Latinho o capoeire: “Rodičia by mi radšej dali peniaze na futbalový tréning ako na nejaký šport, ktorý nepoznali”

Tomáš Vu Thanh, ktorý je tiež známy pod prezývkou Latinho sa pohybuje vo svete športu od svojich štrnástich rokov, kedy objavil kazetu s filmom o (takmer) neprebádanom bojovom umení. 

Po krátkom čase sa dozvedel, že ide o brazílske bojové umenie s názvom capoeira a rozhodol sa mu zasvätiť celý život. Nakoľko išlo v Komárne a na Slovensku o novinku, tak mal pred sebou dlhú cestu, avšak za svojím cieľom si išiel aj napriek nepochopeniu zo strany rodiny či priateľov. Dnes pomáha tento šport nielen rozvíjať, ale o radosť z pohybu sa delí aj s verejnosťou prostredníctvom tréningov, seminárov a prednášok. 

Ak dobre viem, tak capoeira je bojovým umením, ktoré sa spája s históriou otroctva v Brazílii. Tie časy sú už dávno preč, napriek tomu môžeme mať pocit, že samotná capoeira bola nedávno na Slovensku len v zárodku a tiež sa má ešte kam vo svete športu vyvíjať. Prečo je tomu tak?

Capoeira vznikla ako bojové umenie otrokov v rámci boj za slobodu, ktorí mali zakázané bojovať, aby sa nemohli vzbúriť voči svojim pánom. V minulosti cvičili capoeiru v Brazílii len dospelí po práci alebo deti na ulici po škole. Fenomén capoeiry sa začal popularizovať až v Európe, vďaka môjmu mestrovi Pacoca, ktorý v jednotlivých mestách zakladal kluby. Až tu sa capoeira začala dostávať medzi ľudí v školách, na tréningoch, konali sa rôzne vystúpenia, akcie a súťaže. 

Vráťme sa trošku k tvojim začiatkom. Ako si sa ty dostal ku capoeire? Hrával si Tekken a tam si si všimol Eddyho?

Sú dva druhy ľudí, ktorí poznajú capoeiru presne podľa tej postavy v hre ako ty a sú tí, ktorí poznajú tento šport z filmu Majster neznámeho boja. Ja patrím do druhej kategórie a dozvedel som sa veľa o capoeire z toho filmu, ikeď ako štrnásťročný som to nevnímal ako šport, ale skôr ako nejaké akrobatické kúsky, ktoré som sa snažil napodobňovať. S kamarátom Viktorom Vinczem sme boli tak nadšení z toho športu, že sme neustále pozerali ten film a snažili sme sa napodobniť tie jednotlivé “kúsky”.

Podľa toho, kde si teraz, ti kazeta nestačila…

Chcel som vedieť viac a začal som chodiť na tréningy za svojim majstrom do Bratislavy, aj napriek tomu, že si to vyžadovalo veľa času a financií. Všetky svoje úspory som dával na tréningy a lístky na vlak lebo tá atmosféra a energia na tréningoch bolo niečo úžasné. Toto boli zároveň tie rozhodujúce momenty, kedy som si povedal, že skutočne toto chcem robiť a otvorili sme svoj prvý klub. Vtedy sme boli ešte veľmi mladí a ľudia nám neverili, tak sme sa stretli s ťažkosťami. Ale všetko má svoj čas…

Je capoeira len šport alebo je to životný štýl?

Ak robí niekto capoeiru tak dlho a na takej úrovni ako ja, tak to je už životný štýl. Neviem si predstaviť deň bez toho, aby som nemal jeden tréning, nehovoril o tomto športe alebo sa nevzdelával v tejto oblasti. Celý môj život sa snažím o to, aby som vďaka capoeire mohol pomáhať – či už sebe, svojim žiakom, aby som im mohol podávať svoje vedomosti a aby som pomohol ľuďom z ťažkých životných situácií. Mnohým mladým ľuďom pomohol tento šport v tom, aby našli svoju cestu v živote. Nemuseli zostať pri capoeire, niektorí si našli iný šport, nové hobby alebo pozitívne myslenie. Našli tiež aj miesto, kam patria, disciplínu a vedomosti. Capoeira je vo svojom zmysle aj teraz boj o slobodu a človek sa pri nej musí cítiť slobodne.

Ty si z polovice Vietnamec. Stretol si sa s nejakým obmedzením alebo nepochopením doma alebo vo svete športu?

Čo sa týka capoeiry, tak nikdy som sa nestretol s nejakou rasovou alebo inou nenávisťou. Avšak doma to bolo ťažšie, nakoľko vtedy, keď som s ňou začal, tak tu nikto nevedel, čo to je za šport. Rodičia by mi radšej dali peniaze na futbalový tréning ako na nejaký šport, ktorý nepoznali. V tej dobe ešte neboli také vymoženosti ako dnes, nemal som im ako ukázať videá a svet, ktorý ma tak láka. Dokonca si pamätám svoju prvú výhru na majstrovstvách v roku 2006. Domov som hrdo doniesol veľký pohár a otec sa ma spýtal, že koľko som vyhral peňazí a ja som mu povedal, že žiadne a ešte som aj štartovné musel zaplatiť. Vôbec tomu nerozumel. Capoeira je v tomto smere veľmi na začiatku ale verím, že sa dostaneme na takú úroveň ako aj ostatné športy. 

