Komárno na ceste za zdravím (1. časť) – Démoni, felčiari a kláštorná nemocnica

Nie je žiadnym tajomstvom, že cesta za zdravotnou starostlivosťou 21. storočia nebola vôbec jednoduchá. Medicína neomylne patrí medzi najstaršie vedné odbory, pričom lekárstvo samotné je také staré ako ľudstvo samo. Zdravotná starostlivosť prešla na celom svete mnohými zložitými premenami a inak tomu nebolo ani v Komárne.

Najbližšie mesiace Vám v niekoľkých častiach prinesieme mimoriadne zaujímavý a chvíľami šokujúci príbeh vývoja zdravotnej starostlivosti pre obyvateľov Komárna a jeho okolia. Keďže úroveň medicíny priamo závisela od vývoja prírodných vied a techniky, je už vopred jasné, že cesta za zdravím bola chvíľami veľmi tŕnistá a plná všemožných prekážok.

Duchovia a anatómia

V dávnej, dokonca primitívnej spoločnosti boli „lekári“ (často nazývaní aj šamani) považovaní za bojovníkov so zlými duchmi. Práve v nich totiž spoločnosť videla pôvodcov najrôznejších chorôb. Dôležitým stupienkom vo vývoji medicíny bolo ľudové liečiteľstvo, ktoré často vychádzalo z animistických predstáv o prírode. Istej popularite sa tešili teórie spojené s nadprirodzenými silami. Liečebné postupy sa stávali zaujímavou spojitosťou magického a už aj racionálneho uvažovania.

Okrem mágie bolo veľmi dôležité poznanie vlastností liečivých rastlín, ktoré rástli často na dosah ruky bežného obyvateľstva. Na rozvoj medicíny malo ich skúmanie pozitívny vplyv. Postupom času, keď sa fyziológia a anatómia človeka začala podrobnejšie spoznávať a skúmať, sa z chorôb prestali viniť duchovia – prichádzali prvé poznatky o ochoreniach ľudského tela a jeho orgánov.

S prílivom nových informácii začali svoje brány otvárať prvé lekárske školy. Nachádzali sa v krajinách s vysokým stupňom kultúry, napr. v starovekom Babylone, Egypte, Číne či Grécku a Taliansku.

Prví odborníci a smrtiace epidémie

Podľa historických záznamov sa odhaduje, že prví lekári prišli na územie dnešného Komárna pravdepodobne v sprievode rímskych légií. Medicína bola v Rímskej ríši na pomerne dobrej úrovni, čo ju predurčovalo na šírenie nových znalostí aj ďalej do sveta.

Dnes úplne bežne aplikovaný termín lekár sa prvýkrát začal používať až v 9. storočí. Popri nich sa liečeniu venovali aj staré ženy, tzv. volchy. S vrcholom raného feudalizmu (13. storočie) prišiel prudký nárast populácie, čo svedčí aj o priaznivom vplyve na zdravotné podmienky. O privilégiách však mohli hovoriť len šľachtici a bohatí mešťania, napr. obchodníci a remeselníci.

Chudobná časť obyvateľstva musela pretrpieť hlad, choroby a často aj fyzické tresty za rôzne priestupky, ktoré mali v niektorých prípadoch za následok trvalé fyzické aj psychické následky. Práve nižšia kasta, ktorej hygienické návyky boli často takmer neexistujúce, bola rodiskom jedného z najväčších problémov stredoveku – smrtiacich pandémií a epidémií.

Medicína ako súčasť kňazského povolania

Ružové obdobie neprežívalo ani Komárno – morové epidémie zanechali na meste a jeho obyvateľoch mnoho jaziev. K dobru neprispelo ani to, že miestny hrad musel čeliť častým útokom a pokusom o dobytie. Vyrabované a kruto vypálené časti mesta boli ideálnym prostredím na vznik a šírenie ochorení.

Ešte v 11. storočí sa pomenovanie lekár skloňovalo len v spojitosti s kňazským povolaním. Presne tak, medicína jestvovala iba spoločne s duchovnou funkciou a tzv. pastorálna medicína sa bežne vyučovala v stredovekých kláštoroch. Medicína sa na školách začala samostatne vyučovať až po založení najslávnejších prvých škôl v talianskom Salerne či francúzskom Montpellieri.

Lekári, ktorí následne v Uhorsku pôsobili, boli takmer výlučne Taliani, Francúzi, Nemci a Židia (predovšetkým so španielskym pôvodom). Najlepší z najlepších vstúpili do kráľovských služieb, nejeden z nich strávil istú časť svojho života práve v Komárne.

Felčiari a mastičkári v uliciach mesta a na hrade

Hoci sa rôzni mastičkári a bylinkári stávali posmechom pre zámožnejšiu verejnosť, chudobní obyvatelia mesta ich služby hojne využívali. Často ich k tomu nútila núdza, keďže ich služby boli omnoho lacnejšie, ako návšteva profesionála. V prospech ľudových liečiteľov hralo často až bezchybné poznanie prírodnej lekárne plnej najrôznejších bylín.

Vojenská posádka komárňanského hradu mala s veľkou pravdepodobnosťou vo svojich radoch aj odborníka na liečenie. Nie je však jasné, či zamestnávali vyučeného lekára, alebo sa spoliehali na menej odborné služby niektorého z miestnych felčiarov.

Nemať k dispozícii zdravotnú starostlivosť bolo pre Komárno nemysliteľné, keďže jeho dejiny sú plné menších či väčších tragédii. Ničivé povodne, rozľahlé požiare, smrtiace zemetrasenia a neľútostné epidémie mnohí vnímali ako daň za priveľké bohatstvo mesta. Pravdou ale je, že všetky tieto udalosti mali svoje logické vysvetlenie. Napríklad epidémie boli často výsledkom veľkého obchodného ruchu a migrujúcich cudzincov, ktorí Komárnom prechádzali a priviezli so sebou aj smrtiaci darček.

