Cholera – nepremožiteľný nástupca moru. Ako ničivá epidémia vyčíňala v Komárne a okolí?

Územím Uhorska v 19. storočí prehrmelo rovno niekoľko epidémií. Počnúc detskými chorobami ako epidémia kašľa či pravých kiahní, až po neľútostného masového zabijaka – choleru. Choroba spôsobená baktériou Vibrio Cholerae si vyžiadala desiatky tisíc životov.

Ku koncu 18. storočia sa takmer úplne podarilo zlikvidovať aj posledné zárodky morovej nákazy, ktorá dovtedy niekoľkokrát dostala do kolien celý svet. Smrtiacu chorobu ale nasledovali ďalšie, rovnako ničivé nákazy. Epidémie pravých kiahní a týfusové ochorenia napáchali veľké škody, ale epidémia cholery, ktorá prvýkrát naplno vypukla v letných mesiacoch roku 1831, v tomto smere jednoznačne viedla.

Ako sa nákaza dostala z Ázie až do Uhorska

Za „domov“ cholery sa považuje Ázia, najmä oblasť Prednej Indie. Za jej hranice sa prvýkrát dostala v roku 1817 – stále však zostala iba v Ázii. Celosvetovú pandémiu spôsobila až začiatkom 30. rokov 19. storočia. Z Ázie prenikla do Európy a odtiaľ následne smerom na Atlantik, až do Severnej Ameriky. Cez Stredozemné more ochorenie preniklo do severnej a strednej Afriky. Hranice Európy cholera prekročila v roku 1830 vďaka ruským vojakom, ktorí sa zjavne nakazili ešte počas svojho pôsobenia v Peru. Keď potom prišiel ich čas, aby sa vydali potlačiť Novembrové povstanie proti ruskému cárovi Mikulášovi I., rozšírili ochorenie naprieč Ruskom a oblasťami, ktorými prechádzali.

Do Uhorska ochorenie preniklo pravdepodobne cez Halič, konkrétne v lete roku 1831. V júni cholera obsadila severovýchod krajiny vrátane východoslovenských žúp. Odtiaľ sa behom nasledujúcich týždňov rozšírila aj do zvyšku Uhorska. Prvý prípad bol na území Uhorska oficiálne zaznamenaný 13.7. 1831 v Ugočskej župe. Posledný oficiálny prípad sa datuje na 22.2. 1832 v Zemplínskej župe.

V uvedenom období sa týmto vysoko infekčným ochorením nakazilo neuveriteľných 563 517 ľudí. Z nich sa len niečo málo cez polovicu vyliečilo, presnejšie to bolo 298 876 osôb. Zákernému ochoreniu pritom podľahlo 237 641 obyvateľov Uhorska. Percentuálny podiel obetí dosiahol v roku 1831 hodnotu 2,58%.

Nakazení zomierali už po siedmich hodinách

Cholera mala zväčša veľmi rýchly priebeh. Nakazení trpeli hnačkami, kvôli ktorým strácali mnoho tekutín, niekedy až liter za hodinu, ktoré len málokedy dokázali dostatočne rýchlo a efektívne doplniť. O osude niektorých pacientov bolo rozhodnuté behom prvých 24 hodín. Mnohí ale chorobe podľahli už po siedmich, desiatich či dvanástich hodinách. Iba malé percento prežilo dlhšie ako dva dni.

Medzi najviac postihnutých patrili obyvatelia vidieka a príslušníci najchudobnejšej vrstvy, ktorí žili vo veľmi zúbožených podmienkach a chýbali im základné hygienické podmienky a návyky. Cholera sa totiž šírila cez výkaly, ktoré kumulovali choroboplodné zárodky. Tie v nečistom prostredí prosperovali a množili sa, najmä ak sa dostali do zdrojov pitnej vody. Ako prví chorobe podľahli najmä slabší a podvyživení jedinci, malé deti a starší ľudia.

Proticholerové opatrenia

Po prepuknutí nákazy v Rusku si starosti začalo robiť aj samotné Uhorsko. Najvrchnejší predstavitelia krajiny si boli hrozby dobre vedomí a preto sa snažili konať čo najrýchlejšie a najúčinnejšie. Dňa 2.11. 1830 vznikol dekrét Úpravy o preventívnych opatreniach a cisár František I. nariadil okamžité zatvorenie štátnych hraníc. Vojaci boli poverení strážením všetkých ciest a chodníkov, ktoré viedli cez pohraničné územia. Koncom decembra následne prišlo k zataraseniu všetkých priesmykov. Okrem toho však mala byť zabavená všetka pošta prichádzajúca z cárskeho Ruska, ktorá mohla obsahovať informácie o šírení nákazy.