Na sociálnych sieťach pôsobíš celkom otvorene a so svojimi sledovateľmi sa zvykneš podeliť aj o svoje súkromie. Celkom ma fascinuje skutočnosť, že srdcom si v Brazílii ale korene máš vo Vietname. Aký máš vzťah s pokrvnou rodinou a kultúrou?

Vždy ma to nejak ťahalo na Slovensko a do Brazílie, ale akonáhle som navštívil svoju rodinu vo Vietname, tak som cítil, že tam skutočne patrím. Čo je skutočne zaujímavé, keďže tam nechodím často a tiež ten kontakt neudržiavame na dennej báze. 

Celý môj život sa snažím o to, aby som vďaka capoeire mohol pomáhať

A narodil si sa vo Vietname?

Nie, narodil som sa na Slovensku a dokonca ani po vietnamsky neviem. Ale vďaka capoeire viem po portugalsky, anglicky a maďarsky. Bohužiaľ môj otec veľa pracoval a cestoval a tak nemal možnosť ma naučiť po vietnamsky. Ale aj napriek tomuto všetkému je vo Vietname tak dobrá atmosféra, že vždy tam idem s veľkou radosťou a skutočne cítim, že tam patrím. 

Aký máš vzťah k Brazílii?

Brazíliu cítim po športovej stránke. Brazílčania sú energetickí, temperamentní, usmievaví a kľudní. Tam sa nikto neponáhľa, čas tam vôbec neexistuje. Vo Vietname je to trošku konzervatívnejšie, dbajú na úctu voči starším, majú nejaké zaužívané pravidlá a kladú rodinu na prvé miesto. Možno aj preto mi je Vietnam tak blízky k srdcu. 

O tebe je známe, že si priniesol capoeiru aj medzi deti alebo zdravotne a duševne znevýhodnených…

V Brazílii to je úplne normálna vec a preto som si povedal, že prečo by to nemohlo fungovať aj u nás? V Brazílii je veľmi vysoká miera kriminality a tam športy slúžia aj ako istý spôsob terapie. Je mnoho príkladov kedy capoeira alebo futbal či brazílskej jiu-jitsu vychovalo výborných športovcov, ktorí boli predtým grázlami na ulici. V prípade zdravotne alebo duševne postihnutých ide o rovnaký princíp. Hudba a pohyb pre nich predstavuje istý spôsob terapie a rituálu, ktorý im robí radosť. Títo ľudia sa na tréningy tešia a keď urobia nejaký progres, tak je to pre nich obrovská radosť, ktorá ich potom motivuje ďalej. Človek sa vždy cíti lepšie, keď sa naučí niečo nové, dostane pochvalu a zároveň patrí do nejakej komunity. Nie som nejakým spôsobom certifikovaný v tejto oblasti ale vďaka tomu, že som videl, že to v Brazílii funguje a nadobudol som trénerské skúsenosti, tak viem ako sa s nimi mám správať, čo od nich môžem očakávať a ako ich motivovať. 

Ďalšou špecifickou kategóriou sú deti…

Capoeira a vlastne hocijaký šport je dobrým odrazovým mostíkom pre deti, aby v živote našli to čo ich baví. Najmladšie deti u nás začnú chodiť od štyroch rokov a je prirodzené, že nie všetky ostanú práve pri tomto športe. 

Ty máš malú dcéru, ktorá s tebou chodí aj na tréningy. Vidíš v nej tvoju následníčku?

Moja dcéra vníma capoeiru v podstate od narodenia. Už v kočíku počula hudbu, vnímala tú energiu a hneď ako sa naučila stáť a chodiť, tak imitovala pohyby na tréningoch. Nikdy som ju do ničoho nenútil, niekedy mala aj také obdobie, že chcela byť na každom tréningu, naopak niekedy nechcela chodiť vôbec. Myslím si, že aj vďaka voľnému prístupu si našla ku capoeire cestu sama. Ako päťročná vie veľa o histórii, o technike a má potenciál. To, či z nej bude capoeiristka ešte teraz neviem, ale jednoznačne by som bol rád. Avšak do ničoho ju nútiť nebudem. 

Ak mám správne informácie, tak si dosiahol významný nie len súkromný míľnik, ale zatiaľ aj prvenstvo v rámci Slovenska…

V capoeire je niekoľko stupňov, ktoré je možné dosiahnuť. Pre ich získanie predchádza tvrdá práca a roky praxe. Tento rok sa mi vďaka mojej dvadsať ročnej praxi v tomto športe, práce s ľuďmi, práce na sebe a neustálemu učeniu a trénerskej praxi podarilo získať hnedý opasok, ktorý zároveň predstavuje novú pozíciu profesora. Mojou hlavnou úlohou je aj naďalej šíriť povedomie o tomto športe a rozvíjať ho tak veľmi, ako to len bude v mojich silách.

Máš sa ešte kam rozvíjať, vyvíjať v tomto športe?

Jednoznačne ešte nie som na vrchole a je kam sa posúvať. Avšak prioritne chcem dosiahnuť to, aby mali moji žiaci lepšie podmienky. Bol by som rád, ak by sa capoeira mohla vyučovať na školách ako krúžok alebo aby mali capoeiristi možnosť stať sa vrcholovými športovcami, akými sú napríklad futbalisti alebo hokejisti.