Mesto 2013. 08. 26.

  1. Kultúra komunikácie a jej civilizačný rámec. Spoločenská komunikácia, masová komunikácia a žurnalistická komunikácia. Médiá, kategorizácia médií: primárne, sekundárne, terciárne médiá; auditívne, vizuálne, audiovizuálne médiá. Komunikátor a recipient. (Charvát – Úvod do teórie žurnalistiky)

___________________________________________________________________

KOMUNIKÁCIA

Komunikácia je rozlíšiteľná odpoveď organizmu na podnet, vždy je to proces, v užšom chápaní sa týka len ľudí a spoločenských útvarov =) spoločenská komunikácia, ktorá sa definuje ako výmena informácií prostredníctvom reči, znakov, symbolov; aj keď pri niektorých formách komunikácie (najmä masovej) výmena chýba a komunikácia je prevažne jednostranná. Komunikátor informáciu kóduje a prostredníctvom určitého kanála ho vysiela ku recipientovi. Komunikant na konci kanála informáciu spätne transformuje (dekóduje).  Komunikácia je možná iba vtedy, ak  obaja komunikační partneri disponujú rovnakým či podobným znakovým systémom. Prekážkami komunikácie sú šum (kanálový, sémantický).

 

Komunikačný systém spočíva na tomto komunikačnom procese:

Komunikátor má istý komunikačný zámer,

obsah výpovede zakóduje do komunikovateľného znakového systému,

pomocou nosiča (médium) transformuje znaky do fyzikálnych signálov (akusticky, opticky), tie vedie prekonať dištanciu medzi komunikátorom a recipientom,

signalizovaný obsah je prijímaný dekódovaním,

aby recipient mohol komunikačný zámer interpretovať.

 

Spoločenská komunikácia (intrapersonálna, interpersonálna alebo masová komunikácia) sa vyznačuje tzv. znakovou situáciou, ktorá vždy obsahuje tieto prvky:

 

Intrapersonálna komunikácia je vnútroný monológ, ktorý sa končí ukladaním info do pamäti.

 

Prirodzeným východiskom spoločenskej komunikácie je interpersonálna komunikácia. Je to ten druh spoločenskej  komunikácie, pri ktorej jestvuje priamy vzťah medzi komunikátorom a recipientom.

 

Iným špecifickým druhom spoločenskej komunikácie je masová komunikácia. Black – Bryant ju definujú ako proces, kde masovo produkovaný obsah je prenášaný veľkej, anonymnej a heterogénnej mase príjemcov. Tak ako existuje množstvo definícií komunikácie, existuje aj množstvo definícií masovej komunikácie.  Nemá zmysel ich všetky uvádzať, stačí poukázať na základné charakteristiky.

 

komunikácia            verzus          masová komunikácia

 

priama

 

nepriama
obojstranná

 

jednostranná
súkromná

 

verejná
prezenčné publikum

 

disperzné (rozptýlené) publikum

 

 

Výskumy v 20. stor. Obmedzujú význam samotného procesu masovej komunikácie v prospech následných a nadväzujúcich procesov interpersonálnej komunikácie.

Pri opise žurnalistickej komunikácie Charvát používa aj termín Publizistik ako užšiu špecifikáciu masovej komunikácie, ktorá svojou verejnou činnosťou vytvára verejnosť a jej obsah je aktuálny. Pürer PUBLIZISTIK definuje ako verejný vstup do vzájomných vzťahov ľudí prostredníctvom priamych (technicky nesprostredkovaných) komunikačných foriem a (alebo) technických médií, čím sa má dosiahnuť porozumenie o aktuálnych javoch v danom čase a danej spoločnosti. Novinárska tvorba tvorí len časť obsahu masovej komunikácie, patrí tam aj umelecká tvorba, formy vzdelávacieho charakteru, prejavy vedecko-poznávacieho charakteru, prejavy politickej činnosti, zábava a rekreácia, záujmy, reklama a inzercia. Novinárska komunikácia prenáša jednorodý, rovnorodý, monolitný obsah (aktuality), kým všekty ostatné časti masovej komunikácie prenášajú rôznorodé obsahy. Predstavuje systém činností umožňujúcich preniesť k príjemcovi technickými prostriedkami používanými aj pre iné účely špecifický obsah na báze aktuálnych informácií.

 

Médium je slovo latinského pôvodu, znamená prostriedok / niečo, čo sa nachádza v prostriedku / resp. niečo, čo sprostredkúva. Prostriedok je slovo veľmi širokého významu, pretože ako prostriedok možno označiť všetko, čo slúži na dosiahnutie určitého cieľa. Médium je aj prostredie, kde sa odohráva určitý proces alebo jav: sprostredkujúci činiteľ, nástroj, ale aj komunikačná dimenzia textu (akustická, grafematická, mentálna) a ňou aktívne modulované, kódované a aktuálne zvýrazňované komunikačné prostredie. Aj vo vede a výskume má slovo médium, resp. prostriedok veľa rozdielnych významov v jednotlivých vedných disciplínách. Jednotná alebo jednoznačná definícia pojmu médium neexistuje.

 

V mediálnom výskume (teórii masmédií, masovej komunikácie) označuje slovo médium takisto rozdielne veci. Najčastejšie je to technický prostriedok, ktorým komunikátor šíri obsahy (informácie, výpovede, posolstvá) k recipientovi (prijímateľovi, adresátovi, čitateľovi, poslucháčovi, divákovi).

 

KATEGORIZÁCIA MÉDIÍ

 

Primárne (ľudské) médiá – zabezpečujú komunikáciu ľudí bez technických prostriedkov (signály, reč, písmo, divadlo, orálna kultúra – asi do roku 1500)

Sekundárne alebo tlačové médiá – informácie sa šíria pomocou technických prostriedkov, no prijímať sa dajú aj bez nich (leták, zošit, list, kniha, noviny, časopisy 1500 – 1900)

Terciárne alebo elektronické médiá – vyžadujú si vysielacie i prijímacie technické prostriedky (fotografia, film, telefón, gramoplatňa, rozhlas, televízia)

Kvartové alebo substitučné médiá (multimédiá od r. 2000)

 

KATEGORIZÁCIA PODĽA ĽUDSKÝCH ZMYSLOV

 

1. Zrak – vizuálne médiá

a) Objekt –      prírodné objekty (príroda, zvieratá, ľudia)

umelé objekty (ľuďmi vytvorené) – výrobky (dizajn), stavby (architektúra),                                                                                   plastiky (sochárstvo)

b) Obraz – kresba, maľba, grafika, fotografia, film (nemý)

c) Znak – piktogram, písmo, kniha, noviny, časopisy, letáky a ostatné písomnosti a tlačoviny

d) Reč tela (neverbálna komunikácia) – gestá, pózy, mimika, posunková reč, pantomíma

e) Vizuálne signály – ohne, dym z ohňov, zástavy, zástavky, reflektory, semafory, svetelné                                 rakety, baterky, policajné „lopatky“

 

2. Sluch – auditívne (akustické) médiá

a) Zvukové signály – tam-tamy, zvony, klaksóny, sirény, klopkanie

b) Zvuky – hudba, reč, spev, prejav, prednes (sú primárne auditívne, ale väčšinou sú sprevádzané obrazom, ak nie sú prenášané technickým prostriedkom, čiže rozhlasom), telefón, telegraf, rádio, rozhlas

 

  1. Kombinované médiá

a) Audiovizuálne – hudba, tanec, spev, divadlo, opera, balet, film, televízia, video

b) Multimédiá

 

Subjekty žurnalistiky a masovej komunikácie

1. Komunikátor – prostredníctvom kanála odovzdáva výpoveď recipientovi

individuálni komunikátori

tímoví  komunikátori

mediálne inštitúcie a podniky

komunikačné podniky

iné subjekty

2. Recipient – tvorí samostatný článok systému, ktorý je na opačnej strane komunikačného poľa

individuálny recipient

skupinový recipient

masový recipient – publikum

 

2. Interdisciplinárny charakter výskumu masovej komunikácie a žurnalistiky. Podiel hlavných disciplín na skúmaní médií. Vzťah teórie médií a výskumu.                                  (Brečka – Otázky žurnalistiky + McQuail – Úvod do teórie masovej komunikácie + Šefčák, Sand – Masové médá a ekonomika, Ekonomické teórie a žurnalistika + Charvát – Úvod do teórie žurnalistiky)

___________________________________________________________________________

Interdisciplinárne (medziodborové, medziodvetvové) vedy sú tie, ktoré chcú skúmať médiá a masovú komunikáciu. V období, kedy sa žurnalistika formovala ako masová komunikácia, vystúpili do popredia jej spoločenské aspekty.

Spoločenské aspekty žurnalistiky (podľa Brečku) – kultúrny, výchovný, etický, estetický, právny, politický, ekonomický, sociologický, psychologický, historický, lingvistický

Aspekty skúmania komunikácie (podľa Charváta) – historicky, filozoficky, antroplogicky, sociologicky, psychologicky, politologicky, pedagogicky, lingvisticky

Masová komunikácia (podľa Berger, Chaffee) je veda, ktorá sa snaží porozumieť produkcii, spracovaniu a účinkom symbolických a signálnych sústav tým, že prichádza k overiteľným teóriam obsahujúcim legitímne zovšeobecnenie, ktoré vysvetľuje javy spájané s produkciou, spracovaním a účinkami. Zaoberá sa najmä kvantitatívnym štúdiom komunikačného chovania a jeho príčin.

 

SOCIOLÓGIA

Médiá a mediálna komunikácia sú javy, bez ktorých by spoločnosť nemohla existovať a sociológia všeobecne je veda o spoločnosti. Preto je sociológia z hľadiska mediálneho výskumu najdôležitejšia a je často nesprávne stotožňovaná so sociologickým výskumom médii.

–          skúma postavenie médií v spoločnosti a ich sociálny (spoločenský) význam, ďalej spoločenské štruktúry, v ktorých masová komunikácia prebieha, aj spoločenské skupiny, skupinové vzťahy a skupinové štruktúry, ktoré majú vplyv na priebeh a účinky masovej komunikácie

–          prvotne sa masovou komunikáciou zaoberali sociólgovia, potom až teória masovej komunikácie interdiciplinárne so sociológiou

MÉDIÁ A SPOLOČENSKÝ KONSENZUS

30.-te roky, Chicagská škola – R. E. Park na amerických prisťahovalcoch; Predmet: príspevok masových médii k zachovaniu spoločenského konsenzu a kontinuity vývoja spoločnosti.

MÉDIÁ A SOCIÁLNA PATOLÓGIA

Predmet: príčina rozpadu sociálnych vzťahov a oslabenia spoločenských hodnôt a noriem, prispievanie k izolácii človeka v urbanizovanom svete.

MÉDIÁ A POLITIKA          3 hľadiská vnímania médii:

1. nástroj manipulácie verejnej mienky v rukách mocenskej elity (Mills, Key, Kornhauser)

2. prostriedok demokratizácie politiky a informovanosti voličov (K. Lang, G. E. Lang)

3. faktor vplyvu vo volebných kampaniach (Lazarsfeld, Berelson)

MÉDIÁ A SOCIÁLNY A HOSPODÁRSKY ROZVOJ

Po II. sv. vojne, E. Rogers, W. Schramm (nádväznosť na agrárnych sociológov); Predmet: problematika sociálneho a hospodárskeho rozvoja v krajinách tretieho sveta.

MÉDIÁ, KULTÚRA A UMENIE (vrátane sociológie voľného času)

Francúzi E. Morin, D. Rieseman / G. Friedman, J. Dumazadier (voľný čas); Predmet: masové médiá ako fenomény masovej kultúry.

D. MCQUAIL – rozptýlené a okrajové skúmanie masovej komunikácie málo prispelo k rozvoju samotnej sociológie masovej komunikácie

PSYCHOLÓGIA, SOCIÁLNA PSYCHOLÓGIA

Psychológia skúma rôzne aspekty existencie človeka a jeho interakcie s prostredím, skúma teda aj kontakt človeka s médiami. Dlho sa zaoberala najmä účinkami a účinnosťou mediálnej komunikácie na vytváranie a zmenu názorov, postojov a správania sa človeka. Rozhodujúcu úlohu zohrávala sociálna a experimentálna psychológia.

SOCIÁLNA PSYCHOLÓGIA

–          predstavuje výskumno-technické inštrumentárium pre analýzu účinkov masovej komunikácie a je inšpirátorom a priekopníkom mediálneho výskumu

–          USA – renesancia výskumu malých skupín a skúmania postojov (K. Lewin, C. Hovland, P. Lazarsfeld)

–          sociálno-psychologická sféra sa oddelila od sociálnej psychológie z dôvodu kooperácie a integrácie dvoch disciplín (aby sa výskum zvládol)

 

EKONÓMIA

Okrem hľadiska politickej ekonómie, záujem ekonómie o médiá u nás nemá tradíciu. Ekonómia ako veda sa zaujíma o jednotlivé mediálne podniky, sektory alebo celé mediálne systémy krajiny. Ide o tieto aspekty:

EKONOMIKA MEDIÁLNEHO PODNIKU (mikroekonomika)

– nákladová štruktúra, hospodárnosť, procesy optimalizácie, manažment, marketing, kontroling, plánovanie a i.

EKONOMIKA MEDIÁLNEHO TRHU (makroekonomika)

– mediálny trh, konkurencia médií, formy kooperácie, tvorba cien, daňové zaťaženie, koncentrácia, monopolizácia a i.

PUBLIKUM AKO TRH

– ekonómia sa v dôsledku komercializácie médií zaoberá publikom ako informačným trhom, zatiaľ čo mediálny výskum sa zaoberá publikom ako masou alebo verejnosťou

MEDIÁLNE OBSAHY AKO TOVAR A SLUŽBY

– premieta sa najmä do terminológie (audiovizuálna produkcia = tovar, vysielanie = služba =) legislatívny rámec), pre komerčné médiá je publikum súhrn potenciálnych spotrebiteľov

  1. kultúrnych a informačných tovarov alebo 2. reklamy

 

POLITIKA, POLITICKÁ VEDA, POLITOLÓGIA

Médiá vystupujú ako predmet, objekt i subjekt politiky, politika sa navonok prejavuje prostredníctvom médií, ich analýzou možno analyzovať politiku. Médiá slúžia ako nástroj na presadzovanie politických cieľov, súčasne ako nástroje určitých politických alebo ekonomických nátlakových skupín robia svoju vlastnú politiku. Dôležitým faktorom je štátna mediálna politika vyplývajúca z mediálnej legislatívy. Výskum mediálnej politiky je tak výskumom účinkov propagandy.

 

PRÁVO, MEDIÁLNE PRÁVO

Mediálne právo obsahuje všetky zákony, vyhlášky, smernice, medzinárodné dohovory a zmluvy týkajúce sa médií. Skúma vplyv národnej a medzinárodnej legislatívy na činnosť médií.

 

HISTÓRIA

História je klasická disciplína, ktorá sa zaoberá dejinami tlače, rozhlasu a televízie, má však význam aj pri širšom pohľade  na vývoj jednotlivých foriem komunikácie. Má zásadný význam pre pochopenie médií a ich postavenia v spoločnosti. História nám umožňuje vyhnúť sa chybám technologického determinizmu (za vývojom sa vidí technologický pokrok).

 

LINGVISTIKA, JAZYKOVEDA, SÉMANTIKA

Reč je základným nástrojom komunikácie, teda sa jej vyššie menované disciplíny musia venovať vrámci mediálneho výskumu. Komunikácia je komplexná sieť symbolických procesov v spoločnosti, prostredníctvom ktorých ľudia produkujú a vymieňajú si významy. Roland Barthes (francúzsky štrukturalista) dokázal, že každá ľudská skúsenosť je sprostredkovaná symbolickým systémom. Sémantický vplyv sa prejavuje najmä v teoretickom prístupe k skúmaniu mediálnej komunikácie, praktická oblasť sa prejavuje výskumom zrozumiteľnosti mediálnych obsahov.

 

INTERDISCIPLINÁRNY VÝSKUM

 

Začiatky sa spájajú s rozvojom sociologického výskumu na Slovensku v 60.-tych rokoch. Českí sociológovia sa zaslúžili o rozvoj tohto odboru už omnoho skôr, boli to najmä T. G. Masaryk, Emil Chalupný, Inocent Bláha, Oskar Butter, Karel Hoch a i. Cieľom týchto disciplín bolo študovať tlač ako sociálny jav, ako prejav činnosti ľudí žijúcich v spoločnosti, ako prvok tejto spoločnosti samej, ktorý má vplyv na všetky ostatné prvky a pdolieha sám zase ich vplyvu.

 

Mediálny výskum tu vystupuje ako sociologický výskum žurnalistiky a masovej komunikácie. Autori na Slovensku sa opierali o zahraničných autorov ako Jean Cazenueuve, Jacques Kayser, Edgar Morin (Francúzsko), Roger Clausse (Belgicko), Paul Lazarsfeld, Bernard Berelson, Harold D. Lasswell, I. C. Hovland, W. Schram (USA), Gerhardt Maletzke (Nemecko), Jerzy Kubin, Irena Tetelowska, M. Kafel, Andrzej Sicinski alebo Pawel Dubiel (Poľsko). Typické pre takýto výskum na Slovensku bolo, že sa vyvýjal vo vlastnej, špecifickej oblasti – novinovede, ako súčasť širšie koncipovaných sociálnych (interdisciplinárnych) výskumov voľného času a záujmových činností obyvateľstva =) Osvetový ústav v BA – Anton Jurovský + Metodicko-výskumný kabinet ČS rozhlasu v BA.

 

Prvým krokom inštitucionalizácie vedeckovýskumnej základne v mediálnej sfére bolo vytvorenie Katedry žurnalistiky FiF UK v BA v 1953, podstatným bol Novinársky študijný ústav od 1955 (pod rôznymi názvami). Kvôli nedostatočnému spracovaniu tém mediálneho výskumu sa musel NŠÚ orientovať najprv na historické otázky, až postupne teórii a sociológii. Skúmal nielen čitateľskú základňu ale analyzoval aj obsah tlače.

 

V 70.-tych rokoch sa NŠÚ orientoval skôr na sociologické skúmanie publika médií doplnené sociálnopsychologickými a pscyhologickými experimentálnymi výskumami recipientov =) základy pre výskum komunikátora v ďalších rokoch. Svoju pozornosť NŠÚ od začiatkov venoval aj lingvistickej analýze žurnalistických textov. Pracovali tam Martin Katriak (soc.), prof. Tomáš Pardel (psych.), prof. Juraj Čečetka (pedag.psych.), prof. Jozef Mistrík a prof. Ján Horecký (jazykovedci).

 

Koncom 70.-tych rokov sa rozvinula aj sociálna a všeobecná psychológia, ktorý mala za následok tézu o aktívnej úlohe recipienta, ktorý má rozhodujúci vplyv na účinky a účinnosť masovej komunikácie. Ukázalo sa, že práve účinky a účinnosť nemôžeme odčleniť ako samostatnú oblasť výskumu, nedajú sa totiž objasniť bez skúmania všetkých ostatných faktorov (komunikát, komunikátor, médium, recipient – zložky komunikačného poľa). Účinky a účinnosť musíme teda skúmať na dvoch úrovniach, od komunikačného správania recipienta až po zmenu postojov a názorov a že rovnako musíme výskum sústrediť nielen na jednotlivca, ale aj na skupiny (verejná mienka). Zároveň skúmame činnosť celého systému masovej komunikácie vrámci iných systémov a celej spoločnosti.

 

3. Funkcie masovej komunikácie v spoločnosti. Spoločenská podmienenosť systému prostriedkov masovej komunikácie. Vplyv médií na fungovanie spoločenského systému. Médiá a verejná mienka. (Charvát – Úvod do teórie žurnalistiky; Šefčák, Sand – Masové médiá a ekonomika, Ekonomické teórie a žurnalistika)

Model masovej komunikácie:

Zdrojom je komunikátor (K), ktorý chce svojou výpoveďou ovplyvniť masové publikum. Obsah (O) je prenášaný cez médium (M), ktoré je konštantou masovokomunikačného procesu a je plné šumov. Publikum sa skladá z jednotlivcov – recipientov (R). Každý z nich prijíma „rozdielny“ obsah, lebo každý príjemnca má svojské záujmy a potreby, preto ho prijíma svojsky. Niektorí členovia masy sú však ovplyvňovaní spoločnými ideami. Rušená a odložená spätná väzba vyvoláva rozdielne účinky na vyslaný pôvodný obsah.

 

Základná schéma masovokomunikačného poľa:       K – O – M – R

 

Obsahy sú tvorené spoluprácou viacerých zložiek a príjemca v osobnej komunikácii diskutuje o prijatom obsahu, preto masová komunikácia spočíva na osobnej, verejnej i sprostredkovanej komunikácii. Vznikla až v súvislosti s vyspelým spoločensko-ekonomickým zriadením a technikou (v 19. stor.), výrazným míľnikom je internet, ktorý avizuje éru celosvetovej globalizácie komunikácie. Na druhej strane spoločnosť môže rozvinúť masovú komunikáciu len vtedy, keď sú už rozvinuté hodnoty, konzumné návyky a hospodárkse možnosti industializovanej spoločnosti. Rast spoločnosti a revolučné zmeny v nej utvorili ľudí schopných využívať technické prostriedky, ale aj ich užívateľov, ktorí majú vzdelanie, peniaze, potrebu konzumovať ponúkané obsahy, ale aj výrobky ponúkané reklamou v médiách. Museli teda vzniknúť organizácie masových médií, masové publikum ich užívateľov a celá sieť podporných organizácií v technike, obchode a službách, ale aj v školstve, vo vede a výskume. Sú tu aj špecifické procesy spätnej väzby závislé od publika, výpoveď komunikátora je závislá od publika, pre ktoré je určená =) publikum nie je pasívnym príjemcom.

 

Výsledky masovokomunikačného výskumu si radi požičiavajú kritici spoločenského vývoja. Najmä 2 javy súvisiace s existenciou masových médií sú podrobované ostrej spoločenskej kritike:

  1. kapitálová, vlastnícka koncentrácia médií

=) médiá akýchkoľvek vlastníkov sú závislé od recipientov, preto konkurencia v médiách ostáva, aj keď kritici tvrdia, že veľa médii týmto spôsobom zaniká

  1. obsah médií vyjadrujúci nízku, triviálnu úroveň, nadbiehanie vkusus a pudom najnižších vrstiev obyvateľstva

=) nízky vkus v médiách sa ukazuje ako prvok v spoločenskom systéme (napr. americkom), lebo drží celý spoločenský komplex pokope zabezpečovaním jeho finančenej stability.

 

K rôznorodému obsahu masovej komunikácie patria predovšetkým také časti, ktoré sa stali súčasťouspoločenského života ešte pred vznikom masových médií alebo mimo nich a plnia svoju vlastnú funkciu nezávisle od nich využívajúc na to svoje tradičné samostatné fóra (kniha, divadelná scéna, koncertná sieň, rečnícka tribúna, cirkus, bilbordy, atď.), aby sa dostali k svojim recipientom. Len čo sa dostanú do povedomia recipientov, začnú plniť svoje vlastné pôvodné funkcie – estetická, pedagogická, zábavná, vedecko-poznávacia, komerčno-propagačná a i. Takže spoločenskou funkciou celého systému masovej komunikácie je len sprostredkovanie rôznorodých produktov duševnej činnosti priestorovo rozptýlenému masovému publiku.

Získavaním informácií dostáva spoločnosť šancu na svoj rozvoj. Potreba byť informovaným vyplýva zo spoločenského charakteru práce. Kvalitne zabezpečená existencia zaručuje (ako spätná väzba) záujem občana o veci verejné a tým aj jeho spoluúčasť na ich správe a riadení. Ak nie sú informácie kvalitne spracované a operatívne uverejnené, nedokážu naplniť zámer (zlepšiť kvalitu vlastnej existencie) a spoločnosť začne pochybovať o hodnovernosti inštitúcií, ktoré ju riadia. Tento fakt sa potom prejaví pri formovaní verejnej mienky. Práve hospodárska (ekonomická) žurnalistika je súčasťou procesu masovej komunikácie, procesu, ktorého výsledkom je priamy i nepriamy vplyv na verejnú mienku prostredníctvom informovania, formovania a rekreovania.

 

Práve na hospodárskom spravodajstve vyrástlo novinárstvo. Každá zmena k pozitívnemu alebo negatívnemu javu v spoločnosti bola doslova tovarom. Znamenala pokles alebo vzrast cien, striedanie panovníkov, zrod a zánik štátov … Tu je masová komunikácia (o. i.) proces, v ktorom ide komunikátorom o čo najširší a najintenzívnejší záber v komunikačnom poli a o intenzívny vplyv na verejnosť (publikum, recipientov) v snahe ju ovplyvniť na splnenie vlastných zámerov.

 

9. Charakter žurnalistickej činnosti

Charakter žurnalistickej činnosti. Polyfunkčnosť žurnalistiky. Zobrazovanie skutočnosti v umení; funkcia umenia. Styčné plochy umenia a žurnalistiky. Veda ako oblasť duchovnej kultúry. Postupy vedy a systém vedy. Prienik vedy do žurnalistiky a ich styčné plochy. Žurnalistika, predmet a funkcie, jej postupy. Žurnalistika ako špecifický informačný systém. Vecný charakter žurnalistiky.

 

 

Funkcie:

informačno-poznávacia

sociálno-výchovná (formatívna) – tvorba mienky

zábavná, ekonomická (reklama, marketing), politická, estetická (vkus-nevkus)

vyváženie medzi potrebou a záujmom spoločnosti

 

Polyfunkčnosť žurnalistiky:

aktuálnosť, autentickosť, pravidelnosť, kontinuálnosť, univerzálnosť, verejnosť, masovosť

 

veda = intelektuálna stránka človeka – ponúknuť fakty a informácie, rozšíriť poznatky a vedomosti

umenie = emocionálna stránka človeka – vyvolať emócie, pocity

žurnalistika buduje na obidvoch

 

Umenie

realitu odráža v umeleckých obrazoch

cieľ: uspokojovať estetické potreby človeka

umelecký obraz = zobrazenie reality prostredníctvom vnímania autora/umelca (fantázia, emócie, predstavivosť); vnímame ho zmyslami

zobraziť niečo typické osobitým spôsobom

 

Umenie vs. žurnalistika

typizácia (javy, ľudia, udalosti) – typické je niečo, čo je výsledkom zovšeobecnenia jednotlivostí v realite; v žurnalistike neexistujú typy, ale snažíme sa hľadať typické v jednotlivostiach

umenie je jedinečné, neopakovateľné a originálne, v žurnalistike sa opakovaniu nevyhneme

umenie – zovšeobecnenie, žurnalistika – iba reálne faktografické idey, názory, myšlienky, atď.

umelec môže (v žurnalistike je to nereálne):

dej časovo koncentrovať

eliminovať retardačné účinky

premyslene usporiadať fabulu, aby dielo vyvrcholilo tak, ako je to najúčinnejšie

zdôrazniť podstatné

umenie je plastickejší obraz reality, žurnalistika je limitovaná pravdivosťou a presnosťou

 

Veda

tvorí obsah žurnalistiky

špecifická forma spoločenského vedomia

cieľ 1: poznávať realitu a prispôsobovať ju potrebám človeka

cieľ 2: odhaľovať príčiny javov, reality, súvislosti, objektívne zákony vývinu

duševná činnosť – talent, ale najmä teoretické poznanie vedomosti (vyššia forma)

systematické poznanie

-styčné body žurnalistiky a vedy:

1. žurnalistika informuje o vedeckých objavoch a pod.

2. žurnalistika poskytuje priestor pre vedecké texty

3. žurnalistika využíva tvorivom procese vedecké objavy (fotografia, tlač…)

4. žurnalistika využíva metódy vedeckého bádania

Cieľom vedy je odhaliť a objasniť zákonitosti. Žurnalistika ako veda sa riadi princípmi ako veda, inak sú vedecké výsledky spochybnené: objektívnosť, vecnosť, faktografickosť, presnosť, overiteľnosť, logickosť, systematickosť, pravdivosť.

Je potrebné využívať neutrálnu terminológiu (novinár si musí zachovať odstup a nadhľad), verifikáciu faktov, presné číselné údaje, odkazy na zdroj informácie.

Žurnalistika využíva vedecké metódy (analýza, syntéza) pri zhromažďovaní, selektovaní a usporiadaní faktov.

Žurnalistika neuplatňuje komplexnosť, nečaká kým sa udalosť skončí, ale informuje priebežne – flešové spravodajstvo.

 

10. Tvorivý žurnalistický proces. Informácia a komunikácia v živote spoločnosti. Novinárska informácia. Masová komunikácia a jej prostriedky. Tvorivý žurnalistický proces, fázy celku a prejavu. Prípravná etapa a postupnosť krokov. Výber témy (Kurt Lewin a gatekeeping).

—————————————–

Informácia je časť správy, ktorá predstavuje pre prijímateľa správy niečo nové. Existuje mnoho definícii informácie, od najvšeobecnejšej filozofickej (informácia je odraz reálneho sveta), až po praktickú (informácia je časť správy, ktorá sa pamätá, prenáša,  príp. premieňa). Pojem informácia sa pritom viaže na modely reálnych objektov, ktoré  odrážajú ich vlastnosti v miere nevyhnutnej pre praktické účely. Pojem informácia stojí vyššie ako správa.

Novinárska informácia prestupuje celý obsah novín, časopisov, rozhlasových a televíznych relácií, je ich jadrom, kým spravodajstvo je samostatnou súčasťou novinárskych celkov.

 

Komunikácia je výmena informácií, aj keď pri niektorých formách komunikácie (najmä masovej) výmena chýba a komunikácia je prevažne jednostranná. Komunikátor informáciu kóduje a prostredníctvom určitého kanála ho vysiela ku recipientovi. Komunikant na konci kanála informáciu spätne transformuje (dekóduje). Komunikácia je možná iba vtedy, ak  obaja komunikační partneri disponujú, rovnakým či podobným znakovým systémom.

 

Mediálna komunikácia je strešný pojem na vyjadrenie všetkých sociálno-komunikačných procesov, v ktorých zohrávajú médiá podstatnú úlohu. Jej podstatu tvorí šírenie informácií, poznania, ako aj spoločenských a kultúrnych hodnôt smerom k príjmateľovi. Komunikácia sprostredkovaná a produkovaná masovými médiami predstavuje širokospektrálny interpretačný proces vplyvu na formovanie životného štýlu, postojov, názorov, hodnotovej orientácie av súkromnom a verejnom živote jednotlivca a spoločnosti.

 

 

Tvorivý žurnalistický proces

 

Žurnalistický proces: istý pracovný proces, začína sa prípravou a končí pôsobením na recipienta. Má dve roviny:

– tvorba žurnalistického prejavu

– tvorba žurnalistického celku

 

Žurnalistický celok

– výsledok duchovno-tvorivej a kolektívnej novinárskej redakčnej činnosti (časť novín, časopisov, rozhlasových a televíznych relácií)

– tvoria ho: žurnalistické prejavy a nežurnalistické prejavy

 

Žurnalistický prejav

– základná stavebná zložka žurnalistického celku, je výsledkom individuálnej novinárskej činnosti

– mal by vychádzať zo žurnalistického faktu, prioritný je obsah, lebo determinuje formu

– obsah (vnútorná stránka prejavu) a forma (vokajšia stránka prejavu) sa navzájom ovplyvňujú

obsah má tri zložky:

– vecnú stránku udalosti, javu, myšlienky (súhrn faktov),

– autorský zámer (jeho súčasťou je autorov postoj, komentár, odporúčania, závery),

kontext, (hľadanie príčin, dôsledkov, súvislostí, charakteristika vnútorných vzťahov)

forma má tri zložky:

– žánrové prvky

sujetovo-kompozičné prvky (vrátane ilustrácií),

– lexikálne a štylistické prvky (individuálny spôsob stvárnenia)

účinnosť prejavu – treba dodržiavať zásady komunikačnej stratégie (uplatníme buď logicko-pojmové alebo obrazno-emocionálne postupy)

treba dosiahnuť čo najvyšší stupeň komunikačnej zhody

 

Fázy novinárskej činnosti:

 

Tvorba novinárskeho prejavu

 

1. úvodná

– primárne poznávanie tematiky: výber témy, zámeru, žánru, kompozície, argumentov, uplatnenie grafických prvkov, verifikácia faktov, vrcholí tvorba osnovy/konceptu

2. kreačná

– stvárnenie, realizácia témy jazykovými i mimojazykovými prostriedkami, výber komunikačnej roviny

3. dokončovacia

– gramatické a štylistické úpravy, apretácia

 

Tvorba novinárskeho celku

1. prípravná fáza

plánovanie témy –  primárne poznanie problematiky, tj sledovanie javov a udalostí

výber témy – na základe prvotného štúdia problematiky – sledovanie javov a udalostí

odobrenie / fixácia témy

voľba zámeru autora závisí od publika, typu média, od toho, čo chceme dosiahnuť, od typu udalosti. V priebehu prípravnej fázy sa môže meniť

voľba záveru; –  silno sa viaže na voľbu zámeru

získanie a zhromažďovanie podkladového materiálu – fakty a sourcing

1. priamo – pozorovaním, experimentom, rozhovorom – výsledkom sú pôvodné fakty.

2. nepriamo (sprostredkovane) – prostredníctvom:

– dvojsmernej komunikácie (aktívne obe strany: novinári na tlačovke, brífingu)

– jednosmernej komunikácie (aktívna je len jedna strana: mítingy, rokovania)

– exploatačná (dokumentačná technika);

– inštitucionalizovaný tok informácií – sprostredkované fakty;

– prevzaté fakty z tzv. otvorených zdrojov (iné masmédiá, agentúry, internet);

 

2. tvorivá fáza

– zostrihať, graficky zalomiť, rozmiestniť prejavy

– nastupuje po dôkladnom spracovaní podkladového materiálu; používame pôvodné a prevzaté fakty

– pri kľúčových faktoch je dôležitá opätovné overovanie

– finálna redukcia výsledného materiálu (novinár použije len fakty relevantné k žánrovému a zámerovému stvárneniu);

 

3. výrobná fáza

-t echnická realizácia – tlač, produkcia

4. fáza rozšírenia celku

– cesta k recipientovi

5. fáza pôsobenia celku

– interakcia novinárskej produkcie s adresátom

6. kontrola účinnosti

– spätná väzba

 

Výber obsahu:

– zavisí od:

Typu a zamerania média. Faktory ako technológia, periodicita, regionalita, univerzálny/odborný celok, od charakteru publika, ktorému je prejav určený.

Typu udalosti

Osobného prístupu autora

Časových a technických a iných podmienok

 

Gatekeeping:

– selekcia faktov, správ, má viacero úrovní:

1. Primárne selektuje samotný autor

2. Selekcia redaktorov, abonentov

  1. Selekcia recipientom

– pojem Gatekeeping pochádza od Kurta Lewina, je to metafora pre výber správ, ktoré “prejdú bránou” a dostanú sa tak do spravodajského toku. Podľa McQuaila gatekeeping zahrňuje opakované kroky výberu, ktoré sa odohrávajú počas prípravy správ. Rozhodovanie je často skupinové a zohľadňuje nielen obsahové aspekty, ale aj tiež predpokladaný typ publika a otázku nákladov. Vplyvy, vďaka ktorým sa informácia dostane k recepientovi tvoria ustálenú predstavu o tom, čo publikum v rámci jedného kultúrneho spoločenstva zaujíma, čo očakáva, čím je možné uspokojiť jeho potreby. Na tomto stojí teoria spravodajských hodnôt, news values, z angličtiny newsworthy.

 

News Values:

– pojem pochádza od Waltera Lipmana. Aby sa skutočnosť stala hodnou zaznamenia musí obsahovať aspoň jednu news value. Je to vlastnosť, schopnosť zaujať, upútať. Čím viac values ich správa má, tým je pre novinára cennejšia.

– hodnota je subjektívny pojem, každý jedinec, sociálny skupina, menšina či minorita to vnima inak

hodnoty:

1. význam

2. zaujímavosť

3. novosť

4. blízkosť

5. prominentnosť

6. prekvapenie

7. negatívnosť

8. súznenie

9. konkrétnosť

 

10. úspech

11. dramatickosť

12. kontinuita

13. ľudský záujem

 

  1. Zdroje informácií. Očakávania adresátov a ich informačné potreby. Informovanosť – imperatív masových médií. Dobrá informovanosť a serióznosť ako podmienka prestíže i dôvery adresátov. Zdroje a pôvod (novinárskych) informácií. Klasifikácia informačných zdrojov. Pravidlá ich uvádzania (sourcing/“zdrojovanie”).

 

———

– Zdroj – všetky subjekty, ktoré sú kompetentné poskytnúť novinárovi relevantné informácie alebo tie, od ktorých ich môže novinár získať pozorovaním alebo štúdiom. Mali by byť dôveryhodné, spoľahlivé, informované.

– Vierohodnosť a hodnota informácií závisí od autoritatívnosti a atraktívnosti jej pôvodcu. Každú kľúčovú alebo novú informáciu treba doplniť odkazom na zdroj, priradiť jej konkrétneho pôvodcu, ktorý by mal byť uvedený nielen pri citovaní a parafrázovaní, ale pri každej novej, spornej informácii, informácii o ktorej médium referuje po prvýkrát alebo ak sa pri známej skutočnosti objavia nové súvislosti.

– Recipient si nesmie položiť otázku, odkiaľ agentúra/médium informáciu získala a nutne tak pátrať po jej pôvode.

– zo zákona vyplýva: každá nová (dosiaľ nezverejnená) informácia by mala byť uverejnená s uvedením zdroja a každá citácia by mala mať odkaz na zdroj

zdroj patrí do každého spravodajského žánru, ak je žáner rozsiahly, zdroj musí byť uvedený najneskôr v treťom odseku

– Recipient má právo poznať informátora, aby mohol k informácii zaujať vlastné stanovisko – stanovisko ku kompetentnosti a dôveryhodnosti zdroja, ktorý danú informáciu tlmočí, agentúra/médium tak chráni svoju reputáciu pred možným popretím či spochybnením správy.

– Ďalej umožňuje overiť si alebo doplniť informáciu priamo zo zdroja, explicitne podčiarkuje zodpovednosť za zverejnenú informácie, dodatočne vysvetľuje alebo ospravedlńuje ak sa ukáže, že informácia bola chybná alebo nepravdivá

Pôvodcovia informácií:

– interní zamestnanci, novinári, redaktori – kvalifikovaní, vedia spracovať fakty, dôveryhodnosť

– externé zdroje – dopisovatelia, zmluvne spolupracujú s redakciou za odmenu

autoritatívne zdroje – odborníci, analytici

osobné a redakčné zdroje – informátori, očití svedkovia (často nedôveryhodní, ale využívajú ich – sugestívne zdroje, priami aktéri udalosti)

– oficiálne zdroje – štátni úradníci, predstavitelia inštitúcií, politických strán, vyhľadávané zdroje

– otvorené zdroje – masmédiá, prístupné komukoľvek, avšak platia isté pravidlá

– internet (nutnosť dôslednejšieho overovania, Wikipedia je nedôveryhodný zdroj)

– masové médiá (najmä tlačové agentúry)

anonymné zdroje

– písomné dokumenty

obrazové, zvukové a audiovizuálne záznamy

elektronické zdroje – banky dát, bázy dát

– archívne, knižničné a dokumentačné služby – exploatačná technika

anonymné zdroje – významné zdroje (Watergate); mali by sa využívať s istými pravidlami; môžu byť nebezpečné, môžu to byť klebety, ale aj závažné informácie; treba si overiť ich pravdivosť/pravdepodobnosť u ďalších zdrojov

poverené zdroje – poverené tlmočením informácie – hovorcovia

– inštitucionalizované zdroje – zavedené toky informácií; tlačové konferencie a besedy, brífingy, tlačové správy

– pozvánky, informácie prichádzajúce do redakcie poštou

– fámy, povesti, chýry, nepravdivé informácie – overiť u dvoch ďalších zdrojov; použitie otáznika – nenapadnuteľné

 

Iné delenie zdrojov:

menovateľné zdroje – možno ich menovať, sú najdôveryhodnejšie; uvádzame meno a priezvisko (po prvýkrát celé meno, potom už len iniciála krstného mena); v prípade menej známej osoby uviesť titul, ktorý je relevantný k téme, alebo funkciu, ktorú zastáva; bližšie identifikovať osobu

nemenovateľné zdroje – dôvody:

ohrozenie na živote jeho alebo jeho rodiny

ohrozenie pozície v zamestnaní

nedôležité mená (svedok požiaru)

 

Spôsob získavania informácií:

Priamy  – rozhovory, diskusie, ankety, kladenie otázok + niekde sa sem radí aj inštitucionalizovaný tok informácií, čiže konferencie, pravidelné príležitostné, besedy, brífingy, pressfoyer

Sprostredkovaný – z médií, internetu –  otvorené zdroje, tlačové agentúry.

Prevzaté informácie – aktuálne a archivované písomné dokumenty, zvukové, audiovizuálne prenosy, záznamy, databázy.

 

 

Sourcing: pravidlá o uvádzaní zdrojov:

– musí byť vždy len jeden (ak ich je viac, uveďte ten najautoritatívnejší)

– aj pri parafrázovaných výrokoch (zdroj rozpráva zdĺhavo, má poruchu reči alebo novinár nezachytil celú výpoveď)

– pri spornom výroku – novinár sa tým chráni

 

 

 

 

Postupnosť z hľadiska dôveryhodnosti:

kmeňoví novinári

– menované zdroje

– nemenované kvalifikovateľné zdroje – odvolať sa na prostredie

– nemenované nekvalifikovateľné zdroje – úplná anonymita

 

 

vždy treba menovať hovorcu prezidenta a premiéra, ostatných len v súvislosti s informáciou, ktorú poskytujú, alebo inštitúciou, ktorú zastupujú

nemenovateľné úplne alebo nemenovateľné, ale kvalifikovateľné – čo najbližšie identifikovať (prostredie, funkcia)

 

zdroje netreba uvádzať:

– ak sú už známe, publikované

– ak je viacero rovnocenných zdrojov

– ak je zdrojom novinár –

 

kedy môže byť uvedený:

– ak je známy a renomovaný

– ak poskytuje exkluzívny rozhovor

– ak je na športovom podujatí a stane sa niečo výnimočné, neočakávané

 

– pri uvedení zdroja uvádzame aj to, akým spôsobom informáciu získali, ak je informácia z nemenovaných zdrojov, mali by sa uvádzať len fakty, nie kritika a nadávky

– neuvádzať vyhlásenia extrémistov, teroristov, únoscov

 

odpoveď:

no comment – nechce sa vyjadriť

dementi – popiera informáciu

 

Povinnosť novinára zverejňovať informácie:

– ak je ohrozený štát alebo zdravie ľudí (ženy, deti, starí ľudia)

– aj keď je správa nepotvrdená, anonymná – treba odôvodniť, prečo fámu zverejňuje

 

Citácie sa využívajú:

pri doslovnom zázname

– ak chceme podporiť myšlienku

– ak sa chceme dištancovať

– v diskutabilných, konfliktných otázkach

– ak niekto osočí alebo obviní tretiu osobu

– ak s niekým nesúhlasíme

– ak je niečo dôležité, vtipné alebo zaujímavé

– zo štatistík, prieskumov verejnej mienky (zdroj: kto robil prieskum, komu patrí agentúra)

 

Parafrázy sa využívajú:

pri poruche reči

– ak je text príliš odborný alebo zložitý

– ak nemáme doslovný záznam

– idiómy, slovné hračky a metafory – opatrne

– hovorovú reč v texte upravujeme do spisovnej slovenčiny

– žargón ak nie je relevantný

niekedy je dôležité ozrejmiť tón, akým zdroj uviedol výrok (irónia)

 

 

Necitujeme:

– to, čo nie je dôležité, zaujímavé, vtipné alebo nové

– nič nehovoriaci názor

– bezvýznamné, ošúchané alebo prázdne frázy

– bezduchý humor

– fakt dostupný z viacerých zdrojov

 

 

 

Fakt v žurnalistike. Stvárňovanie faktov v žurnalistike. Klasifikácia faktov na základe rozličných kritérií (podľa ich pôvodu, stupňa dôležitosti, miery zovšeobecnenia, relevantnosti k téme, vierohodnosti, podľa zámeru ich použitia. Význam a použitie v žurnalistickej tvorbe.

 

———–

 

Fakt:

– skutočný jav/udalosť, čosi pravdivé

– rozdiel medzi informáciou a faktom: informácia môže byť aj nepravdivá, fakt vždy len pravidvý

– transformovaný obraz reality, do ktorej novinár vkladá osobnosť

– je to niečo jednotlivé a konkrétne, čo sa skutočne stalo (jav, udalosť, proces, myšlienka), niečo objektívne dané, vychádza z neho žurnalistická výpoveď;

– fakt nemôže byť vymyslený;

 

Dá sa stvárniť v podobe:

– textu,

– obrazu,

– zvuku,

– audiovizuálnej;

 

Delenie:

– empirické fakty, primárne – získané na základe skúsenosti, priamym pozorovaním

– teoretické fakty, sekundárne – získané na základe abstrakcie myslenia

 

Podľa pôvodu:

pôvodné – novinár si ich získa sám (pozorovaním, experimentom)

sprostredkované – poskytuje ich inštitucionalizovaný tok (hovorcovia, brífingy, tlačové konferencie)

prevzaté – z iných médií, literatúry, učebníc

 

Slúži ako:

1. východisko pre správu, základná jednotka správy

2. dokazovací materiál – argumenty

3. ilustračný prostriedok – príklady, názorné ukážky

 

Metódy získavania faktov:

empirické – pozorovanie, meranie, experiment

teoretické – abstrakcia, modelovanie, induktívno-deduktívne metódy, analyticko-syntetické metódy

exploratívne, opytovacie – ankety, rozhovory, dotazníky

 

poznanie:

– súbor znalostí a vedomostí

– proces získavania vedomostí o javoch, ich vývine a zákonitostiach

– nielen odraz reality, ale subjektívny odraz objektívneho sveta

 

pozorovanie:

– zmyslovo-intelektuálna operácia, ktorá na základe zmyslových zážitkov umožňuje človeku čosi o javoch konštatovať

– zložitejší proces ako vnímanie, ide o zámer subjektu

– úmyselné, zacielené na určitý objekt reality

– exaktnosť poznatkov

 

experiment:

sociologický: výskumná metóda, ktorou sa zisťuje spoločenský vplyv nejakého faktu

novinársky: skrytá kamera

 

dokumenty:

primárne / sekundárne

 

Práca s faktom. Klasifikácia a komparácia faktov. Verifikácia – priame a nerpiame overovanie faktov (potvrdenie pravosti, pravdivosti, presnosti). Hierarchizácia faktov (podstatných, doplnkových, ilutračných). Výber kľúčových faktov, eliminácia druhoradých detailov v závislosti od žánrového stvárnenia a zámeru autora. Zovšeobecňovanie empirických faktov a logicko-pojmové postupy myslenia. Použitie faktov v žurnalistike.

 

 

FAKT

– fakt je niečo pravdivé, jednotlivé a konkrétne, čo sa skutočne stalo (jav, udalosť, proces, myšlienka, výsledok niečoho, pravdivý poznatok vychádzajúci z empirického poznania)

– je objektívne daný,

– vychádza z neho žurnalistická výpoveď (fakty tvoria obsah)

– dopracúvame sa k nemu poznaním, nemôže byť vymyslený

fakt všeobecne – skutočnosť, udalosť, výsledok alebo pravdivý poznatok vychádzajúci z empirického poznania

-je vždy jedinečný

 

Fakt slúži ako:                        východisko pre správu, základná jednotka

ilustračný prostriedok (príklady)

dokazovací prostriedok (argument)

 

členenie: 1. empirické, primárne fakty (získané skúsenosťou) – pozorovanie, experiment

2. teoretické, sekundárne fakty (výsledok zovšeobecnenia) – abstrakcia, modelovanie

FAKT je         – výsledok priameho pozorovania,

– výsledok skúsenosti,

– výsledok abstrakcie,

 

Druhy faktov podľa pôvodu:

pôvodné fakty – rozhovor, anketa, pozorovanie, experiment

sprostredkované fakty – inštitucionálne zdroje a inštitucionalizované toky

prevzaté fakty – z iných masmédií, literatúry

 

Fakt sa dá stvárniť v podobe:

–          textu,

–          obrazu,

–          zvuku,

–          audiovizuálnej;

 

Fakty musí mať:

–          pravdivosť,

–          logická správnosť,

–          presnosť,

–          obsahová úplnosť,

 

 

 Výber faktov zo skupín:
podstatné fakty sú východiskové
doplnkové – dokazovanie, podporné- vyvracanie
ilustračné – detaily, objasnenie, predstavenie, názorné ukážky, príklady

 

Spracovanie faktov:

Selekcia

Verifikácia – overovanie, potvrdzujeme pravdivosť faktov, údajov, výrokov, myšlienok logickým úsudkom…

Kompozícia– zostavenie prvkov do celku

Analýza

Syntéza

 

–          ktorý fakt je na prvom mieste, je najdôležitejší, pri selekcii a hierarchizácii faktov je možné skryť persuáziu; vyberiem len to, čo sa mi hodí

–          kľúčovým faktom, ktoré chcem presadiť, venujem viac času

–          disproporcialita – 10 príkladov ZA, 1 PROTI

–          absencia určitých faktov

–          proporcie faktov – 5 omylov vs. 1 úspech

–          taktické rozmiestnenie na ploche textu

–          výber jazykových prostriedkov, informačného zdroja

 

použitie faktov pri odlišných žánroch (žáner určuje)

– únosná hustota faktov, dôležitý je aj zámer autora (informovať, formovať názor, aktivizovať – štrajk), dostatok ilustračných faktov (názornosť pri vysvetľovaní a objasňovaní), zvažovať, čo je známe, na čo nadviazať (pozor na nezrozumiteľnosť), zachovanie potrebnej redundancie, žáner určuje či tlmočiť len fakty, alebo aj dojmy autora a pod.

 

Získavanie faktov:

1.poznanie – zmyslové, empirické, spoločenská prax, skúsenosť

-súbor znalostí a vedomostí,

-proces získavania vedomostí o javoch, ich vývine a zákonitostiach

-proces získavania týchto vedomostí, pričom to nie je len odraz reality, ale aj subjektívny odraz objektívneho sveta

2. pozorovanie – zmyslovo-intelektuálna operácia, ktorá na základe zmyslových zážitkov umožňuje človeku čosi o javoch konštatovať

– zložitejší proces ako vnímanie, ide o zámer subjektu

– úmyselné, zacielené na určitý objekt reality

– exaktnosť poznatkov

priame pozorovanie (formou denníkových záznamov, štatistík; intenzívne, periodické, prostredníctvom novinára a bádateľa)

3. experiment(investigatívny, napr. podhodená peňaženka alebo sociologický, kde sa zisťuje spoločenský vplyv nejakého faktu)

4. dokumenty: primárne, sekundárne

 

Kategorizácia – zhrnutie istých faktov

 

  1. Metódy získavania faktov. Poznanie. Úrovne poznania (empirické/zmyslové, rozumové/myslením, společenskou praxou/skúsenosťou). Myslenie, pamäť a reč.

 

 

poznanie:
– súbor znalostí a vedomostí
– proces získavania vedomostí o javoch, ich vývine a zákonitostiach
– nielen odraz reality, ale subjektívny odraz objektívneho sveta
poznanie – zmyslové, empirické, spoločenská prax, skúsenosť
-súbor znalostí a vedomostí,
-proces získavania vedomostí o javoch, ich vývine a zákonitostiach
-proces získavania týchto vedomostí, pričom to nie je len odraz reality, ale aj subjektívny odraz objektívneho sveta

 

Metódy poznania. Empirické – pozorovanie, meranie, experiment. Teoretické – indukcia/dedukcia, analýza/syntéza, abstrakcia/konkretizácia, modely a modelovanie, historická a logická metóda. Exploratívne – anketa, rozhovor, dotazník.

 

Vedecké metódy (využívajú sa aj v žurnalistike):

 

indukcia, dedukcia, analýza, syntéza, hypotéza, experiment, analógia, pozorovanie

poskytujú presné informácie o skutočnosti

 

deskripcia (opis) – opisuje vonkajšiu podobu javov

dynamická – činnosť, aktivita

statická – jav, skutočnosť, údaje, fakty

náučná – návod, smeruje k myšlienkam alebo praktickej činnosti

 

charakteristika – smeruje do vnútra javov, je komplexnejšia, poskytuje súhrnnejší pohľad na skutočnosť, eliminuje druhoradé fakty a vyzdvihuje dôležité

 

chronológia (gr.) – opis činnosti v časovej následnosti; v reportáži, kronikársky postup; usporiadanie dejov v časovom slede – priblížiť priebeh čohosi

 

výklad – vysvetľuje, ozrejmuje, analyzuje témy, odhaľuje podstatné, poukazuje na príčiny

veľa druhov: problémový, imitačný, koncentrický, alternatívny, kauzálny, prognostický

 

indukcia – zovšeobecnenie

empirická – na základe skúsenosti analyzujeme

teoretická – myšlienková, abstraktná

populárna – zámerne zvolený výber jednotlivých častí, na ktoré sme jav rozložili; tieto javy prezentujeme v cieľavedomom poradí, aby sme dospeli k zovšeobecneniu

 

dedukcia – zo všeobecného záveru k jednotlivostiam; logické dokazovanie záveru

 

analýza (gr.) – rozklad, rozbor udalosti/javu na jednotlivé časti, ktoré potom skúmame; rozčlenenie myšlienkového základu na prvky, ktoré podrobíme skúmaniu; cieľ: prenikať od vonkajšej podoby k podstatným stránkam; smeruje k odhaleniu podstaty

 

syntéza – spájanie javov/udalostí/častí do celku, ktorý potom skúmame

 

hypotéza – vedecky podložený, ale neoverený predpoklad

 

experiment – pokus (zvyčajne vedecký, ale aj v žurnalistike); empirické overovanie predpokladaných záverov; novinári ho môžu organizovať

prirodzený

retrospektívny

spoločenský

 

analógia (gr.) – zhoda úsudku o dvoch javoch na základe ich podobnosti

 

pozorovanie – najdôležitejšie; cieľavedomé vnímanie okolitého sveta; zmyslovo-intelektuálna operácia (uvažovanie, abstrahovanie); zámerný myšlienkový proces; rozdiel medzi pozorovaním a mimovoľným vnímaním; analytický charakter; využívame pamäť, skúsenosti, poznatky, vedomosti

zúčastnené – novinár je sám účastníkom akcie

nezúčastnené – vonkajší pozorovateľ

 

zjavné

utajené

 

a. štandardizované – podľa plánu

b. neštandardizované – spontánne

 

a. laboratórne – v umelo vytvorených podmienkach

b. terénne – podľa miesta

 

kritériá: nestrannosť, systematickosť, presnosť/exaktnosť, zámer autora, analytickosť

 

  1. Pozorovanie ako empirická metóda poznania. Druhy pozorovania.Charakteristické črty pozorovania. Observačné metódy (priame, sprostredkované).

 

  1. pozorovanie – najdôležitejšie; cieľavedomé vnímanie okolitého sveta; zmyslovo-intelektuálna operácia (uvažovanie, abstrahovanie); zámerný myšlienkový proces; rozdiel medzi pozorovaním a mimovoľným vnímaním; analytický charakter; využívame pamäť, skúsenosti, poznatky, vedomosti
  2. zúčastnené – novinár je sám účastníkom akcie
  3. nezúčastnené – vonkajší pozorovateľ

 

  1. zjavné
  2. utajené

 

a. štandardizované – podľa plánu

b. neštandardizované – spontánne

 

a. laboratórne – v umelo vytvorených podmienkach

b. terénne – podľa miesta

  • kritériá: nestrannosť, systematickosť, presnosť/exaktnosť, zámer autora, analytickosť

 

  1. Rozhovor. Rozhovor – metóda získavania informácií i novinársky žáner. Charakteristika a postavenie rozhovoru v novinárskej práci pri získavaní faktov. Druhy rozhovorov a ich uplatnenie. Príprava a realizácia rozhovoru. Význam a kvalita otázok. Osobnosť novinára pri vedení rozhovoru. Umenie kladenia otázok a zaznamenávanie odpovedí.

 

 

ROZHOVOR

 

– ako metóda získavania informácií (priamy spôsob získavania info spolu s pozorovaním a experimentom) alebo ako novinársky žáner

– umenie pýtať sa a klásť otázky

– vedie a usmerňuje ho novinár

 

Spravodajský rozhovor (spravodajské  interview)

– dialogizovaná správa, ktorá sprostredkuje adresátovi aktuálne informácie

– stručnosť, vecný oznamovací štýl

– v perexe sa uvádza téma a osoba interviewovaného – dôležitou kompozičnou súčasťou je jeho uvedenie, keďže sa využíva najmä na zaujatie stanoviska autoritatívnej osoby k aktuálnej téme

– môže byť monologizovaný (súvislá dlhšia odpoveď na jednu otázku položenú v úvode-mikrointerview)

– odpovedá na základné spravodajské otázky (kto, čo, kedy, kde, ako, prečo)

-otázky autora sú jednoznačne postavené a odpovede výstižne oznamujú dôležité fakty (bez zbytočnosti)

-informačne nasýtený

Publicistický rozhovor (publicistické interview)

– dialogickou formou sa zaoberá významnou udalosťou alebo sa vyjadruje k niektorej stránke spoločenskej skutočnosti, či k aktuálnym otázkam

– objasňuje dôležité otázky celospoločenského významu, hodnotíme ich, zaujímame k nim stanovisko a usilujeme sa nájsť východisko z rozoberaných problémov

– na rozdiel od iných žánrov sa v ňom uplatňuje hovorená forma jazykového prejavu aj keď pritom nemôžeme  zaznamenať jeho fonetickú stránku (tempo, zafarbenie hlasu, prízvuk, dôraz), v tlači je o túto zložku ochudobnený, ale predstavuje isté oživenie

– môže prijateľnejším spôsobom viesť k hlbšiemu poznaniu skutočnosti

– interviewovaná osoba má byť kompetentná, prípadne atraktívna

 

prípravná fáza: čo bude témou rozhovoru, s kým bude rozhovor, akou formou, termín a primerané miesto stretnutia, technické zabezpečenie, osobitná príprava, viac času a sústredenia, partnera oboznámiť s témou a cieľom rozhovoru

tvorivá, realizačná fáza: samotný rozhovor

dokončovacia fáza: úplné dokončenie textu na stanovenej ploche, odsúhlasenie textu, mala by ho dopĺňa´t autentická fotografia, najlepšie z priebehu rozhovoru

 

3 formy rozhovoru (podľa toto, akú úlohu má novinár):

interview-rozprava: vo vyrovnanom rozhovore oboch partnerov sa vznášajú námietky, jeden druhému oponuje,

interview-dialóg: jednoduchá a čistá forma otázok a odpovedí – otázky sú zámerné a cieľavedomé, cieľom je získať informácie

monologické interview: novinár prenecháva partnerovi úplný priestor, otázky majú len usmerňujúci charakter, pri konečnej podobe textu sa vynechávajú, sú však zrejmé z odpovedí interviewovaného (graficky oddelené odpovede)

 

-rozhovor môže byť:

operatívny (nepripravený, stručný) a pripravený

štandardizovaný, pološtandardizovaný a neštandardizovaný

voľný (nesmeruje k detailom, neodhaľuje súvislosti) a hĺbkový (trvá niekoľko dní)

individuálny a skupinový; formálny a neformálny; zjavný a utajený

 

príprava a realizácia rozhovoru:

-každý rozhovor si vyžaduje prípravu

–o osobe, čo dosiahol, kde momentálne pracuje…

–o odbore, v ktorom spôsobí

–čo je zaujímavé, aktualizačné pre médium

-dôraz sa kladie na oblečenie a hygienu aj výber miesta (neutrálne)

-vopred dohodnúť predpokladanú dĺžku rozhovoru

-vhodne položená a sformulovaná otázka je polovicou odpovede

-na vágnu otázku len vágna odpoveď

-otázky musia byť konkrétne, jednoznačné a nadväzovať na seba, nie dlhé

-v úvode by malo byť niečo na odľahčenie, vtip

-novinár nereprezentuje svoje vzdelanie, rozhľadenosť

-otázky nepodsúvajú názory, nesmú byť provokatívne

-respondent má odpovedať na to, na čo sa pýtate, nie na to, na čo sa mu chce odpovedať

-novinár by mal prekonať váhavosť autora

-dôležitá je empatia (vnímať, čo respondent hovorí, príp. prikyvovať, sú dobré aj vetičky typu: Vážne? Naozaj? J)

-sadnúť do polohy L, aby mal respondent zorný uhol voľný

-dôležitý je pekný zápisník – prejav úcty k respondentovi

-každý novinár by mal byť presný, na rozhovor prísť skôr

-opýtať sa , čo nerozumie

– veľavravná je pauza novinára

-je dobré zapisovať si všetky dojmy a nálady

-partner nemusí mať záujem odhaliť pravdu v úplnosti, jeho objavy treba rozptýliť, vedieme ho doplňujúcimi otázkami

 

-prvoradú osobnosť si zasluhujú otázky, súvisia s koncepciou, priebehom a charakterom rozhovoru

-typy otázok:

otvorené a uzavreté (uzavretým by sa mal novinár vyhýbať),

alternatívne otázky (čo považuje za optimistické riešenie, tú alebo onú možnosť?),

navádzajúce otázky

hypotetické otázky

koordinujúce (spájajú dôsledky)

 

 

13. Anketa

 

Metóda získavania informácií a novinársky žáner. Črty ankety. Formy a druhy ankety. Realizácia ankety.

 

Anketa (z francúzskeho enquéte – zisťovanie, vyšetrovanie). Novinársky žáner, ktorý je vyhranený, má ustálenú funkciu – autori ním zisťujú názory verejnosti na konkrétny jav, problém. Anketa je obyčajne podkladom na ďalšie spracovanie získaných názorov. Slúži ako odrazový mostík pre publicistiku, ktorá pomocou nej mapuje spektrum postojovť širokej verejnosti k udalostiam, politikom i politickým a spoločenským činom. Názory získané anketou sa vzápätí publikujú v tých istých novinách (resp. rozhlasovej alebo televíznej relácii) a obyčajne sa anketa stáva východiskom pre širšiu i celoplošnú spoločenskú diskusiu.

 

Z formovej stránky ide o nie široký okruh otázok – často býva iba jedna – na ktorý redaktori dostávajú stručné odpovede od nie príliš širokého okruhu čitateľov. So širším okruhom zvyknú operovať iba sociológovia. Tí vyberajú odpovedajúcich respondentov aj po stovkách.

 

Možnosti a obmedzenia ankety ako žurnalistického žánru

 

Význam ankety je predovšetkým v zaujímavosti odpovedí, ktoré s preto zvyčajne zverejňované v plnom znení a umožňujú kvalitatívny (hĺbkový) rozbor. Najmä z tohto dôvodu sa v žurnalistickej praxi elektronických médií vyžaduje, aby respondent zahrnul do odpovede aj kladenú otázku.

 

Príklad:

NESPRÁVNE

Otázka: Čo si myslíte o farbe slnka?

Odpoveď: Akože žltá je super…

 

SPRÁVNE

Odpoveď: O farbe slnka si myslím, že žltá je super…

 

Avšak výsledky nemožno pokladať za reprezentatívne a akékoľvek kvantitatívne (štatistické) spracovanie vrátane vyjadrovania v percentách je veľmi problematické. Anketa vyjadruje len názory spytovaných, ktoré nemožno zovšeobecňovať, lebo ich výber nie je reprezentatívny. Respondenti sa delia na tri skupiny: (1) známe osobnosti alebo odborníci, ktorých autor ankety sám vybral, (2) ľudia, ktorí sa sami prhlásili (blogeri, listy čitateľov/divákov, etc) alebo (3) ľudia, ktorí sa náhodou vyskytli na nejakom mieste v nejakom čase a redaktor mal možnosť položiť im anketovú otázku.

 

Čitateľské (poslucháčske, divácke) ankety

 

Podmnožinou žánru ankety sú čitateľské ankety. Ide o prejav spätnej väzby mediálneho publika na predtým zverejnený mediálny produkt. Napríklad Slávik, Oto, Športovec roku. Predstavujú výsledky hlasovania, ktoré taktiež vyjadrujú názor publika na istý jav (Slávik – speváci a kapely, Oto – televízne osobnosti). Sú oveľa užšie rámcované svojou štatistickou povahou.

 

Odborné ankety

 

Pravým opakom žurnalistickému žánru ankety sú odborne prevádzané prieskumy verejnej mienky. Tie možno kvantitatívne spracovávať a zovšeobecňovať, vyžadujú si oveľa väčší počet respondentov (stovky až tisícky) a ich pozorný výber tak, aby paradigma respondentov vykazovala podobné charakteristiky (napr. vek, pohlavie, vzdelanie, sociálne postavenie, etc.).

 

  1.   Exploatačná (dokumentárna) technika. Dokumentárne pramene. Dokumenty primárne a sekundárne. Typológia primárnych dokumentov podľa hlavnej komunikačnej funkcie, spôsobu zaznamenania, pôvodnosti obsahu, miery zverejnenosti, spôsobu sprístupnenia obsahu a stupňa redukcie obsahu. Knižné, periodické a špeciálne publikácie a nepublikované dokumenty. Obrazové, zvukové, audiovizuálne a multimediálne dokumenty.

 

Exploatačná (dokumentárna) technika sa používa na získavanie informácií, ktoré sú fixované v tlačenom alebo rukopisnom texte, na magnetofónovej páske, fotografii, filme či videu. Exploatačná technika patrí medzi nepriame spôsoby získavania informácií, je to dokumentačná technika.

Dokument sa používa na všeobecné označenie zaznamenaných informácií ľubovoľného obsahu i formy. Na dokumenty sa pozeráme ako na  informačné konzervy, ktoré v medziľudskej komunikácii majú mimoriadne postavenie. Ich zásluhou vzniká osobitný typ tzv. sprostredkovaného, nepriameho komunikačného spojenia.

Typológia dokumentov:

  1. Podľa hlavnej komunikačnej funkcie rozoznávame dokumenty:

–          A. Vedecké dokumenty– vznikajú zaznamenávaním informácií, ktoré sú produktom vedeckej činnosti ľudí. Ich hlavnou funkciou je komunikovať výsledky vedeckého skúmania – teoretického i faktografického charakteru – predovšetkým vo sfére vedy samotnej, ako aj medzi ostatnými používateľmi s primeranou odbornou prípravou.

–          B. Výrobno-technické dokumenty – obsahujú informácie, ktoré vznikajú pri výrobno-technickej a inej hospodárskej činnosti ľudí. Sú určené predovšetkým na uspokojovanie praktickým profesijných potrieb používateľov, na komunikovanie poznatkov a konkrétnych skúseností z oblasti praktickej aplikácie vedeckého poznania. Jednotlivé typy dokumentov tohto zoskupenia (napr. technické normy, technologické príručky, adresáre, technické výkresy) sú uspôsobené na plnenie inštrumentálnej komunikačnej funkcie, na prísun podkladov, návodov, faktov potrebných na vykonávanie konkrétnych činností.  

–          C. Výučbové dokumenty – zahŕňame sem všetky typy dokumentov (ide najmä o publikácie), pri tvorbe ktorých zohrávalo rozhodujúcu úlohu ich predpokladané do procesov učenia, vzdelávania a sebavzdelávania. Sú teda uspôsobené na čo najefektívnejšie uspokojovanie všeobecnovzdelávacích i profesijnovzdelávacích potrieb svojich používateľov.Syntetizujú a transformujú poznatky zo všetkých sfér ľudskej činnosti s cieľom didaktickým.

–          D. Vedecko-populárne dokumenty – sú výsledkom činností, zameraných na uľahčenie adaptácie jednotlivca v spoločnosti, na zabezpečenie jeho účasti na všeobecnom kultivačnom procese. Hlavnou komunikačnou funkciou všetkých dokumentov tejto skupiny je popularizácia poznatkov, informácií, zaujímavými a užitočnými pre používateľov  bez špecializovanej prípravy. Sú teda zacielené na uspokojovanie neprofesijných (amatérskych) poznávacích i praktických informačných potrieb svojich používateľov.

–          E. Politické dokumenty – rezultujú z procesov riadenia a usmerňovania spoločnosti, riešenia rozporov  v jeho vnútri, ovplyvňovania a regulovania jej života na všetkých stupňoch jej štruktúry. Výraznú podskupinu tu predstavujú oficiálne politické dokumenty, napr. zákony, materiály zo zasadnutí vládnych orgánov, nariadenia orgánov štátnej správy, medzinárodné zmluvy…

–          F. Administratívne dokumenty – komunikujú obsahy, ktoré sú výsledkom administratívnej praxe. Sú určené na uspokojovanie tých profesijných i všeobecných potrieb používateľov, ktoré súvisia s právnymi a ekonomickými vzťahmi medzi inštitúciami, medzi inštitúciami a jednotlivcami. Typické príklady sú úradná korešpondencia, organizačné poriadky, žiadosti, objednávky…

–          G. Umelecké dokumenty – zodpovedajú sfére umeleckého zobrazovania a pretárania skutočnosti. Sú určené predovšetkým na uspokojovanie estetických potrieb svojich príjemcov a uspôsobené na dosiahnutie výrazných emocionálnych a formatívnych komunikačných účinkov. Komunikujú estetické informácie prostredníctvom špecifických umeleckých prostriedkov.

–          H. Kultúrne dokumenty – vznikajú spoločensko-kultúrnou činnosťou ľudí, zameranou na sprístupňovanie umeleckých a kultúrnych hodnôt všetkým členom spoločnosti. Ich hlavnou funkciou je uspokojovanie estetických, všeobecno-kultúrnych a rekreačných potrieb všetkých kategórií používateľov. Túto funkciu plnia informovaním, propagovaním a popularizovaním umeleckej činnosti, umeleckých diel, historických pamiatok a iných kultúrnych javov a podujatí.  Ide o rozsiahlu skupinu dokumentov, reprezentovanú najmä sprievodcami po múzeách a kultúrnych pamiatkach, katalógmi umeleckých zbierok a výstav…

–          I. Súkromné dokumenty – pochádzajú zo súkromnej činnosti človeka – z jeho styku s ostatnými jednotlivcami, členmi spoločnosti. Ide o pestrú škálu interných i zverejnených dokumentov zodpovedajúcich súkromno-komunikačnej sfére. Patrí sem súkromná korešpondencia, spoločenské oznámenia atď. ich funkciou je umožniť jednotlivcovi kontakt s poznaním, myslením i konaním ostatných členov spoločnosti.

  1. Podľa spôsobu zaznamenania obsiahnutých informácií:

–          A. Písomné dokumenty – komunikujú obsah zaznamenaný výlučne alebo v rozhodujúcej miere pomocou písma. Nazývame ich aj textové dokumenty.

–          B. Obrazové dokumenty – sú tvorené výlučne alebo v rozhodujúcej miere zobrazeniami a znázorneniami, ktoré komunikovaný obsah vizualizujú bezprostredne alebo prostredníctvom určitých značiek (symbolov).

–          C. Zvukové dokumenty – obsahujú akustický komunikovateľný záznam zvuku (reči, hudby,  iných zvukových prejavov) a sú určené na reprodukciu a počúvanie pomocou zodpovedajúceho technického zariadenia.

–          D. Audiovizuálne dokumenty – sú tvorené súčasne obrazovým a zvukovým záznamom. Ich základnou vlastnosťou je jednota a rovnocennosť obrazu a zvuku, súčasné pôsobenie na dva hlavné receptory človeka – zrak a sluch.

–          E. Multimediálne dokumenty – poskytujú svojím autorom všetky prednosti, ktoré im pri vyjadrovaní určitého obsahu môže poskytnúť jeho písomné zaznamenanie, jeho vizualizovanie pomocou statického zvuku.

  1. Podľa pôvodnosti obsahu:

–          A. Pôvodné dokumenty – obsahujú v rozhodujúcej miere nové informácie doteraz nezaznamenané v iných dokumentoch (napr. výskumná správa, vedecký článok)-

–          B. Sumarizačné dokumenty – predstavujú novú informačnú hodnotu tým, že syntetizujú. Zovšeobecňujú alebo utrieďujú poznatky, spravidla už prv v nejakej podobe zaznamenané v iných dokumentoch (napr. vysokoškolská učebnica, encyklopédia).

