Bi-Kulturalita V
Pred pár dňami sa ma šéf opýtal čím je Slovensko významné. Vždy keď sa ma niekto opýta niečo podobné, mám chuť vylepiť mu.
Ako sa, dopekla, dá na to odpovedať? No čím je Slovensko významné? Za tie roky som sa ešte nenaučila ako opísať krajinu niekoľkými vetami. A už vôbec nie, keď danej otázke predchádzala otázka Odkiaľ si? Z Česka či Slovinska? (Niekedy aj v Československa a Juhoslávie).
Faktom je, že aj ľudia, ktorí vedia veľmi dobre kde sa Slovensko nachádza, nevedia o Slovensku takmer nič. Včera som strávila večer s poľským spolubývajúcim. Má rád Zlatého Bažanta a Horalky. A ja mám rada Krowky. Pozná Jánošíka. Tým to asi končí. Keď sme vyberali film, pýtal sa ma na všetky tie slovenské filmy v mojom priečinku. Nikdy nepočul o žiadnom dobrom slovenskom filme. Alebo o knihe. Kto sú naši najprekladanejší autori? Klára Jarunková a? Myslím, že ešte Laco Mňačko je dosť známy. Dôležité ale nie je to, či ich poznajú v zahraničí, ale či ich poznáme my. Často sa stretávam s názorom, že na Slovensku ešte nič dobré nevzniklo. Možno, že momentálne tu nič dobré nevzniká (iba možno, ja to netvrdím), ale v minulosti tu rozhodne vzniklo množstvo kvalitných kníh a filmov. Pamätáte sa ako nám na základnej škole na prvej hodine dejepisu chceli vtĺcť do hlavy, že bez poznania minulosti, nemôžeš poznať prítomnosť/budúcnosť? Mali pravdu.
Pár viet na vysvetlenie: Začínať od nuly je vždy ťažké. Keď som sa pred dvomi týždňami presťahovala na nové miesto, mala som pocit, že akokoľvek by som sa snažila, akokoľvek skvelá by som bola, vždy budem iba východoeurópska imigrantka. Že sú tisíce takých ako ja. Že vždy budem iba naivné chudobné dievča, ktoré sem prišlo za vidinou lepšieho života. Ešte aj keby sa mi darilo skvele a mala by som tu úžasný život, nálepky sa nezbavím. Lebo Slovenka nie je Francúzska alebo Britka. Takže vlastne by som sa nemusela zmeniť ja, ale krajina z ktorej pochádzam. Mohla by som klamať, že som z Japonska, ale… ale úprimne, Slovensko by som nevymenila za nič na svete. Často mám pocit, že ľudia si myslia, že kvôli tomu, že som odišla z krajiny, nemám Slovensko rada. Asi ho mám radšej než väčšina z vás. A nie preto, lebo som ďaleko a zrazu mi chýba. Ale preto, lebo ma fascinuje a milujem ho spoznávať. Pravdupovediac, áno, teraz, keď neviem kedy sa presťahujem späť, vidím, čo všetko ešte chcem vidieť. Ale aj čo všetko skvelé som videla. A koľko ľudí to nevidelo, lebo sa nepozerajú. Lebo si myslia, že sa nie je na čo pozerať.
Tak si pozrite Ružové sny od Dušana Hanáka. Z roku 1977. S mladučkým Jurajom Nvotom. Viete, že Nvota mi zo začiatku vôbec nebol sympatický? Ani keď sa mi páčila jeho Muzika. Dôvod? Nemám rada Dorotu Nvotovú. Ale Ružové sny úplne zmenili môj názor (na neho). A ak chcete aby aj v zahraničí poznali nejaké slovenské filmy, titulky hľadajte pod názvom Rose Tinted Dreams. Inak, všimli ste si už niekedy ako metaforicky sa (takmer) vždy slovenské filmy pomenuvávajú?
