Komárno na ceste za zdravím (3. časť) – Spálený lazaret, prípravy na epidémie a súkromná prax doktora Selyeho

Aj tento mesiac Vám prinášame pokračovanie rubriky, ktorá históriu zdravotnej starostlivosti v Komárne rozmieňa na drobné. Dunajom pretieklo mnoho vody, kým sa pomery v zdravotníctve ustálili a obyvatelia mesta mali k dispozícii neustálu lekársku starostlivosť.

V poslednej časti sme sa zamerali na význam a existenciu rovno niekoľkých vojenských nemocníc, ktoré Komárno počas svojej histórie potrebovalo. V náročných časoch ale nebolo radno zabúdať ani na chudobných, ktorí svoju spásu nachádzali medzi dobrodincami mesta. Podobne na tom boli deti bez rodičov, ktoré domov našli medzi stenami sirotincov. Dnes sa naprieč dejinami opäť posunieme vpred a nazrieme do histórie už neexitujúcich mestských nemocníc, lazaretov, epidemiologických nemocníc či súkromnej lekárskej praxe doktora Selyeho.  

Stratené záznamy

Prvá doložená mestská nemocnica vznikla v blízkosti múrov miestnej pevnosti. Jej osud mal byť spečatený v dražbe roku 1784. Hoci o jej kúpu záujem nebol, na mieste menšej zbúranej budovy erárnej lodenice vznikla mestská nemocnica. O jej činnosti sa ale záznamy nedochovali. Vie sa len toľko, že zrovnaná so zemou bola roku 1806.

Táto udalosť dala na periférii mesta vzniknúť o štyri roky neskôr mestskému lazaretu – mestskej dôvernej nemocnici. Lazaret vznikol z rôznych základnín a bol vydržiavaný z úrokov či občasných dobrodení. Rôzne cirkevné zbory podporovali chorých vo svojej opatere z vlastných milodarov.

Najviac informácií o činnosti lazaretu vieme vďaka zápisnici z roku 1848. Tu bolo uvedené, že obyčajná mestská nemocnica bola priečelím obrátená na východ, bokmi čiastočne na východ a čiastočne na západ. Liekmi a stravou chorých zaobstarávali miestne cechy. Izby boli priestranné, čisté a suché. V tzv. mužskej izbe bolo 10 postelí, pričom tzv. ženská izba bola schopná prijať až 15 chorých.

Bola tu aj menšia miestnosť, ktorá mala slúžiť ako provizórny blázinec, prípadne ju obývali ľudia postihnutí besnotou. Nemocnica mala vlastnú márnicu, kde sa podľa potreby konali pitvy. Slúžiaci lekár chorých navštevoval medzi 7-8 hodinou ráno. Služby nemocnice mohli v prípade potreby využívať aj trestanci.

Nemocnica ale mala svoje chyby – kvôli nedokonalým hygienickým podmienkam a veľkému návalu pacientov sa v nej šírilo mnoho nákazlivých chorôb. Tento lazaret svoje služby poskytoval až do roku 1848, kedy aj so zvyškom Špitálskej ulice ľahol popolom.

Nová nemocnica na obzore

Po strate lazaretu musela mestská rada urýchlene konať a zabezpečiť náhradu. V blízkosti Župnej ulice zakúpila dom rodiny Prohászkovcov, kam premiestnili chorých. Miesto sa postupne stalo novou mestskou nemocnicou s oddelením pre mužov. Na tej istej ulici boli odkúpené ďalšie susedné domy, kde svoje miesto našlo oddelenie pre ženy. V oboch bolo možné naraz prijať 42 pacientov. V roku 1866, keď mesto zachvátila epidémia cholery, tu bolo umiestnených 100 chorých.

Osud sa škaredo zahral aj s touto nemocnicou, ktorá skoro dopadla ako jej predchodca. V noci 4. 8. 1885 vypukol požiar v dome manželky Dániela Németha, od ktorého sa nešťastne chytila aj strecha mužského oddelenia nemocnice. Našťastie však vial iba slabý vietor, čo zabránilo rýchlemu šíreniu ohňa. Všetci hospitalizovaní aj s personálom vyviazli bez zranení. Keďže budova nebola poistená, náklady na jej opravu musela zastrešiť nemocničná pokladnica.

