje proti diskriminácii, násiliu, rasizmu, intolerancii, genocíde, ignorácii a chráni ľudské práva do poslednej chvíle.

Zjavne však existujú výnimky. Európska únia puritánkou mieru nie je. Má svoje chyby, konflikty nielen vyvoláva, ale ich  pravidelne obnovuje. Nachádza sa  na hrane svojho pádu a drží sa silou pokope, pričom ju zdravý rozum už dávno rozdelil na kúsky. Revolúciou zmietaný sever síce utíchol, nahradil ho juh, ktorý sa utápa v kríze a bohužiaľ, aj v násilí. Esá centrály však samozrejme rozpad dovoliť nemôžu, preto v potokoch nadávok a vykričaných hlasiviek nachádzajú veľmi dobre ukrytý zmysel mierovej spolupráce krajín, ktoré šťrajkujú a  ich obyvatelia sa o chvíľu úplne prispôsobia anarchii a najmä nedostatku financií.

Preto gratulujem Grécku, ktoré sa v násilí a kríze obracia už 2 roky. Zo srdca blahoželám Španielsku, ktoré hrdo nasleduje svojho krízového partnera. Pyšne potvrdzujem, že si Nobelovku zaslúži aj Portugalsko, ktoré sa väčším konfliktom vyhlo vďaka tomu, že do nej centrála s láskou nalieva milióny, aby prázdne peniaze opäť vytvorili dojem fungujúceho systému.Tiež tlieskam Taliansku, ktoré v kríze a násilí našlo svoj zmysel. Som hrdá na Maďarsko, ktoré sa míľovými krokmi šialene blíži k diktatúrnemu prevratu. Gratulujem Bruselu, ktorý bez menších výčitiek s cenou súhlasí a v podobe mierového hrdinu Barossa sa usmieva na svojich ľudí, z ktorých aspoň polovica by doňho s láskou kopla, aby sa na druhý deň prebudil tak ďaleko od únie, ako je jeho osobe vzdialený mier. Tipujem Veľkonočné ostrovy. Krajiny, ktoré slávny pacifizmus únie zväzuje, necítia nič z toho, čo slovo mier obsahuje. Jeho synonymom je pokoj a pohodlie. Hnev, násilie, vulgarizmus, zúfalstvo, kríza, štrajk, anarchia či dlh s pojmom mier neladia.

Po Nelsonovi Mandelovi či Martinovi Lutherovi Kingovi teda Európska Únia v rukách drží cenu, ktorá jej bola udelená nelegálne. Ten, kto po obamovskom faux-pas z roku 2009 mal chuť z tohto sveta okamžite odletieť, sa momentálne nemôže prestať smiať.

Predsa je to fakt pozitívny. Existuje toľko ľudí, ktorí by si cenu zaslúžili omnoho viac. Oslo zjavne okrem zmyslu pre humor skrýva aj čosi viac, a to nesmiernu logiku.

Pozrime sa na príklad rodeného londýnčana sira Nicholasa Wintona, ktorý má dnes 103 rokov a počas trvania druhej svetovej vojny v Európe pred istou smrťou a utrpením zachránil 669 českých židovských detí. Bez sebeckého strachu nasledoval svoj názor a postoj, ticho proti vojne bojoval a konal. O jeho činnosti by sa nikto nedozvedel, keby jeho manželka staré dokumenty s kontaktnými údajmi detí nenašla. Do roku 2012 žiadne ocenenie nedostal. Som si však absolútne istá, že dnes je sir Winton šťastný, pretože sa stal hrdým lauretátom nobelovej ceny. Rovnako ako všetci jemu podobní hrdinovia, ktorí proti vojne bojovali písmom, slovom, hlasom, činmi,a neutíchajúcou aktivitou. Všetci z nich sú nositeľmi nobelovej ceny. Všetci statoční aktivisti Európskej únie, ktorí nezištne pomáhajú a s vojnou každodenne stretávajú v priamom súboji, sa konečne môžu cítiť docenení. Cenu našli v tvári usmievavého Barossa a v náhode. Žijú na území mieromilovného zväzku Európskej únie.

A v neposlednom rade, teším sa aj ja. Keby som v živote už nič poriadneho nedosiahla, jedna z najvyšších mét je zdolaná. Som ocenená Nobelovou cenou za mier. Teším sa na podiel z finančnej odmeny, ktorá predstavuje 0,0017 eur na osobu, ktorá v únii žije.

Kladiem si len jedinú, abstraktnú otázku. Čo by si Alfred Nobel pomyslel, keby videl svoju poslednú vôľu znetvorenú do tvaru znásilneného romboidu? Čo by odkázal všetkým 502 486 499 obybateľom objektu, ktorí boli z ničoho nič odmenení najvyššou možnou cenou človeku udeliteľnou? Prečo by potom Nobelovu cenu nemohol dostať Bhután, ktorý svojou politikou šťastia dosiahol najnižšiu kriminalitu na svete? Prečo pochybne skorumpovaná inštitúcia, ktorá si robí zo slovného spojenia mierová spolupráca otvorenú zábavu?

TEX: Tímea Becková

 

Vyjadrite svoj názor