Komárno na ceste za zdravím (2. časť) – Vojenské nemocnice, dobrodinci a mestské sirotince

Cesta k zdravotnej starostlivosti 21. storočia bola plná významných míľnikov a takých či onakých prekážok. Obrovskou skúškou zdravotnej infraštruktúry boli neomylne vojny, ktoré zasiahli aj územie dnešného Slovenska. Mnoho ranených vojakov putovalo aj priamo do Komárna, ktoré poskytovalo rovno niekoľko foriem pomoci!

Minulý mesiac sme Vám priniesli prvú časť našej série článkov, ktorá postupne priblíži vývoj zdravotnej starostlivosti na území mesta Komárno. Dnes prináša napínavé pokračovanie, ktoré nazrie do vojnového obdobia a tiež do existencie zriadení, ktoré sa starali o tých najzraniteľnejších – chudobných a siroty.

Veľa ranených a málo miesta

V časoch maďarskej revolúcie (1848/49) bola jedna z vojenských nemocníc zriadená v budove kalvínskeho kolégia na Jókaiho ulici. Smutnou bilanciou bolo, že ranených bolo veľa a miesta žalostne málo. Ako lekári tu pôsobili János Müller a dr. Winternitz, ktorý 9. 3. 1849 podľahol zákernej cholere. Obaja pôsobili na poste poručíkovia-sekundári. Kolégium bolo na nemocnicu premenené ešte raz, za 1. svetovej vojny. V tej dobe tu ranených ošetrovali členky Protestantského ženského spolku.

Samostatná nemocnica bola zriadená v pevnosti, známa bola ako hradná nemocnica. Jej úlohou bolo hlavne rýchle ošetrovanie. V roku 1849 tu pôsobili ako hlavní lekári Márk Brachfeld, Bódog Dermár, Móric Kálozdy, János Koharits a Alajos Rössler.

Kvôli rapídnemu zvyšovaniu počtu zranených bola nemocnica zriadená aj v benediktínskom kláštore. Jej zakladateľom bol Károly Kanka, ktorý ako riaditeľ pôsobil do 26. 12. 1848. Po ňom funkciu prebral Lajos Arányi. Nemocnica slúžila iba do skončenia revolúcie, potom svoje brány zatvorila.

Keď príde svetová vojna

V júli 1914, krátko po vypuknutí 1. svetovej vojny, ponúkol Klapkov krúžok svoju rozľahlú poschodovú budovu Červenému krížu, ktorý tu zriadil tzv. Klapkovu nemocnicu. Budova bola postavená ešte v roku 1889 skupinou komárňanských podnikateľov. Na prízemí boli ubytovaní ranení radoví vojaci, poschodie bolo vyhradené pre dôstojníkov. Klapkov krúžok tu denne zabezpečil 50 obedov zdarma.

Historické záznamy hovoria, že dušou nemocnice a jej diania bola manželka baróna Bélu Csávossyho – Klára Csávossy, rodená Beőthy. Začiatkom októbra 1915 ju vo funkcii vystriedala Ernesztina Milcha, rodená Bányai, dcéra bývalého riaditeľa verejnej nemocnice dr. Lipóta Bányaiho. Ošetrujúcim lekárom bol počas celého fungovania nemocnice doktor Zsigmond Gaál, štátny hlavný lekár. Nemocnica bola napokon zrušená 15. 12. 1916.

Na odporúčanie Jókaiho spolku sa do reprezentačnej sály budovy niekdajšieho Kultúrneho paláca  10. 9. 1914 nasťahovala pomocná nemocnica Červeného kríža. Jej kapacita bola 55 postelí. Pre množstvo pacientov boli ďalšie 3 miestnosti pripravené na poschodí budovy. Zaujímavosťou je, že práve táto nemocnica dostávala mnoho milodarov priamo od mesta aj z jeho okolia. Ústav viedla manželka Istvána Kürtyho a v začiatkoch tu pomáhala napríklad aj manželka grófa Miklósa Zichyho. Ako ošetrujúci lekár tu pracoval dr. László Berencsy, štátny hlavný lekár.

Verejná nemocnica tu navyše pomohla na prízemí zriadiť rehabilitačnú miestnosť Zahnderovými prístrojmi v hodnote 5 000 mariek. Iniciátorom tohto skutku bol obľúbený mestský lekár a zároveň riaditeľ mestskej nemocnice dr. Mór Lipscher. Nemocnica bola po dohode vo februári 1918 zatvorená.

Pomocná vojenská nemocnica medzi rokmi 1914 až 1915 bola aj v Majlátovej chlapčenskej škole na Palatínovej ulici. Od decembra 1915 až do septembra 1916 následne slúžila ako záchytná nemocnica pre ranených. Chorých tu ošetrovali dámy zo spolku sv. Alžbety.

Od roku 1914 sa pomocnou vojenskou nemocnicou stala aj Simorovej dievčenská kláštorná rímskokatolícka ľudová škola. Ochotné pracovníčky spolku sv. Alžbety pomáhali pacientom aj tu. Obe pomocné vojenské nemocnice vybudované v školách mali spoločne 260 lôžok.