–          C. Odvodené dokumenty – preberajú informácie z iných dokumentov (pôvodných, sumarizačných i odvodených) a za určitým cieľom ich nejakým spôsobom transformujú alebo opakujú. Podľa toho medzi nimi rozlišujeme dve podskupiny:

o   Kompilačné – prinášajúuž známe informácie v novom výrazovom vyjadrení, prispôsobenom danému cieľu – osvetovému, didaktickému, propagačnému, inštrumentálnemu atď. (napr. vedecko-populárne články, výučbové publikácie)

o   Reedičné – opakujú už známe informácie v už prv zaznamenanej prezentácii, ale v novom publikačnom balení. Ich cieľom je prekonať bariéry spôsobené časovým, priestorovým či tematickým rozptylom textov, ktoré sú relevantné pre určité otázky alebo zámery. (napr. antológie, zobrazené spisy)

  1. Podľa miery zverejnenosti:

–          A. Zverejnené  dokumenty  – v príslušnej geografickej oblasti a v určitom čase boli, alebo v súčasnosti sú prístupné pre všeobecnú alebo určitú špeciálnu verejnosť. Zahŕňame sem napr. politický denník, dizertáciu… Podskupiny:

o   Všeobecne zverejnenéurčené vo všeobecne prístupných bibliografiách, rozmnožené v primeranom počte exemplárov a prístupné prostredníctvom verejnej distribučnej siete alebo verejných knižnično-informačných inštitúcií. (napr. skriptá, odborné filmy, bežná tlač)

o   Špeciálne zverejnenéurčené výhradne pre určitú špeciálnu verejnosť a podliehajú len špeciálnej bibliografickej registrácii. Značne obmedzený počet ich exemplárov sa distribuuje len vo vymedzenom okruhu používateľov. (napr. preprinty distribuované účastníkom konferencie, výskumné správy)

o   Sekundárne zverejnenésa vopred nerozmnožujú a nedistribuujú. Jestvujú len v jednom alebo niekoľkých exemplároch a verejnosť sa o nich dozvedá prostredníctvom sekundárnych informačných služieb. Sprístupňujú sa prostredníctvom knižnično-informačných inštitúcií výpožičkou. (napr. diplomové práce, interné preklady)

–          B. Nezverejnené dokumenty – sú neprístupné pre akúkoľvek verejnosť, alebo ktoré sú prístupné len v rámci predpisov o zaobchádzaní s dôvernými informáciami. Podskupiny:

o    Tajné dokumentyobsahujú utajované informácie tvoriace predmet štátneho, hospodárskeho alebo služobného tajomstva. Po určitom čase sa môžu stať dokumentmi zverejnenými. (napr. medzištátne zmluvy)

o    Interné dokumentyvznikajú v procese činnosti určitej organizácie a slúžia len pre jej vnútornú potrebu. Ich zverejnenie nemá praktický význam vzhľadom na ich prípravný, pracovný, dočasný charakter. (napr. záznamy z porád, korešpondencia, laboratórne denníky)

  1. Podľa spôsobu sprístupnenia obsahu:

–          A. Priamo čitateľné dokumenty – ich obsah je prístupný okamžite bez akékoľvek technického zariadenia, poskytujú svojim používateľom takmer úplnú a veľmi cennú slobodu voľby miesta, času i spôsobu svojho využívania. Označujú sa aj ako dokumenty tradičné. Pretože nosičom informácií je tu predovšetkým papier, často v ich súvislosti hovoríme o papierovej komunikácii, spoločnosti. Vynikajúce nástrojové vlastnosti priamo čitateľných dokumentov a všetky výhody, ktoré z nich pre komunikujúcu spoločnosť vyplývajú, sú všeobecne známe.

–          B. Netradičné dokumenty – do ich obsahu môžeme vstupovať len pomocou príslušného technického zariadenia, ktoré sprostredkuje jeho akustickú prezentáciu, zobrazenie na displeji a pod. závislosť od technického zariadenia predstavuje vždy istú bariéru formy, najmä vzhľadom na okamžitý prístup zaznamenaným informáciám, a silne ovplyvňuje spôsob, miesto a čas ich využívania.

o   Premietané a prehrávané

o   Strojom čitateľné (počítačové)

  1. Podľa stupňa redukcie obsahu:

–          A. Primárne dokumenty – obsahujú popis, model alebo interpretáciu skutočnosti (jej časti), podanú umeleckým, vedeckým, publicistickým alebo akýmkoľvek iným spôsobom. Vymedzenie takejto skupiny dokumentov je zrozumiteľné a má vôbec zmysel len vo vzťahu k nasledujúcim dvom skupinám. Primárne sú jednoducho všetky dokumenty, ktoré nemožno označiť za sekundárne a terciárne, t.j. ktoré nie sú výsledkom knižnično-informačnej činnosti, nevznikli knižničným, resp. vedecko-informačným spracovaním iných dokumentov. Na rozdiel od sekundárnych a terciárnych dokumentov má aj obsah plnú, informačnou transformáciou neredukovanú podobu.

–          B. Sekundárne dokumenty – obsahujú predovšetkým informácie o existencii primárnych dokumentov, prípadne sprostredkúvajú prístup k informáciám v nich obsiahnutých. Tieto dokumenty „nahrádzajú“ iné, už jestvujúce dokumenty ich špecifickým zobrazením: identifikačnou a obsahovou charakteristikou (napr. bibliografie, referátové časopisy). Sú výsledkom špecificky zameranej knižnično-informačnej činnosti  a vznikajú preto, aby umožnili používateľom orientovať sa vo svete dokumentov, aby ich informovali o existencii, obsahu a umiestnení iných dokumentov.

–          C. Terciálne dokumenty – obsahujú predovšetkým informácie o existencii sekundárnych dokumentov, prípadne sprostredkúvajú prístup k informáciám v nich obsiahnutých (napr. bibliografie bibliografií, zoznamy spracovaných rešerší). Aj ich producentom je predovšetkým knižnično-informačná sféra.

Knižné, periodické a špeciálne publikácie a nepublikované dokumenty.

  1. Knižné publikácie

Kniha je tradičným predstaviteľom dokumentovej komunikácie, mimoriadne významným tak pre rukopisnú epochu, ako aj pre obdobie po vynájdení kníhtlače. Diferenciácia knižných dokumentov:

  1. Publikácie syntetického charakteru – nosné piliere vedeckého poznania v danom odbore. Napr. veľké vedecké syntézy, monografie, vysokoškolské učebnice, skriptá.
  2. Príručkové publikácie – nie sú určené na sústavné štúdium ale na rýchle vyhľadávanie konkrétnych informácií. Napr. encyklopédie (všeobecné, špeciálne), slovníky (jazykové, výkladové jazykové,  všeobecné výkladové, terminologické, prekladové, všeobecné prekladové slovníky, vecné slovníky, odborné náučné slovníky, biografické slovníky, geografické…)
  3. Zborníky sa odlišujú od predchádzajúcich tým, že nie sú ucelenými dielami, ale zoskupeniami viacerých autorsky i obsahovo samostatných diel. Pod spoločným názvom prinášajú súbor samostatných textových celkov, ktoré majú niečo spoločné – autora, tematiku, literárny smer… Napr. tematické zborníky, jubilejné zborníky, reedičné zborníky, autorské zborníky…
  4. Periodické publikácie

Za periodické publikácie (periodiká) považujeme všetky publikácie, ktoré vychádzajú postupne v samostatných, obsahovo netotožných častiach, tieto časti sú spojené názvom, priebežným označením, jednotnou úpravou a obsahovým zameraním, vydávajú sa v pravidelným alebo nepravidelných intervaloch so zámerom trvalého pokračovania. Základnou vlastnosťou periodík je ich kontinuitný charakter, t.j. skutočnosť, že do spoločenskej komunikácie nevstupujú naraz, ale priebežne. Kontinuálnosť určuje ďalšie znaky periodík: obsahová otvorenosť, neukončenosť celku, vyšší stupeň novosti a aktuálnosti komunikovaných informácií, umožnený nepretržitosťou vychádzania… Periodiká majú zložený charakter, t.j. sú vždy súborom viacerých obsahovo samostatných príspevkov (štúdií, článkov, správ, recenzií….) Podľa periodicity (dĺžky intervalov vychádzania) rozoznávame denníky, týždenníky, mesačníky, štvrťročníky,  ročenky). Diferenciácia periodických publikácií:

  1. Odborné časopisy – vychádzajú v pravidelných týždenných až polročných intervaloch a obsahujú príspevky zamerané na otázky určitého vedného odboru alebo určitej oblasti hospodárskej, spoločenskej, kultúrnej atď.
  2. Periodické zborníky vedeckých prác – vychádzajú v intervaloch dlhších ako pol roka, spravidla ročných, dvojročných alebo nepravidelných. Obsahujú rozsiahlejšie vedecké štúdie a správy z riešenia vedeckovýskumných úloh, sprevádzané bohatým bibliogafickým aparátom.
  3. Ročenky – periodické publikácie, ktoré vychádzajú spravidla raz za rok a obsahujú prehľadné informácie o určitej oblasti, časovo viazané na príslušný rok.
  4. Špeciálne publikácie a nepublikované dokumenty

Okrem knižných publikácií a periodík používame pri získavaní odborných informácií pestrú škálu ďalších textových materiálov. Siaha od široko distribuovaných, výpravných a tlačou zhotovovaných firemných prospektov až po nevzhľadné strojopisné práce, dostupné len vďaka špeciálnym knižnično-informačným službám. Členenie:

  1. Konferenčné materiály – súvisia s prípravou a uskutočnením určitej konferencie, kongresu…  Prinášajú  úplné alebo skrátené znenie príspevkov účastníkov rokovania, záznamy z diskusií, uznesenia a ďalšie. (napr. konferenčné abstrakty, konferenčné preprinty, konferečné zborníky, konferenčné materiály v časopisoch)
  2. Výskumné správy
  3. Dizertácie
  4. Diplomové práce

 

 

Obrazové, zvukové, audiovizuálne a multimediálne dokumenty.

  1. Obrazové dokumenty – základná vlastnosť obrazových dokumentov je ich názornosť. Zachytávajú realitu oveľa bezprostrednejšie, bez tzv. verbálnej okľuky. Obrazové dokumenty sa navzájom líšia nielen svojím obsahom a výrazovými prostriedkami, ale aj rozdielnymi podmienkami a spôsobmi percepcie ich obsahu používateľmi. Preto je dôležité rozoznávať dve podskupiny:
  2. Priamo vnímateľné obrazové dokumenty ktorých obsah možno vnímať ľudským okom priamo.Napr.diagramy, schémy, fotografie, kartografické dokumenty, mapy, atlasy, kresby…
  3. Premietané obrazové dokumenty – chcú zaujať a informovať naraz väčší počet používateľov.

 

  1. Zvukové dokumenty –  využívajú sa všade tam, kde treba fixovať a prenášať zvuky, ktoré nedokážeme plnohodnotne alebo vôbec zachytiť prostredníctvom písma.
  2. Audiovizuálne dokumenty – spájajú v jednom celku všetky prednosti obrazových a zvukových dokumentov. Vyznačujú sa vysokou účinnosťou nimi sprostredkovaných komunikačných procesov, dobrou pochopiteľnosťou a zrozumiteľnosťou poskytovaných informácií, atraktívnosťou a emocionálnou pôsobivosťou prezentácie obsahu, veľmi pozitívnym vplyvom na zapamätanie si sprostredkovaných poznatkov.

 

14. Inštitucionalizované formy toku informácií. Tlačová konferencia. Tlačová beseda. Brífing a pressfoyer. Úlohy tlačového hovorcu. Tlačový odbor/oddelenie. Oddelenia pre styk s verejnosťou (PR).

 

INŠTITUCIONALIZOVANÉ FORMY TOKU INFORMÁCIÍ

 

-oficiálne informačné toky prostredníctvom inštitúcií

-novinár je príjemca aj odovzdávateľ informácie (dvojstranná závislosť-novinár by nemal info, inštitúcie by sa neprezentovali)

 

priama komunikáciavolebné kampane, zjazdy, tlačové konferencie

nepriama komunikáciamasmédiá, nosiče reklamy

 

priamy styk – tlačové konferencie

– nepriamy styktlačové správy, PR články

 

individuálne-skupinovo

-jednosmerne-dvojsmerne

 

Inštitucionálne (poverené) zdrojehovorcovia

tlačové oddelenia

PR oddelenia

 

Inštitucionalizované toky informácií –        tlač.konferencie

tlač.besedy

brífingy

pressfoyer

 

Tlačová konferencia (conferero-dávať dohromady)

– cieľom je publicita informácie

– nástroj PR, jeden z najdôležitejších zdrojov

– dôraz sa kladie na úvodné referáty

– TK je oficiálna a obsažná

– bývajú pravidelné (aj vtedy, ak nie je čo oznámiť) i nepravidelné (potreba rozšířiť info)

– usporadúva ju štátna a verejná správa, politické subjekty, mimovládne organizácie a združenia, podnikatelia, súkromné osoby

– novinári sa pozývajú hromadne alebo osobne, určená VŠETKÝM novinárom (pre veľké množstvo)

– pozvánka obsahuje tému, dôvod, miesto, dátum a čas udalosti, niekedy aj mapku, spôsob dopravy

– TK trvá max. 2 hodiny

– spätný kontakt

– prvých 20 minút je úvodná prezentácia

– mala by sa konať na neutrálnej pôde, realizuje sa posediačky

– zvolávateľ môže novinára vyhodiť, ak nie je vhodne oblečený

– každú tlačovku vedie moderátor

– treba načrtnúť okruh diskusie, ale novinári môžu klásť aj otázky mimo témy (ak je to dôležité a respondent je kompetentný)

– pozitívom TK je spätná väzba

– úvodná téma: získať pozornosť novinárov, aby dosiahli svoj zámer

– po úvode kladenie otázok od novinárov (otázka stručná, jasná, k veci, kladieme jednu otázku, jednu podotázku, nie hrubým spôsobom)

– novinári sa na TK vzdelajú

– usporadúva sa doobeda, lebo je dôležitá uzávierka novín

– na TK je prezenčka

prípravná fáza –         určiť informácie, ktoré chceme komunikovať

vybrať moderátora

oboznámiť moderátora s okruhmi diskusie

nácvik komunikácie v stresových podmienkach

tvorba tlačovej správy

tvorba scenára

poslanie pozvánok

priebehová fáza

– záverečná fáza –       individuálne otázky

off record vyjadrenia

– hodnotiaca fáza –      ohlas v médiách

priame ohlasy novinárov

vyvodenie záverov a spracovanie stratégie ďalšej TK

 

 pracovné stretnutie, na ktorom zodpovední štátni, politickí, stranícki, ekonomickí, kultúrni a iní činitelia odovzdávajú novinárom dôležité žurnalistické informácie. Usporadúva sa pravidelne (v presne určený čas), alebo podľa potreby (napr. pri príležitosti významnej návštevy). Jej priebeh môže byť rozdielny: 1. zvolávajúci prečíta vyhlásenie, 2. odpovedá na otázky žurnalistov (niekedy sa vyžaduje, aby boli vopred doručené), 3. vyhlásenie sa dopĺňa otázkami novinárov a odpoveďami zvolávajúceho, 4. zvolávajúci odovzdá zástupcom periodickej tlače písomné vyhlásenie.

 

 

Tlačová beseda

– cieľom je osvetlenie problematiky, analýza problému; publicita je vhodná, ale nie rozhodujúca

– menej oficiálna jako TK

– trvá 4-5 hodín

– novinári sa pozývajú menovite, NIE HOCIKTO (len odborníci, analytici, slávni ľudia, novinári, ktorí sa téme rozumejú apod.)

– novinári prídu vzdelaní

– zvolávané vo večerných hodinách (dôležitý prime-time)

– vedie ju novinár, který usmerňuje diskusiu

– bývajú nepravidelné

 

Brífing

– má blízko k tlačovej konferencii, ale bez možnosti pýtať sa

– krátke, výstižné, obsažné stretnutie predstaviteľov organizácii s novinármi, ktorí sa dobre v téme orientujú

– informácie nie sú určené pre verejnost, nepublikovateľné, žurnalistom majú byť poskytnuté vysvetľujúce info alebo inštitúcie potřebuju představit faktografiu o činnosti

– zvyčajne sa organizuje po rokovaní vlády, parl. výboru, ine schůze

– vedie ho tlačový hovorca

– forma: brífingový obed, raňajky, trvá cca 20-30 minút

 

Press foyer

– krátka informatívna tlačová porada priamo po rokovaní alebo aj počas rokovania pred rokovacou sieňou (organizovaná počas udalosti cez přestávku)

– poskytuje priestor inštitúcii, aby oboznámili novinárov o veciach, ku ktorým dospeli, dohodli sa, informovali o priebehu

– novinári nesmú klásť otázky o inej téme ako priebeh stretnutia

– pre všetkých novinárov

 

 

INFORMAČNÉ BALÍČKY

–         užitočné informácie v textovej, obrazovej a zvukovej podobe

–         dodatkový materiál ( údaje, fakty) pre novinárov

–         súčasťou sú ilustračné fotografie, grafy, tabuľky, mapy, chronológie alebo profesionálne životopisy

–         môže obsahovať brožúrky, publikácie, cd, dvd

–         nesmie chýbať zápisník, pero

–         zvykom je ponúkať ho v zložke alebo v taške ( ekologicky neškodnej )

 

EXKURZIE, zájazdy, návštevy organizácií  PRE NOVINÁROV

  • pri  veľkých udalostiach (objavy, nové objekty)
  • cieľ: vyvolať medzi novinármi a následne vo verejnosti širší záujem o tému
  • náročnejšie formy komunikácie s novinármi
  • iniciátori môžu byť aj novinári – ak ide o čosi zložité alebo mimoriadne zaujímavé
  • časová veľkorysosť umožňuje spoznať problematiku do hĺbky
  • fyzický pobyt novinárov na tvári miesta sprostredkúva autentické zážitky a neopakovateľnú atmosféru osobné dojmy doplnené hutnou informáciou v podaní sprievodcu a zo strany kompetentných
  • počet účastníkov podmieňuje: a) význam a charakter, veľkosť príležitostí

b) miesto cieľa – jeho vzdialenosť od hlavného

mesta, dostupnosť, doprava, potreba ubytovania

  • pozývajú sa novinári špecializovaní na daný rezort, a to osobnou pozvánkou, aspoň 10 dní dopredu
  • aj takéto podujatie treba doplniť o tlačovú správu
  • odporúča sa, aby v jednej skupine bolo max. 15-20 členov
  • organizácia

 

  1. Tlačový hovorca. Public Relations a Media Relations. Komunikácia s médiami – s tlačou, rozhlasom a televíziou. Úlohy tlačového hovorcu. Oddelenia pre styk s verejnosťou (PR).

 

 

Public Relations – vzťahy s verejnosťou. Public relations sú vedou a umením ako chápať, vytvárať a ovplyvňovať verejnú mienku. Ich hlavným nástrojom sú hromadné oznamovacie prostriedky. Ich význam narástol po druhej svetovej vojne následkom: (1) elektronických informačných médií, (2) prehĺbenia vzdelanosti, (3) zvýšenia životnej úrovne, (4) expanzie bytovej výstavby, tým pádom geografickej koncentrácie populácie, (5) zlepšenia hygieny, zdravotníctva a zvýšených životných očakávaní a (6) zníženia detskej úmrtnosti a oslobodenia žien od neustáleho rodenia detí a starostlivosti o ne.

 

Prvoradé ciele PR vo väčšine prípadov sú:

– starať sa o postavenie a záujmy organizácie (krajiny, inštitúcie, spoločnosti),

– predchádzať útokom proti nim, a ak sa objavia, vysporiadať  sa s nimi,

– získavať podporu ostatných skupín.

 

Media Relations – komunikácia s médiami. Masmédiám je potrebné poskytnúť vyhovujúcim spôsobom a v primeranom čase to, čo potrebujú. Bežné metódy sú stále založené na priamom kontakte. Vychádzajú z poskytovania správ, rozhovorov, organizovania informačných konferencií, využívania tlačových agentúr. Priamy kontakt s novinármi je pre tlačového hovorcu zrejme tou najlepšou cestou k dosiahnutiu výsledkov.

 

Úlohy tlačového hovorcu. Tlačový hovorca prezentuje príslušnú organizáciu verejnosti a médiám. Prezentuje informácie z pohľad organizácie, publikuje jej novinky pre tlačové médiá a ponúka informácie o kľúčových aktivitách organizácie, atď. Jeho úlohou je častokrát tiež komentovať nepríjemné záležitosti a ochraňovať dobré meno svojej organizácie. Často pracuje na strane “styku s verejnosťou”, napr. podniká úsilie na dosiahnutie maximálneho zviditeľnenia organizácie a organizuje pre vedenie svojej organizácie alebo pre vedúcich pracovníkov rozhovory s novinármi, organizuje príležitosti pre vedúcich a vrcholové vedenie organizácie na prednes ich príhovorov alebo prezentácií, prípravu na príhovory alebo prednášky na kongresoch, konferenciách, obchodných veľtrhoch atď. Za normálnych podmienok pracuje v organizácii v jej zasadacích miestnostiach a na tlačových konferenciách, niekedy pred kamerou.

 

Tlačový hovorca by mal: (1) overovať, kto kladie otázku a prečo, (2) zoznámiť sa s faktami a nerobiť závery, ktoré sa nedajú vziať späť, (3) pozorne počúvať otázky, (4) odpovedať jasne a zreteľne, (5) pred zverejnením informácie overiť informovanosť vedenia, (6) udržiavať kontakty s lokálnymi vydavateľmi a médiami, (7) pripravovať sa na okolnosti tlačovej konferencie, (8) pôsobiť príjemne a ústretovo, aj keď nekomunikuje nič nové, dôležité či zaujímavé a (9) vždy overovať správnosť stanoviska.

 

Nemal by: (1) sa odchyľovať od témy, (2) odpovedať na otázku, pokiaľ vie, že odpoveď alebo dané fakty nie sú isté, (3) prezentovať vlastné názory, pokiaľ sú v rozpore s názormi inštitúcie, (4) zverejniť informácie, na ktoré uvalila inštitúcia embargo, (5) odmietať sa vyjadriť k danému problému (v prípade kolízie 2 a 5 stačí povedať “Neviem”, “Nemám stopercentné fakty”, etc) a vyhýbať sa otázkam, (6) strácať rozvahu, (7) používať žargón alebo terminológiu, ktorým nebude jeho komunikačný recipient rozumieť a (8) hovoriť príliš veľa alebo sa opakovať.

 

Oddelenia PR majú okrem mediálnej komunikácie na starosti aj firemnú (vnútornú) komunikáciu (vydávanie vestníkov) a krízovú komunikáciu (komunikáciu so zákazníkom/užívateľom.

 

 

ÚLOHY TLAČOVÉHO HOVORCU

-TH je osoba poverená, nie reprezentant, vyjadruje stanoviská inštitúcie, zastupuje ju navonok, buď priamo (osobne) alebo sprostredkovane (správa, komuniké)

– mal by aj tvoriť, nielen reprodukovať to, čo povedali iní

Povinnosti tlačového hovorcu:

–          Zhromažďovať, selektovať, verifikovať, spracovávať a v čo najkratšom čase poskytovať informácie masmédiám (sprostredkovateľská funkcia)

–          Vypracúva súpisy a správy (komuniké) – materiály, ktoré sú určené na zverejnenie

–          Pripravuje vystúpenia a odpovede, prejavy, slúži ako poradca v rozličných sférach

–          Zvoláva a organizuje tlačové konferencie

–          Udržiava kontakty s novinármi

–          Zabezpečuje spätnú väzbu, analyzuje obraz v spoločnosti

–          Zviditeľňuje inštitúciu, monitoruje publicitu, masmédiá, analyzuje spôsob oznámenia (kritický, analyzujúci, neutrálny)

–          Radí ako využiť médiá na atraktívnu publicitu

–          Niekedy pôsobí sólo, niekedy má pod sebou tlačové oddelenie

–          Jeho náplňou práce môže byť aj redigovanie

–          Môže byť aj členom vedenia inštitúcie

–          Zúčastňuje sa na poradách, mal by byť o všetkom informovaný

 

PUBLIC RELATIONS – systematické, plánovité a ekonomicky užitočné vytváranie vzťahov medzi podnikom a verejnosťou s cieľom získať a vybudovať si u čiastkových skupín verejnosti dôveru a porozumenie.

– vytváranie a pestovanie dobrých vzťahov verejnosti k firme prostredníctvom priaznivej publicity (dobrý imidž), dementovaním, resp. odvracaním nepríjemných a firme škodiacich príhod, historiek a udalostí

– nástroj marketingovej komunikácie

– neustále nadobúda na dôležitosti a pre mnohé firmy je to najdôležitejší nástroj v rámci komunikačného mixu

– výsledkom PR je dlhodobo budovaná a upevňovaná prestíž

– nástroj propagačného mixu, ktorý nesúvisí priamo s ponukovo-dopytovou komunikáciou firmy, ale s cieľom vytvárať, udržiavať či zvýrazňovať priaznivý imidž a utlmovať a odstraňovať negatívny imidž firmy na verejnosti

 

Vzťahy s verejnosťou majú oproti reklame tú výhodu, že majú výrazný vplyv na povedomie verejnosti o podniku, avšak za zlomok nákladov, ktoré by sa pre ten istý účel vynaložili pri reklame. Samotná verejnosť vníma publicitu a iné akcie v rámci vzťahov s verejnosťou pozitívnejšie než samotnú reklamu. Preto je jednou z ich úloh naladiť verejnosť, aby pozitívne prijímala reklamu. Pretože ak je obraz podniku v spoločnosti negatívny, len ťažko budú jej reklamy prijímané kladne.

 

 

17.     Spôsoby štúdia. Konštruktívne, typologické, štatistické, obsahová analýza.

Metodika samostatného štúdia. Čítanie – informačné, orientačné, kurzorické, zvislé, selektívne, štatarické, efektívne. Študijná dokumentácia. Postup pri kritike prameňov. Knižnično-informačné služby.

 

Obsahová analýza je kvalitatívno-kvantitatívna metóda analýzy obsahu komunikačných výpovedí určených recipientom. Patrí medzi základné metódy výskumu, akými sú pozorovacia metóda alebo opytovacia metóda (ankety, dotazníky). Pri použití tejto metódy sa meria kvalita (napr. miera informačnej kvality, zrozumiteľnosť, pravdivosť…), ktorá sa však transformuje do kvantitatívnych vyjadrení. Okrem textu je pomocou nej možné analyzovať aj neverbálny prejav, gestiku, silu farieb, sloganov, rozmiestnenie prvkov (napr. grafických prvkov na stránke alebo bilboardov v meste).
Základom obsahovej analýzy je stanovenie kódovacieho kľúča – určenie kategórií. Je potrebné definovať:
• médium (tlač, TV…)
• titul
• obdobie
• žáner
• zdroje (napr. zdroje PR správ – spoločnosť, agentúra…)
• regionálnu úroveň (lokálna, medzinárodná)
• záznamovú jednotku (čo sledujem, napr. predvolebnú kampaň, reklamy na pracie prášky)
• spôsob kvantifikácie (ako chcem údaje kvantifikovať – napr. vyskytuje sa: áno/nie)

 

 

Metodika samostatného štúdia

Samostatné štúdium by sme mohli charakterizovať ako individuálne riadený proces získavania vedomostí, schopností a návykov, pri ktorom dominuje vnútorné riadenie učiaceho sa, kým vonkajšie riadenie (učiteľa) je iba nepriame. Pri štúdiu človek využíva rečové, pamäťové a dokumentové zdroje. Pri výbere dokumentových zdrojov existuje niekoľko možností:

–          Vlastné zdroje, t.j. poznámky, konspekty, a celá študijná dokumentácia, vlastná knižnica

–          Distribučná sieť (miesta predaja kníh, časopisov…)

–          Inštitucionálne zdroje (knižnice, informačné strediská, archívy)

Prvým dôležitým krokom pri výbere relevantných dokumentov na štúdium je preto voľba príslušného zdroja, z ktorého môžeme tieto dokumenty získať. Najbohatšie zdroje predstavujú knižnice. Po výbere zdroja nasledujú kroky: vlastný výber relevantných dokumentov a samostatná práca s nimi. Štúdium dokumentov je samostatný a tvorivý intelektuálny proces vnímania, chápania, fixácie a transformácie poznatkov do vlastného poznatkového fondu. Cieľavedomý prístup k štúdiu dokumentov je jedným zo základných predpokladov úspešnosti vysokoškolského štúdia.

 

Čítanie

Základom štúdia je čítanie. Čítanie je psychofyziologický proces, založený na vzájomnej súčinnosti prvej a druhej signálnej sústavy, v priebehu ktorého jedinec dekóduje grafické znaky na základe spájania ich obsahu a formy. Je to teda duševná činnosť spätá s notorikou zrakových receptorov.

  1. Informačné čítanie – nejde pri ňom o plynulé čítanie textu, ale iba prezeranie jeho dominantných a záväzných častí, teda o akési sondy do textu, prostredníctvom ktorých si čitateľ utvára predstavu o obsahu textu a jeho relevantnosti voči momentálnej študijnej potrebe. Informačné čítanie šetrí čas používateľa, pretože pri ňom čitateľ môže zistiť, že mu text nevyhovuje alebo neobsahuje informácie, ktoré potrebuje. Postup: Zbežne si pozrieme obálku, titulný list publikácie, obsahovú stranu, úvod a záver. Na základe toho usúdime či a ktoré časti budeme potrebovať na dôkladné čítanie. Táto metóda sa využíva pri výbere dokumentov na štúdium a čítanie. Patrí do fázy informačného prieskumu.
  2. Orientačné čítanie – predstavuje prvé myšlienkové rozpracovanie textu. Používa sa pri rozsiahlejších textoch. Táto metóda sa používa pri textoch, ktoré sme si prostredníctvom informačného čítania vyselektovali. Sústredíme sa preto na zbežnú prehliadku dokumentu (vybraných častí) tak, že čítame úvodné a záverečné časti kapitol, odsekov. Pri orientačnom čítaní sa odporúča pracovať s ceruzkou alebo perom v ruke a so záložkami.
  3. Kurzorické čítanie – je metóda rýchleho čítania, ktorá sa nazýva aj diagonálne čítanie. Spočíva v tom, že čitateľ prebehne text jedným pohľadom v smere od horného ľavého uhla k dolnému pravému uhli tak, že z každého riadku niečo zachytí a tak si urobí veľmi rýchlo predstavu o príslušnej strane textu. Pohybovať sa musia iba oči, nie hlava! Táto metóda sa uplatňuje vtedy, keď si čitateľ chce veľmi rýchlo urobiť obraz o obsahu textu a získať o ňom čo najviac informácií. Tiež vtedy, keď hľadá konkrétne informácie (mená, názvy, čísla, dátumy). Môžu ju však využívať iba veľmi skúsení čitatelia, pretože vyžaduje predchádzajúci výcvik, zameraný na rozšírenie zrakového rozpätia.
  4. Zvislé čítanie – sa používa pri textoch, ktoré sú tlačené v stĺpcoch (noviny, časopisy, slovníky). Čitateľ prebehne jedným pohľadom začiatky riadkov textu zhora nadol a vytvorí si tak obraz textu, resp. nájde výraz, ktorý hľadá (pri slovníkoch, encyklopédiách).
  5. Selektívne čítanie – čitateľ vyberá, oddeľuje a vytrieďuje tie úseky textu, ktorým treba venovať dôkladnejšiu pozornosť. Ide teda o postrehnutie a vyčlenenie najdôležitejších častí textu. Čitateľ pri ňom vníma celé bloky, resp. plochy textu, a preto sa táto metóda nazýva metódou blokového čítania. Využíva sa vtedy, keď vieme, že v texte sú poznatky, ktoré hľadáme.
  6. Štatarické čítanie – je pomalé, prerušované, analytické, podrobné, teda vlastné študijné čítanie. Rýchlosť čítania textu nemôže byť vyššia, ako je pochopenie obsahu textu. Uplatňuje sa pri osvojovaní nových poznatkov (štúdiu) a príprave hovorového alebo písomného odborného prejavu. Čitateľovi ide o pochopenie, obsahové zvládnutie a zapamätanie problematiky. Vyžaduje maximálnu myšlienkovú aktivitu čitateľa, ktorý látku prijíma. Štatarické čítanie má preto veľmi pomalé tempo a býva spojené s tvorbou konspektov, poznámok, výpiskov. Táto metóda sa považuje za základnú metódu individuálneho štúdia.
  7. Efektívne (racionálne) čítanie – primeraný výber a kombinácia už spomenutých metód čítania vzhľadom na konkrétnu čitateľskú potrebu. Adekvátnou kombináciou metód čítania eliminujeme množstvo textov, ktoré by sme museli prečítať, bez toho, aby sme znižovali množstvo poznatkov informácií, ktoré k predmetnej problematike potrebujeme získať. Kombinácia metód závisí od odbornej problematiky študijnej potreby (náročnosť, úroveň poznania problematiky), cieľa štúdia dokumentov (príprava na skúšku), množstva a dostupnosti dokumentov k problematike, etapy rozpracovania problematiky…

 

 

Študijná dokumentácia.

Poznatky, ktoré získavame v priebehu vyučovacieho procesu a individuálneho štúdia, by sme mali sústreďovať vo svojej študijnej dokumentácii. Študijná dokumentácia sprevádzajúca vysokoškolské štúdium je rozmanitejšia, členitejšia a aj zložitejšia ako pri stredoškolskom.

Poslucháči si ju vytvárajú postupne v priebehu celého štúdia viacerými spôsobmi, najčastejšie:

–          Zaznamenávaním poznatkov z priebehu vyučovacieho procesu (poznámky)

–          Zaznamenávaním poznatkov z konzultácií s učiteľmi a inými odborníkmi

–          Zaznamenávaním poznatkov z odborných podujatí

–          Excerpovaním výsledkov rešeršných a bibliografických služieb

–          Excerpovaním záznamov o dokumentoch z rozličných typov primárnych a sekundárnych prameňov

–          Tvorbou vlastných odborných prejavov

–          Vyhotovovaním kópií jednotlivých častí dokumentov

–          Vystrihovaním potrebných článkov, správ…

–          Kúpou potrebných študijných dokumentov

Postupy vytvárania študijnej dokumentácie:

  1. Konspekty – najnáročnejší spôsob práce s textom.Jeho význam spočíva v tom, že uľahčuje čitateľovi myšlienkovo zvládnuť text, nahrádza pôvodný text a umožňuje kritický prístup čitateľa k textu. Pri vypracovávaní konspektov je potrebné zamerať sa iba na podstatné poznatky, definície, hlavné myšlienky, súvislosti, citáty, príklady, fakty… Konspektovanie by v nijakom prípade nemalo predstavovať doslovné opisovanie jednotlivých časti textu (okrem citátov). Každý konspekt by mal obsahovať aj základné identifikačné údaje o dokumente, z ktorého sme čerpali.
  2. Záznamy o dokumentoch – je spravidla najrozsiahlejšia časť študijnej dokumentácie. Sú to karty alebo lístky obsahujúce identifikačné záznamy o dokumentoch, z ktorých sme pri štúdiu čerpali, resp. o dokumentoch, ktoré mienime k jednotlivým problémom preštudovať. Záznamy o dokumentoch tvoria osobnú študijnú kartotéku. Kartotéku by sme mali stále dopĺňať, ale aj vyraďovať z nej neaktuálne dokumenty.

 

 

Knižnično-informačné služby

Základnou funkciou knižnično-informačných služieb je:

–          Sprístupňovať výstupy odborných knižnično-informačných procesov (získavania, spracovávania a uchovávania dokumentov) a činností (konzultačnej, rešeršnej a pod.)

–          Uspokojovať informačné potreby a požiadavky používateľov na rôzne typy dokumentov a informácií.

Podľa toho, čo sa prostredníctvom týchto služieb sprístupňuje, rozoznávame vo všeobecnosti:

–          Dokumentové (bibliografické) služby, ktoré sprístupňujú dokumenty

–          Dokumentografické služby, ktoré sprístupňujú informácie o dokumentoch

–          Faktografické služby, ktoré sprístupňujú konkrétne fakty, faktografické informácie.

Druhy knižnično-informačných služieb

–          Z používateľského hľadiska:služby pre individuálneho, skupinového, kolektívneho a inštitucionálneho používateľa.

–          Z inštitucionálneho hľadiska: služby verejných knižníc (miestnych, mestských, okresných), služby vedeckých knižníc (štátnych, vysokoškolských, ústavných), služby školských, muzeálnych, administratívnych…

–          Z hľadiska procesuálneho: služby podľa odborného procesu, ktorého výstupy sprístupňujú – ide o výpožičné, bibliografické, referátové, rešeršné…

–          Z hľadiska postavenia, ktoré v činnosti knižníc zaujímajú: základné (výpožičné a konzultačné), nadstavbové ( bibliografické, rešeršné, referátové), tzv. vyššie ( expertízne, prognostické), doplnkové (reprografické, mikrografické, prekladové, propagačné…)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

18. Metodické postupy novinárskej tvorby. Vzťah metodických postupov prípravnej fázy ku koncipovaniu a formulovaniu textov v etape stvárňovania. Poznávanie, získavanie a zhromažďovanie faktov, ich analýza, hodnotenie, následná klasifikácia, hierarchizácia a selekcia. Usporiadanie a rozvrstvenie materiálu v súvislosti so zámerom autora. Plánovanie účinkov a vlastné stvárňovanie látky.

 

Fázy novinárskej činnosti:

  1. prípravná fáza
  2. tvorivá fáza
  3. výrobná fáza
  4. fáza rozšírenia celku
  5. fáza pôsobenia celku

 

Vlastný obsah a podstata žurnalistickej činnosti: príprava + samotná tvorba celkov a ich častí;

 

I. Prípravná fáza:

–          plánovanie témy;

–          výber témy (na základe prvotného štúdia problematiky – sledovanie javov a udalostí);

odobrenie / fixácia témy

–          voľba zámeru autora (závisí od publika, typu média, od toho, čo chceme dosiahnuť, od typu udalosti); v priebehu prípravnej fázy sa môže meniť;

–          voľba záveru;

–          získanie a zhromažďovanie podkladového materiálu; (priamo – pozorovaním, experimentom, rozhovorom – výsledkom sú pôvodné fakty; nepriamo (sprostredkovane) – prostredníctvom:

  1. 2-smernej komunikácie (aktívne obe strany: novinári na tlačovke, brífingu;
  2. 1-smernej komunikácie (aktívna je len jedna strana: mítingy, rokovania);

– exploatačná (dokumentačná technika);

– inštitucionalizovaný tok informácií – sprostredkované fakty; prevzaté fakty z tzv. otvorených zdrojov (iné masmédiá, agentúry, internet);

–          sekundárne štúdium problematiky zo získaných podkladov;

–          analýza podkladov, ich hodnotenie (čo je pre zámer kľúčové, čo je vedľajšie, čo je len ilustračný detail) a usporiadanie faktov:

usporiadanie kľúčových faktov; ilustračné detaily (ako príklady, názorné ukážky); doplnkové fakty (rozvíjajú základné informácie, potvrdzujú naše názory, myšlienky, slúžia ako argument);

–          výber (selekcia) faktov: novinárske motto: čo najmenej slov – menej je viac; fakty majú potvrdzovať hlavnú líniu prejavu a nie odpútavať pozornosť;

–          verifikácia (overovanie) všetkých použitých faktov; jej spôsob závisí od typu podkladového materiálu, od zdroja) – potvrdenie pravdivosti a správnosti faktu, overovanie faktov z hľadiska pravdivosti a pôvodu;

overenie: teoreticky (logický úsudok);          – empiricky,     – experimentálne

–          taktické rozmiestnenie všetkých faktov, ktoré máme k dispozícii (podkladového materiálu) – závisí od zámeru a žánru; proporcionálne rozmiestnenie;

 

II. Tvorivá fáza

–          ide o tvorbu žurnalistické prejavu a celku

–          3 časti: úvodná, vlastná kreačná, dokončovacia

–          Tvorí sa žurnalistický prejav, ktorý ma obsah a formu

–          nastupuje po dôkladnom spracovaní podkladového materiálu;  výsledok: dvojsmerný;

komunikácia — pôvodné a prevzaté fakty (pri kľúčových faktoch je dôležitá verifikácia

–          finálna redukcia výsledného materiálu (novinár použije len fakty relevantné  žánrovému a zámerovému stvárneniu);

–          novinár stvárňuje látku:

  •  priamo: logicko-pojmovými prostriedkami
  • nepriamo: obrazovo-emocionálnymi prostriedkami

–           v žurnalistike ide o tvorbu    – žurnalistického celku,

– žurnalistického prejavu;

 

Žurnalistický celok – výsledok novinárskej redakčnej činnosti (časť novín, časopisov, rozhlasových a televíznych relácií, dokumentárny film);

Žurnalistický celok tvoria:  

 

– žurnalistické prejavy;

– nežurnalistické prejavy (reklama, inzercia, odborné prejavy z iných odvetví, umelecká a populárnovedecká literatúra, komiksy, umelecké fotografie, krížovky;

– je výsledkom kolektívnej činnosti, lebo pri jeho tvorbe ide o spoluautorstvo viacerých pracovníkov a redaktorov, ktorí žurnalistické aj nežurnalistické prejavy vyberajú, upravujú a redigujú a zaraďujú; a technickí a administratívni pracovníci + pomocný redakčný personál;

– je výsledkom duchovno-tvorivej novinárskej činnosti;

 

Žurnalistický prejav (žurnalistická spoveď)

 

–          základná stavebná zložka žurnalistického celku;

–          je výsledkom individuálnej novinárskej činnosti;

–          jeho autorom je redaktor, novinár (mal by vychádzať zo žurnalistického faktu;

 

– žurnalistické prejavy:           – spravodajské.

– publicistické;

 

–          obsah stvárnený do formy; určujúci a kľúčový je obsah, lebo determinuje formu, obsah tvoria fakty;

 

FAKT V ŽURNALISTIKE

 

–          fakt je niečo jednotlivé a konkrétne, čo sa skutočne stalo (jav, udalosť, proces, myšlienka), niečo objektívne dané, vychádza z neho žurnalistická výpoveď;

–          v žurnalistike sa k faktom dopracúvame poznaním, fakt nemôže byť vymyslený;

 

FAKT – všeobecne určitá      – skutočnosť,

– udalosť,

– výsledok,

– pravdivý poznatok vychádzajúci z empirického poznania;

– je vždy jedinečný;

 

FAKT je         – výsledok priameho pozorovania,

– výsledok skúsenosti,

– výsledok abstrakcie,

Fakty musia  byť: pravdivé, logicky správne, presné, obsahovo úplné

 

FAKT je         – východisko pre správu,

– základná jednotka,

– ilustračný prostriedok,

– dokazovací prostriedok;

 

Podľa pôvodu poznáme fakty:

–          pôvodné (z pozorovania, experimentu, ankety, rozhovoru),

–          sprostredkované,

–          prevzaté;

 

Fakt sa dá stvárniť v podobe:

–          textu,

–          obrazu,

–          zvuku,

–          audiovizuálnej;

 

Obsah tvoria fakty, informácie o nejakých udalostiach.

 

Má tri zložky:

vecnú stránku udalosti, javu, myšlienky (súhrn faktov),

autorský zámer (jeho súčasťou je autorov postoj, komentár, odporúčania, závery),

kontext, súvislosti, vnútorné vzťahy (prečo sa udalosť stala, hľadanie príčin, dôsledkov, súvislostí, charakteristika vnútorných vzťahov);

 

Forma:            1. Žánrové prvky,

2. sujetovo-kompozičné prvky (vrátane ilustrácií),

3. lexikálne a štylistické prvky (individuálny spôsob stvárnenia);

 

Výber obsahu a formy závisí od:

–          typu a zamerania média (technológia, regionalita, periodicita, univerzálny / odborný celok);

–          od charakteru publika, ktorému je prejav určený;

–          od typu udalosti;

–          od osobného prístupu autora;

–          od časových, technických a ďalších podmienok;

 

Obsah (vnútorná stránka prejavu) a forma (vonkajšia stránka prejavu):

–          navzájom sa ovplyvňujú;

–          nesporná je však priorita obsahu + požiadavka funkčnosti a adekvátnosti jeho vyjadrenia;

 

Spätná väzba – kontrola účinnosti:

–          účinnosť – stupeň, miera pôsobenia na recipienta;

–          podstata: byť vypočutý – treba dodržiavať zásady komunikačnej stratégie (ZKS), aby recipient nielen poznal a pochopil, ale aj prijal prejav;

–          pri ZKS sa uplatňujú: logicko-pojmové prostriedky (pôsobenie na rozumovú stránku) a emocionálne prostriedky;

 

Štruktúra novinárskeho prejavu:

–          môže mať rôzne polohy (od opisovania po hodnotenie), akcentovať racionálnu / emocionálnu stránku;

–          závisí od individuálneho kontaktu autora s publikom;

–          treba dosiahnuť čo najvyšší stupeň komunikačnej zhody;

 

Komunikačná zhoda závisí od:

–          komplexnosti obsahu (kompletnosť informácie),

–          spracovania,

–          primeranosti obsahu a rozsahu,

–          príťažlivosti spracovania,

–          dôležitá je možnosť praktickej aplikácie;

 

Novinár by mal účinok predpokladať:

–          Poznať cieľovú skupinu (recipienta):

–          ekonomickú štruktúru oblasti;

–          kultúrnu vyspelosť;

–          vzdelanostnú štruktúru;

–          sociodemografické znaky (vek, pohlavie, spoločenský status, pracovné a sociálne podmienky);

–          politickú vyspelosť (právne vzdelanie, občianske cítenie, spoločenskú angažovanosť, znalosť demokratickej tradície, štruktúru politických princípov organizovanosti);

–          vlastnosti a schopnosti ľudí, tvorivý potenciál;

–          štruktúra obyvateľov vo vzťahu k médiám (+ / – prístup, kúpna sila – cena tlače, vybavenosť domácností TV, rádiami, čitateľské / poslucháčske / divácke zvyklosti;

 

Recipient neprijíma všetko, čo mu novinár ponúka, vyberá si z novinárovho výberu.

 

Zámer autora:
a. informatívny
b. formatívny- pôsobiť na publikum, meniť názory, postoje, presvedčenie
c. aktivizačný- vyvolať aktivitu

 

19.  Osnova, jej ciele. Druhy osnovy. Využitie osnovy v rozličných žánrových skupinách. Tézy, skica, sujetová skica, koncept, výsledný produkt.

OSNOVA

–          má naplánovať rozvrstvenie jednotlivých myšlienok;

–          je to predbežný projekt budúceho textu, záver prípravnej fázy novinárskej činnosti;

–          jej konečná podoba závisí od zámeru autora a žánru;

 

Typy osnov:

  1. bodová osnova – má induktívny pôdorys (od konkrétneho k zovšeobecňujú-cemu zámeru); smeruje od čiastkového k celkovému, od jednotlivého k všeobecnému; patrí k najjednoduchším a najfrekventovanejším osnovám; často sa prelína s gradačnou osnovou;
  2. gradačná osnova – má stupňovať tému a udržať pozornosť recipienta;
  3. otázková osnova – osnova v podobe súboru otázok, hľadá súvislé odpovede – jasné, pevné, sumarizačné; autor vedie vnútorný dialóg s recipientom; kladením otázok núti autora k formulácii konkrétnych a obsažných odpovedí “jasne sformulovaná otázka je 1/2 odpovede” + núti členiť tému do samostatných častí – odsekov či tematických častí – autor premýšľa proporcionálne;
  4. titulková osnova – tvorí ju TL, NT, PT, MT; núti autora formulovať titulky ešte pred napísaním textu; MT  proporcionálne rozvrstvia materiál, vytvoria záväznú štruktúru; táto osnova núti k precíznej formulácii, vedie novinára k plynulému rozvíjaniu myšlienok, k logike podania, k proporcionalite; výhoda: po napísaní sa nezdržuje s TL.
  5. myšlienková osnova – optimálne rozostavenie myšlienok a ich logický sled; súbor kľúčových, nosných myšlienok (1 myšlienka – 1 veta); je zložitejšia, komponovaná často deduktívne; sleduje logiku podania, myšlienky vychádzajú jedna z druhej (myšlienková nadväznosť); na základe logických súvislostí sa ľahko dopĺňa text ilustráciami, detailmi, grafmi; využíva induktívno / deduktívno / analyticko / syntetický postup; myšlienky – stručné tézy, ktoré autor neskôr v texte rozvíja;
  6. problémová / analytická  osnova – opiera sa o analýzu – rozbor problémov; rozloží si tému na jednotlivé problémy; buď sleduje logiku riešenia alebo hierarchické riešenie problémov podľa dôležitosti; ide do hĺbky, je náročná; končí syntetickým záverom, zovšeobecnením;
  7. aspektová / hľadisková osnova – tiež analyzuje; v beletrizovaných žánroch autor sám vyhľadá rôzne hľadiská; v spravodajských žánroch – hľadiská iných – odborníkov; prezentuje rôzne hľadiská, rôzne uhly, z ktorých sa dá vidieť problém; autor ich poznáva, konfrontuje alebo analyzuje a cez ne rozoberá tému; typické je citovanie a parafrázovanie;
  8. komparačná osnova – porovnávanie jednotlivých faktov a zorných uhlov;

využíva porovnávanie:           protikladov, podobností, odlišností, názory, myšlienky, kontrastné situácie, stanoviská, fakty, výsledky prieskumov, príklady, analógie;

9. kontrastná osnova –  vychádza z protikladných skutočností,

–          vyhľadáva ich a poukazuje na ne;

  1. dejová kostra – doména beletrizovaných žánrov, ale aj vo fíčri či rozprávan;                          – opiera sa o príbeh, ktorý je súčasťou rozprávania:
    – monologického,

– dialogického.

11. hybridná osnova             – symbióza bodovej a gradačnej osnovy alebo iných

– induktívno-deduktívna (bodová+myšlienková)

–          každá osnova môže byť   – lakonická,

-rámcová,
-rozvinutá,
– obšírnejšia;

Cieľ osnovy:

1.      –   rozvrstviť, sprehľadniť materiál, štruktúrovať ho,

–          usporiadať ho,

–          skombinovať jednotlivé prvky,

–          načrtnúť proporcie jednotlivých celkov (odsekov), logika podania;

2.      – predbežne formuluje niektoré myšlienky, tézy;

3. preveriť získaný podkladový materiál (čo máme, či sme niečo nazeabudli);

 

Okrem osnov sa využívajú aj tézy a koncepty.

TÉZY sú členitejšie a rozvinutejšie ako myšlienky v osnove,
sú detailnejšie;  vznikajú niekedy skôr ako osnova; využívajú sa pri podrobnejšom plánovaní prejavu;  zahrňujú zásady a myšlienky; námety, nápady, dejové prechody, myšlienkové pochody, epizódy, výzvy;

Tézy – vety, ktoré tvoria kompaktný celok;

heslovité;  obsahujú námety, nápady, predpokladaný rozsah a obsah, taktiku nastolenia problému;

– v podrobnejších tézach vytvárajú autori obšírnejšie skice (podrobnejšietézy, náčrty jednotlivých pasáží, odsekov, rôzne obmeny oslovenia publika);

– v bohatšie rozpracovaných tézach bývajú sujetové skice (obsahujú už konkrétne výroky, časti dialógov, výzvy);

KONCEPT – nečistopis, prvopis, 1. verzia textu, ktorú autor koriguje, upravuje a mal by z nej vzniknúť čistopis;

 

1. Kontaktové a rámcové zložky prejavu. Titulok a titulkovanie (nadtitulky, podtitulky, medzititulky). Funkcie titulku; kvality titulku; jednota obsahu a formy. Klasifikácia titulkov podľa rozličných kritérií. Headlines.

 

Má priniesť čitateľa k textu (článku), prisudzuje informáciám určitý stupeň dôležitosti (ich veľkosť a umiestnenie);

POZOR aby sa v titulku a podtitulku nepovedať všetko, lebo čitateľ si potom samotný článok neprečíta;

 

Dobrý titulok presne vystihne podstatu článku; nezveličuje ani nezmenšuje význam informácie; slovesá v prítomnom čase, obsahujú kľúčové slová;

Slabý titulok obsahuje nekonkrétne slová, nezrozumiteľné skratky a akronymy;

 

RÁMCOVÉ ČASTI NOVINÁRSKEHO PREJAVU

(TL, Úvod, jadro, záver) oslovujú, informujú, orientujú recipienta; rámcujú text;

ZÍSKAŤ (aby si recipient prejav prečítal);

ZORIENTOVAŤ (o čom bude prejav);
ZAUJAŤ (aby neprestal čítať);

TITULOK

(TL, PT, MT, NT)

 

vlastnosti:      

– stručnosť (málo krátkych slov);

– obsažnosť (ale musia vyjadriť veľa);

– jasnosť, zrozumiteľnosť (obsahová, grafická);

– pútavosť (TL osobitý, nápaditý, príťažlivý);

– priliehavosť;

– primeranosť (nesľubovať viac ako dá text);

– presnosť;

– vtipnosť, duchaplnosť;

– výraznosť;

– výstižnosť;

 

nie      

– neznáme skratky;

– prirovnania;

– metafory;

– úvodzovky, bodka, výkričník, otáznik;

 

Delenie titulkov

– informatívny (oznamuje aktuálnu skutočnosť);

– formatívny (usmerňuje postoje, názory, predstavy);

– aktivizačný;

 

statický (poukazuje na stav, konštatuje výsledok);

– dynamický (zaznamenáva vývin udalosti, domunije v nich sloveso, vťahujú čitateľa do víru udalostí);

– obrazný (uvoľnenejší, obraznejší, expresívnejší);

   

spravodajský (nemal by mať viac ako 50 znakov a presiahnuť 1 riadok, mal by súvisieť s 1. odsekom;

– hodnotiaci (veľa prívlastkov a epitet; komentatívny, zaujíma stanovisko);

– beletristický – obsažné vyjadrovacie prostriedky, metafory, metonýmie (expresívnejšie a nepriame hodnotenie, sú názorné, plastické);

 

jednoduché
zložené
kombinované- rôzne grafické prvky
spoločné titulky- viacero odlišných textov

 

Funkcie titulku:
1. grafická – prvoradá, na oddelenie textu
2. orientačná – pomáha zorientovať
3. informačná – upozorňuje o čom
4. estetická – môžeme naznačiť, o čo ide

 

Druhy titulkov:
klasické- hlavné titulky – dopĺňajú nadtitulky, podtitulky, medzititulky- každý má svoju úlohu
Headliny- ucelená správa o tom, čo bude obsahovať text
– spĺňajú najmä informačnú úlohu, len informovať stručnou hutnou informáciou
– dosah a forma by mali úzko spolupracovať
– titulok by mal mať istý obsah

 

Nadtitulok
– krátke zovšeobecnenie textu, celý akt začleňovania do kontextu
Podtitulok
– dopĺňa hlavný titulok
Oba používame k dlhším textom.

Medzititulky
– v texte
– rozčleňujú text graficky a obsahovo
– rozčleňujú na menšie celky
– neprebúdzajú pozornosť, regenerujú pozornosť
– dynamizujú text a robia ho prehľadný

 

  1. Konferáns sprístupňovanej tematiky, úvod a záver – rámcové zložky prejavu. Úvod, jeho úlohy, ciele. Typy úvodov v závislosti od kompopzície novinárskeho prejavu či prvkov, ktoré v ňom dominujú. Uplatnenie v rozličných žánrových skupinách. Incipit, introdukcia, taktické a strategické hľadiská rozmiestňovania motivačných premenných.

 

ÚVOD A ZÁVER

–  pri písaní úvodu musí autor mať na pamäti, aký chce záver (a naopak);

–  rozsahom najkratšie časti prejavu (okrem TL);

–  sú torzovité, v kontúrach, letmo charakterizujú problematiku;

– jednoduché, lakonickejšie, lapidárnejšie a výstižnejšie ako nosné pasáže   príspevku;

 

 

Funkcia úvodu a záveru:     – orientačná,

– motivačná,

– získavacia,

– záujmotvorná,

– atmosférotvorná,

– ilustračná;

 

– mal by tu odznieť záver / vysvetlenie, ktoré pomôže pochopiť problém;

– začlenenie tematických súvislostí;

 

Úvod a záver – flexibilné, pohyblivé súčasti prejavu;

– navzájom sa ovplyvňujú, vedia sa spájať,

zastupovať, prelínať, nahrádzať;

 

ÚVOD             – mal by byť “krátky, plný prísľubov, a predsa prísne zdržanlivý” (podľa Hajna);

     – uviesť tému, načrtnúť, o čom a prečo o tom bude reč;

Ak TL nadviazal kontakt, úvod by mal túto pozornosť stabilizovať, zorientovať, zaujať, poukázať na dôležité hľadiská, príčiny, dôsledky…

 

Úvod              – niektorí považujú za najdôležitejšiu časť novinárskeho prejavu,

lebo môže prerušiť kontakt;

– ak nadväzuje na TL, mal by vyústiť do jadra, ale neprezradiť všetko;

– mal by korešpondovať so záverom;

– mal by byť obsažný a vždy stručný – hutný, lebo príliš veľa faktov odradí príjemcu – náročný na formuláciu;

– mal by byť pútavý;

 

Úvod – sprostredkovateľ medzi – autorom,

– témou,

– adresátom,

–          musí uviesť do podstaty problematiky, načrtnúť trasu, smer;

 

Často sa formuluje ako priamočiara,

  1. zrozumiteľná a jednoduchšia informácia o ponúkaných zložitejších informáciách;
  2. úvod založený na slovnej hre;
  3. úvod založený na personifikácii, na duchaplnom parafrázovaní, na synekdoche, metaforách, konfrontácii čítankových vedomostí so skutočnosťou;

 

Úvod, ktorý chce hlbšie zaujať, by mal vychádzať z kľúčových momentov;

 

– od čoho závisí hĺbka, rozsah, zameranie:

–          od témy (či je pre publikum nová, známa);

–          od typu udalosti;

–          od média;

–          od žánru;

 

Kľúčová v úvode je 1. veta – INCIPIT.

 

– intenzifikujú – primerane aktualizované:     – frazeologizmy, prirovnania,

– úslovia, príslovia, porekadlá,

– okrídlené slová,

– odkazy na krásnu literatúru;

– striedmo používať    – naratívne, epické prvky;

– chronológie;

– exkurzy;

– parentézy;

 

– vyhnúť sa     – všetko cudzie odpudzuje (neznáme slovo);

– exkurzy;

– chronologický opis nudí;

– všetko zložité;

– naratívne prvky;

– strach z neočakávaného, neschopnosť akceptovať neobvyklé,

averzia voči neprekonateľnému;

– nezvyčajné témy treba priblížiť cez príbeh;

 

Úvod má:       – uviesť tému,

– zdôvodniť tému,

– ponúknuť rôzne aspekty ponímania témy,

– zaujať, upútať,

– prekonať bariéry (vysvetliť, priblížiť, oživiť),

– nadviazať na TL, vyústiť do jadra, fiktívne sa spojiť so záverom;

 

 

Úvody kompozičné: logické,

chronologické,

dynamické;

 

Úvod podľa obsahu: 1. súhrnný (odpovedá na 6 otázok);

2. akcentujúci (zdôrazní 1 fakt);

3. dramatický;

4. citačný;

5. analytický (poukazuje na súvislosti či dôsledky);

6. atmosférotvorný (zdôrazňuje kolorit, scénu);

7. zdŕžaný;

8. úvod založený na reakciách a stanoviskách;

9. enumeračný;

10. in medias res (ide priamo k veci);

11. s otázkou;

12. anekdotický;

13. provokujúci;

14. založený na slogane;

15. štatistický;

16. retrospektívny;

17. prekvapivý;

 

Incipit
– prvá veta
– úlohou je prepojiť úvod a titulok
– mala by byť razantná, presvedčivá
– primerane informačne nasýtený
– dôležitý pri jednoslovných titulkoch
– nemal by opakovať, čo bolo v titulku
– mali by spolu súvisieť

Introdukcia
– vábidlo, bohatšie ako incitipit, 2-3 vety
– niekedy začína úvod introdukciou, alebo celý úvod je introdukcia
– môže už obsahovať ukážky, vysvetliť alebo doplniť súvislosť

 

Záver, jeho úlohy a ciele. Atribúty záveru Vybrané prvky, prostriedky, postupy, prístupy, ktoré dominujú v závere novinárskeho prejavu.

ZÁVER

–          TL prebudil pozornosť a nadviazal kontakt;

–          Ú vyvolal a rozvinul záujem o tému;

–          J je dôležité pre pochopenie, prijatie i využitie témy;

–          Z má upevniť dosiahnuté výsledky a podnietiť čitateľa k vlastnej

intelektuýlnej a praktickej aktivite;

 

Pri závere sa uplatňuje:

  1. enumerácia (vypočítavanie + a -);
  2. rekapitulácia (stručné zopakovanie, krátky prehľad);
  3. sumarizácia (zhrnutie myšlienok, stanovísk, záverov);
  4. apel (výzva);
  5. klasifikácia (roztriedenie do skupín);
  6. funkčné opakovanie (zdôrazní, potvrdí, je to plastickejší prehľad);
  7. sumplifikácia (zjednodušené vysvetlenie);
  8. citovanie / parafrázovanie (myšlienok, stanovísk);
  9. hypotéza (podložený, ale neoverený predpoklad, tendencie, trendy);
  10.  background / kontext (začlenenie témy do širších súvislostí);
  11.  hierarchizácia (odstupňovanie podľa dôležitosti);
  12.  vecné / emotívne prerozprávanie;
  13.  prezentácia (predstavenie, prehliadka námetov, návrhov, rád);
  14.  retrospektíva (pohľad späť);
  15.  prognóza (predpoveď);

Úvod aj záver závisí od témy a zámeru autora.

 

Záver

–          mal by upevniť, čo sa povedalo (pričom má racionálnu i emocionálnu zložku, podnietiť k intelektuálnej aktivite, či ku konaniu – aktivizačná úloha;

–          nemusí byť taký osobitý a komplexný ako úvod, je strohejší, vecnejší a všeobecnejší, lebo má iné ciele:

  1. apel – výzva, impulz (dovolávať sa niečoho vo výroku, otázke či zvolaní);
  2. regulatívna funkcia – usmerňovanie zo strany novinára (logické zovšeobecnenie, vyvodenie, náznak, narážka, prirovnanie, paralela, naznačenie dôsledkov);
  3. inštruktívna funkcia – obsahuje priamy návod, pokyn, poučenie, odobrenie nejakého konkrétneho riešenia;
  4. inšpiratívna funkcia;

 

– v spravodajstve – v závere sú najmenej dôležité fakty;

– v publicistike – v závere môže byť pointa, systematizovanie, sumarizovanie kľúčových faktov, zdôraznenie podstaty či zmyslu;

 

 

V závere sa často uplatňuje tzv. kruhové riešenie (gradačné, špirálové).

V závere (v rovnakej, rozvinutej alebo upravenej podobe) opakujeme to, čo sme povedali v úvode.

Refrén – vo všetkých častiach textu pracujeme s najpôsobivejšou myšlienkou (nezmenenou alebo obohatenou).

Atribúty záveru:

  1. stručnosť (úspornosť, lapidárnosť, zovretosť, hutnosť, kompaktnosť, koncíznosť;
  2. nabádavosť, inštruktívnosť, motivačnosť;
  3. adresnosť pôsobenia, praktický dopad záveru;
  4. duchaplnosť, vtip, vynachádzavosť, moment prekvapenia;

 

Zlé – rozvláčnosť, nekonkrétnosť, šablónovitosť, ošúchanosť, schématickosť,

klišeovitosť, frázovitosť, stereotypnosť, jednotvárnosť;

 

22. Jadro novinárskeho textu

 

Lineárna, komparačná, konfrontačná, gradačná, kontrastná, dialogická výstavba jadra. Ponuka fabule a sujetu. Možnosti induktívneho a deduktívneho podávania. Opis, charakteristika, oznamovanie, oboznamovanie, objasňovanie, vysvetľovanie, dokazovanie, dôvodenie a nabádanie, analýza a syntéza ako profilujúce formanty jadra výpovede.

 

Jadro  – plnovýznamový, samostatný text s vlastvou vnútornou výstavbou a organizáciou myšlienkového a faktového materiálu

–          poskytuje ďalšie informácie, ktoré úvod neobsahoval, je zhrnuté v závere

–     možno ho pružne prispôsobovať konkrétnym požiadavkám, dokáže nahradiť úvod alebo záver

–          člení sa      a) vertikálne:vlastný úvod jadra

jadro

záver (jadra)

 

b) horizontálne: pojmové a obrazové zložky, vecné a expresívne,                         výkladové, opisné, argumentačné, inšpirujúce

 

–          jadro pôsobí:         informatívne (referuje, konštatuje, opisuje)

formatívne (vysvetľuje, argumentuje, presviedča)

podnecujúco, aktivizačne (verbuje, volá po aktivite)

zmiešano

druhy:

deskriptívne jadro

– využíva viaceré druhy opisu, ktoré sú spojené s príbehom

– autor sa sústreďuje hlavne na vonkajšie znaky

– nereprodukuje všetko, ale zdôrazňuje to čo je podstatné

chronologické jadro

– časová následnosť, ale málo povie o príčinách udalostí ani o následkoch

– používa sa pri dlhotrvajúcej udalosti

– umožňuje zachytiť udalosť postupne tak, ako sa stala

výkladové jadro

– založené na objasňovaní, šírení vedomostí

– všíma si vývinové vzťahy; funkčné vzťahy a kauzálne (príčinno-následné) vzťahy

– výkladové jadro oslovuje ratio, rozum, nie emócie

– hľadá príčiny, následky, dôsledky

– vysvetľuje a argumentuje

induktívne jadro

– spája jednotlivé poznatky do celku, z konkrétnych poznatkov sa vyvodí všeobecný záver

– prevláda populárna indukcia – vybrané fakty predstavujeme v poradí a v závere z nich vyvodíme ponaučenie

deduktívne jadro

– od všeobecnej tézy vedie adresáta k objasneniu konkrétneho javu

analytické jadro

– vychádza z rozboru celku na jednotlivé časti a ich následné podrobné skúmanie

– umožňuje spoznať kvalitu a vnútorné vzťahy

– preniká od vonkajšej k vnútornej stránke veci

syntetické jadro

– skladá jednotlivé elementy tak, aby v nich odhalilo zákonitosť

 

 

Metódy žurnalistickej tvorby:

 

Induktívne podávanie – rozkladáme jav na jednotlivé časti, aby sme dospeli k zovšeobecneniu

druhy:-     teoretická (abstraktná indukcia)

–          empirická (rozkladáme jav na základe skúseností)

–          populárna (zámerne zvolený, cieľavedomý výber jednotlivých častí rozloženého javu)

 

 

Dedukcia       – vychádzame zo všeobecného záveru, aby sme sa dopracovali k jednotlivostiam

– dokazovanie záveru

 

 

Opis    – metóda stvárňovania látky, podávania informácií, jeden zo slohových postupov

= deskripcia

–          pre opis je charakteristická enumerácia = vyratúvanie (vlastností, znakov), pričom sa v ňom zameriavame na vonkajšiu podobu vecí, javov, predmetov

–          druhy opisu:         – dynamický: opisuje činnosť, je živší, má rýchlejší spád, sleduje dej

statický: zameranie na vlastnosti javu, menej slovies, prevládajú prídavné a podstatné mená, čo súvisí s enumeráciou vlastností

 

Charakteristika        – zvláštny druh opisu, v ktorom sa sústreďujeme na opis vnútorných vlastností, smeruje dovnútra javov, dejov, osôb, ide o opis čŕt, podstatných znakov, eliminuje druhotné fakty

 

Analýza          – rozklad, rozbor udalosti, javu na jednotlivé časti, ktoré potom skúmame, cieľom je prenikať k podstatným stránkam javu, odhaliť podstatu

 

Syntéza          – jednotlivé časti javu, udalosti spájame do celku, ktorý potom skúmame, smeruje k zovšeobecneniu, nájdeniu základných znakov

 

 

 

Výstavba jadra:

 

Lineárna – jednoduchá výstavba jadra, bez tematických odbočení, má priame smerovanie v téme, v riešení problému

Komparačná – porovnávanie podobností, odlišností, protikladov, kontrastov, stanovísk, faktov, hodnotení

Konfrontačná – založená a porovnávaní rôznychfaktov, zorných uhlov na problematiku

Gradačná – založená na stupňovaní témy, riešení problémov, cieľom je udržať pozornosť recipienta

Kontrastná – vychádza z protikladných skutočností, ktoré spájame do jadra

Dialogická – založená na dialógoch, na rozhovoroch, na výpovediach

 

 

Fabula –    vymyslený príbeh, dej

–          diela s fabulou napr. poviedky, novely, romány, rozprávky…

–          diela bez fabuly napr. cestopisy, životopisy

 

Sujet   –     konštrukcia, rozvrstvenie, štruktúra epickej alebo dramatickej fabuly

–          základom sujetu je konflikt medzi postavami diela, ktorý má motiváciu, rozvíja sa, vyvrchoľuje a rieši sa

Sujetová výstavba má fázy:

expozícia (úvodná časť)

zápletka (kolíziaintriga)

zauzľovanie

zauzlenie (kulminácia, kríza, vyvrcholenie)

rozuzľovanie

rozuzlenie

 

 

23. Spôsoby stvárňovania látky

 

Vecné, racionálne tlmočenie obsahov, založené na logicko-pojmových postupoch myslenia (priame podávanie). Pôsobivé, expresívne zobrazovanie vychádzajúce z obrazno-emotívneho (sprostredkovaného, nepriameho, opisného) tlmočenia. Všeobecné znaky a možné prínosy vecného, beletrizovaného a hybridného podávania. Interpretácia obsahov, metódy priameho a nepriameho (skrytého) hodnotenia, vyjadrovania stanovísk. Výhody a obmedzenia priameho a sprostredkovaného tlmočenia.

 

Stvárňovanie látky – proces, keď autor zo zhromaždeného materiálu formuluje text

 

3 spôsoby:       –     logicko-pojmové stvárňovanie

–          obrazno-emotívne

–          integrovaný spôsob stvárnenia (kombinovaný)

 

  1. Logicko-pojmové stvárňovanie

 

prelína sa s informačným postupom, s náučným štýlom, je blízky vede

– znaky:  jasnosť, logickosť, vecnosť, pojmovosť, neexpresívnosť

– fakty ako jadro výpovede, prevládajú pomenovania, názvy, termíny, odborné výrazy), ide o informačne nasýtený text

– vyjadrovanie je jasné, presné, logické, neobrazné, neexpresívne, charakteristická je pojmovosť

– využíva sa vysvetľovanie, dôvodenie, argumentovanie, dokazovanie, rozbor, presviedčanie, vyvodzovanie, zovšeobecňovanie, polemika

– faktografickosť textu kladie veľké nároky na kompozíciu, stvárnenie, ale aj na vnímanie

– fakty podáva presne, priamočiaro, jasne, priestor je obmedzený, fakty vyberáme dôsledne, nezaujato

pravidlá:        1. premyslený výber faktov (kľúčové, nové, aktuálne fakty, ktoré zdôvodňujú, prečo sa téme venujeme)

2. hierarchizácia faktov

3. nestranné tlmočenie

4. neutrálna, výstižná terminológia, autor je v úzadí, vyvoláva dojem anonymnosti

5. interpretácia udalostí: vysvetľovanie, objasňovanie, informujeme o dopade, podávame súvislosti, kontext, vzťahy)

6. zrozumiteľnosť –  podmienka účinnosti, jasnosť, jednoduchosť

 

– odpovedá na 4 základné spravodajské otázky (kto, čo, kedy, kde) + prečo

 

 

  1. Obrazno-emotívne/ expresívne stvárňovanie

 

– beletristické stvárňovanie

– spája prvky subjektívnosti, hovorovosti a expresívnosti

– uvoľnenejšia kompozícia aj slovník, bohatšia syntax

– využíva ozdobné prvky (trópy) – metafory, prirovnania, epitetá, figúry, elipsy, analógie, paralely…, prostriedky vlastné aj umeleckému štýlu

– využíva: rôzne druhy opisu

– plastické zobrazenie skutočnosti

– poetika

– využíva opis atmosféry, koloritu, dialógy aj monológy

– dôležitá plastickosť, expresívnosť, dynamickosť, obraznosť, živosť, nevšednosť, pôsobivosť, názornosť

– ide o sprostredkované, nepriame tlmočenie

– cieľ: priblížiť atmosféru, dojmy ľudí v prostredí

– v literatúre: obrazné stvárnenie skutočnosti, v žurnalistike: stvárnenie reality istou poetizáciou, plasticky

– postupy: opis, ilustrovanie, narácia, dialógy, monológy, charakteristika vo všetkých podobách

– popri faktoch sprostredkúva aj dojmy autora, účastníkov udalosti, atmosféru,

– logicko-pojmový postup: prečo sa to stalo

expresívny: ako sa to stalo (opis)

 

 

  1. Integrovaný spôsob

spája prvky logicko-pojmového a obrazno-emotívneho stvárnenia látky

 

Hodnotenie v prejavoch možno vyjadriť priamo aj nepriamo:

 

Priame hodnotenie: – prostredníctvom hodnotiacich výrokov, používaním hodnotiacich adjektív (jazyk a štýl), využívanie irónie, parodovania, zveličovania, zosmiešňovania, voľba ilustračných detailov, vyjadriť ho môžeme aj našou interpretáciou, vysvetľovaním, objasňovaním, dokazovaním, analógiou, konfrontáciou, odobrením alebo spochybnením

 

Nepriame hodnotenie: – nepriame hodnotenie môžeme vyjadriť prostredníctvomvýberu informácií, voľbou žánru a výrazových prostriedkov, výberom zdroja, výberom faktov a ich usporiadaním (hierarchizácia), výberom citátov, osobností, ktoré citujeme (autoritatívnosť), rozsahom, ktorý téme venujeme, proporcionalitou (negatíva/pozitíva, kontrastov, ilustračných detailov, citovaním niektorých strán viac)

 

 

(K výhodám  a nevýhodám priameho či nepriameho hodnotenia: K tomu som dospela len úsudkom, ale napríklad pri priamom hodnotení recipient rozoznáva názor novinára okamžite a sám sa rozhodne, či s ním súhlasí, alebo nie. Pri nepriamom (skrytom) mu vlastne novinár ponúka svoje hodnotenie, ktoré nemusí zaregistrovať, a tak môže podvedome prijímať názory autora. Teda ide o formatívnu funkciu (utváranie mienky, názorov, postojov).