Každé podozrenie na choleru sa muselo hlásiť povereným kráľovským komisárom. Po ich boku pracovali profesori Lekárskej fakulty Peštianskej univerzity. Z hlavného sídla kráľovského komisára boli vysielané obežníky do všetkých žúp, v ktorých župné úrady upozorňovali na prípravu ďalších opatrení. Župy boli vyzývané k vytvoreniu osobitných komisií, do ktorých si mali prizvať svojich župných lekárov.

Po objavení prvých prípadov vymenovala Uhorská miestodržiteľská rada 20 krajinských proticholerových komisárov. Tí mali vyhlasovať potrebné opatrenia a následne dozerať na ich dodržiavanie. Nenahraditeľnú úlohu v komisiách mali už vyššie spomínaní župní lekári. Hranice jednotlivých žúp boli od júna 1831 strážené vojenskými vartami. Na hraniciach správnych území boli postavené predymovacie stanice – slúžili na dezinfekciu prichádzajúcej a odchádzajúcej pošty. Vedľa nich fungovali aj takzvané kontumačné stanice, ktoré kontrolovali prichádzajúci tovar a obyvateľov. Tuláci, cudzinci ani podozrivé osoby nesmeli prekročiť hranice bez oficiálneho povolenia.

Ako zaobchádzali s chorými?

Ak sa v nejakej obci vyskytlo čo i len podozrenie na výskyt cholery, bol na miesto okamžite povolaný proticholerický komisár aj s lekárom. Ich úlohou bolo preveriť podozrenie a následne konať podľa svojich zistení. Ak sa cholera potvrdila, obec nechali okamžite uzavrieť a na stráž povolali vojakov, ktorí hliadkovali 24 hodín denne. Opustiť uzavretú obec bolo možné iba po získaní povolenia od povereného komisára a lekára, ktorý žiadateľa podrobil prehliadke. Komisári a lekári museli po uzamknutí obcí navštíviť každý jeden príbytok a zistiť presný počet nakazených. Ak mal príznaky čo i len jeden člen rodiny, všetci museli ísť do karantény na 40 dní.

Zatiaľ čo vo veľkých mestách sa na účely karantény a separácie chorých vyhradzovali nemocnice, v menších mestečkách a väčších obciach sa tvorili cholerové špitály v budovách na vyvýšenom mieste. V stredne veľkých a malých dedinách zostávali chorí pacienti v domácom liečení – ich príbytky boli od ostatných domov oddelené kameňmi alebo inými zábranami, prípadne boli strážené vojenskými vartami. Obyvatelia v karanténe boli navštevovaní dvakrát denne osobami, ktoré vybral komisár. Mali zistiť zdravotní stav chorých a v prípade potreby za nimi poslať lekára.

Všetok rožný dobytok, ovce, kozy aj kone z rodín, ktoré ovplyvnila chorela priamo, mal byť poriadne umytý a za prítomnosti župného úradníka odovzdaný obecnému pastierovi. Dobytok bol majiteľom vrátený len vtedy, keď každý jeden člen vyzdravel a skončila im karanténa. Ak dobytok nebolo už komu vrátiť, prípadne majiteľ nebol známy, na 14 dní sa umiestnil do špeciálnej maštale práve na tento účel. Ľahké to nemali však ani iné zvieratá, najmä tie túlavé. Psov, mačky a dokonca divé vtáky účelne zabíjali, aby predišli ďalšiemu šíreniu cholery. Spolu s častejším čistením ulíc a kontrolou zdrojov pitnej vody išlo o základné opatrenia.

Existovala účinná liečba?

Uhorskí lekári liečili cholerou nakazených ľudí dvoma základnými spôsobmi – púšťali im žilou a podávali vybrané medikamenty. Tieto postupy navyše kombinovali s bylinnými kúpeľmi, potením, naparovaním alebo saunovaním. Napríklad rímskokatolícky kňaz Ján Morvai odporúčal pacientom potenie v posteli. Nakazených prikrýval kožušinami a perinou, až im bolo vidno iba nos. Na brucho im počas potenia prikladal zábal z posekanej a vodou zaparenej mäty piepornej alebo šalvie lekárskej.