Ranení boli istú dobu odvážaní a ošetrovaní aj v priestoroch benediktínskeho gymnázia, poľnohospodárskej školy v Hadovciach, v budove miestneho speváckeho spolku, v meštianskom kasíne a tiež v budove katolíckeho spolku mládencov. Vojenská nemocnica bola umiestnená do Dôstojníckeho pavilónu. Všetky spomínané zariadenia vznikli do konca roku 1914, k decembru daného roku v nich bolo registrovaných 1 345 ranených vojakov, ktorých sem privážal nemocničný vlak, v ktorom boli poschodové postele, aby dokázal naraz odviesť čo najviac ranených. Ošetrovateľmi pre vojakov sa stali pracovníci jednotlivých inštitúcií a dobrovoľníci s dobrým srdcom. Všetky spomínané provizórne nemocnice zanikli do konca prvej svetovej vojny a budovy sa opäť vrátili k svojim pôvodným účelom.

Počas 2. svetovej vojny bola 520. vojenská nemocnica rozmiestnená do viacerých budov: do základnej školy na Pohraničnej ulici, meštianskej chlapčenskej školy (dnešné slovenské gymnázium) aj do benediktínskeho gymnázia (dnešné maďarské gymnázium). Pôvodne boli obsadené len miestnosti telocviční, až od roku 1944 zvyšné priestory školy.

Pomoc chudobným

V Komárne sa počas rokov svojim vlastným tempom rozvíjalo aj civilné zdravotníctvo. Najstarším známym zdravotníckym zariadením v meste je chudobinec s kaplnkou sv. Anny na Jókaiho ulici. Miestni toto miesto prezývali aj ako „Maďarský špitál“. Za zakladajúcu listinu sa považuje testament Borbály Miletics zo začiatku apríla 1790.

Dom na niekdajšej Kajtorovej ulici zanechala ako večný príbytok pre chudobných a žobrákov. Zároveň mal fungovať ako špitál, ktorý mal ešte za jej života prichýliť minimálne 12 žobrákov rímskokatolíckeho vyznania – žiť tu mali do konca života. Borbála Miletics tu prebývala spolu s nimi v zadnej časti domu, neskôr aj tu prenechala miesto pre viacerých chudobných.

Dva obchody pri mestskej radnici dala prestavať na kaplnku, zadovážila zariadenie vrátane oltára a omšových rúch. Nad priečelie bola zároveň postavená malá veža so zvonom. Omše sa tu mali konať každý utorok, jeden týždeň za živých a druhý za zosnulých. Borbála Miletics všetky svoje nehnuteľnosti zanechala kaplnke a v časti smerujúcej k ulici dala vyhotoviť pokladičku, obsah ktorej pripadal špitálu s jeho obyvateľmi.

Na konci 18. storočia gróf Ádám Zichy položil základy špitála s kaplnkou sv. Jozefa na Palatínovej ulici. Trval na tom, aby tu žilo aspoň 12 chudobných, ktorí sa denne museli modliť za jeho dušu. Každý utorok a sobotu sa mala konať svätá omša. Do konca roku 1848 nazývali budovu nemocnicou, z čoho vyplýva, že slúžila hlavne na zdravotnícke účely. Priestory napokon v roku 1904 odkúpil Sándor Spitzer, ktorý tu otvoril svoju tlačiareň.

Svoj chudobinec mala aj Židovská náboženská obec, ktorý obyvatelia nazývali Spolok bratskej lásky. Od 1. polovice 19. storočia sa tu obetavo starali o chorých a starých. Budova stála povyše starej mestskej nemocnice na Ulici biskupa Királya.

Od marca 1895 si Židovská náboženská obec začala stavať aj tzv. Útulňu (Menház) podľa plánov architekta Ferenca Fischera, rodáka z Komárna. K tejto stavbe patrila aj malá synagóga. V septembri 1914 bola ponúknutá do užívania ako vojenská nemocnica – 6 miestností obsiahlo 52 postelí pre ranených vojakov. Ošetrujúcim lekárom tu bol doktor Samu Weisz, ktorý v Komárne od roku 1891 pôsobil ako zubár. Dovtedy pôsobil na viedenskej poliklinike ako sekundár na ORL. Lekársku prax však nabral aj vo viedenskej Rudolfovej nemocnici.

Deti bez rodičov

Za krátku zmienku určite stojí aj mestský sirotinec, ktorý bol zriadený v honosnom meštianskom dome na Tolnaiho ulici (dnes Komenského). Mestská rada mala na zriadenie tejto inštitúcie zaplatiť 300 forintov. Domov tu malo nájsť 15 až 20 osirelých detí. Mestská pokladnica mesačne platila na každé jedno dieťa od 2 do 6 forintov. S počiatočnými problémami bol sirotinec napokon slávnostne otvorený 16. 1. 1897. Zrušený bol po roku 1945 a na jeho miestne vznikla materská škola.

V apríli 1897 župa naplánovala otvoriť tzv. župný sirotinec. Na tento účel vyhradili 100 000 forintov. Rokovania sa viedli až do roku 1918, kedy dostal tento nápad finálnu stopku a k jeho realizácii nikdy nedošlo.

Vlastný sirotinec mala aj kalvínska cirkev. Od roku 1928 bol situovaný v Marcelovej, od roku 1931 v kaštieli v Malých Kozmálovciach. Následne roku 1938 bola pri Váhu postavená reprezentačná budova sirotinca „dom Timotheus“ s kapacitou 75 až 80 chovancov. Táto inštitúcia mala skôr školský charakter, ako zdravotnícky. Sirotinec svoje brány napokon zatvoril v roku 1945.

Text: Bc. Stella Hamranová

Zdroj: 100 rokov Komárňanskej nemocnice (Reško, 2002)