 

Žurnalistické tlmočenie obsahov.

 

 Posuny zložitého, neprístupného materiálu do prístupnejších komunikačných a vedomostných polôh. Popularizácia, jej úlohy a ciele. Modifikačné techniky – adaptovania, transponovanie a transformovanie odborných či iných textov všeobecne prijateľným (sprostredkovaným) podaním. Redukcia a redundancia. Popularizačný paradox.

 

POPULARIZÁCIA – žurnalistické sprístupnenie odborných textov laickej verejnosti, ide o preklad pojomovo neprístupného obsahu do prístupných podôb, o posúvanie obsahu, pričom sám autor textu vstupuje (nejde teda len o mechanické zjednodušenie), šírenie znalostí všeobecne zrorumiteľným spôsobom,

–          1. interpretovanie a komentovanie vedecko – technického spravodajstva

–          2. intenzívna popularizácia, ktorá začleňuje problematiku do jasnejších súvislostí

–          3. interpretovanie vedecko – technickej publicistiky

– predpokladom úspešnosti popularizácie je  zrozumiteľnosť, ktorú dosiahneme cez:

a) vhodné spracovanie – výber vhodného slovníka, prehľadná vetná stavba, únosná miera faktov, názornosť pri vysvetľovaní a objasňovaní, vhodná taktika prekonávania bariér (didaktické zásady), efektívne spôsoby nadväzovania kontaktu,

b) rešpektovanie rôzneho stupňa pripravenosti publika –          1. laici

2. rozhľadení laici (orientovaní)

3. odborníci, profesionáli

– používame tri modifikačné techniky textu: 1. adaptovanie, 2. transformovanie, 

3. transponovanie

 

ADAPTOVANIE     – ide o skracovanie textu a zámenu nezrozumiteľných častí textu za jasnejšie alebo ich vysvetlenie

– môže ísť o : akcentácia, zámerný výber kľúčových faktov, parafrázovanie, výťah (lift) z textu, prepis, populárny prehľad myšlienok a faktov

TRANSPONOVANIE        – prispôsobenie textu pre rôzne skupiny recipientov, rôznym vedomostným rovinám, začleňujeme informácie do širších a zrozumiteľnejších kontextov

–          používa sa vysvetľovanie pomocou príkladov, objasňovanie cez ukážky, dokazovanie, zdôvodňovanie, výklad, argumentácia

–          využitie obraznejšieho jazyka

–          informačná závislosť transponovaného textu závisí od adresáta

TRANSFORMOVANIE     – posun zložitých textov, ide o úplné prerobenie, prepracovanie textu, o sprostredkované podanie, výsledkom je živší, pôsobivejší text

–          cieľ: vyvolať plastickú predstavu (obraz) o probléme

–          sprostredkúva abstraktné cez konkrétne, všeobecné cez jednotlivé

–          v pretransformovanom texte radikálne zúžime pôvodné východiská, východiská prezentujeme cez príklady, epizódky, humor

 

Redukcia a redundancia     – pri redukcii autor zvažuje, do akej hĺbky chce v probléme ísť, zvažuje celkový rozsah, určí si šírku záberu témy a počet problémov, ktoré stvárni, zjednodušuje stavbu, venuje sa hlavným otázkam, vedľajšie a menej dôležité vynechá, vypustí menej podstatné podrobnosti a detaily

redundancia: ochranná, žiaduca nadbytočnosť, ktorá umožňuje porozumeniu informácií, zvyšuje pravdepodobnosť pochopenia a prijatia tlmočenia znalostí, ide o to, ponúknuť recipientovi viac, keďže nie je schopný prijať všetky obsiahnuté informácie

– ide o rozširovanie oboznamujúcich, vysvetľujúcich a charakterizujúcich prvkov v texte, uvádzanie názorných príkladov a viacerých zorných uhlov

žiaduca redundancia:        – v spravodajstve: charakterizačné a ilustračné detaily, rámcujúce dáta a fakty

v publicistike: vysvetľovacie pasáže, názornosť, uvádzanie viacerých zorných uhlov, názorov, funkčné opakovanie

 

Popularizačný paradox – menej exaktné, zjednodušené tlmočenie odborných obsahov je pre bežného adresáta síce zrozumiteľnejšie a atraktívnejšie, odborníkom sa však môže zdať povrchné a nepresné

 

 

 

 

  1. Vývoj a súčasný stav  tlačových agentúr na Slovensku. K. und K. Korrespondenzbureau, ČTK, STK, ZAS, ČSTK, TASR, SITA.

 

6. 1. 6. Telegraphen–Korrespondenz-Bureau

 

Prvou štátnou agentúrou bola rakúsko-uhorská k. k.  Telegraphen–Korrespondenz-Bureau (c. k Telegrafná tlačová kancelária), ktorá vznikla v roku 1860

 

ZAS – ZPRAVODAJSKÁ AGENTÚRA SLOVENSKA (6.9.1944)

–       Podnet Trachtu a Horvátha

–       Informácie o povstaní, dve redakcie :

a)      zahraničná (Londýn, Paríž, Moskva)

b)      domáca – vydávala Úradné správy SNR, info o činnosti národných výborov, spravodajstvo priamo z miesta

 

NOVINÁRSKA ORGANIZÁCIA

TLAČOVÁ AGENTÚRA

–       1950 – ZAS  sa zlúčila s ČTK

–       Máj 1955 – reorganizácia ČTK podľa sovietskeho vzoru

–       1963 – vznik nakladateľstva ČTK Pressfoto (fotoseriály, magazíny); ČTK Made in (Praha, pobočka v BA, zahraničné výrobky)

 

–       informácie pre média a propagáciu ČSSR v zahraničí mala na starosti naďalej ČTK – od r. 1968 používala na Slovensku značku ČSTK

 

 

ČTK („Četka“)

 

û  28. 10. 1918, Praha

û  vznikla z bývalej pobočky rakúskej cisársko-kráľovskej kancelárie (1. štátna na svete)

û

û  STK – 1918, Vavro Šrobár, Žilina; zakladatelia: A. Djuračka a D. Porubský

û  1919zlúčenie STK s ČTK

û  centrum: Praha

û  filiálky: Bratislava, Brno, Košice, Ostrava, Plzeň, Užhorod

û  Emil Čermákotec ČTK, riadil 1920 – 1930

û  kontakty s Havas, Reuters, Wolff

û  1939 – slovenský štát – agentúry sa rozdelili: ČTK a STK

û  odbojová činnosť v rámci agentúry, zatknutí a popravení redaktori

û  1944ZAS (Zpravodajská agentúra Slovenska) – Ján Trachta – spolupráca s ČTK

û  1948zlúčenie ČTK a ZAS – transformácia podľa TASS

û  cenzúra, propaganda

û  od 1968 – v Prahe „ČTK“, v Bratislave „ČSTK na Slovensku“

 

û  60. roky – nakladateľstvo Pressfoto (patrilo pod ČTK) – propagačné brožúry o Slovensku

û  1970 – člen Európskej aliancie tlačových agentúr (EANA)

û  dva typy spravodajstva – pre verejnosť a pre vysokých funkcionárov

û  po 1989 – napätie medzi agentúrami

û  zákon č. 81/1992 – Tlačová agentúra Slovenskej republiky-Slovakia (TASR) – 1. agentúra čo prelomila monopol ČTK v rámci bývalej federácie

û  zákon č. 517/1992 – verejnoprávna ČTK – Rada ČTK

û  internetové noviny, Neris (dcérska spoločnosť – služby pre nové médiá a internet), nový multimediálny redakčný systém

û  služby:

o    slovné spravodajstvo

o    infografické spravodajstvo

o    zvukové spravodajstvo

o    fotospravodajstvo

o    TV spravodajstvo

o    fotobanka

o    videobanka

o    online služby

o    databáza ČTK

 

TASR

 

û  vznik: 1918, Vavro Šrobár, Žilina; zakladatelia: A. Djuračka a D. Porubský

û  1919 – zlúčenie s ČTK

û  Ústavný zákon 299/1938 – BA pobočka ČTK sa premenovala na STK

û  úplná samostatnosť – 14. marec 1939

û  spolupráca s Deutsches Nachrichten Büro

û  1944 – ZAS

û  1948 – zlúčenie ČTK a ZAS

û  transformácia podľa vzoru TASS

û

û  1968 – „ČSTK na Slovensku“

û  1990 – zmena názvu na Tlačová kancelária Slovenskej republiky (TK SR) – zhoršené vzťahy – nezávislá pobočka ČSTK v BA

û  malý kompetenčný zákon č. 136/1991 – rozdelenie pôsobnosti medzi republikami vo veciach tlače a iných informačných prostriedkov

û  zákon č. 81/1992 – Tlačová agentúra Slovenskej republiky-Slovakia (TASR) – 1. agentúra čo prelomila monopol ČTK v rámci bývalej federácie

û  20. november 1992 – názov TASR

û  v počiatkoch spolupráca s APA (technika)

û  pobočky v Budapešti a Washingtone

û  generálny riaditeľ: Jaroslav Rezník, Správna rada (5)

û  zákon č. 385/2008 o TASR

û  spravodajský servis:

o    domáci

o    zahraničný

o    ekonomický

o    športový

o    exportný

o    fotoservis

o    audioservis

o    videoservis

o    archív TASR

 

 

SITA

 

û  jediná súkromná tlačová agentúra na Slovensku

û  Pavol Múdry – zakladateľ – podpora investičných bankárov a finančno-poradenských spoločností

û  vznik: 15. januára 1997

û  plánované spustenie servisu: 15. júna 1997, spustený o dva dni neskôr

û  problémy, krádež techniky, útoky HZDS

û  najskôr s.r.o, o rok transformácia na a.s.

û  generálny riaditeľ: od vzniku do 2009 – Múdry, krátko Miroslav Kollár, v súčasnosti nemá

û  redakcie:

o    domáca

o    regionálneho spravodajstva

o    ekonomická

o    športová

o    zahraničná

o    zaujímavosti

o    English news

o    audiospravodajstva

o    fotospravodajstva

o    videospravodajstva

û  služby:

o    pre mediálnych abonentov

o    pre nemediálnych abonentov

  • manažérske prehľady
  • flash a.m
  • key economic indicators (KEI)
  • sektorové prehľady
  • monitoring médií
  • mobilný obsah
  • webnoviny

 

 

 

 

  1. Vývoj a súčasný stav  tlačových agentúr vo svete. Začiatky tllačových agentúr Havas, Reuter, Wolff, Associated Press, United Press International. Súčasnosť AFP, Reuters, dpa, AP.

 

Vznik a vývoj tlačových agentúr

 

obdobie – obdobie vzniku a formovania tlačových agentúr; 1825 – 1870

vznikli tu prvé tri svetové tlačové agentúry, ktoré bojujú o nastolenie spravodajskej diktatúry na celom svete

budovanie a hľadanie nových technických prostriedkov na šírenie nov. správ po celom svete

vznik TA ovplyvnila „lacná tlač“ (v 30-tych rokoch 19-teho stor.) a vznik telegrafu

1825 – vznik prvej TA – HAVAS – v Paríži,  zakladateľ: Charles Havas, využíval kuriéra a poštu (ešte neexistoval telegraf), najskôr to bola vydavateľská a prekladateľská agentúra, po 10-tich rokoch už spravodajská – 1835 – s názvom Agence Havas

1837 – boli patentované prvé telegrafné systémy, to prinieslo nových odberateľov

po r. 1848 vznikali podobné agentúry v Európe – zakladateľmi bývalí Havasovi spolupracovníci:

1849 – Wolffsches Telegraphenbüro v Berlíne – Bernhard Wolff

1851 – Reuter v Londýne – Paul Julius Reuter

postupne okrem obchodného spravodajstva ponúkali politické a spoločenské správy

v New Yorku vznikla New York Associated Press (NYAP)

 

1870 – prvá „veľká dohoda“ – európske spravodajské giganty si rozdelili svet na sféry svojho vplyvu a na pásma spravodajského pôsobenia

 

1890 – nová „ve%lká dohoda“ – len potvrdila pôvodnú zmluvu

1893 – kontraktom obmedzili NYAP – na geografické teritórium USA a Kanady. Neskôr dohoda deteminovala vývin a fungovanie spravodajských inštitúcií vo svete, a svoju platnosť stratila až po roku 1933

1900 – severoamerickí regionálni súperi združení v Associated Press sa zlúčili, a do medzinárodného zápolenia vstúpili jednotne pod názvom Associated Press (AP)

konkurenčné prostredie na domácej pôde obohatila roku 1907 agentúra United Press (UP), v USA ju založili majiteľ Scrippsovho tlačového koncernu – Edward W. Scripps a vážne ohrozila monopolné postavenie AP

1909 – William R. Hearst: novú agentúru: International News Service (INS)

obe agentúry (UP a INS) boli komerčné zárobkové podniky, prenikali do území, kam partneri „veľkej dohody“ nesmeli (napr. Južná Amerika), alebo kde mal dominantné postavenie iba 1 z nich

1925 – Telegrafnoje agentstvo SSSR = TASS – budované ako monopolný spravodajský aparát sovietskeho spravodajstva;

Z agentúry hnutia odporu vznikla – 1944 – nová TA vo Fr. – Agence France Presse, kt. oficiálne uznala i francúzska vláda

 

 Dejiny spravodajských agentúr

 

û  vznik: polovica 19. storočia

û  pramatka agentúr – Paríž – Agence Havas1835 (predchodca AFP)

û  Berlín: Telegraphisches Bureau – Wolff

û  Viedeň: Ősterreichisches Corespondenz

û  Londýn: Cabled Messages – Mr. Reuter

û  New York: Harbor News Association (predchodca AP)

û  dva podstatné vývojové faktory:

o   revolúcia 1848 – politická a hospodárska liberalizácia

o   elektrický telegraf (Morseov) – zrýchlenie spravodajstva

û  Rakúsko: podporovateľom založenia agentúry bol Alexander Bach (minister vnútra a spravodlivosti), iniciátorom novinár Jozef Tuvora – Rakúska tlačová kancelária – pod záštitou vlády

û  1859 – rozdelenie sfér vplyvu:

o   Havas – stredná Európa a Stredozemie

o   Wolff – Nemecko, Škandinávia, východná Európa

o   Reuter – nešpecifikované

û  1870 – nová dohoda – Reuters + Havas + Wolff – globálny spravodajský kartel (tzv. ring)

o   Havas – francúzske impérium a Stredozemie

o   Wolff – Nemecko, Škandinávia, stredná Európa, Rusko

o   Reuter – britské oblasti, Ďaleký východ

û  1893 – pripojenie AP – USA, Kanada, Aljaška, Havaj

û  1933 – koniec dohody

 

Havas

 

û  konštitučná monarchia vo Francúzsku

û  zakladateľ: Charles-Louis Havas – pôvodom bankár, financoval Napoleona, po Waterloo bankrot; živil sa prekladmi z anglických a nemeckých novín – popud zriadiť agentúru

û  1832Bureau Havas – predplácal zahraničné noviny, prekladal do francúzštiny a predával francúzskym novinám

û  1835 – premenovanie kancelárie na Agence Havas

û  spolupracovníci: Paul Julius Reuter, Bernhard Wolff

û  heslo: rýchlo a dobre

û  spojenie Londýn-Paríž-Bruselholuby (L-P 6 hodín, B-P 4 hodiny)

û  preklady z anglických, nemeckých, španielskych, talianskych a ruských novín

û  politický charakter správ

û  odberatelia: noviny, vyslanectvá, francúzsky kráľovský dvor

û  kritizoval ho spisovateľ Balzac v novinách Revue Parisiénne

 

Reuters

 

û  Julius Reuter – syn židovského rabína (pôvodným menom Israel), oženil sa, odišiel do Londýna a dal sa pokrstiť ako Paul Julius Reuter

û  pracovník agentúry Havas, snaha o založenie agentúry v Paríži, neskôr v Nemecku

û  využíval poštové holuby

û  1851 – podmorský kábel spájajúci Dover a Calais – telegrafné spojenie cez more – založenie súkromnej firmy Reuter

û  1858 – zmluva s The Times o vysielaní amerických správ – fail, nebolo spojenie s USA

û  kancelárie v Alexandrii, Bombaji a iných indických mestách, Číne, Japonsku a Austrálii

û  60. roky – jediná veľká agentúra, ktorá nepokrývala domáce spravodajstvo, ale výlučne zahraničné – zmluva s britskou PA

û  1865premenovanie na Reuter´s Telegram Comapny, s.r.o.

û  1878 – Reutera nahradil syn Herbert – bankrot, samovražda

û  1916 – súkromná firma Reuters Ltd. – Roderick Jones (až do 1941) – zamestnanie žien-redaktoriek

û  1923 – rádio – Reuter Continental Broadcasting Service – kurzy burzy – najprofitujúcejšia komerčná služba agentúry vo svete – konkurencia BBC

û  finančné problémy, PA odkúpila väčšinu akcií, v ´41 vyštvala Jonesa

û  1964 – vysielanie správ cez počítač

û  1986 – odkúpila Instinet, najväčšiu elektronickú maklérsku agentúru

û  1994 – priamy televízny prenos

û  súčasnosť:

û  2008 – kanadský vydavateľ Thomson Corporation odkúpil polovicu firmy

û  súkromná agentúra Thomson Reuters – vedúci Tom Glocer

û  dva hlavné servisy:

o   servis pre médiá – len asi 6 % odberateľov z mediálnej sféry

  • REUTERS MEDIA NEWS

o   servis pre finančníkov a obchodníkov – KĽÚČOVÝ !

  • MONEY 3000, COMMODITIES 3000, ENERGY 3000

û  zahraničný servis v 5 jazykoch: angličina, nemčina, francúzština, španielčina a arabčina

û  bezplatné služby pre partnerov

 

Wolff

 

û  Bernhard Wolff – bývalý pracovník Agence Havas

û  Berlín – vydával National-Zeitung a preberal telegrafné spravodajstvo (chápal to ako tlačovú službu novín)

û  hospodárske a finančné správy

û  industrializácia – osamostatnenie kancelárie od novín

û  1865 – zmena na akciovú spoločnosť Continental Telegraphen Agentur – zisk vládnej podpory (polooficiálna a závislá)

û  1869 – presťahovanie do budovy telegrafného a poštového úradu v Berlíne

û  nástupca: DNB, 1934

 

AP – Associated Press

 

û  zakladateľ AP – Moses Yale Beach – priženil sa k Daleovcom a bol 2. vydavateľom denníka New York Sun

û  vytvoril doručovateľkú sieť na posielanie správ z Mexika – Associated Press

û  doprava – konský expres

û  1846 – združenie Harbor News Association – informácie publikované v novinách NY Herald, Enquirer, Express, Courier, The Sun

û  1848 – formálne založenie HNA

û  1. pobočka AP mimo USA – 1849 – Daniel Craig – Halifax, Nové Škótsko

û  1849 patrilo k združeniu už 7 novín – zmena názvu na New York Associated Press – šéfa Jonesa nahradil Craig

û  1866 – spojenie Európy s Amerikou cez telegrafný kábel

û  1. reportér AP – Mark Kellogg

û  1892 – názov Associated Press (AP)

û  1. športový prenos AP – 1916  z Bostonu

û  Kent Cooper – od r. 1925 riaditeľ AP

û  Wirephoto – fotografický servis AP

û  1982 – Laser Photo II. – 1. databáza farebných fotografií na satelite

û  najviac Pulitzerových cien spomedzi agentúr – 49 (prvú Kirke L. Simpson, 1922)

û  najväčšia konkurencia AP na americkom kontinente – UP, INS (neskôr zlúčenie do UPI)

û  súčasnosť:

û  vlastnia ju vydavatelia 1500 amerických denníkov, nezisková družstevná agentúra

û  21-členné predstavenstvo s predsedom – William Dean Singleton

û  140 pobočiek v USA a 160 vo svete

û  služby:

o   Newspaper services (AP Exchange)

o   AP Broadcast (Global Broadcast)

o   AP Digital (AP Video Services)

 

dpa – Deutsche Presse-Agentur

 

û  najväčšia tlačová agentúra v Nemecku

û  vznik: 18. 8. 1949 fúziou spravodajských agentúr DENA (americká zóna), dpd (britská zóna) a SUEDENA (nemecko-francúzska firma)

û  centrum v Hamburgu

û  Sefton Delmer – redaktor, chcel začať novinársku revolúciu v tlači – nudné správy

û  1. šéfredaktor Fritz Sänger

û  motto: all you need is dpa

û  inštitucionalizovaný subjekt / univerzálny / medzinárodný

û  spoločnosť s ručením obmedzeným

û  vlastníkmi sú nemecké masmédiá: vydavatelia, vydavateľské spoločnosti, rozhlasové a televízne inštitúcie

û  dozorná rada 16 akcionárov, generálny riaditeľ, šéfredaktor

û  50 redakcií v Nemecku

û  80 zahraničných pobočiek

û  zmluvy so 70 agentúrami na všetkých kontinentoch

û  komplexná sieť spravodajcov a prispievateľov z celého sveta

û  služby:

o   nemecký servis

o   regionálny servis

o   rozhlasový servis

o   špeciálne služby pre nemediálnych klientov

o   archívne a dokumentačné služby (databanka –  vyvinutá v spolupráci so Siemens)

o   zahraničný servis v 4 jazykoch (angličtina, nemčina, španielčina, arabčina)

o   obrazový servis – obrazová redakcia so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom, fotoarchív

o   služby pre školy a deti

o   služby pre novinárov – semináre, školenia

û  správy a snímky sú prenášané digitálne cez satelit od 1992

û  1. 9. 1949 – vydanie prvej správy z Hamburgu

û  v roku 1991 jej bola zverená aj východonemecká tlač. agentúra ADN

û  leto 2010 – vznik nových redakcií v Berlíne, sídlo sa presúva z Hamburgu do hlavného mesta, po prvýkrát sú všetky kľúčové redakcie pod jednou strechou

 

Pravdepodobné otázky:

 

1. Akú formu vlastníctva má dpa? spoločnosť s ručením obmedzeným

2. Koľko zahraničných pobočiek má dpa / v koľkých štátoch? 80 + 50 v Nemecku

3. Ako sa volá fotoagentúra spolupracujúca s dpa? Zentralbild (sídlo v Berlíne) alebo európska

 

  1. Vývoj a súčasný stav  periodickej tlače v Anglicku. Začiatky periodickej tlače, osobnostná  éra, éra veľkého obchodu,  typológia  súčasnej anglickej tlače. Vývoj a súčasný stav rozhlasu a televízie v Anglicku. Začiatky rozhlasu a televízie v Anglicku, duálne vysielanie, súčasné anglické rozhlasové a televízne stanice.

 

 

23. mája 1622 – zrod anglickej tlače – Weekly News

Thomas Archer, Nathaniel Butter, Nicolas Bourne

–          prevažne zahr. Spravodajstvo, inzercia

 

 

Začali vychádzať London Gazete (Mudiman) – 1. veľkoformát (1665) – spája sa s nimi pomenovanie NEWSPAPER

 

1702 – 1735 – Daily Currant – 1. anglický denník

Informácie prekladali z holandských a franc. periodík

Elizabeth Maletová

1706 – prvý večerník – Evening Post

1719 – druhý denník – Daily Post – Daniel Defoe – otec modernej ang žur

The Star and Evening Post Advertiser 1788 – 1. večerník s dennou periodicitou

1730 – inzertné noviny – Daily Advertiser

1779 – prvý nedelník – E. Johnson´s British Gazette and Sunday Monitor – Elizabeth Johnson

 

 

Nové faktory v anglickom novinárstve

 

Koncom 18.storočia sa začínajú vytrácať v anglickej žurnalistiky noviny osobností. Pribúdajú vydavatelia, ktorí sú len majitelia a najmú si redaktorov a editorov a zaujíma ich zisk.

 

 

Morning Chronical – najvýznamnejšie

Vznik 1769

Zakladateľ – Wiliam Woodfall (brat Woodfalla)

1821 – predané po Perryho smrti za 42000 libier = 1. veľký obchod v dejinách žurnalistiky

 

 

Daily Universal Register – vznik 1. 1. 1785 – John Wallter – tlačiar a kníhkupc

O 3 roky neskôr sa premenoval denník na TIMES

Spočiatku – spravodajstvo

TIMES – v tom čase boli vzorom technického a spravodajského pokroku

 

 

Šestáková tlač

Daily Telegraph and Curier – 29. júna 1855

 

 

 

Školský zákon 1870- vzdelanie dostupné–> dôsledky pre tlač, vzniká masový čitateľ

 

–>tlač sa delí na:

1. mienkotvornú pre elitu (čitateľ hľadá najmä politickú inf a je to silný   spotrebiteľ, používa oznamy a súdy, formát broadsheet)

tá sa delí na:

A)spravodajsko-stanoviskové noviny (The Daily Telegraph)

B)stanoviskovo-spravodajské (prvá zložka prevláda) napr. The Times, The Guardian

2. zábavnú pre masy (a la Nový čas, regeneruje pracujúceho, vyjadruje sa heslovito, formát tabloid;)))

3.neskôr v 80. rokoch 20.st. aj mid- market ( tým sa neskôr stali pôvodne masové Daily Mail a Express, majú tabloidový formát)

 

 

 

 

1922- vzniká British Broadcasting Company, neskôr Corporation

1936- vysielanie BBC

1955- komerčná televízia

 

 

Dejiny Anglického novinárstva v kocke

 

ROK NÁZOV MENO INÉ
1476 prvé využitie tlačiarenského lisu Wiliam Caxton
1487 Hviezdna komora – vytvorenie Kráľ Henrich 7.

 

1529 Prvý index prohibitných publikácii Kráľ Henrich 8.

 

1530 Zavedenie prvého licenčného povoľovacieho systému na každú publikáciu Kráľ Henrich 8.
1556 Kníhkupecké združenie Mária Tudorovna © – neformálny začiatok autorského práva
1585 Obmedzenie počtu tlačiarní na Londýn, Oxford, Cambridge
1620 Dovoz po anglicky tlačených Corantos z Holandska
1621 Tlač Corantos v Anglicku Thomas Archer, Nathaniel Butter
23.5.1622 Prvý týždenník – Weekly Newes Thomas Archer, Nathaniel Butter,

Nicholas Bourne

len zahraničné spravodajstvo
1625 Prvý novinový inzerát v Anglicku V novinách Continuation of our weekly newes
1641-43 Zrušenie hviezdnej komory a dočasné oslobodenie tlače od cenzúry
1644 Areopagitika alebo reč o slobode tlače John Milton
1655 Všeobecný zákaz vydávania novín s výnimkou Mercurius Politicus a Public Inteligencer Zákaz vydal Cromwell, Noviny vydával Nedham
1662 Licencing Act – cenzúrny zákon Karol 2. Stuard
1665 London Gazette – prvý newspaper
1667 City Mercury – prvé inzertné periodikum
1695 Koniec preventívnej cenzúry, ktorá už v dobe mieru nebola obnovená parlament, Wiliam Oranžský
1702  Daily Courant – prvý anglický denník
1704 Weekly Rewiev of The Affairs of France Daniel Defoe – otec anglickej žurnalistiky prvé názory, úvodník …
1706 Evening Post – prvý večerník
1710 EXAMINER Dr. King vydával za redakčnej pomoci J.Swifta zavedenie hlavného článku novín
1711 Spectator Steele, Addison politické vzdelávanie + zábava
1711 Daň z vedomostí: novinový kolok, daň z inzercie a papiera parlament 1. krát v histórii ekonomické opatrenia proti slobode tlače
1719 Daily post – druhý angl. denník za pomoci D. Defoa
1733 Gentlemans Magazine – debaty zo senátu Liliputánie Dr. Johnson
1762 North Briton John Wilkes Sloboda Tlače, Esej o žene à poburujúci LIBEL
1769 Public advertiser – Juniove listy H.S. Woodfall Sloboda tlače
1771 Súhlas dolnej smemovne publikovať rokovanie parlamentu
1772 Vznik Morning Post Henry Bate, od roku 1795 Daniel Stuart
1769 Vznik Morning Chronicle Woodfall politický vplyv
1789 Odkúpil Morning Chronicle Perry prvý veľký obchod v dejinách tlače
1785 Vznik Daily Univerzal Register John Walter 1. spravodajstvo
1788 Premenovanie na THE TIMES John Walter 1.
1792 Fox´s libel act parlament poroty do tlačových procesov
1798-99 Vydanie niekoľkých zákonov proti tlači
1815 Náhubkový zákon min. cena novín, sprísnil kaucie, zvýšil novinový kolok
1802 Weekly political Register W. Cobbett radikálny robotnícky časopis
1807 Prvý zahraničný korešpondent THE TIMES – Robinson
1814 THE TIMES ako prvé využili Koenigov vynález tlačiarenského rýchlolysu
1827 Prvé odborárske noviny – Trades Newspaper and Mechanics weekly Journal
1843 Lord´s Cambell´s Libel Amendment Act
1844 Prvé využitie Morseovho telegrafu v redakcii THE TIMES
1846 Vznik Daily News Charles Dicekns
1851 Reuters – vznik Július Reuter
1855 Zrušenie novinového kolku parlament
1855 Prvé šestákové noviny – The Daily Telegraph
1857 Standard – šestákový ranník – vznik lord Salisbury
1857 THE TIMES použil stereotypiu
1859 Esej O slobode (On liberty) J.S. Mill
1859 Zmluva medzi Reuters, Havas, Wolf
1861 Zrušenie dane z papiera
1863 Prvý šestákový večerník – ECHO
1870 Monopolizácia spravodajských záujmových sfér medzi agentúrami Reuter, Havas, Wolf, Asociated Press
1881 Newspaper Libel and registracion Act
1881 Prvý masový týždenník Tit – Bits George Newnes
1890 Daily Graphic začal používať fotografie
1896 Daily Mail bratia Harmswarthovci
1900 masový denník Daily Express Pearson
1903 Prvý populárny denník – tabloid – Daily Mirror bratia Harmswarthovci
1908 Kúpa TIMES lord Northcliffe
1911 vznik Labouristických novín Daily Herald
1915 Sunday Pictorial, neskôr premenovaný na Sunday Mirror Rothermere
1917 kúpa Daily Express Beaverbrook
1918 Založenie Sunday Express Beaverbrook
1922 Smrť Northcliffa,

Kúpa THE TIMES

Lord Astor
1922 Začal vysielať anglický rozhlas -BBC
1927 Kúpa Daily Telegraph Berry
1928 Novinová vojna o vidiek Rothermere -začal
1930 Daily Worker – komunistický denník
1930 Liberálny Daily News pohltil Daily Chronicle a vznikol News Chronicle
1936 Začala vysielať televízia – BBC
1937 Daily Telegraph pohltil najstarší anglický denník Morning Post
1940 Vojna – úsporné opatrenia s novinovým papierom
1941 Zastavenie vydávania Daily Worker
1947 Prvá kráľovská tlačová komisia
1953 Roy Thompson Kúpil Scotsman
1959 Thompson Organization Ltd kúpila periodiká Kemsley Newspapers Ltd. (o.i. Sunday Times)
1960 Zánik News Chronicle a Star
1961 Druhá tlačová komisia
1961 Sunday Express pohlitil Sunday Dispatch
1962 Vznikla International Public Corporation zlúčením Daily Mirror Newspapers Ltd. a Sunday Pictorial Newspapers Ltd.
1964 Začal vychádzať THE SUN namiesto Daily Heraldu
1966 Thompson Organization Ltd. získala 85% akcií TIMES a založila TIMES Newspaper Ltd., ktorá vydávala TIMES a SUNDAY TIMES
1969 Spoločnosť Rupperta Murdocha News Ltd. získala News of the World Organization Ltd. a prevzala THE SUN
1971 Dovychádzal Daily Skretch
1974 Začala pracovať tretia Kráľovská komisia
1976 Americká Atlantic Richfield Corporation kúpila OBSERVER
1978 Prvé číslo denníka STAR, vydávaného spoločnosťou Express Group – Menčester
1978 V dôsledku sporov okolo prepúšťania tlačiarenských robotníkov THE TIMES a SUNDAY TIMES prestali takmer na rok vychádzať
1979 Južné vydanie Staru – Londýn
1981 Murdochova News International Ltd. kúpila Time newspapers Ltd., ktorú tvorili  THE TIMES a SUNDAY TIMES

 

 

  1. Prístupy k systemizácii (triedeniu) periodickej tlače. Charakteristika systému periodickej tlače v SR z hľadiska periodicity. Charakteristika periodickej tlače v SR určenej pre ženy. Charakteristika systému periodickej tlače v SR podľa vekového kritéria. Charakteristika regionálnej a lokálnej periodickej tlače v SR.

 

Kategorizácia UNESCO typologicky delí periodickú tlač podľa periodicity a obsahového zamerania. Toto členenie má ešte tretiu dimenziu, a to je územné pôsobenie.

 

 

Tlač podľa periodicity:

 

  • Denníky – najmenej 4-krát v týždni

– 3 typy – ranníky, poludníky, večerníky

  • Dvojdenníky – 2 až 3-krát v týždni
  • Týždenníky – 40 až 52-krát v roku
  • Desaťdenníky – 30 až 36-krát v roku
  • Dvojtýždenníky
  • Mesačníky
  • Dvojmesačníky
  • Štvrťročníky
  • Občasníky – najmenej 2-krát do roka

 

 

Tlač podľa obsahového zamerania:

 

  1. PERIODIKÁ PRE ŠIROKÚ VEREJNOSŤ
    • Univerzálne (spoločensko-politicko-ekonomické)
    • Kultúrne a umelecké
    • Populárno-odborné
    • Programové
    • Rodinné
    • Zábavné
    • Ženské
    • Detské a mládežnícke
    • Športové a pre turizmus
    • Cirkevné a náboženské
    • Pre zahraničie
    • Inzertné
    • Erotické
    • Iné

 

  1. periodiká pre špecifické skupiny čitateľov
  • Odborné
  • Vedecké
  • Profesionálnych a občianskych skupín
  • Podnikové a firemné
  • Školské
  • Iné

 

Tlač podľa územného pôsobenia:

 

  • Ústredné
  • Regionálne
  • Lokálne

 

 

 

Základnými množinami systému periodickej tlače však sú:

 

  • Noviny
  • Časopisy

 

Sú si príbuzné hlavnými atribútmi novinárstva, a to aktuálnosťou, periodicitou a publicitou, vzájomne sa však odlišujú obsahovým zameraním, periodicitou, pomerom novinárskych žánrov a formou spracovania.

 

Dôležité je však to, že do konkrétnej skupiny tlače podľa všetkých troch predchádzajúcich kritérii môžu spadať akékoľvek noviny alebo časopisy. Podnikový týždenník môže vychádzať napríklad ako časopis a pod.

 

Denníky

–          sú to noviny, kt. vychádzajú 4 až 7 krát do týždňa (208-krát do roka);

–          u nás počtom titulov tvoria iba minimálne percento zo všetkých titulov periodickej tlače → vďaka periodicite a počtom výtlačkov významné tlačové médiá u nás

–          majú prevažne univerzálny charakter, krátke výrobné lehoty, vysokú aktuálnosť, náklady potvrdzujú ich masovosť

 

Členíme ich na:

  • mienkotvorné (s hlavným zameraním na spravodajstvo, komentáre, analýzy z politiky, ekonomiky, kultúry, medzinárodných vzťahov)
  • bulvárne (prevažná časť čitateľov s nižším vzdelaním, minimálny záujem o informácie, uprednostňuje zábavu; kým mienkotvorné sa opierajú o vernosť svojich čitateľov, bulvárna tlač bojuje o svojich recipientov)

 

Časopisy

 

Na rozdiel od novín majú časopisy prevažne špecializovaný charakter. So zreteľom na týždennú, dvojtýždennú alebo redšiu periodicitu časopisov životnosť informácií je v nich  nepochybne dlhšia. Spravidla sa tlačia na kvalitnejšom papieri, dáva väčšie možnosti atraktívnejšej grafickej úpravy a reprodukcie fotografií. Nevýhodou však môžu byť dlhé výrobné lehoty, riedka periodicita a z toho vyplývajúca nižšia aktuálnosť informácie.

Veľké množstvo titulov delíme podľa ich zameranie na cieľové skupiny na 5 typologických súborov (tie sa zase delia na ďalšie podskupiny)

  1. univerzálne – zameriavajú sa na široké čitateľské vrstvy; patria sem spoločensko-politické, ekonomické, obrázkové a zábavné časopisy
  2. špecializované – časopisy demografických a záujmových skupín: kultúrne, programové, ženské, detské, mládežnícke, športové a motoristické, cirkevné a náboženské
  3. časopisy profesionálnych skupín – populárno-odborné, odborné a vedecké; využívajú ho nielen profesionáli, ale aj záujemcovia z radov amatérov
  4. inzertné
  5. erotické

 

1. Denníky – celoštátne:

v  Hospodárske noviny – Ecopress, s.r.o. (7.miesto)[1] – sú jediným ekonomickým denníkom na Slovenku;

v  Nový Čas – Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. (1.miesto)

v  Pravda – Perex, a.s. (4.miesto) – 53 930

v  SME – Petit Press, a.s. (2.miesto) – 58 257

v  Plus jeden deň – SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, a.s. (3.miesto)[2] – 53 324

v  Šport – Šport Press, s.r.o.

v  Avízo – 1991, inzertný a spravodajský denník

v  Új Szó – Petit Press (5.miesto)

 

2. Denníky – regionálne:

v  Korzár – Petit Press, a.s. – 6.miesto – (košický, košický korzár večer, prešovský, spišský, tatranský, gemerský, zemplínsky)

 

Denníky – lokálne: Prešovský večerník, Žilinský večerník – týždenník

3. Týždenníky celoštátne

v  Báječná žena – Spoločnosť 7 plus (3.miesto)

v  Eurotelevízia – Bauer Media (5.miesto) – najstarší programový časopis, viackrát menil názov – Rozhlas a televízia, neskôr Televízia a Rozhlas – samostatne, neskôr zase Televízia a rozhlas

v  Nový Čas Nedeľa – Ringier Axel Springer Slovakia (8.miesto)

v  Nový Čas pre ženy – Ringier Axel Springer Slovakia (2.miesto, január – 1.miesto)

v  Plus 7 dní – Spoločnosť 7 plus (1.miesto, január – 2.miesto)

v  Roľnícke noviny

v  Rytmus života – Bauer Media (7.miesto)

v  Star – týždenník hviezd – STAR Production

v  Slovenka – STAR Production

v  The Slovak Spectator (anglický) – Petit Press

v  Šarm – Spoločnosť 7 plus (9.miesto)

4. Ekonomické týždenníky

v  Trend – Trend Holding

5. Týždenníky regionálne

v  Regionálne noviny My – Petit Press

v  Kysuce

v  Podtatranské noviny

v  Gemerské zvesti

v  Bratislavské noviny…

6. Dvojtýždenníky

v  TV Max (predaný – 181 627) – Bauer Media SK, 2006

v  TV Svet (predaný – 42 407) – Petit Press, 2006

v  Teleplus – 1991

v  Čas na lásku – 2008, Bauer Media (skutočné príbehy týkajúce sa lásky a partnerských vzťahov)

v  Profit – ekonomika, podnikanie – Trend Holding, spol. s.r.o., 1993

v  Bývanie – 2009, regionPRESS, inzercia, reklama

v  RELAX – TRIAN, 1990, krížovkársky a hádankársky časopis

7. Mesačníky

v  Brejk – SPOLOČNOSŤ 7 PLUS – časopis určený predovšetkým mužom (problematika využívania voľného času, venuje sa kariére, peniazom, cestovaniu, zdraviu, relaxu a partnerským vzťahom)

v  Emma – SPOLOČNOSŤ 7 PLUS (5. miesto)

v  Nový Čas Krížovky – Ringier Axel Springer Slovakia (1.miesto)

v  Nový Čas Bývanie – Ringier Axel Springer Slovakia (6.miesto)

v  Záhradkár – SPOLOČNOSŤ 7 PLUS (2.miesto)

v  Zdravie – SPOLOČNOSŤ 7 PLUS (3.miesto)

v  Zornička – SPOLOČNOSŤ 7 PLUS

 

 

Mesačníky – regionálne:

v  Metropola – regionálne noviny, zdarma pre obyvateľov Lamača, Záhorskej Bystrice, Petržalky, Devínskej Novej Vsi

v  Modranské zvesti

v  Mesto Svit

v  Karloveské noviny

v  Novinky spod Bradla…

 

 

–          Slovenka – najstarší obrázkový časopis, vychádza od 1948 ako dvojtýždenník a 1949 pokračuje ako týždenník, kt. mal viacero vydavateľov, svojím obsahom oslovuje strednú a staršiu generáciu, v posledných rokoch výrazná modernizácia → získavanie mladých čitateliek

–          Šarm – 10.10.2003 – Spoločnosť 7 Plus,

–          Nový čas pre ženy – 27.10.2003 – ringier Slovakia, nízka cena → záujem čitateľov, prekonal Plus 7 dní

–          Báječná žena – 30.9.2004, Spoločnosť 7 Plus,

–          Eva – január 1969, Ringier, zameraný na kozmetiku, účesy, krásu, módu, vzťahy a životný štýl

–          Emma – 2001, Spoločnosť 7 Plus

 

1. Pre najmenšie deti od 3 rokov:

  • Včielka – vychádza od roku 1959, Spoločnosť 7 plus
  • Bobík – vznikol v r. 1998 ešte pod názvom Bobi, časopis pre deti predškolského veku

2. čitatelia v mladšom predškolskom veku:

  • Zornička –  najstarší detský časopis

3. pre deti 1. stupňa základných škôl:

  • Slniečko – Literárne informačné centrum, 1969, umelecký mesačník pre žiakov
  • Superohník – pokračovateľ Ohníka (1959) – premenovanie v r. 1996, je určený pre deti 9-11, Spoločnosť 7 plus – v novembri 2010 podalo žiadosť na obnovu názvu Ohník – znova sa používa tento názov!!

4. Ponovembrové zábavné mesačníky pre školákov:

  • Fifík

5. Tínedžeri od 11 rokov obľubujú najmä české periodiká

– slovenské periodiká:

  • Kamarát – od r. 1968, mesačník, v r.1992 sa privatizoval – KAMPRESS
  • Maxisuper – 1990

– všetky sa venujú populárnej hudbe, partnerským vzťahom

  • Shock – 2004-2006, Ela Publishing, tínedžerský mesačník
  • In – pikošky zo sveta celebrít, módy, beauty, tipy pre dievčatá a pod., mesačník, Ringier, od r. 2005

 

 

Regionálne periodiká:

Novým typom v regionálnej alebo lokálnej tlači sú tzv. hlavičkové noviny. Majú jedného vydavateľa pre viacero regiónov – majú spoločný názov a časť obsahu

Regionálne periodiká v súčasnosti : MY – západné a stredné Slovensko, Korzár – východné Slovensko – obe vlastní Petit Press ( január 2010 – 19 mutácií )

( Korzár je rozdelený na  : Prešovský, Košický, Zemplínsky, Spišský, Tatranský, Humenský, Ľubovniansky – január 2010 – 6 mutácií )

V roku 2004 existovali regionálne univerzálne týždenníky – Liptov ( LM ), Kysuce ( Čadca ), Komárňanské listy ( KN )

Lokálne periodiká:

Mestských a miestnych novín vychádzalo v roku 2004  169

Zvláštnou kategóriou na lokálnej úrovni sú večerníky. V zahraničí sú večerníky celoštátne.

Večerníky sú typické pre veľkomestá, na miesta kde žije veľa ľudí, ide v nich o doplnkové čítanie. Vychádzajú denne. U nás môžeme hovoriť len o troch veľkomestách – Prešov, Košice a Bratislava
– jediný večerník na Slovensku vychádza aktuálne v Prešove – Prešovský večerník
– od roku 1956 vychádzal Bratislavský večerník ( už nevychádza, pravdepodobne od roku 2006 )
v Košiciach vychádzal Košický večer

Týždenníky – napríklad Ľubovnianske noviny, Zvolenské noviny
Dvojtýždenníky – Púchovské listy, Michalovčan

 

  1. Základné etické zásady práce novinára. Novinárske profesijné etické kódexy. Etický kódex novinára (SSN). Formy samoregulácie. Tlačová rada Slovenskej republiky, Asociácia na ochranu novinárskej etiky, Rada pre vysielanie a retransmisiu.

 

Tlačová rada Slovenskej republiky (TR SR) je výkonným orgánom Asociácie na ochranu novinárskej etiky (AONE) v oblasti etickej samoregulácie novinárov. Tlačová rada rieši podnety upozorňujúce na porušovanie novinárskej etiky, ale aj podnety týkajúce sa bránenia novinárom v prístupe k informáciám.

 

Tlačová rada sa od svojho vzniku riadi Kódexom novinárskej etiky SSN. Ten bol 5. 11. 2010 novelizovaný delegátmi 9. snemu SSN pod názvom Etický kódex SSN a nadobudol účinnosť od 1. januára 2011. Nový kódex, na príprave ktorého spolupracovali aj nečlenovia SSN a ku ktorému sa postupne prihlasujú dalšie profesijné organizácie, médiá, redakcie i jednotlivci, je detailnejší a jednoznačnejší.

  1. Vývoj a súčasný stav periodickej tlače vo Francúzsku. Začiatky periodickej tlače, spolitizovaná francúzska tlač, francúzska tlač pre elitu a tlač pre masy, najvýznamnejšie tituly súčasnej francúzskej tlače. Vývoj a súčasný stav rozhlasu a televízie vo Francúzsku. Začiatky rozhlasového a televízneho vysielania vo Francúzsku, duálne vysielanie, súčasné francúzske rozhlasové a televízne stanice.

 

 

16. 1. 1631 – Nouvelles Ordinaires de divers endrois – Epstein, Martin, Vendosme (1. týždenník)

 

30. 5. 1631 – Gazette – týždenník

 

1665 – Journal des Savants

1.-krát sa objavilo slovo „žurnál“

Napodobňovaný v celej Európe

Vedecké periodikum

 

Mercure galant (1672) – 1 z najstarších magazínov. Spoločenský magazín. Štvrťročník -> mesačník

 

 

Začiatok 19. storočia

Napoleón – dostáva sa k moci

Ľudia znechutení, súhlasili s cenzúrou

 

1811 – Paríž – 4 denníky

Moniteur – tlačový orgán Nap.

Journal de Paris –

Gazette de France

Journal de l’Empier – cisárske noviny

 

 

1836 – objavila sa šestáková tlač

Vydavatelia znížili cenu použitím inzercie

Siécle – Dutacq

La Presse – Emil de Girardin – skorumpovaný, zlý, nemanželské dieťa.

Jeho 1. periodikum = VOLER

Módny časopis

Časopis domácich majstov

Jeho žena písala Parížske kroniky do Siécle

 

Napoleon III. cisárom – len periodiká, kt. mu vyhovovali, vysoké kaucie, cenzúra, povinnosť uverejňovať vládne komuniké

1852 – 1860 – autoritárske cisárstvo: provládne denníky: Le Moniteur universel, Le Constitutionnel,

 

Liberálne cisárstvo – nové mienkotvorné: Po 1860 – uvoľnenie pre tlač (vláda otrasená neúspechmi); vznikajú periodiká aby rozbili opozíciu: Le Monde (nástupca L’Universe),

 

Drobná nepolitická ľudová tlač (jej vznik podporovala vláda): 1.2.1863 Mois Polydor Millaud (bankár a vydavateľ) Le Petit Journal, on pochopil, že vysoký náklad=pre jednoduchého čitateľa (robotníci, masy, remeselníci)+nízka predajná cena+ nepolitický)(majú tam byť každodenné správy, interview, senzácie, romány na pokračovanie), Millaud mal s Le Petit Journal veľký úspech (rast nákladu na 250 tis. aj vďaka Marinonimu rotačnému stroju-10 tis. výtlačkov za hodinu), distribúcia Le Petit Journal: Paríž – kameloti, departmenty – Libraire Hachette (kontrolovala staničné knižnice) a ďalej podomoví predavači

 

 

 

Zlatý vek Belle époque franc. žurnalistiky (1871 – 1914) :

 

1880 – 1914 – najvýznamnejšie tituly: parížske 4 veľké denníky pre masy (tlačové továrne):

2  ľudové denníky: Le Petit Journal (1890 cez milión výtlačkov), kompromitoval sa Dreyfusovou aférou – popularita mu klesala, jeho konkurencia bol Le Petit Parisien 2 pre drobné meštianstvo: Le Matin, Le Journal

 

 Tlač pre elitu:  (cena 15 – 20 centimov, nie viac ako 100 000 výtlačkov): Le Figaro – parížsky, literárny, konzervatívny, Journal des Debats (akademický tón), Le Gaulois (monarchistický), Le Temps (liberálny, najserióznejší v rukách A. Hébrarda – odvolávali sa naň diplomati)

 

Pravicová tlač: nacionalizmus a antiparlamentarizmus – L’Echo de Paris, L’Autorité

Cirkevná tlač: La Croix

Tlač stredu: periodiká významnej osobnosti alebo skupiny La Liberté, La Patrie, La Presse (veľkú sledovanosť mali a klonili sa doprava)

Tlač socialistov: L’Humanité

Tlač radikálov: Le Rappel, La Radical,

 

 

Medzi dvoma svetovými vojnami(1918 – 1939):

Skupina 5 veľkých parížskych denníkov: (mali distribučnú spoločnosť Messageries Hachette a využívali Havas) chceli monopol, no nepodarilo sa im to kvôli vzájomnej konkurencii,  Le Petit Parisien  mal do r. 1935 1,5 mil. náklad, začal mu konkurovať Paris-Soir,

Le Petit Journal a Le Matin – úpadok nákladu, Le Journal(vlastnila ho agentúra Havas)tiež upadal,

 

Tlač:

Denníky(v rukách Francúzov): okolo 70 titulov, nevychádzali večerníky, len neskôr poobede Le Monde, neexistovali ľudové denníky ako kedysi Le Petit Parisien a Le Petit Journal, náklad klesal.

Všobecne informačné denníky: Le Figaro (ANNO 1854, celoštátny elitný pravicovo orientovaný, 360 tis. výlt. – 2002, vyd: Socpresse ), Le Monde (ANNO 1944 , celoštátny elitný denník ľavého stredu, 407 tis. výtl., vyd: Groupe Le Monde), Le Parisien (ANNO 1944, ľudový pravicový pre Paríž, 360 tis., Groupe Amaury), Libération (ANNO 1973, celoštátny elitný ľavicovo orientovaný denník, 160 tis., Libération).

 

 

Vznik rozhlasu a TV: Radiola(1.súkromná rozhl. stanica – 6. 11. 1922), 1923 – Paris PTT (stredné vlny), Radion Tour d’Eiffel, 1924 Poste Parisien, r. 1939 vo Fr. 30 rozhl. staníc verejné stanice prachy od koncesionárov, súkromné z reklamy.

Prvé TV vysielanie z Eiffelovej veže r. 1937

 

1949 RTF (Radiotelevision de France) vzniklo z Radiodiffusion de France, na jej čele bol general. riaditel menovaný vládou, od 24.5.1951 RTF môže reklamu organizácií nie značiek; od r. 1947 TV obnovila vysielanie, 1951 – 25 hodín vysielania týždenne

 

 

Audiovizuálne médiá:

TV: pri miléniu duálny systém, 6 celoštát. staníc, verejnoprávne TV: France 2, France 3, Arte, La Cinquieme, súkromn é TV: TF 1, M6 a platený Canal +.

 

 

 

Dejiny francúzskeho novinárstva v kocke

 

1450 Guttenberg – kníhhtlač – Mainz
 –

1529

zač.16.st.

Tri typy primárnych tlačí:

1. occasionnels (naperiodické príležitosné tlače)

2. canard – (kačica – letáky informujúce bulvárne)

3. les libelles (cirkevné a politické polemiky) à

1537 à Verejná moc cenzorov
1491 Predchodca periodickej tlače : KALENDÁR (Callendier des Berges)
1631 Theophrast RenaudotLa Gazette – dostal výlučné kráľovské privilégium tlačiť a predávať správy, gazetty …

La Gazette – prvé oficiálne periodikum

Renaudot vynašiel úvodník, inzerciu, osobitné číslo, prílohy.

1638 La Gazette mala náklad 1200 výtlačkov
 

1762

 

1665

 

1672

Oficiálna tlač: – MONOPOLNÉ POSTAVENIE NA TRHU

1. La Gazette – Choiseul ju zobral pod Ministerstvo zahr. vecí à La  

    Gazette de France, vychádzala 2x týždenne

2. Le Journal de Savants – prvé odborné periodikum na svete, najskôr

týždenník, neskôr mesačník – Denis de Salo

3. Le Mercure Galant – prvý francúzsky zábavný časopis magazínového typu. Vydával ho de Visé. 1724 sa z neho stal mesačník pod názvom Le Mercure de France

1.1. 1777 1. franc. denník – Journal de Paris. Jeho zakladateľmi boli La Place, Corances a Cadet. 1785 ho kúpil vydavateľ Panckoucke.
1778 Le Journal General De France – denníkové vydanie Renaudoltovho inzertného periodika
koniec 18. stor. Gróf Mirabeau – Discours sur la Liberté de la Presse – dielo o slobode tlače ovplyvnené Miltonom
1789 Rozpadol sa systém kontroly tlače, ktorý fungoval za starého režimu
1789 Mirabeau – Courier de Provence
1789 Deklarácia ľudských a občianskych práv – čl. 11 à sloboda tlače
1789 – 92 Absolútna sloboda tlače
1792 La Gazette de France premenovali na Gazette nationale de France
1789 Journal des Debats – denník, denník, ktorého riaditeľ Bertin sa stal otcom fejtónu
Marat – L´ami du peuple – najrevolučnejší novinár a noviny, zavraždený v roku 1793
4.9. 1797 Bartolomejská noc tlače – zrušených 40 periodík, opäť cenzúra, novinový kolok, povinné výtlačky
1800 Napoleon Bonaparte vydal dekrét, ktorým zakázal 60 zo 73 novín vychádzajúcich v Paríži. Oficiálnym orgánom vlády bol denník Le Moniteur
1815-1914 Zlatý vek francúzskej tlače: Rozhodujúce faktory vývoja: (Technické faktory, farba a papier, sadzba, tlač, reprodukcia ilustrácií, vývoj dopravy, informácie – telegraf, kuriéri, tlačová agentúra Havas)
1832 – 35 Tlač. agentúra Havas
1879 Havas splynula s Sóciété générale des Annonces
1859 Dohoda Havas, Reuters, Wolff
1872 Dohoda Havas, Reuters, Wolff a Associated Press
1819 Serrove zákony – odstránili predbežné povoľovanie a posudzovanie politických deliktov zverili porote
1830 Článok 8 revidovanej charty – obnovenie slobody tlače
1835 Septembrove zákony – pritvrdili tresty a zaviedli cenzúru ilustrácií
1836 Vysoké predplatné à zvýšenie príjmov z reklamy à La Siecle, La Presse
1836 La Presse vydával Emile de Girardin – tvorca modernej francúzskej tlače:

Predtým vydával Le Voleur, La Mode (1829),

Do La Presse prispievali aj Balzac, Hugo, Dumas…

2.12.1851 Prevrat vo francúzsku à smrteľný úder pre tlač à pri moci Napoleon 3. à v Paríži zostalo len 11 periodík
1854 Vznik La Figaro – týždenník, kt. vydával H. de Villemessant. Jeho vydávanie bolo zastavené v roku 1942 a obnovené v roku 1944.
1866 La Figaro  sa stalo denníkom
1863 Vznik drobenej nepolitickej tlače à La Petit Journal – Millaud- denník
1868 Zákon, kt. zrušil predbežné povolenie novinám vychádzať
1881 Najliberálnejší tlačový zákon na svete – autor: Emille Lisbonne. Zákon zabezpečoval tlači úplnú slobodu vo vzťahu k štátnej moci.
1886 Syndicat des Journalistes Parisiens – novinárska organizácie, od ktorej odvodzuje svoj pôvod dnešný syndikát novinárov
1871 – 1914 „Belle Epoque“ parížskej tlače – Kým v roku 1870 bol náklad periodík v Paríži milión výtlačkov, v roku 1914  5,5 milióna výtlačkov
1915 Zánik La Gazette de France
1917 Zánik La Siecle
1914 Tlačový úrad (Ministerstvo obrany),
1914 Zhromaždenie parížskej tlače – stretnutie riaditeľov novín, kde sa rozhodli vytvoriť Komisie francúzskej tlače, zloženú zo zástupcov médií
1916 Ekonomické problémy spôsobené nedostatkom inzercie cez vojnu à Združenie ekonomických záujmov tlače, neskôr nahradené Ministerskou komisiou pre tlač (MKPT)
1918 MKPT sa zmenila na Národný úrad pre tlač (prideľovanie papiera, ceny periodík – zvýšenie na 10 centimov, distribúcia…)
1917 Georges Clemenceau – dovtedajší vydavateľ L´Home Libre, po zakázaní L´Home enchainé – nepriateľ cenzúry sa stal predsedom vlády a zmiernil cenzúru
Albert Londres – kráľ francúzskych reportérov – Parlamentný a frontový spravodajca denníka Le Matin. Preslávil sa reportážou o bombardovaní katedrály v Remeši – „L´Agoinie de la basilique“.
Parížske medzivojnové denníky: Le Petit Parisien, Le Petit Journal, Le Matin, Le Journal, Le Echo de Paris
1922 Coty kúpil Le Figaro
1929 Coty ho zlúčil s Le Gaulois
1933 Veľká hosp. kríza Cotyho zruinovala
1930 Prouvost odkúpil večerník Paris -Soir. Zo 60,000 výtlačkov v roku 1930zdvihol náklad na 1,8 mil. výtlačkov v roku 1939
1938 Prouvost kúpil ilustrovaný mesačník Match
1923 Dumay – Quotidien – orgán drobnej, radikálne socialisticky organizovanej buržoázie
1938 Zelená kniha, ktorá o rok neskôr dovolila Daladierovej vláde nastoliť cenzúru a zakázať komunistickú tlač
1944 Znárodnenie agentúry HAVAS a zriadenie L´Agence France Presse
1949 Paris Match namiesto Match – Prouvost
1958 Francúzska ústava, ktorá potvrdila princípy slobody tlače z Deklarácie ľudských a občianskych práv (1789) a zákona o tlači (1881)
1941 Robert Lazurick založil denník L´Aurore
1978 Odkúpil L´Aurore Hersand a zlúčil ho s Le Figaro.
1944 Beuve- Méry   – denník Le Monde – podporovala ho vláda – v r. 82 – 0,4 mil.
1908 Pathé Journal – začiatok filmového spravodajstva vo Franc.
1923 Radiola – 1. súkromné rozhl. vysielanie
1937 Začiatok pravidelného TV vysielanie vo Fr.  (5 hodín denne v roku 38)
1949 Prvé televízna noviny – Pierre Sabagh
1959 ORTF – Francúzska rozhl. a TV spol. – monopol v audiovizuálnom vysielaní
1982 Zrušenie monopolu ORTF  à  slobodné audiovizuálne vysielanie

 

 

   

 

 

Internet a masové médiá. Vznik a vývoj internetu. World Wide Web. Začiatky internetu v Československu. Internet na Slovensku. Využívanie internetu masmédiami.

 

Internet ( ďalej len net ) je najdynamickejším, najväčším a najnovším mediálnym priestorom. prináša množstvo technologických možností

Net  je súčasťou spravodajského biznisu od roku 1991 v podobe NSFNET.

 

Od roku 1994 vydával denník SME svoje online vydanie na portáli SAV. V roku 1996 si SME zaregistrovalo vlastnú doménu a online vydanie presunulo na SME.SK V roku 1998 na net prešli Pravda ( PRAVDA.SK ) a Hospodárske noviny ( najskôr HNX.SK a neskôr HNONLINE.SK ).

SME.SK bolo jedným z prvých internetových novín v strednej Európe. V súčasnosti sa čítajú noviny v elektronickej podobe  viac ako v tlačenej- ako vo svete tak aj na Slovensku SME.SK je najpopulárnejší spravodajský portálo na Slovensku.

Špecifiká netu oproti ostatným médiám :

1. Kontinuálna aktualizácia – kľúčový atribút, správy sa objavujú v priebehu niekoľkých sekúnd, ďalej aj obrázky z udalostí, videá
2. Atraktívny, dynamický a hlavne prehľadný dizajn – prispôsobenie sa potrebám užívateľa
3. Presnosť a okamžitá oprava chýb – oproti printovej verzii novín na online správy na nete neprechádzajú jazykovou korektúrou, no chyby môže okamžite opraviť, na rozdiel od printu, televízie alebo rozhlasu
4. Špecializované podstránky a projekty – čitateľ dostane prehľadne všetky správy na jednom mieste, napríklad voľby mali vlastnú podstránku
5. Interaktivita
– recipientovi umožňuje tvoriť obsah- aktívne sa zapájať- napríklad vo forme ankety( interaktívne sú aj ostatné body )
6. Občianska žurnalistika a zapojenie čitateľov do tvorby obsahu  –
spomínaný user-generated content, z každého čitateľa sa môže stať malý novinár, napr. keď pošle obrázky alebo video
7. Spätná väzba čitateľov- feedback
– dôležitá súčasť, diskusie pod článkami,
8. Zapojenie vydavateľstva, online podniku či portálu do komunitných a sociálnych sietí
9. Blogy –
druh užívateľmi vytvoreného obsahu, osobná webstránka so zápiskami, komentármi, krátkymi správami zo sveta autora
10. Infografiky –
dynamické alebo statické; dynamické – flashové animácie, napríklad pri autonehode, nehode vlaku, volebné testy a pod. úlohou infografiky je zatraktívniť obsah, byť grafickým lákadlom, inovatívnym a často zábavným prvkom
11. Video
zvyšuje návštevnosť , je vyššia ako pri článku bez videa
– niektoré stránky majú vlastné prehrávače ( sme.sk, topky.sk, medialne.sk ) , niektoré stále používajú zastaranejšiu formu cez W Media Player
12. Komunikácia viacerých druhov tradičných médií a vlastných špecifických prvkov
okrem textu sa pridáva aj iná hodnota, sú hypertextové odkazy napríklad na životopisy, webstránky…
13. Digest, newsletter, sociálne spravodajské siete
služba výberu zaujímavých článkov – digest, rozposielanie newsletterov využívajú niektoré weby…
14. Prispôsobenie obsahu pre viacero platforiem
obsah musí byť prispôsobený pre viacero platforiem – Apple, iPhone, iné mobily, IE, Mozilla, Google Chrome a iné

Internetové noviny spôsobili zmeny v novinárskej práci:
– zväčšili tlak na aktuálnosť
– rozsah prejavov by mal byť čo najkratší
– ľubovoľné prepájanie textu a audia
– vďaka odkazom sa prepájajú jednotlivé príspevky

Od mája 2011 elektronické médiá na Slovensku nabiehajú na systém Piano – platenie za zobrazenie „exkluzívneho“ obsahu

Do mája 2011 boli elektronické online vydania denníkov bezplatné

 

Základné zmeny v masových médiách na Slovensku po roku 1989

 

Zmena zákona č. 81/1966 o periodickej tlači – zrušenie cenzúry a vedúcej úlohy Komunistickej strany. Podnikať v oblasti tlače môžu aj právnické a fyzické osoby.

 

ZMENY

 

  • odstránila sa právna podmienka spoločenského vlastníctva všetkých prostriedkov masovej komunikácie
  • vypustila sa definícia pojmu “poslanie periodickej tlače a ostatných hromadných informačných prostriedkov”
  • legalizovali sa fyzické osoby ako vydavatelia periodickej tlače
  • odstránenie podmienky, že vydávanie tlače musí byť určené iba na plnenie spoločenských úloh vydavateľstva
  • zrušenie povoľovacieho systému a zavedenie demokratického – deklaračného systému

1990

 

  • novelizoval sa Občiansky zákonník: pribudlo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
  • zrušenie Federálneho úradu pre tlač a informácie (nadväzoval na Úrad pre tlač a informácie – normalizačný orgán)

 

1991

 

  • prijatie Listiny základných ľudských práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991)
  • prijatie zákona o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania
  • zákon o STV (254/1991): “národná, nezávislá, verejnoprávna, informačná, kultúrna a vzdelávacie inštitúcia.”
  • zákon o SRo (255/1991)
  • novelizovanie zákona (123/1965) o ČTK zákonom 310/1991
  • Lustračný zákon (451/1991) sa týkal novinárov, predovšetkým pracovníkov štátnych médií
  • obdoba zákona 308/2000 bola už v roku 1991 (zákon 486/1991) o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania: upravil základné podmienky pre existenciu duálneho systému vysielania na Slovensku, vymedzil základné povinnosti prevádzkovateľa rozhlasového a televízneho vysielania, podmienky licenčného konania, pokuty, vysielanie v káblových rozvodoch

 

1992

 

  • ústava 460/1992 (1. septembra) 5 bodov:
              • zákaz cenzúry
              • sloboda prejavu a právo na informácie
              • vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu, ale vysielanie televízie a rozhlasu sa môže viazať na povolenie od štátu
              • určené možnosti obmedzenia slobody prejavu a práva na informácie (ochrana práv slobodných a iných, bezpečnosť štátu, ochrana verejného poriadku, ochrana verejného zdravia a mravnosti)
              • povinnosť orgánov verejnej moci infomovať o svojej činnosti primeraným spôsobom v štátnom jazyku

 

  • zákon 81/1992 o ČSTK SR: tento zákon očakával vytvorenie TASR
  • 256/1992 – zákon o ochrane osobných údajov v informačných systémoch
  • 5.5.1992 – 294/1992 – zákon o Rade SR pre rozhlasové a televízne vysielanie (dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich rozhlasové a televízne vysielanie, dbá na rozvoj plurality, podporuje domácu tvorbu, môže udeľovať a odoberať licencie
  • 597/1992 – o zrušení ČSTV, ČSRo a ČTK po uplynutí 31.12.1992

 

1993

 

  • 93/1993 – zákon o povinných výtlačkoch periodických a neperiodických publikácií

 

2000

 

  • 7/2000: 1925/2000 – zákon o telekomunikáciách: čiastočná liberalizácia, úprava postavenia regulačného orgánu
  • 4.10.2000 – zákon o vysielaní a retransmisii: zosúladil našu legislatívu s direktívou “Televízia bez hraníc” a s Európskym dohovorom o cezhraničnej televízii a jeho dodatkovým protokolom. Zrušil zákon č. 468/1991, 160/1997 a 166/1993

 

 

Zákony verejnoprávnych médií

 

  • 619/2003 – zákon o SRo
  • 16/2004 – zákon o STV
  • NOVINKA 532/2010 – zákon o RTVS
  1. Vývoj a súčasný stav  periodickej tlače v Nemecku. Gutenberg a dosah jeho objavu na ľudstvo, najstaršie zachované periodiká, spolitizovanie nemeckej tlače v 19. a 20. storočí, nemecká tlač pre elitu a tlač pre masy; najvýznamnejšie tituly súčasnej nemeckej tlače. Vývoj a súčasný stav rozhlasu a televízie v Nemecku. Začiatky rozhlasového a televízneho vysielania v Nemecku, duálne vysielanie, súčasné nemecké rozhlasové a televízne stanice.

 

 

1450 – Gutenberg – Mainz

 

 

16st. „prvé“

1566 – Listové noviny Fuggerovcov

1583 – prvé s pravidelnou periodicitou – Messrelationen
Michael von Aitzing, Kolín

1597 – prvý mesačník – Historische Relation – Samuel Dilnbaum, Rorschach

 

17st. „prvé“

1605 – týždenníky – Relation – Štrasburg, Johan Karoluc
1609- Aviso, Relation oder Zeitung – Wolfenbutel, Julius von Soehne

1650 – denník – Einkommende Zeitung – Timotheus Ritzsch, Lipsko

1659 – Tubingen – vydavatelstvo – J.G. Cotta

 

 

 

  1. polovica 19. storočia

 

objavuje sa mienkotvorná tlač

Rheinische Zeitung – Karol Marx

Založili liberálne orientovaní kupci

Marx presadzoval svoje myšlienky – > zakázané, Marx – exil

 

Od 1848 do 1854 – sloboda tlače

 

Po roku 1848

Mienkotvorná tlač

 

Liberáli – strana pokroku

National Zeitung

 

Socialistická strana

Neue Reinischce Zeitung – Marx. Cenzúra, prestal s vydávaním

 

Sociálnodemokratická strana

Social-Demokrat

 

Socialistická robotnícka strana

Folks Staat

 

Konzervatívci

Neue Preusische Zeitung

 

Katolícka tlač

Kölnische Folks Zeitung

 

 

Bismarcova tlač

– zalúži sa o zjednotenie Nemecka

– kupoval, podplácal tlač

 

 

Tlač (1871 – 1914):

–  veľký rozmach tlače (znaky: lokálna disperzia a pokračujúca politická diferenciácia).

Faktory pre rozvoj tlače (podobné ako vo zvyšku Európy): pokrok telegrafie, dopravy (železnica, autá), pošty, vzdelania (zvedavosť), rast živ. úrovne, spolitizovanie nár. života, prosperita ekonomiky – kapitál pre tlačové podniky, príjmy z komerčnej a drobnej inzercie.

Nemecké denníky lacnejšie ako francúzske, ale s väčším obsahom. Doručované poštou alebo obchodníkmi (vo FRA pouličný predaj).

I. mienkotvorná tlač:

a) tlač stredu – počas Kulturkampfu upevnenie pozícií, vznik 90 nových katolíckych periodík

– denník Germania

– denník Kölnische Volkszeitung –

b) socialistická tlač – ľavičiari mali dve frakcie: lasalovskú (Neuer Social-Demokrat – od 1871 ako pokračovanie Sozial-Demokrat) a marxistickú (Volkstaat).

 

II. tlač občianskych strán:

a) konzervatívna tlač – opak socialistov, obrana národných tradícií. Patrili sem vládne oficiálne a oficiózne noviny (Norddeutsche Allgemeine Zeitung – prispieval sem aj Bismarck,

b) liberálna tlač (pokrokové strany) – najrozšírenejšia počas Wilhelmovského cisárstv – 1914 až 169 liberálnych periodík. Frankfurter Zeitung, Vossische Zeitung,

 

III. tlač pre masy:

. Tlač pre masy mali 3 vydavateľstvá, konkurovali si, zakladali nové tituly a tlačili aj knihy:

Ullstein – denníky Berliner Zeitung, Berliner Abendpost, Berliner Zeitung am Mittag (bulvárny), týždenník Berliner Illustrierte, provinčné periodiká 

Mosse – o.i. liberálny denník Berliner Tageblatt, ľudový denník Berliner Morgen-Zeitung.

Scherl – denníky Berliner Lokal-Anzeiger, Berliner Abdenzeitung, Der Tag, Die Stunde

 

Tlač (1919 – 1933):

I. mienkotvorná tlač: – politická nestabilita => mienkotvorná/stranícka tlač bola najpočetnejšie zastúpená

a) tlač Ústredný orgán zostal Germania (10 tis. výtlačkov), ďalšie periodiká Essener Volkszeitung (40 tis.), Münstener Anzeiger (37 tis.)

b) liberálna tlač (1923 – 300 titulov)dve pol. strany:

Nemecká demokratická strana Frankfurter Zeitung, Berliner Tageblatt – viedol ho od r. 1906 Theodor Wolf

Nemecká ľudová strana – orgány: Kölnische Zeitung a Deutsche National Zeitung – to získal r. 1920 Hugo Stinnes

c) tlač sociálnej demokracie (spoločné periodikum zostáva Vorwärts.

d) tlač komunistickej strany – Komunistická strana Nemecka tlačový orgán Rote Fahne (výz. redaktori Karl Liebknecht, Rosa Luxemburgová,

e) tlač Nemeckej národnej ľudovej strany – konzervatívciNeue Preussische Zeitung, Deutsche Tageszeitung

f) tlač NSDAP – strana r. 1920 kúpila dvojdenník Münchner Beobachter – premenovala na Völkischer Beobachter. Teóriu antisemitizmu najviac podporoval Der Stürmer. (1923, Norimberg, J. Streicher). V r. 127 založil J. Goebbels týždenník Der Angriff. Hitler dosadzoval redaktorov s pokynmi, čo majú písať.