V prvých týždňoch vyčíňania pandémie dostávali nakazení dávky bizmutu, ktorý sa považoval za univerzálny liek. Rozdával sa vo veľkom množstve dokonca aj tým, ktorí ho vôbec nepotrebovali. Nie zriedka sa teda stávalo, že nasilu vnucovaný liek vyvolal u svojho užívateľa smrť. Z tohto dôvodu sa jeho voľné rozdávanie zastavilo a nikomu už nebol vnucovaný. Nahradili ho chlorid ortuťnatý a ópium. Tieto prípravky sa podávali pacientom v intervale dvoch až piatich hodín v dávkach desať, pätnásť až dvadsať gramov chloridu ortuťnatého  zmiešaného s malým množstvom cukru a arabského kaučuku v práškovej forme a 40 až 50 kvapiek liehovej tinktúry ópia.

Na zastavenie dávenia, ktoré patrilo k sprievodným prejavom cholery, bolo pacientom potierané okolie srdcovej jamky špeciálnym cestom z horčičného semena, múky a octu. Pôsobiť ho nechávali, kým pacientov nezačalo páliť. Ak sa bolesti žalúdka stupňovali, na brucho chorého sa prikladali horúce obklady z mlieka a ľanových semien. Proti zákerným a často smrteľným hnačkám sa pacientom podával odvar z makovíc. Na uhasenie smädu sa odporúčali bylinné aj ovocné čaje či prevarená horúca voda. Počas liečby prijímali pacienti len tekutú stravu, zväčša v podobe nemastných, nesolených a nekorenených polievok.

Živí aj mŕtvi

Pacienti, ktorým sa podarilo zákernú chorobu prekonať a vyzdraveli, boli po zotavení dôkladne umytí dezinfekčným roztokom s obsahom chlórového vápna a následne oblečení do čistého bieleho rúcha napareného minerálnymi parami. Minimálne ďalších 10 až 14 dní po vyliečení nesmeli opustiť svoj príbytok, prípadne rekonvalescenčný dom. Postupne mali od tekutej stravy prejsť k výdatnejším, sýtejším jedlám. Opatrne sa do stravy mohli vrátiť kyslé, solené, korenené a mastné pokrmy, a povolená bola aj rozumná konzumácia piva. Pálenke sa však mali vyhýbať. Lekári im naďalej odporúčali pokoj na lôžku a šetrenie sa od fyzicky náročnej práce.

Pacienti, ktorí chorobe podľahli, boli na večný odpočinok uložení za špeciálnych opatrení. Pochovávaní boli v noci, bez zvonenia, bez kňaza a bez príbuzných. Telo sa pred pohrebom dezinfikovalo a následne sa špeciálnymi železnými hákmi alebo kliešťami uložilo do osobitnej truhly. Poverený hrobár bez nejakej ceremónie odniesol telo na vyznačené miesto a pochoval ho hlboko pod zem. Do hrobu sa spolu s telom kládol aj popol zo spálených šiat a perín nebohého. Nakoniec sa telo ešte zasypalo vápnom a prikrylo zeminou.

Na prevážanie tiel slúžil špeciálny obecný vozík so závesmi, vyhotovený z drevených dosiek. Hrobárov na tieto účely menoval richtár. „Cholerovým hrobárom“ sa mohli stať iba silné, smelé a zmužilé osoby. V žiadnom prípade tento post nemohol zastávať nikto chorý, slabý či bojazlivý. Zároveň však ani nikto primladý či pristarý. Cholerové cintoríny sa budovali na rozhraní chotárov dvoch alebo viacerých obcí – existoval teda iba jeden vyhradený cintorín pre viacero dedín. Jeden hrob slúžil na pochovanie viacerých zosnulých. Keď sa masový hrob naplnil, zasypal sa vápnom a následne zapečatil na dlhých 50 rokov.

Opätovný návrat

Ďalšie vlny vyššie popísanej cholerickej epidémie sa prehnali našim územím aj v nasledujúcich dekádach. Hoci sa veda aj medicína vyvíjali, priebeh a šírenie cholery sa krajinám darilo eliminovať len naozaj minimálne. Mohli za to aj samotné podmienky, ktoré prispeli k šíreniu jednotlivých vĺn.

Druhá vlna cholery zasiahla naše územie koncom 40. rokov 19. storočia. V tej dobe sa krajina zmietala v rovno niekoľkých problémov. Studené a mokré letá zapríčinili nedostatok úrody a následný hladomor, pričom koniec 40. rokov sa niesol aj v znamení revolučných udalostí. Na potlačenie revolúcií boli do Uhorska povolaní cárski vojaci, ktorí opätovne priniesli aj choleru. Na našom území sa nákaza začala šíriť najmä počas leta roku 1849, keď v niektorých oblastiach spôsobila až 25% všetkých registrovaných úmrtí.

