Čaj o piatej – nový retro muzikál z dieľne Dramaťáku

Predstavte si, že aj dnešným časom raz budeme hovoriť staré dobré časy… Divná predstava, nie?

Či starý, či mladý, každý, keď sa povie retro, napadne ho nejaká tá kapela, či spevák alebo nejaký hit. Jednoduchý, krásny a po všetkých stránkach ozajstný HIT. A každý si pod tým predstaví “to svoje”. Niekto Ray Charlesa, niekto Preslyho alebo niekoho z  Repeťákov či kohosi z maďarskej scény. Všetky tieto veci majú jednu vec spoločnú. Museli byť dobré, ba priam vynikajúce, aby ustáli test desiatok rokov.

S Peťom Emmerom, Broňou Bočánekovou a ďalšími, sme sa pustili do mimoriadne krásneho, ale aj náročného projektu. Chceli by sme ukázať ľuďom, našim divákom, dobu 60. tych rokov minulého storočia. Pripravili sme muzikál z toho obdobia. Nazvali sme ho Čaj o piatej – historky spod šálky alebo Dievča z obrazu. Má neobvyklo viac názvov, pretože ide o viac príbehov a jedno prekvapenie. (Urobíme všetko, čo sa urobiť dá, aby sa prekvapenie neprezradilo…) Všetci sme si dali jeden spoločný záväzok (inak aj záväzky sú dosť retro), že to urobíme inak ako všetko, čo sme spravili doteraz.

Dovolím si tvrdiť, že nám to čiastočne aj vyšlo. Áno, je jasné, že rukopis bude poznateľný, ale aj tak si myslím, že pre ľudí bude pár vecí menším šokom. V prvom rade hudba. Peťo ju naozaj postavil na pilieroch rock and rollu, ktorý práve v 60. tych rokoch frčal, chýbať ale nebude ani tango, či boogie woogie. A ak sa spýtate kohokoľvek z Dramaťáku, potvrdí vám, že tá hudba naozaj krásne lezie do uší a je veľmi chytľavá. Broňa spravila obrovský kus práce a deti posunula opäť o priečku vyššie. Keď si pozriete nejaké videá z tej doby, máte pocit akejsi ľahkosti v tanci, nenáročnosti a hlavne radosti a presne tak sú postavené aj choreografie. Toto dielko rozhodne treba vidieť.

Nešli sme najjednoduchšou cestou a neprebrali sme staré osvedčené hity, i keď aj to by bola cesta a rozhodne by nič nepokazila, skúsili sme čosi iné. Na skutočných príbehoch (príbehy sú postavené na skutočných udalostiach starých rodičov členov Dramaťáku) vás dovedieme do obdobia konca 60. tych rokov. Napodobnili sme zoskupenia, ktoré vtedy tvorili hudobnú scénu a snažíme sa priblížiť k ich spôsobe tvorby. Nebola to ľahká úloha, ani pre textára. Lebo vtedy napríklad čechizmus či nesprávny slovosled tak strašne nerezonoval v ušiach ľudí ako dnes. V každom prípade, vzniklo krásne dielko a ak si nájdete tú hodinku a pol a pozriete si ho, určite neoľutujete.
(Jozef Černek)