 

– pozíciu si upevnila bulvárna tlač – najpredávanejší denník Bild (4,5 mil. náklad denný)

– ďalšie periodiká významné: nadregionálny politický týždenník Die Zeit, spravodajský magazín Der Spiegel, spravodajský magazín Focus (1993, Mníchov), spravodajský magazín Tango (G+ J, 1994) – vydržal len 8 mesiacov, zanikol aj ilustrovaný Quick (Bauer)

 

Rozhlas a TV:

Hans Bredow – pričinil sa o rozvoj rozhlasu v GER, inžinier firmy Telefunken, pracovník ministerstva pôšt, zodpovedný za sektor telegrafu, telefónu a rozhlasu

29.10. 1923 – začiatok vysielania z Voxovho domu v Berlíne

– vznikli stanice v Berlíne, Lipsku, Mníchove, Frankfurt, Hamburgu, Stuttgarte, Breslau, Köningsbergu a Kolíne. Integrovali sa do spoločnosti Reichs-Rundfunk-Gesellschaft (RRG – 1925, prezidentom sa stal H. Bredow)

prvé pokusy s TV – v roku 1928 počas Veľkej nemeckej rozhlasovej výstavy

 

 

Rozhlas a televízia:

– prevaha komerčných staníc nad verejnoprávnymi, niektoré špecializujú obsah, aby sa udržali na trhu

– verejnoprávny rozhlas – od r. 1994 DeutschlandRadio (Kolín, Berlín),

1998 – sedem verejnoprávnych staníc: ARD, ZDF, Dritte, 3Sat, Arte, Phoenix a tematický Kinderkanal.

súkromný sektor: 23 celoštátnych staníc – 6 všeobecných (SAT 1, RTL, Pro 7, Kabel 1, VOX, RTL 2), platený televízny kanál Premiere, 2 stanice ponúkajúce telenákup, dve digitálne, 3 tematické v nemčine, ale z cudziny (Eurosport, Euronews, MTV Europe).

– regionálne TV stanice prenikajú do vysielania celoštátnych cez tzv. „programové okná“

 

Germany’s national subscription papers
Newspaper Abbreviation Circulation Frequency Political alignment Publisher/Parent Company Website
1 Die Zeit 653,533 weekly centrist/liberal Georg von Holtzbrinck Publishing Group (Monika Schoeller, Stefan von Holtzbrinck) http://www.zeit.de
2 Süddeutsche Zeitung SZ 559,287 daily Centre/Progressive liberalism Südwestdeutsche Medien Holding (Gruppe Württembergischer Verleger (Neue Pressegesellschaft mbh & Co. KG (Eberhard Ebner)), Medien Union (Dieter Schaub)) http://www.sueddeutsche.de
3 Frankfurter Allgemeine Zeitung FAZ 477,407 daily liberal-conservative Fazit-Stiftung (Wolfgang Bernhardt) http://www.faz.net
4 Die Welt 350,240 daily conservative Axel Springer AG (Axel Springer Gesellschaft für Publizistik GmbH & Co. (Friede Springer)) http://www.welt.de

 

 

Dejiny nemeckého novinárstva v kocke

 

1583 – 93 Rakúsky publicista Michael von Aitzing vydával cirkevné informácie a príspevky, ale aj všeobecné spravodajstvo pod názvom Relatio Historica, ktoré vychádzalo na jar a na jeseň vo veľtržných mestách à Meßrelationen
1597 Augsburský publicista Samuel Dilnbaum vydával mesačník Rorschacher Monatschrift
1609 Prvé dva zachovalé týždenníky:

1. Johann Carolus – Relation – Štrasburg – 1605

2. Adolph von Soehne – Aviso Relation oder Zeitung – Wolfenbüttel

1621 Prvé nemecké noviny – Frankfurt – Post
1650 Prvý denník na svete – Einkomende Zeitung – lipský tlačiar Ritzsch
1660 denník Neu-einlaufende Nachricht von Kriegs und Welt Händeln – vydavateľom bol Ritzsch
18. stor. Inteligenzblätter – nový typ periodickej tlače v Nemecku. Členenie obsahu. Monopol Pruského štátu  na inzerciu, ktorú uverejňovali Inteligenzblätter. Tento monopol bol zrušený až v roku 1849.
17. stor. Uplatňovanie titulku nad jednotlivými správami
1805-1902 Prvé nemecké obchodné noviny – Börsenhalle – Hamburg – najskôr dvakrát týždenne, neskôr v deň burzy.
1855-1944 Berliner Börsen – Zeitung
1868-1934 Berliner Börsen Courier
19.stor. Hlavné typy dennej tlače:

1. názorová tlač ako predstupeň k straníckej tlači

2. nezávislé spravodajstvo

3. Heimatzeitungen – noviny malých a stredných miest

4. Lacná tlač pre masy:

a) La Ruelle (Aachen a Kolín)    b) Minjon (Frankfurt nad Mohanom)

1487 Cirkevná cenzúra
1564 Index librorum prohibitorum
1521 Wormský edikt – po prvý krát odsúdené zlé tlačoviny
1567 Erfurtský list – prvý krát ako predmet cenzúry uvedené Neu Zeitungen
1799 Wölnersche edikt – výraz obavy z cudzích tlačovín po VFBR
1810 Cenzúra a všeobecné direktórium tlače, že v každej oblasti môžu vychádzať len jedny noviny, ktoré budú uverejňovať len správy francúzskeho vládneho orgánu Le Moniteur Universel
1819 Karlsbader Beschlüsse -cenzúra à Prusko: Oberzensurkollegium (od r. 1843 Oberzensurgericht)
1822 Tlač podliehala kolku
1848 Revolúcia à zrušenie cenzúry a Karlsbader Bechlüsse
1874 Zákon o tlači, ktorý s malými úpravami platí dodnes
1833 NSDAP – Goebbels viedol Ríšske ministerstvo pre národnú osvetu a propagandu à Zákony o ríšskej kultúre, reklame, o prispievateľoch.
17. stor. Náklady sa pohybovali od 150 do 200 výtlačkov
2. polovica 18. stor. Náklady sa pohybovali okolo 2000 výtlačkov, výnimkou bol Hamburgisher Unparteischer Correspondent , kt. mal 10 000 výtl.
1871 Založenie Nemeckej ríše – prudký rast nákladov – napr. Berliner Morgenpost z 10000 na 200000 výtlačkov
1941 2. sv. vojna à nedostatok papiera à maximálna výška nákladu (Stoppauflage)
1802 Vydavateľstvo Du Mont Schauberg kúpilo noviny Postamtzeitung (1762), neskôr známe ako Kölnische Zeitung.Vychádzali do roku 1944
1920 NSDAP získala Münchener Beobachter (zal. 1887), ktorý premenovala na Völkischer Beobachter (zanikol v roku 1945)

 

 

 

 

 

  1. Osobnosti slovenskej žurnalistiky. Ľudovít Štúr, Daniel G. Lichard, Terézia Vansová, Milan Hodža,  Ján Trachta, Jozef Weiser.

 

Štúr

 

1829 – Spoločnosť česko-slovanská – už pri evan. Lýceu v BA. Iniciátor Karol Štúr (brat), pôsobili tu: Lichard… Na čele: Juraj Palkovič a neskôr Štúr, Hodža…

1835 – Spoločnosti česko-slovanskej, podpredsedom sa stal Ľ. Štúr

1836 – vychádzka na Devín

reakcia Rak. Vlády – všetky študentské spolky boli rozpustené, 1837 – Spoločnosť rozpustená, Štúr v Halle

1843 – zrod spisovnej slovenčiny – pokúsil sa zjednotiť slov. Vzdelancov, dlho sa mu to ešte nepodarilo

reakcia – Štúra zbavili profesúry, na prostest v 1844 odišli 22 študenti do Levoče

1844 – Liptovský Mikuláš – spolok Tatrín

v nov. 1847 začína v Bratislave posledné zasadanie uhorského snemu (až do roku 1848)

vystúpili predstavitelia národných hnutí – L. Košút a Ľ. Štúr (za Zvolen) – v sociálnych otázkach sa zhodli, nezhodli sa v jazykových

11. máj. 1848 – Žiadosti slovenského národa – štátoprávny program Slovákov, predložili uhorskej vláde – vydali zatykač na Štúra, Hurbana, Hodžu – zachránili sa útekom do Čiech

Slováci sa obrátili na Viedeň

 

 

Licahrd

 

Bol to prvý profesionálny slovenský novinár.

Svoju novinársku činnosť začal roku 1848 vydávaním Novín pre hospodárstvo, remeslo a domáci život, ktoré však vychádzali len pol roka. Po revolúcii roku 1849 krátko vydával politické noviny Slovenskí pozorňík s prílohou Žitva, ktorá mala podtitul Listy pre ľud hospodársky. Skoro trinásť rokov bol redaktorom viedenských Slovenských novín a takmer dvadsať rokov vydával najvýznamnejšie slovenskéhospodárske noviny minulého storočia Obzor (1863 – 1882). V tomto prehľade nie sú uvedené jeho príspevky v iných slovenských ale aj v cudzojazyčných novinách a časopisoch.

 

 

Vansová

 

Zakladateľka a redaktorka prvého ženského časopisu na Slovensku Dennica (1898– 1908 a 19101914), do ktorého prispievali mladí básnici (I. Gall, I. Krasko, F. Votruba), a tak sa stal orgánom nastupujúcej slovenskej moderny. V roku 19201923 redigovala časopis Slovenská žena. Podporovateľka ochotníckeho divadla, rozširovateľka slovenskej tlače.

 

 

Hodža

 

LIBERÁLNY PRÚD

–       prúd, ktorý sa najsilnejšie zasadil o spoločnú cestu Slovákov a Čechov

–       slovenskí študenti v Prahe, stúpenci Masaryka a Štefánika, založili spolok Detvan s cieľom informovať českú verejnosť o postavení Slovákov

–       významný predstaviteľ Hodža

  • SLOVENSKÝ DENNÍK (1900-1901)

–       prvý denník v slovenčine

–       redaktor – Hodža, ktorý noviny v roku 1910 obnovil

–       založil Viktor Sekely v Budapešti

–       obnovený do roku 1915, Budapešť; Votruba, Hodža, Porubský

  • SLOVENSKÝ TÝŽDENNÍK (1903-1918)

–       vychádzal  v Budapešti, vydával Hodža

–       obracal sa predovšetkým na roľníkov

–       slúžil záujmom politického prúdu, z ktorého sa neskôr sformovala agrárna strana

–       náklad 14-16 tisíc, najvyšší spomedzi slovenských periodík

 

Trachta

 

TLAČOVÁ AGENTÚRA

ZAS – ZPRAVODAJSKÁ AGENTÚRA SLOVENSKA (6.9.1944)

–       Podnet Trachtu a Horvátha

–       Informácie o povstaní, dve redakcie :

a)      zahraničná (Londýn, Paríž, Moskva)

b)      domáca – vydávala Úradné správy SNR, info o činnosti národných výborov, spravodajstvo priamo z miesta

–       Január 1945 v KE obnovenie činnosti ZAS (Ján Trachta)

–       Presídlenie do BA – 12.4.1945

–       Na poste generálneho riaditeľa sa striedali : Lehký, Očenáš, Kostelný

 

TLAČ ŠTÁTNYCH ORGÁNOV

  1. SLOVENSKÁ NÁRODNÁ RADA
  • NÁRODNÁ OBRODA

–       Komunisticky orientovaná, orgán predsedníctva SNR

–       KE, neskôr v BA ako denník

–       Redigovali: Novomeský, Trachta

 

 

–       23.6.1968 – zjazd Zväzu slovenských novinárov – predseda Štúr, podpredseda: Charvát, Kaliský, Kovalčík, Trachta

 

 

 

weiser

moţno radiť ku generácii zakladateľov modernej ţurnalistiky u

nás. Bol politickým väzňom v pracovnom koncentračnom tábore v Novákoch, priamym

účastníkom povstania (SNP), generálnym tajomníkom  Medzinárodnej rozhlasovej

organizácie (OIR),

Svojimi

reportáţami prispieval do povstaleckej  Pravdy

Jozef Weiser sa stal 1. marca 1959 šéfredaktorom politického vysielania

Československého rozhlasu v Bratislave. Na tejto pozícii zotrval do 15. februára 1963.

18

  1. Vybrané osobnosti svetovej žurnalistiky. Harmsworth, R. Murdoch, J. Pulitzer, W. Hearst, E. de Girardin,  R. Hersant,  L. Sonnemann, Axel Springer.

 

-Alfred Harmsworth (=Lord Northcliffe= Napoelon tlače)

Písal najprv pre Youth (majiteľ William Ingram) neskôr pre Tit-Bits (založil sir George Newnes)

 

 

1888- Answers to Correspondents on Every Subject Under the Sun- založil Harmsworth-spopularizoval ich súťažou- kto uhádne, koľko peňazí je v Bank of England, víťaz mal dostávať libru týždenne

4.5. 1896- Daily Mail- Northcliffe spolu s bratom Haroldom (Lord Rothermere),

Northcliffe dal anglickej žurn. zábavný charakter a vytvoril nový typ vlastníka novín- podnikateľa (vlastnil celý rad 11 periodík). Postrehol nesúlad medzi potrebami čitateľa a štruktúrou novín(pologramotný čitateľ bol predtým ignorovaný). Dal novú úlohu inzercii-zisk–>zníženie výrobných nákladov novín.

-zmena postavenia vydavateľa–>už sa im do práce vopchal aj inzerent

-začína sa koncentrácia a komercializácia tlače

 

1903- Daily Mirror- Harmsworth- pôvodne noviny od žien pre ženy, ale keďže bohaté redaktorské husi nevedeli nič o živote pologramotných dám, nápad sa neujal; v každom prípade PRVÝ OZAJSTNÝ TABLOID– prvotné sú obrazové prvky

 

 

Murdoch (vedeli ste, že je z Austrálie?)jeho koncern News International popredné miesto od 1969

News of the World 1891- Murdochove od 1969- najprv bulvárne masové, potom vulgárne (sexuálne seriály, obnažené spotené ľudské telá atď.), ľavicové, potom zrejme pravica

The Sun– vznik 1964 ako nástupca Daily Heraldu, pred odkúpením ľavicové, potom pravica, tabloid konkurujúci Daily Mirroru

The Times (1785), The Sunday Times (1821)- posledné dva tituly patria Murdochovi od 1981

 

Alfred Harmsworth – Lord Northcliffe

 

Zakladateľ anglickej masovej tlače, prvý novinársky magnát povýšený do šľachtického stavu. S jeho menom sa spája začiatok koncentrácie a komercionalizácie britskej tlače. Do žurnalistiky vstúpil v roku 1882 v periodiku Youth. Prvým jeho vydavateľským pokusom boli Answers to Correspondents, v ktorom zistil, že čitateľov pritiahne aj súťažiami. Z roka na rok stúpol náklad periodika z 12 tisíc na 352 ticís. Čoskoro založil 11 komerčne úspešných, no obsahovo nenáročných časopisov. Kúpil londýnsky večerník Evening News a s bratom založil v roki 1895 prvý anglický masový denník Daily Mail, ktorý pootvoril dvere komercionalizácii anglickej tlače. Založil Amalgamated Press Ltd. ako hospodásku základňu a Anglo-Newfoundland Development Co. Ltd. na tlač papiera. Vybudoval tak horizontálny a vertikálny monopol. V roku 1903 založil Daily Mirror, čo bol prvý tabloid. Pred zánikom zachránil aj The Times, ktoré odkúpil, ale zneužíval na vlastné politické ciele.

 

Rupert Murdoch

 

Medzinárodný tlačový magnát, pochádza z Austrálie. Na novinárske podnikanie sa dal v roku 1954, keď po otcovi zdedil dvoje novín v Adelaide a rozhlasovú stanicu. Na tých vybudoval majetok, ktorý sa v roku 1968 odhadoval na 50 miliónov dolárov. Patrili sem masové noviny Sunday Mirror, Daily Mirror, elitný denník The Australian, nedeľník News of The World a The Sun. V jeho rukách dosiahol The Sun náklad až 3,4 milióny. Zaslúžili sa oň predovšetkým rôzne pikantnosti a vulgárnosti, odhalené ženské telá (slečna na strane č. 3 je jeho vynález = ďakujeme, Rupert), fotografie športovcov na pokraji vyčerpania, veľké poschodové titulky a fotografie. Neskôr v roku 1973 odkúpil v USA Express and News, National Star, New York Post, New York Magazine. Získal aj spoločnosť Times Newspapers, ktorá vlastnila The Times a The Sunday Times. Má svoju spoločnosť News Internationa Ltd.

 

 

 

Joseph Pulitzer:

-Pôvodom Maďar. (Pulitzerova cena sa uďeľuje od roku 1917)

-Začínal v periodiku Sant Louis Hispach.

-V roku 1883 kúpil denník New York World. Úspech mu umožnil vydávať okrem ranného aj večernénedeľné vydanie.

-V jeho periodiku v podstate vznikla žltá žurnalistika. Začal vydávať komiks Žltý fagan (The Yellow Kid), ktorého autorom bol Richard Outcault.

 

 

William Hearst:

-Žltý žurnalista, odkúpil zadlžený denník  San Francisco Examiner.

-V roku 1895 odkúpil New York Journal, denník.

-Bol bezohľadná zmija, písal bulvár a polo vymyslené správy, kupoval si žurnalistov.

-Hearst všetko nafúkol a najmä počas španielsko-americkej vojny, kde New York Journal viedol kampane okolo kubánskej Jany z Arcu, či nepodloženom obvinení Španielov z explózie lode v Maine.

 

 

William Randolph Hearst

 

Magnát, zakladateľ žltej tlače, ktorá sa v honbe za vysokými nákladmi a ziskami nezastavila ani pred inšpirovaním trestných činov. Po tovarišstve v otcovom periodiku San Francisco Examiner kúpil v roku 1895 New York Morning Journal, ktorý nevyberavo súťažil s Pulitzerovým New York Worldom. Lanáril, kupoval redaktorov, na konkurenciu posielal gangsterov, aby jeho noviny mali o čom písať, organizoval zločiny, ba nepriamo podnecoval vraždy významných amerických činiteľov. V novinárstve používal senzácie, vymyslené udalosti, veľké titulky štilizované ako výrkiky, množstvo obrázkov, kreslených seriálov. Ultrapravicovú politiku, v ktorej nechýbali sympatie k fašizmu, zahmlieval ľúbivými heslami o boji proti spoločenskej nespravodlivosti. Na vrchole moci vlastnil 26 denníkov, ktoré vychádzali v náklade 5 miliónov (takmer 14 percent z celkového nákladu denníkov v USA), pričom nedeľné vydania mali náklad 6,8 miliónov. Jeho majetok sa cenil na 59 miliónov dolárov. Noviny zneužíval na osobné politické ambície. Chvíľu zasadal v Snemovni reprezentatntov, nezískal však kandidatúru na guvernérstvo v New Yorku, ani na prezidentstvo USA. Hearstova kariéra inšpirovala Orsona Wellesa k slávnemu filmu Občan Kane.

 

Joseph Pulitzer

 

Zakladateľ tzv. novej žurnalistiky, spájajúcej honbu za senzáciami s kampaňami proti rôznym spoločenským neduhom (verejnému neporiadku, sociálnym krivdám, monopolistickým tendenciám) a tvorca moderného komerčného denníka amerického veľkomesta. Svoje predstavy uskutočnil v New York Worlde (1860-1931), ktorého náklady sa vyšplhali z 20 tisíc na 600 tisíc. Podľa nárastu nákladov sa zvyšoval počet strán, pričom polovicu zaberala inzercia. Informatívnu funkciu tlače podriadil zárobkovej. V duchu jeho testamentu založili Pulitzerovu cenu a v roku 1912 Fakultu žurnalistiky na newyorskej Kolumbijskej univerzite. Pulizerova cena je ocenením vynikajúcich výsledkov v žurnalistike, umeleckej literatúre a v hudbe. Udeľuje sa každoročne od roku 1917. Získavajú ju noviny za službu verejnosti a redakčné kolektívy za vynikajúce výsledky v spravodajstve, publicistike, komentároch, fotografiách, karikatúre a kritike.

 

 

Springer – kontroluje Bild, Hamburger Abendblatt, Die Welt, Leipziger Volkszeitung a i., magazíny Bild der Frau, Auto-Bild, prorgramové časopisy Funk Uhr a Hörzu, nedeľníky Bild am Sonntag, Welt am Sonntag a i. Podiely v asi 15 komerčných rozhlasoch a v televízii SAT 1.

He founded his own publishing company Axel Springer GmbH in Hamburg in 1946. He published the Hamburger Abendblatt newspaper, preceded by some magazines, including the popular radio and TV programm magazine Hör zu. In 1952, Springer started the publication of the tabloid Bild, becoming the daily newspaper for millions in Germany and an important influence on public opinion.

axel springer- zakladateľ vydavateľskej spoločnosti AXEL SPRINGER AG- vznikla v roku 1946 v Hamburgu, vydáva napr Bild, Die WElt, Hor zu, Hamburger Abendblatt. Začínal v otcovej spoločnosti Hammerich&Lesser-Verlag. Prax získal u Wolffa. Bol lokálnym reportérm pre Bergedorfen Zeitung. Sú po ňom pmenované novinárske školy v Berlíne a Hamburgu.

 

 

Šestáková tlač – La Presse – Emil de Girardin – skorumpovaný, zlý, nemanželské dieťa.

Jeho 1. periodikum = VOLER

Módny časopis

Časopis domácich majstov

Jeho žena písala Parížske kroniky do Siécle

Emil de Girardin –
tvorca modernej francúzsekj tlače
Ako prvý prišiel s myšlienkou využiť cenu tlače a znížit tak príjmi z reklamy.
Stal sa zakladateľm žánru prehľad tlače lebo uverejňoval prísevky z konkurenčných novín a časopisov a to v periodiku Le Voleur (zlodeji)
Založil jeden z prvých ženských časipisov La Mode
Vlastnil aj La Presse, čo bol prvý šestákový denník, kde prispevali Hugo, či Balzac…
Girardin ukázal Francúzom potenciál reklamy
Za jeho éry vznikal tzv. veľká tlač, ktorú chrakterizoval ako “informatívna, zábavná a lacná”

 

HERSANT: Centre-Presse (v departmentoch), 1975 Le Figaro kúpila, 1976 France-Soir, 1978 L’Aurore (porušenie nariadenia, že 1. skupina len 1. denník (2,5 mld. frankov)

 

 

  1. Vývoj boja za slobodu tlače na Slovensku. Najstaršie cirkevné a svetské cenzúrne opatrenia, kontrola tlače v čase Márie Terézie, Jozefa II. a Františka I., tlačový zákon z roku 1848, sloboda tlače v 1. ČSR, boj za slobodu tlače v čase totalitných režimov.

 

1528 – Ferdinand I. Habsburský vydal nariadenie proti šíreniu protestantských tlačí v monarchii.

1546 – 1563– Tridentský koncil vypracoval predpisy o zakázaných publikáciách a cirkevnej cenzúre.

 

 

1753 – Mária Terézia zriadila vo Viedni Dvorskú komisiu pre knižnú cenzúru, čím začala štátna centralizácia cenzúry. Komisia zanikla v roku 1780.

1781 – 11. júna osvietenský panovník Jozef II. vydal liberálny cenzúrny poriadok, čím nastal nebývalý rozvoj novinárstva. Cenzúrnu právomoc v Uhorsku naďalej vykonávala miestodržiteľská rada.

1789 – Jozef II. zaviedol novinový kolok.

1795 – František II. vydal pre monarchiu nový, veľmi prísny, Generálny cenzúrny poriadok, čím zrušil všetky uvoľnenia pre tlač z obdobia vlády Jozefa II. Platil do roku 1848.

1848 – 21. marca zrušenie cenzúry

1848 – 11. júna vstúpil do platnosti nový uhorský tlačový zákon XVIII/1848, ktorý vyžadoval od politických novín vysokú kauciu a prítomnosť vydavateľa v mieste vychádzania novín.

 

 

 

TLAČ A ZÁKON

–       paragraf 113 ústavy  zaručoval slobodu tlače, zhromažďovania a spolčovania

–       zákon 300 / 14.4.1920 – obmedzenia slobody tlače, ktoré mohla v prípade ohrozenia štátu vyhlásiť vláda so súhlasom prezidenta (novelizovaný zákonom 125/1933)

–       tlačový zákon:

a)      v Čechách platil rakúsky tlačový zákon č.6/1863

b)      na Slovensku platil do roku 1950 upravený uhorský tlačový zákon číslo 14/1914

c)      iné úpravy zákonu : 1924 – náhubkový zákon (č.124), 1933 – zákon o ochrane cti alebo Malý tlačový zákon (č.126), 1936 – zákon o pracovnom pomere redaktorov (č.189)

 

 

 

1.5.1948  – ústava formálne zaručila slobodu tlače

  1. 1949 – Nový vydavateľský zákon 94/1948 priniesol úplnú likvidáciu súkromného vydavateľského podnikania. Vytvorila sa sieť účelových vydavateľstiev.
  2. 1950 – 12. decembra bol prijatý nový tlačový zákon, ktorý zavádzal dohľad nad povoľovaním vydávania periodickej tlače, členstvo v Zväze československých novinárov bolo povinné.

 

 

 

–       Ostali samizdatové periodiká

–       Samizdat sa objavil po roku 1948

–       Nemali pravidelnú periodicitu, nemali prepracovanú grafiku, hodnotný obsah, prinášali informácie, ktoré legálna tlač nemohla

  • RODINA CENTRUM KOZMU (1972-1973)
  • NÁBOŽENSTVO A SÚČASTNOSŤ – prvé kresťanské periodikum v samizdate,  založili Čarnogurský, Mikloško, Lauko, opierali sa o tajné hnutie Fatima, dvojmesačník, tlač v Trnávke
  • RODINNÉ SPOLOČENSTVO

–       Svetské samizdatové:

  • VÝBER – zakladateľ Ivan Polanský, prepisy rozhlasových relácií Rádia Slobodná Európa a Hlas Ameriky, prevzaté články z exilových časopisov a domácich samizdatov

–       Liberálne orientované:

  • KONTAKT (31.1.1981 – 1983) – kontakt so spisovateľmi z okruhu Charta ´77, redakcia: Archleb, Budaj, Kalný, Olič, Pastier, Šimečka, prepísanie strán cez indigo, básne a poviedky opozičných a uväznených autorov
  • K – príspevky pod pseudonymami
  • FRAGMENT
  • FRAGMENT – K (1988) – zlúčenie Fragment + K

–       Osobité:

  • BRATISLAVSKÉ LISTY – zakladateľ Čarnogurský, priestor pre slobodnú diskusiu, grafika ako noviny, závažné politické témy

 

  1. Vývoj boja za slobodu tlače v Anglicku, Francúzsku, Nemecku a v USA. Anglicko. Hviezdna komora, boj za slobodu uverejňovať parlmentné spravodjastvo, súčasná situácia. Francúzsko. Deklarácia práv človeka a občana, bod XI., liberálny tlačový zákon z roku 1881, súčasná situácia. Nemecko. Začiatky cirkevnej a svetskej cenzúry, Bismarckov Sozialistengesetz, usmerňovanie tlače v 3. ríši, súčasná situácia. USA. Boj anglických kolónií za nezávislosť, konštituovanie slobody slova G. Washingtonom – 10 dodatkov k ústave, federálna Charta občianskych práv.

 

1487 – Hviezdna komora (do 1641) osobitný súdny dvor, ktorý mal na starosti aj tlačové správy

 

Karol I. – 5. júla 1641 dlhý parlament zrušil Hviezdnu komoru, povolil únik informácií z parlamentu (platilo to 2 roky)

1641 – týždenník informujúci o parlamente – Témy niekolkých rokovaní terajšieho parlamentu – John Thomas a Samuel Pecke

 

 

1665 – zrušili preventívnu cenzúru

 

Kráľovské tlačové komisie- vymenoval ich parlament, návrh dal Haydn Davies za Celoštátny zväz novinárov

–          Prvá – 1947-49-dosiahnutý stupeň koncentrácie nepôsobí proti verejným záujmom (toto zistenie však nebolo reálne pravdivé, monopolizácia pokračovala a za celé obdobie medzi komisiami vznikol len jeden ranník Daily Worker 1930)

–          Druhá – 1961-62- skúmala finančnú základňu tlače- ďalšia koncentrácia nie je žiadúca, žiadala ustanoviť Súd na zlučovanie tlače a prebudovať Všeobecnú tlačovú radu, ukázala uniformitu novín

(Všeobecná tlačová rada vznikla 1953 z podnetu prvej KTK, bola etickým súdom, mala chrániť verejnosť pred zlými praktikami tlače a opačne–>1964- Tlačová rada–>1991- nahradila ju samoregulačná Komisia pre sťažnosti na tlač)

 

-Tretia KTK – zač. 70. rokov-kríza(napr. Beaverbrook zatvoril tlačiarne v Glasgowe)

snažila sa definovať pojmy ako sloboda tlače, upozornila na konglomerátizáciu-zlučovanie mediálnych spoločností s podnikmi z nekomunikačných odvetví a na fakt, že viac inzercie neznamená automaticky väčšie zisky, poznatok 3. KTK: „ Tlač nemožno podriadiť štátnej moci, ale ani ju nechať napospas neregulovaným trhovým silám“

 

 

Novinári v boji za nezávislosť

Bostonské pitie čaju – 342 debien v oceáne. Kolónie prostestujú 30. 11. 1773 – Boston Gazette

 

1776 – 5. virgínsky konvent

12.1. – prijali deklaráciu občianskych práv v podobe charty ich zapojil do ústavy Virgínie 12. júna. V bode 12 je zakotvená SLOBODA TLAČE

2. kontinentálny kongres vo Filadelfii prijal 4.júla 1776 DEKLARÁCIU NEZÁVISLOSTI

 

1787 – máj – Filadelfia – konštitučný konvent

17.9. prijali ústavu Spojených štátov

 

1789 – uzákonilo sa 10 dodatkov

1. dodatok = sloboda prejavu, zhromažďovania

15.12. 1791 – Charta občianskych práv – občianske slobody

 

 

 

Začiatky cenzúry

1486 – 1. nariadenie od arcibiskupa z Mainzu

1487 – vydal nariadenie pápež Innocent VIII.

1501 – pápež Alexander VI. – predbežná cenzúra

1559 – začal sa písať Index zakázaných kníh

 

 

Štátna moc a cenzúra: nové cisárstvo – nová ústava (1871) – článok 4 zabezpečil pre tlač všeobecné právne zákony.

7.5. 1874 – začína platiť liberálny tlačový zákon (zrušenie cenzúry, predbežných povolení, kaucie, kolku, o tlač. priestupkoch rozhodovala porota, zostala povinnosť zverejňovať ofic. komuiké, oznamy a opravy).

Po prijatí Sozialistengesetz (1878) – soc. periodiká odišli do Švajčiarska – do GER sa šírili ilegálne. V čase Kulturkampfu bola prenasledovaná aj katolícka tlač.

 

 

– už 28.2. 1933 prestalo platiť základné právo slobody tlače

– zákon o konfiškácii komunistického majetku z mája 1933 umožnil vyvlastniť komunistické vydavateľstvá, zákon o konfiškácii majetku nepriateľov ľudu z júla 1933 umožnil vyvlastniť vydavateľstvá soc. demokracie.

zákon o redaktoroch (1934) – určoval, že redaktorom môže byť len Nemec zapísaný na prac. listine árijského pôvodu, prednosť mali osoby naklonené NSDAP (pre cirkevné periodiká najprv neplatil, potom aj pre ne). Nacisti striktne oddeľovali úlohu vydavateľa a hlavného redaktora.

– tlač riadená cez Ríšske ministerstvo pre osvetu a propagandu – na jeho čele od marca 1933 J. Goebbels.

 

 

 

25. 8. 1789 – Deklarácia práv človeka a občana

Bod 11. = SLOBODA TLAČE (tlač sa stala 4. veľmocou)

Neobmedzená sloboda bola do leta 1792 (vtedy začína vládnuť Robspiere)

Až do 500 nových periodík

 

29. 7. 1881 – Eugene Lisbonne – najliberálnejší tlačový zákon na svete v tej dobe (beztrestnosť, sloboda publikovania, hlavná zodpovednosť na správcovi (periodikum si ho zvolilo, sloboda vo vzťahu k verejnej moci)

Modifikácia tlač. zákona akurát v 1893 – 1894 kvôli atentátom anarchistov, tresty za šírenie anarchizmu

 

 

Dejiny boja tlače za slobodu vo svete

 

NEMECKO

1486 – prvá cenzúrna komisia

1487, 1501 – pápežské cenzúry, žiadna kniha nemôže vychádzať bez arcibiskupskej cenzúry.

1559 – Index zakázaných kníh, až do 19. storočia. Tridentský koncil, cenzúra predbežná, následná (Pavol IV.)

1521 – Wormský edikt, Karol V. odsúdil zlé knihy a písomnosti, cenzúra

1529 – Speyerský ríšsky list – preventívna cenzúra

1530 – povinné uvádzanie mena tlačiara a miesto tlače

1541 – Regensburg, zákaz tlače, ale nik ho nerešpektoval

1608 – Rudolf II. cenzúra na Frankfurtský knižný veľtrh.

1788 – koniec osvietenského absolutizmu, zostrená cenzúra.

1819 – Karlovarské sankcie, vnútropolitické témy boli zakázané.

1916 – prísna cenzúra

– článok 118 po vojne hovorí o slobode názoru, ale nič o slobode tlače.

1933 – Tlač začalo riadiť centrálne riaditeľstvo propagandy na čele s Josephom Goebbelsom.

1933 – 13. marca vz. Ríšske ministerstvo pre osvetu a propagandu.

1935 – norimberské zákony, arizácia

1935 – neexistujú konfesionálne periodiká, zakázaná umelecká kritika.

1938 – obsah časopisov usmerňuje časopisová služba

– po vojne – sloboda tlače, nesmeli šíriť násilie

1976 – zákon, ktorý mal obmedziť fúziu tače

1956 – Nemecká tlačová rada

1954 – 1976 – koncentrácia tlače

76 – 85 – konsolidácia

1968 – Ústava v NDR, sloboda tlače vrámci marxistických ideológií.

1989 – otvorenie hraníc

 

ANGLICKO

Od 15. storočia – akékoľvek prejavy proti šľachte v novinách mohli byť hocijako trestané až do roku 1887.

1487 – Henrich VII. Hviezdna komora.

1529 – Henrich VIII. udelil prvý patent kráľovskému tlačiarovi Thomasovi Berteletovi.

1556 – kníhkupecké združenie za Márie Tudorovej, kt. kontrolovalo tlačiarstvo za podmienky, že bude dodržiavať ustanovenia Hviezdnej komory.  Začiatok autoritatívneho práva v VB.

1566 – nik nesmie tlačiť bez cirkevného povolenia.

1585 – existovať môžu len vyhradené tlačiarne a okrem Oxfordu a Cambridge len v Londýne. Boli preferované news- letters a news books.

1632 – úplné zostrenie cenzúry, zaniká Weekly news.

1641 –  5. júl, Zrušenie Hviezdnej komory Dlhým parlamentom.

1643 – 17. júl, opäť cenzúra.

1662 – Licenčný zákon, ešte tvrdšia cenzúra (po páde Cromwellovej vlády ju nastolil Karol II. Stuart)

1679 – Obmedzená prísna cenzúra

1680 – opäť cenzúra

1689 – Stuartovci vyhnaní, nastupuje Viliam III. Oranžský, Vyhlásil Deklaráciu práv, vzdal sa práv na vládu a udeľuje slobodu tlače.

1695 – 3. mája, zrušená cenzúra

1712 – štát od tlače požadoval kolok, daň (daň z vedomostí) a papiera.

LIBEL – zverejnenie informácií, kt. hanobia žijúcu osobu. Pravdivé aj nepravdivé. Libel civilný, obchodný, kriminálny, poburujúci, nemorálny, rúhavý).

1771 – Dolná snemovňa dala povolenie na inf. z rokovaní

1775 – Horná snemovňa detto

1831 – majú tam novinári osobitnú novinársku lóžu.

1803 – 1815 Počas napoleonských vojen opäť cenzúra, museli uvádzať povinné údaje (tiráž), registračná povinnosť, kaucia

1819 – náhubkový zákon, prísne novinárske kaucie, novinárky kolok, udávali min. predajnú cenu.

1869 – za Viktórie boli zrušené dane z vedomostí.

1885 – koniec novinového kolku.

– druhá svetová vojna – dobrovoľná cenzúra, neskôr (1940), mohli noviny zakázať okamžite.

1939 – Min. inf. oddelenie pre cenzúru

1947 – 1949 – 1. kráľovská tlačová komisia, skúmala či je koncentrácia tlače, jej závery boli, že nie.

1961 – 1962 – 2. kráľovská tlačová komisia, skúmala výlučne ekonomické faktory vydávania tlače, neposudzovala etické faktory

1964 – Nová tlačová rada

1974 – 1977 – 3. kráľovská tlačová komisia, finančná stránka rozširovania tlače, vlastnícka prepojenosť

 

 

FRANCÚZSKO

Cenzúra tvrdo postihovala žurnalistov, ak písali o vnútorných politických veciach (žiaľ, nemám presné roky, ale určite v 17. a aj 16. storočí…ďalej ??)

1788 – 1789 tlač bojovala o slobodu za podpory meštiactva a šľachty. Zástancom bol Honoré Gabriel Riqueti de Mirabau

1789 – rozpad systému kontroly tlače pod vplyvom verejnosti.

1789 – 1792 absolútna sloboda tlače, stala sa štvrtou veľmocou

1797 –  4. septembra Bartolomejská noc tlače, zrušili 40 periodík (jakobíni).

1800 – Napoleon zakázal 60 zo 73 periodík. Od roku 1815 nastala na 65 rokov opäť cenzúra

1819 – Sevreve zákony – kodifikácia tlač. režimu, tlačové delikty v rukách poroty

1820 – tlačové delikty opäť v rukách trestného súdu

1830 – opäť tlačové delikty v rukách poroty (Júlová monarchia, Orleánska)

1835 – septembrové zákony proti karikatúre, spísaná cenzúra.

1848 – obdobie druhej republiky, úplné zrušenie cenzúry

1851 – opäť cenzúra (druhé cisárstvo, do 1870)

 

AMERIKA

1765 – začiatok revolučnej epochy, kolková daň, daň za inzeráty aj každú stranu.

1766 – zrušenie

1773 – Bostonské pitie čaju

1774 – prvý kontinentálny kongres

1775 – 1783 Vojna za nezávislosť

1776 – 4. júla Deklarácia nezávislosti

1787 – Ústava USA

1789 – Charta občianskych práv – sloboda človeka aj tlače

Libelové právo bolo v USA povolené, len ak hovorili pravdivé informácie.

–          Liberálny prístup k tlači, noviny vychádzali ja v najväčších dierach (New Jersey J )

1917 – cenzúra v novinách, stíhanie za velezradu

– zákon proti špionáži, zákon proti obchodu s nepriateľmi, zákon proti poburovaniu

 

  1. Vývoj a súčastný stav periodickej tlače na Slovensku. Prvé  periodiká, najstaršie slovenské politické noviny, tlačové orgány politických strán a prúdov koncom 19. a v prvej polovici 20. storočia, periodická tlač na Slovensku v čase totalitných  režimov, základné zmeny v periodickej tlači  na Slovensku po roku 1989. Vývoj a súčasný stav rozhlasu a televízie  na Slovensku. Začiatky rozhlasu a televízie na Slovensku. Duálne vysielanie. RTVS. Komerčné/súkromné rozhlasové a televízne stanice v SR.

 

 

BA – už 1 477 Typografia confesionalis.

Prvý tlačiar – pôsobil v Plzni – Mikuláš Štetina. Ako ostatní starí tlačiari používal signety (znaky), medzi inými aj znak slovenského dvojkríža

1 581 – bol preložený Lutherov katechizmus do biblickej češtiny a spevník Tranoscius. Biblická čeština – slovakizovaná čeština.

 

List aj v 16. a 17. Storočí je dôležitý: admin., vojenské, ekonomické účely. Za Habsburgovcov sa zaviedla pošta na Slovensku.

  1. linka: 1528 – z Viedne do Budína
  2. linka: 1530 – z Viedne do BA

Rodina, ktorá budovala poštové linky: Paarovci

BA – Hlavný poštový úrad, za MT sa presídlil do Budína.

 

 

 

  1. periodikum – týždenník Nová Possoniensia 1721 – 1722

malá príloha Sylabus memorum – mesačná príloha N. P.

Tlačiarom bol prvá významná tlačiareň v BA: Ján Pavol Royer (získal právo mešťana a právo mať tlačiareň – prišiel do BA zo Salzburgu)

 

Presburger Zeitung

(Za MT) v nemčine, najdlhšie vychádzajúce 14. Júla 1764 – 25. Augusta 1929

Noviny v Uhorsku:

Dvorsk Berhard von Svieten – presvedčil panovníčku,a by cenzormi mohli byť aj laici (profesori), nielen jezuiti.

V BA – umožnila existenciu 2 tlačiarní v jednom meste. To tak nebolo.

Vydáva ho Ján Michal Landerer – najväčšia tlačiareň v BA. Prišiel do BA z Budína a musel sa stať mešťanom (51) a v 1752 požiadal MT aby preniesla Royove právo na tlačiareň. Royovi potomkovia mu ju predali. A spravil z nej najvýznamnejšiu tlačiareň v Uhorsku (pri Rybnej bráne).

 

Prešpurské noviny

2 x týždenne (utorok, piatok) potom (streda, sobota), 1. Júl 1783 – 30. Jún 1787. Ich vydavateľ je Daniel Tállyai a na začiatku ich tlačil Landerer, po ňom Peter Šimon Weber. D. T. chcel, aby noviny redigoval český novinár, ale nakoniec redaktori: Štefan Leška, Ján Vyskydenský, Štefan Kromp.

 

 

PRONÁRODNÁ TLAČ

A)    NÁRODNÝ PRÚD

–       konzervatívny prúd

  • NÁRODNIE NOVINY

–       tlačový orgán (neustálená periodicita)

–       vydávalo ich konzorcium P.Mudroňa a Kníhtlač.úč.spolok

–       šéfredaktori – Hurban Vajanský,

 

B)    KATOLÍCKY PRÚD (ĽUDOVÝ)

  • KATOLÍCKE NOVINY
  • do roku 1880 ako orgán spolku sv.Vojtecha – potom ich prevzal Martin Kollár

 

C)    LIBERÁLNY PRÚD

–       prúd, ktorý sa najsilnejšie zasadil o spoločnú cestu Slovákov a Čechov

–       slovenskí študenti v Prahe, stúpenci Masaryka a Štefánika, založili spolok Detvan s cieľom informovať českú verejnosť o postavení Slovákov

–       významný predstaviteľ Hodža

–       založili:

  • HLAS (1898-1904)
  • PRÚDY (1909-1914)
  • SLOVENSKÝ DENNÍK (1900-1901)

–       prvý denník v slovenčine

–       redaktor – Hodža, ktorý noviny v roku 1910 obnovil

 

D)    SOCIÁLNODEMOKRATICKÝ PRÚD

  • SLOVENSKÉ ROBOTNÍCKE NOVINY (1904-1907)

–       orgán hnutia

–       významnejší, mesačník, Bratislava

–       jeho pokračovaním:

  • ROBOTNÍCKE NOVINY (1909-1918)

–       Orgán Sociálnodemokratickej strany Uhorska

–       týždenník, r.-Lehotský, Borek

 

 

TLAC POLITICKÝCH STRÁN

  1. HLINKOVA SLOVENSKÁ ĽUDOVÁ STRANA

–       vodca  Andrej Hlinka (od roku 1925 nesie jeho meno) – krídlo umiernených

–       Hlinka stál v roku 1918 pri zrode SLOVENSKÉHO DENNÍKA (redaktor – Hušek)

–       Slov.denník sa preorientoval na agrárnu stranu, pretože redaktor prešiel k agrárnikom

–       Hlinka inicioval vznik:

  • SLOVÁK

–       Najskôr týždenník potom denník

–       V Ružomberku, od roku 1922 redakcia v BA

–       Redaktori – Urban, Sidor, Borin, Nižňanský, Jehlička, Matejov

–       Šéfredaktor – Vojtech Tuka

–       Vydavateľ a majiteľ – Kníhtlačiarenská účastinárska spoločnosť

 

 

  1. AGRÁRNA STRANA

–       Osobnosti – V.Šrobár, Milan Hodža

  • SLOVENSKÝ DENNÍK (1918-1938)

–       Hlavný denník strany

–       Založil Hlinka, krátko po vzniku prešiel k agrárnikom

–       V BA, tlačili Československé podniky tlačiarenské a vydavateľské

 

  • SLOVENSKÁ POLITIKA (4.3.1920-1945)

–       Založil Hodža v Prahe, 1920 presťahované do BA

–       Šéfredaktor – Votruba – urobil z novín prvý slovenský bulvár – šestákový agrárny denník

 

  1. SLOVENSKÁ NÁRODNÁ STRANA

–       Najstaršia slovenská politická strana, ktorá sa orientovala na hospodárske a sociálne problémy – to ju zbližovalo s HSĽS – v r. 1932 vytvorila autonomistický blok

–       Vedúcu úlohu mal Martin Rázus

–       Dve krídla:

a)      Konzervatívne krídlo – Ján Paulíny Tóth – odmietal spoluprácu s HSĽS, priklonenie k agrárnikom

b)      Rázus a ostatní – spolupráca s HSĽS

  • NÁRODNÉ NOVINY

–       Tlačový orgán; Martin, neskôr BA

 

  1. OSTATNÉ OBČIANSKE STRANY

–       Strany s pôsobnosťou v celej republike

a)      ČESKOSLOVENSKÁ NÁRODNÁ DEMOKRACIA

–       Strana veľkokapitálu, zastávala teóriu unitárneho ČS, nepriateľka autonomistov

  • BRATISLAVSKÝ DENNÍK (1919-1921)

–       Periodikum strany na Slovensku

–       Písal po česky

 

b)     ČESKOSLOVENSKÁ STRANA LIDOVÁ

–       Orientovaná kresťansko-sociálne

–       Najaktívnejšou zložkou bolo nitrianske katolícke duchovenstvo združené okolo:

  • KATOLÍCKE NOVINY (1919-1920)

 

c)      ČESKOSLOVENSKÁ SOCIÁLNODEMOKRATICKÁ STRANA

  • ROBOTNÍCKE NOVINY (1919-1938)

d)     KOMUNISTICKÁ STRANA (založená 1921)

–       Princíp diktatúry

  • PRAVDA CHUDOBY

–       Tlačový orgán strany

–       Vznikla v RK, neskôr presťahovaná na Vrútky

–       Od r.1925 ako denník so skráteným názvom PRAVDA

 

  1. PROVLÁDNA TLAČ – TLAČ HSĽS

–       Najväčšia skupina, ktorá získala tlačiarne rozpustených politických strán – získala tlačiareň Novina od agrárnej strany, premenovala na Andrej s filiálkami vo Zvolene a Prešove

–       Vydavateľstvo Lev (v roku 1915 ho založil Hlinka) v roku 1939 premenované na Slovák

–       Gardista prevzal tlačiareň Melantrich

  • SLOVÁK

–       denník

–       Ústredný orgán HSĽS

  • GARDISTA

–       Najradikálnejší denník. Od 1.11.1940 ako denník

–       Orgán hlavného veliteľstva Hlinkovej gardy

–       Najskôr týždenník, nakoniec ako denník

 

  1. NEKONFORMNÁ TLAČ

–       Periodika, ktoré dali najavo opozičný postoj

  • NÁRODNIE NOVINY

SLOVENSKÁ JEDNOTA

 

 

TLAČ

–       Najviac bolo závodných časopisov, potom vedecké, okresné, kultúrne, vnútropolitické a nakoniec zahraničnopolitické.

–       Dogmatizmus –neuspokojivá situácia

  1. TLAČ POLITICKÝCH STRÁN

A)    Strana slovenskej obrody: ĽUD – denník

B)    Strana slobody: SLOBODA – denník

C)    Komunistická strana Slovenska

–       Denníky:

  • PRAVDA – ústredné periodikum
  • ÚJ SZÓ – Maďari
  • RUDÉ PRÁVO – v slovenčine,

–       Týždenníky:

  • NOVÉ SLOVO – oficiálny orgán, pol., kul., hosp.

 

  1. TLAČ SPOLOČENSKÝCH ORGANIZÁCII

A)    ROH

  • PRÁCA – druhý najväčší denník, hosp. a odborárska tematika

–        tlačilo spočiatku:

B)    TLAČ PRE ŽENY

C)    TLAČ PRE DETI

 

Prvé vysielanie – 18. máj 1923

 

Ako sme už spomínali, v Československu sa začalo rozhlasové vysielanie v roku 1923, presne 18. mája 1923.

 

1924 začalo vysielať štúdio v Brne a od roku 1926 aj v Bratislave, v bývalej vládnej budove na Gondovej ulici (Filozofická fakulta UK v Bratislave).

 

1927 začalo vysielať košické štúdio, kde sa pokusne vysielalo už od decembra 1925.

 

V roku 2001 oslávil Slovenský rozhlas 75. narodeniny.  Slovenský rozhlas ako verejnoprávna inštitúcia bol zriadený v máji 1991 a jeho činnosť je vymedzená zákonom Slovenskej národnej rady č. 255/1991 o Slovenskom rozhlase v znení neskorších zmien a doplnkov. Táto činnosť vychádza zo zásady, že SRo je verejnoprávna inštitúcia, ktorá sa za svoju činnosť zodpovedá ľuďom prostredníctvom parlamentu.

 

 

Televízia:

História:

Televízia v bývalom Československu začala vysielať 1. mája 1953. V rokoch 1953-56 tvorila organizačnú súčasť Československého rozhlasu. V roku 1955 k pražskému štúdiu pribudlo televízne štúdio v Ostrave, 1956 (3.11) v Bratislave, 1961 v Brne a 1963 v Košiciach. Od 1. 1. 1958 bola ČST samostatnou organizáciou v rámci Čs. výboru pre rozhlas a televíziu a od 1. 10. 1959 samostatnou ústrednou organizáciou, ktorá priamo podliehala vláde ČSR.

 

Televízia po zmene (1990-1992)

 

Dva smery transformácie

–          vytvoriť nevyhnutné podmienky na zaručenie slobody prejavu a práva na informácie, zrušiť štátny monopol v oblasti médií a vytvoriť právne podmienky pre postupné budovanie duálneho mediálneho systému, v ktorom by popri štátnych, resp. verejnoprávnych médiách pôsobili aj médiá súkromné.

–          Na druhej strane potreba vytvoriť skutočne samostatné a nezávislé slovenské národné mediálne inštitúcie.

 

V máji 1991, teda ešte pred prijatím zákona o rozhlasovom a televíznom vysielaní, Slovenská národná rada prijala zákony o Slovenskom rozhlase a Slovenskej televízii, ktoré ich definovali ako národné, nezávislé, verejnoprávne, informačné, kultúrne a vzdelávacie inštitúcie.

po novembri 1989, sa tak slovenské médiá emancipovali aj národne.

Nástupom súkromných médií stratila STV monopol, do týchto problémov vstupujú aj politické faktory.

 

Súčasnosť

Motto projektu riadenia RTVS: 1.1.2011 vznikla zo zákona RTVS.

 

 

  1. Vznik a súčasný stav novinárskeho školstva a výskumu na Slovensku. Štátne a súkromné vysokoškolské pracoviská na prípravu novinárov v SR. Výskum  NŠÚ, NCMK, odborné periodikum Otázky žurnalistiky.

 

Po druhej svetovej vojne pribudlo do radov žurnalistov mnoho mladých ľudí. Vznikla potreba odbornej vysokoškolskej prípravy
– v roku 1946 vznikla na Vysokej škole politickej a sociálnej v Prahe novinárska fakulta, na ktorej študovali aj Slováci

Novinárska fakulta na Vysokej škole politickej a sociálnej v Prahe pôsobila v rokoch 1946-1950
1952-
študijný odbor novinárstvo na Filozofickej fakulte UK v BA
september 1953- Univerzita Karlova v Prahe  ( odbor novinárstvo pravdepodobne, žiadna fakulta )

Vedecký výskum v oblasti žurnalistiky sa venoval Novinársky študijný ústava od roku 1955 pri zväze novinárov, od 1968 ako samostatná inštitúcia

Otázky novinárstva- zborník od roku 1955, od 1962 ako Otázky žurnalistiky

V roku 1972 v Prahe samostatná Fakulta žurnalistiky na Karlovej univerzite so samostatným Ústavom pre teóriu a prax žurnalistiky

V roku 1960 sa osamostatnila katedra novinárstva v Bratislave, v roku 1975 sa rozšírila na Odbor žurnalistiky FiF UK s katedrami teórie a dejín žurnalistiky, periodickej tlače a agentúrneho spravodajstva, katedrou rozhlasovej a televíznej žurnalistiky a Kabinetom teórie dejín žurnalistiky

Výskum vykonával aj naďalej Novinársky študijný   ústav- od januára 1968 sa odčlenil od Zväzu novinárov a prijal názov Inštitút pre výskum masových komunikačných prostriedkov pri Výskumnom ústave kultúry a verejnej mienky – k pôvodnému názvu Novinársky študijný ústav sa s úspechom vrátil v roku 1976

Katedry žurnalistiky na FiF UK po novembri 89 opustili ideológovia
-v 1992 došlo k zlúčeniu troch katedier, upravili pôsobenie podľa vzoru európskych a amerických žurnalistických vysokých škôl ( a vznikla neidentifikovateľná zmes ničoho a možno malého niečoho )
– v druhej polovici 90. Rokov sa začala žurnalistika, resp. mediálna komunikácia vyučovať na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave, pri Katedre slovenského jazyka a literatúry Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, v Prešove, a od roku 2002/2003 na Katolíckej univerzite v Ružomberku
Mediálny výskum uskutočňoval Novinársky študijný ústav, ktorý vystriedalo Národné centrum mediálnej komunikácie  ( zánik 2000 )

( Otázky žurnalistiky vydáva združenie Mass-Media-Science pri Katedre žurnalistiky FiF UK v Bratislave, dve dvojčísla ročne )

 

 

 

  1. Vývoj a súčasný stav periodickej tlače v USA. Začiatky periodickej tlače, osobnostná éra, éra veľkého obchodu, typológia súčasnej americkej tlače. Vývoj a súčasný stav rozhlasu a televízie v USA. Začiatky rozhlasového a televízneho vysielania  v USA, duálne vysielanie, najvýznamnejšie súčasné rozhlasové a televízne stanice v USA.

 

Benjamin Harris bol 1., čo vydal noviny bez povolenia – 25. 9. 1690 – Public Occurences

 

Bostonské Nové Listy 1704 – vydavateľ John Cambell

 

 

1783 – 1. americký denník – PENSYLVANIA EVENING POST

 

 

16.11. 1801 – New York Evening Post – najstaršie americké vychádzajúce periodikum

Vydával Coleman

 

1833 – šestákový denník New York Sun (predchodca bulváru – senzácie, pikantérie)

Zakladateľ = Benjamin Day

Charles Dana – po Dayovej smrti 1848

Najskôr robil New York Tribune

Vypracoval tzv. desatoro novinárskej etiky pre zamestnancov

 

 

Počiatky žltej žurnalistiky

Koncom 19-tého storočia sa objavuje masová tlač a-

Žltá žurnalistika: Ťažisko z politickej informácie prenáša na vulgárnu zábavu. Charakterizuje ju dynamické zalamovanie, palcové a poschodové titulky, viac ilustrácií… Považuje sa za úpadkový druh novinárstva, lebo sa neriadi etickými princípmi a výber i spracovanie faktov jednostranne podriaďuje komerčným cieľom.

 

 

 

Protipól žltej žurnalistiky

-Ako protipól žltej žurnalistiky existovala seriózna tlač, ktorá sa presadila v meste.

-Jej stelesnením boli New York Times.

 

New York Times:

-Dediči ich predali spoločnosti New Yourk Times Company, kde upadali až kým sa dostali do rúk podnikateľa Adolpha Ochsa. .

-V roku 1901 podpísali dohodu s britskými Times o výmene textov.

-Najväčší rozmach zažil za šéfredaktora Carr Vattel Van Anda, ktorý bol autorom prelomového článku o tragédií Titanicu.

 

Hnutie hnojárov –Muckrakers

-Druhý protipól žltej žurnalistiky zameraný na takzvané hĺbkové spravodajstvo.

-Za názov vďačia prezidentovi Theodorovi Roosveltovi.

-Títo novinári zúrivo odhaľovali všetku spoločenskú nespravodlivosť a tak aj pripravili pôdu pre prijatie príslušných zákonov.

-Objavili sa okolo roku 1903, začali byť vnímaný ako hnutie.

-K významným magazínom patrili Munsey´s Magazine (1889), Cosmopolitan (1886), Argosy (1882), American Magazine a McClure´s Magazine.

 

 

 

 

Éra veľkého obchodu od roku 1900

-Na prelome 19. a 20. storočia sa žurnalistika stáva predmetom podnikania.

-V tomto období zanikajú New York World a New York Sun.

 

 

 

Tabloidy a Džezové novinárstvo

-Tabloidové noviny stavali na vizuálnych prvkoch a pod Džezovými novinami sa rozumeli noviny džezového veku (Jazz Age 20 roky 20. storočia) zamerané na sex zločiny a katastrofy.

 

1.úspešný tabloid:

-Pri jeho založení stál Roebert McCormickJoseph Patterson

-V roku 1919 založili New York Illustrated Daily News, veľa obrázkov a nová štylistická zložka.

 

-Čoskoro začali úspech New York (Illustrated) Daily News napodobňovať aj ostatný.

William Hearst so svojím New York Mirror.

Macfadden – New York Daily Graphic (prezývaný Daily Pornographic!)

 

 

 

  1. The Wall Street Journal
  2. USA Today
  3. The New York Times
  4. Los Angeles Times
  5. The Washington Post

 

Dejiny amerického novinárstva v kocke

 

 

1539 1. prvý tlaèiarsky lis na americkom kontinente v Mexiku
1679 Vznik najstarších novín na americkom kontinente – Gazeta de Mexiko
1690 Pokus o prvý èasopis v Novom Anglicku – Publick ocurences Both Forein and Domestic v Bostone
1704 Boston News-Letter – prvé noviny v anglických kolóniách
1704 Prvý novinový inzerát
1721 New England Courant – prvá moralizujúca revue Jamesa Franklina
1722 Tlaèový proces proti Jamesovi Franklinovi
1735 Tlaèový proces proti Zengerovi
1741 Prvé americké magazíny – Franklinov  General Magazine a Bradfordov American Magazine vo Philadelphií
1765 Zákon o kolkovej dani
1767 John Dickinson vydával Listy pennsilvánskeho farmára
1773 Boston Tee Party zorganizovaná novinami Boston Gazette
1776 Thomas Paine – Zdravý rozum
1783 Pensillvania Post – prvý americký denník
1788 Hamilton, Madison a Jay vydali súbor esejí The Federalist
1789 Desa dodatkov ústavy, prvý hovorí o slobode slova („Kongras nesmie vydáva zákony obmedzujúce slobodu slova alebo tlaèe.“)
1789 Vznik vedúceho straníckeho orgánu Hamiltonových federalistov – Gazette of the United States
1791 Vznik vedúceho straníckeho orgánu Jeffersonových republikánov- National Gazette
1798 Vyfdanie štyroch zákonov cudzineckých a proti poburovaniu Allien and Sedition Acts
1825 Denník New York Daily Advertiser využil ako prvý v USA vynález rýchlolisu
1830 Cent – prvý pokus o šestákové noviny v USA
1832 Samuel Morse vynašiel telegraf
1833 Knicker-Bocker – prvý všeobecne populárny mesaèník
1833 New York Sun – šestákový denník zaèal vydáva Benjamin Hanry Day
1835 James Gordon Bennet zaèal vydáva denník New York Herald
1838 Bennet zaviedol ako prvý pre svoje noviny korešpondentov z Európy
1844 Baltimorské noviny Patriot využili prvýkrát pre svoje spravodajstvo telegraf
1848 Vznik prvej tlaèovej agentúry – Associated Press
1851 Henry Raymond založil The New York Times
1851 Prvý ve¾ký obrázkový týždenník v Bostone – Pictorial Drawing -Room Companion
1860 Greelyho New York Weekly Tribune dosiahla náklad rekordných 200,000  výtlaèkov
1869 Dokonèenie transkontinentálnej železnice
1876 Prvý model písacieho stroja – firma Eliphalet Remington
1876 Telefón – Alexander Graham Bell
1877 Bell inštaloval Telefón novinám v Saleme ako prvým
1879 Thomas Edison rozsvietil prvú elektrickú žiarovku
1883 Joseph Pullitzer kúpil New York World a zaèal éru tzv. masovej žurnalistiky
1895 William Hearst kúpil New York Morning Journal a zaèal boj s Pullitzerovým New York Worldom
1895 Vznik prvej novinovej reaze – Scrips-McRae League of Newspapers
1896 Prvé comics strips v New York Worde – Outcaultov The Yellow Kid
1903 Tretie èíslo McClure´s Magazine prinieslo tri texty (Ida Tarbellová – Dejiny Standart Oil Company, Steffens – Hanba Mineapolisu, Baker – právo na prácu), ktrými sa zaèalo hnutie kydaèov hnoja – Muckrakerov
1907 Scripps založil tlaèovú agentúru United Press Association
1908 Na Missourskej univerzite otvorili prvú žurnalistickú školu
1909 Hearst vytvoril tlaèovú agentúru International News Service
 

1912

 

Federálny zákon, pod¾a ktorého všetko uverejnené za peniaze malo by oznaèené INZERÁT

1913 Prezident Wilson zaviedol v Bielom dome tlaèové konferencie
1914 Vznikol Úrad na overovanie nákladov
23.8.1914 New York Times publikoval úplnú korešpondenciu, ktorá viedla Ve¾kú Britániu, ktorá viedla ve¾kú Britániu k vypovedaniu vojny Nemecku a NY Times tak zaèali tradíciu uverejòovania významných dokumentov svetovej politiky v celku, za èo v roku 1918 získali Pulitzerovu cenu
1917 USA vstúpili do politiky a prezident Willson ustanovil Výbor verejných informácií s Georgeom Creelom na èele, ktorý propagoval americkú politiku v 1. sv. vojne
1919 McCormick a Patterson založili prvý tabloid v New Yorku – Illustrated Daily News
1920 V Pitsburgu vznikla prvá rozhlasová stanica KDKA, do roku 1927 vznikli hlavné rozhlasové siete
1922 De Witt Wallace s manželkou vydali prvý výstrižkový èasopis – Reader´s Digest
1923 Luce a Hadden založili spravodajský èasopis TIME, èím rozšírili typológiu èasopisectva o nový druh
1930 Luce založil obchodný èasopis Fortune
1933 Vznik amerického odborového novinárskeho zväzu – Združenie amerických novinárov, ktorý v roku 1936 vstúpil do Americkej federácie práce
1933 Zaèal vychádza spravodajský magazín NEWSWEEK
1934 Federálny zákon o komunikáciách, ktorý potvrdil nadvládu komerèného rozhlasového vysielania a prezidentovi umožnil použi rozhlas v èase výnimoèného stavu
1935 Po smrti Ochsa prevzal New York Times Sulzberger, ktorý odstránil jeho statickú grafickú úpravu
1936 Luce založil obrázkový èasopis LIFE
1939 Prvé pokusné televízne vysielanie v New Yorku spoloènosti RCA, CBS a Allen B. Du Mont´s.
1940 vyšlo prvé èíslo liberálneho newyorského tabloidu PM, ktorý neuverejòoval inzerciu. Zanikol v roku 1948.
1941 Vedúcim vydanie The Wall Street Jounal sa stal Kilgore a prebudoval ho na všeobecnopolitické periodikum, ktoré venuje zvýšenú pozornos financiám a ekonomike.
1941 Vznik cenzorského úradu
1942 Úrad vojnových informácií, ktorý robil vojnovú propagandu
1943 Vznikla Komisia o slobode tlaèe, ktorá publikovala vyhlásenie Slobodná a zodpovedná tlaè – najlepšia vec.
1951 Zomrel William Hearst
1961 Zaèala vychádza vedecká revue o problematike žurnalistiky a masovej komunikácie – Columbia Journalism Review
1967 Zanikol denník New York World Journal Tribune,
1967 Kongres schválil zákon, ktorým vznikla spoloènos verejnoprávneho vysielania à duálny systém
1971 New York Times a Washington Post, publikovali pentagónske listy o vzniku vojny vo Vietname, za ktoré sa s nimi vláda súdila a dostali Pulitzerovu cenu.
1973 Pod¾a vzoru Britskej tlaèovej rady vznikol novinársky etický súd – Celoštátna rada spravodajstva
1982 Gannet Corporation – USA today

 

 

  1. Vývoj a súčasný stav vydavateľskej sféry na Slovensku. Od súkromných osôb, ako napr. Ján Michal Landerer, František August Patzko, Daniel Tállyai, cez spolky ako Spolok sv. Vojtecha, Živena, Tranoscius, vydavateľstvá Lev a Melantrich, tlačový kombinát Pravda, až po moderné vydavateľské spoločnosti Ringier Slovakia, Petit Press, Spoločnosť 7 Plus, Perex, Ecopress, a. s. Transparentnosť vlastníctva masových médií.

 

  1. periodikum – týždenník Nová Possoniensia 1721 – 1722

malá príloha Sylabus memorum – mesačná príloha N. P.

Tlačiarom bol prvá významná tlačiareň v BA: Ján Pavol Royer (získal právo mešťana a právo mať tlačiareň – prišiel do BA zo Salzburgu)

 

 

Pressburg Zeitung Vydáva ho Ján Michal Landerer – najväčšia tlačiareň v BA. Prišiel do BA z Budína a musel sa stať mešťanom (51) a v 1752 požiadal MT aby preniesla Royove právo na tlačiareň. Royovi potomkovia mu ju predali. A spravil z nej najvýznamnejšiu tlačiareň v Uhorsku (pri Rybnej bráne). Potom vznikla tá an Šafku. Bol povzdvihnutý do šľachtického stavu od J II.

Vydával knihy a až 1764 začal vydávať noviny.

 

 

Na sklonku života MT dala privilégium vychádzať ďalším novinám

1770 – sa na ňu obrátil Franz August Patzko, ktorý požiadal o ďalšiu tlačiareň v BA

1771 – začala pôsobiť jeho tlačiareň

1779 – podal žiadosť o noviny v maďarčine, to bolo 1. Osobitné povolenie na vydávanie novín

1780 – 1788 – začali vychádzať noviny – Magyár hirmondó

 

 

Prešpurské noviny – 2 x týždenne (utorok, piatok) potom (streda, sobota), 1. Júl 1783 – 30. Jún 1787. Ich vydavateľ je Daniel Tállyai a na začiatku ich tlačil Landerer,

 

 

  • 1869, Trnava – spolok sv.Vojtecha – po zatvorení MS prevzal jej úlohu – Kultúra, Katolícke noviny, Duchovný pastier
  • 1869, Martin – spolok Živena – Živena
  • 1883, Nitra – spolok Femke – kurzy maďarčiny pre Slovákov
  • 1898, LM – spolok Tranoscius – evanjelici, náboženská spisba v slovenskom jazyku: EVANJELICKÝ POSOL SPOD TATIER
  • 1882, ,Praha – spolok Detvan

 

 

–       Vydavateľstvo Lev (v roku 1915 ho založil Hlinka) v roku 1939 premenované na Slovák

–       Gardista prevzal tlačiareň Melantrich

 

 

–       Súkromný sektor nahradila sieť vydavateľstiev

  • Pravda (1945, od r. 1967 súčasť tlačového kombinátu KSS),

 

 

–       Vydavatelia:

  • PETIT PRESS
  • RINGIER
  • SPOLOČNOSŤ 7 PLUS
  • PEREX
  • ECOPRESS
  • VYDAVATEĽSTVO ŽIVENA

 

  1. Vývoj a súčasný stav vydavateľskej sféry v Anglicku, Francúzsku, Nemecku, USA. Od rodinných podnikov, cez prvé akciové spoločnosti, po najvýznamnejšie súčasné národné a nadnárodné multimediálne koncerny. Problematika koncentrácie masmédií a antikoncentračné opatrenia.

 

 

1717 – Viliam King – EXAMINER

VK = 1. anglický vydavate+ moderného typu = noviny vydával, ale nikdy neprispieval

 

Nástup akciových spoločností namiesto rodinného podniku:

1894- Amalgamated Press–>Harmsworth Brothers.- vydavateľstvo pre nenovinové per.(Vogue, Marylin, Home Chats, Answers…)

1905- Associated Newspapers– vyd, pre Daily Mail, Daily Mirror, Weekly Dispatch, Evening News, The Observer a iné jeho perlesov

1909- Imperial Paper Mills- jeho papierenská spol.

Budoval vertikálny aj horizontálny monopol

 

VOJNA MAGNÁTOV

– skupina bratov Berryovcov (lord Camrose a Kemsley) vs. Lord Rothermere- boj o čitateľa v Bristole a Newcastli

Rothermere 14 (Daily Mail, Daily Mirror, Daily Sketch, Sunday Mirror, Illustrated Sunday Herald, Weekly Dispatch, Evening News, Evening Standard…)

Berryovci (Allied Newspapers)– 26 titulov (Daily Telegraph, od 1919 Financial Times)

 

2 vydavateľské giganty:

Thomson Organization

vydávali The Times, The Scotsman, The Sunday Times…

Lord Thomson domyslel funkciu inzerátu v komerčných novinách.

International Publishing Corporation (Cecil H. King)

Daily Mirror, Sunday mirror, People, The Sun, rozhlas, TV, polygrafia

 

-Koncentráciu tlače urýchľoval rast dvoch najväčších novinových reťazíHearstovej (16 novín) a Scrippsovo – Howardovej (15 novín).

 

Novinové reťazce

-Okolo roku 1930 sa osobnostná žurnalistika vytráca úplne. Tlač prestáva byť stranícka a v súdnej praxi sa stihla presadiť jej sloboda.

-Pre koncentráciu a monopolizáciu sú typické novinové reťazce – Chain of Paper, ktoré začali vznikať na prelome 19. a 20. storočia.

1. novinovú reťaz založili bratia Scrippsovci,

 

 

  1. významné vydavateľstvo = COTTA

Algemeine Zeitung – časté sťahovanie, nakoniec v Augsburgu – Augsburgen Algemeine Zeitung

 

Du Mond Schauberg – rodiné vydavateľstvo

Kolín – Kölner Zeitung – neskôr Kölnische Z. – kresťansky orentované

1835 – vznikol Bertelsman – mesto Gütersloch, Kristian Bertelsman

 

III. tlač pre masy:

. Tlač pre masy mali 3 vydavateľstvá, konkurovali si, zakladali nové tituly a tlačili aj knihy:

Ullstein – denníky Berliner Zeitung, Berliner Abendpost, Berliner Zeitung am Mittag (bulvárny), týždenník Berliner Illustrierte, provinčné periodiká 

Mosse – o.i. liberálny denník Berliner Tageblatt, ľudový denník Berliner Morgen-Zeitung.

Scherl – denníky Berliner Lokal-Anzeiger, Berliner Abdenzeitung, Der Tag, Die Stunde

 

 

Koncentrácia tlače: vydavateľstvá pri vzniku republiky stále rodinné podniky. Veľké tlačové skupiny pohltili malé vydavateľstvá, vytvárajú reťaze periodík, podnikajú s knihami, reklamou, papierom, s distribúciou, filmom.

a) Ullsteinova skupina – liberálna, najväčšia európska tlačová skupina (v rokoch Weimarskej r.). O.i. produkovali filmy, vlastnili informačnú agentúru, viedol ju syn zakladateľa. Elitné periodikum Vossiche Zeitung. Podpora cez ľudové denníky – Berliner Morgenpost, BZ am Mittag či Berliner Abendpost.

b) Mosseho skupina – postavenie z cisárstva stratila, liberálna, denníky Berliner Tageblatt, Berliner Volkszeitung. Liberáli sa koncentrovali aj v ďalších vydavateľstvách – Frankfurter Druckerei, Der Deutsche Provinyverlag či v koncerne Otta Wolfa (Kölnische Zeitung, Stresemannov Die Zeit).

c) koncern Huga Stinnesa – podporoval extrémne pravicovú Nemeckú nacionálnu ľudovú stranu, od r. 1916 získal asi 200 periodík, 1924 skrachoval jeho dedičstvo prešlo do Hugenbergovho koncernu

d) koncern Alfréda Hugenberga – Hugenberg bol pangermanista, bývalý riaditeľ Kruppových závodov, vytvoril multimediálnu tlačovú skupinu.

– pred vojnou získal Berliner Lokal Anzeiger,

– počas vojny prevzal Scherlovo vydavateľstvo.

 

Tlačové skupiny: najvýznamnejšia mediálna skupina začiatkom 21. storočia v Nemecku i na svete: Bertelsmann (vydavateľstvo, knihy, hudba, film, informatika). Dcérska spoločnosť: Gruner + Jahr – vykonávala aktivity v oblasti tlače (magazíny Brigite, Géo, Stern… 5 denníkov, napr. Berliner Zeitung, podiely v Spiegeli.)

Springer – kontroluje Bild, Hamburger Abendblatt, Die Welt, Leipziger Volkszeitung a i., magazíny Bild der Frau, Auto-Bild, prorgramové časopisy Funk Uhr a Hörzu, nedeľníky Bild am Sonntag, Welt am Sonntag a i. Podiely v asi 15 komerčných rozhlasoch a v televízii SAT 1.

Skupina Lea Kircha – podiely v skupine Springer, kontrolovala SAT 1, Pro 7, DSF, Kabel 1, súkr. stanicu Premiere a ďalšie. V lokálnej stanici TV München bol od r. 1999 jej spoločníkom R. Murdoch. Prišlo k reorganizácii skupiny.