V 80. a 90. rokoch 19. storočia až do začiatku 20. storočia nemocnica zabezpečovala vzdelávacie kurzy pre zdravotné sestry a ošetrovateľov. O ich následné pracovné umiestnenie sa vždy postaralo vedenie nemocnice. Toto zdravotnícke zariadenie bolo nakoniec zrušené
31. 8. 1902. Budovu už bývalého mužského oddelenia si prenajal inžiniersky úrad novozámockej železnice, pričom priestory ženského oddelenia boli premenené na dočasnú župnú knižnicu.

Nemocnice pripravené čeliť epidémiám

Na nariadenie Uhorského kráľovského ministerstva vnútra z roku 1884 mala mať každá jedna obec k dispozícii epidemiologickú nemocnicu s minimálnou kapacitou 20 lôžok. V Komárňanských listoch sa voči tomuto nariadeniu zdvihla vlnka kritiky – obyvatelia nevnímali otvorenie takejto nemocnice za potrebné či žiaduce. Pravdepodobne začiatkom 20. storočia bola zriadená pri železničnej trati a miestni ju nazývali aj karanténnou nemocnicou.

V roku 1916 ju dvakrát zabralo vojsko. Odnesené bolo dokonca aj zariadenie z prenosného baraku, ktorý musel byť následne zničený. Na obnovenie nemocnice bolo neskôr odsúhlasených 8 500 korún. V roku 1933 do drevenej prízemnej budovy mesto nasťahovalo chudobných obyvateľov, ktorí inak neboli schopní platiť nájomné.

Pre zvýšený výskyt infekčných chorôb u detí bola v októbri 1914 zriadená nová epidemiologická nemocnica na Széchényiho ulici v bývalom hostinci. Aj proti tomuto zdravotnému zariadeniu sa zdvihla vlna miestnej kritiky, pretože ležala priamo v centre mesta. Nemocnica ale dlho v prevádzke byť nemohla, keďže v neskorších záznamoch mesta sa už nespomína.

Doktor Selye v službách verejnosti

Po vzniku prvej ČSR v roku 1919 bol zo svojej funkcie veliteľa a hlavného lekára vojenskej nemocnice doktor Hugó Selye (otec Jánosa Selyeho) odvolaný a penziovaný. Do Komárna prišiel v roku 1907 ako vojenský lekár, ktorý bol zbehlý v liečení mnohých rôznych ochorení. Dva roky strávil priamo na bojisku 1. svetovej vojny a do Komárna sa vrátil až v auguste 1916 na pozíciu štábneho lekára.

Keď ho vedenie československého vojska odvolalo z funkcie, okamžite začal s vlastnou súkromnou lekárskou praxou. Uznávaný lekár si na bývalej Ulici Ferenca Deáka č. 3 kúpil dom. Následne začalo 20. 8. 1920 v tejto budove pôsobiť jeho súkromné sanatórium. Liečiť sa sem chodili ženy. Doktor Selye tu súbežne pôsobil aj ako chirurg. Liečil kvarcovou lampou, diatermiou, elektrickou masážou a k dispozícii tu mal aj röntgen.

Doktor Selye neskôr prijímal aj pacientov, ktorých trápili problémy ako zápal slepého čreva, brušný pruh, vredy dvanástnikov a takisto rôzne ochorenia maternice. O pacientov zjavne núdzu nemal, keďže mal zdravotnú starostlivosť poskytovať za veľmi primerané ceny.

V marci 1938 budovu svojho sanatória predal a odsťahoval sa do Budapešti, kde o dva roky neskôr zomrel. V budove bol neskôr umiestnený štátny stavebný úrad, následne sa z nej stal obytný dom. Na priečelí budovy bola 3. 8. 1991 slávnostne odhalená pamätná tabuľa jeho synovi, Jánosovi Selyemu, ktorý sa na vedeckom a medicínskom poli zaslúžil o cenné objavy. Nominant Nobelovej ceny skúmal, mimo iné, vznik a pôsobenie stresu na ľudský organizmus.

Text: Bc. Stella Hamranová

Zdroj: 100 rokov Komárňanskej nemocnice (Reško, 2002)