Bola raz jedna továreň na výrobu munície. Poznáte históriu najväčšieho závodu komárňanského okresu?

O starej továrni, ktorá bola za svojich čias najväčším závodom v okrese, dnes vie už len málokto. Pritom práve Muničná továreň v Komárne vyrábala najrôznejšie druhy vojenskej munície, najmä náboje do diel.

Podľa dostupných informácií v továrni počas prvej svetovej vojny pracovalo 3 až 4 tisíc zamestnancov, ktorí mali na starosti výrobu rôznych druhov munície. Po vzniku ČSR sa však strojné zariadenie vo fabrike demontovalo a bolo odvezené do Brna. Táto udalosť znamenala koniec jedného z najväčších závodov v komárňanskom okrese. Budovy následne slúžili tabakovému priemyslu – uskutočňoval sa tu výkup tabaku, jeho uskladňovanie či fermentácia. Neskôr sa na tomto mieste vyrábali aj filtrové tyčinky do cigariet.

Zatajované informácie

Muničná továreň v Komárne bola založená v roku 1908. Umiestnená bola na pozemku medzi sútokmi riek Dunaj a Váh, kde sa predtým rozprestierali močariská. Keďže v minulosti museli mnohé noviny čeliť silnej a prísnej cenzúre, niet divu, že sa v bodových novinách nenašla jediná zmienka o fungovaní továrne. O jej existencii ale v Komárne a jeho okolí vedel každý, keďže, ako sme už spomínali, v nej pracovalo niekoľko tisíc miestnych.

Vo veľkej miere tu pracovali hlavne ženy, ale našlo sa aj niekoľko mužských zamestnancov. Najmä takých, ktorí boli z nejakého dôvodu oslobodení od povinnej vojenskej služby. Presný počet zamestnancov sa dones nevie, keďže všetky údaje o fabrikách podobného charakteru boli v minulosti prísne šifrované. So všetkými údajmi o vojenskej priemyselnej výrobe bolo potrebné manipulovať veľmi opatrne a vyhnúť sa ich priamemu zverejňovaniu.

Ako to všetko začalo

V roku 1891 sa vojenský priemysel pomerne intenzívne rozbehol v susednej Budapešti, pričom o rok neskôr vznikla továreň na výrobu nábojov či vojenských vozidiel v Győri. Najväčšia továreň na výrobu pušného prachu v celej monarchii bola otvorená v Magyaróvári. Iba krátko pred vypuknutím vojny sa dalo povedať, že okolo 36% vojenskej produkcie monarchie pochádzalo z okolitých miest – vrátane lietadiel, vojnových lodí a dokonca aj ponoriek.

V už spomínanom roku 1908 prišlo aj na otvorenie Muničnej továrne v Komárne. Predtým močaristý areál medzi riekami Dunaj a Váh bol ideálny vďaka miestnej zemine a štrku. Rozhodli sa tu teda postaviť potrebné výrobné haly a dokončila sa železničná trať od železničnej stanice (koľaje viedli pred mostom), na ktorej boli umiestnené medené plášte delostreleckých granátov rôznych veľkostí z českých a moravských vojenských závodov. Starý hrad mal pritom slúžiť ako dočasný muničný sklad, páry úzkorozchodných koľajníc vedúcich na breh Dunaja umožňovali prepravu munície na člny čakajúce na Dunaji (dnešný prístav bol vybudovaný neskôr, takže netvoril prekážku).

Pracovná doba a nešťastné náhody

Oficiálny názov Muničnej továrne znel Výskumný ústav cisárskeho a kráľovského delostrelectva (Kaiser-Königliche Artillerie Farschung Anstalt). K jeho najväčšiemu rozvoju pritom došlo medzi rokmi 1914 až 1916, teda priamo počas diania prvej svetovej vojny. V roku 1917 bolo navyše do areálu nainštalované parné kúrenie. Na čele celej továrne stál vojenský generál.

V továrni sa údajne pracovalo vo dvoch predĺžených zmenách. Prvá trvala od šiestej hodiny rannej do šiestej do večera. Pracovníkov následne vystriedali kolegovia, ktorí takisto pracovali dvanásť hodín, čiže do šiestej hodiny ráno. Výroba v továrni bola teda nepretržitá. Zamestnanci tu vyrábali delostreleckú muníciu rôznych kalibrov, ktorej kvalita bola prísne preverovaná.

Hoci sa neuchovali žiadne oficiálne písomné záznamy, existujú tvrdenia, že aj napriek maximálnej bezpečnosti vypukol v roku 1914 v továrni požiar. Iba o dva roky neskôr mal byť závod poškodený obrovským výbuchom v hale č. 1. Tento incident si vyžiadal aj niekoľko obetí. Na podobný incident bolo myslené už počas stavby haly – kým steny boli z tehál, na strechu sa využilo drevo, aby tak spôsobila pri prípadnom zrútení čo najmenej škody.

Koniec veľkej výroby

Počas najkritickejších a pre mnohých ľudí najchudobnejších rokov, kým na okolí prebiehala vojna, bola továreň jediným záchranným lanom. Tisícky rodín v núdzi dokázalo tieto časy prečkať práve vďaka skromnému platu, ktorí zamestnanci dostávali výmenou za výrobu vojenskej munície. V poslednom roku vojny sa však s výrobou skončilo a o prácu tak prišlo enormné množstvo ľudí.

Mnohé dokumenty a iné cenné papiere následne prevzali Rakúšania, pričom vojenskú techniku dostali na starosť československé úrady. Budovy továrne prešli do vlastníctva československej posádky, neskôr sa z nich stala už spomínaná tabaková továreň. Po jej zániku boli priestory pretvorené na elektráreň.

Hrubé odhady

Presný počet vyrobených nábojov, granátov a inej munície sa asi nedozvieme nikdy. Existuje však niekoľko odhadov, ktoré môžu aspoň priblížiť všetko úsilie miestnych pracovníkov. Údajne každá väčšia vojenská operácia si vyžadovala niekoľkomesačnú produkciu munície. Vtedajší generálny štáb monarchie vypočítal, že armáda by mala v prvých troch mesiacoch potrebovať približne milión kusov delostreleckej munície. Skutočný dopyt ale mal byť trojnásobne väčší.

Na talianskom fronte počas 10. bitky pri Isonze vypálilo rakúsko-uhorské delostrelectvo zhruba 1,6 milióna nábojov, kým v 11. bitke ich vystrieľali až dva milióny. Výroba delostreleckej munície vojenského priemyslu Rakúsko-Uhorska pritom svoj vrchol dosiahla v septembri 1917, kedy továrne vyrobili spolu 2,6 milióna nábojov. Podľa hrubých odhadov vyprodukovali muničné závody monarchie okolo 72 miliónov delostreleckých granátov. O sume, ktorá bola na ich výrobu potrebná sa pri takomto množstve zjavne neoplatí ani premýšľať. Pri jej predstave by sa nám zjavne všetkým zatočila hlava.

Text: Bc. Stella Hamranová

Zdroj: slovensko.sk felvidek.ma