Skupina Burda – magazínová tlač ako Bunte a Freundin, pre nové nemecké spolkové krajiny Super-Illu a Focus. Aktivity v zahraničí.

Skupina Henricha Bauera – oblasť ľudovej magazínovej tlače, periodiká Bravo, Das Neue Blatt, Maxi, Neue Revue, Tina…. Vlastnili aj rozhlasové stanice.

 

.

 

 

Cotyho tlač: Francois Spoturno (Coty) bohatý korzický výrobca voňaviek, založenie skupiny pre jeho polit. úmysly: kúpil (1922) Le Figaro a zlúčil ho aj s Le Gaulois, od r. 1925 začal vydávať L’Ami du peuple s cenou 10 centimov za kus (ostatné stáli 25 centimov) –>konflikt s Messageries Hachette a s Havasom, nemal vyhranenú politickú líniu, hospodárska kríza ho zruinovala (skupina padla r. 1933, 1934 Coty zomiera); Le Figarov rukách Luciena Romera a Pierra Brissona sa postupne rozbehol

 

Prouvostova (najmä magazínová) tlač: Jean Prouvost – textilný fabrikant, najväčší úspech v medzivojnovej tlačenej žurnalistike, spolu s cukrovarníkom Beghinom kúpil: Paris Midi (1924), Paris-Soir (1930) – spolu s mladými žurnalistami ho zmenil na ilustrovaný týždenník (náklad až 1,8 mil. ks) boli tam ilustrácie, prehľadné zalamovanie, titulky, good reportáže, Match – informačný magazín (získal ho r. 1938), Marie-Claire pre ženy

 

 

Veľké tlačové skupiny: 

HACHETTE (ANNO 1862): v60. a 70.rokoch najvýznam. tlač. skupina vo Fr.; mala France-Soir (predala ho R. HERSANTOVI), ďalej mala Journal de Dimanche, Le Journal de Mickey, Historia, Medecine pour tous, orientácia aj na knihy, platne, tlač(1981 obrat 7,8 mld. Frankov).

PROUVOST: Jean Prouvost — >mali periodiká: Paris-Match, Marie-Claire, Télé 7 Jours, chvíľu aj Le Figaro (predali ho HERSANTOVI), znižovanie (1981 obrat 345, 8 mil. frankov)

AMAURY: E. Amaury –> (ANNO 1944) Le Parisien libéré, France Football, Marie-France.. Otrasom boli dedičské spory po smrti Amauryho a Bellangera (1977 a ‘78) / obrat 773 mil. fr (1981)

HERSANT: Centre-Presse (v departmentoch), 1975 Le Figaro kúpila, 1976 France-Soir, 1978 L’Aurore (porušenie nariadenia, že 1. skupina len 1. denník (2,5 mld. frankov)

 

7 Definícia komunikácie podľa psychologických teórii

Rétorické aspekty komunikovania obsahov. Faktory ovplyvňujúce mediálne účinky. Recipient ako osobnosť i ako súčasť publika. Publikum, typy publika (McQuail).

 

Definícia komunikácie podľa psychologických teórií. Komunikácia – v zmysle reakcia na podnet vo vopred stanovenej sústave znakov – sa považuje za sociálnu náplň života. Z psychologického hľadiska patrí medzi vyššie potreby spojené s uspokojeným ľudským bytím. Potrebujeme získavať informácie a druhých informovať. Ale komunikujeme aj preto, aby sme naplnili ďalšie potreby: sociálneho kontaktu, spolupatričnosti, potrebu blízkosti k druhým. Taktiež sa komunikáciou realizujeme (prejavujeme identitu).

 

Komunikácia sa vyznačuje syntaxou – štruktúra, forma, miera zrozumiteľnosti, sémantickou stránkou – obsah slov a ich viacmenej individuálne ponímanom význame a pragmatickou stránkou – účelom a dopadom.

 

Štyri najzastupovanejšie pohľady na komunikáciu:

1. nástroj k vykonávaniu vplyvu (persuazívna funkcia) – ovplyvňujeme druhých

2. prostriedok realizácie (sebaprezentačná funkcia) – ukazujeme, akí sme

3. tvorba významov a predstáv o svete (konotačno-denotačná funkcia) – na základe výberu komunikačných prostriedkov (slovosled, formát filmového záberu, typ rozhlasového džinglu) dávame veciam a javom význam

4. spôsob sociálnej adaptácie – bez komunikácie by sme v sociálnom svete neprežili

 

Rétorické aspekty komunikovania. Existujú modality jazykové a nejazykové.

 

Jazykové spôsoby komunikovania: (1) lingvistické lexikálne – rétorické, (2) lingvistické ďalšie: kladenie dôrazu na slová, voľba štýlu reči, (3) paralingvistické – zvuky a (4) paralingvistické – posadenie hlasu.

 

Nejazykové spôsoby komunikovania: (1) pohyby a postoje tela, (2) haptika – dotýkanie sa, (3) pachová komunikácia, (4) proxemická komunikácia – vzdialenosť od partnera, (5) oblečením, priestorom, atď.

 

Vybrané rétorické aspekty:

 

1. anglicizmy vo vyjadrovaní – vyvolávanie dojmu, že sa v téme orientujeme na svetovej úrovni, že sme „profesionáli“. Pôsobia ako prostriedok kastovania – vytvárajú vrstvu tých, ktorí rozumejú a zhoršujú prístup k informáciam tým, ktorí anglicky nerozumejú.

 

2. redundantné vyjadrovanie – opakovanie slov, polovičných segmentov a celých viet. Dôvody: komunikátor ešte len formuje myšlienku, získava čas, kamuflujú tak nevedomosť, zdôrazňujú opakované slovo.

 

3. pretvárka ako komunikačná zručnosť – príklad na slovách „normalizácia“ (radikalizácia pomerov v ČSSR po Pražskej jari) a „misia“ (v médiách sa nekonkretizuje vojenská úloha – napr. bombardovanie). Označovanie má veľký vplyv na sociálnu realitu, na čo poukázal už žurnalista G. Orwell v románe 1984 (umelý jazyk newspeak).

 

Faktory ovplyvňujúce mediálne účinky.

 

1. mediálny produkt (obsah a forma) – obsah podľa McNaira: kultúrny status výpovede, kvalita informácií (relevancia, presnosť, transparentnosť, vecnosť, vyváženosť, rôznorodosť, aktuálnosť a zrozumiteľnosť) a forma (rámcovanie): emotívne, katastrofické, konfliktné a etické. Forma = žánre.

 

2. osobnosť sprostredkovateľa mediálneho produktu – dôveryhodnosť komunikátora podľa Kunczika ovplyvňuje odbornosť (predpoklad, že dokáže poskytovať relevantné informácie) a dôveru (očakávanie, že bude hovoriť pravdu).

 

3. osobnosť príjemcu – vlastnosti, záujmy, potreby (informačná a relaxačná), hodnoty, funkcie

 

4. situačné faktory – tzv. kontextové modality – aktivity pri sledovaní, miesto príjmu, izolovaný/skupinový príjem

 

5. čas venovaný médiám – najmä predmet výskumu detí a mládeže – podľa Holinu (1978-99) sledovali mladí médiá 38 hodín týždenne, v ČR okolo 2002 bolo sledovanie TV tretia najčastejšia aktivita mladých (po spánku a škole), na SR došlo v 2009 k presunu od klasických médií k internetu.

 

Recipient ako osobnosť i súčasť publika. Na prijímaní obsahov masovej komunikácie sa podieľajú všetky prvky osobnosti – sú aktívne a vzájomne podmienené. Psychologickú problematiku recipienta možno rozdeliť na tri okruhy:

 

A. recipient ako osobnosť – sem patria prvky štruktúry osobnosti, ktoré sa prejavujú vo vzťahu k masovej komunikácii: pohlavie, vek, rola, sociálne postavenie; vrodené dispozície a obmedzenia; vnímanie, chápanie, poznanie; predstava a fantázia; emócie, city, nálady; myslenie, reč, pamäť; vzdelanie, inteligencia; etc.

 

B. recipient ako člen skupiny – (1) skupina pomocou noriem, hodnôt, cieľov, morálky a prostredníctvom procesov ako vzdelávanie, výchova a socializácia vopred určuje rozvoj a zameranie osobnosti a tým aj vzťah jednotlivca k masovej komunikácii a (2) skupina aj priamo zasahuje do procesu masovej komunikácie, tj. skupinové vzťahy pôsobia ako kanály, ktorými sa mediálne obsahy dostávajú k jednotlivcom, ktorí ich neprijali z médií (príklad: Janko Hraško nepozerá televízne noviny, ale vie o streľcovi v Toussonde, lebo o tom hovorili kamaráti) a pôsobia ako zdroj sociálneho tlaku, ktorý zasahuje do procesu rozhodovania jednotlivcov o prijatí alebo odmietnutí podnetov masovej komunikácie (príklad: Janko Hraško nechce pozerať Farmu, lebo to považuje za mediálny produkt nenapĺňajúci jeho očakávania, ale keďže nemá s kamarátmi veľa tém na konverzáciu a kamaráti pozerajú Farmu, zapne si ju aj on)

 

C. vzťah recipienta k jednotlivým faktorom masovej komunikácie – je zohľadňovaný v troch úrovniach. (1) vzťah recipienta ku komunikátorovi – racionálna stránka vzťahu (vierohodnosť, autorita, emocionálna stránka (atraktívnosť, komunikátor ako idol, objekt identifikácie) a vnímanie komunikátora ako blízkeho človeka (priateľ, známy), (2) vzťah recipienta k médiám – sledovanosť, preferencie, vierohodnosť, rozdielny spôsob príjmu a (3) vzťah recipienta k mediálnym obsahom – faktory podmieňujúce príjem obsahov, ich duševné spracovanie, ich zapamätanie a ich účinky.

 

Publikum. Vzniká dvomi spôsobmi (McQuail): (1) mediálna produkcia reaguje na požiadavky obce či istého segmentu spoločnosti alebo (2) médiá prichádzajú s ponukou, na ktorú ľudia reagujú a tak sa stávajú publikom. Typy publika podľa McQuaila:

 

A. sociálna skupina so spoločnými záujmami a cieľmi – tzv. verejnosť, najangažovanejší typ

B. skupiny na základe osobných potrieb (napr potreba vzdelávania)

C. skupina s podobným vkusom – nestabilné publikum (končí spolu so seriálom, etc)

D. skupina okolo konkrétneho média – vernosť značke

 

08 Recipient a komunikačný partner mediálneho produktu; moderátor ako hlavná postava. Moderátor ako súčasť mediálnej komunikácie. Moderátor a komunikácia v pracovnej skupine. Postoje moderátora ako tendencie reagovať na ľudí. Osobnosť moderátora. Jeho komunikácia v politickom diskurze.

 

Komunikátor v masovej komunikácii je osoba alebo skupina osôb, ktorá sa zúčastňuje na produkcii verejných prejavov šírených prostriedkami masovej komunikácie. Dosah a smerovanie prejavu komunikátora je predurčený jeho psychikou a predstavou o sebe a svojich schopnostiach. V masovej komunikácii sa pomocou analýzy prejavov komunikátora skúma jeho hodnotový systém. Osobnosť komunikátora, jeho štýl, priania a emocionálny stav sa podriaďujú vytýčenému cieľu.

 

Komunikátor je nadradený pojmu moderátor, ktorý je jeho podmnožinou. Moderátora v masovej komunikácii vnímame ako osobnosť, ktorá sa v súčinnosti s ostatnými zložkami masového média zúčastňuje na masovej komunikácii.

 

Moderátor ako súčasť mediálnej komunikácie. Vnímame ho ako osobnosť, ktorá zastupuje v danom komunikáte vysielací kanál – televíziu, v rámci nej a v jej záujme “komunikuje” s recipientom (divákom).

 

Masová komunikácia je proces, kde materiál určený spočiatku na krátkodobé použitie produkuje formálna organizácia používajúca vyspelú technológiu s pomocou rôznych mediačných techník, ktoré sú k dispozícii veľkému počtu príjemcov naraz (disperzné publikum, anonymné pre masového komunikátora) a to verejne, bez obmedzenia prístupu a jednosmerne. Tj. komunikátor a recipient si nemôžu vymeniť svoje postavenie a z toho vyplývajúci asymetrický vzťah v prospech komunikátora s absenciou spätnej väzby, s určitou periodicitou produkcie, ktorá je ponúkaná priebežne.

 

Moderátor v pracovnej skupine. Efektívna komunikácia moderátora je založená na presných, zrozumiteľných, obsahovo výstižných – dostatočných a spoľahlivých informáciách. Moderátor musí dodržať a rešpektovať sieť formálnej komunikácie vo svojej pracovnej skupine. Štruktúra pracovnej skupiny jednoznačne určuje, kto a komu poskytuje pracovnej informácie. Moderátor spolupracuje s redaktorom a dramaturgom zodpovedným za obsah daného komunikátu. Ak dramaturg alebo redaktor jasne a zrozumiteľne neinformuje moderátora o obsahových zámeroch, efektívna komunikácia moderátora bude narušená. Nie je možné vyčleniť neformálnu komunikáciu medzi spolupracovníkmi, je dokonca vítaná.

 

Pre moderátora je dôležité zladenie formálnej a neformálnej komunikácie z hľadiska času, obsahu a charakteru. Dvojsmernosť informácie v rovine formálnej a neformálnej je nutná. V prípade používania jednosmernej informácie smerom k ostatným členom pracovnej skupiny táto informácia pôsobí autokraticky a ostatní členovia pracovnej skupiny nemajú záujem poskytovať moderátorovi spätnú väzbu – čo nedáva ostatným členom možnosť na aktívnu účasť v procese komunikácie.

 

Moderátor v procese masovej komunikácie je aj mienkotvoronou osobnosťou, ale v pracovnej skupine má akceptovať možnosť výmeny rolí, tj byť v úlohe komunikátora (hovoriaceho), ale aj komunikanta (počúvajúceho).

 

Pôsobnosť pracovnej skupiny je podmienená kooperáciou členov skupiny za účelom vytvorenia komunikátu (mediálny produkt). Kvalitu a priebeh spolupráce predurčujú nasledujúce faktory:

 

1. situačné faktory – zloženie redakcie, interpersonálne vzťahy, ujasnenosť cieľov pri tvorbe obsahu komunikátu pomáhajú spolupráci s moderátorom

2. úlohové faktory – charakter úlohy, jej zložitosť a význam pre členov sa viažu na spoluprácu s moderátorom

3. osobnostné faktory – potreba spolupráce pre moderátora vyplýva z potreby začlenenia, spolupatričnosti a uznania jeho profesionálnych a osobnostných schopností

 

 

Moderátor v komunikácii s pracovnou skupinou argumentuje za seba a v komunikácii s komunikačnými partnermi televízneho komunikátu argumentuje aj za ostatné zložky pracovnej skupiny.

 

Schopnosti moderátora, aktivita pri plnení úloh, osobná angažovanosť, investícia do úloh skupiny a schopnosť a ochota kooperovať vplývajú na jeho schopnosť presvedčiť pracovnú skupinu, aby ostatní členovia akceptovali jeho pozíciu. Moderátor ako člen pracovej skupiny presvedčí o svojej role vtedy, ak dodáva a vyhľadáva témy komunikácie pre pracovnú skupinu a svojimi informáciami, faktami a názormi je kompetentný na túto rolu. Moderátor, ktorý svojím vysokým statusom presvedčil pracovnú skupinu o svojej kompetencii, poskytne ostatným členom pozitívnu aj negatívnu spätnú väzbu, môže hodnotiť rozhodnutia pracovnej skupiny a svojím správaním ju presvedčiť, že jeho rolou je povzbudiť a harmonizovať ostatných členov.

 

Moderátor je osobnosť, ktorá prezentuje recipientom výsledok práce kolektívu spolupracovníkov a spoluautorov daného komunikátu. Medzi najdôležitejšie patria sociálne schopnosti moderátora (schopnosť poznávať iných, komunikovať, asertivity, presviedčania a získavania, schopnosť počúvať a klásť otázky). Tieto schopnosti používa moderátor (1) v organizácii, pre ktorú pracuje, (2) v prípravnej časti (komunikácia s pracovnou skupinou), (3) realizačnej časti (s komunikačnými partnermi) a (4) bezprostredne počas televízneho komunikátu pôsobí na recipienta.

 

Za najúčinnejšie osobnostné vlastnosti sa pokladá úprimnosť, atraktívnosť a sila vyjadrenia súvisiaca s jeho emotívnymi, kognitívnymi, autoritatívnymi a etickými vlastnosťami.

 

Moderátor v politickom diskurze (definovaným ako confrontainment – pobavenie z kontroverzie) uvádza divákov do kontextu, potom vyzýva hosťa, aby sa k problému vyjadril. Rozhovor je riadený práve moderátorom, ktorý je v jeho strede. Mal by sa venovať len otázkam, ktoré chápeme v zmysle „žiadosti o poskytnutie informácie“. Mal by udržiavať pozíciu formálnej neutrality voči postojom hosťa. Nevystupuje sám za seba, ale za divákov. Má právo a povinnosť odchylný akt zo strany hostí sankcionovať a vracať interview do inštitucionálneho rámca.

 

Moderátor v politickom diskurze často čelí vyhýbavým odpovediam. Jeho špecifikom je funkcia reformulátora odpovedí za účelom získania jasnejšej reakcie. Reformulácie môžu byť kooperatívne alebo provokatívne. Primárnou úlohou reformulácie je sumarizácia odpovede, sekundárnou vyvolanie ďalšej diskusie.

 

 

 

09 Komukátor a médium – sociálno-psychologické aspekty jazyka a reči. Obranné postoje v komunikácii.

 

Každé médium má svoje technické danosti, súvisia s ním jeho špecifické možnosti a limity, ktoré musí komunikátor vo svojej práci poznať a zohľadňovať. To sa týka rovnakou mierou obsahu i formy mediýlneho produktu. Médium predpisuje komunikátorovi obsah a formu výpovede nielen priamo svojimi technickými a technologickými danosťami, ale aj nepriamo – cez recipienta. Ako tvrdí Maletzke, každé médium má svoje psychologicky a sociologicky špecifické publikum a toto publikum svojimi potrebami a očakávaniami ovplyvňuje prácu komunikátora a charakter jeho produktu.

 

Problematika vzťahu komunikátora k médiu je zložitejšia, ako sa na prvý pohľad zdá. Nejde iba o to, pre ktoré médium (tlač, rozhlas, televízia, film, web) komunikátor tvorí, ale aj aké médium (reč, písmo, obraz) pri tvorbe používa. V súčasnosti sa situácia skomplikovala zásluhou internetu. Rečové prejavy sa uplatňujú nielen v rozhlase, ale aj v televízii, píšu sa nielen správy a články do novín a časopisov, ale aj rozhlasové a televízne scenáre, správy a komentáre – a na internete je všetko pohromade. Ako povedal McLuhan, staré médium je obsahom nového: rozhlas je obsahom televízie a všetky klasické médiá sú obsahom internetu (webu).

 

Špecifikum jednotlivých médií vyplýva zo skutočnosti, že každé médium má svoj vlastný jazyk  a špecifickú „gramatiku“. Na rozdiel od väčšiny obsahových prvkov, ktoré sa vyskytujú prakticky vo všetkých médiách, premenné mediálnej gramatiky sú špecifické pre jednotlivé médiá.

 

Niektoré gramatické premenné sa využívajú vo viacerých médiách. Vo filme a televízii sa využívajú skoro všetky premenné fotografie a rozhlasu (auditívnych médií). Ak kombinujeme fotografiu s tlačenou knihou alebo film s tlačou (v časopisoch alebo vo filmových titulkoch), dostáva sa do hry viacero kategórií premenných. Počítačové programy a webové stránky internetu obsahujú mnohé premenné textu, fotografie, zvuku a pohybu. Avšak napriek určitému prieniku každé médium ponúka unikátnu zmes premenných. Dokonca i také podobné médiá ako televízia a film dosahujú ten istý efekt pomocou odlišných fyzikálnych prostriedkov.

 

Špecifický vplyv média na prácu komunikátora a jeho produkty je najviac viditeľný pri snahe adaptovať určitý mediálny produkt a preniesť ho z jedného média do druhého. Veľmi časté sú v tomto smere filmové či televízne adaptácie románov alebo divadelných hier, prípadne divadelné a operné adaptácie literárnych diel. Prenos obsahu z jedného média do druhého je bežný a netýka sa len umeleckých mediálnych produktov. Napríklad rozhlasové a televízne spravodajstvo veľmi často adaptuje písaný text na rečový prejav.

 

Sociálno-psychologické aspekty jazyka a reči. Jazyk a reč nie sú výsostnou doménou jazykovedy, ale ako základné komunikačné nástroje pätajú veľkú pozornosť psychológie. Sociálny psychológia poukazuje na to, že človek je hovoriaci živočích. Slová používa ako nástroj na ovládanie vlastného správania a správania iných. Významným znakom tohto rečového nástroja (média, prostriedku) je jeho spoločenský charakter. Predovšetkým pomocou reči a jazyka si ľudia navzájom oznamujú svoje myšlienky, city a zámery.

 

Veľký význam jazyka spočíva v tom, že reč je najbežnejšou formou spoločenského styku. Jazykový komunikácia umožňuje vzájomnú výmenu informácií a skúseností. Táto vzájomná výmena, vzájomné porozumenie uľahčuje zasa spoločnú činnosť, umožňuje vytváranie spoločenstiev (sociálnych skupín) a spoločností, ako aj vznik kultúry a odovzdávanie kultúrneho dedičstva z generácie na generáciu.

 

 

Obranné postoje v komunikácii. Defenzívna komunikácia nastáva, keď sa domnievame, že sme: posudzovaní, manipulovaní, kritizovaní, že čelíme komunikačnému útoku, že sme ponižovaní alebo že sme ukrivdení. Nie je podstatné, či je toto pozorovanie pravdivé alebo len zdanlivé. V každom prípade vyvoláva obranné postoje v komunikácii – (1) vyhýbanie sa konfrontácii alebo (2) priama konfrontácia. Tieto postoje sa silnejšie prejavujú v neverbálnej komunikácii než vo verbálnej.

 

Obranné postoje neverbálnej komunikácie sa prejavujú:

 

1. vyhľadaním fyzickej bariéry – hovoriaci sa postaví za rečnícky pult, prekríži ruky

2. neprirodzeným očným kontaktom – buď presahujúcim 6 sekúnd alebo uhýbaním pohľadom

3. preskočením hlasu

 

Obranné postoje verbálnej komunikácie: zvýšené tempo, chaotickosť, rýchlosť úsudku, výraznejšie emocionálne zafarbenie.

 

Diskrepancia (nesúhlasnosť) neverbálnej a verbálnej komunikácie sú základným náznakom obranného postoja v komunikácii.

 

10 Typy účinkov médií. Rozhovor v psychológii ako forma získavania informácií pre politický diskurz. Rozhovor ako informačný zdroj – ako akt pozorovania komunikačného partnera. Výhody, nevýhody rozhovoru. Rozhovor ako vyjednávanie. Postoj komunikačného partnera k novinárovi pri rozhovore. Subjektívne faktory v procese rozhovoru.

 

Brečka typizuje médiá podľa ich účinkov:

A. tonizujúce účinky – týkajú sa psychofyziologických charakteristík životnej činnosti ľudí. Súvisia s ich regeneráciou fyzických a duševných síl, formovaním a zmenou ich celkovej emocionálno-psychickej sféry. Prejavujú sa vo fyziológii.

 

B. kognitívne účinky – súvisia s charakteristikami ľudského myslenia, formovaním a zmenou myšlienkového potenciálu (suma poznatkov, schopnosť uvažovania, etc). Prejavujú sa vo vedomostiach a poznaní.

 

C. komunikačné účinky – účinky prejavujúce sa interpersonálnou komunikáciou, iniciovanou mediálnymi podnetmi medzi príjemcami, ale aj účinky spojené s reakciami na mediálne výpovede a ich sprostredkovateľov, súhrnne označované ako spätná väzba. Prejavujú sa v komunikácii.

 

D. hodnotové účinky – súvisia so zámermi komunikátora presvedčiť príjemcov o určitej informácii. Ich charakteristickým znakom je, že vznikajú ako výsledok konfrontácie hodnotových postojov komunikátora a príjemcu vo vzťahu k predmetu výpovede. Môžeme ich označiť aj termínom účinky na postoje. Prejavujú sa v postojoch.

 

E. organizačné účinky (inštrumentálne) – prejavujú sa v praktickej činnosti príjemcu. Sú reakciou na výzvy z médií (napr. zúčastniť sa volieb) alebo účinky, ktoré súvisia s akceptáciou návodov na správanie (napr. výchova detí). A napokon sem patria účinky orientačného charakteru (napr. informácie o dopravnej situácii). Prejavujú sa v správaní.

 

Rozhovor. Je najčastejším zdrojom informácií. Novinár by pri styku s ľuďmi mal rešpektovať niektoré psychologické zásady nadväzovania kontaktov, vedenia rozhovoru, kladenia otázok a pod. Musí sa tiež naučiť, ako pristupovať k rôznym ľuďom. Niektorých musí nútiť do rozprávania, iných zasa udržiavať v rámci danej témy, u ďalších správne odhadnúť motívy a mieru úprimnosti. K základným špecifickým znakom interpersonálnej komunikácie patrí skutočnosť, že ide o dvojstranný proces, čiže o proces so spätnou väzbou.

 

Na zreteľné výhody a nevýhody rozhovoru ako zdroja informácií poukazuje Brečka, ktorý tvrdí, že rozhovor je operatívny, efektívny, mnohovravný, pestrejší, časovo limitovaný, súvisí s dôverou a nie je vždy dôveryhodný, nie je vždy spoľahlivý, môže byť manipulačný a koná sa v určitej situácii.

 

Subjektívne faktory v procese rozhovoru. Priamy vizuálny a verbálny kontakt vytvára z interpersonálnej komunikácie (rozhovoru) proces, ktorého výsledok podstatne závisí od subjektívnych faktorov oboch zúčastnených strán. V rozhovore reaguje každý komunikačný partner do istej miery osobnostne špecificky – ovplyvnený nielen objektívnymi skutočnosťami ale aj osobnosťou.

 

1. predstava o partnerovi

2. predstava o sebe

3. postoj komunikačného partnera k novinárovi – (1) racionálna stránka – hodnotenie profesionálnych schopností a znalostí novinára, jeho spoločenského postavenia a prestíže (často len odvodenej z média, ktoré reprezentuje a (2) emocionálna stránka – vzťah sympatie a antipatie.

4. prestíž novinárskej profesie

5. prestíž komunikačného partnera

11 Predmet psychológie médií. Témy otvorené vo vzťahu ku komunikátorovi. Charakteristika osobnosti z pohľadu psychológie. Psychické predpoklady osobnosti na výkon žurnalistickej profesie. Tvorivé schopnosti ako psychofyzické dispozície človeka. Definícia; vlohy; nadanie; talent.

 

Človek vstupuje do procesu masovek komunikácie predovšetkým ako jedinec. Ako individuálny komunikátor (tvorca, novinár, moderátor, režisér, kameraman) a ako individuálny recipient (čitateľ, poslucháč, divák, užívateľ nových médií). Médiá sú technické prostriedky, resp. inštitúcie, ktoré nemajú psychickú povahu.

 

Komunikátor v masovej komunikácii môže mať rôzne podoby, v každom prípade však vystupuje ako človek, ako osobnosť, ktorá tvorí, produkuje alebo interpretuje obsahy masovej komunikácie (mediálne produkty) a poznamenáva ich svojou osobnosťou. Úlohou psychológie je objasnenie fungovania a dôsledkov tohto procesu, ako aj skúmanie vnútorných (individuálnych) a vonkajších podmienok a faktorov, ktoré tento proces ovplyvňujú.

 

Komunikátor ako predmet výskumu.

1. Komunikátor ako osobnosť

2. Psychologické aspekty prípravy a rozvoja osobnosti novinárov a ostatných komunikátorov.

3. Psychologické problémy profesionálnej socializácie novinárov a ostatných komunikátorov.

4. Psychologické problémy skupinových, inštitucionálnych a spoločenských vzťahov novinárov a ostatných komunikátorov.

5. Psychologické aspekty tvorby mediálnych obsahov.

6. Psychologické zvláštnosti tvorby a prezentácie mediálnych obsahov v jednotlivých médiách (tlač, rozhlas, televízia, multimédiá, online médiá).

7. Psychologické problémy kolektívnej produkcie mediálnych obsahov – tímová práca.

8. Pyschologické aspekty vzťahu komunikátorov k publiku masovej komunikácie.

 

Psychické predpoklady na výkon žurnalistickej profesie. Pre novinára sú dôležité vlastnosti, ktoré súvisia so záujmom o iného človeka, s túžbou poznávať a nadobúdať skpsenosti v rôznych oblastiach. Novinár by mal byť altruista, prívetivý voči iným, schopný empatie a napokon mal by byť schopný organizovať svoje vlastné správanie, byť maximálne svedomitý vo všetkých etapách novinárskej práce.

 

1. sociálne schopnosti – odhad komunikačného partnera, empatia, nadviazanie kontaktov, schopnosť presadiť sa, odvaha, zmysel pre humor

2. tvorivé schopnosti – pružnosť myslenia, originálnosť nápadov

3. kognitívne schopnosti – rýchlosť rozhodovania, prispôsobivosť zmenám

 

Tvorivé schopnosti ako psychofyzické dispozície človeka. Odlišná kvalitatívna a kvantitatívna úroveň ľudského výkonu je spôsobená rozdielnou úrovňou psychofyzických dispozícií človeka, ktoré sa nazývajú schopnosti. Tie sa definujú ako vlastnosti umožňujúce človeku naučiť sa určitým činnostiam a vykonávať ich.

 

Vlohy sú vrodené predpoklady pre rozvoj určitých schopností, nadanie je špecifická vloha pre určitú činnosť a talent je vysoký stupeň nadania.

 

12 Osobnosť novinára. Motivačné a výkonové charakteristiky. Kompetencie žurnalistu a psychologické bariéry.

 

V psychológii sa osobnosť chápe ako hypotetický konštrukt, pretože osobnosť nie je úplne pozorovateľná, na znaky, vlastnosti osobnosti sa usudzuje na základe pozorovania jej prejavov. Český psychológ Nakonečný zdôrazňuje osobnosť ako vyjadrenie vnútornej organizácie duševného života človeka, jej funkcie ako jednotného celku interindividuálne odlišných dispozícií vedúcich k vytváraniu súvislostí s vonkajšími prejavmi (tj. správaním človeka).

 

Osobnosť žurnalistu treba chápať v prepojení na spoločenskú realitu, ktorej je súčasťou a ktorou je výrazne determinovaný. Vytvára ju systém žurnalistových vzťahov k spoločnosti, k práci, k recipientom, ale aj k sebe samému a k osobnému prostrediu. Je určovaná cieľmi a hodnotami, ktoré vo svojej práci uplatňuje, ako aj motívmi, ktorými sa riadi.

 

Vyprofilovanie osobnosti žurnalistu nezávisí len od subjektívnych predpokladov na výkon povolania, podstatný vplyv má úroveň vysokoškolskej prípravy a nároky a charakter novinárskej praxe. Jednoznačne ide o dlhodobý proces, ktorý novinára formuje. Základné charakteristiky vývinu osobnosti žurnalistu sa dajú vymedziť:

 

– nepretržitosťou vývinu osobnosti žurnalistu v závislosti od subjektívnych predpokladov jedinca (dispozície), ako aj podmienok prostredia, ktoré naňho pôsobia (spoločenské, pracovné, organizačné),

– kontinuálnosťou vývinu – vývin osobnosti prechádza viacerými etapami, ktoré na seba nadväzujú (napr. vysokoškolská príprava, prvé roky praxe, zmena pracovnej pozície),

– pravidelnosťou vývinu – napriek vysokej individuálnosti novinárov analýza ich osobnosti poukazuje na spoločné črty, napr. tvorivosť, záujem o ľudí, silná motivácia sprostredkovať informácie etc,

– dynamickosťou – vývin osobnosti novinára je dynamický, počas profesijnej prípravy aj pri výkone profesie sa musí vyrovnávať s mnohými úlohami a prekážkami, čo má vplyv na jeho správanie.

 

Výkonové charakteristiky osobnosti. Patria sem schopnosti, vedomosti a zručnosti, spolu označované pojmom kompetencie. V spojení s motiváciou sú predpokladom úspešného výkonu. Novinár má tri skupiny schopností: intelektové, tvorivé a sociálne.

 

Všeobecné schopnosti – inteligencia (abstraktná, mechanická, sociálna, emocionálna). Sociálne schopnosti – empatia, asertivita, schopnosť presviedčať, schopnosť počúvať.

 

Motivačné charakteristiky osobnosti. Motivácia je celok vedomých a nevedomých príčin ľudského správania, hnacích síl ľudskej snahy.

 

Aspekty motivácie: (1) aktivizujúci, dynamizujúci, mobilizujúci aspekt, (2) aspekt nasmerovania na určitý cieľ a (3) aspekt perzistencie ľudského konania – dosiahnutie jedného cieľa je podnetom pre vznik druhého.

 

Kľúčovými motívmi sú potreby, ktoré sa aktivizujú na základe nedostatku alebo prebytku niečoho v organizme. Majú päť stupňov – fyziologické potreby, potreby bezpečia, potreba spolupatričnosti a lásky, potreba uznania a poteba sebarealizácie.

 

Sociálne motívy sa sústredia na sociálny objekt – jednotlivca, skupina, inštitúcia. Patrí sem motivácia k úspešnému výkonu (úroveň ašpirácie), motiváca k sociálnej moci (expertná, referenčná, informačná) a motivácia k afiliácii (spolupatričnosti).

 

Kompetencie žurnalistu, tzv. predpoklady na naplnenie funkcie.

 

1. Novinár musí mať vedomosti z oblasti teórie médií a z problematiky, ktorej sa venuje (vnútorná politika, zahraničná politika, kultúra, ekonomika, šport). Mal by mať vedomosti o spôsoboch a formách novinárske práce (zber informácií, tvorba výpovede, distribúcia informácií publiku), mal by mať poznatky o psychológii publika (spôsob príjmu a spracovania výpovedí, vplyv výpovedí na psychiku príjemcu).

 

2. Novinár má disponovať zručnosťami – spôsobilosťou správne, čo najrýchlejšie a s čo najmenšou námahou vykonať istú činnosť – (1) odborno-technické zručnosti, (2) organizačno-riadiace zručnosti a (3) komunikačné zručnosti.

 

3. Kľúčové sú komunikačné kompetencie, pretože mediálne výpovede vznikajú ako dôsledok priamej alebo sprostredkovanej komunikácie. Patria sem rečnícke zručnosti, schopnosť počúvať, konať asertívne, klásť otázky, etc.

 

Psychologická bariéra je stav, ktorý sa prejavuje pasívnym prijímaním podnetov a neochotou alebo neschopnosťou vykonávať určité aktivity. Je to akási pomyselná hranica, ktorú človek nevie alebo nechce prekročiť.

 

S kolektívnym charakterom novinárskej činnosti sú spojené sociálnopsychologické bariéry, ktoré vznikajú ako následok nerešpektovania zákonitosti spoločnej práce, presadzovania osobných motívov vyplývajúcich napríklad z pracovnej pozície. Nedocenenie práce jednotlivcov v tvorivom tíme, nedostatok disciplíny a záujmu o výsledný produkt predkladaný adresátovi – to všetko sú prekážky, ktoré môžu znižovať nielen kvalitu produktu (relácie, článku), ale prejavujú sa aj vo vzťahoch a psychickom stave zúčastnených subjektov.

 

Medzi faktory, ktoré môžu pôsobiť ako bariéra, patrí aj samotný proces práce a požiadavky kladené na jednotlivcov. Napríklad zlá organizácia práce, vytváranie napätia, poverovanie neprimeranými úlohami, dlhodobé vykonávanie stereotypnej činnosti, atď sú faktory spôsobujúce slabý výkon alebo zlyhanie novinára.

 

Bariérou môžu byť nedostatočne rozvinuté schopnosti potrebné na výkon (rozumové, sociálne, tvorivé), ale aj v prípade ich dostatočnej úrovne môže aktuálny psychický stav (napätie, tréma, stres) blokovať ich optimálny výkon.

 

Bariérou môže byť nedostatočne zvládnutý temperament, podliehanie náladám, nestabilná vnútorná rovnováha. Problémy v tomto smere sa môžu prejaviť vo všetkých fázach žurnalistickej práce – od prípravnej až po reflexívnu.

 

Charakter, považovaný za kostru osobnosti, v prípade narušenia etických noriem či hodnotových systémov sa stáva bariérou vnímanou prijímateľmi ako nízka dôveryhodnosť.

 

  1. Novinársky celok v printovom médiu. Novinársky celok ako súbor novinárskych a nenovinárskych výpovedí. Tvorba novinárskeho celku. Organizačná štruktúra redakcie v printovom médiu. Redakcia ako kolektív. Tvoriví i netvoriví pracovníci v redakcii. Vzťah oddelení v redakcii. Pomocný redakčný aparát. Organizácia redakčnej práce v printovom médiu. Apretovanie rukopisov.

 

Novinársky prejav

–       základná zložka novinárskych celkov.

–       súbor tematicky konkrétnych novinárskych informácii stvárnených do formy konkrétneho novinárskeho žánru autorom – novinárom ako výsledok individuálnej tvorivej činnosti.

–       autor v nich k udalostiam, faktom, javom zaujíma akceptačné stanovisko, emocionálne, alebo racionálne stanovisko.

–       ich autormi môžu byť novinári, publicisti, redaktori, spolupracovníci redakcie, či iní autori, ktorí napíšu text v určitom novinárskom žánri.

–       novinársky prejav môžeme realizovať pomocou spravodajských, alebo publicistických žánrov .

–       o tom akou formou sa stvárni informácia, rozhoduje stanovisko novinára k nej, teda k javu, faktu, myšlienke…

 

Nenovinársky prejav

–       v novinách a časopisoch sa používajú nielen výsledky tvorivej novinárskej práce, ale i nenovinárskej, napr. aforizmy, básne, krížovky a l.

–       V novinárskom celku predstavujú tú časť’ obsahu, ktorej autormi nemusia byt’ a spravidla nie sú – novinári.

–       poznáme nenovinárske prejavy: vedecké, populárno-vedecké, umelecké, vzdelávacie, oddychové, zábavné a iné produkty, napr. rôzne poradne, poviedky, básne, romány na pokračovanie, krížovky hádanky, vtipy, kresby. ilustračné fotografie, Koláže a l.

–       hlavným a najrozšírenejším nenovinárskym prejavom je inzercia a reklama

 

Novinárske a nenovinárske prejavy patria neodmysliteľne k sebe a v určitom vzájomnom pomere podľa zámeru redakcie, alebo vydavateľa pôsobia Kompaktne na svojho adresáta. Podľa kvality súladu týchto dvoch zložiek vzniká z čísla novín, časopisu, alebo relácie, viac, alebo menej účinný novinársky celok.

Pri premene aktuálnej informácie na novinársku v jednotlivých transformačných stupňoch sa súčasne rodia rôzne druhy novinárskych a mediálnych foriem. Na dlhej ceste od suroviny po konečný výrobok sa teda spoločenská aktualita novinársky a mediálne formuje.

 

Jednotlivými stupňami novinárskych foriem vo vertikálnej rovine sú:

  • Novinárska informácia
  • Novinársky prejav
  • Novinársky celok

 

Jednotlivými stupňami novinárskych foriem v horizontálnej rovine sú:

  • Žánrové formy novinárskeho prejavu
  • Typologické formy novinárskeho celku
  • Mediálne formy novinárskeho produktu (tlač, film, rozhlas, televízia, internet)

 

 

Tak ako novinársky prejav je vtelený do relatívne pevného rámca žánru, novinársky celok podlieha istému diktátu typologickej formy. Rozlišujeme noviny a časopisy, ktoré sa delia na veľa druhov.

 

Noviny sú celoštátne, regionálne, lokálne, firemné (rovnako rozhlas, televízia a internetové noviny), ďalej spravodajské, spravodajsko-publicistické, obrázkové (Bildzeitung), bulvárne, ďalej ranníky, večerníky, rôzne druhy podľa formátu tlače, atď. Časopisy sú politické, spoločenské, zábavné, ilustrované, kultúrne, hospodárske, športové, ale najmä je veľa druhov úzko špecializovaných časopisov pokrývajúcich rozmanité odborné záujmy „koničkárov” (hobby).

 

Redakcia nemá ani tlačiareň ani vysielaciu, dopravnú a prijímaciu techniku, takže konečná forma – novinársky produkt – môže vzniknúť a dostať sa k recipientovi len v širšom rámci činnosti celého systému novinárskej komunikácie. Až na tejto úrovni vznikajú konečné mediálne formy.

Až keď novinársky celok opustí tlačiareň alebo vysielačku a dostane sa k recipientovi, stane sa z neho novinársky produkt. Proces percepcie môže nastať, až keď sú printové noviny recipientovi doručené, keď si otvorí rozhlasový či televízny prijímač alebo počítač.

 

Redakcia:

  • Organizovaná sústava zabezpečujúca jednotný zámer v obsahu i forme novinárskeho celku. Je za uskutočnenie tohto zámeru zodpovedná. Redakcia je inštitúciou aj v tom prípade ak ju tvorí jeden človek. Redakcia zjednocuje tvorivé úsilie svojich členov určujúc im cieľ a záväzné pravidlá realizácie, pričom tento cieľ odvodzuje od cieľov vydavateľa.

 

 

Rozdelenie redaktorov podľa hodnosti:

  • Funkcionári
  • Radoví redaktori

 

Rozdelenie redakcií podľa veľkosti:

  • Veľké (celoslovenské denníky, 60-80 zamestnancov)
  • Stredné (nadregionálne a regionálne noviny, 20-40 zamestnancov)
  • Malé (regionálne, lokálne, podnikové noviny, 5-10 zamestnancov)

Veľké svetové denníky, až 400 zamestnancov, z toho 300 redaktorov

 

Činnosti šéfredaktora:

  • Autorská
  • Posudzovateľská (kritická)
  • Organizátorská (riadiaca)

 

 

Protirečivosť funkcie šéfredaktora:

  • Skrýva v sebe zárodky konfliktov
  • Na jednej strane: šéfredaktor sa stotožňuje s redakciou a reprezentuje ju
  • Na druhej strane: stavia pred svojich podriadených v redakcii úlohy požadované zvonku (majiteľom, čitateľmi)

 

Zástupca šéfredaktora:

  • Zameriava sa najmä do vnútra redakcie (riadenie výrobného procesu)

 

Redakčná rada:

  • Pomocný a poradný orgán šéfredaktora
  • Dve podoby:

o    interní členovia redakcie (denníky, jej členom môže byť významný publicista, v novinách sa rada neuvádza)

o    externí spolupracovníci(týždenníky, zástupcovia vydavateľa, uznávaní odborníci z praxe, ústavov, škôl, kultúrni pracovníci a pod.) – funguje ako vizitka periodika a uvádza sa v tiráži

Úloha:

  • Internisti: riešiť dôležité problémy redakcie: personálna práca (prijímanie, uvoľňovanie, vzdelávanie pracovníkov), hodnotenie novín, príprava plánov
  • Externisti: vyjadrovať sa k celkovej koncepcii periodika

 

 

Redaktor:

  • Z francúzskeho rédacteur
  • Novinár, ktorý spoluvytvára novinársky celok
  • Spravidla zodpovedá za niektorý rezort (tematickú oblasť)

 

Samotný publicista:

  • Zabezpečuje náročné novinárske výpovede
  • Je oslobodený od bežných činností (redigovanie cudzích materiálov a pod.)
  • Má to byť skúsený a služobne starší redaktor
  • Túto funkciu treba striedať, aby sa nepestoval pocit výlučnosti

 

Vysunutí redaktori:

  • Stáli
  • Vyslaní

Tvoriví a netvoriví pracovníci

Tvoriví – redaktori, novinári, grafici, strihači, kameramani, a pod.

Netvoriví – produkcia, marketing, programové oddelenia, jazykové oddelenia

(názory na to, kto je tvorí a kto nie, sa v každej literatúre rôznia)

 

 

Oddelenia v redakcii:

Rôznia sa – záleží na konkrétnom typu redakcie či média, napríklad:

  • Sekretariát – patrí sem šéfredaktor, jeho asistentka, osobitná asistentka redakcie (stará sa napríklad o hostí, ktorí prídu na rozhovor a pod.), zástupca šéfredaktora (v tejto redakcii je zodpovedný za obsah čísla)
  • Oddelenie šoubiznisu – je podriadené šéfredaktorovi a zástupcovi, zahŕňa redaktorov, ktorí majú na starosti spoločenské dianie, oddelenie má svojho zodpovedného vedúceho
  • Oddelenie publicistiky – podlieha šéfredaktorovi a jeho zástupcovi, tiež má svojho vedúceho
  • Programové oddelenie – stará sa o prehľad televízneho programu, komunikuje s televíziami
  • Oddelenie lifestyleu – má na starosti strany o životnom štýle
  • Grafické oddelenie – pracujú na ňom grafici a „skeneristi“, ktorí sa starajú o úpravu fotografií, vedúcim tohto oddelenia je art director, ktorí podlieha priamo šéfredaktorovi
  • Jazykové oddelenie – stará sa o jazykovú a štylistickú korektúru, okrem toho tu pracujú editori (jeden z nich má vždy zodpovednosť za obsah a úpravu celého čísla)
  • Fotografi – starajú sa o fotodokumentáciu celého čísla
  • Marketing – stará sa o zadávanie inzercie, niekedy dohadzuje redaktorom témy na materiály, napr. v rámci barterov

Jednotlivé oddelenia medzi sebou úzko spolupracujú, niekedy sa stano aj to, že redaktor patriaci do publicistiky spraví materiál pre šoubiznis a naopak.

 

 

REDIGOVANIE: cieľavedomý tvorivý proces, ktorý vrcholí získavaním čitateľských ohlasov na vyjdený novinársky celok a zároveň je východiskom tvorby ďalšieho (nového) celku.

APRETÁCIA: jedna z etáp, z fáz redigovania. V tejto fáze sa novinársky prejav jednak preveruje po stránke vecnej, jednak sa vecne, jazykovo a štylisticky upravuje (apretuje).

Postup práce na rukopise sa rozčleňuje na 2 časti:

  1. Zisťuje sa, či je rukopis vôbec uverejniteľný. Nevhodný na uverejnenie môže byť z viacerých dôvodov – neprináša nič nové, je zle skonštruovaný, chýba požadovaná jazyková a štylistická úroveň atď. V takomto prípade sa text vracia autorovi.

 

  1. (do tejto fázy ak je uverejniteľný) samotná apretúra, resp. apretovanie. Pod týmito pojmami sa môže rozumieť všetko od najjednoduchších zásahov do textu (napr. úprava pravopisných chýb) až po zmeny v jeho štruktúre a preštylizovanie. Aj v prípade, ak do výpovede netreba zasahovať, musia sa jeho faktografické náležitosti overiť.

Do novinárskeho prejavu sa má zasahovať len v odôvodnených prípadoch, ktoré možno rozdeliť na objektívne subjektívne:

Objektívne – situácie, keď musí byť text skrátený, pretože presahuje priestor, ktorý mu bol pridelený.

Subjektívne – zásahy, ktoré vyvolala potreba, až nutnosť text vylepšiť.

Zapretovaný, poprípade prepísaný rukopis prechádza k vedúcemu oddelenia. Ten je nositeľom druhostupňového redigovania. Vedúci číta všetky rukopisy, ktoré mu podriadení pracovníci dodali a ak treba, zapretuje ich a dá ich prepísať. Potom z nich robí výber, premyslenú skladbu článkov, ktoré predstavujú vklad oddelenia do tváre pripravovaného čísla.

Vybrané a ošifrované príspevky ďalej odchádzajú (do politického a výrobného sekretariátu, k hlavnému sekretárovi – pravdepodobne skriptá spred ´89) k vedúcemu vydania, ktorý ich všetky číta. Ak má k rukopisom formálne výhrady, vracia ich do oddelenia, ktoré mu ich dodalo. Ak má pochybnosti iného druhu, dá rukopis prečítať šéfredaktorovi, či jeho zástupcovi. Šéfredaktor zväčša číta všetky zásadnejšie novinárske prejavy, ktoré sa majú objaviť na stránkach periodika.

Tu už končí fáza apretúry a v ďalšej fáze redigovania hlavný sekretár vytvára v spolupráci s technickým sekretárom konkrétnu grafickú podobu budúceho čísla, ktorej sa hovorí maketa.

 

 

14. Redigovanie ako redakčný proces

 

  1. Redigovanie ako redakčný proces. Fázy procesu redigovania. Rozdiely v redigovaní v rozhlase, televízii a v tlači.

 

Redakcia v rámci procesu redigovania zistený jav:

a)      Zistí – vznikne špecifický informačný základ, informácie neselektuje len autor, ale aj redakcia ako kolektív

b)      Obsahovo i formálne stvárni – vznikne špecifická forma verbálneho prejavu, ktorý obsahuje vybraté informácie, redakcia sa môže podieľať na výbere ilustrácií, rozsahu aj obsahu príspevku

c)      Zaradí do zostavy viacerých prejavov – vznikne sumár vybratých informácii, ktorý má na recipienta pôsobiť ako celok

d)     Prispôsobí pre prenos cez technické prostriedky – ideový a konečný celok sa stáva technickým

e)      Zaznamená reakciu verejnosti – po prenesení prejavu pre verejnosť, redakcia si všíma reakciu verejnosti ako spätnú väzbu

 

–          celý postup počas redigovania javu sa deje na pôde redakcie

–          informácie sa selektujú nie len na základe atraktívnosti a aktuálnosti, ale aj podľa spoločenského zámeru

–          redakcia vyselektované informácie upravuje, apretuje*, skladá alebo neskladá do výsledného celku

–          pracovníci redakcie sa zúčastňujú všetkých fáz redigovania okrem technickej realizácie, ktorej sa zúčastňuje tlačiareň alebo technický štáb

–          každá redakcia má svoj originálny postup, ktorý si raz stanoví a už ho nemení

 

Redigovanie – organizácia a proces skvalitňovania práce usmerňovaný redakciou

Má tieto fázy: 1. vymedzenie témy/oblasti, 2. sledovanie témy/oblasti, 3. selekcia, 4. výroba, 5. ohlas

  1. vymedzenie témy/oblasti – zadanie témy, ktorú bude novinár v redakcii spracovávať (vnútro, zdravotníctvo, zahraničie)
  2. sledovanie témy/oblasti – účasť na tlačovkách súvisiacich s témou, čítanie bulletinov a ročeniek asociácií, poisťovní či ministerstiev, ktoré spadajú pod zadanú oblasť, ako aj čítanie špecializovaných periodík, vytváranie kontaktov
  3. selekcia – výber podstatných udalostí, faktov, názorov či odborníkov; tu hovoríme o tzv. gatekeeping a news values (spravodajské hodnoty) – významnosť, zaujímavosť, novosť, originalita, blízkosť, prominentnosť, negatívnosť, súznenie, konkrétny úspech, dramatickosť, ľudský záujem, kontinuita

– gatekeeping – výber obsahu, rutinné organizačné postupy, nie subjektívne predstavy novinára; to, čo zaujíma ľudí, sa prepúšťa cez „bránu“ do vysielania, tlače

  1. výroba – tvorba novinárskeho prejavu, usporiadanie jeho zložiek do želanej podoby (obrátenej pyramídy v spravodajstve a podobne)

– sem patrí aj apretácia – jazyková a štylistická kontrola (úprava) rukopisu, v REUTERS sa udomácnil tzv. princíp štyroch očí, teda aspoň 2 novinári musia správu pred odovzdaním prečítať

  1. ohlas – kontrola účinnosti, spätná väzba

 

Pri redigovaní sa používajú metódy a metodiky práce. Metóda práce – pracovné postupy spoločné pre istý druh pracovného procesu, ktoré sa všeobecne používajú (práca s informáciou, rešerš, metóda žánrovosti – používanie žánrov, práca s rukopisom – apretácia, titulkovanie).

Metodika práce – rozličné postupy, ktoré si vyvinuli jednotlivé redakcie či samotní redaktori (ustálenosť či rutina pri práci, profesionalita, prístup k zdrojom informácií, spôsoby podávania novinárskych prejavov, kam patrí zadávanie tém i spôsobov spracovania redakciami, nosné žánre jednotlivých médií, personifikovanie, technická prezentácia obsahu – závislá od typu daného média – grafická, zvuková, obrazová).

 

 

 

 

18. Rozdiely v redigovaní v rozhlase, televízii a v tlači

Novinársky celok sa v rozhlase a televízii nezostavuje len z rukopisov, ale väčšmi zo zvukových či obrazovo-zvukových prejavov, takže tu ide o prácu náročnejšiu, ktorá si vyžaduje osobitných špecialistov. V rozhlase a televízii ide často o montáž príspevkov rôznej technickej formy a náročnosti (čítané, hovorené naživo, nahraté, nasnímané v predstihu, prevzaté z rozličných agentúr, priame vstupy, priame prenosy, zvučky, zvukové predely, v televízii aj titulky, texty a ilustrácie na pozadí). Po preverení týchto príspevkov odpočúvaním či prezretím a po zostrihaní treba stanoviť poradie týchto príspevkov a potom spracovať pre potreby vysielania časový harmonogram (na sekundy) ich nasadzovania.

 

V televízii si nasadenie náročnejšej techniky, jej obsluha rôznymi špecialistami a z toho vyplývajúca náročnejšia organizácia práce vyžaduje osobitného koordinátora – režiséra, ktorý preberá zodpovednosť za realizáciu a prezentáciu. Riadi ju ako tvorivý proces od prípravy relácie až po jej odvysielanie. Zúčastňuje sa na schvaľovaní scenára, takže je spolutvorcom smernice, ktorú redakcia dáva technickému štábu na realizáciu a reláciu realizuje podľa schváleného scenára, pracovného plánu a rozpočtu. Pri nakrúcaní väčších publicistických či zábavných relácií je to práca podobná filmovej réžii, avšak pri krátkych spravodajských reláciách či šotoch, ktoré nakrútil vyslaný reportér, sa režisér v plnej miere uplatňuje až ako režisér práve vysielanej relácie.

 

Tlač: Tlač sprostredkuje text opticky. Používa grafickú úpravu, ktorá je umením proporčným a interpretačným, prípadne aj estetickým. Ako pri každom zrakovom pátraní, tak aj pri čítaní zachycuje zrak jednotlivé „stopy“ a triedi ich. Čitateľ si všíma v časovom postupe najprv príťažlivosť titulku, grafickú úpravu a potom obsah.

 

Novinár musí rátať s tým, že čitateľ si bude vyberať. Grafická úprava má mať preto aj orientačnú funkciu. Technická úprava tlačeného novinárskeho celku spočíva aj v určení jeho grafickej formy, a to v spôsobe zalamovania, používaných druhov a veľkostí písma, vo voľbe grafických prvkov mimo písma, v práci s ilustráciou, umiestnením novinárskych a nenovinárskych prejavov. Čitateľ môže tlačené periodikum čítať časovo neobmedzene, kedykoľvek, výtlačok si môže uchovať.

 

Rozhlas: Novinárska práca v rozhlase vytvára spravodajské, publicistické a zábavné relácie. Vyžaduje špecifickú odbornosť, ktorá súvisí so schopnosťou štylizovať hovorený prejav, prípadne ho sám povedať do mikrofónu naživo. Súvisí tiež s technickou schopnosťou narábať s mikrofónom a nahrávacími aparatúrami (novinári si často nahrávajú a strihajú sami) a tiež poznať funkcie a možnosti prenosovej, nahrávacej a vysielacej techniky.

 

Televízia: Špecifikom je vnímanie sluchom a zrakom naraz Keďže divák vníma obraz i zvuk, musia byť synchrónne, nesmú vzájomnou konkurenciou rozdrobovať pozornosť recipienta, lebo by to bolo na úkor prijímania informačného obsahu.

 

Práca s obrazom má takéto dôsledky: obrazy sú konkrétne, konkrétne víťazí nad abstraktným, divák lepšie vníma konkrétne, uprednostňuje a pamätá si scény, show, „ciťáky“ než suché argumenty, hocako rozumné, obraz „ťahá“ slovo, text sa musí zmestiť na dĺžku záberu, pozornosť diváka je upútaná obrazom. Novinár podloží obraz primárnou informáciou a potom v spravodajskej relácii má asi pol minúty čas túto informáciu rozšíriť, povedať, čo síce nevidno, ale čo musí byť povedané. Textu môže byť len toľko, aby ho divák stačil zachytiť, skonzumovať.

Televízny novinár nemá udalosť vyrozprávať, no musí sa podrobiť danému technickému prostriedku, a to značí, že má udalosť ukázať.

Produkcia v televízii je trojstupňová: 1. príprava výroby, 2. vlastná realizácia, 3. dokončovacie práce a likvidácia

 

  1. príprava výroby – predvýroba, začína sa po schválení scenára alebo iného vodidla textovo vyjadreného nasadením výrobného štábu. Táto etapa je dôležitá najmä pri veľkých publicistických či zábavných reláciách, skúšaní vystúpení, hudobných playbackov atď.
  2. vlastná realizácia – nastáva natáčaním relácií alebo šotov v teréne alebo prenesením tejto činnosti do štúdia alebo na miesto prenosu. Zahŕňa prípravu obrazovo-zvukovo-osvetľovacieho zariadenia, skúškami a končí sa vlastným snímaním
  3. dokončovacie práce a likvidácia – táto etapa obsahuje demontáž zariadenia, strih, mixáž, postsynchrón (dodatočné ozvučenie) až po odovzdanie hotovej relácie (ak nešlo o priamy prenos). Nakoniec sa likvidujú honoráre, iné finančné záväzky, robí sa vyúčtovanie a hodnotí sa práca štábu

 

 

 

23. Novinársky celok v rozhlase

  1. Novinársky celok v rozhlase. Novinársky celok ako súbor novinárskych a nenovinárskych výpovedí. Tvorba novinárskeho celku. Organizačná štruktúra RTVS/SRo. Redakcia v rozhlase ako kolektív. Tvoriví i netvoriví pracovníci v redakcii. Organizácia práce v rozhlase. Postup prác redaktora v rozhlase. Zásady novinárskej tvorby v rozhlase.

 

Novinársky celok predstavuje výsledok redakčnej práce, či už ide o printovú rozhlasovú alebo televíznu žurnalistiku. Novinársky celok sa nezostavuje len z rukopisov, ale väčšmi zo zvukových prejavov, čo je práca o niečo náročnejšia. Ide často o montáž príspevkov rôznej technickej formy a náročnosti (čítané, hovorené, naživo, nahrané, prevzaté z agentúr, predely), ktoré musí niekto riadiť a kontrolovať. Väčšinou je to úlohou režiséra, prípadne, ak ide o spravodajský prejav (šot), režisérom príspevku je samotný redaktor/reportér.

Aj pri stvárňovaní novinárskeho celku v rozhlase pôsobia na výslednú podobu určité špecifiká:

o    akustický princíp – signál sa šíri prostredníctvom zvukového, resp. sluchového kanálu, rozhlasom možno sprostredkovať tie obsahy, ktoré sa dajú transformovať do zvukovej podoby, výrazovými prostriedkami v celku sú ľudská reč, hudba, zvuky, šumy

o    hovorený prejav – je najrozmernejším výrazovým prostriedkom, môže mať väčšiu naliehavosť a presvedčivosť než tlačené slovo, treba zvýšiť úroveň celku správnou intonáciou, artikuláciou, rytmom, dynamikou prejavu aj psychikou slova, recipient len pomocou sluchu zachytí a zapamätá si menej ako z obrazu alebo textu, preto treba príspevky v celku pripravovať jednoducho, zrozumiteľne, jednoznačne a stručne

o    autentickosť a dokumentárnosť slova – tlač ponúka citáciu alebo fotografiu, rozhlas ponúka pravý hlas, to platí aj o akustickom charaktere udalostí – príspevok je podfarbený reálnou hudbou z miesta činu, hudba funguje aj v predeloch, zvučkách, na podfarbenie či vytvorenie atmosféry, uvoľnenie či oživenie pozornosti, ako prísluchový tok, do ktorého sa vkladajú novinárske prejavy

o    maximálna pohotovosť – informáciu možno odvysielať priamo v čase jej vzniku či operatívne zachytávať zmeny v jej priebehu(stačí telefón)

–          redaktora pri tvorbe novinárskeho prejavu aj celku sprevádza stále zvukový technik, mal by ovládať prácu s mikrofónom, nahrávacími zariadeniami, možnosti štúdiovej, prenosovej, nahrávacej a vysielacej techniky

24. Novinársky celok v televízii

  1. Novinársky celok v televízii. Novinársky celok ako súbor novinárskych a nenovinárskych výpovedí. Tvorba novinárskeho celku. Organizačná štruktúra RTVS/STV. Redakcia v televízii ako kolektív. Tvoriví i netvoriví pracovníci v redakcii. Organizácia práce v televízii. Postup prác redaktora v televízii. Zásady novinárskej tvorby v televízii.

 

Tvorba novinárskeho celku v televízii je podobná ako pri tvorbe rozhlasového celku, no aj tu sú pre novinársky celok prioritné určité špecifiká:

o    vnímanie dvoma zmyslami – sluch a zrak, najvýraznejšia kvalita TV, vďaka ktorej môže byť divák očitým svedkom udalosti, obrazy však musia korešpondovať s hovoreným komentárom a jeho dĺžkou, nesmô však rozptyľovať pozornosť, lebo príspevky sú jednorázové a okrem archívu na internete si ich divák už viac nepozrie, preto si z nich musí zapamätať čo najviac

o    syntetickosť – TV môže využiť viac prostriedkov tvorby než akékoľvek iné médium – slovo, obraz, fotografia, kresba, hudba, karikatúra, film atď, takže celok musí byť plynulou jednotou týchto všetkých

o    simultánnosť – udalosti môžeme často v TV vidieť naživo z domova aj zahraničia

 

–          novinársky celok v TV je teda v prvom rade audiovizuálny

–          špecifická je aj oveľa zložitejšia technická realizácia celkov – niekedy na výrobe pracuje početný štáb ľudí

–          produkcia je trojstupňová:

o    príprava výroby – po schválení scenára je nasadený štáb, táto fáza je významná pri nakrúcaní zábavných alebo veľkých publicistických relácií, kde treba dopredu skúšať a nastaviť hudobné playbacky, grafy, fotky, výtvarný materiál, rekvizity…

o    vlastná realizácia – nakrúcanie spravodajských šotov v teréne, pri reláciách prenesenie pripraveného programu na miesto prenosu/ do štúdia, príprava účinkujúcich, obrazového, zvukového a osvetľovacieho zariadenia, nakrúcanie

o    dokončenie práce a likvidácia – demontáž všetkých zariadení, strih, montáž, mixáž príspevku až po odovzdanie hotovej práce, produkcia potom vybaví finančnú stránku a hodnotí sa výkon štábu

 

–          špecifickosť spravodajského novinárskeho celku v TV je v tom, ž jednotlivé jeho časti (príspevky) sa vyrábajú aj vo filiálnych redakciách, na začiatku alebo v priebehu výroby sa kompletizuje scenár celku, no ten sa môže meniť, príspevky do hlavnej redakcie prichádzajú už ozvučené a zostrihané, tu ich v technickom útvare realizačný štáb spojí do celku

–          za vysielaný obsah celku teda zodpovedá vedúci vydania, uvádzacie texty pripravujú redaktori s moderátorom, prácu výrobného štábu kontroluje vedúci výroby, za vysielanie celku je zodpovedný režisér

–          celok sa reálne dáva dokopy až počas vysielania, kedy grafik, strihač, zvukár, režisér a ďalší dávajú dohromady sled zvučiek, prejavov moderátora a príspevkov

 

Tvorba rozhlasového a televízneho programu nie je natoľko závislá od práce redaktorov, ale podieľajú sa na nej dramaturgovia, režiséri, herci, dirigenti, koncertní umelci a ďalší. Za novinársky celokv televízii sa považujú jednotlivé novinárske relácie alebo bloky, ktoré majú spravodajský, publicistický, spravodajsko-publicistický alebo publicisticko-spravodajský charakter. Vo filme sa za novinársky celok pokladá spravodajský film, ktorý sa snaží zobraziť život v autentickej podobe.

19. Scenár ako novinársky celok

 

  1. Scenár ako novinársky celok. Redaktor a scenár v rozhlase. Redaktor a scenár v televízii.

 

 

Scenár

–          lat. scaene – divadelné javisko, divadlo, výprava

–          v širšom význame znamená slovo scenár naplánovaný postup, v užšom význame je to literárno-dramatický útvar, ktorý v písomnej podobe „predpisuje“ obsah, umelecký štýl audiovizuálnu podobu diela

–          je to predloha pre filmové alebo televízne dielo, reláciu

–          scenár literárnymi prostriedkami vyjadruje predstavu o budúcom filmovom/televíznom diele a slúži ako projektový podklad pre tvorivú filmovú/televíznu realizáciu

–          autorom scenára je scenárista, prípadne redaktor-scenárista, ktorý je buď tvorcom pôvodného námetu, filmovej poviedky, televízneho scenára, alebo je upravovateľom, dramatizátorom literárnej predlohy cudzieho autora

–          pri vymyslenom, fabulovanom deji vychádza scenárista zo zásad výstavby dramatického diela

–          scenár rešpektuje osobitosti audiovizuálnej reči

–          každý scenár vyžaduje istú mieru dramatizácie

–          situácia zachytená v literárnom diele popisom musí byť stvárnená v scenári situáciou, aktom, činom

–          kvalita scenára výrazne ovplyvňuje záverečnú podobu diela

–          pri tvorbe scenára treba zohľadniť aj typ relácie – očakávaná pripravovaná udalosť si vyžaduje často len vytvorenie bodového scenára, zasadnutie parlamentu s nepredvídateľným priebehom aj viac tvorivú činnosť redaktora, kameramana, režiséra a ostatných členov filmového štábu

–          scenár vytvára relatívne záväzný rámec pre režiséra

–          pokiaľ ide o dokumentárne zobrazovanie, ktoré je založené na výklade faktov a verejnej prezentácii, môže mať scenár len rámcový charakter

–          predstupňami v procese tvorby scenára sú námet, synopsiafilmová poviedka

–          námetobsahuje tematické určenie, hlavnú ideu, popis charakteru hlavnej postavy a stručný sujet

–          synopsia, alebo synopsa je námet rozšírený o rozpracovaný scénosled

–          filmová poviedka je predstupňom literárneho scenára, kde sú detailnejšie rozpracované charaktery postáv, fabula a kľúčové dialógy

 

–     každý scenár sa delí na   s e k v e n c i e, obrazy

–     sekvencia je najmenšia ucelená časť televízneho alebo filmového diela vyznačujúca sa myšlienkovou, významovou, miestnou časovou jednotou

–     sekvencia vzniká montážou väčšieho počtu záberov

 

–          scenár môže mať podobu prózy, ale častejšie sa stretávame so scenárom v podobe textu rozdeleného na dve časti – na pravú a ľavú stranu

–          ľavá strana obsahuje všetko, čo sa týka obrazovej zložky – zobrazovaco-dokumentárnej časti relácie

–          pravá strana obsahuje všetko, čo sa týka hovoreného slova zvuku – hovorenej časti relácie

 

Rozdelenie scenárov

–          rozlišujeme tri základné druhy scenára

1)      scenár bodový

2)      scenár literárny

3)      scenár technický (režijný)

 

  1. SCENÁR BODOVÝ

–          tvorí ho rámcový, heslovitý popis sledu motívov a sekvencií, ktoré budú zaradené za sebou vo filmovom alebo televíznom diele

–          slúži napríklad ako pomôcka pri dokumentárnom zázname

–          je tu potrebný jasný zámer a myšlienka, ktorú chce autor divákom odovzdať

 

  1. SCENÁR LITERÁRNY

–          je vyústením literárnej prípravy audiovizuálneho diela do podoby prepisu

–          obsahuje:        podrobnú dejovú líniu príbehu,

charakteristiku hlavných postáv a ich správania,

presný popis prostredia, času, atmosféry, rekvizít, kostýmov, zariadenia scény,

podobu dialógov, popis reálnych zvukov (ruchov a hlukov),

prepis hudobnej zložky diela.

 

  1. SCENÁR TECHNICKÝ (REŽIJNÝ)

–     je toverzia scenára spracovaného režisérom za pomoci ďalších umeleckých pracovníkov podieľajúcich sa na realizácii audiovizuálneho diela

–     ide o tvorivý prepis literárnej predlohy do audiovizuálneho jazyka

–     je vlastne detailným popisom jednotlivých obrazov

–     takýto scenár slúži ako záväzný podklad pre zostavenie finančného rozpočtu, natáčacieho a výrobného plánu a na plánovanie prác celého realizačného tímu

     od literárneho scenára sa odlišuje najmä detailným rozpísaním obrazu do jednotlivých záberov, ktoré sú očíslované, a dohodnutými symbolmi označujúcimi spôsob technickej realizácie

     v technickom scenári je uvedený aj:

– zoznam osôb – rolí a ich obsadenia hercami s uvedením obrazov a záberov,

– súpis interiérových a štúdiových stavieb a dekorácií,

– požiadavky na triky, animáciu, exteriérovú techniku atď.

 

 

Redaktor a scenár

–          redaktor-scenárista musí vidieť, myslieť a vyjadrovať sa v obrazových kontextoch, ale musí byť aj vybavený obrazovou fantáziou, ktorá mu umožňuje predvídať audiovizuálnu podobu slovesného vyjadrenia

–          každý scenár vyžaduje istú mieru dramatizácie

–          pri písaní scenára ide o to, aby sa myšlienky podnietené realitou scenára vyjadrovali formou, aby išlo o gradáciu, dramatickosť, o zachytenie človeka v jeho aktivite

–          situácia zachytená v literárnom diele popisom musí byť stvárnená v scenári situáciou, aktom, činom

–          kvalita scenára výrazne ovplyvňuje záverečnú podobu diela

–          pri tvorbe scenára treba zohľadniť aj typ relácie – očakávaná pripravovaná udalosť si vyžaduje často len vytvorenie bodového scenára, zasadnutie parlamentu s nepredvídateľným priebehom aj viac tvorivú činnosť redaktora, kameramana, režiséra a ostatných členov filmového štábu

–          scenár vytvára relatívne záväzný rámec pre režiséra

 

  1. Jazyk ako systém znakov. Znaková a štruktúrna podstata jazyka. Jazykové roviny (foneticko-fonologická, morfologická, lexikálna, syntaktická, textová a štylistická) a ich základné výstavbové jednotky. Funkcie jazyka (estetická, akumulatívna, reprezentatívna, persuazívna, fatická, metajazyková a iné).

 

JAZYKOVÉ ROVINY

–          ako sme už naznačili, jazyk je pomerne zložitý a bohato štruktúrovaný systém;

–          aby bolo umožnené jeho lepšie (detailnejšie) spoznávanie, celostný systém jazyka sa člení na podsystémy – tzv. jazykové roviny;

–          v lingvistike pracujeme s nasledujúcimi podsystémami jazykového systému;

1.)    Foneticko-fonologický podsystém – ním sa zaoberajú čiastkové lingvistické disciplíny fonetika a fonológia, v rámci ktorých sa skúma zvuková rovina jazyka

–          základnou jednotkou tejto roviny jazyka je fonéma (hláska), ktorú  definujeme ako súbor dištinktívnych (význam rozlišujúcich) príznakov; pr.: babka – bábka; puk – suk; pud – sud

2.)    Morfologický podsystém – ním sa zaoberá ďalšia čiastková lingvistická disciplína morfológia (tvaroslovie), ktorá venuje pozornosť otázkam týkajúcim sa slovných tvarov, ich ohýbaniu (skloňovaniu, časovaniu), otázke slovných druhov a ich gramatickým kategóriám;

–          základnou jednotkou tejto roviny je morféma (čiže najmenšia vydeliteľná časť slova, ktorá nesie istý význam alebo aspoň funkciu); poznáme rôzne druhy morfém ako napr.: koreňovú, gramatickú, derivačnú, modifikačnú, tematickú a iné

PRÍKLAD:

Škol-a („škol“ = koreňová morféma, „a“ gramatická morféma)

Škol-ník-o („škol“ = koreňová morféma, „ník“ = derivačná morféma, „0“ = nulová gramatická morféma)

3.)    Lexikálny podsystém – lexikálnym podsystémom jazyka sa zaoberá lexikológia, ktorú chápeme ako náuku o slove, význame slova a tvorení slov;

–          základnou jednotkou lexikálnej roviny jazyka je lexéma, pričom platí, že lexikálny význam jednotky je tvorený súborom sémantických (lexikálnych) príznakov, ktoré túto jednotku vymedzujú, resp. rozhraničujú od všetkých ostatných jednotiek podobného i nepodobného druhu

PRÍKLAD:

Žena = dospelá osoba ženského pohlavia (KSSJ);

4.)Syntaktický podsystém – zaoberá sa ním syntax (skladba) ako náuka o spájaní slov do syntagiem (skladov), syntagiem do viet a viet do súvetí; Syntagnéma – základnou jednotkou syntaxu

5.) Hypersyntaktický (textový) podsystém jazyka – ktorým sa zaoberá textová lingvistika (nadvetná syntax, hypersyntax, teória textu + teória diskurzu) – do oblasti záujmu textovej lingvistiky patrí proces tvorenia a následnej interpretácie súvislých textových produktov po formálnej i obsahovej stránke a ich následnej klasifikácie (typologizácie);

6.) Štylistika (náuka o slohu) – nechápeme ju ako ďalšiu jazykovú rovinu, ale ako špecifickú nadstavbovú jazykovednú disciplínu;

 

Konštitutívne princípy štylistiky. Princíp analógie a anomálie, princíp kooperácie, princíp zdvorilosti, princíp irónie, princíp senzitívnej intuitívnosti. Štylizácia textu ako tvorivý proces. Kreovanie štylistického ideálu žurnalistického (publicistického) textu

 

Častejšie sa prejavovala potreba, dať štylistike aj explanačný (vysvetľovací) rozmer. Rozpracovanie problematiky vonkajších a vnútorných princípov, ktoré riadia samotný proces štylizácie by mohlo štylistiku posunúť tým žiadaným smerom.

