Attila Szabó oslavuje 60 rokov: Od svetového zlata k spokojnosti doma v Komárne

Svetový šampión, športovec roka a muž, ktorý kedysi vyhrával preteky s dreveným pádlom. Attila Szabó oslavuje 60 rokov po operácii členka — symbolicky, s pripomienkou ceny, ktorú si vrcholový šport pýta aj po desaťročiach. V otvorenom rozhovore spomína na časy, keď sa za medaily dával ananásový kompót, na vášnivé futbalové epizódy aj na pokojnejšie tempo dnešného života v Komárne.

V sadre? Takto oslavuješ 60. narodeniny?
– Členok sa mi už dlhší čas ozýval, bolesť sa stupňovala. Teraz som sa rozhodol pre operáciu. Vďaka veľkej pomoci som sa dostal k najlepšiemu lekárovi v Košiciach, ktorý mi členok doslova „opravil“. Akoby mi ho vymenili (smiech). Ale na úplné zotavenie ešte treba čas.

Je to daň za vrcholový šport?
– Tí, ktorí sa tomu nevenujú, si často neuvedomujú, s akými obetami a častými bolesťami je vrcholový šport spojený. Výsledky majú svoju cenu. Môj členok však nie je len dôsledkom kajakárskych rokov, ale aj neskoršieho obdobia, keď som hrával futbal. V mladosti má človek pocit, že sa všetko rýchlo zahojí, no neskôr sa tieto veci vracajú.

Prvé naozaj výrazné úspechy si dosiahol v kajaku ešte v bývalom Československu. Zvolili ťa aj za športovca roka.
– Boli to naozaj pekné výsledky, na domácich súťažiach som vyhral takmer všetko, do čoho som nastúpil. Niekedy to bolo dokonca na škodu, pretože som nemal súpera, ktorý by ma potiahol vyššie. V Maďarsku bola napríklad rivalita oveľa väčšia. Na prvé olympiády som sa pripravoval bez takejto silnej konkurencie. Stalo sa, že som na majstrovstvách republiky štartoval v siedmich disciplínach a všetky som vyhral – ale olympiáda je úplne iný svet.

Po striebre a bronze prišlo v roku 1989 zlato z majstrovstiev sveta.
– Bol to nezabudnuteľný zážitok. Stálo za tým obrovské množstvo práce a bojov. Možno málokto vie, že to zlato som získal na desaťkilometrovej trati. Dnes je to už úplne mimo trendov – sledovať preteky päťdesiat minút nikoho veľmi nebaví. Do popredia sa dostali krátke šprinty, medzi ktoré sa dobre zmestia reklamy. Staré preteky si vyžadovali úplne inú prípravu.

Tvoj bývalý tréner Tibor Soós o tebe povedal, že si bol taký výnimočný talent, že aj keby ťa trénovala stará mama, stal by si sa majstrom sveta.
– Podmienky boli síce iné, ale Tibor Soós mal na úspechoch obrovský podiel. Jemu vďačíme aj za kajakáreň ktorá vtedy poskytovala mimoriadne podmienky na prípravu. Bol to úplne iný svet – bez internetu a ľahko dostupných informácií, všetci sme sa neustále učili.

V čom sa líši vtedajší a dnešný kajakársky šport?
– Takmer vo všetkom. Samozrejme, veľa záleží na lodi a na pádle. My sme kedysi začínali s drevenými pád­lami. Aj výstroj bola úplne iná – ešte aj v špičke sa stávalo, že jeden teplákový komplet používali dvaja športovci. Technické možnosti boli od dnešných vzdialené svetelné roky. Ostávala len práca a vytrvalý tréning – tým sme dokázali predbehnúť ostatných.

Dnes už nestačí len usilovnosť?
– Výsledky ukazujú, aká vyrovnaná je dnes konkurencia. Kedysi bolo odborné know-how typické len pre pár krajín, dnes si dobrých trénerov kupujú aj tam, kde nemá šport silnú tradíciu. Aj kvalita športového vybavenia je na úplne inej úrovni.

A spoločenské uznanie športu?
– Keď som športoval ja, bolo hodnotenie kajaku úplne iné. Stávalo sa, že za dobré výsledky na medzinárodných pretekoch sme v socializme dostali ako odmenu ananásový kompót alebo salámu. Raz som však dostal žigulák – vtedy to bol hotový zázrak. Príznačné je, že po skončení kajakárskej kariéry som v regionálnom futbale zarábal viac než ako kajakár s titulom majstra sveta.

Je ten rozdiel citeľný aj dnes?
– U nás áno. V Maďarsku si úspešných športovcov vážia viac, ale aj tam je kajak na míle vzdialený od športov, ako je futbal.

Ako sa dá odísť z vrcholového športu? Čo prišlo po kariére?
– Keď som ukončil kajakársku kapitolu a na radnici sa so mnou lúčili, vládla tam takmer pohrebná atmosféra. Následné pôsobenie vo futbale mi veľmi pomohlo postupne sa odpútať od sveta vrcholového športu.

Hovorí sa, že ako obranca si na futbalovom ihrisku nebol práve jemný. Vraj si raz chytil rozhodcu za krk.
– Je to pravda. Hral som s veľkou vášňou. Čokoľvek robím, robím naplno. Vo futbale ma však veľmi rušila nespravodlivosť rozhodcovských verdiktov, ktorá bola vtedy bežná. V kajaku sa to stáva oveľa menej. Raz som skutočne rozhodcu chytil pod krk, za čo som dostal červenú kartu a zákaz činnosti. Ani to ma však neodradilo od toho, aby som si stál za svojou pravdou.

Aké náročné bolo vrátiť sa z vrcholového športu do súkromného života?
– Pre mnohých športovcov je to veľká výzva, mne to šlo pomerne hladko. Kajak nie je šport, na ktorom človek zbohatne, takže som pokračoval v práci v inom odbore. Podnikám v stavebníctve, čo znamená, že pracujem sám. Členok sa často ozýval, ale túto robotu mám rád. Je dobrý pocit vidieť, keď niečo pekné vytvorím, a pritom môžem byť medzi ľuďmi, rozprávať sa.

Nelákali ťa zostať v športe?
– Ponuky boli, pracoval som aj v kluboch v Prahe a Trenčíne. Vtedy bolo veľa odoziev – titul majstra sveta mal taký ohlas, že som sa stal športovcom roka Československa. Volali ma aj inde, ale moja rodina je v Komárne a toto mesto mám najradšej. Rád sa vyberiem na bicykli do kajakárne, v nedeľu sa idem pozrieť na trh. Teší ma, že náš klub aj mesto sa pekne rozvíjajú. Nie je všetko dokonalé, ale Komárno je skvelé miesto na život.