Ďalšia epidémia cholery prišla o šesť rokov neskôr. Choroba si svoje obete nikdy nevyberala, čo znamenalo, že každé štvrté úmrtie na území Horehronia spôsobila práve cholera. Odhaduje sa, že v Uhorsku zomrelo vyše pol milióna ľudí. Už o desať rokov neskôr, konkrétne v roku 1866 postihla cholera hornouhorskú spoločnosť znova. Za jej opätovný výskyt mohol ďalší vojenský konflikt – rakúsko-pruská vojna.

Cholera na naše územie opäť zavítala o necelú dekádu neskôr. V roku 1873 doslova spustošila hornouhorskú oblasť a priniesla mnoho obetí – nebola na to však sama. Hovoríme totiž o roku rovno niekoľkých pandémií, vrátane epidémie kašľa a pravých kiahní, ktoré postihovali zväčša deti. Piata epidémia cholery prišla v letných mesiacoch a s istotou možno povedať, že mala najsmrteľnejší priebeh. Na území Uhorska vzala život vyše 300-tisíc ľuďom. Na území dnešného Slovenska to bolo približne 70-tisíc obetí.

Táto vlna však bola na našom území posledná. Hoci sa ochorenie do Uhorska ešte vrátilo na prelome 80. a 90. rokov 19. storočia, u nás sa výraznejšie nerozšírilo. Silne však zasiahlo Budapešť a niektoré ďalšie regióny dnešného Maďarska.

Kritické územia dnešného Slovenska

Pri prvej vlne cholery vieme s istotou povedať, že jedným z ohnísk nákazy bolo územie dnešného východného Slovenska. Regióny Zemplína, Abova, Šariša a Spiša boli postihnuté ako prvé a ani rýchle konanie nedokázalo zabrániť veľkému počtu obetí. Počas nasledujúcich vĺn cholerovej epidémie boli centrami nákazy Bratislavská, Nitrianska, Turčianska či Liptovská župa.

Pod vysoký počet obetí prvej vlny cholery sa podpísal aj stav verejného zdravotníctva. Nákaza nás v roku 1831 zastihla značne nepripravených. Možnosť na odbornú lekársku starostlivosť bola na mnohých miestach mizivá – chýbali lekári aj všetok zdravotnícky personál. V tej dobe na jedného uhorského lekára pripadalo až neuveriteľných 75-tisíc pacientov. V priebehu 19. storočia bolo realizovaných niekoľko konkrétnych zmien, ktoré pomohli spomaliť priebeh nákazy. Napríklad aj zahustenie siete lekárov. Na konci predminulého storočia teda na jedného lekára pripadalo už iba 3 700 pacientov, čo bol výrazný posun k lepšiemu.

Cholera vyčíňala aj v Komárne

Závažná a mimoriadne nákazlivá cholera potrápila aj Komárno a jeho priľahlé okolie. Začiatkom júla 1831 sa valné zhromaždenie Komárňanskej župy stretlo prvýkrát, aby prebralo pokyny hlavnej Župnej rady a dohodlo sa na opatreniach, ktoré mali za úlohu spomaliť šírenie.

Ako prvé bolo nariadené sčítanie námorníkov z mesta, ktorí sa v danej dobe zdržiavali niekde za jeho hranicami. Rada zistila, že až 53 obyvateľov bolo pracovne mimo mesta a v blízkej dobe sa očakával ich návrat. Do platnosti preto vstúpili opatrenia, ktoré korigovali prechod cez rieku a rovnako prichádzajúce trajekty. Dňa 14.7. sa v súvislosti so splavovaním Dunaja prijali v meste ďalšie opatrenia – bez špeciálneho písomného povolenia tu nemohol zakotviť nik, nehovoriac o nedovolenom opúšťaní lodnej paluby.

Komárno bolo nútené obmedziť otváracie hodiny všetkých svojich krčiem. V noci nesmelo byť otvorené ani jedno pohostinstvo. Porušenie tohto zákazu sa tvrdo trestalo. Odpoveďou na zhoršujúcu sa epidemiologickú situáciu bolo aj otvorenie špeciálnych karanténnych domov. Do platnosti vstúpil zákaz zhromažďovania sa, všetky akcie ako trhy, jarmoky, púte, hody a dokonca bohoslužby museli byť zrušené. Svetská vrchnosť prikázala zatvoriť školy, krčmy, obchody, hostince, bitúnky a kostoly. Duchovným bolo zakázané navštevovať chorých a zvoniť mŕtvym. Sviatosť zmierenia a posledné pomazanie boli chorým obyvateľom dopriate za dodržiavania veľmi prísnych hygienických opatrení.