  1. Jedným z najstarších princípov v rétorike (štylistike) od obdobia antiky sú 2 naoko protichodné princípy, a to princím ANOMÁLIE
  2. a princíp ANALÓGIE. (Stúpenci boli anomalisti a analogisti).

ANALÓGIA- založená na téze píš a rozprávaj tak ako písali a hovorili slávny básnici, dramatici a rečníci. Z toho vyplýva, že tento princíp je založený na napodobňovaní. (Analógia napodobňovanie podľa modelu).

ANOMALIA- založená na téze píš a rozprávaj inak ako ostatný, lebo len tak môže byť tvoj prejav neopakovateľný a len tak môže vyniknúť tvoje indivíduum. Tento princíp je založený na túžbe vyniknúť.

Celé dejiny formovania štylistiky a to v rámci rétoriky sú poznačené chvíľkovou dominanciou jedného alebo druhého z týchto princípov. Prípadne úsilím o akceptáciu oboch v ich konzistentnej podobe. Dnes platí, že každý kvalitný štylista by ich mal skĺbiť a vytvoriť tak text, ktorý je v súlade s danými normami, no zároveň je originálny a estetický príťažlivý.

  1. Už zo samotnej podstaty štýlu ako pojmu nám vyplývajú ďalšie 2 pojmy.

Princíp SELEKCIE.

  1. Princíp KOMBINACIE. Oba by sa dali zjednotiť do princípu KONFIGURÁCIE.
  2. Geoffry Neil Leech priniesol do štylistiky ďalšie pojmy. Rozpracoval GRICEOV SYSTÉM KOMUNIKAČNÝCH MAXÍM a vybral z neho ďalšie princípy. KOOPERAČNÝ princíp. Dá sa vyjadriť zásadou: štylizuj svoj text tak ako sa očakáva v príslušnej situácií. Komunikačný efekt dosiahneme ľahšie keď berieme do úvahy očakávania príjemcu, ktorý je zvyknutý na určitý spôsob štylizácie.
  3. ZDVORILOSTNÝ princíp- vyrovnáva alebo zmierňuje nesúlad medzi recipientom a percipientom.
  4. Princíp IRONIE chápe sa ako sekundárny princíp, pretože je založený na čiastočnom popretí zdvorilostného princípu. Na druhej strane však platí, že isté modelové štruktúry textov sú primárne vybudované na tomto princípe (fejtón). Je postavený na nezhode medzi obsahom a formou a jeho využite umožňuje spoločensky prijateľne vyjadriť aj nepríjemné skutočnosti. Stupeň irónie sa pohybuje od jemnej komiky až po urážku. Pri využití tohto princípu je dôležité umiestniť do textu dostatočné množstvo signálov, aby daný text bol interpretovaný ako ironický.
  5.  Princíp EMOCIONÁLNEJ INTUITÍVNOSTI zabezpečuje kompatibilitu medzi zdvorilostným a ironickým princípom. Odhad čo si môžeme a nemôžeme dovoliť.

 

  1. Dejiny domácej a zahraničnej štylistiky. Antická štylistika a rétorika. Analogisti verzus anomalisti. Štylistika v stredoveku. Silno individualizovaná a estetizujúca štylistika. Štrukturalizmus a jeho prúdy. Funkčne orientovaná  štylistika. Najväčšie osobnosti slovenskej štylistiky. Moderná pragmatická štylistika.

 

Štylistika sa považuje za jednu z najmladších lingvistických disciplín a ako samostatná disciplína sa začala vyčleňovať až od polovice 18. Storočia. Na druhej strane korene štylistiky siahajú až do antiky, pričom vtedy ešte neexistoval samotný pojem štylistiky v dnešnom zmysle slova a štylistika sa rozvíjala na pozadí 3 antických vied:

  1. RÉTORIKA
  2. POETIKA
  3. DIALOGIKA

RÉTORIKA- je priamym predchodcom štylistiky a v starom grécku mala najväčší význam a preto bola hlavným učebným predmetom. (Demokritos z Abdier, Cicero, Quintilianus) Rétoriku v tomto prvotnom význame definujeme ako vedu o tom, ako máme rečniť, tvoriť rečnícke prejavy za účelom, aby boli zaujímavé príťažlivé a efektné. Už v tomto období sa stretávame s prvou klasifikáciou textov. V grécku sa prejavy členili na:

  1. Praktické- najmä prejavy politické a súdne
  2. Estetické- prejavy slávnostné

Staroveká rétorika vypracovala typológiu fáz výstavby prejavu, ktorá sa v štylistike používa dodnes. Príprava prejavu obsahuje tieto fázy:

  1. Inventio- vnuknutie, zbieranie podkladov
  2. Dispozício- triedenie materiálu
  3. Elocutio- samotné formulovanie a štylistická výstavba prejavu
  4. Memorio- učenie sa prejavu naspamäť
  5. Actio- konkretná realizácia rečového prejavu

V ďalších fázach vývinu štylistiky výskumný rámec tejto rétoriky splynul so štylistikou.

POETIKA- sa sústreďovala na formulovanie myšlienok ešte pred momentom prejavu zatiaľ čo rétorika skúmala proces formulovania jazykového prejavu priamo v jeho aktuálnom priebehu.

DIALOGIKA- Náuka o riadenom rozhovore besede, diskusií alebo metódach presviedčania.

 

  1. Jedným z najstarších princípov v rétorike (štylistike) od obdobia antiky sú 2 naoko protichodné princípy, a to princím ANOMÁLIE
  2. a princíp ANALÓGIE. (Stúpenci boli anomalisti a analogisti).

ANALÓGIA- založená na téze píš a rozprávaj tak ako písali a hovorili slávny básnici, dramatici a rečníci. Z toho vyplýva, že tento princíp je založený na napodobňovaní. (Analógia napodobňovanie podľa modelu).

ANOMALIA- založená na téze píš a rozprávaj inak ako ostatný, lebo len tak môže byť tvoj prejav neopakovateľný a len tak môže vyniknúť tvoje indivíduum. Tento princíp je založený na túžbe vyniknúť.

Celé dejiny formovania štylistiky a to v rámci rétoriky sú poznačené chvíľkovou dominanciou jedného alebo druhého z týchto princípov. Prípadne úsilím o akceptáciu oboch v ich konzistentnej podobe. Dnes platí, že každý kvalitný štylista by ich mal skĺbiť a vytvoriť tak text, ktorý je v súlade s danými normami, no zároveň je originálny a estetický príťažlivý.

 

STREDOVEK so svojím dogmatizmom a striktným spiritualizmom vývinu štylistiky príliš neprial. Jej vývoj stagnoval a to z dôvodu prílišného stereo typizovania prejavov a preberaní citátov z Biblie. Tvorivá zložka štylistiky bola popretá a tak teoretická a praktická štylistika nemohla existovať. Vlastné dejiny štylistiky sa formujú až začiatkom 19. Storočia zásluhou MLADOGRAMATIKOV.

Predstaviteľmi tejto individualistickej koncepcie v štylistike boli tzv. mlado-gramatici (Humboldt, Vosslers, Spither a talianský Croce).

 

Z tohto dôvodu sa za otca modernej štylistiky v lingvistickom zmysle (bez rétoriky) považuje švajčiarský lingvista Charles Bally. V istom zmysle nadviazal na mlado-gramatikov a v inom ich úplne poprel. Založil tzv. lingvisticko-expresívnu štylistiku.Zdôraznil základnú opozíciu v štylistike – opozíciu emocionálneho (expresívne) a racionálneho (nocionálne, normálne). Kritika na neho sa sústredila na jeho sústredenie na len emocionálne prejavy a racionálne témy ho neinteresovali, ba až tvrdil že tieto do štylistiky ani nepatria.

 

Snahy o čoraz presnejšie uchopenie a popísanie štýlotvorného procesu a jeho odsubjektizovanie vyvrchovili práve v období štrukturalizmu, tj v 1920s. Štrukturalizmus a jeho idey sú považované za jedno z kľúčových období v dejinách lingvistiky a štylistiky. Na poli lingvistického bádania sa štrukturalizmus prezentoval sa štrukturalizmus prezentoval v niekoľkých vývinových fázach (školách).

 

1. ženevská škola – vznik štrukturalizmu zásluhou Ferdinanda De Saussera, ktorého považujeme za zakladatľa štrukturalizmu a osnovateľa objektivistickej systémovo-štruktúrnej lingvistiky.

 

2. kodaňská škola – zdôrazňovala krajne abstraktnú povahu jazykového systému, predstaviteľ Luis Hjelmslev.

 

3. pražská škola – je spojená s aktivitou pražského lingvistického krúžku a je charakterizovaná tým, že je funkčne orientovaná a východiskovým pojmom je funkcia. Predstaviteľmi Vilém Mathesius (zakladateľ krúžku), Bohuslav Havránek a Rusi Roman Jakobson a Nikolaj Sergejevič Trubeckoj.

 

4. americká škola – tzv. americký deskriptivizmus. Jeho typickým znakom je preceňovanie jazykovej formy na úkor významu (sémantiky; sémantika je teória významu) a využívanie matematických metód vo výskume jazykových štruktúr. Zakladatateľom je Leonard Bloomfield.

 

Pražská škola – Zo spomínaných prúdov škôl štylistike najviac prispela funkčne orientovaná pražská škola, odkiaľ aj pochádza termín funkčná štylistika. Funkčnou sa označuje preto, že podľa nej sa kategória štýlu (slohu) a celý štýlotvorný proces odvíja v závislosti od funkcie konkrétneho jazykového prejavu.

 

V spomínanej pražskej štrukturalistickej škole možno nájsť aj počiatky slovenskej štylistiky. Už v roku 1921 Ľudovítovi Šenšelovi kniha s názvom O štylistike. Je to prvá odborná slovenská publikácia venovaná širšej štylistickej problematike. No jeho koncepcia predstavuje štylistiku pred-ballyovského typu, v ktorej sa štylistika chápe ako poetika.

 

Preto za skutočný vedecký základ slovenskej vedeckej štylistiky až kapitolu Eugena Paulínyho O slohu, ktorá bola publikovaná ako časť jeho Slovenskej gramatiky z roku 1953. V tejto stati už ide o premyslenú, nie náhodnú, špecifickú koncepciu štýlu a štylistiky v zhode s ideami a požiadavkami pražského funkčného štrukturalizmu. Týmto počinom sa u nás udomácnil v otázkach štýlu a štylistiky funkčný aspekt a tým sa podnietil aj ďalší mohutný rozvoj štylistiky, najmä v 1960s.

 

Roky štylistiky- V tejto súvislisti sú pre slovenskú štylistiku 60-80s kľúčové dve koncepcie.

 

1) v roku 1955 vydáva František Miko svoje skriptá Sloh, kde prezentuje svoju od základov inovatívnu koncepciu štýlu a štylistiky (tzv. výrazová koncepcia). Túto koncepciu dopracoval vo svojej monografii Text a štýl (1969).

 

2) v roku ’65 vychádza Mistríkovi Praktická štylistika a vzápätí Slovenská štylistika, v ktorej uviedol do praxe svoju koncepciu štylistiky, ktorá je založená na tzv. štýlotvorných činiteľoch (subjektívne a objektívne).

 

Zásadný rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že v prvej (mikovskej) sa konkrétna podoba štýlu odvodzuje od prevažujúcich jazykových funkcií. Svoju typológiu prevzal od nemeckého lingvistu Karla Buhlera. Napr. výrazová funkcia, výzvová, expresívna a iné. V mistríkovskej koncepcii sa štýl manifestuje na pozadí konkrétnych štýlotvorných činiteľov (autor – umelecký, etc).

 

 

 

2. pragmatické prístupy, ktoré sú založené na širšej pragmatickej interpretácii jazykovej komunikácie, v ktorej sa vyzdvihuje účasť kontextu a znalostných predpokladov oboch komunikantov na celostný proces štylizácie. Autorkou tejto koncepcie je prof. Dana Slančová.

 

  1. Téma a jej expanzia. Pojem témy z laického i kognitívnolingvistického aspektu. Expanzia témy a jej vzťah ku kategórii slohového postupu. Typy expanzie témy – deskriptívna, naratívna, explikatívna, argumentačná.

TÉMA A JEJ EXPANZIA

 

– Expanzia témy je v štylistike analogickým pojmom k pojmu slohový postup (slohovotematický postup), resp. druh slohu;

–          V modernej pragmatickej štylistike a teórii textu sa však v súčasnosti častejšie operuje práve s pojmom expanzie témy(druh slohu = slohový postup), pretože práve tento termín explicitnejšie (presnejšie) vystihuje samotný mechanizmus uchopenie témy, operovania s ňou aj jej nespochybniteľný kognitívny (poznávací) aspekt;

 

–          Téma = makropropozícia textu … propozícia = obsahová náplň

 

–          V bežnom , laickom jazyku označuje téma to, o čom sa hovorí, resp. píše v texte, a to explicitne alebo implicitne, pričom pri identifikovaní témy je nutné sa narábať s najvšeobecnejšími pojmami (ako napríklad láska, vojna, stav kultúry, kríza hodnôt a pod.), a nezamieňať si tému s ideou textu (tá stojí akoby „za“ textom a vyjadruje zmysel textu);

Sémantika (S=význam), pragmatika (P=zmysel)

–          V medziach súčasnej štylistiky a teórie textu sa z exaktného (odborného) hľadiska téma definuje ako kognitívny kondenzovaný korelát obsahovej štruktúry (referencie) textu;

–          Z uvedenej definície vyplýva, že:

a)      Téma je kognitívnym kondezovaným korelátom k istému výseku skutočnosti, resp. objektívnej reality (čiže spočíva na transformovaní subjektívneho vnímania skutočnosti do textu pomocou jazykových i metajazykových kompetencií autora);

b)      Téma je vždy len zhusteným (koncentrovaným, kondenzovaným) korelátom k výseku tejto skutočnosti, čo vyplýva z toho, že sa dá vyjadriť jedným, príp. viacerými výrazmi -> čiže nie je komplexným (celostným) vyjadrením obsahových štruktúr textu, ale len v kondenzovanej podobe vymedzuje jadro, t. j. najdôležitejšiu časť, časti obsahu textu

 

–          Zároveň platí, že celkom inak pristupuje k téme autor textu a inak jeho percipient, resp. čitateľ -> kým autor (expedient) textu si najprv premyslí tému svojho textu a tú potom myšlienkovo a jazykovo stvárňuje, prijímateľ (percipient) postupuje presne opačne, čiže postupnou dekompozíciou a interpretáciou textu sa etapovite (po krokoch) myšlienkovo dopracúva k téme, pričom si tému ukladá do pamäti ako východiskovú orientačnú oporu pre reprodukciu obsahu textu;

  • Základnými modusmi expanzie témy sú

DESKRIPTIVNA EXPANZIA TEMY:

–          Tá spočíva v tom, že sa téma rozvíja opisovaním – čiže zobrazovaním osoby predmetu alebo javu, ktorý daná téma reprezentuje na podklade enumerácie jeho znakov a vlastností

–          Opisuje sa niekto, niečo alebo istá činnosť, pričom takéto deskriptívne zobrazenie témy je v prvom rade, determinované tým, či ide o opis statický alebo dynamický

–          1.1.) pri statickom opise ide o enumeráciu jednotlivých znakov témy, ktoré sa vyčleňujú na základe vymedzených kritérii s istou hierarchizáciou (najčastejšie sa postupuje od najpodstatnejších znakov k menej podstatným, od celku k jeho čatiam alebo opisu „vonkajšieho“ k opisu „vnútra“

–          1.2.) pri dynamickom opise ide zase o procesuálne postihnutie témy v istom záväznom postupe (sérii krokov), kotré nie je možné narušiť (pri vynechaní niektorého kroku nie je možná úspešná realizácia celej operácie)

–          2.) naratívna expanzia témy – naratívna expanzia témy spočíva v zachytení javov objektívnej reality, príp. Aj fiktívnych javov, kotré reprezentuje téma v istom priestore, a najmä v jej časovej alebo príčinnej následnosti (teda v jej priebehu)

–          Aj tu vyčleňujeme dva varianty k naratívnej expanzii

–          2.1. bezpríznakový t.j.  keď sa prirodzené (chronoligické) a priestorové dimenzie nenarúšajú – čiže v poradí úvod, jadro, záver

–          2.2. príznakový variant, keď sa z rozličných príčin narúšajú časové i príčinné dimenzie textu ( napr. namiesto úvodu –in medias res)

EXPLIKATÍVNA EXPANZIE TÉMY (výkladový slohový postup)

–          Spočíva v tom, že téma sa rozvinie na základe myšleinkovej schémy vysvetľovania istého javu / faktu – čiže podmienok jeho vzniku, priebehu, dôsledkov

–          Narozdiel od posledného modusu – argumentačnej expanzie témy sa explikácia vzťahuje len na to, čo už je dané, resp. Pri ktorých sa nevynára pochybnosť, ale naopak otázka smeruje k pochopeniu ich existencie, v reálnej komunikačnej praxi sa však explikácia a argumentácia často prelínajú

ARGUMENTAČNÁ EXPANZIA TÉMY (už neexistuje)

–          Spočíva v argumentovaní, zdôvodňuje sa isté tvrdenie, ktoré má povahu tézy (pri explikácii povahu zákona). Existuje téza, kotrá si vyžaduje zdôvodnenie  a tým je riadené myšlienkové rozvíjanie témy, pričom potreba zdôvodňovania platnosti tézy je vyvolaná pochybovaním o jej platnosti – inak povedané téma sa rozvíja na podklade uvádzania dôvodov (argumentov) vo vzťahu k nej.

 

  1. Neverbálna komunikácia a neverbálne štylémy. Gestika, mimika, haptika, vizika, proxemika, kinetika, posturika. Význam farieb v komunikácii. Kritická reflexia neverbálnych prejavov vo sfére žurnalistiky.

 

Neverbálne štylémy

–          vzhľadom na to, že z pohľadu klasickej funkčnej, ale aj pragmatickej štylistiky chápeme štýl ako konfiguráciu nielen čisto jazykových (fónických, lexikálnych, morfologických, syntaktických), ale aj nejazykových prostriedkov, do výskumného rámca modernej štylistiky zaraďujeme aj problematiku neverbálnych štylém;

–          neverbálne štylémy potom chápeme ako prostriedky štylizovania založené na iných čiastkových znakových systémoch, resp. subsystémoch, než je jazyk v konvenčnom zmysle, t.j. v zmysle zaužívaného systému jazykových znakov pozostávajúcich z artikulovaných zvukom a im pridružených mentálnych obsahov;

–          spomínané čiastkové znakové systémy, resp. subsystémy týkajúce sa neverbálnych štylém zároveň reprezentujú jednotlivé druhy (formy) neverbálnej komunikácie a tiež subdisciplíny, ktoré sa nimi následne zaoberajú;

–          tradične rozlišujeme tieto druhy (formy) neverbálnej a im zodpovedajúce neverbálne štylémy;

–           okuzelika (vizika) – sa zaoberá zrakovým kontaktom a jeho významom v komunikácii; čiže ide o komunikáciu pohľadom, resp. reč očí;

–           mimika – skúma výrazy tváre, resp. jemné pohyby svalov tváre pri komunikácii;

–           gestika – výraz gestikulácia pôvodne zahŕňal všetky pohyby tela alebo akejkoľvek jeho časti, slúžiacich na vyjadrenie myšlienok alebo pocitov; dnes sa však pod pojmom gestikulácia (gestika) rozumie spontánny (neuvedomovaný) pohyb niektorých častí tela (najčastejšie ruky) počas reči, ktorého cieľom je sprevádzať alebo nahrádzať verbálny prejav;

–           posturika – skúma polohu a držanie tela pri komunikácii zo statického aspektu, ako aj konfiguráciu jeho jednotlivých častí počas priebehu komunikácie;

–           kinetika – kinetika si kladie za cieľ sledovať telo v jeho dynamickej podobe, čiže analyzuje pohyb celého tela alebo niektorej jeho časti pri komunikácii;

–           proxemika – sa zaoberá otázkami vzdialenosti ľudí pri komunikácii a otázkami osobného priestoru komunikujúceho človeka;

–           haptika – predstavuje intímny prvok v komunikácii; ide o dorozumievanie sa pomocou dotykov; zaraďujeme sem aj dotyk a hladkanie intímnych miest a erotogénnych zón;

–           kolorika – sa zaoberá zase farbami, ich vplyvom na komunikáciu a vôbec na celkovú interakciu medzi ľuďmi;

–           olfaktorika – sa zaoberá problematikou vôní a pachov a vplyvom na komunikáciu; uvažujeme o nej buď v súvislosti s vôňou či pachom človeka (komunikanta), alebo vôňou či pachom prostredia, kde sa komunikačný akt odohráva;

–          v porovnaní s verbálnymi (jazykovými) štylémami však platia prakticky pre všetky druhy (formy) neverbálnej komunikácie vo funkcii neverbálnych štylém isté špecifiká:

–           neverbálne štylémy sú často „citlivejšie“ na významy s nimi spojené – čiže dokážeme pomocou nich zachytiť oveľa jemnejšie významy, resp. emocionálne odtienky ako pomocou klasických jazykových výrazov (o osobnosti expedienta nám prezradia oveľa viac) – no na druhej strane nie každý percipient im venuje dostatočnú pozornosť, resp. je schopný ich adekvátne interpretovať a usúvsťažniť s príslušným jazykovým obsahom;

–           neverbálne štylémy sú poznačené oveľa väčšou mierou polysémie ako klasické jazykové jednotky – jeden a ten istý mimický alebo gestický prejav môže vyjadrovať niekoľko často protichodných významov (napr. vyhýbanie sa očnému kontaktu môže vyjadrovať nervozitu, ale aj nudu, príp. klamstvo a pod.; privreté viečka môžu byť zase znakom vášne, ale aj hnevu, sústredenia a pod.);

–          Teória spisovného jazyka. Vysvetlenie pojmov norma, úzus, kodifikácia, spisovný jazyk, národný jazyk. Stratifikácia slovenského národného jazyka.

 

Norma, úzus, kodifikácia

Norma – definujeme ju ako súhrn pravidiel s regulatívnou silou, ktoré však nemajú povahu predpisu; norma je teda istým meradlom správania členov jazykového spoločenstva, resp. správnosti a nesprávnosti ich správania, pričom poznáme rôzne jazykové normy ako napr.: pravopisnú (ortografickú), ortoepickú, štylistickú, syntaktickú, komunikačnú a pod.

 

Úzus – je súhrn jazykových návykov členov jazykového spoločenstva, čiže vlastne súhrn prostriedkov, ktoré členovia spoločenstva bežne používajú, úzus zahŕňa aj nesprávne (nespisovné) prostriedky a väzby (ako nám huba narástla)

 

Kodifikácia – inak povedané kodifikovaná norma, je finálnym (najvyšším) produktom teórie spisovného jazyka; je to už teoreticky zdôvodnená a oficiálne (inštitucionálne) schválená aplikácia výsledku systematického lingvistického bádania, ktorej výsledkom je sústava formulovaných pravidiel (kodifikačná príručka) pre správne používanie jazykových prostriedkov (žiadne nárečie ani nespisovné)

 

 

Pod pojmom národný jazyk rozumieme základný identifikačný znak istého národno-kultúrneho spoločenstva a všetkých jeho používateľov, ktorý zahŕňa všetky existenčné formy jazyka vo všetkých štýloch, komunikačných sférach a pod., čiže zahŕňa aj tie nespisovné. Spisovný jazyk je len jednou z tých viacerých možných existenčných foriem národného jazyka, je to hotový, dlhým vývinom vykryštalizovaný útvar a medzi jeho používateľmi vykazuje najvyššiu mieru exkluzívnosti, pričom oproti ostatným existenčným formám národného jazyka nesie niektoré špecifické znaky (je celospoločenský a celonárodný, platný, má svoju kodifikovanú normu a pod.)

 

  1. Jazyková kultúra a jazyková politika. Definovanie pojmov jazyková kultúra a jazyková politika. Jazykový purizmus. Najčastejšie lexikálne, morfologické, syntaktické a štylistické chyby v printových, audiovizuálnych a elektronických médiách. Možnosti zvyšovania úrovne jazykovej kultúry začínajúcich i etablovaných žurnalistov.

 

1)      Problematiku jazykovej kultúry a zmapovanie jej aktuálneho stavu a možnosti rozvoja. Pod pojmom jazyková kultúra vo všeobecnosti rozumieme vedomé, zámerné pestovanie spisovného jazyka a zasahovanie do jeho vývoja s cieľom zdokonaliť ho a priblížiť reálnym používateľom.

2)      Problematiku jazykovej politiky, ktorú považujeme za základný nástroj cieľavedomého ovplyvňovania jazykovej situácie a definujeme ju ako súhrn aktivít, ktorými sa regulujú podmienky na fungovanie jazyka a jeho existenčných foriem koexistujúcich v danom politickom priestore.

 

 

 

Jazyková kultúra je úroveň jazykovej praxe spoločnosti a súčasne dobový obraz jazyka získaný hodnotiacim zovšeobecnením stavu (úrovne) používania jazykových prostriedkov v praxi, t. j. v reči“ (Kráľ – Rýzková, 1990, s. 27).

Jazyková kultúra je súhrnný pojem, ktorý zahŕňa

a, „úroveň kultivovanosti spisovného jazyka (stav, ktorý sa dosiahol kultivovaním jazyka),

b, proces kultivovania tohto jazyka,

c, kultúru reči (rečovú kultúru) používateľov spisovného jazyka“ (Dolník, 1999, 221).

 

Politrika krajiny alebo organizacie tykajuca sa jazyka – napr. Eu o dvoch cudzich jazykoch

 

Purizmus – snaha o čistotu jazyka

Slovensky jazyk dve vlny – do 1918 protimadarsku a protinemecku a potom poričesku

  1. Základy fonetiky a fonológie. Artikulačné orgány. Tvorenie hlasu. Rozdiel medzi vokálmi a konsonantmi. Vokalické a konsonantické alternácie. Najčastejšie ortoepické chyby v médiách.

 

Základy fonetiky a fonológie

Ako sme už uviedli, fonetika aj fonológia sa zaoberá zvukovou rovinou jazyka (zvukovým podsystémom jazyka), každá z týchto disciplín však s využitím odlišných metód a z iného uhla pohľadu.

FONETIKA

– skúma materiálne zvuky ľudskej reči, a to z dvoch hľadísk:

1. ARTIKULAČNÉHO A FYZIOLOGICKÉHO, teda z hľadiska ich tvorenia pomocou artikulačných orgánov – artikulačná fonetika

  1. AKUSTICKÉHO, skúma fyzické vlastnosti hlások už ako výsledok uvedomovanej rečovej činnosti vo forme vlnenia alebo kmitov, ktoré môžeme v určitom frekvenčnom rozsahu vnímať sluchom – akustická fonetika

– základnou jednotkou fonetiky je fóna (hláska), ktorú definujeme ako najmenšiu aritkulačno-akustickú jednotku reči, ktorú možno vysloviť, a ktorá sa aj napriek istým individuálnym rozdielom pri artikulovaní transponuje v jazykovom kóde (znakovom systéme) na fonému;

– spravidla sa do fonetiky zaraďuje ešte aj ortoepia, čo je náuka o správnej (spisovnej) výslovnosti a tiež fonetická transkripcia, pod ktorou rozumieme presný a jednoznačný prepis všetkých hovorených zvukov ľudskej reči do grafickej podoby; na fonetickú transkripciu sa vzťahuje medzinárodná norma prepisu, ktorá platí pre všetky jazyky sveta;

FONOLÓGIA

– na rozdiel od fonetiky zase skúma najmenšie zvukové prvky ľudskej reči z hľadiska funkčného, t.j. skúma abstraktné (nemateriálne) vlastnosti (príznaky) foném, ktoré majú dištinktívnu čiže význam rozlišujúcu funkciu;

– preto za základnú jednotku fonológie považujeme fonému, ktorú definujeme ako abstraktnú jednotku zvukovej roviny jazyka tvorenú jedinečným súborom (zväzkom) dištinktívnych práznakov so schopnosťou rozlišovať význam slov a tvarov;

– z uvedenej matrice vyplýva, že fonéma „a“ má tieto a práve tieto dištinktívne príznaky: vokálna, nekonsonantická, nedifúzna, koncentrovaná, neúzka, nelabializovaná a nekvantitatívna, nekĺzavá;

-Z povedaného vyplýva, že každá fonéma vo fonologickom systéme je určená jedinečným (neopakovateľným) súborom dištinktívnych príznakov (čiže aspoň jednu vlastnosť, jeden príznak musí mať iný ako všetky ostatné fonémy, v opačnom prípade by stratila platnosť fonémy a vypadla by zo systému!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! HYPER DôLEŽITÉ! J )

 

REČOVÉ ÚSTROJENSTVO, VZNIK HLASU

Z hľadiska fonetiky je reč (v zmysle langage) univerzálnou schopnosťou človeka vytvárať artikulované zvuky a spájať ich s konkrétnymi predstavami (pojmami);

Toto tvorenie zvukov je pomerne zložitý proces, ktorý je riadený vyššími mozgovými centrami a vzniká koordinovanou činnosťou viacerých orgánov ľudského tela, ktoré označujeme ako rečové ústroje;

Rečové ústroje delíme na tri skupiny:

  • Dýchacie (respiračné) ústroje – zaraďujeme k nim pľúca, priedušky, priedušnicu, hrtan, hrdelnú dutinu, ústnu dutinu a nosovú dutinu;
  • Hlasové (fonačné) ústroje – patria k nim: hrtan, hlasivky a chrupky (prstienkovitá, štítna a krhlovitá);
  • Upravujúce (modifikačné, článkovacie) ústroje – artikulačné ústroje v užšom zmysle slovaô zaraďujeme k nim jednak dutiny (hrdlovú, ústnu, pernú a nosovú) a samotné artikulačné orgány, ktorými sú: zuby, pery, čeľúsť – horná, ďasná, tvrdé podnebie, mäkké podnebie, čapík, sánka a jazyk);

Z toho vyplýva, že na vzniku zvukov ľudskej reči sa zúčastňujú tri procesy prebiehajúce postupne, v týchto fázach: respirácia, fonácia a samotná artikulácia (čiže článkovanie);

ZHRNUTIE: respiráciou vzniká energia potrebná na tvorenie zvukov, fonáciou vzniká hlas a ten sa potom spolu s dychom, resp. výdychom  upravuje v nadhrtanových priestoroch do výslednej podoby;

RESPIRÁCIA – správne dýchanie je základným predpokladom tvorenia reči, pričom pri tvorení reči využívame tamer vždy len výdychový (expiračný) prúd (nádych len v špecifických emočne vypätých situáciách), a preto je pri dýchaní dôležité, aby sa fyziologická prestávka v reči, potrebná na nový nádych, prekrývala s prestávkou logickou (komunikatívnou), a tak nevznikali potenciálne nedorozumenia v komunikácii;

FONÁCIA – pri zámernom tvorení hlasu je artikulačný prúd vytláčaný z pľúc, prechádza cez priedušky a priedušnicu, následne sa dostáva do hrtana a potom k hlasivkám; hlasivky sú párový svalový orgán, medzi ktorými sa nachádza hlasivková štrbina, keď sú oddialené, vzduchový prúd prechádza nimi voľne a hlas nevzniká; keď však hlasivky sú k sebe priblížené, vzduchový prúd  si musí cez ne raziť cestu, rozkmitáva ich, v dôsledku čoho vzniká hlas;

ARTIKULÁCIA – pri artikulácii v užšom zmysle slova sa vychádza z faktu, že výdychový prúd a činnosť hlasiviek samy o sebe nestačia, aby sa mohli vytvoriť konvenčne interpretovateľné zvuky ľudskej reči, hlásky. Z toho dôvodu sa akustické rezonancie utvorené hlasivkami musia ešte dodatočne upravovať, a na túto konečnú úpravu slúžia artikulačné orgány nachádzajúce sa v ústnej, príp. nosovej dutine, až takto upravený výsledný efekt artikulácie považujeme za hlásku (fónu)!!!!!

 

  1. Suprasegmentálne javy. Otvorené a zatvorené slabiky. Kvantita, prízvuk, melódia vety, pauza, dôraz, tempo reči.

 

Suprasegmentálne javy (nad segmentálne javy)

Pri výklade a interpretácii suprasegmentálnych javov vychádzame z faktu, že pri praktickom dorozumievaní nepoužívame izolované hlásky, ale vždy väčšie segmenty fónického radu, čiže súvislejší rečový prúd. Preto za základnú fonicko-rytmickú jednotku súvislej reči nepovažujeme hlásku (fonému) ale slabiku.

Slabika je segment fónického radu, ktorý možno vysloviť na jedno otvorenie úst a obsahuje vždy jednu hlásku s maximálnym stupňom zvučnosti (tj. samohlásku, dvojhlásku, prípadne slabikotvorné r,ŕ,l,ĺ), ktorý tvorí jej vrchol.

Podľa zakončenia rozoznávame dva druhy slabík:

1)      Otvorené – je to taká slabika, ktorá sa končí vrcholom slabičnosti (samohláska, dvojhláska alebo slabikotvorné, no-ha, vo-da)

2)      Zatvorené – také, ktoré sa končia neslabikotvornou hláskou (hosť, skôr, pod-biť…)

V súvislosti s tým, čo sme povedali, suprasegmentálne alebo prozodické javy sú také foneticko-fonologické javy, ktoré sa (na rozdiel od asimilácie a alternácie) môžu prejaviť až na väčších segmentoch  než sú hlásky, tj na slabike, slove, syntagme (sklade), prípadne celej vete)

K suprasegmentálnym javom zaraďujeme: kvantita, prízvuk, dôraz, emfáza, intonácia (melódia vety), pauza, tempo reči, a iné.

Kvantita– dĺžka, je založená na časovej modulácii (úprave) niektorej slabiky v rámci slova; na vyslovenie dlhej slabiky treba dvakrát viac (cca1,8x) času ako na vyslovenie krátkej. V slovenčine považujeme kvantitu za základný rytmický (rytmotvorný) činiteľ, čo sa prejavuje v striedaní krátkych a dlhých slabík v rámci slova – na tomto princípe je založené pravidlo o rytmickom krátení, podľa ktorého v slovenčine nemôžu po sebe nasledovať dve dlhé slabiky (výnimka = vzor páví)

Prízvuk – akcent, je založený na rozdieloch v sile a výške hlasu v rámci slova. V slovenčine máme, čo sa týka jeho intenzity dvojaký prízvuk: hlavný (má väčšiu intenzitu) a vedľajší (menšia intenzita).

HLAVNÝ – je fixný, čiže pevný, stabilný a realizuje sa vždy na prvej slabike slova (výnimka sa prejavuje v predklonkách a príklonkách)

VEDĽAJŠÍ – realizuje sa len v štvor- a viacslabičných slovách a to nasledujúcim spôsobom: v štvorslabičných slovách je hlavný prízvuk na prvej, vedľajší na tretej slabike (PRA-co-VA-li). V päťslabičných slovách je hlavný na prvej a vedľajší na štvrtej (U-ni-ver-ZI-ta). Vo viac ako päťslabičných slovách sa vždy strieda prízvučná a neprízvučná slabika (NE-od-PO-ve-DA-la)

 

Dôraz – podobne ako prízvuk spočíva na silnom a výškovom zdôraznení istého segmentu reči; na rozdiel od prízvuku sa však dôraz uplatňuje len v rámci vety (slova), preto sa dôraz často označuje aj ako vetný prízvuk, pri dôraze teda ide o silové a výškové zdôraznenie hlasom najdôležitejšieho slova vo vete (pri štandardnej, pokojnej rečí býva dôraz spravidla na poslednom slove vety).

Melódia vety; intonácia– spočíva na zmene výšky tónu v priebehu vety, čiže všetky slová vo vete sa nevyslovujú v rovnakom tóne, melódia vetného úseku, ktorým nasleduje prestávka naznačujúca koniec vety, sa nazýva kadencia.

 

Pauza; prestávka- definuje sa ako prerušenie artikulačného prúdu v niektorej časti vety; môže nastávať buď z fyziologického dôvodu (nádych), alebo významovo-logických dôvodov. Ideálne je, ak sa prekrývajú. Je dôležité, aby sme pauzou neoddeľovali od seba tie časti vety, ktoré spolu významovo súvisia. Pauzy, ktoré sa robia vo vnútri vety sa nazývajú nekončiace pauzy; tie, ktoré sú na konci vety, rsp. medzi vetami,sa nazývajú končiace pauzy.

Tempo reči – spočíva na zmenách v rýchlosti jazykového prejavu, tempo prejavu závisí od obsahovej (významovej) dôležitosti jeho jednotlivých zložiek, pretože dôležité veci hovoríme spravidla pomaly, menej dôležité zase rýchlejšie; na druhej strane však individuálne tempo reči závisí od schopností i vrodených daností každého hovoriaceho.

 

  1. Morfologická rovina jazyka. Slovné druhy a ich gramatické kategórie. Štylistické využívanie tvarov a gramatických kategórií. Frekvenčné vzťahy medzi slovnými druhmi a ich dopad na štylizáciu.

 

Morfologické štylémy – morfoštylémy

–          morfológiu vo všeobecnosti chápeme ako lingvistickú subdisciplínu zaoberajúcu sa:

–          1) tvarmi slov v rámci ich ohýbania (flexie), čiže skloňovania (deklinácie) a časovania (konjugácie),

–          2) slovnými druhmi,

–          3) ich gramatickými kategóriami – menné, slovesné;

–          z nášho pohľadu všetky tri uvedené komponenty morfologickej roviny jazyka majú globálny alebo aspoň čiastkový dopad na proces štylizácie, a to na úrovni jazykových funkčných štýlov ako aj na úrovni slohových (slohovo-tematických) postupov;

 

Po prvé – štylistické využívanie tvarov slov:

–          funkčno-štylisticky (aj keď v minimálnej miere) možno využívať jednotlivé izolované tvary slov v prípadoch, keď dva tvary toho istého slova, ktoré sú rovnocenné z hľadiska spisovnosti, stoja navzájom v konkurenčnom vzťahu z hľadiska typovej (skúmame frekvenciu typu tvaru) alebo textovej (aký je výskyt slova v texte) frekvencie;

–          ide o konkurenciu takých tvarov ako napríklad: tresce/trestá, breš!/brechaj!, čísel/čísiel, čerešni/čerešieň, dverami, dvermi, (…);

–          v publicistickej komunikačnej sfére sa často využíva v rámci substantívnej lexiky konkurencia skupinového singuláru s distributívnym plurálom (vtáctvo/vtáky, chrobač/chrobáky, lístie/listy, mládež/mladí (ľudia), študentstvo/študenti a pod.;

 

Po druhé – slovnodruhová príslušnosť slov:

–          v súvislosti so slovnodruhovou príslušnosťou jednotlivých slov v texte a dopade tejto príslušnosti na štylistické vlastnosti komunikátov sa vychádza z predpokladu, že aj slovnodruhová štruktúra textu je indikátorom uplatnenia istého jazykového funkčného štýlu a zároveň istého slohovotematického postupu;

–          výsledky frekvenčných analýz robené na rôznych druhoch a typoch textov ukázali, že poradie jednotlivých slovných druhov sa od jedného textu k druhému výraznejšie nemení a zachová si podobnú slovnodruhovú štruktúru – konkrétne poradie slovných druhov je nasledovné:              1. podstatné mená (substantíva), 2. slovesá (verbá), 3.zámená (pronominá), 4. prídavné mená (adjektíva), 5. predložky (prepozície), 6. spojky (konjukcie), 7. príslovky (adverbiá), 8. častice (partikuly), 9. číslovky (numeráliá), 10. citoslovcia (interjekcie);

–          z povedaného vyplýva, že na štylistickú stránku textu nemá ani tak vplyv percentuálne zastúpenie jednotlivých slovných druhov, ale najmä:

–           frekvenčný pomer medzi podstatnými menami a slovesami, resp. isté kvantitatívne posuny v pomernom zastúpení týchto slovných druhov v konkrétnych textoch (ide o zvýšenie frekvencie substanciálnej lexiky na úkor slovies alebo naopak procesuálnej lexiky na úkor mien);

–          pri skúmaní vzájomného pomeru substanciálnej a procesuálnej lexiky a zmien v tomto pomere bolo dokázané, že frekvenčný vzťah medzi podstatnými menami a slovesami ovplyvňuje charakter textu vo viacerých smeroch (osiach):

–          1, na osi pojmovosť – pojmová uvoľnenosť

–          2, na osi informačná nasýtenosť – informačné vákuum (vákuovitosť)

–          3, na osi kondenzovanosť (zhustenosť) – nekondenzovanosť

–          4, na osi statickosť – dynamickosť

–          z uvedených opozícií, ktoré sa týkajú povrchovej i hĺbkovej štruktúry textov, vyplýva: a) že texty, v ktorých je výraznejší nadpomer substantív (mien) na úkor slovies je kondenzovanejší (hutnejší), statickejší, pojmovo a informačne nasýtenejší, a preto náročnejší na vnímanie a interpretáciu – takáto charakteristika zodpovedá najmä žánrom (útvarom) náučného a administratívneho štýlu, pričom dominantne sa v nich uplatňuje opisný a výkladový slohový postup;

–          takýto spôsob vyjadrovania označujeme v štylistike ako menné, statické vyjadrovanie;

–          b) naopak texty, v ktorých sa nápadne zvýši frekvencia slovies na úkor podstatných mien sa pojmovo uvoľňujú a výrazne dynamizujú; informačne sú prázdnejšie, a teda kladú menšie nároky na interpretačnú schopnosť percipienta – to zodpovedá predovšetkým žánrom modelovej štruktúry hovorových textov (prejavy bežnej ústnej komunikácie), ale čiastočne aj modelovej štruktúry umeleckých textov, v ktorých sa uplatňuje prevažne rozprávací slohový postup;

–          takýto spôsob vyjadrovania označujeme v štylistike ako slovesné, dynamické vyjadrovanie;

–           frekvenčný pomer medzi podstatnými menami a zámenami je pre štylistiku zaujímavý z dvoch hľadísk:

–          v ústnych, spontánnych hovorových prejavoch je zvýšená frekvencia zámen na úkor podstatných mien spôsobená tým, že zámená sú v takýchto typoch textov prostriedkami nevyhnutnej situačnej zakotvenosti a zároveň uvoľnenosti a neurčitosti textu;

–          v náučných textoch je zase vysoká frevencia zámen motivovaná tým, že zámená sa tu stávajú prostriedkami nevyhnutnej konexie (vnútrotextové nadväzovanie) medzi jednotlivými textovými subvenciami, a tak zámená (najmä vzťažné – opytovacie v spájacej funkcii – ako, kde,…) vystupujú vo funkcii spájacích prostriedkov (spojok) – konektory;

–           vplyv ostatných slovných druhov na štylistické vlastnosti komunikátov je premenlivý a málo signifikantný (významový);

–           napríklad je len prirodzené, že zvýšená frekvencia substantív sa odrazí aj vo zvýšenej frekvencii zhodných prívlastkov, ktoré sú vyjadrené predovšetkým adjektívami a neurčitými slovesnými tvarmi (príčastiami), a naopak zvýšený výskyt slovies predpokladá zvýšenie počtu prísloviek, ktoré vyjadrujú rozličné okolnosti deja (temporálne, lokačné, príčinno-dôsledkové a pod);

–           zvýšený počet spojok (najmä podraďovacích – hypotaktických) je zase príznačný pre texty so zložitejšou vetnou stavbou, t.j. pre náučné a výkladové texty;

–           vysokú frekvenciu predložiek a predložkových väzieb vykazujú predovšetkým administratívno-právne, ale aj publicistické texty;

–           citoslovcia a častice (slovný druh, kt. bol vyčlenený ako posledný v rámci hierarchie) majú v textoch minimálne zastúpenie, pričom citoslovcia sa vo väčšine vecných textov s výnimkou spontánnych hovorových prejavov ani nevyskytujú, resp. nemôžu vyskytovať vzhľadom na štylistickú normu;

–           v prípade, že frekvencia častíc prevýši 2% hranicu, ide o texty, kde je výraznejšie prítomný pragmatický aspekt založený na manifestácii subjektívneho postoja, resp. hodnotenia zo strany autora – stáva sa to najmä pri niektorých hovorových, umeleckých, ale aj publicistických textoch, kde ide o zámerné ovplyvňovanie adrestáta (tzv. persuazívnosť);

 

Po tretie – štylistické prednášky o morfoštylémach

–          gramatické kategórie (GK) považujeme za základný stavebný prvok gramatiky v užšom zmysle slova (morfológia + syntax) každého prirodzeného jazyka;

–          Gramatické kategórie sa typologicky členia na:

–           morfologické – ktoré sa týkajú tvarov slov a ďalej členia podľa slovnodruhovej príslušnosti ich jednotlivých členov na menné (kategória menného rodu, čísla, času, slovesného rodu, pádu a životnosti pri maskulínach) a slovesné (kategória osoby, čísla, času, slovesného rodu, vidu, spôsobu a intencie slovesného deja);

–           syntaktické – ktoré sa týkajú konštrukcií (syntagiem), zaraďujeme sem kategóriu slovesného rodu (aktívum, pasívum) a kategóriu kongruencie (zhody) – tá spočíva v obligátnosti vyjadrenia „zhodnosti“ v rode, čísle a páde medzi nadradeným a podradeným vetným členom v syntagme – v najväčšej miere sa kategória kongruencie týka zhodného prívlastku a jemu nadradeného vetného člena (napr.: úrodná pôda, úrodným pôdam, a nie úrodnej pôdam), ale k špecifickému druhu zhody dochádza aj medzi podmetom a prísudkom v prisudzovacom sklade (pes bežal, psi bežali, nie pes bežali/bežala);

–          z tohto dôvodu sa zameriame výberovo na niektoré gramatické kategórie, presnejšie len na niektoré špecifické prvky v rámci ich sústavy členov, ktoré majú evidentný dopad na proces štylizácie ako aj výslednú štylistickú hodnotu textu;

 

  1. KATEGÓRIA MENNÉHO RODU:

–           táto kategória má vo všeobecnosti zanedbateľný vplyv na štylistiku textu;

–           okrajovo ju možno štylisticky využiť v prípadoch absencie rodovej zhody v synonymných dvojiciach slov – okno – oblok, les – hora a pod.;

–           v publicistických a rečníckych textoch sa v súčasnosti čoraz viac akcentuje potreba dôsledného rozlišovania mužského a ženského rodu pri osloveniach – nie vážení kolegovia, ale vážení kolegovia a vážené kolegyne;

  1. KATEGÓRIA SLOVESNÉHO RODU:

–           táto kategória má na rozdiel od kategórie menného pomerne výrazný dopad na štylistický charakter textu a to najmä v súvislosti s faktom, že trpný rod (zvratné alebo opisné pasívum) ako štylisticky veľmi nápadný prvok v texte sa využíva predovšetkým v administratívnych a náučných typoch textov, kde je prostriedkom menného, statického vyjadrovania;

–           v iných typoch textov (vrátane publicistiky) pôsobí umelo, a to najmä opisné pasívum – konferencia sa konala – konferencia bola konaná a pod.

  1. KATEGÓRIA PÁDU:

–           poradie pádov z hľadiska ich frekvencie vo všetkých typoch textov je nasledovný: 1. nominatív ako základný pomenovací pád; 2. akuzatív; 3. genitív; 4. lokál; 5. inštrumentál a 6. datív, pričom nápadný je v žurnalistických textoch oproti iným textom najmä zvýšený výskyt lokálu (z dôvodu potrebného vyjadrovania okolností času a miesta);

–           v rámci kategórie pádu štylisticky možno v texte využiť napríklad konkurenciu akuzatívu a tzv. partitívneho genitívu – odrezať si chlieb – odrezať si (kus, krajec) chleba, zajesť si slaninu – zajesť si slaniny a pod.;

–           alebo konkurenciu nominatívu oproti inštrumentálnych väzbám, čo sa využíva na odlíšenie hlavného a vedľajšieho príznaku vecí – Martín Kukučín bol spisovateľ/lekár. – Martin Kukučín bol spisovateľom/lekárom.

  1. KATEGÓRIA SLOVESNEJ OSOBY A ČÍSLA

–          honoratív – tykanie, vykanie, onikanie, onkanie

 

  1. KATEGÓRIA ČASU

–          historický prézent

 

  1. Lexikálny podsystém jazyka a lexikálne štylémy. Špecifiká lexikálnych štylém v štylistike. Opozície pri vyčleňovaní lexikálnych štylém. Stručná charakteristika vybraných typov lexikálnych štylém (publicizmy, kancelarizmy, hovorové slová, augmentatíva, deminutíva, poetizmy a iné).

 

LEXIKÁLNE ŠTYLÉMY – radíme sem všetky slová, slovné spojenia.

  • Najbohatší zdroj
  • Sú rozhodujúcim prvkom štylistickej príslušnosti textu
  • Význam LŠ sa dá určiť až od samotného textu

ZÁKLADNÉ OPOZÍCIE:

  1. Bezpríznakové – príznakové
  2. Nocionálne – emocionálne
  3. Neutrálne – štylisticky zafarbené

 

Rozlišujeme tri opozitné makroparadigmatické dvojice (nocionálne a emiocionálno-expresívne pomenovania).

 

Makroparadigma (1) bezpríznakových štylém zoskupuje lexikálne prostriedky, ktoré možno bez obmedzenia používať vo všetkých ústnych a písomných prejavoch. Sú to noncionálne a neutrálne slová (hosť, hovoriť, hruď, hymna).

 

Makroparadigma (2) neutrálnych lexikálnych štylém je identická s makroparadigmou bezpríznakových pomenovaní, pretože každé bezpríznakové slovo je zároveň štylisticky neutrálne.

 

(3) nocionálne lexikálne štylémy. Sú zároveň totožné s (1) a (2), no obsahujú aj slová, ktoré sú citovo neutrálne, no nie sú bezpríznakové. Odborné slová, žurnalizmy, kancelarizmy a cudzie slová.

 

V makroparadigme (4) emocionálno-expresívnych štylém sú slová, ktoré na seba upozorňujú svojou zvukovou, tvarovou alebo sémantickou nápadnosťou (človiečik, terigať sa, drichmať).

 

(5) príznakové pomenovania – kvôli svojmu slohovému zafarbeniu sa používajú len v istých sférach spoločenského styku

 

(6) štylisticky zafarbené štylémy – pomenovanie, ktoré pre svoje diferencované štylistické odtiene tvoria príznakovú zložku jednotlivých štýlových vrstiev. Ich výber je podmienený štýlom prejavu. S makroparadigmou nocionálnych pomenovaní má spoločné mikroparadigmy terminologických pomenovaní, žurnalizmov, kancelarizmov a cudzích slov.

 

Mikroparadigma terminologických pomenovaní. Sú to odborné slová, ktoré tvoria základnú zložku lexiky náučného štýlu. Patria sem:

 

(a) Publicizmy (žurnalizmy). Pojmové intelektuálne slová, bežné pre oblasť spoločensko-politického života, štylisticky výlučné (kampaň, opatrenie, kolektívna bezpečnosť, posolstvo, národ, sféra, proces).

 

(b) Kancelarizmy. Príznakové pre administratívny štýl, nocionálne, jasné a presné (dávka, exekúcia, penále, splatnosť, žalobca, nahlásiť, odsúhlasiť).

 

(c) Cudzie slová. Slová prebraté z cudzích jazykov. Tento proces je permanentný. V minulosti najmä z latinčiny, dnes z angličtiny. (1) zdomácnené slová – rekreácia, uniforma, mechanický, replika, prax. (2) medzinárodné slová – determinatívna syntagma, substantíva, interjekcie, klasicizmus. (3) dávno zdomácnelébačkory, firhang, gušer, kelčík, štrimfľa.

 

Na štylisticky zafarbené slová sa viažu hovorové slová, familiárne slová, dialektizmy, slangové slová, argotizmy, profesionalizmy, zastarané slová, historizmy, neologizmy, poetizmy a biblizmy.

 

Hovorové slová – základná zložka lexiky hovorového štýlu. Príznakové slová v ústnom prejave súkromného styku (majstrovať, mordovať sa, molestovať sa, riaditeľovať, žltačkár).

 

Familiárne slová – v prejavoch súkromného styku dôverne blízkych ľudí (šacovať, štangla, fusakľa, lajster, starký, moja – v zmysle manželka).

 

Dialektizmy (nárečová slová) – slovná zásoba nárečí.

 

Slangové slová – slovná zásoba vyhranených sociálnych skupín, ľudí istého zamestnania alebo stavu (slovina, dejík, riďas, oháknuť sa, hovadsky krásny).

 

Argot – tajná reč sociálne a pracovne vymedzenej skupiny ľudí (čokl, bonznúť, byť švorc, zamotať niekomu šišku, štigro, prachy). Tým sa argot líši od slangu.

 

Profesionalizmy – charakteristické pre jednu pracovnú oblasť. Používajú ich odborníci – operačka, pneumonka, uklusák na áre exnul, účtenka, časenka, položka, omietačka, dráhar, stavbár, slovenčinár, výkladka.

 

Zastarané slová – dnes sa bežne nepoužívajú. Mohovitý, mluno, sklep, terem.

 

Historizmy – ich význam zanikol (labanci, kuruci, dereš, palatín, dráb). Archaizmy – význam zostáva, no nahradili ich novšie slová (fertucha, podstienka, bandurky).

 

Neologizmy – novoutvorené slová alebo spojenia slov. Vznikajú pre potreby náučného, administratívneho a publicistického štýlu (kybernetika, synergetika, videotelefón, gamblér, zamatová revolúcia). Vznikajú aj tým, že známe slovo preberie nový význam (hlava štátu, mačacie hlavy).

 

Poetizmy – typické prostriedky básnickej lexiky. Kýs’, ktos’, čos’, jarý, krásota, milota, ľúty, prelestný, tucha, luna, vesna, deva, žertva.

 

Prozaizmy – príznačné pre odborný a publicistický štýl (termíny). V poézii sú nositeľom expresívnosti.

 

Biblizmy – v náboženských textoch. Milosrdenstvo, žehnať, kajať sa, pokora, hriešnik, farizej, anjel, apoštol.

 

Na emocionálne a expresívne lexikálne štylémy sa viažu eufemizmy, hypokoristiká, dysfemizmy, augmentatíva, pejoratíva a vulgarizmy.

 

Eufemizmy – expresívne slová s kladným citovým zafarbením. (Vulgarizmy majú nepríjemné.) Mnohé vznikli na základe prenášania významu metaforickou alebo metonymickou cestou (roztvorená zem, ísť sa upraviť, fyzická láska, zadná časť tela).

 

Deminutíva – kladné citové zafarbenie. Chlebík, človiečik, nôžka, očká.

 

Augmentatíva – afektované pomenovania, ktoré hyperbolizujú podobu veci za pomoci slovotvornej prípony (chlapisko, chlapina, psisko, lotrisko, dobráčisko).

 

Hypokoristiká – familiárne obmeny vlastných a najmä rodných mien a domáce oslovenia pre deti. Kladné citové zafarbenia. Juríčko, mamička, synáčik, holúbok, priateľko. Radia sa sem aj lichotivé slová (laudatíva) – lichotivý vzťah k pomenovanej veci (bežkať, očko, milučký).

 

Pejoratíva – hanlivé slová so záporným citovým zafarbením (držgroš, chvastoš, ožran, kripel, pisárik).

 

Dysfemizmy – negatívne hodnotenie (idiot, cundra).

 

Vulgarizmy – hrubé až neslušné slová. Papuľa, žranica, zhovädiť sa, drístať.

 

Viacslovné pomenovania – označujú jeden pojmový obsah.

 

Združené pomenovania – späté s makroparadigmou nocionálnych štylém. Vznikajú univerbizáciou (panelák, cesťák, karbidka, diplomovka) a multiverbizáciou (vykonať návštevu, vykonať kontrolu, spotrebiteľská verejnosť, čitateľské masy).

 

Frazeologizmy (ustálené spojenia) – expresívne vyrianty jednoslovných pomenovaní. Vziať nohy na plecia, streliť capa, držať jazyk za zubami.

 

  1. Vznik nových slov v slovenčine a ich prenikanie do masmédií. Import slov do slovenčiny, internacionalizácia, kalkovanie, tvorenie nových slov zo slov domáceho pôvodu (skladanie, skracovanie slov, univerbizácia, multiverbizácia, okazionalizmy, zmeny významu slova).

 

Slovotvorba

Tvorenie nových pomenovacích jednotiek, slov (čiže slovotvorba) súvisí s prirodzeným rozvíjaním a obohacovaním slovnej (lexikálnej) zásoby, čím sa v konečnom dôsledku jazyk ako taký prispôsobuje neustále sa meniacim spoločenským, komunikačným a vedecko-technickým potrebám človeka.

Vnútorný mechanizmus väčšiny novovzniknutých slov spočíva na uplatňovaní princípu analógie (najsilnejší riadiaci princíp v jazyku), resp. na analogickom usudzovaní subjektu (analógia = napodobňovanie podľa vzoru) -> čiže na podklade už zaužívaného  slovotvorného modelu vytvárame analogicky novú pomenovaciu jednotku.

Príkladík:

Jogurt: jogurtovač -> hrianka: hriankovač -> sendvič: ???

Všeobecný: zovšeobecniť -> všedný: zovšednieť -> súkromný: ???

Vo všeobecnosti sa slovná zásoba istého jazyka môže rozvíjať troma základnými smermi a to:

a)      Pretváraním už jestvujúcich pomenovacích jednotiek (slov?

b)      Tvorením nových slov

c)      Preberaním z iných jazykov

Už v konkrétnej rovine uvažujeme v lexikológii v rámci slovotvorby o nasledujúcich spôsoboch tvorenia slov (toto budeme určovať v teste!!!):

1)      Odvodzovanie (derivácia) – je spôsob tvorenia slov pomocou predpôn (prefixov) alebo prípon (sufixov), prípadne pomocou predpôn aj prípon. Na základe toho, čím sa tvoria, rozdeľujeme: derivácia prefixálna/sufixálna/prefixálno-sufixálna). K istému slovotvornému základu prilepujeme slovotvorné predpony/prípony. SZ-slovotvorný základ, SF-slovotvorný formant.  Príklad: škola->školník (škol-ník)->školníčka (škol-ní(k)-(č)ka; škola->školiť (škol-iť)->vyškoliť(vy-škol-iť); škola->školský (škol-ský)->predškolský (pred-škol-ský) (SZ je jeden, SF môže byť viac)

2)      Skladanie (kompozícia) – je rozdiel medzi skladaním a spájaním, je to typické pre nemčinu. Na rozdiel od derivácie spočíva na formálnom i obsahovom prepojení dvoch slovotvorných základov, pričom z hľadiska artikulačného sa niekedy vkladá medzi základ vokál, aby sa lepšie vyslovovalo. V niektorých prípadoch dochádza k javu, že kompozícia a derivácia prebiehajú v rámci toho istého slova paralelne -> štvrtý príklad. Príklad: zem-guľa=zemeguľa; zviera-lekár=zverolekár; tmavý-zelený=tmavozelený; voda-vodca=vodovod

3)      Preberanie (internacionalizácia) – je spôsob obohacovania slovnej zásoby z vonkajších, čiže externých zdrojov. Spočíva na akceptovaní a začlenení cudzieho neorganického prvku do systému slovnej zásoby a jeho nasledovnom akceptovaní vzhľadom k foneticko-fonologickým a morfologickým zákonitostiam jazyka, ktoré slovo prijíma. Z povedaného vyplýva, že forma preberaného slova sa foneticky postupne prispôsobuje domácemu jazyku, pričom cudzie (prevzaté) slovo môže koexistovať so slovom domácim (pôvodným) alebo ho úplne nahradiť. Príklad: prenájom-leasing-lízing; krčma-pub; programové vybavenie počítača-software-softvér

4)      Skracovanie (redukcia) – ako slovotvorný proces zahŕňa dva čiastkové spôsoby tvorenia slov, a to jednak abreviáciu, pod ktorou rozumieme tvorenie skratkových a značkových pomenovaní (SDKÚ, SND, PKO, spol., s.r.o., a pod.) a jednak univerbizácia, čo je vytváranie jednoslovných pomenovaní z viacslovných (operačná sála-> operačka; minerálna voda-> minerálka.) V súvislosti s univerbizáciou však platí, že väčšina univerbizovaných jednotiek je štylisticky príznaková, teda v oficiálnych textoch nepoužiteľná!!!

5)      Spájanie (expanzia) – je v slovotvorbe presne opačným procesom ako redukcia, pretože spočíva na vytváraní viacslovných pomenovaní z jednoslovných, príp. explicitných pomenovaní z implicitných. Podobne, ako tomu bolo pri redukcii, aj expanzia zahŕňa viacero spôsobov tvorenia slov; zaraďujeme sem tvorenie viacslovných združených pomenovaní (napr. kyselina sírová, výpočtová technika a pod), ďalej multiverbizáciu (tvorenie viacslovných pomenovaní z ich jednoslovných pendantov, ako napr. rekonštruovať-urobiť rekonštrukciu; navštíviť-vykonať návštevu), lexikalizáciu (kývať hlavou- tak to významovo ustrnulo, že to znamená len pritakávať, hoci by to mohlo byť hocijaké mykanie hlavou; prvá pomoc-dnes už iba záchranka, hoci to môže byť hocijaká pomoc, ktorú vám niekto poskytne ako prvý; čierna káva- káva pôvodne nie je čierna, povedali by sme, že každá káva je čierna), prípadne môžeme uvažovať aj o frazeologizácii (tvorenie ustálených slovných spojení s nerozložiteľným významom)

 

  1. Lexikálno-sémantické vzťahy v lexike. Polysémia, homonymia, synonymia, antonymia a ich potenciálne funkčnoštylistické využitie. Zámenná synonymia a pojem konektorov.

 

  1. Polysémia – jeden primárny a 2-3 sekundárny význam na základe istej sémantickej (významovej) podobnosti. (Vojak- príslušník a hodnosť).
  2. Homonýmia – viacero významov, ktoré spolu sémanticky nesúvisia (list, koruna).
  3. Synonímia – asymetria medzi obsahom a formou (obsah totožný a forma odlišná).
  4. Antonímia – významovo protichodné slová. Použitie v umeleckých prejavoch. (biely – čierny, dobrý – zlý).

 

1.Polysémia

  • Polysémia je najčastejším (najfrekventovanejším) typom asymetrie medzi obsahom a formou lexikálnej  jednotky, z lexikografických výskumov vyplýva, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, že vyše 60% slovnej zásoby tvoria polysémantické jednotky
  • Pri polysémii ide o taký typ asymetrie medzi obsahom a  formou lexikálnej jednotky keď na jednu lexikálnu formu sa viaže viacero pojmových obsahov (lexikálnych významov)
  • Na rozdiel od homonymie však pri polysémii musí byť každý jednotlivý význam spätý aspoň s jedným z ďalších významov!!!
  • Vidíme to na príklade slova „vojak“ (ide o tzv. špecifikačnú polysémiu) vojak totiž môže byť: 1.) akýkoľvek príslušník armády 2.) (len ) príslušník armády s najnižšou hodnosťou

 

2.Homonymia

  • Homonymia spočíva na rovnakom asymetrickom vzťahu medzi obsahom a formou lexikálnej jednotky ako polysémia, teda aj pre nej sa na jednu lexikálnu formu viaže viacero pojmových obsahov, z tohto dôvodu je niekedy ťažké odlíšiť
  • Zásadný rozdiel medzi polysémiou a homonymiou však spočíva v tom, že zatiaľ čo pri polysémii má slovo jeden primárny význam a od neho odvodené sekundárne významy, pričom medzi týmito významami je spoločný sémantický prienik – pri homonymii je naopak formálna zhoda lexikálnych jednotiek čisto náhodná a jednotlivé významy homonymných slov nemožno hierarchizovať na primárne a sekundárne, pretože niet medzi nimi sémantického prieniku (sú sémanticky nesúvzťažné)
  • K lexikálnej forme slova „čelo“ sa nám asociuje niekoľko pojmových obsahov ( významov)

-„Čelo“ ako predná časť hlavy

-„Čelo“ ako strunový nástroj

-„Čelo“ ako predná časť hocičoho (auta, lode…)

-„Čelo“ vo význame vedúceho, popredného miesta na niečom (napr. čelo kandidátky)

  • z už zadefinovaného rozdielu medzi polysémiou a homonymiou vyplýva, že významy 1 a 2 sú vo vzťahu homonymie, zatiaľ čo významy 1,3 a 4 čo vzťahu polysémie, pričom 1a 2 je primárny a 3 a 4 sú sekundárne

 

3.Synonymia

 

  • z hľadiska nami skúmanej asymetrie medzi obsahom a formou lexikálnych jednotiek je synonymia presne opačným prípadom tejto asymetrie ako tomu bolo pre polysémii a homonymii
  • jej podstata spočíva v tom, že jeden pojmový obsah sa pomenúva viacerými lexikálnymi formami (pri polysémii a homonymii to bolo presne naopak- na jednu formu sa viazalo viacero obsahov!!!)
  • na druhej strane však platí, že reálne je v jazyku len málo takých dvojíc slov, kde sú významovo úplne identické (tzv. absolútne synonymá ako napr. rajčina/paradajka, bežať/utekať a pod) práve naopak oveľa častejšie sú prípady, keď sú slová zastúpené v synonymnej dvojici len vo vzťahu čiastočnej synonymie ( napr. spať/ ležať, spať/oddychovať a pod)
  • základnou podmienkou vzniku synonymie je okrem spomenutého prekrývania významov aj vzájomné zreťazenie synonymických slov, teda vznik tzv. synonymických radov, pričom do synonymického radu vstupujú slová na základe najrôznejších vecno- významových vzťahov ako napr. dobrý/výborný/vynikajúci , hovoriť/kričať/ revať, papať/papkať/papinkať

-ako vidíme aj na uvedených prípadoch v lexike sa vyskytujú rozličné druhy synoným : štylistické, intenzifikačné, kontextové, pragmatické

4.Antonymia

  • antonymia sa nedá presne vysvetliť na podklade asymetrie medzi obsahom a formou lexikálnej jednotky, pretože pre antonymách ide spravidla o dvojicu slov, ktoré stoja na celkom opačných póloch na úrovni obsahu, pričom ich lexikálna forma je irelevantná (môže byť podobná, ale nemusí)
  • jej podstata spočíva v tom, že antonymické lexikálne jednotky sa na jednej strane predpokladajú, čiže sú v implikačnom vzťahu (napr. existencia slova deň predpokladá existenciu slova noc) no na  druhej sa vzájomne vylučujú, keďže sú v kontrastnom vzťahu (ak je deň, nemôže byť noc a naopak)

 

  1. Metaforizácia a metonymizácia v jazyku a štylistike. Gnozeologická a lexikálno-sémantická podstata metafory. Vnútorná štruktúra metafory (tenor, báza vehikulum). Typy metafory. Štylistické využitie metafory a metonymie a ich špecifiká vo sfére masmediálnej komunikácie.

 

Metaforizácia a metonymizácia

–          Metaforizácia ako aj metonymizácia sú vo všeobecnosti procesmi tvorenia druhotných, nepriamych (obrazných) pomenovaní;

–          Pojmami metaforizáciametonymizácia označujeme procesuálnu stránku tvorby týchto špecifických pomenovaní, zatiaľ čo pojmy metafora a metonymia označujú výsledný produkt (rezultát) týchto lexikálno-sémantických procesov;

–          Metaforizáciumetonymizáciu môžeme považovať v tejto súvislosti za ďalšie príklady na asymetriu medzi obsahom a formou lexikálnych jednotiek (u nás) vo funkcii štylém, a to v tom zmysle, že pri polysémii často dochádza k tomu, že jeden alebo viaceré sekundárne významy danej polysémantickej lexikálnej jednotky sú metaforické alebo metonymické;

–          Napr. lev

–           najväčšia cudzokrajná mačkovitá šelma s veľkou hrivou (pri samcovi)

–          (prenesenie) silný, udatný človek -> metaforický význam

Metaforizácia

–          Pri vecnom (ontologickom) vysvetľovaní podstaty metafory sa poukazuje na prirodzené sklony človeka zaobchádzať s podobnými entitami (entita – podstata danej veci, súcnosť, vlastnosť) rovnakým alebo podobným spôsobom;

–          Každá metafora je totiž založená na fiktívnej klasifikácii (zaraďovaní) javov okolo nás, ktoré sú na naoko v similačnom vzťahu, t.j. vo vzťahu zdanlivej podobnosti, a to buď vonkajšej, funkčnej alebo zmyslovej – že človek dve entity, ktorým prisudzuje istý stupeň similarity (podobnosti), klasifikuje do rovnakej triedy javov, a tak s nimi narába, akoby by boli totožné;

–          Podľa toho vnútorný mechanizmus vzniku metafory teda spočíva v dvoch kognitívnych (poznávacích) operáciách, ktoré nasledujú po sebe:

–           na akte implicitného (skrytého) prirovnávania dvoch entít, ktoré vykazujú istú podobnosť

–          Achilles je silný bojovník + lev je silné zviera = Achilles je ako lev

–           na akte zámernej substitúcie – čiže na zámene (nahradení) „vlastného“ pojmu „nevlastným“, resp. umelo vytvoreným pojmom – Achilles = (achájsky) lev (porovnávacím základom je tu jeho udatnosť a sila)

–          Ako sme už uviedli, v prípade metaforizácie ide však „len“ o implicitné prirovnávanie (pripodobňovanie) dvoch entít, nakoľko výsledná metafora nemusí obsahovať všetky tri zložky usúvsťažovania daných entít;

–          Tieto tri zložky v aktuálnych teoretických štúdiách, venovaných problematike metafory, označujeme ako:

–           tenor

–          Základ metafory (jej téma), t.j. východisková entita prirovnávania (nemusí byť vyjadrený)

–           báza

–          Prirovnávací základ, t.j. vlastnosť, na základe ktorej došlo k zámene entít (nemusí byť vyjadrená)

–           vehikulum

–          Vzniknutý obraz (figúra), vypovedajúci o tenore na podklade bázy (musí byť vždy záväzne vyjadrené)

–          Čiže z hľadiska hĺbkovej štruktúry metafory sa tenor pojmovo uchopuje prostredníctvom vehikula na podklade bázy – vidíme to na nasledujúcom príklade:

–           Tvoje oči sú žiarivé hviezdy

–          Tenor = oči, hviezdy = vehikula, báza = žiarivosť

–          (v prípade vynechania bázy): Tvoje oči sú hviezdy

–          (v prípade vynechania bázy aj tenoru): Páčia sa mi tvoje hviezdy

–          Inak interpretuje podstatu metafory lexikálna sémantika, z jej aspektu nie je podstata metafory založená na prenášaní významu (význam nemožno preniesť!!!), ale na aktualizácii a deaktualizácii istých sémantických komponentov určitej lexikálnej jednotky – čiže jeden sémantický komponent sa aktualizuje (vysúva do popredia) na úkor iného sémantického komponentu (komponentov), ktorý sa deaktualizuje (zasúva do úzadia);

–          Vidíme to na nasledujúcom príklade: výpoveď Moja žena je ANJEL neznamená, že v spoločnej domácnosti žijem s bytosťou odetou v bielom a majúcou krídla (t.j. s niekým pripomínajúcim anjela), ale v danom kontexte sa nám pri slove „anjel“ aktualizuje sémantický komponent miloty, dobroty, láskavosti, a zároveň deaktualizujú ostatné komponenty, a preto uvedenú výpoveď interpretujeme v zmysle: moja žena je milá, dobrá, láskavá (čiže ako anjel);

–          V jazyku a štylistike je metafora úplne bežným prirodzeným javov; pri mnohých lexikálnych jednotkách si ani neuvedomujeme (zo strany expedienta ako aj recipienta) ich metaforický základ a interpretujeme ich celkom poľahky a takmer automaticky – v takýchto prípadoch hovoríme o tzv. lexikalizovaných (slovníkových, mŕtvych) metaforách;

–          Opačným prípadom sú individuálne (autorské) metafory a metafory okazionálne (príležitostné), ktoré spôsobujú nemalé problémy pri interpretácii, a to najmä z dôvodu, že sú často viazané na subjekt, s ktorým sa nemôžeme priamo konfrontovať (autor je mŕtvy, žije ďaleko a pod.) alebo odrážajú len chvíľkový (momentálny) emocionálny stav autora, ktorý je pre adresáta ťažko identifikovateľný, resp. vôbec neidentifikovateľný;

–          V publicistike sa odporúča s takýmto druhom metafor nepracovať, zatiaľ čo v umeleckom štýle sú naopak tieto metafory zdrojom potrebného a vítaného estetického zážitku a napätia (tenzie);

 

Metonymizácia

–          Na rozdiel od metafory, ktorej podkladom je, ako sme povedali, similarita (podobnosť) dvoch entít, metonymia spočíta v kontiguite, čiže na vnútorných súvislostiach medzi substituovanými entitami, a to najčastejšie v súvislostiach priestorových, časových a príčinno-dôsledkových;

–          Najčastejšie pri metonymii dochádza k substitúcii parametrov:

–           autor – dielo: napr. Hviezdoslav – (čítať, obdivovať a pod.) Hviezdoslava

–           časť – celok (alebo celok – časť) napr.: hruška – strom aj plod

–           činnosť – výsledok činnosti napr.: nákup, tlač, …

–          Zároveň sa však upozorňuje, že niekedy nie je možné jednoznačne určiť, či ide o vzťah similarity alebo kontiguity medzi entitami, a teda či ide o metaforizáciu alebo metonymizáciu – napr. v prípadoch: dlhý („povraz“, ale aj „zápas“), vysoký („kostol“, ale aj „hlas“);

–          Pre publicistiku sú veľmi vďačným a frekventovaným vyjadrovacím prostriedkom najmä metonymie založené na substitúcii „pars pro toto“ (časti za celok) – napr. Brusel, Moskva a pod. zareagovala na situáciu… (máme na mysli Európsku úniu, Rusko a pod.)