Prvé rázne kroky

Mor, cholera, zhorené dve tretiny mesta, ľadové povodne a vojenské konflikty zanechali Komárno v ruinách. K organizácii zdravotníctva sa pristúpilo až v 18. storočí. O zriadenie sa postarala zdravotnícka komisia pri Kráľovskej rade v Prešporku, ktorá vydávala aj opatrenia proti epidemickým chorobám, kontrolovala činnosť všetkých zdravotníckych pracovníkov, lekární, špitálov a nemocníc. Chudobní sa dočkali veľkej zmeny – za zdravotné ošetrenie nemuseli platiť.

Zo záznamov z roku 1715 vieme, že Komárno sa považovalo za skutočne vyvinuté mesto. Pôsobilo tu až 7 barbierov-chirurgov, pričom do roku 1720 klesol ich počet iba o jedného. Komárnu mohli v tom čase konkurovať iba vyspelé mestá ako Buda a Debrecen. V tomto čase tu svoje pôsobisko mal aj slávny lekár János Jusztusz Torkos.

Významným pre mesto sa ukázal aj príchod rádu Trinitárov, ktorý na slobodnom kurinálnom pozemku do konca roka 1733 postavil rozsiahli barokový kláštor. Dominantou veľkej štvorkrídlovej poschodovej budovy bol jednoloďový kostol s vysokou vežou. Rád veľmi výrazne prispel k zvýšeniu úrovne zdravotnej starostlivosti v Komárne aj jeho priľahlom okolí.

Nová nemocnica na obzore

Komárno sa v 18. storočí mohlo pochváliť svojim vlastným mestským a župným lekárom, najznámejší doktor na tejto pozícii bol už spomínaný János Jusztusz Torkos. Ešte skôr, konkrétne v roku 1676, sa mesto mohlo pochváliť aj dvoma lekárňami. Nemocnica ale stále chýbala, čo sa aspoň z časti snažil kompenzovať rád Trinitárov so svojim kláštorom.

V Novej pevnosti pod číslom 22 vznikla tzv. posádková nemocnica s bytom štábneho chirurga praporu a chirurga stotiny s maštaľou. Táto nemocnica ale zanikla počas zemetrasení v roku 1783. Jej zrúcaniny sa pri živote držali až do roku 1809, avšak pri renovačných prácach boli ruiny odstránené. Vojenská nemocnica bola dočasne umiestnená v bývalom františkánskom kláštore, ktorý neskôr pripadol benediktínom.

Nakoľko sa v Komárne hovorilo o stavbe pevnosti pre 200 000 vojakov, jednou z podmienok bolo nájsť vhodnú budovu na zriadenie nemocnice. Tento problém sa vyriešil odkúpením trinitárskeho kláštora, ktorý bol v roku 1825 oficiálne prestavaný na nemocnicu. Budova prišla o svoju dominantu – kostol s vysokou vežou. Z krypty kostola bolo odnesených 27 rakiev s telesnými pozostatkami členov rádu.

Lekárska elita v Komárne

Za maďarskej revolúcie bol riaditeľom a hlavným lekárom posádkovej nemocnice doktor Mauthner. Od októbra 1848 až do apríla 1849 v nemocnici pôsobil aj jeden z najslávnejších chirurgov danej doby – Frigyes Buzay. Do svojho vymenovania za hlavného lekára nemocnice tu pracoval úplne bezplatne. Následne sa stal štábnym lekárom a veliteľom zdravotníctva Komárňanskej pevnosti.

V tom istom čase pôsobilo v meste aj omnoho iných špičkových lekárov, spomeňme mená ako János Koharits-Koharovits, Móric Schwartz či Ignác Darányi. Na mieste hlavného lekára vojenskej nemocnice sa vystriedali aj doktori ako Vilmos Reinel, József Tyrman, Hugó Antal či Leopold Hertz a ďalší. Za prvej svetovej vojny v nemocnici veľký kus práce odviedla aj manželka grófa Miklósa Zichyho, ktorá chorým a raneným pomáhala z pozície dobrovoľnej ošetrovateľky. 

Za posledného monarchistického hlavného lekára tejto nemocnice bol menovaný Hugó Selye, otec svetoznámeho vedca Jánosa Selyeho, ktorého pamiatku si Komárno ctí až do dnešných dní.

Po roku 1918 nemocnica pripadla pod československé vojsko a po Viedenskej arbitráži sa stala majetkom maďarskej armády. Tu možno poznamenať, že vzťahy medzi vojenskými a civilnými lekármi boli na dobrej úrovni, preto sa pri vážnych prípadoch mohli mestskí či župní lekári spoľahnúť na zapožičanie operačných priestorov vojenskej nemocnice.

V roku 1939 sa hlavným lekárom miestnej verejnej nemocnice stal doktor Jenő Király, ktorého vystriedal doktor Géza Jeney a až do ukončenia druhej svetovej vojny doktor Jenő Rácz. Nad vstupom do nemocnice bol viditeľný nápis „Nemocnica honvédskej posádky č. 2. Po konci druhej svetovej vojny bola budova opustená a na začiatku 50. rokov 20. storočia boli spolu s kláštorom zbúrané – na jej mieste vznikol park M. R. Štefánika.

Text: Bc. Stella Hamranová

Zdroj: 100 rokov Komárňanskej nemocnice (Reško, 2002)