Cholera naberá na sile

Župa ohlásila prvých 9 prípadov cholery v polovici júla. O niekoľko dní neskôr sa kráľovský komisár František Ziči-Ferraris zúčastnil schôdze, ktorá nariadila blokovanie komárňanského mosta – išlo totiž o veľmi rizikový úsek, ktorého odstránením sa zabránilo príchodu nakazených z územia dnešného maďarského Komáromu. Mesto však neuchránil ani zákaz prekročiť Dunaj bez takzvaného 10-dňového výplachu. Stačili dva týždne na to, aby cholere podľahlo 19 mešťanov. Odhaduje sa pritom, že behom nasledujúcich pár týždňov zomrelo okolo 350 ľudí.

Podmienky v ekonomike aj zdravotníctve sa stávali čoraz napätejšími. Šírenie cholery a pribúdajúce opatrenia vyvíjali na mesto a celú župu obrovský tlak. Aj preto zjavne začali niektoré opatrenia rušiť a vzápätí iné zavádzať. Pomaly ale isto začínal prepukávať chaos. Jedným z opatrení bolo aj dočasné zatvorenie lodných mlynov, aby sa pracovníci nenakazili. Mali sa totiž šetriť na čoskoro začínajúci zber, kvôli ktorému sa dňa 28.7. opätovne otvoril aj komárňanský most. Zanedbanie žatvy by malo fatálne následky, keďže hlad obyvateľov pre epidémiu nevymizol. Toho roku bolo toto obdobie mimoriadne náročné aj preto, že niektorí pracovníci ochoreli a dokonca cholere podľahli. Našli sa medzi nimi aj takí, ktorí museli vycestovať za svojimi rodinami, ktoré postihla choroba. Niektorí sa vrátili… o niektorých už nikto nikdy nepočul.

Podľa správy, ktorá vyšla 5.8. cholera zasiahla aj samotného prednostu Komárňanskej župy, konkrétne 18.7. Do začiatku augusta sa v meste následne zaznamenalo 28 úmrtí, do konca septembra ich bolo už 692. Správa vydaná začiatkom decembra informovala, že v Komárne a jeho priľahlých obciach cholere podľahlo až 4 589 obyvateľov. V celej krajine priniesla prvá vlna neuveriteľných 196 000 obetí na životoch.

V roku 1848 sa epidémia cholery do mesta opätovne vrátila. Počas vojnových a revolučných nepokojov naplno vypukla 11.11. a vyžiadala si ďalších 549 obetí. To ale nebolo naposledy, čo zákerná choroba klopala na brány mesta. Vrátila sa ešte v dvoch vlnách, konkrétne v rokoch 1866 a 1873.

Podľahlo aj Kolárovo

Miestny chirurg Ján Csernó začiatkom augusta napísal oficiálnu správu, ktorá informovala o prvých smrtiach v súvislosti s cholerou. Choroba najsilnejšie udrela 5. a 6. augusta – pribudlo najviac mŕtvych. Nasledujúci deň počet mierne klesol. Za obete padli najmä ľudia chudobní, zle živení, dlhodobo chorí či slabí. Úprimne ho však prekvapili prípady rodín, kde sa cholerou nenakazili všetci jej členovia. Nedokázal vysvetliť, ako je niečo také možné.

Kurióznym mu prišiel aj prípad jednej úbohej matky. Tá sa dôkladne starala o svoju 16-ročnú dcéru, ktorá ochorela. Aj napriek materinskej starostlivosti a láske dievčina chorobe podľahla, zatiaľ čo jej matka nemala žiadne príznaky – ani napriek tomu, že bola s chorou dcérou v priamom kontakte. Nakazila sa až potom, čo si ľahla priamo do postele svojej zosnulej dcéry. Na druhé ráno, ešte na pohľad zdravá, vstala a išla vykonávať prácu okolo domu. Kým ale odbilo poludnie, aj ona sa rátala do smutnej štatistiky zosnulých. Počas augusta tu spomínaný chirurg zaznamenal 229 úmrtí na choleru.

Na pamiatku tejto ničivej epidémie bol v roku 1832 v Kolárove postavený stĺp Najsvätejšej Trojice – venovali ho pamiatke všetkým, ktorých cholera prekvapila a následne pripravila o život mimoriadne krutými mukami.

Zdroje: felvidek.ma Epidémie v dejinách (Kovár, Zajac, Benediková, 2020); mnl.gov.hu

Napísala Bc. Stella Hamranová