 

  1. Syntaktická rovina jazyka a syntaktické štylémy.  Veta – výpoveď. Jednočlenné a dvojčlenné vety. Základné a rozvíjajúce vetné členy. Priraďovacie a podraďovacie súvetia. Dopady syntaktickej výstavby textu na štylizáciu na úrovni vetných členov, syntagiem, viet a súvetí.

 

Syntaktické štylémy

–          syntaktické štylémy hneď po lexikálnych štylémach najvýraznejšie ovplyvňujú štylistické zafarbenie textu, a to predovšetkým na osi ústnosť (hovorenosť) – písomnosť a osi hovorovosť (spontánnosť) – knižnosť;

–          pod syntaktickými štylémami vo všeobecnosti rozumieme všetky prostriedky a vzťahy syntaktickej stavby jazyka (textu), ktoré majú implicitný alebo explicitný dopad na jazykovo-štylistické kvality textu, ale aj jeho celkovú kompozíciu;

–          konkrétne ide o prostriedky a vzťahy, ktoré sa opakovane vyskytujú:

–           na úrovni syntagmy – v oblasti syntagmatiky (čiže spojiteľnosti slov do syntagiem, skladov – predikatívnych, determinatívnych, koordinatívnych), platí, že štylistická norma je vo väčšine prípadov podriadená norme spisovnej ako aj norme logickej a syntakticko-sémantickej;

–          z povedaného vyplýva, že spojiť v rámci syntagmy možno len také vetné členy (slová), ktoré si syntakticky ani logicky neodporujú; z hľadiska štylistiky tu výnimku tvoria napríklad umelecké texty, v ktorých môže dochádzať ku kombinovaniu a spájaniu aj takých vetných členov do syntagmy, ktoré sú „naoko“ nespojiteľné; takýmto spôsobom vznikajú pomerne originálne metafory – napr. smädná kolíska (vo význame prázdna kolíska, čiže taká, ktorá vykazuje smäd po človeku, po dieťati)

–          k zaujímavým štylistickým posunom môže dochádzať aj v rámci variabilného (individuálneho) prístupu k syndetickému a asyndetickému (bezspojkovému) spájaniu členov v koordinatívnej syntagme – štandardne (čiže bezpríznakovo) totiž bývajú pri troj- a viacnásobnom vetnom člene spojené prvé členy bezspojkovo a až posledný člen pomocou spojky (napr.: V lese natrhali za kočík malín, ostružín, jahôd a čučoriedok.); z čisto štylistického hľadiska však možno tvoriť aj iný, nápadnejší spôsob spájania členov, ako napríklad zlúčenie členov koordinatívnej syntagmy pomocou spojok po dvojiciach príp. po trojiciach a následne tieto syntagmatické reťazce spájať bezspojkovo (napr.: V lese natrhali za košík malín a ostružín, jahôd i čučoriedok.);

–           na úrovni jednoduchej vety (jednopredikačnej syntaktickej štruktúry) a to jednak v oblasti členitosti jednoduchej vety (vety jednočlenné a dvojčlenné), a jednak v oblasti modálnych typov viet (vety oznamovacie, opytovacie, rozkazovacie, želacie);

–          vo všeobecnosti platí, že dvojčlenné vety (primerane rozvité, nie holé) sa považujú za bezpríznakové, zatiaľ čo jednočlenné vety sú vždy silno štylisticky zafarbené (expresívne), pričom ich výskyt sa obmedzuje predovšetkým na situačne zakotvené, ústne jazykové prejavy, ktoré majú charakter dialógu + v ostatných funkčných jazykových štýloch sa jednočlenné vety vyskytujú minimálne;

–          v umeleckom, príp. esejistickom štýle sa pomerne často štylisticky využíva aj fenomén striedania krátkych jednočlenných viet s dvojčlennými, resp. zámerné kumulovanie krátkych, jednočlenných viet a následné prudké narušenie takejto syntaktickej stavby vetou dvojčlennou a nápadne dlhou;

–          čo sa týka modálnych typov viet, platí, že opytovacia, rozkazovacie i želacie vety majú inherentný emocionálno-expresívny príznak a výrazný apelatívny (výzvový) charakter, preto sa primárne vyskytujú v ústnych jazykových prejavoch, kde sú stavebnými prostriedkami kreovania dialógu, príp. vnútorného monológu v umeleckom štýle;

–          v publicistike sa často využívajú opytovacie vety v titulkoch ako prostriedok aktualizácie pri adresných a subjektívne ladených žánroch typu fejtónu, reportáže a pod. (napr.: Turecko – pustíme ho do Únie?);

–          okrem toho v publicistickom, rečníckom i náučnom štýle možno sporadicky využiť aj tzv. rečnícke otázky, ktoré sú z hľadiska sémantiky vlastne citovo zdôraznené oznamovacie vety;

–           na úrovni súvetia – pričom v rámci syntakticko-sémantickej diferenciácie súvetí na parataktické a hypotaktické platí, že:

–          priraďovacie (parataktické) súvetie je vetná štruktúra zložená z dvoch a viacerých syntakticky rovnocenných viet, ktorých samostatné obsahy (propozície) sú spojené lineárne a najmä voľnejšie ako v hypotaktickom súvetí, a preto sa častejšie využívajú v jednoduchom hovorovom rozprávaní alebo v umeleckom rozprávaní, čiže v hovorovom a umeleckom štýle;

–          naopak podraďovacie (hypotaktické) súvetia sú spojením dvoch a viacerých nerovnocenných viet, ktoré sú navzájom pevnejšie zviazané a obsahovo tesnejšie späté, a preto sa primárne využívajú vo výkladových textoch náučného štýlu, kde sa stávajú prostriedkom triedenia a kategorizácie myšlienok a presného vyjadrovania logických vzťahov;

–          z hľadiska dĺžky vety i výskytu viacnásobných zložených súvetí je prirodzené, že dlhé vety sa vyskytujú predovšetkým v náučnom, administratívnom, esejistickom štýle a čiastočne v štýle umeleckom, a naopak kratšie vety sú typické pre konverzačné hovorové prejavy i väčšinu publicistických žánrov;

–           na viacerých syntaktických úrovniach súčasne – do tejto kategórie syntakticko-štylistických prostriedkov zaraďujeme kondenzátory ako prostriedky kondenzácie (čiže zvyšovania hustoty vetnej stavby) a otázky súvisiace

–          vysoký stupeň kondenzácie vykazujú najmä texty z administratívneho a vedecko-náučného štýlu;

–          k najbežnejším prípadom kondenzácie vetnej stavby patria transformácie súvetných konštrukcií na konštrukcie polovetné (obsahujúce prechodník, činné alebo trpné príčastie), ale aj jednoduché vety obsahujúce druhotnú, nevyjadrenú predikáciu vo forme neurčitku alebo slovesného podstatného mena – porovnaj nasledujúce príklady:

–          1) Vodil ho po meste a ukazoval mu historické pamiatky. – Vodiac ho po meste, ukazoval mu historické pamiatky.

–          2) Slová, ktoré sú odvodené od toho istého kmeňa, a ktoré tvoria tzv. slovnú čeľaď… – Slová, odvodené od toho istého kmeňa a tvoriace tzv. slovnú čeľaď…

–          3) Bude potrebné, aby sa táto otázka znova preskúmala. – Bude potrebné preskúmania/preskúmať túto otázku znova.

–          vzhľadom na to, že slovosled (i vetosled), spočívajúci na poradí vetných členov vo vete (vie v súvetí), je v slovenčine relatívne voľný, variabilný, stáva sa z neho pomerne závažný textotvorný a štylistický činiteľ – v najbanálnejšej rovine to vidíme na rozdiele medzi subjektívnym a objektívnym poradím vetných členov (porovnaj vety: Naše výrobky vyvážame do celého sveta. – Do celého sveta vyvážame naše výrobky.);

 

  1. Expresívne a defektné syntaktické konštrukcie. Slovosled v slovenčine. Objektívny a subjektívny slovosled. Východisko a jadro výpovede. Činitele slovosledu – gramatický, rytmický, kontextový.

 

 

Expresívne syntaktické konštrukcie

–        vzhľadom na to, že pre slovenčinu je typický pomerne voľný a variabilný slovosled i vetosled, môže v slovenskom jazyku dochádzať k rozličným subjektívnym alebo objektívnym modifikáciám vetnej stavby

–        tieto modifikácie spočívajú primárne na preskupovaní jednotlivých vetných členov v syntagme, resp. ich poradia v rámci vety a následnom zdôraznení istých častí výpovede – tým dochádza v texte k vzniku rozličných expresívnych, ale aj defektných syntaktických konštrukcií, ktoré sú výrazne štylisticky príznakové;

–        základný rozdiel medzi expresívnymi syntaktickými konštrukciami a defektnými syntaktickými konštrukciami vyplýva z faktu, že zatiaľ čo pri expresívnych syntaktických konštrukciách sú modifikácie vetnej stavby síce syntakticky aj štylisticky signifikantné (nápadné), ale ešte v súlade s logickými a syntakticko-sémantickými normami, pri defektných syntaktických konštrukciách je ich štylistická signifikantnosť viac-menej irelevantná, pretože použitím takýchto konštrukcií v texte sa porušujú závažným spôsobom viaceré jazykové normy a pravidlá, v dôsledku čoho môže byť daná veta interpretovaná v rozpore so zamýšľaným komunikačným zámerom, príp. je celkom nezrozumiteľná;

–        druhý zásadný rozdiel medzi expresívnymi a defektnými syntaktickými konštrukciami súvisí s ich výskytom a distribúciou v jednotlivých jazykových funkčných štýloch – platí totiž, že expresívne syntaktické konštrukcie sa nachádzajú (aj keď sporadickejšie) prakticky vo všetkých modelových štruktúrach textov (od hovorových cez umelecké až po náučné), oproti tomu defektné syntaktické konštrukcie sa najčastejšie vyskytujú v nepripravených, spontánnych hovorových textoch (v dôsledku úsilia o ekonomický prejav);

–        a) expresívne syntaktické konštrukcie – zaraďujeme k nim:

–        1. Vytýčený vetný člen – spočíva na vysunutí a zdôraznení istej zložky výpovede na začiatok vety a jej odčlenení od zostávajúcej výpovede intonačne, príp. i čiarkou; expresivita vytýčeného vetného člena býva spravidla znásobená ešte T-zámenami;

–        Páči sa mi ružová farba. – Ružová, tá sa mi páči.

–        Nemyslím si, že kradne. – Kradnúť nekradne.

–        2. Osamostatnený vetný člen – vzniká tak, že určitý výraz (vetný člen) pôvodne zabudovaný do istej vety, povýšime (formálne i sémanticky) na samostatnú výpoveď;

–        V izbe viselo čosi zvláštne a záhadné vo vzduchu. – V izbe čosi viselo vo vzduchu.

–        Zvláštne a záhadné.

–        3. Pripojený vetný člen – vzniká analogickým spôsobom ako osamostatnený vetný člen, s tým rozdielom, že vyčlenený výraz (výrazy) ostanú zabudované v štruktúre danej vety, ale umiestnime ich na jej koniec, čím dochádza k explicitnému zdôrazneniu;

–        Zlostná a zúfalá obráti sa k nemu tvár zaliata slzami. – Prudko sa k nemu obráti tvárou zaliatou slzami, zlostná a zúfalá.

–        4. Parantéza (vsuvka, vložka) – je vlastne sprievodná poznámka, resp. sekundárny komentár pridaný k určitej základnej (primárnej) výpovedi; z toho vyplýva, že na jej podklade sa jednak propozičný obsah celej výpovede hierarchizuje, a jednak sémanticky obohacuje;

–        parentéza vzniká inerponovaním (vsunutím) doplňujúcej, spresňujúcej alebo rozlišujúcej informácie do už existujúcej výpovede; takýmto spôsobom sa pomocou nej prerušuje súvislý prúd reči, a hoci sa významovo parentéza viaže na základný text, jej prítomnosť v texte nie je nevyhnutná;

–        v ústnom prejave sa parentéza oproti ostatnému textu ohraničuje intonačne (pauzou, melódiou), v písaných textoch sa vydeľuje čiarkami, pomlčkami, príp. zátvorkami;

–        A tak celý závod (jeho účtovná hodnota je vyše 20 miliónov eur) získal manažment za cca 50% účtovnej hodnoty.

–        5. Apoziopéza (zámlka) – je násilne prerušená, resp. formálne aj významovo neuzavretá, neukončená výpoveď, pričom spravidla k jej prerušeniu dochádza z náhlych (akútnych) emocionálnych dôvodov subjektu; preto sa najčastejšie apoziopéza vyskytuje v spontánnych hovorených prejavoch alebo ako prostriedok štylizácie hovorovej spontánnosti v umeleckých textoch;

–        Na čo si prišiel? Ká skaza morová…? Nevyplatil som ťa vari? Nemáš dosť?…

–        6. Elipsa – vzniká zámerným vynechaním, resp. neobsadením istej pozície v štruktúre vety (výpovede), pričom takto elidovaný (vynechaný) člen je známy zo situačného alebo jazykového kontextu, a preto eliptickú výpoveď pociťujeme ako viac-menej obsahovo úplnú;

–        za systémovú elipsu v slovenčine považujeme vynechávanie podmetu vo vete, nakoľko ten je zrejmý už z konkrétneho tvaru slovesa;

–        Aká (JE) matka, taká (JE) Katka.

–        Bol si tam? Bol (SOM). – situačná

 

B) Defektné syntaktické konštrukcie

(1) Anakolút (z gr. anakoluthos – bez súvislosti) je defektná syntaktická konštrukcia, vybočenie z väzby uprostred vety, narušenie začatej vetnej schémy. (“Sestra včera, keď sa vrátila zo stanice, bolo jej smutno” miesto “bola smutná“.) Dnes sa považuje za štylistickú chybu. Využíva ho beletria pri napodobňovaní ústneho jazykového prejavu v priamej reči postáv.

 

(2) Apoziopéza (z gr. aposiopesis – prerušenie, zamlčanie) je prerušená alebo nedokončená výpoveď. Autor úmyselne vynecháva závažnú časť výpovede, čím sa líši od elipsy, v ktorej sa vypúšťajú menej dôležité slová. Vyskytuje sa najmä v hovorových prejavoch, v literatúre len pri napodobňovaní hovorovosti. Bohato zastúpená v dráme a epike, menej v lyrike. Vynechanie je z politického dôvodu aleb o pri väčšom citovom vzruchu.

 

(3) Zeugma –  „násilná“ elipsa, vzniká najmä pri predložkových spojeniach napr. Delegáti vchádzali do miestnosti a vychádzali z miestnosti. Hľadali sme vedľa stromu i za stromom.

 

(4) Atrakcia – prispôsobenie jedného tvaru druhému, dĺžkou, rozsahom, napr. Naznášal by jej hory doly (doliny). Je širší ako dlhší (dlhý).

 

(5) Kontaminácia – skríženie väzieb, napr. pokiaľ (ide) + čo sa týka = pokiaľ sa týka

 

 

  1. Kompozičné štylémy. Odsek, kapitola a titulok vo funkcii štylém. Funkcie titulku. Rámcové zložky prejavu. Digresia a exkurz. Konexia textu. Jazykové prostriedky vo funkcii pripájacích a opakovacích konektorov.

 

Kompozičné štylémy

–          pri vyčleňovaní a analýze kompozičných štylém vychádzame z faktu, že text ako najkomplexnejšia mnohodimenzionálna (viacvrstvová) jazyková štruktúra je tvorená nielen slovami, vetami, resp. súvetiami, ale aj väčšími nadvetnými kontextovými celkami (segmentmi), ktoré majú rovnako tak dopad na konečnú vonkajšiu či vnútornú podobu komunikátu (textu) ako spomínané jednotky menšie;

–          k takýmto nadvetným kontextovým jednotkám vo funkcii kompozičných štylém zaraďujeme:

– a) odsek (3 a viac), kapito    lu, (podkapitolu) ako základné a nevyhnutné zložky horizontálnej segmentácie textu každého súvislého prejavu štandardného rozsahu;

– b) zámerné odbočenia z prejavu, resp. zo základnej tematickej línie textovej výstavby, ktoré stoja na hranici medzi odsekom a kapitolou a ku ktorým zaraďujeme exkurz a digresiu;

– rozdiel medzi exkurzom a digresiou spočíva v tom, že exkurz je objektívne motivovaným odbočením z prejavu typickým pre náučné, resp. výkladové prejavy, a teda má racionálny charakter, pričom exkurz nie je len horizontálnym vybočením, ale aj myšlienkovým posunom v texte vertikálnym smerom; exkurz má povahu sondy, pričom medzi ním a ostatným textom je výraznejší (hlbší) predel ako pri digresii (niečo ako parentéza – parentéza je ale včlenená do istej vety);

– oproti tomu digresia je len epizodickým odbočením z hlavnej tematickej línie zapríčinené subjektívnymi motívmi (ide o dlhšiu alebo kratšiu citovú alebo opisnú vsuvku do textu), a teda vyskytuje sa predovšetkým v umeleckých textoch; býva organickejšie (plynulejšie, homogénnejšie) zapojený do ostatného textu a najčastejšie sa realizuje tým spôsobom, že istá udalosť, ktorá sa v texte rozvíja, je východiskovým stimulom pre následnú lyrickú úvahu alebo opis autora (rozprávača);

c) rámcové zložky prejavu, ktoré pri štandardných (prototypných) textoch zahŕňajú titulok, podtitulok, motto, prológ (predhovor), úvod, jadro, záver a epilóg (doslov), príp. aj ďalšie rámcové časti ako napríklad anotácia, zoznam kľúčových slov, abstrakt v cudzom jazyku, prílohy, zoznam bibliografických údajov, orientačný aparát knihy (obsah, register) a pod.;

d) nadvetné kontextové jednotky typické pre umelecké rozprávanie, ktoré sú určené na odlíšenie a hierarchizáciu diferencovaných autorských výpovedí – na primárnej úrovni sa text umeleckého rozprávania člení na pásmo rozprávača a pásmo postáv;

pásmo rozprávača sa potom môže realizovať vo forme subjektivizovanej autorskej reči alebo objektivizovanej autorskej reči, príp. vo forme nepriamej reči (prehovor postavy, ktorý rozprávač absorbuje a organicky včlení do svojho prehovoru);

pásmo postáv pozostáva zo súvislých dialogických alebo aspoň fiktívnych dialogických pasáží textu a býva realizované formou priamej reči, polopriamej reči, nevlastnej priamej reči, príp. formou vnútorného monológu (fiktívna dialogická pasáž);

e) konektory ako prostriedky konexie, čiže formálnej a obsahovej nadväznosti medzi elementárnymi textovými jednotkami (ETJ), pričom rozsah jednej ETJ je zhodný s jednou jednoduchou vetou, resp. hypotaktickým súvetím, zatiaľ čo parataktické súvetie je tvorené už minimálne dvoma elementárnymi textovými jednotkami, pretože takéto súvetie obsahuje dva relatívne samostatné (nezávislé) propozičné obsahy;

– vo funkcii konektorov vystupujú najčastejšie zámená v odkazovacej funkcii a pripájacie častice – zámená a častice majú zásadnú textotvornú funkciu

– takto vymedzené a diferencované kompozičné štylémy zabezpečujú plynulosť a kontinuitnosť výstavby textu vo vzťahu k expanzii (rozvinutiu) témy, ale prispievajú aj k lepšie orientácii v texte a jeho zrozumiteľnosti spravidla v zhode s prirodzenými myšlienkovo-logickými postupmi;

– ako vidíme, niektoré z uvedených kompozičných štylém sú typické len pre niektoré špecifické druhy a typy textov, pričom najvýraznejšie sa v tejto súvislosti prejavuje najmä kontrast medzi kompozičnou výstavbou umeleckých a vecných (faktických) textov (náučných, publicistických, administratívnych a iných);

 

Odsek, kapitola a titulok vo funkcii kompozičných štylém

–          z hľadiska celkovej kompozície prejavu považujeme práve odsek, kapitolu a titulok za obligatórne (záväzné) zložky povrchovej i hĺbkovej štruktúry väčšiny súvislých komunikátov (textov) štandardného rozsahu – ich nesprávnym vyčlenením, resp. úplným ignorovaním sa porušujú viaceré závažné komunikačné a štylistické normy, v dôsledku čoho môže byť celý text vnímaný ako defektný, a tak interpretovaný v rozpore s očakávaniami expedienta;

 

Odsek

–          odsek je z hľadiska rozsahu najmenšou kompozičnou štylémou, ktorá má však bilaterálnu povahu, čiže svoj obsah i formu – formálne je odsek jednoznačne vymedzený svojím začiatkom a koncom, a to aj graficky (odsadením), obsahovo by mali hranice odseku čo najviac korešpondovať s prirodzeným formálno-logickým členením témy, čo je zvlášť dôležité pri odborných textoch;

–          po obsahovej stránke spravidla vyjadruje len jeden motív, resp. jeho motivický celok témy, pričom motív definujeme ako relatívne samostatný obsahovo-tematický segment textu, ktorý je významovo spätý s predchádzajúcim motívom a zároveň aj s motívom nasledujúcim; medzi motívmi musí dochádzať k nadväzovaniu

–          v rozčlenení prejavu na odseky sa jednak odráža individuálny zámer autora, ale jednak príslušná štýlová, slohovopostupová a žánrová norma vzťahujúca sa na daný text (z toho vyplýva, že nezávisí len od svojvôle autora, kde umiestni hranice odsekov a či ich vôbec vyčlení!!!)

 

Kapitola

–          kapitola ako ďalšia základná zložka horizontálnej segmentácie textu sa od odseku odlišuje svojím obsahom i rozsahom;

–          1) z hľadiska rozsahu je kapitola väčším vonkajším povrchovým segmentom textu ako odsek, pretože spravidla zahŕňa niekoľko motívov (motivických celkov), a teda i niekoľko odsekov, pričom medzi jednotlivými kapitolami, resp. podkapitolami dochádza aj k výraznejším významovým predelom (posunom) než medzi odsekmi;

–          2) z hľadiska obsahu je zase kapitola oveľa samostatnejšia, autonómnejšia a tematicky jednoznačnejšie vymedzená jednotka ako odsek;

–          formálne sa každá nová kapitola (zvyčajne) začína na novej strane, nesie samostatné označenie a môže byť ešte členená na podkapitoly, resp. mikrokapitoly v závislosti od celkovej štruktúry a rozsahu textu;

–          k lepšej prehľadnosti a orientácii v texte dopomáha aj to, keď sú jednotlivé makrokapitoly a mikrokapitoly ešte dodatočne číslované (najmä v odborných textoch pri viacúrovňovej horizontálnej segmentácii);

Titulok (titul)

– v teoretickej štylistike a teórii textu môžeme definovať titulok dvojako – 1) buď ako samostatnú čelnú textovú jednotku (tzv. mikrotext – text v texte), alebo 2) ako jednu z kľúčových rámcových častí súvislého jazykového prejavu, ktorý nesie špecifickú komunikačnú, ale aj 3) psychologickú marketingovú funkciu;

– v druhom zo spomínaných prípadov titulok považujeme za formálne i obsahovo najvýraznejšiu a najexponovanejšiu rámcovú zložku jazykového prejavu, ktorá zásadným spôsobom:

– 1) prispieva k priestorovej organizácii komunikátu;

– 2) upútava a zameriava pozornosť percipienta istým smerom;

– 3) koordinuje jednotlivé etapy interpretačnej aktivity percipienta;

– po formálnej stránke sa titulok v texte manifestuje jednak pozične (umiestnením v texte na jeho samý začiatok) a jednak graficky (jeho odlíšením od ostatného textu iným typom a veľkosťou fontu);

– v umeleckých textoch, pri ktorých sa aktualizuje estetická funkcia na úkor funkcie poznávacej, nemá titulok takú dôležitosť ani informačnú hodnotu ako pri iných typoch textov – dôkazom toho je aj fakt, že úspešnosť, interpretovateľnosť ako aj kvalita istého beletristického textu nezávisí od jeho názvu, ale najmä od mena a reputácie autora, pričom titulky umeleckých textov môžu, ale aj nemusia byť v zhode s globálnou témou celého diela (závisí to v plnej miere od zámeru autora a jeho);

– za povšimnutie stojí aj to, že v staršej umeleckej literatúre sa uprednostňovali extrémne dlhé a pojmové titulky umeleckých diel;

– osobitnú úlohu má titulok v náučných textoch; stojí vždy akoby mimo textu ako prvotný orientačný a informačný prostriedok; je abstraktnejší, kratší, pojmový a väčšinou substantívny (menný); elementárnou podmienku štylizovania titulku v náučných textoch je to, aby titulok v sebe niesol jasný dôkaz na tému celého textu, pretože úlohou titulku v takýchto textoch je ozrejmiť v koncíznej podobe to, o čom bude v texte reč;

– v porovnaní s ostatnými typmi textov sa v publicistike (žurnalistike) kladie na titulok najväčšia váha, a to z pragmatických dôvodov; publicistický titulok musí byť informačne plný, aby sa ním povedalo o ponúkanej správe čo najviac, ale zároveň jazykovo a štylisticky tvorivý, aby sa ním čo najviac zapôsobilo na čitateľa

 

  1. Architektonika textu. Slohové postupy a slohové útvary. Informačný, rozprávací, opisný, výkladový, dialogický, slohový postup. Základné vlastnosti slohových postupov: kohéznosť – inkohéznosť, explikatívnosť – enumeratívnosť, komutabilnosť – sukcesívnosť, aktualizovanosť – gnómickosť, subjektívnosť – objektívnosť.

 

Slohový postup- slohovo tematický postup- je výber a usporiadanie, avšak už nie jazykových a nejazykových prvkov, ale tematických zložiek v texte. Spôsob ako zachytávame tému. V starších prameňoch tento postup označujeme ako druh slohu (Jozef  Václav Bečka). V moderej pragmatickej lingvistike sa používa termín expanzia témy. Problematiku expanzie témy u nás rozpracoval Juraj Dolník.

Najčastejšie v štylistike vyčleňujeme 3-6 slohovo-tematických postupov.

  1. Rozprávací slohový postup- je zameraný na zaznamenanie deja. Respektíve na časovú následnosť.
  2. Opisný slohový postup- je zameraný na zaznamenanie aktuálneho stavu objektu, či už v stave pokoja alebo v pohybe.
  3. Výkladový slohový postup- zameraný na osvetlení vzťahov a to najmä vzťahov príčinno-dôsledkových.

 

4. Informačný slohový postup a 5. dialogický slohový postup (vyčleňuje ich len Jozef Mistrík) ich vyčleneniu a etablovaní na poli slohových postupov chýba dostatočná argumentačná báza.

6. Argumentačný slohový postup- zameraný na argumentovanie obhajobu v prospech niečoho a následné dokazovanie daného tvrdenia.

 

 

 

  1. Esej a esejistický štýl. Prehistorické a klasické obdobie eseje. Esej nielen ako spôsob písania, ale aj uvažovania. Znaky eseje a esejistického štýlu. Žánrové varianty eseje. Najväčšie osobnosti slovenskej a svetovej esejistiky.

 

ESEJISTICKÝ ŠTÝL

 

Esejistický štýl

 

– Najvyšší štýl štylistiky, „kráľovský štýl“. Esej sa považuje za najzložitejší žáner v štylistike a preto je úplne scestné označovať týmto pojmom tie žánre, ktoré obsahujú prevažne naratívne prvky, ako k tomu dochádza v súčasnosti najmä vplyvom anglo-americkej odbornej literatúry. No korene eseje si osobujú Francúzi.

 

– Etymologicky je esej gréckeho pôvodu – exagium označovalo váženie, uvažovanie, úvahu. Tento rozmer si esej zachovala dodnes. Esej je vyšší stupeň úvahy. Z gréčtiny sa toto slovo dostalo do latinčiny a odtiaľ do francúzštiny, kde nadobudol súčasný význam. Franúczka essai znamená pokus, skúška. Pokus v zmysle pokúsiť sa uchopiť tématiku v novom zmysle.

 

– V rámci teoretickej a praktickej štylistiky možon o eseji uvažovať v dvoch dimenziach.

 

(1) Esej ako štýl – esejistický štýl najčastejšie definujeme ako sekundárny (hybridný) derivovaný funkčný jazykový štýl. Pričom osobistosťou esejistického štýlu je, že sa v ňom prelínajú a spájajú dve zdanlivo protichodné tendencie – vecnosť (musí obsahovať fakty) a estetická dokonolosť. Tým pádom sa v eseji na jednej strane hovorí čisto racionálne o konkrétnych problémoch, no na strane druhej sa používajú beletrizujúce, ozdobné a originálne prvky.

 

(2) Esej ako žáner – esej je samostatný, komplexný a prakticky jediný žáner hybridného esejistického štýlu. Zároveň platí, že esej patrí k najvyšším žánrom štylistiky, čiže kladie vysoké nároky nielen na samotného tvorcu, no zároveň na čitateľa, jeho intelektuálny rozmer i dostatočne rozvinutú interpretačnú kompetenciu. Často konštatujeme, že esej si vyberá svojho čitateľa. V tomto zmysle sa esej považuje za žáner par excellence. Občas má prívlastok intelektuálna báseň.

 

Špecifické znaky eseje a esejistického štýlu:

(1) oscilatívnosť – esej sa neustále pohybuje medzi pólmi vecnosti a estetickosti,

(2) subjektívnosť – esej je vždy subjektívna a táto jej subjektívnosť miestami prechádza až osobnej zaangažovanosti, ba dokonca zaujatosti textu,

(3) nesystematickosť – poznatková báza je v eseji usporiadaná voľne, bez striktného logického poriadku, čím sa esej odlišuje od odbornej vedeckej štúdie,

(4) neukončenosť – v eseji absentuje konklúzia (zrhnutie) prezentovaných postojov a jej cieľom nie je presvedčiť, no zamerať pozornosť čitateľa istým smerom, respektíve prinútiť ho k uvažovaniu,

(5) variabilná intertextualita (vzájomné prepojenie) – v intertextuálnych vzťahoch sa esejista pohybuje v neobmedzenom priestore, čiže môže parafrázovať, citovať, ba dokonca vkladať do úst to, čo daný subjekt nikdy nepovedal

(6) svojrázny dialogický charakter – autor akoby viedol implicitný, skrytý dialóg s čitateľom, ktorý doznieva aj po prečítaní eseje.

 

Delenie eseje.

Z aspektu genetického (vývojového) môžeme vyčleniť dva typy eseje

–  (1) prehistorická esej. Pestovala sa v starovekej antike. V tomto období samostatný žáner eseje ešte neexistoval.

–  (2) moderná esej. Vznik modernej esejistiky sa datuje zhruba od polovice 16. storočia zásluhou Michela De Montagna, ktorého považujeme za otca modernej esejistiky. Pravým opakom je Francis Bacon.

 

Najväčší rozmach zaznamenal žáner eseje v prvej polovici 20. storočia a medzi esejistov patria: Thomas Mann (Smrť v Benátkach), Miguel de Unamuno, Ortega y Gasset, Paul Valéry, Hippolyt Taine, Gilbert Keith Chesterton, Virginia Woolfová, Fjodor Michaelovič Dostojevskij, František Xaver Šalda.

 

V modernej esejistike 20. storočia môžeme vydeliť ešte nasledujúce podtypy žánru eseje podľa toho, či esej inklinuje k vecnému alebo umeleckému pôvodu.

–  (1) umeleckejšia esej. Subjektívnejšia a umeleckejšia. Michel De Montagne, Alexander Matuška – otec slovenskej esejistiky, Rudolf Chmel.

–  (2) vecnejšia esej. Prirodzene objektívnejšia. Francis Bacon, Vladimír Mináč.

–  (3) publicistická esej. Má omnoho menší rozsah. Milan Rúfus.

 

Teoretika eseje – José Luis Gomez-Martinéz: Teória eseje.

 

  1. Štýlotvorné činitele. Subjektívne a objektívne činitele.

 

 

 

ŠTÝLOTVORNÝ  ČINITEĽ- zaviedol ho Jozef Mistrík. Pod týmto pojmom rozumieme každý faktor, ktorý ovplyvňuje štýl a má teda dopad na konečnú podobu textového produktu.

  1. Subjektívny štýlotvorný činiteľ– zaraďujeme sem autora s celou jeho osobnosťou. Konkrétne vek, vzdelanie, pohlavie, temperament, záujmy, aktuálny psychický stav, komunikačné schopnosti apod. .
  2. Objektívny štýlotvorný činiteľ
  • téma a vzťah k téme. V bežnom jazyku je téma to o čom píšeme, v lingvistike tému definujeme ako- „kognitívny korelát jadra obsahu textu“.
  • Funkcia- zaujať, presvedčiť, pobaviť
  • Situácia a prostredie kde daný prejav vzniká.
  • Forma prejavu- či má byť prejav prezentovaný ústnou alebo písanou formou
  • Adresát- dbať na vek a vzdelanie adresátov. Jeden alebo viacero adresátov. Známy alebo anonymný adresát.
  • Miera pripravenosti- spontánne a pripravené prejavy
  • Sám jazyk jeho stavba a vyspelosť. Štruktúrna a typologická charakteristika jazyka.
  • Parametre kultúrna  a teritoriálne.

 

  • ŠTYLÉMA– Je pojem pochádzajúci od slovenského jazykovedca Jozefa Mistríka. Pojem štylémy vznikol analogickým systémom. Štylému na rozdiel od iných (morféma, fonéma) nepovažujeme za systémovú jednotku. Za štylému považujeme každý prvok jazyka, ktorý robí štýl. Čiže každý prvok podľa ktorého sa štylizuje.  Štylémou môže byť akékoľvek slovo, veta, časť textu, ba dokonca aj zhluk hlások, ktoré v konkrétnom texte signalizujú štylistické zameranie textu, štylistickú hodnotu, kvalitu.

 

  1. Klasifikácia štýlov. Štylistická norma. Pojem štýl. Primárne a sekundárne štýly. Objektívne (náučný a administratívny), subjektívno-objektívne (publicistický, rečnícky, esejistický), subjektívne štýly (umelecký a hovorový). Ich základné vlastnosti a žánre. Typy sekundárnych štýlov. Definícia štylistickej normy. Štylistická norma v masmédiách.

 

 

JAZYKOVÝ FUNKČNÝ ŠTÝL– je jazykovo-štylistická pojmová kategória, ktorá vzniká zámerným a cieľavedomým výberom a usporiadaním jazykových i nejazykových prostriedkov do jednotného, kompaktného celku, čiže textu s ohľadom na jeho funkciu a komunikačnú situáciu. Jazykový funkčný štýl je založený na princípe výberu a selekcie kombinácie a konfigurácie.

Delíme ich na:

  1. Individuálny štýl (autorský štýl)-
  2. Skupinový štýl- je to štýl alebo jeho znaky, ktoré majú spoločné istá skupina autorov. (Romantizmus, realizmus, postmoderna…)
  3. Interindividuálny štýl- štýl v, ktorom odhliadame (abstrahujeme) od individuálnych a náhodných znakov a vlastností. Členíme ich na primárne, sekundárne a terciárne, pričom platí, že sekundárne a terciárne štýly sú len príležitostnými štýlmi, resp. modifikáciami štýlov primárnych.

 

Primárne štýly: k primárnym štýlom najčastejšie zaradujeme tieto štýly:

  1. Hovorový- štýl bežnej, každodennej, najmä ústnej komunikácie
  2. Umelecký- vysoký štýl umeleckej literatúry(beletrie) s dôrazom na estetickosť
  3. Náučný (Odborný)-štýl vedeckých prípadne populárno-vedeckých textov (učebnice)
  4. Administratívny- štýl úradnej, oficiálnej a niekedy polooficiálnej komunikácie
  5.  Rečnícky- štýl verejných prejavov určených na ústnu prezentáciu s dôrazom na propagáciu seba alebo iných vecí, myšlienok
  6. Publicistický- štýl mediálnej sféry s dôrazom na zaujatie, prípadne ovplyvnenie adresáta
  7. Esejistický- (len u Jozefa Mistríka) spája prvky umeleckého a náučného štýlu

J. Mistrík ešte vyčleňuje pri primárnych štýloch 3 kategórie-

  • Subjektívne –hovorový umelecký
  • Objektívne- náučný, administratívny
  • Objektívno-subjektívne- rečnícky, publicistický, esejistický

 

PRIMÁRNE A SEKUNDÁRNE jazykové funkčné štýly:

 

– základným a najdôležitejším štylistickým ukazovateľom je príslušnosť daného textu k štýlovej vrstve, jeho aproximačná (pomerná približná) príslušnosť k istému interindividuálnemu jazykovému funkčnéomu štýlu, ktorý prezentuje jednotlivé komunikačné sféry vzniknuté a zaužívané v rámci spoločenskej komunikácie

– v súčasnej štylistike sa i v súčasnosti používa staršia klasifikácia interindividuálnycg štýlov, ktoré sa diferencujú na primárne a sekundárne a tie následne na terciárne, kvartérne a pod. podľa stupňa špecifikácie a vzájomného kríženia štýlov a podštýlov :

 

a)      primárne jazykové funkčné štýly (je ich 5 až sedem podľa koncepcie autora a ním zvolených diferenciačných kritérií – hovorový, odborný, rečnícky, publicistický, administratívny, esejistický, umelecký) sa viažu na základe komunikačnej sféry v spoločnosti – napríklad hovorový štýl sa uplatňuje v súkromnej a intímnej komunikačnej sfére, publicistický v masmediálnej komunikačnej sfére, umelecký vo sfére umeleckej.

b)      Sekundárne a terciárne jazykové funkčné štýly vznikajú v dôsledku vzájomného kombinovania a špecifikovania štýlov primárnych (i sekiundárnych), čo zase súvisí s potrebou vyššej špecializovanosti vo vyjadrovaní v jednotlivých komunikačných sférach.

Príklady: kompozíciou náučného, umeleckého a sčasti publicistického štýlu vzniká hybridný esejistický štýl (mistrík ho považuje za primárny)

Administratívny štýl sa zase na základe istých kritérí sa potom člení na dve veľké skupiny – právny štýl a ostatné štýly

Vnútornou špecifikáciou ako aj tématickou profiláciou rečníckeho štýlu vzniká okrem iných štýlov aj náboženský štýl, z neho potom kazateľský, liturgický atď.

 

– takýmto spôsobom vzniká celá sieť vzájomne previazaných a do veľkej miery heterogénnych štýlov a podštýlov

 

  1. Publicistický štýl verzus publicistika. Publicistický štýl (lingvistické hľadisko) nerovná sa publicistika (žurnalistické hľadisko). Základné (písomnosť, monologickosť, verejnosť a pojmovosť) a špecifické vlastnosti (informačnosť, variabilnosť, koncíznosť a aktualizovanosť) publicistického štýlu. Žánre a útvary publicistického štýlu. Spravodajské, analytické a beletristické žánre.

 

 

PUBLICISTICKÝ ŠTÝL

 

ako primárny jazykový funkčný štýl vznikol postupným odčleňovaním z náučného štýlu. Je jeho zjednodušením a priblížením hromadnejšiemu adresátovi a zároveň vznikol suplovaním niektorých funkcií štýlu rečníckeho. Preto práve k týmto dvom funkčným štýlom má publicistický štýl najbližšie a inkorporuje do seba niektoré ich znaky.

 

Z aspektu žánrového sa na jednej strane publicistika svojimi strohými a výlučne informačne orientovanými textami blíži k administratívnemu štýlu, na strane druhej sa svojimi beletristickými žánrami sa dotýka sféry umeleckého štýlu. To z publicistiky čiastočne robí akýsi žánrový a štýlový hybrid a zároveň veľmi mocné komunikačné médium, k čomu prispieva i fakt, že publicistický štýl sa od istého času kreoval nielen na báze printovej, no aj na báze rozhlasovej, televíznej a v súčastnosti i virtuálnej (internetové žánre). Niekedy už internetové žánre posúvajú rozhlasové a televízne žánre do úzadia.

 

 

S rečnícym štýlom má publicistika spoločné používanie neverbálnych foriem komunikácie – výrazný, persuazívnyapelatívny rozmer. Tiež to, že sa realizuje prevažne na interaktívnej báze.

 

S ohľadom na uvedené znaky sa publicistický štýl javí ako objektívno-subjektívny primárny jazykový štýl verejného styku, ktorého cieľom je prinášať (prípadne komentovať, či parafrázovať) isté pohotové, presné a presvedčivé informácie o najaktuálnejších širších spoločensko-kultúrnych otázkach. Výber výrazových prostriedkov v publicistickom štýlom je podmienený tým, že použité výrazové prostriedky musia pomenúvať entity presne a zároveň všeobecne zrozumiteľne. To znamená, že vhodná nie je ani vyslovene odborná lexika (príliš mnoho termínov a cudzích slov), no ani hovorové slová.

 

Publicistický text by mal byť z kompozičného hľadiska maximálne ucelený a priehľadný. Preto je veľmi dôležité pri ňom dodržiavať zásady horizontálnelneho členenia textu (treba správne pracovať s odsekmi – s výnimkou krátkych spravodajských útvarov).

 

Škála publicistických útvarov je pomerne bohatá, rôznorodá a najmä stále otvorená. A to predovšetkým v dôsledku prenikania hybridných televíznych a internetových žánrov (blog) do publicistiky. Vo všeobecnosti platí, že väčšina publicistických textov alebo žánrov viazaných na ktorékoľvek komunikačné médium si z pravidla zachováva vecný, faktografický a sugestívny charakter s dôrazom na časovú aktuálnosť, prípadne tematickú exkluzívnosť.

 

Žánre a útvare publicistiky sa tradične delia do troch skupín.

 

A) spravodajské útvary. Stručnosť a strohá faktografickosť. Autor sa zrieka subjektívnych postojov a komentárov v prospech informačnej hodnoty (správa – krátka, rozšírená, oznámenie, interview (! dialogický žáner), komuniké, referát).

 

B) analytické žánre. Obsahujú aj zložku hodnotiacu.Zachovávajú si polemický, resp. kritický nádych, ktorý však má byť adekvátne argumentačne podložený(úvodník-editoriál, komentár, glosa, posudok, recenziu, kritika, pamflet-hanopis a polemika).

 

C) beletristické žánre. Rovnako prítomná faktografická i hodnotiaca zložka, no len implicitne prítomná tým, že je zámerne kamuflovaná expresívnymi, prípadne ironizujúcimi, či estetizujúcimi komponentami (fejtón, besednica, črta, causserie, reportáž).

 

  1. Uplatnenie objektívnych štýlov v masmédiách. Základné vlastnosti, výrazové prostriedky, žánrové členenie náučného a administratívneho štýlu – ich uplatnenie v masmédiách.

 

Administratívny štýl:

 

 

štylisticka definícia – zo systémového pohľadu administratívny štýl zaraďujeme k verejným objektívnym štýlom viazaným jednak na neanonymného, no zároveň bližšie neidentifikovateľného kolektívneho adresáta (zbierky zákonov novely atď) , a jednak na presne určeného, konrkténeho adresáta (žiadosť, šťažnosti atď.)

 

 

– najtypickejším, bázickým znakom aš je jeho naviazanosť na písomnú formu komunikácie (písomnosť je jeho existenčnou podmienkou) – čiže administratívny štýl sa takmer výlučne realizuje len v písomných prejavoch – potenciálna ústnosť sa tu považuje za nielen štylistický defekt, ale dokonca je spoločensky a právne neprípustná

 

– táto existenčná podmienka AŠ spočíva na jeho obligatórnej písomnosti ovplyvňuje celú výslednú podobu admiistratívneho textu vo všetkých jeho rovinách. Tj. morfologickej, syntaktickej, lexikálnej i kompozičnej:

 

a)   čo sa týka syntaxe, v administratívnych textoch sú vety zámerne špekulatívne konštruované a zoštylizované náročky tak, aby zahrnuli čo najviac faktov.

b)   vetám chýba akékoľvek, čo i len fiktívna inotácia a takmer úplne v nich absentujú jednak expresívne syntaktické konštrukcie, ale aj opytovacie, zvolacie či rozkazovacie modálne typy viet

c)   aj dĺžka vety v administratívnych textoch nadobúda spravidla príznakové polohy – na jednej strane sú pre adminsitrtaívny štýl charakteristické s umelou a bohato umeleckou stavbou, niekoľko násobne zložené a kombinové priraďovacie a podraďovacie súvetia, v jednotlivých zložkách sú zastúpené tiež viacnásobné vetné členy. Druhou krajnou polohou sú heslovité žánre, kde dominujú, čo raz kratšie, koncíznejšie a výstižnejšie vety, vety heslovité a kusé, vo veľa prípadoch sú to jednočlenné vety, napríklad bez predikácie. Vo výstrahách, alebo podmienkach – zákaz fajčiť!

d)  slovosled v administratívnych prejavoch je takmer výlučne objektívny (t.j. podmet, prísudok- predmet)

e)   čo sa týka morfológie vzhľadom na to, že AŠ je odtrhnutý od živej, hovorovej reči, stretávame sa tu s vysokou frekvenciou sekundárnych predložiek a rôznych predložkových výrazov ako napríklad – následkom, prostredníctvom, vplyvom, pomocou, s ohľadom, za účelom, v rámci…

f)  v slovenj zásobe AŠ prevládajú v zásade neutrálnej a nocionálne slová, preukázateľný je však zvýšený výskyt kancelarizmov a knižných slov a, prirodzene, za defekt sa pokladá výskyt akýchkoľvek emocionálno-expresívnych slov (euforizmov, familiárnych slov…)

 

 

– z celého tu povedaného môžeme vyvodiť tieto základné znaky AŠ:

 

– písomnosť

– vecnosť

– kondenzovanosť (na malom priestore je veľa faktov a informácií)

– heslovitosť

– schematickosť

– stereotypnosť

– účelnosť

– enumeratívnosť

Žánre a útvary sú pomerne bohaté a variabilné predovšetkým v závislosti od formy, rozsahu a účelu daného prejavu, preto v rámci nich vydeľujeme tri podskupiny žánrov:

 

1)      dokumentárne žánre : ich cieľom je zachytiť a najmä písomne fixovať isté kontextové celky, patria sem napríklad dohody, uznesenia, záväzky, ale aj rôzne zápisnice, protokoly, zmenky, zmluvy, potvrdenky a podobne

 

2)      oznamovacie žánre: ich cieľom je šíriť informácie a to buď konkrétnemu adrsátovi, či inštitucionalizovanému adresátovi alebo hromadnému adresátovi. Zaraďujeme sem – vyhlášky, zbierky, oznámenia, správy, inzeráty, žiadosti, prihlášky

 

3)      heslovité žánre : tie sa vyznačujú výraznou nekontextovosťou a ich cieľom je čo do najvyššej miery zostručňovať iné prejavy administratívneho charakteru. Zaraďujeme sem všetky typy tlačív ako napríklad vysvedčenia, diplomy, faktúry, bankové a poštové tlačivá, cestovné príkazy, expedičné listy, ale zároveň aj prísahy, definície, poučky, vzorce či rozvrhy hodín a podobne

 

 

 

Náučný štýl (modelová štruktúra náučných textov)

 

–          V hierarchii štýlov verejného (oficiálneho) styku stojí NŠ podobne ako UŠ najvyššie (patrí medzi vysoké, vyššie štýly), na rozdiel od neho je však relatívne uniformovaný (jednotný), a teda jeho konkrétne prejavy sa navzájom natoľko nediferencujú a nezávisia do takej veľkej miery od vôle jednotlivca (autora)

–          Náučný štýl (u starších autorov – štylistov označovaný aj ako pracovný, vedecký, odborný či náukový štýl) sa primárne uplatňuje v tých komunikačných sférach, kde sa sprostredkúvajú pracovné informácie a zverejňujú dôležité a presné poznatky získané prostredníctvom vedeckého výskumu (teoretického alebo praktického, základného alebo aplikovaného), príp. ako výsledok úvah, úsudkov či odovzdávania relevantných skúseností reprezentatívnej vzorky odborníkov (čiže nie laikov) z danej oblasti

–          Preto nš stojí v ostrom kontraste s najmä hovorovým štýlom a definujeme ho ako objektívny (zámerne objektivizovaný) primárny funkčný jazykový štýl, ktorého funkciou je učiť, vysvetľovať, argumentovať a odborne informovať nie hocijakého, ale erudovaného adresáta (adresátov), pričom na rozdiel od hovorového štýlu, ktorého prejavy (útvary) sú spravidla spontánne, nepripravené, vznik útvarov náučného štýlu je podmienený dlhšou a serióznou predbežnou prípravou

–          K charakteristickým znakom nš patrí:

o    písomnosť a monologickosť – analogicky, ako tomu bolo pri umeleckom štýle, písomný a monologický charakter nie je jediný možný existenčný variant náučných textov, na druhej strane však platí, že primárne sú tieto texty určené na prezentovanie informácií písomnou formou a zároveň, že k potenciálnemu dialógu dochádza až po odznení, resp. publikovaní určitej odbornej state

o    pojmovosť – pojmová nasýtenosť nš, resp. odbornosť a jednak preňho charakteristickú abstraktnosť a všeobecnosť, čo má výrazný vplyv aj na zrozumiteľnosť a pochopenie náučných textov

o    odbornosť – vyplýva z faktu, že celú štylistiku náučného textu v podstatnej miere určujú lexikálne prostriedky a tomuto cieľu čo najpresnejšie a najjednoznačnejšie vyjadriť istú myšlienku najlepšie vyhovuje využívanie domácej i zahraničnej odbornej terminológie -> termíny (terminológia) je teda v nš prostriedkom pojmovosti, presnosti, odbornosti vyjadrovania

o    intelektuálnosť – požiadavku intelektuálnosti nemožno  v nijakom prípade považovať len za formalitu, ale práve naopak za východiskový predpoklad a zároveň dôsledok hlbšieho, analytického a kriticko-reflexívneho uvažovania autora (vedca) v širších a často i doposiaľ v nevídaných súvislostiach, aj nš má svoj tvorivý potenciál

o    logickosť obsahu i formy – logickosť obsahovej i formálnej (kompozičnej) štruktúry náučných textov sa dosahuje využívaním niektorého z myšlienkovo-logických postupov, resp. metód ako napríklad indukcie, dedukcie, analýzy, syntézy, exemplifikácie, generalizácie a i. …. ! práca s prameňmi = heuristická metóda

o    presnosť a zreteľnosť – súvisí so zámerných využívaním odbornej lexiky (tereminológie), ale zároveň aj s priehľadným, jednoznačným vyjadrovaním logicko-sémantických vzťahov pomocou syntaktických konštrukcií (v nš prevláda hypotaxa)

 

–          NŠ a jemu prislúchajú žánre (útvary) možno diferencovať z dvoch hľadísk:

o    na základe exaktnosti prezentovaných faktov sa nš člení na náročnejší 1.) vedecko-náučný štýl, resp. podštýl a menej náročný 2.) populárno-náučný štýl, resp. podštýl

o    na základe prevládajúceho slohovo-tematického postupu (druhu expanzie témy) ich delíme na:

  • A) opisné žánre – odborná charakteristika, odborný posudok, recenzný posudok, oponentský posudok, pracovný návod a pod.
  • B) výkladové žánre – ktoré sa ešte vnútorne členia na kontextové (napr. dizertácia, vedecká štúdia, odborný článok, vedecká esej a pod.) a situačné (referát, koreferát, prednáška, diskusný príspevok, polemický príspevok a pod.)

 

Stručná charakteristika vybratých útvarov náučného štýlu:

 

DIZERTÁCIA – považujeme ju za najzložitejší a najnáročnejší vedecký náučný kontextový žáner; definujeme ju ako rozsiahlu vedeckú rozpravu, v ktorej sa na základe  predbežného výskumu a s využitím bohatého dokladového materiálu rieši určitý vedecký problém; k dizertáciám zaraďujeme doktorandské dizertačné práce, habilitačné práce (nevyhnutné pre docentúru), vedecké monografie, kompendiá a pod.

ODBORNÁ ŠTÚDIA – je vedecko-náučný kontextový žáner, v ktorom sa na menšej ploche analogickým spôsobom ako v dizertácii riešia isté parciálne vedecké problémy (napísaniu dizertácie spravidla predchádza práve publikovanie určitého počtu odborných štúdií)

REFERÁT a KOREFERÁT – (etymologicky pomenovanie referát vzniklo z latinského slova „referre“, čo značí „predniesť, prednášať“); referát ako žáner môže byť v štylistike realizovaný v dvoch variantoch, a to buď ako žáner (text) náučného štýlu, v ktorom informujeme o priebehu a výsledkoch istého vedecko-výskumného procesu širšie publikum, alebo môže mať charakter dlhšej administratívnej správy týkajúcej sa napríklad činnosti istej inštitúcie za dlhšie časové obdobie;

Koreferát je istý doplňujúci text k referátu, nemá komplexný charakter, ale je len čiastkovým exkurzom do problematiky súvisiacej s predmetom „hlavného“ referátu

 

  1. Uplatnenie subjektívnych štýlov v masmédiách. Základné vlastnosti, výrazové prostriedky, žánrové členenie umeleckého a hovorového štýlu – ich uplatnenie v masmédiách. Hovorový štýl v reči redaktorov, moderátorov a hostí.

 

UMELECKÝ ŠTÝL

 

 

– s vyčleňovaním umeleckého štýlu ako samostatného jazykového funkčného štýlu sa v domácej i zahraničnej štylistike pomerne dlho váhalo, a to z viacerých dôvodov:

a) konštatovalo sa, že to je štýl „najmenej jazykový“, pretože jeho analýza spadá do predmetu literárnej vedy (poetiky) či literárnej teórie a histórie než do klasickej systémovej lingvistiky

b) na jeho budovaní sa v oveľa väčšej miere zúčastňujú mimojazykové prvky s faktory ako pri iných štýloch – už je postavený viac na individuálnych (autorských) zámeroch, než na interindividuálnych (systémových) jazykovo-štylistických parametroch, akými sú téma, jej spracovanie, kompozícia, časová postupnosť motívov a podobne

c) na jeho výstavbe sa vo veľkej miere zúčastňujú aj nespisovné a najmä nekonvenčné (netradičné) slová a konštrukcie (ako napríklad hovorové slová, defektizmy, archaizmy, historizmy, frazeologické jednotky, okazionálne slová, metafory, emocionálno-expresívne slová a expresívne syntaktické konštrukcie, hodnotiace slová často s inverznou platnosťou, poetizmy ako špecifická vrstva v slovnej zásobe typická pre umelecký štýl a podobne)

d) a napokon z dôvodu absencie prísnejších štylistických noriem viažucich sa na obsah a formu umeleckých textov (povaha normy prislúchajúca k žánrom UŠ je najviac uvoľnená, resp. umelecké texty podliehajú skôr zákonom estetickým a norme vkusu a danej doby ako zákonom štylistickým či jazykovým)

 

– Umelecký štýl definujeme ako vysoký subjektívny až krajne subjektívny jazykový funkčný štýl, ktorý je postavený na exponovaní estetickej funkcie na úkor funkcie poznávacej (informačnej), pričom jeho funkcniou je vytvorenie a šírenie jedinečnej  štylistickej, sujetovo-kompozičnej a estetickej textovej štruktúry na podklade tvorivého potenciálu a miere talentu samotného tvorcu textu

 

– Ku charakteristickým znakom umeleckého štýlu zaraďujeme:

 

písomnosť – písomnosť útvarov UŠ vyplýva z potreby ich neustálej reprodukovateľnosti (ukladania do „pamäti národa“) ako aj náročnejšej interpretovateľnosti

verejnosť –  parameter verejnosti vyplýva z faktu, že prakticky všetky umelecké texty, hoci sú produktom autorskej individuality, jeho „intímneho“ videnia prežívania sveta, sú určené na zverejňovanie a šírenie medzi širokým a neprítomným publikom – v tom je ich priamy zmysel, nie v písaní pre seba prípadne o sebe.

monologickosť –   nechápeme ju ako konštantnú vlastnosť UŠ ( i dráme sú časté i bežné dialogické pasáže, v ktorých ide o striedanie hovoriacich vo funkcií expedienta a percipienta) ale ako vlastnosť, ktorá vyplýva z písomnosti, a najmä z faktu, že spätná väzba sa uskutočňuje pri umeleckých textoch s oneskorením, podobne ako tomu je pri publicistike.

emocionálnosť a expresívnosť – zasahuje celú lexikálnu a syntaktickú rovinu umeleckých textov. Z čoho vyplýva, že umelecký texty útočia nie len na intelektuálnu, ale aj emocionálnu zložku čitateľa.

zážitkovosť – vyplýva z toho, že ich funkciou je sprostredkovať čitateľovii istý nevidaný, exotický zážitok, ktorého z objektívnych príčin nemôže a ani nikdy nebude môcť byť svedkom, inak povedané „preniesť ho“ v priestore i čase, a tak hio aspoň na chvíľu vytrhnúť z každodennej reality.

poltématickosť a polymotivickosť – výber témy ako aj motivickej skladby umeleckých textov je prakticky neobmedzený a plne podriadený svojvôli autora.

sémantická mnohoznačnosť – vyplýva z faktu, že celý systém umeleckého diela je vybudovaný na metaforickom a metonymickom základe, pričom mnohé z použitých metafor sú natoľko individuálnymi, kontextovými metaforami, že ich adekvátne dešifrovanie závisí vo veškej miere od ochoty a predstavivosti samotného čitateľa

dynamická kontextovosť – spočíva v tom, že pre umelecké texty je príznačný dynamický vzťah medzi slovom a kontextom, keďže príslušný význam polysemantického slova sa spravidla vymedzuje až dodatočne, na pozadí širšieho či užšieho pragmatického kontextu, čo utvára dostatočný priestor pre čitateľove asociácie ako aj možnú variability interpretácií

špecifická funkčná zaťaženosť fónických štylém – týka sa predovšetkým veršovaných lyrických žánrov, pri ktorých sa kladie dôraz nielen na konečný význam a zmysel textum ale aj na celkové rytmické a zvukové stvárnenie (umeleckosť, eufonickosť) umeleckého textu.

 

– žánrové formy spadajúce v štylistike pod umelecký jazykový funkčný štýl sú totožné s útvarmi, ktoré sa etablovali na poli literárnej vedy a členia sa preto na útvary:

 

1) lyrické (oda, elegia, hymna, sonet, a podobne)

2) epické (rozprávka, bájka, poviedka, román, epos, črta)

3) dramatické (komédia, tragédia, veselohra, fraška, melodráma, muzikál)

 

HOVOROVÝ ŠTÝL:

 

–  metodologická poznámka: pri laických i odborných úvahách o hovorovom jazykovom funkčnom štýle často dochádza k neadekvátnemu zamieňaniu pojmov hovorový štýl a hovorená forma jazyka – preto treba dôsledne rozlišovať medzi nimi.

Prečo? v tejto súvislosti platí, že hoci hovorový štýl sa  v najväčšej forme uplatňuje najmä v hovorenej forme jazyka, tento termín odkazuje na jazykovo-štylistickú príslušnosť textov k istej modelovej štruktúre, zatiaľ čo spojenie hovorený prejav odkazuje na celostnú formu prejavu (použitie komunikačné médium ktorým je jazyk a to buď vo svojej zvukovej či písanej podobe)

 

– hovorový štýl sa považuje v každom prirodzenom jazyku za najstarší zo všetkých jazykových štýlov, pretože sa realizuje v bežných každodenných a do veľkej miery neformálnych komunikačných situáciach a nezávisí teda od umelo vytvorených inštitucionalizovaných foriem komunikácie

– na druhej strane však platí, že má najmenej ustálenú podobu (je do veľkej miery heterogénny) čo viedlo po dlhý čas lingvistov k pochybnostiam o vyčleňovaní tohto štýlu v rámci klasifikácie primárnych jazykových funkčných štýlov a k týmto pochybnostiam prispieva aj fakt, že v hovorovom štýle sa využívajú v hojnej miere i nespisovné a nárečové prvky, to jest prvky z nižších vrstiev národného jazyka.

– spisovná norma je najviac uvoľnená

 

– vo všeobecnosti HŠ (starší názov je konverzačný štýl) definujeme ako subjektívny niekedy až krajne subjektívny štýl súkromných prevažne ústnych prejavov viazaných predovšetkým na také komunikačné situácie, v ktorých sa komunikuje spontánne, neoficiálne, teda najčastejšie v priateľskom prípadne partnerskom styku a v rodinnom a úzkom pracovnom prostredí.

 

– z hľadiska vertikálnej klasifikácie štýlov hovorový štýl hodnotíme ako štýl nízky, resp. nižší

 

– najčastejšie sa prejavy komponované v HŠ realizujú v žánrovej forme bežného rozhovoru (dialógu) medzi dvoma, prípadne viacerými spriaznenými komunikantmi – pri tejto konfigurácií však nejde o oficiálny rozhovor ale o priateľské bežnú každodennú komunikáciu, ktorá býva spravidla vecná, stručná, ale jasná a často aj expresívna.

– obsahom hovorových textov sú zvyčajne témy bližšie len osobám zúčastneným na danom komunikačnom akte, a preto je pri interpretácia takýchto prejavov viac ako kdekoľvek inde dôležitý širší kontext a konkrétna situácia, v ktorej sa komunikácia odohráva (tzv. situačný kontext) – je vysoko pravdepodobné, že osoby, ktoré niesú priamo zúčastnené na rozhovore a teda nepoznajú širšie kontextové súvislosti danej komunikácie, jej len ťažko adekvátne porozumejú.

– v prejavoch hovorového štýlu supluje veľmi výrazne jazykovú zložku zložka mimojazyková, to jest gestá, mimika, posunky a podobne – v mnohých prípadoch HŠ by bez využitia práve týchto neverbálnych zložiek komunikácie bola informácia v nej odovzdávaná neúplná až nezrozumiteľná.

 

 

  1. Rétorika a rečnícky štýl. Antická rétorika. Fázy tvorenia prejavu. Špecifiká a žánrové členenie rečníckeho štýlu ako primárneho jazykového funkčného štýlu.

 

 

REČNÍCKY ŠTÝL

 

– v Grécku bola rétorika ako náuka o rečníckom umení dokonca považovaná za „základný kameň“ vzdelanosti a mala výsostné postavenie vo výchovno-vzdelávacom procese vtedajších politikov, sudcov, umelcov a podobne. Jedným z najvýznamnejších zdrojov prameňov poznatkov o rétorike a rečníckom štýle v minulosti i dnes je Aristotelova Rétorika ako prvá ucelená teoretická učebnica rétoriky skladajúca sa z troch kníh.

 

– v ďalšom vývine praktický význam rétoriky upadal, v dôsledku čoho sa postupne jej výskumný rámec organicky včlenil do výskumného rámca funkčne orientovanej štylistiky

 

– pri spochybňovaní opodstatnenosti vyčleňovania RŠ sa najčastejšie uvádza, že je žánrovo pomerne chudobný a tiež, že ho môžeme chápať aj čiastočne ako derivovaný (sekundárny) štýl, pretože jeho útvary sa v istých modifikáciach využívajú aj v tých komunikačných sférach, ktoré sú prepojené s inými jazykovými funkčnými štýlmi (napr. administratívny – oficiálny štátnický prejav, náučný štýl – vysokoškolská prednáška, hovorový štýl – príležitostný prejav a podobne)

 

– každopádne však platí, že treba zásadne pojmobo od seba odlišovať rétoriku a rečnícky štýl

 

  1. rečnícky štýl definujeme ako prímársny (čiastočne sekundárny – derivovaný) subjektívno-objektívny jazykový funkčný štýl, ktorého cieľom je oficiálnou či neoficálnou formou osloviť, zaujať, udržať pozornosť adresáta a zároveň ho presvedčiť o platnosti obsahu rečníckeho prejavu –- tomuto cieľu autor podriaďuje výber všetkých verbálnych i neverbálnych (mimojazykových) štylém.
  2. rétoriku zase na rozdiel od toho definujeme ako vedu / náuku o rečníckom umení, teda o tom, akými prostriedkami a nástrojmi zabezpečiť, aby náš prejav vo finálnej fáze prezentovaný ústnou formou bol zaujímavý, sugestívny, presvedčivý a ľahko zapamätateľný a podobne.

 

– RŠ je vo svojej podstate bipolárny, čo sa prejavuje v tom, že sa v jeho prejavoch komplementárne dopĺňajú v zásade opozitné vlastnosti a to:

 

  1. verejnosť kontra súkromnosť – rečnícke prejavy sa prednášajú najmä vo verejnom prostredí, ale mnohé z nich aj v súkromí

 

  1. oficiálnosť kontra neoficiálnosť – odstupňovanie oficiálnosti sa pri rečníckych prejavoch môže tiež výrazne líšiť (porovnaj napríklad oficiálny štátnický prejav na medzinárodnom fóre a prejav prezentovaný pri príležitosti osláv…)

 

  1. písomnosť kontra ústnosť – väčšina rečníckych textov sa pripravuje vopred v písomnej podobe, k cieľovému adresátovi sa však dostávajú v ústnej podobe)

 

 

– okrem toho je RŠ charakterizovaný aj výskytom niektorých zvláštnych kompozičných a syntaktických komponentov, ktorých výskyt pri iných štýloch je pomerne neobvyklý. Vyskytujú sa len v okrajovej miere pri iných. K týmto špecifickým štylémam patrí :

 

a) oslovenie adresáta –  nevyhnutné je na začiatku, ale môže sa vyskytovať aj viac ráz v jeho priebehu čím docielime udržanie pozornosti adresáta

b) zmysluplné (nielen čisto formálne) poďakovanie adresátovi za pozornosť, ktoré by malo obsahovať aj vyzdvihnutie jeho kvalít a záujmu o prejav

c) opakovacie trópy a figúry – opakovaním istých výrazov, kľúčových slov i celých viet sa znásobuje význam a dopad textu na adresáta, text sa obohacuje o nové emocionálno-estetické kvality, prehlbuje sa jeho obsahová štruktúra, a tým sa utvrdzuje vo vedomí poslucháča

– k najfrekeventovanejším opakovacím figúram patrí: anafora, epifora, epanastrofa, paronomázia, asyndeton, polysyndeton, litotes a i.

d) kontaktové slová a frázy – stimulujú pozornosť adresáta a nechávajú ho v očakávaní ako napríklad formulácie typu: „Ako isto tušíte…“ „pozrime sa na to bližšie“ „odpustite mi moju smelosť…“

e) rečnícke otázky – ktoré zdôrazňujúco vytyčujú obsah výpovede, a tak ho aktualizujú smerom k adresátovi, pričom sú tiež prostriedkom potenciálnej dialogickosti a kontaktovosti

f) citátové výroky – využívanie vhodných cictátov a citátových výrokov rečnícky text spravidla oživí a dodá mu „punc“ nadčasovosti a univerzálnej platnosti.

 

– čo sa týka využívania slohových (slohovo- tematických) postupov v útvaroch a žánroch RŠ platí, že rečnícke texty sú budované prevažne na princípe úvahovosti a teda na podklade výkladového, resp. úvahového slohového postupu

 

– popri autorovej úvahe sa na hĺbkovej organizácií textov podieľajú sekundárne aj opis a rozprávanie – práve epické minipríbehy a vsuvky sú argumentačným podhubím spomínanej úvahy alebo ju epicky rámcujú

 

– ojedinele sa využívajú aj informačný slohový postup ako faktografické východisko na konkretizáciu všeobecných myšlienok.

 

– inventár žánrov RŠ nie je, ako sme už spomínali, veľmi rozsiahly – vo všeobecnosti sa rečnícke texty diferencujú na monologické a dialogické (diskusia)

 

1. Novinárske žánre v tlači. Spravodajské novinárske žánre. Novinárska publicistika racionálneho typu. Novinárska publicistika emocionálneho typu

 

Žurnalistické žánre môžeme členiť dvoma spôsobmi:

1. trichotomicky (uplatňuje Novinársky študijný ústav v Bratislave):

a) spravodajské,

b) analytické

c) beletristické.

2. dichotomicky (uplatňuje sa predovšetkým z didaktických dôvodov na katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a budeme ho uplatňovať aj my v tejto učebnej pomôcke):

a) spravodajstvo

b) publicistika.

 

 

Spravodajstvo predstavuje súhrn novinárskych prejavov, ktoré vecne, stručne a presne približujú aktuálnu či neznámu udalosť širšej verejnosti.

Krátka správa

                                   Noticka           (drobná správa, drobnička)

Krátke, niekedy len jednovetná správa o udalostiach a javoch, ktorým sa obyčajne nepripisuje veľký spoločensko-politický význam. Informuje telegraficky o tom kto, čo, kedy, kde urobil, alebo čo, kedy sa stalo.

Fleš

Patrí k najkratším druhom správy a je typický pre prácu spravodajskej agentúry. Je to predbežná, telegraficky stručná správa o aktuálnej udalosti veľkého zahraničnopolitického alebo vnútropolitického významu, o ktorej nemá redakcia ešte dostatok informácií.

Jednostĺpec

Krátka správa o udalosti so samostatným titulkom. Názov nie je pomenovaním žánra, ale je výrazom umiestnenia na novinovej strane (titulok zalomený na jeden novinový stĺpec).

 

Rozšírená správa

Podáva o udalosti širšiu informáciu než krátka správa a odpovedá na všetkých šesť základných spravodajských otázok.

                                   Interpretujúca

Podáva celistvú informáciu o udalosti, myšlienke alebo fakte priraďovaním ďalších vysvetľujúcich podrobností.

Pokračujúca

Popri známej skutočnosti uvádzanej na prvom mieste obsahuje v každom novom variante i aktualizačný prvok a spája tak novú informáciu so starou. Uplatňuje sa pri dlhšie trvajúcich udalostiach (katastrofy, vojnové udalosti).

Komentujúca

Nenahrádza komentár ani poznámku. Jej úlohou je odpovedať na šesť spravodajských otázok. Na rozdiel od predchádzajúcich však autor môže stanoviskom stručne zareagovať na interpretované fakty.

 

Úradná správa

                                   Oznámenie

Pôvodcami sú spravidla oficiálne orgány, redakcie ju spracúvajú do spravodajskej podoby. Stručná správa o tom, čo sa bude diať, o pripravovanom podujatí.

Komuniké

Úradná správa s prvkami dokumentu. Stavba má ustálenú štruktúru, stručný  a oficiálny jazyk. (nóta, uznesenie, rezolúcia, vyhlásenie, deklarácia).

Referát

Súhrnná novinárska informácia z priebehu verejných podujatí. Na rozdiel od správy opisuje aj jej priebeh a výsledky v časovej, okolnostnej a obsahovej komplexnosti. Môže mať aj komentujúci záver s hodnotením autora.

                                   Chronologický

Chronologický postup sa využíva pri významných udalostiach, kde ide o maximálne presné podanie, pri zachovaní časového sledu.

Voľne spracovaný

Nedodržiava sa časový sled udalosti.

 

Spravodajský rozhovor

Dialogizované správa, vyznačuje sa vecným oznamovacím štýlom. Dôležitou kompozičnou súčasťou jej jeho uvedenie. Niekedy môže byť interview monologizované (súvislá dlhšia odpoveď na jednu otázku, položenú v úvode).

 

Riport                       

Živý opis aktuálnej udalosti, tzv. malá reportáž. Zjavná je prítomnosť autora a zachytáva väčšinou iba jednu významnú skutočnosť. Spravodajský žáner, ktorý často využíva obrazné vyjadrovacie prostriedky.  (napr. Reportér bol darovať krv.)

 

 

Publicistika racionálneho typu

 

Publicistika – charakterizuje ju explicitné hodnotenie.

Publicistické prejavy – aj  ako mienkotvorné alebo postojové, čo pramení z postavenia hodnotenia.

– hľadá súvislosti, spojenia, robí závery a hodnotenie,   fakty slúžia ako argumenty.

– chápe sa ako oveľa širší pojem ako žurnalistika, pretože sa realizuje aj mimo

žurnalistiku (napr. v knižných vydaniach reportáží, čŕt, esejí, fejtónov, besedníc, zábavníc). Publicistiku členíme na:

–          publicistiku racionálneho typu (logicko-pojmový spôsob stvárnenia a podania publicistického prejavu) a

–          publicistiku emocionálneho typu (emocionálno-zobrazovací spôsob stvárnenia publicistického prejavu).

 

Publicistika rac. typu sa vyznačuje: logicko-pojmový charakter a spôsob podania; uplatnenie vedeckej metódy poznania a jej postupov; explicitným hodnotením

–          racionálnosť, vecnosť

–          orientácia na rozumovú stránku, myšlienkové postupy a operácie pri posudzovaní a hodnotení javov

–          jej úlohou je: presviedčať, vysvetľovať, dokazovať, ovplyvňovať názory a postoje

–          hlavnou vedeckou metódou – analýza

 

 

POZNÁMKA

– rozsahom najmenší žáner publ. rac. typu

–          rozsah by nemal prekr. 1 normostranu

–          titulok býva zväčša jednoslovný

–          často sú sádzané na 1 stĺpec

–          dôležitý je v nej úvod, najmä 1. veta, kt. dopĺňa/nahrádza titulok

–          hl. myšlienka má byť výstižná, zreteľná, jasná

–          paralelný žáner v pub.emoc.typu: glosa

3 formy:

–          Poznámka.reakcia (stojí najbl. k spravodajstvu, skladá sa z nového faktu a z reakcie naň)

–          Poznámka-komentár (objasnenie novej udalosti, nazýva sa aj malý komentár)

–          Analytická poznámka (hodnotí jav čiastkového významu, ktorý má trvalejšiu platnosť)

 

KOMENTÁR

–          vysvetľujúci prejav k aktuál. spoločenskej udalosti/skutočnosti

–          téma komentára: jav, ktorý ešte nie je dostatočne známy, a sú o ňom neúplne info, alebo taký, o ktorom síce adresát už má zákl. info, ale ich výklad môže byť protichodný. Alebo jav, pri kt.má redakcia či vydavateľ záujem, aby si ho adresát určitým spôsobom vysvetlil, v zhode s programovou líniou periodika.

–          pri písaní komentára treba myslieť na to, že vysvetľovať môže len ten, kto je kompetentný

–          rozsah: okolo 2 normostrán

–          uholným kameňom komentára je názor, ktorý zaujme hĺbkou, originálnosťou a zreteľnou pozíciou a je formulovaný tak, aby si ho adresát všimol a neprehliadol ho

–          vhodný je výkladový postup, ale možno použ.aj deduktívny, induktívny, informačný

–          2 druhy: taký, ktorý reaguje na 1 udalosť/skutočnosť a zhrnujúci, ktorý naraz hodnotí najvýznamnejšie udalosti v danej oblasti napr. za upl.týždeň

–          možno ho členiť aj na vnútropolitický, športový, ekonomický, zahraničnopolitický….

 

ÚVAHA

–          slúži na vyjadrenie osobn.stanovísk a názorov na aktuálne spol.javy

–          má spoloč.prvky s komentárom, nemusí byť ale tak aktuálna a téma sa osobne dotýka autora či aj adresáta

–          uvažuje o známej skutočnosti, nemusí priniesť nové fakty

–          nová zložka: kvalita a spôsob uvažovania, kt.môže adresáta obohatiť o nové podnety

–          úvaha má pôvod v rečníctve, (Plutarchos, Seneca…)

 

ÚVODNÍK

–          hodnotí aktuálnu udalosť/skutočnosť, ktorá si zaslúži osobitnú pozornosť a zvyčajne má politic.charakter

–          uvádza žurn.celok, udáva jeho tón a celkovú líniu pri zobrazovaní okolitého diania

–          uvádza adresáta do problematiky

–          vyhovuje mu klas.výkladový postup

–          obs.myšlienky vyslovené prístupnou formou

–          nemal by byť presýtený faktami

–          údajne vznikol v časopisoch a odtiaľ prenikol do novín. Dnes sa do časopisov vracia. V novinách je menej.

–          mal by byť výklad.skriňou novín

 

RECENZIA

–          posúdenie umeleckých predstavení a vedeckých diel alebo kult.podujatí

–          v súčasnosti je jej ťažisko v kultúre

–          recenzent musí byť kvalifikovaný a objektívny

3 formy:

–           recenzia-kvalifikovaný posudok (minirecenzia a krátke recenzie filmov v programových týždenníkoch, je službou pre adresáta, obs.zákl.fakty a primeranú mieru hodnotenia)

–          recenzia-kritika (určená kvalifikovanému adresátovi i tvorbe, miera hodnotenia je väčšia, analyzuje podrobnejšie)

–          recenzia s ukážkami (hodnotí básn. a prozaic.diela a filmy, vlastný text dopĺňajú ukážky-kvôli názornosti či argumentácii)

 

  OBZOR TLAČE

–          podobný recenzii, ale má odlišný a špecifický predmet. Slúži na posúdenie žurn.komunikátov.

–          s rozvojom elektr.médií sa rozšíril a všíma si okrem novín a časopisov aj publicistické relácie a pálčivou problematikou

–          zvyšuje informovanosť čitateľov tlače a poslucháčov i divákov, tým, že skúma články iných periodík a núti čitateľa uvažovať nad daným problémom

–          dnes už by sa mal volať Žurnalistický obzor

–          prehľad tlače je iný v tom, že iba informuje, oznamuje a nehodnotí

 

ROZBOR

–          slúži na hlboký odraz spoločenského javu alebo tendencií vývoja v dôležitej oblasti života

–          stojí najbližšie k náuč. štýlu, konkrétne k článku

 

 

PUBLICISTICKÉ INTERVIEW

–          dialogickou formou sa zaoberá významnou aktuálnou udalosťou alebo sa vyjadruje k niektorej stránke spoločenskej skutočnosti, či k aktuál.otázkam

–          dialóg je živší ako monológ

–          na rozdiel od spravodajského intrv. len veľmi zriedka sa pri ňom využíva náhodný moment, ktorý v ňom môžeme pohotovo využiť (prílet význ.osobnosti…) vyžaduje si osobitnú prípravu, viac času a sústredenia, primerané prostredie, kde sa možno nerušene rozprávať. Rešpektujeme želania partnera, oboznámime ho s témou, obsahom rozhovoru, a s cieľom, kt.sledujeme.

–          prečo volíme publ.intrv. a radíme ho do žurn.celku: kompetentnosť partnera, atraktívnosť partnera, žánrové hľadisko-pestrosť a príťažlivosť žurn.celku)

–          3 formy: dialogická (získavame info na základe otázok a odpovedí, zakladá sa na schopnosti klásť otázky) , rozpravová (vzáj.výmena info, živý rozhovor 2 rovnocenných partnerov, umenie konverzácie), monologická (dáva priestor partnerovi, otázkami ho len usmerňujeme)

–          samozrejmosťou je autorizácia

–           v novinách by mala byť autentická fotografia najlepšie z priebehu rozhovoru

 

REDAKČNÁ BESEDA

–          žáner, v kt.sa na základe vzájomného dialógu vybraných účastníkov hľadá objasnenie a riešenie závažného problému

–          povahou podobná rozboru, spôsobom stvárnenia látky má blízko k publ.interview.

 

POLEMIKA

–          kontroverzná výmena názorov na existujúci problém

–          príčina: protichodné názory na spoločenské javy, procesy…

 

 

2. PUBLICISTIKA EMOCIONÁLNEHO TYPU

(beletrizované novinárske žánre)

 

Publicistika emocionálneho typu obsahuje: hodnotiaci súd podložený argumentami a obrazný spôsob podania, názornosť.

Vzťahy medzi žurnalistikou a beletriou sa premietajú práve v beletrizovaných novinárskych žánroch.

 

Dva aspekty ovplyvňovania žurnalistiky beletriou:

1. poznanie a  hodnotenie životnej skutočnosti a metóda zovšeobecnenia a typizácie,

2. využívanie, osvojovanie si formotvorných prvkov beletrie, a to štýlu, jazyka,

kompozície atď.

Medzi beletrizované novinárske žánre radíme deväť žánrov: reportáž, črtu, esej, fejtón, besednicu, stĺpček, causerie (zábavnicu), kurzívu a entrefilet.

BELETRIA                                                                   ŽURNALISTIKA

 

                                   reportáž

            črta                                        zábavnica                              stlpček

                                                           (causerie)                               kurzíva

fejtón                                                                                                entrefilet

                                               fejtón

esej                                         besednica      

 

 

REPORTÁŽ

– osobné svedectvo reportéra o významných a aktuálnych životných skutočnostiach,

plasticky a dramaticky zobrazených jeho videním a cítením.

Pri tvorbe reportáže je potrebná dôkladná príprava, poznanie problematiky. Reportáž nemá úvod, autor vstupuje ”in medias res”, priamo do deja, aby zaujal čitateľa, volí osobný tón, je tu cítiť aktívny postoj autora, autor píše pravdivo, aj keď v prípade potreby niekedy využíva logickú fantáziu, domýšľanie, nadsádzku, ale fakt je ich východiskom.

Podľa prístupu reportéra k výberu metódy vyjadrenia faktu poznáme reportáž dokumentárnu a zobrazovaciu (opisnú). Tieto metódy zväčša existujú vedľa seba.

 

ČRTA je najvýraznejším predstaviteľom beletrizovaných novinárskych žánrov.

Črta – zobrazuje skutočné osoby, udalosti, javy, veci, ktoré existovali alebo existujú v životnej realite, preto stojí na faktoch a je adresne dokumentárna.

; praxi sa črta zamieňa s reportážou. Odlišuje ich to, že v črte je zvýraznený autorský subjekt, ktorý je primárny, reportáž opisuje pomocou osobného svedectva a črta zobrazuje, má náročnejšiu kompozíciu (pásmovú, s obráteným postupom), má väčšiu frekvenciu expresívnych slov a konštrukcií, reportáž je často monotematická, črta je často polytematická,

.

Poznáme niekoľko druhov čŕt:

a) črta-portrét (patrí k najfrekventovanejším druhom črty),

b) cestopisná črta (je najfrekventovanejšia),

c) spomienková

 

.ESEJ

Esej je najstarší publicistický žáner. V žurnalistike sa uplatnili eseje Daniela Defoa, Jonathana Swifta, Josepha Addisona (najvyššia dokonalosť v časopise Spectator). V Nemecku boli významnými autormi Johann Wolfgang Goethe, Gotthold Ephraim Lessing, Johann Christoph Friedrich Schiller, Thomas Mann, Stefan Zweig, v Anglicku Oscar Wilde, v  Rusku Vissarion Grigorievič Belinskij, Alexander Sergejevič Puškin, Alexander Ivanovič Gercen, Vladimír Vladimirovič Majakovskij a i.

Kým svetová esej sa začala vyvíjať koncom 16. storočia, na Slovensku v polovici 19. storočia a v Čechách až koncom 19. storočia. Za zakladateľov slovenskej esejistiky považujeme Jozefa Miloslava Hurbana a Ľudovíta Štúra. Prvým vedomým esejistom bol Svetozár Hurban-Vajanský.

Predmetom eseje je nadstavba, idea, nové súvislosti, esej skúma morálno-etické otázky, náboženstvo a ateizmus. Pri tvorbe eseje je dôležité argumentovanie: dokazovanie, vyvracanie, za i proti, hľadanie pravdy, mysliteľskosť, subjektívnosť.

Esej kladie mimoriadny dôraz na intelektuálnu úroveň autora, na jeho vzdelanie, rozhľadenosť, schopnosť vyjadrovať sa nielen aktuálne ale aj novo, t. j. prinášať nový pohľad na veci už známe.
FEJTÓN – ľahké a vtipné rozprávanie o závažných a aktuálnych spoločensko-politických otázkach.

Podľa intenzity kritiky poznáme fejtón:

a) humoristický (vtipné rozprávanie o ľudskej nedokonalosti, naivite, ľahostajnosti, pohodlí),

b) ironický (výsmech nedostatkov, ktoré nemožno tolerovať; je to zosmiešnenie, ktoré obsahuje hodnotenie toho, čo sa zosmiešňuje; nevyslovuje sa priamo, vysloví sa protikladný, skrytý význam),

c) satirický (nekompromisne kritizuje, vytvára obrazy, ktorými narúša vzájomné vzťahy javov; vystupňuje do krajnej komickosti a nezmyslenosti) a

d) sarkastický (zraňujúci, pichľavý, jedovatý výsmech, uštipačný výsmech, uštipačný vtip či posmešok – najvyšší stupeň  irónie; nedostatky sú pre autora neprijateľné).

Pre jazyk a štýl fejtónu je typická personifikácia, hyperbola (zveličovanie). Rozsahom by to mal byť menší útvar (1-1,5 strany). Titulok by nemal prezrádzať vyústenie fejtónu. Pointa nie je nevyhnutná, aj keď moment prekvapenia je účinnejší.

BESEDNICA je žáner výlučne slovenskej žurnalistiky. Besednica je príhovor k čitateľovi alebo k poslucháčovi.

Štýl besednice je hovorovejší, je to priamočiary prehovor s jednoduchou kompozíciou, využíva situačný humor, nabáda, popularizuje. Zaoberá sa predovšetkým medziľudskými vzťahmi, komunálnymi problémami a zdanlivo okrajovými témami. Prihovára sa milo, zhovievavo k drobným ľudským chybám.

 

Pôvodne typicky českým žánrom je STĹPČEK.    Autorom subjektívneho stĺpčeka bol Karel Čapek. Na začiatku uvádzal vtipnú myšlienka, ktorú v texte rozvíjal k poučnej pointe.

Autorom objektívneho stĺpčeka bol Eduard Bass, milovník faktu, ktorý vtipne spájal fakty do humoristického a satirického stĺpčeka.

 

 

Francúzske slovo CAUSERIE (čítaj: kózri) znamená zábavnú prednášku, rozhovor. V slovenskej teórii žánrov sa rovnocenne používa pojem ZÁBAVNICA.

Zábavnica má rozprávací alebo konverzačný štýl. Je didaktická, kratšia ako besednica, menej kritická ako fejtón. Množstvo údajov je obmedzené, uplatňuje sa v nej hovorový štýl, exkurzy, dialogické vsuvky. Jazykovo je nenáročná, kompozične nie je priamočiara.

 

Pre KURZÍVU je, okrem iného, charakteristické, že je sádzaná kurzívovým typom písma. V redakciách sa niekedy označuje ako mikrofejtón.

Od fejtónu kurzíva prevzala ľahkosť, vtipnosť, štýl, jazykové prostriedky, je stručnejšia, obsažnejšia, má jednoduchšiu kompozíciu, používa narážky.

 

            ENTREFILET vznikol v 19. storočí ako medzičlánok na zaplnenie prázdnych miest, ktoré vznikli pri sadzbe novín. Bol uverejňovaný medzi linkami a bez podpisu. Spočiatku to boli najmä úradné oznámenia, neskôr aj publicistická poznámka.

Entrefilet spravidla otvára spravodajský blok denníkov. Obsahuje fakt, ktorý nemá prioritný význam, ale je spracovaný subjektívne, zaujímavo. Jeho rozsah sa pohybuje najčastejšie od 6-7 riadkov až po celú strojopisnú stranu.

 

3. Novinárske celky

Novinárske a nenovinárske prejavy patria neodmysliteľne k sebe a v určitom vzájomnom pomere podľa zámeru redakcie, alebo vydavateľa pôsobia Kompaktne na svojho adresáta. Podľa kvality súladu týchto dvoch zložiek vzniká z čísla novín, časopisu, alebo relácie, viac, alebo menej účinný novinársky celok.

 

Novinársky prejav

–       základná zložka novinárskych celkov.

–       súbor tematicky konkrétnych novinárskych informácii stvárnených do formy konkrétneho novinárskeho žánru autorom – novinárom ako výsledok individuálnej tvorivej činnosti.

–       autor v nich k udalostiam, faktom, javom zaujíma akceptačné stanovisko, emocionálne, alebo racionálne stanovisko.

–       ich autormi môžu byť novinári, publicisti, redaktori, spolupracovníci redakcie, či iní autori, ktorí napíšu text v určitom novinárskom žánri.

–       novinársky prejav môžeme realizovať pomocou spravodajských, alebo publicistických žánrov .

–       o tom akou formou sa stvárni informácia, rozhoduje stanovisko novinára k nej, teda k javu, faktu, myšlienke…

 

Nenovinársky prejav

–       v novinách a časopisoch sa používajú nielen výsledky tvorivej novinárskej práce, ale i nenovinárskej, napr. aforizmy, básne, krížovky a l.

–       V novinárskom celku predstavujú tú časť’ obsahu, ktorej autormi nemusia byt’ a spravidla nie sú – novinári.

–       poznáme nenovinárske prejavy: vedecké, populárno-vedecké, umelecké, vzdelávacie, oddychové, zábavné a iné produkty, napr. rôzne poradne, poviedky, básne, romány na pokračovanie, krížovky hádanky, vtipy, kresby. ilustračné fotografie, Koláže a l.

–       hlavným a najrozšírenejším nenovinárskym prejavom je inzercia a reklama

Novinárske a nenovinárske prejavy patria neodmysliteľne k sebe a v určitom vzájomnom pomere podľa zámeru redakcie, alebo vydavateľa pôsobia Kompaktne na svojho adresáta. Podľa kvality súladu týchto dvoch zložiek vzniká z čísla novín, časopisu, alebo relácie, viac, alebo menej účinný novinársky celok.

Pri premene aktuálnej informácie na novinársku v jednotlivých transformačných stupňoch sa súčasne rodia rôzne druhy novinárskych a mediálnych foriem. Na dlhej ceste od suroviny po konečný výrobok sa teda spoločenská aktualita novinársky a mediálne formuje.

 

Jednotlivými stupňami novinárskych foriem vo vertikálnej rovine sú:

  • Novinárska informácia
  • Novinársky prejav
  • Novinársky celok

 

Jednotlivými stupňami novinárskych foriem v horizontálnej rovine sú:

  • Žánrové formy novinárskeho prejavu
  • Typologické formy novinárskeho celku
  • Mediálne formy novinárskeho produktu (tlač, film, rozhlas, televízia, internet)

 

 

Tak ako novinársky prejav je vtelený do relatívne pevného rámca žánru, novinársky celok podlieha istému diktátu typologickej formy. Rozlišujeme noviny a časopisy, ktoré sa delia na veľa druhov.

 

Noviny sú celoštátne, regionálne, lokálne, firemné (rovnako rozhlas, televízia a internetové noviny), ďalej spravodajské, spravodajsko-publicistické, obrázkové (Bildzeitung), bulvárne, ďalej ranníky, večerníky, rôzne druhy podľa formátu tlače, atď. Časopisy sú politické, spoločenské, zábavné, ilustrované, kultúrne, hospodárske, športové, ale najmä je veľa druhov úzko špecializovaných časopisov pokrývajúcich rozmanité odborné záujmy „koničkárov” (hobby).

 

Redakcia nemá ani tlačiareň ani vysielaciu, dopravnú a prijímaciu techniku, takže konečná forma – novinársky produkt – môže vzniknúť a dostať sa k recipientovi len v širšom rámci činnosti celého systému novinárskej komunikácie. Až na tejto úrovni vznikajú konečné mediálne formy.

Až keď novinársky celok opustí tlačiareň alebo vysielačku a dostane sa k recipientovi, stane sa z neho novinársky produkt. Proces percepcie môže nastať, až keď sú printové noviny recipientovi doručené, keď si otvorí rozhlasový či televízny prijímač alebo počítač.

 

AGENTÚRNE (SPRAVODAJSKÉ) ŽÁNRE

 

Agentúrne spravodajstvo

– pojem informácia stojí vyššie ako správa

– spravodajstvo (Encyklopédia žurnalistiky) – súhrn novinárskych prejavov, ktoré vecne, stručne a presne približujú aktuálnu či neznámu udalosť širšej verejnosti

– spravodajstvo musí disponovať objektívnosťou, presnosťou, pravdivosťou, rýchlosťou, pohotovosťou, stručnosťou, obsažnosťou, jasnosťou, jednoznačnosťou a zrozumiteľnosťou

– agentúrne spravodajstvo je základný produkt TA, ktorá ho poskytuje svojim odberateľom v slovnej i obrazovej podobe

 

Agentúrna správa

– správa (news, depeche, nouvelle) – informácia o udalosti alebo jave, ktorý sa stal alebo nestal, stane alebo nestane, odpovedá na základné otázky (kto, čo, kedy, kde), rozšírená správa aj na ako a prečo. Správa zachováva vecnosť, presnosť, úplnosť, spoľahlivosť, včasnosť a citovú  neutrálnosť

– hlavnou povinnosťou agentúrnej správy je zodpovedať 6 základných spravod. otázok, základom je štruktúra obrátenej pyramídy

– dvojstupňovosť správy – čelo a trup

– delenie správ:

krátke správy – noticky, fleše, jednostĺpce

rozšírené – interpretujúce, pokračujúce, komentujúce

úradné – oznámenie a komuniké

referujúce – referáty (chronologické, voľne spracované)

spravodajské rozhovory

riporty – beletrizované správy

 

– v čele je jadro výpovede, zvyšné odseky úvodnú informáciu dopĺňajú a ďalšie fakty

– čelo funguje ako kompaktná krátka verzia správy (odpovedá na základné otázky), má byť zostavená tak, aby sa dalo použiť samostatne

 

– trup správy – všetky odseky od druhého po koniec, by mal odpovedať na otázky prečo a ako a primerane doplniť všetky hlavné fakty obsiahnuté v čele, rešpektujúc ich klesajúci význam

– má vlastnú vnútornú štuktúru

 

– poradie odpovedí závisí od typu udalosti a obsahu informácie

1. čo  – udalosť, činnosť, vyhlásenie, problém

2. kto – pôvodca deja, zdroj, účastník

3. kedy – dátum, časové určenie

4. kde – miesto – štát, mesto, iná lokalita

5. ako – spôsob konania, činnosti

6. prečo – príčinu vzniku, motívy konania

– toto poradie sa však rôzni, horšie je ak chýba jedna z odpovedí na dané otázky

 

– predmetom správy môže byť čokoľvek, dôležité je iba to či je téma reálna (konkrétna) a aktuálna

– anglo-americká žurnalistika klasifikuje správy na:

hard news – správy bohaté na fakty, faktografické texty, bez sprievodného textu (patria sem politické, ekonomické aktuality)

soft news – dominuje zaujímavosť nad závažnosťou (záujmová sféra človeka – voľný čas, zdravie, sex, kultúra, šport, náboženstvo)

 

– novosť sa spája s úplne novým faktom

– prelína sa s aktuálnosťou – to čo je pre spoločnosť pálčivé je pre agentúrne spravod. cenné

– fakty, novinárske informácie tvoria jadro správy – konštatuje ich, ale nehodnotí

 


 Klasifikácia agentúrnych (spravodajských) žánrov

 

KRÁTKA SPRÁVA

– blesková správa – stručná, jednovetná informácia mimoriadneho významu, mala by mať 1 riadok (25-30 slov), nemá titulok, neobsahuje dátum ani značku agentúry, používa sa aj ako headline, nemusí odpovedať na 6 spravod. otázok

– fleš – rozvíja bleskovú s., dopĺňa ju o ďalšie fakty, alebo je prvou krátkou správou o novej, plánovanej alebo neočakávanej udalosti, ktorá spĺňa predpoklady, aby sa stala spravodajskou dominantou dňa, má často podobu čela

– čelo – vystupuje v úlohe úvodu, prvého odseku správy, je to detailnejšia, súhrnnejšia verzia správy, ktorá ponúka kľúčové údaje, doplnenú o istú interpretáciu a background

 

Rozsah a obsah čela

– 25-35 slov, 2-3 priemerne dlhé vety, maximálne však 5 viet, čo je asi 3-5 riadkov

– kľúčový je incipit  začiatočné slová textu

– dôležitá najmä faktografickosť a konkrétnosť

Klasifikácia čiel:

tvrdé – hard – nasýtené faktami, smeruje in medias res, je doménou politických, ekonomických či katastrofických správ, kľúčové fakty dopĺňa základná interpretácia a background, cieľom je ponúknuť komplexnú informáciu v najstručnejšej podobe

mäkké – soft – zameriava sa na zaujímavé, často druhoradé fakty, zvyčajne s ľudským (emotívnym) nábojom a jeho cieľom je upútať, patrí do odľahčených žánrov – fíčerov, profilov, top správy, rozborov a pod., obsahuje menej faktov

Druhy čiel:

súhrnné – sumarizuje udalosť, je jadrom výpovede, odpovedá na 5 základných otázok – nemusí, aby nebol presýtený, prezentuje udalosť v skratke a načrtáva jej dôsledky

akcentujúce – zdôrazňuje jeden z dôležitých alebo zaujímavých aspektov udalosti

citačné – opiera sa o výrok, názor, myšlienku známej či autoritatívnej osobnosti

analytické – začína rozborom udalosti, prezentuje istý zorný uhol, odhaľuje súvislosti, predpovedá jej dôsledky

dramatické – využíva napätie okamihu, nečakanú zápletku

atmosférotvorné – zdôrazňuje kolorit, opis scény, atmosféry, nálady

č. postavené na reakcii – vyjadruje ohlas, stanovisko po skončení udalosti

č. so situačným prehľadom  dopĺňa informáciu o zásadný background

otázkové – nabáda na rozmýšľanie

zdržané – uprednostňuje odklon od hlavnej myšlienky

čelá-slogany – poukazujú na podstatu alebo na priame následky

iné: prekvapivé, provokujúce, štatistické, anekdotické, retrospektívne …

priame – preniká k jadru prostredníctvom detailu

zdržané – začína obchádzkou (patria sem súhrnné, citačné, parafrázujúce, dynamické…)

 

 

ROZŠÍRENÁ SPRÁVA

– detailnejšia verzia, udalosť nielen sumarizuje, ale aj analyzuje, mala by   ju vydať do 30 minút, pozostáva z dvoch až šiestich odsekov (1 odsek – 50 slov)

interpretujúca rozšírená správa – zostupná tendencia dôležitosti faktov, 6 spravod. otázok, kľúčové údaje sú zhrnuté do tzv. rámcovky, ďalší text ich dopĺňa a upresňuje

pokračujúca (situačná) rozšírená správa – vychádza zo známej skutočnosti, o ktorej už agentúra informovala, zároveň každý nový variant aktualizuje – spája tak starú informáciu s čerstvými poznatkami a posúva ich o krok ďalej, v agentúre má podobu priebežne krycích správ

 

ÚRADNÁ SPRÁVA

– vychádza najmä z oficiálnych zdrojov

oznámenie – informuje o pripravovanom podujatí, ide v ňom o vecnú stránku, miesto, dátum, čas konania, organizátorov, oporný bod býva zdroj, je to stručnou prvou informáciou, istým druhom oznámenia je aj avízo

komuniké – dominuje závažný obsah z oficiálneho prameňa, úradný jazyk, je to úradná správa s prvkami dokumentu, preto má jeho stavba a štýl ustálenú podobu, súvisí s politickými udalosťami doma aj v zahraničí, poznáme 3 druhy: nóta (úradné oznámenie, vyhlásenie), uznesenie (rezolúciu), vyhlásenie (deklarácia), k. sa začína preambulou, potom informácia o tom, kde, kedy a kým bol dokument podpísaný a vyhlásený

 

REFERÁT

– rozsiahla súhrnná novinárska informujúca z rokovaní, schôdzí, konferencií, zasadnutí, zjazdov, summitov

– má 2 samostatné často: základná informácia – stručne predstaví udalosť a informáciu o priebehu udalosti – ťažisková časť, opíše prostredie, nastolí témy prejavov a pod.

chronologický – sleduje udalosť v jej časovej postupnosti

voľne spracovaný – nerešpektuje časovú následnosť, ale autorsky spracúva tému a člení ju buď tematicky, významovo, alebo na základe iných kritérií

 

SPRAVODAJSKÝ ROZBOR, DIALOGIZOVANÁ SPRÁVA 

– ide o zasvätenú, autoritatívnu alebo osobitú odpoveď, stanovisko či názor na pálčivú tému

– stručnosť, vecnosť, príťažlivá forma, jazyk je živý, štýl oznamovací

– mikrointerview – na jednu, maximálne 3 vecné otázky

spravodajský rozhovor – kompaktný celok, ktorý má klasickú podobu otázok a reprodukovaných odpovedí, otázky sú stručné, jasné, jednoznačné a konkrétne, v úvode – predstaví osobnosť, zdôvodní prečo rozhovor pripravil, stručne oznámi kedy a kde sa uskutočnil

dialogizovaná správa – monologické interview  súvislá odpoveď reagujúcou na otázku položenú v úvode, ale môže ísť aj o voľnú reprodukciu myšlienok parafrázovaním, svetové interview  -maximálne 600 slov

 

SPRAVODAJSKÁ ANALÝZA/ROZBOR

– plní funkciu vysvetľujúceho textu v agentúrnom servise

– ako sa stalo, prečo sa stalo a čo to znamená

– ukazuje na dlhodobý vývoj udalostí, ich pozadie, súvislosti ai ch dopad na reálny život občana

– je objektívna a vychádza z faktov

 


PROFIL

– ústrednou témou  je človek, významná osobnosť z politiky, kultúry, vedy, hospodárskeho života, zábavného priemyslu či športu

– východiskom sú biografické údaje

– nemá len informatívne poslanie, jeho úlohou je aj zapôsobiť, čo závisí od stvárnenie a kvality podkladového materiálu

– potreba predstaviť alebo pripomenúť osobnosť, ktorá sa pri nejakej príležitosti dostala na výslnie spoločenskej pozornosti

– rozsah závisí od významu osobnosti, približne však 500-1000 slov, fíčerový typ profilu až 2000 slov

 

NEKROLÓG

– spomienkový článok pri príležitosti úmrtia významného človeka je vlastne profil v minulom čase

– sumarizuje pracovné a osobné úspechy osobnosti, zvyčajne vychádza z profilu, najmä ak úmrtie bolo neočakávané

– čelo informuje o úmrtí – kedy, kde, ako, prípadne za akých okolností, informuje kedy a kde bude posledná rozlúčka

– zvyšok textu by mal predostrieť životný príbeh – zhodnotiť jeho životné dielo, jeho zásluhy, prínos, charakteristickou črtou nekrológu je pozitívny akcent

 

 

FÍČER

– ľahší spravodajský žáner, ide v ňom nielen o hodnotný obsah, ale aj o bravúrne stvárnenie témy, rozsah: maximálne 800 slov, príležitostne aj 1000 slov ak ide o významné témy, pohotovejšie, kratšie fíčery – do 400 slov

– témou sú ľudské osudy a osobnosti

– úvod fíčeru nemusí odpovedať na 6 spravod. otázok, vtipný úvod max 1-2 odseky, postup od všeobecného k jednotlivému

– využíva sa najmä chronologický postup

 

„TOP“ SPRÁVA

– rozsahom je krátka správa (2-4 odseky), zaoberá sa kuriozitami, zaujímavými udalosťami, javmi alebo myšlienkami

– ústrednou témou nie sú závažné, ale príťažlivé informácie druhoradého významu

– dôraz sa kladie na stvárnenie – živý jazyk, dynamický štýl, atraktívny titulok, humor

– najmä spestrujú agentúrne servisy

– dôležitý je titulok- originálny, obrazný, metaforický, aby príjemcu hneď upútal

 

BACKGROUND(POZADIE)

– síce nejde o žáner, ale je podstatný pre pochopenie správy

– mal by byť umiestnené dostatočne vysoko, niekedy až v čele

– označuje kontext, ktorý príjemca potrebuje na to, aby dôkladne porozumel informácii

– dopĺňa hlavný obsah správy, poukazuje na fakty, ktoré udalosti predchádzali, približuje príjemcovi okolnosti a vysvetľuje príčiny jej vzniku, uvádza udalosť do súvislosti, odhaľuje väzby, naznačuje vzťahy, predvída dôsledky a zasadzuje ju tak nielen do spoločenského diania, ale aj do reťazca ostatných spravodajských textov v servise agentúry

 

Ďalšie agentúrne prejavy a informatívne materiály

 

OHLASY, REAKCIE, STANOVISKÁ

– v nich viaceré dôležité zdroje (politici, experti, umelci) prezentujú svoje stanoviská, názory na nejakú udalosť, jav, problém

– ide o citačný typ spravodajského prejavu – reprodukcia vyhlásení, výrokov z menovaných zdrojov

– úvod začína hlavnou myšlienkou, výrokom, dopĺňa backgroundom

– špecifickým druhom je odozva v domácej či zahraničnej tlači

– za ohlas treba považovať aj to keď sa autor odmietne vyjadriť – no comment, nie dementi!

 

CHRONOLÓGIA

– prejav, ktorý v časovej postupnosti vymenúva dôležité rozvojové etapy, momenty, zvraty určitej udalosti či javu alebo ponúka prehľad udalostí rovnakého charakteru za isté časové obdobie

– tvoria ju monotematické odseky, ktoré stručne, obsažne a výstižne charakterizujú jednotlivé úseky reality

– náročný na presnosť údajov a bohatosť faktov

 

RECENZIA (knižná, filmová, divadelná)

– knižná recenzia – o historických, biografických či odborných knihách, ako aj o románoch

– ide o spravodajský žáner, vychádza z faktov, vyhýba sa subjektívnemu hodnoteniu

– jeho úlohou je predstaviť autora, proces tvorby, obsah diela, jeho prínos, teórie a stanoviská, ktoré obsahuje

– môže prezentovať názory kritikov

– filmová a divadelná recenzia – ambíciou je informovať o obsahu filmu či predstavenia, o tvorcoch, o technickej realizácii, výrobných nákladoch, procese nakrúcania, skúšania (premiéra filmu, divadelnej hry, baletu, opery, muzikálu)

 

AGENTÚRNY SÚHRN

– ide o prehľad správ o kľúčových udalostiach za určité časové obdobie

– tvoria ho vybrané správy, nemali by byť pridlhé

– odporúčaný rozsah 1 správy je 1 odsek (6 riadkov) a celý súhrn by mal mať cca 6 a viac správ

– cieľom je zorientovať odberateľov vo vývine udalostí od posledného súhrnu spracovaného agentúrou (v praxi to často znamená do 4 hodín)

Prehľad očakávaných udalostí

– agentúra v predstihu informuje o plánovaných politických, ekonomických, kultúrnych, športových i spoločenských udalostiach doma i vo svete, s presným uvedením miesta a času konania

– mal by mať miesto, dátum, prípade čas začiatku udalosti, nosnú tému, mená a priezviská hlavných účastníkov, ich oficiálne tituly či funkcie a dôvod organizovania podujatia

– majú rozličnú periodicitu (niekoľkokrát denne, denne, 1-2-krát do týždňa..)

 

DENNÝ PLÁN SPRÁV

– ide o zoznam dôležitých plánovaných udalostí, ktoré agentúra hodlá spravodajsky monitorovať v priebehu dňa

– raz alebo aj niekoľkokrát denne

– poskytuje údaje aj o tom, kedy možno očakávať prvú správu

 

MONITORING MÉDIÍ

– TA pravidelne monitorujú ostatné masové média a z najdôležitejších príspevkov pripravujú spravodajské anotované prehľady na určitú tému – buď v elektronickej podobe alebo v tlačenej

– monitoring domácich médií sa prekladá do cudzích jazykov a odoberajú ho aj zahraniční klienti

 


HISTORICKÝ KALENDÁR

– približujú významné historické udalosti, ktoré sa stali v príslušný deň, uvádza ich v chronologickom poradí – od najstarších po najnovšie (pre každú udalosť je vyhradený 1 odsek)

– ide o prehľadný text usporiadaný do bodov alebo odsekov, každý začína spravidla rokom

– využíva sa najmä v ranných rozhlasových a tv reláciách

Spravodajské žánre v rozhlase

 

V rozhlase je to tá časť žurnalistickej produkcie, ktorej hlavnou funkciou je sprostredkovať rozhlasovým poslucháčom zrozumiteľne, stručne a relatívne jednoduchými jazykovými prostriedkami základnú informáciu o aktuálnom jave alebo udalosti.

Akustický faktor (prítomnosť hovoreného prejavu, spôsob prednesu, používanie zvukového dokumentu) spolu s maximálnou pohotovosťou patria k špecifickým rozhlasovým znakom všetkých žánrov tejto skupiny.

Do rámca spravodajskej skupiny zaraďujeme tieto žánre: rozhlasovú správu, spravodajský rozhovor, informatívne vystúpenie pred mikrofónom a referát.

 

Rozhlasová správa je pohotové, stručné, prehľadné a zrozumiteľné oznámenie aktuálnej udalosti alebo javu prostredníctvom zvukových výrazových prostriedkov. Jej objektom spravidla nie je nejaký všeobecný aktuálny jav, ale konkrétny, časovo i významovo pomerne ohraničený výsek zo skutočného života spoločnosti. Sprostredkuje údaje o hlavných stránkach udalosti (kto, čo, kde, kedy, ako, prečo), ale môže poskytnúť i niektoré detaily, ktorými sa jav dokresľuje alebo dokazuje.

Z hľadiska stavby správy poznáme niekoľko postupov: chronologický, logický, akcentujúci a emfatický. Ich pomenovaním sa naznačuje spôsob radenia faktov: chronologický – podľa časovej nadväznosti, logický – podľa nadväznosti významovej, emfatický – predsúva na začiatok správy niektorý zaujímavý detail.

Rozhlasová správa má celý rad osobitých žánrových foriem. Niektoré sú zhodné s novinovými: flešová, rozšírená, krátka, zložená, rámcová, situačná, úradná, agentúrna, autorská. Jestvujú však  i špecificky rozhlasové žánrové druhy správy:

Zvuková správa: autentická informácia z miesta aktuálnej udalosti, môže byť vysielaná priamo alebo zo zvukového záznamu; využíva sa najmä pri tzv. udalosti dňa;

Telefonická správa dopisovateľa: rozšírená informácia; telefonicky sprostredkovaná spravodajským spolupracovníkom rozhlasu; môže sa takisto vysielať priamo alebo zo záznamu;

Zvukový ohlas: autentický záznam reagovania poslucháča na mimoriadnu spoločenskú udalosť.

 

Informatívne vystúpenie pred mikrofónom je osobné vedenie faktov o aktuálnom jave priamo do vysielania alebo prostredníctvom zvukového záznamu človekom, ktorého o to redaktor výslovne požiadal. V tomto žánri sa kladie dôraz na informatívnu stránku výpovede, pričom sa však nevylučuje vyslovenie alebo naznačenie stanoviska k danému aktuálnemu javu. I v takomto prípade má byť vystúpenie stručné a vecné, zachovávať spravodajské žánrové kritéria. Vystúpenie predpokladá prirodzený hovorový štýl prejavu, frázovitosť, strojenosť a oficióznosť nie sú v zhode s charakterom a kritériami tohto žánru.

Spravodajský rozhovor je dialogické oznámenie nových faktov o aktuálnom jave, funkčná výmena slov medzi redaktorom a informovanou osobou s cieľom oboznámiť poslucháčov s jeho podstatou.

Tento žáner patrí v rozhlase medzi najfrekventovanejšie. Vyplýva to jednak z možnosti operatívne získať kvalifikovanú informáciu a jednak zo živosti dialogickej formy komunikácie.

Funkciou spravodajského rozhovoru je pohotová informácia a nie analýza aktuálneho javu. Preto redaktor nemôže nechať partnera zoširoka popisovať najrozličnejšie stránky problému, ale niekoľkými premyslenými a jasne formulovanými otázkami ho má viesť k jadru veci.

Funkčne má k tejto skupine blízko i tzv. spravodajský prenos, ktorého hlavnou funkciou je umožniť poslucháčom sprostredkovanú sluchovú účasť na aktuálnom jave alebo spoločenskej udalosti. Jeho objektom je taký jav, ktorý sa môže v plnom rozsahu sám o sebe poslucháčovi predstaviť prostredníctvom svojich vlastných zvukových výrazových prostriedkov, svojou prirodzenou akustickou podobou (napr. konferencie, verejná beseda, koncert, ples, divadelné predstavenie…).

 

Referát je spravodajský žáner, ktorým sa podáva všestranná informácia o aktuálnom jave, obsahujúca jednak širší popis jeho podstaty a jednaj dôkladnejšie rozvedenie, parafrázovanie alebo doslovné citovanie jeho čiastkových znakov. V rozhlase môžu funkciu citátov preberať úryvky z autentických zvukových záznamov.

 

TYPOLÓGIA ANALYTICKÝCH ŽÁNROV

– špecifikom analytických ž. je hĺbkový záber do vnútra aktuálnej problematiky a hodnotiaci prístup k predkladaným faktom s primeranou mierou informatívnosti, tematickej rozmanitosti a interpretačnej nasýtenosti

– jej cieľom je predovšetkým formovanie mienky poslucháčov, pričom autor buduje na predpoklade a rešpektovaní určitého súboru vlastných skúseností, postojov a názorov prijímateľa

 

 

TRADIČNÉ FORMÁLNE ČLENENIE ŽÁNROV ANALYT. PUBLICISTIKY V ROZHLASE

Monologické: komentár, poznámka, recenzia, príhovor, glosa

Dialogické: interview

Syntetické: rozhlasová beseda, rozhlasový rozbor, publicistický prierez, publicistická mozaika, publicistické pásmo, talkshow

 

KOMENTÁR

– má analyticko-argumentačný charakter, autor ním prezentuje aktuálny jav z hľadiska širších spoločenských súvislostí

– ide o súbor informatívnych údajov, analyticko-syntetizujúceho rozboru, ale aj postoj autora – komentátora k aktuálnej téme:

  • vysvetľuje aktuálnu problematiku z viacerých hľadísk a súvislostí
  • hodnotí priebeh udalosti a súvislosti faktov
  • zaujíma k spoločenskému problému určité konkrétne stanovisko
  • zovšeobecňuje analyzovanú problematiku, pričom odborný názor dokladá jasnými faktami a argumentmi, s cieľom presvedčiť o ich správnosti poslucháča

 

 

Tematické členenie komentára:

  • vnútropolitický – komentuje aktuálne javy vnútroštátneho charakteru (predpisy, zákony, politické a ekonomické udalosti)
  • zahraničnopolitický – zahraničná problematika, postoj vlády k téme, vysvetliť politické problém, udalosť v inej krajine
  • odborný – problém určitej špecifickej oblasti (šport, hospodárstvo, kultúra)

 

Členenie z hľadiska časovosti:

  • komentár dňa – hodnotí podstatnú udalosť dňa
  • komentár týždňa – zovšeobecňuje udalosti uplynulého týždňa
  • komentár s rozsiahlejším časovým limitom

 

Výstavba komentára rešpektuje tradičný trojčlenný model:

1. úvod – upútanie pozornosti poslucháča, naznačí aktuálny problém

2. argumentačné jadro – vyzdvihnutie podstaty, rozvíja základné myšlienky

3. záver – zovšeobecnenie, zhrnutie, podnietenie poslucháča k vlastnému názoru, aktivite

 

 

POZNÁMKA

– dopĺňa aktuálnu udalosť z hľadiska jedného aspektu, všíma si konkrétny výsek, zaujímavosť, súvislosti, postrehy

– autor sa orientuje na názornú analýzu jednej stránky aktuálneho javu, resp. vysvetľuje problematiku z nového hľadiska

– vzhľadom na kratší rozsah- jednoduchšie vetné konštrukcie

 

 

 

GLOSA

– slúži na kritiku, polemickú analýzu jednej súčasti aktuálneho spoloč. problému

– na rozdiel od poznámky – výraznejšie používa literárne jazykové prvky a má sklon k umeleckým vyjadrovacím prostriedkom (zveličovanie, metafora, irónia, sarkazmus)

– jej úlohou je na problém upozorniť a podnietiť k uvažovaniu

 

RECENZIA

– publ. analýza aktuálnej udalosti, ktorá sa už stala, obohatená stanoviskom redaktora (recenzenta)

– zámerom je orientovať poslucháča, doplniť jeho informácie a postoje k udalosti

– ťažisko má v kultúrnej a umeleckej oblasti, ponúka kultúrno-spoločenskú orientáciu verejnosti

– zaoberá sa minulou udalosťou (na rozdiel od komentára)

– základné smerovanie recenzie je kriticky osvetliť a posúdiť hodnotu nového diela, a tým posúvať estetické vedomie poslucháča

– na ilustráciu využíva zvukový záznam z divadla, koncertu, mikrodialóg s autorom, anketu názorov a ohlasov – ide o syntetickú žánrovú podobu

 

SÚDNIČKA

– prestavuje vnútorný záber do konkrétneho súdneho prípadu so zámerom vyťažiť z kriminálnej udalosti určité závery

– často využíva zvukový dokument a niektoré umelecké postupy

– môže obsahovať opis trestného činu, opis diania v súdnej sieni, analýza trestného činu, analýza súdnych záverom

– môže smerovať k humornejšiemu vystihnutiu podstaty alebo sa zameria na etickú a morálnu pointu

 

PRÍHOVOR

– monotematicky, ucelený úvahový monológ o univerzálnej spoločenskej téme (pôvodne – besednica)

– opiera sa o osobný zážitok, dojem, skúsenosť autora

– východiskom môže byť aj list od poslucháča

 

 

PUBLICISTICKÝ ROZHOVOR

– nielen informuje o aktuálnej téme, ale ju aj analyzuje, rozoberá v širších spoloč. súvislostiach, vyslovuje stanovisko

– redaktor vedie rozhovor, formuluje otázky a uzatvára

– vyznačuje sa polemickým napätím, bezprostrednosťou, snahou dospieť k vyjasneniu sporných otázok

 

 

ROZHLASOVÁ BESEDA

– ide tu o analýzu problému, diskutujú tu viacerí odborníci, ktorí by mali reprezentovať protichodné stanoviská, resp. sú schopní reagovať z rozdielnych zorných uhlov

– hl. znakom je dialogické posúdenie aktuálneho spoločenského problému z pozície odborníkov z príslušnej tematickej oblasti

– má organizovaný charakter, riadi ho redaktor, udeľuje slovo, prerušuje diskutujúceho, vyzýva ho k odpovedi

– pozícia hostí by mala byť na rovnakej úrovni, niekto by nemal byť zvýhodnený, autor by mal byť účastníkom besedy, nie len posúvačom témy

– nesmie chýbať úvod a záverečné zhrnutie

 

 

ROZHLASOVÝ ROZBOR

– aplikoval sa z tlačovej podoby, resp. odbornej literatúry, v rozhlase je zriedkavý

– reťazovitá, článkovitá montáž vzájomne nadväzujúcich častí, ktoré stručne a vecne objasňujú situáciu

– využíva prvky hĺbkovej analýzy – prienik do podstaty problému, jeho osvetlenie, zovšeobecnenia, závery, neobsahuje opisy, komentujúce spojovacie texty

– využíva ho najmä ekonomická a vnútropolitická redakcia

 

PUBLICISTICKÉ PÁSMO

– monotematicky orientované zoskupenie zvukovo-dokumentárnych prvkov a autorského textu

– tematicky sa orientuje na zložitejšie problémy zo súčasnosti aj histórie

 

TALKSHOW

– najmladší rozhlasový žáner, prevzatý z anglickej a americkej tvorby, využíva sa najmä v komerčných rádiách

– vyvážená kombinácia spravodajských a publicistických prvkov, základný princíp tvorí línia aktuálneho diania s využitím dokumentačných materiálov

– typické prvky:

  • dialogická forma
  • analýza faktov, vysvetľuje spoločensky závažné fakty
  • výber exkluzívnejších slov
  • pojmová nasýtenosť
  • uvoľnenosť výrazu – využitie humorných, satirických prvkov
  • hudba je len doplnkom

 

TYPOLÓGIA UMELECKO-DOKUMENTÁRNYCH ŽÁNROV:

– tematický výber v rámci umeleckej publ. je orientovaný na dynamicky štruktúrované javy:

  • udalosti, ktoré obsahujú veľký emocionálny kontext (slávnosť, katastrofy, rekordy)
  • komplex faktov, sledovanie reťaze príťažlivosti a následnosti verejných procesov (okrem racionálneho jadra sleduje aj psychologické a citové súvislosti deja
  • pociťované vnemy a prejavy ľudského indivídua ako reakcie na spoločenské udalosti

– medzi najdôležitejšie prostriedky umeleckej publ. patria:

  • autentický rozhlasový prejav redaktora
  • špecifická rozhlasová kompozícia dejových a zvukovo-autentických prvkov
  • využitie emotívnych a obrazových prvkov v tvorbe

 

TRIEDENIE UMELCKO-DOKUMENTÁRNYCH ROZHL. ŽÁNROV

  • monologické typy – rozhlasový fejtón, črta, rozhlasové rozprávanie
  • dialogické prvky, resp. syntetické – rozhlasová reportáž, umelecko-publ. pásmo

 

ROZHLASOVÝ FEJTÓN

– je založený na dokumentárno-obraznom stvárnení dominujúcich spoločenských tém (korupcia, voľby, vojna)

– špecifické spracovanie spoločensky zaujímavé javu v polohe publ.-umeleckej a súčasne zábavnej

– sústreďuje sa na negatívne stránky zo života spoločnosti, jazyk a štýl je svieži, ľahký, hovorový, využíva básnické výrazy, aforizmy, zveličovanie, iróniu, satiru, humor

 

ČRTA

– podobný ako písaná reportáž, nie je však naviazaný na časový priebeh udalosti, má blízko k poviedke

– spája publ. slovo s autentickými zvukovými komponentmi

– v rozhlase sa uplatňuje najmä ako:

  • portrétna črta – zobrazuje konkrétneho človeka
  • cestopisná – dokumentárno-obrazné spracovanie turist. a cestovateľských zážitkov

 

ROZHLASOVÁ REPORTÁŽ

– ide o transformáciu autorského vizuálneho vnemu na akustický vnem

– objektom sú aktuálne spoločenské udalosti, reportér zachytáva pohyb, plynutie udalosti v čase, dynamickosť, bezprostredný popis udalosti

– sústredí sa na podstatné charakteristiky deja, hodnotí ich, uvádza do širších súvislostí, naznačuje názory a postoje

– je v nej silná črta individuálnej výpovede reportéra

– zvuková kulisa autenticky zachytáva udalosť, reportér však sústreďuje svoju pozornosť na kvalitu spracovania, ovládanie techniky práce s mikrofónom – dominantný prvok

– poslaním reportáže je:

  • umožniť poslucháčovi priamu sluchovú participáciu na aktuálnej udalosti, urobiť ho spoluúčastníkom neopakovateľnej atmosféry
  • poslucháča nielen bezprostredne informovať a vykresliť reálnu atmosféru, ale podnietiť, aktivizovať jeho myslenie

 

 

FÍČER

– najzložitejší žáner z hľadiska prípravy, dôraz na kreativitu – najpôsobivejší rozhl. žáner

– je to dokumentárne a hudobno-slovné pásmo, založená na kompaktnom umeleckom a dramatickom spracovaní všetkých dejových súčasti spracovanej problematiky, pričom fundamentom sú reálne fakty v podobe zvukových dokumentov, reportážnych záznamov ako aj autentických výpovedí postáv

– rozsah má asi od 40-60 minút

– dôležitý prvok – hudba – schopnosť pôsobiť na citové vnemy poslucháč – navodiť atmosféry, vtiahnuť do deja

– podstatný prvok je tvorivá osobnosť autora, ktorá prináša neopakovateľnú atmosféru a jedinečné videnie, resp. náhľad na problematiku

 

 

  1. Žurnalistické žánre v televízii. Televízna správa a jej formy. Televízna publicistika. Investigatívna televízna publicistika. Televízna reportáž. Televízny dokument. Televízny rozhovor. Televízny medailón.

 

Televízna správa je stručné, výstižné, vecné a pohotové audiovizuálne oznámenie o spoločensky významnej alebo zaujímavej udalosti alebo o fakte reality, ktoré sú pre diváka nové a doposiaľ neznáme. Patrí medzi spravodajské žánre a má informačnú funkciu. Divák dostáva odpoveď na základné žurnalistické otázky: kto?, čo?, kedy?, kde?, ako?, prečo?.

 

KLASIFIKÁCIA TELEVÍZNYCH SPRÁV

 

1. Čítaná (verbálna) správa

 

Je to základný druh správy. Svojou formou sa podobá rozhlasovej správe, ale jej interpretácia je podaná vizuálne konkrétnym neanonymným človekom

 

Ide o stručnú, flešovú informáciu, ktorej úlohou je operatívne divákom oznámiť mimoriadnu alebo výnimočnú udalosť, ku ktorej buď ešte nie je k dispozícii obrazový materiál, alebo sa odohrala v priebehu spravodajskej relácie, prípadne môže tiež doplniť už odvysielanú správu o novej aktuálnej informácii. Okrem toho je aj jedným zo spôsobov, ako povedať divákovi, čo sa ešte len stane.

 

Jej text je písaný jednoduchým a zrozumiteľným jazykom a nemala by byť dlhšia ako 20 – 30 sekúnd.

 

2. Obrazová (audiovizuálna) správa

 

Je najčastejšou a najcharakteristickejšou formou správy v televízii. Rovnako ako čítaná správa je stručná, krátka a výstižná. Na rozdiel od čítanej správy je však obohatená o obrazový záznam udalosti bez pôvodného zvuku, ktorý je nahradený komentárom, bez ktorého by nemala plnú výpovednú hodnotu.

 

Jej dĺžka nepresahuje 30 sekúnd, prináša informácie o menej dôležitých udalostiach.

 

3. Kombinovaná správa

 

Je v súčasnosti frekventovaným druhom televíznej správy s klasickou kompozičnou štruktúrou obrátenej pyramídy. Dominuje v spravodajstve o politických a ekonomických udalostiach.

 

Kladie dôraz na faktografickosť, je nabitá informáciami a údajmi viac v rovine slovnej než obrazovej.

 

Je vystavaná na komentári a synchrónnych výpovediach kompetentných osôb, obraz plní skôr ilustračnú funkciu.

 

4. Reportážna správa

 

Bežne sa nazýva „reportáž“.

 

Je charakterizovaná rozmanitosťou a rôznorodosťou použitých vyjadrovacích a výrazových prostriedkov. Strieda faktickú rovinu komentára s emocionálnym vyznením zaznamenaných výpovedí účastníkov udalosti alebo reálnych ruchov a zvukov skutočnosti.

 

Štruktúra dobrej reportážnej správy sa okrem štúdiového uvedenia delí obvykle na tri časti: expozíciu – pútavý úvod, ktorý má vtiahnuť diváka do témy, ďalej strednú časť, v ktorej je divák oboznámený s tromi až štyrmi najpodstatnejšími bodmi udalosti a ústi vyvrcholením, v ktorom zhŕňa podstatné rysy udalosti a naznačuje jej následky.

 

TELEVÍZNA PUBLICISTIKA

 

–          dáva v televízii priestor reportážnej tvorbe, investigatívnej žurnalistike

–          rieši aktuálne otázky, ale aj problémy divákov i celej spoločnosti,

–          mala by odrážať reakcie spoločnosti na aktuálne spoločensko-politické dianie

–          atribúty publicistiky: rýchla reakcia na aktuálne vzniknutú situáciu, vysvetľovanie zložitých javov, objasňovanie významových súvislostí, naznačovanie ďalšieho možného vývoja a dôsledkov udalosti. Dôležité je zachovanie objektivity!!!!! – treba dať priestor obom stranám.

 

–          prínos publicistiky v TV spočíva v tom, že – má široký záber a zasahuje obrovské publikum a rieši tak celospoločensky závažné problémy efektívnejšie.

– ak má daná televízia určitú spoločenskú prestíž, je uznávanou značkou, môže posunúť riešenie problému ďalej.

 

–          periodicita – ukazuje sa, že týždenná periodicita je dostatočná z hľadiska rýchlej reakcie na aktuálnu udalosť a zároveň z toho hľadiska, že je čo vysielať.

– v denných spravodajských reláciách býva publikovaná menej dôkladná analýza problému a následne odkazuje na jej dôkladnejší rozbor napr. vo večernej Paľbe –  AVÍZO=CROSSPROMO. Navyše dobre koncipované publicistické relácie sú pevne zakotvené v stereotype diváka, ak je s ňou spokojný.

– publicistické relácie sa realizujú zväčša formou magazínov vyskladaných z mozaiky viacerých reportáží.

 

 

1)      Televízne vystúpenie (poznámka, glosa, predslov, úvaha, referát, komentár, interview) televízna publicistika racionálneho typu (štylizovaná reportáž, talkshow, publicistický film, filmový dokument, reportáž, film – anketa, beseda, magazín, televízne pásma)

2)      Publicistika emocionálneho typu, umelecko-dokumentárne žánre (monografia, portrét, medailón, strihový dokumentárny film, kronika, feature, dokumentárny seriál, štylizovaná rekonštrukcia), náučná publicistika a dokumentaristika, populárno vzdelávací film

 

 

 

 

Investigatívna publicistika, otázka č. 21

 

označení pro typ žurnalistiky, která se soustřeďuje na hledání skrytých souvislostí, pátrá po pozadí a souvislostech událostí, jejichž rozkrytí a pochopení je ve veřejném zájmu; jádrem investigativní žurnalistiky je kritické zpracovávání nejrůznějších dokumentů a snaha o pochopení jejich významů;

 

Investigatívny novinár spracováva síce aktuálne témy, čo je jeden z hlavných znakov novinárstva, ale s faktmi pracuje v dlhšom časovom úseku a zameriava sa na spájanie súvislostí, z ktorých robí konkrétne závery, pričom pripája aj vlastné stanoviská podložené objektívnymi argumentmi. A to sú hlavné znaky publicistiky. Výstižnejší názov je preto investigatívna publicistika.

Investigatívny novinári pracujú buď s námetmi od recipientov, ale majú aj svojich informátorov, zväčša anonymných, ktorí im poskytujú informácie potrebné na zisťovanie „neodkrytej reality“. Keď má novinár námet, začne zhromažďovať informácie, pričom najbežnejším informačným zdrojom je internet, anonymné kamuflážne telefonáty so zodpovednými osobami, prípadne s vyhľadanými svedkami alebo poškodenými. Vo veľkej miere sa využíva aj zákon o slobodnom prístupe k informáciám, na základe ktorého si reportér žiada od kompetentných inštitúcií alebo aj fyzických osôb relevantné informácie bez udania dôvodu. Pri svojej práci sa usiluje získať čo najviac faktov, ktoré buď potvrdia, alebo naopak vyvrátia podozrenie poskytnuté indikatívnym spôsobom od informátora.

V prípade, že sa podozrenia potvrdia, prípadne je vysoká pravdepodobnosť, že dochádza k porušovaniu zákona, reportér si prostredníctvom hĺbkovej analýzy faktov a skladania súvislostí utvorí obraz a naplánuje si najvhodnejší postup práce pri výrobe relácie alebo písaní článku. Musí klásť dôraz najmä na to, aby sa mu zainteresovaných podarilo dostať pred kameru (alebo diktafón) a pri nakrúcaní z nich získal čo najviac informácií.

Najväčšie nároky na psychologický background reportéra kladú predovšetkým vystopovaní respondenti, ktorí síce s problematikou súvisia, ale nechcú alebo sa boja vyjadriť, dokonca aj anonymne. Na anonymizáciu respondentov sa používajú technológie rastrovania obrazu a premodulácia hlasu. Tieto techniky sa používajú jednak v prípade respondentov, ktorých sa podarilo presvedčiť, aby vypovedali anonymne na kameru, alebo v prípade respondentov, ktorí boli nakrútení náhodne pri operatívnom natáčaní. Mnohokrát sa totiž pracuje v teréne takým spôsobom, že kameraman zaznamenáva aj priebeh práce samotného reportéra v akcii, aby neunikol žiadny dôležitý záber.

V najnutnejších prípadoch sa používa aj metóda skrytej kamery, tu je však dôležité dôsledne zachovať utajenie respondenta. Používanie skrytej kamery sa však obmedzuje na skutočne nevyhnutné prípady, nakoľko lavíruje na hrane zákona. V prípade respondentov z radov poškodených, ktorí sami poslali do redakcie námet, je situácia celkom opačná a práca s nimi je jednoduchá, informácie poskytujú ochotne a sami.

3)

 

Televízna reportáž, otázka č. 22

 

Televízna reportáž je jednou z najpozoruhodnejších televíznych žánrov, ktorý bol a je považovaný za to najšpecifickejšie, čo vlastne robí televíziu televíziou – okamžitá, živo vysielaná reportáž, označovaná kedysi aj absolútna reportáž.

Vývoj televíznej praxe ale spôsobil, že pri pojme reportáž je nutné v TV fakticky hovoriť o troch rôznych možnostiach zásadného využívania reportážnej prezentácie reality, ktorí sa v metóde tvorivého postupu tak odlišujú, že je nutné o nich v rámci žánru pojednávať oddelene.

 

 

1. NEŠTYLIZOVANÁ REPORTÁŽ

 

Väčšinou je označovaná ako priama, naživo vysielaná reportáž . Je považovaná za žáner TV spravodajstva s výrazne informatívne poznávacou funkciou. Na prvé miesto sa kladie simultánnosť, časová súbežnosť priebehu udalosti, jeho prenosu a vnímanie televíznymi divákmi

Atribúty neštylizovanej reportáže: Autentickosť v obraze a zvuku: Lineárnosť: súbežnosť s priebehom a vývinom udalostí. Časová totožnosť udalosti s reportážou: ide o reportáž vysielanú v reálnom čase.

Princíp dodržovania jednoty priestoru: je možné narušiť len vtedy, keď sa spojujú deje, ktoré úzko súviseli a vzájomne vytvárajú logický celok (reportáž pozostávajúca z rôznych miest na základe konferenčného spojenia narušuje jednotu priestoru ale nie totožnosť času – je to osobitná forma reportáže, ktorú zjednocuje téma, obsah, problém a čas.

 

2. ŠTYLIZOVANÁ REPORTÁŽ

– názov signalizuje iný autorský či redakčný prístup k stvárnꁥniu reality. Väčšia možnosť uplatnenia autorského vklad偵 posilňuje analyticko-vysvetľovaciu funkciu štylizovanej reportáže a vedie k jej zaradeniu k TV publicistike.

Atribúty štylizovanej (vyprovokovanej, koncipovanej) reportáže:

Na základe poznaných faktov autor za pomoci žurnalistickej typizácie vytvára prvú podobu reportáže v literárnej forme, je písaná vzhľadom na jej prevedenie do audiovizuálnej reči s rešpektovaním dramaturgie.

Ide o redakčne a scenáristicky predpripravenú reportáž, vyskúšanú, v ktorej dominuje interpretácia dopredu zisteného faktu, faktov, ich priebehov, vývoj, aj keď nemožno detailne vylúčiť nové momenty, prvky, ktoré si žiadajú okamžitú improvizáciu.

 

3. FILMOVÁ REPORTÁŽ – VIDEOREPORTÁŽ

Ucelené a často komplikované či rozsiahle zdelenia tohto žánru vznikajú montážou záberov časovo a priestorovo izolovaných, ktoré sú pozorované technológiou jednokamerového snímania, obvyklého u filmovej tvorby.

Atribúty: zobrazovaná udalosť nie je viazaná časom vysielania, nesimultánnosť. Je výsledkom tvorivého procesu, zloženého na princípe analýzy a syntézy, montážou je vytváraný nie len rytmus ale aj dynamika reportáže, a nereálny filmový čas.

Vyznačuje sa väčšou variabilitou záberov, kompozícia záberov je objaviteľská, so subjektívnymi prvkami vystupujúcimi ako súčasť kameramanského rukopisu. Komentár vzniká po zostrihu (po fázy syntézy) doplňuje kinetické zobrazenie, konkretizuje priestor a čas, môže však obsahovať aj priame výpovede reportéra alebo iných účastníkov.

Využíva hudbu ako vyjadrovací prostriedok.

 

23. Televízny dokument

 

– televízny dokument zhrňuje témy alebo prináša argumenty k nejakému problému doby, osvetľuje súvislosti, pozadie, príčiny, následky, objasňuje podstatu, vývoj, využíva autentické overiteľné dôkazy. Neviaže sa ku konkrétnemu dňu, jeho platnosť je trvalejšia.

 

– jedným z hlavných faktorov, ktoré odlišujú žánre skupiny dokumentu od publicistických žánrov je, že vznikajú na základe predchádzajúceho poznania zobrazovanej skutočnosti, teda na základe overenia si faktov, ale i na základe presnej literárnej predlohy, scenára.

 

základným východiskom pre televízne dokumentárne dielo je závažná idea, problém, sociálny fakt, nové poznatky a skúsenosti.

 

Televízne dokumentárne diela rozdeľujeme do niekoľko skupín:

  1. sociálnopolitické dokumenty
  2. dokumenty o aktuálnych faktoch doby
  3. historické
  4. portrétové (zobrazujúce človeka, jeho profil)
  5. prírodopisné, zemepisné

 

24. Televízny rozhovor

 

– hovorený dialogický prejav, ktorý charakterizuje forma otázok a odpovedí

 

– ide o funkčný dialóg, o rozhovor, ktorý sa uskutočnil s určitým zámerom, má svoj vopred stanovený zmysel

 

– diváci nerobia rozdiel medzi rozhovorom a interview; interview je podľa tradičného názoru označovaný skôr za rozhovor s oficiálnou osobnosťou.

 

 

Z hľadiska realizácie môže byť televízny rozhovor vysielaný naživo, zo záznamu bez úpravy alebo zo záznamu s úpravami.

 

Cieľom tohto žánru je objasniť názor určitej osoby alebo skupiny osôb na nejakú udalosť, na určitý jav, zistiť názor na aktuálne spoločenské otázky, problémy atď.

 

25. Televízny medailón

 

charakterizujeme ho ako ucelené, dramaturgicky komponované audiovizuálne dokumentárne dielo, ktoré vzniklo na základe poznania tvorby konkrétnej osobnosti – verejného činiteľa, vedca, športovca, či umelca.

 

– podáva charakteristickú audiovizuálnu skratku osobnosti a jeho vzťahu k spoločnosti. Popisuje najvýraznejšie rysy osobnosti.

 

– pri tvorbe medailónu je najdôležitejšie vystihnúť charakteristické rysy osobnosti a zobraziť ich plasticky, citlivo, bez zbytočnej popisnosti.

 

– okrem monografických audiovizuálnych faktov obsahuje i výber z diela, tvorby, interpretované v ikonofonickej podobe.

 

– medailón má mať uzavretú kompozíciu, obsahovú hĺbku, má byť dokumentom o človeku a jeho činnosti.

 

– medailón má najčastejšie príležitostný slávnostný charakter, preto neobsahuje kritické poznámky.

 

 

Investigatívna žurnalistika je jedným z najzložitejších a najriskantnejších súčasných žurnalistických žánrov i metód žurnalistickej tvorby. Investigatívne žurnalistické prejavy sú dnes aktuálne nielen pre žurnalistov, ale aj pre celú spoločnosť. Veď práve investigatívna žurnalistika je príkladom realizácie misie žurnalistiky – odhaľovať zneužívanie moci, a tým chrániť spoločnosť pred skorumpovanými úradníkmi a negatívnymi tendenciami.

Investigatívna žurnalistika vo svete

Počiatky investigatívnej žurnalistiky môžeme datovať už do 19. storočia. V literatúre sa uvádza, že austrálsky novinár John Pilger už v roku 1826 uverejnil v Sydney Monitor novinársky prejav o korupcii. No keď sa hovorí o začiatkoch investigatívnej žurnalistiky, najčastejšie sa spomína aféra Watergate. Väčšina opýtaných pozná jej začiatok a koniec: vlámanie sa do kancelárií politickej strany a po vyše dvoch rokoch odstúpenie prezidenta Richarda Nixona na základe impaechmentu – obžalovania prezidenta kongresom, vôbec prvého v americkej histórii.

 

Na afére Watergate môžeme ilustrovať tri základné podmienky úspešnej investigatívnej žurnalistiky:

 

1) Investigatívny žurnalista musí mať podporu vydavateľa (finančnú i morálnu). V prípade Watergate majiteľka a vydavateľka novín Washington Post, Katherine Grahamová, v kľúčových bodoch rozhodovania oboch reportérov podporila. Pri informáciách chúlostivých pre vládu vydavateľka rozhodla, že ich treba uverejniť aj za cenu nepríjemných dôsledkov.

 

Prípad vyšetrovaný investigatívnym žurnalistom musí získať podporu v spoločnosti a v jej politickom systéme. V prípade Watergate bola splnená aj táto podmienka. Tu sa prejavila tradícia amerického politického systému – jeho zastupiteľská moc, čiže Kongres, má nástroje pre kontrolu vlády, výkonnej moci. Zvláštny senátny výbor pre objasnenie prípadu na čele so senátorom Samom J. Erwinom sa nenechal ovplyvňovať a odolal snahám utopiť vyšetrovanie v riešení nepodstatných záležitostí alebo ho ututlať.

 

Prípad vyšetrovaný investigatívnym žurnalistom musí mať aj podporu výkonnej a súdnej moci. Federálny sudca John Joseph Sirica, ktorý prejednával občiansku žalobu Demokratickej strany proti mužom, ktorí spáchali vlámanie, sa nezľakol ani tlaku zo strany  ministerstva spravodlivosti a FBI. Urobil všetko pre to, aby objasnil tento prípad.4 „Dá sa povedať, že aféra Watergate navždy zmenila

spôsob nazerania na žurnalistiku, na žurnalistov a na ich prácu.“ nakoľko obdiv a uznanie získava žurnalista, ktorý prekročí hranice obyčajného informovania. Snaží sa zverejniť fakty, ktoré sú ukrývané pred spoločnosťou a upozorňuje na porušovanie a zneužívanie zákonov. Títo žurnalisti pri svojej práci narážajú na nebezpečenstvo zo strany tých, ktorí sa snažia inkriminované informácie utajiť. Dostávajú sa do vymedzených vzťahov vydavateľ – inzerent,  vydavateľ – žurnalista, ba dokonca žurnalista – inzerent, kde je snaha o zásahy inzerenta. A len ten, kto sa nespreneverí pravde, môže zažiť skutočnú žurnalistickú slávu a uznanie. Čiže môže sa stať skutočným investigatívnym

žurnalistom.

 

Definuje sa ako samostatný žurnalistický žáner, druh reportáže i ako metóda žurnalistickej práce. Väčšina teoretikov považuje investigatívnu žurnalistiku za druh  žurnalistiky, ktorej výsledkom je žurnalistický prejav, ktorý zodpovedá trom charakteristikám:

 

zakladá sa na vlastnej, originálnej práci žurnalistu, a nie iných ľudí;

zverejňuje fakty, ktoré sa iní snažia skrývať  pred verejnosťou a ktoré svedčia o porušovaní jej práv;

poukazuje na problémy, ktoré sú pre spoločnosť podstatné, pričom zovšeobecňuje získané informácie a neobmedzuje sa len na vysvetľovanie jednotlivých incidentov.

 

Anglické rádiá:

 

Národné:

BBC Radio 1 – The Best New Music, BBC Radio 2 – Music & Entertainment, BBC Radio 3 – Alternative Music, BBC Radio 4 – Intelligent speech, BBC Five Live – Live news and sport.

 

Súkromné:

Absolute Radio (pop-rock), Classic FM (klasická hudba), Kiss (RnB), LBC (spravodajské), Premier Radio (kresťanské).

 

TV

 

Národné:

BBC1, BBC2, BBC3, BBC4, CBBC, CBeebies, BBC News, BBC Parliament.

 

Súkromné:

SKY 1, SKY 2, Alibi HD, Gold, Good Food, Chelsea TV, Racing UK, London Live.

 

Nemecké rádiá:

 

Národné:

ARD – Bayerischer Rundfunk, Hessischer Rundfunk, Mitteldeutscher Rundfunk, Norddeutscher Rundfunk, Radio Bremen, Rundfunk Berlin-Brandenburg, Saarländischer Rundfunk, Südwestrundfunk, Westdeutscher Rundfunk Köln, Deutsche Welle.

 

Súkromné:

Deutschlandfunk, Bayern 1 (regionálne), Jump, Funkhaus Europa, Jam FM, Jazztime Nurnberg, Pirate Radio.

 

TV

 

Národné:

ARD – Das Erste, EinsPlus, Einsfestival, tagesschau24

 

Súkromné:

RTL, RTL 2, ProSieben, SAt.1, VOX

 

 

Francúzske rádia:

 

Národné:

Radio France

 

Súkromné:

Jazz Radio, Générations, Radio Nova, Europe 1, Vibration, Radio Star.

 

TV

 

Národné:

TF1, France 2, France 3.

 

Súkromné:

Canal Cholet, BFM Business, Wéo, Normandie TV, Grand Lille TV.

 

USA rádiá:

Národné:

???

Súkromné:

WAAL (new york),KAHU (hawaj), KEXO (colorado), KZBI (nevada).

 

TV

Národné:

PBS  ???

 

Súkromné:

Discovery Channel, History Channel, Cartoon Network, Disney Channel, MTV, NBC, AMC, HBO, CBS

 

 

[1] Poradie je zostavené z výsledkov ABC SR za február 2011

[2] SME, Plus 1 deň a Pravda súperia medzi sebou o druhé miesto

Vyjadrite svoj názor