Slečna Loreline – Drakulov príbeh, ktorý treba vidieť

Na študentské predstavenie ide človek vždy s istým pocitom, ba až predsudkom. Málokedy od neho veľa očakáva, častejšie ho príjemne prekvapí. Amatérske výkony, školácke chyby, tréma či nedoštudované dialógy. No kritik napokon vždy ocení úsilie a prácu všetkých, ktorí sa divadelnej tvorbe venujú – od režiséra, cez kostýmového návrhára, až po hercov. Ak však ide človek na predstavenie „Dramaťáku“, divadelného krúžku pri Gymnáziu Ľ. J. Šuleka v Komárne, očakáva oveľa viac ako len študentské predstavenie.

Títo „ochotníci“ majú totiž na konte päť muzikálov – a všetky sa skončili standing ovation. Nielen doma, ale aj v iných častiach Slovenska. Ich muzikál Snehulienka vyvolal v meste na Dunaji doslova šialenstvo. Počas sezóny „Dramaťáci“ rozdali takmer päťtisíc podpisových kariet. Ale ako sa hovorí, po muzikáli je pred muzikálom. S každým muzikálom „Dramaťák“ rástol a s každým si staval nové méty. Je to ambicióznosť vedúceho krúžku, režiséra a príležitostného herca v jednej osobe, Jozefa Černeka? Alebo sa samotní študenti nenechali zmiasť vlnou úspechu a spontánne pracovali na svojej profesionalite?
Ostatný muzikál Slečna Loreline sa odohráva v dvoch dejstvách a trvá dve a pol hodiny. Pri jeho tvorbe sa autor príbehu a režisér Jozef Černek opäť spoľahol na osvedčený tím: devätnásť skladieb skomponoval Peter Emmer a otextoval Jozef Černek v spolupráci s Tomášom Krištofom. Choreografiu, ktorá je najsilnejším pilierom diela, pripravila Broňa Bočáneková. Nádherné kostýmy, ktoré som po zhruba hodine prestala rátať, lebo ich počet presiahol stovku, vytvorila Janka Vikartovská. Róby šľachticov zo zámku Hohenzollern, či tie, ktoré majú oblečené dvorné dámy na plese, sú prepracované do najmenších detailov tak, aby odrážali majestnátnosť a bohatosť vtedajšej doby. Gróf Drakula a jeho nymfy sú ako z najlepšieho filmu. A keď sa gróf po tom, ako bol prekliaty nesmrteľnosťou, vracia na javisko, nemôžeme prehliadnuť jeho šediny, významne domyslený detail. V čase cestujeme nielen s grófom, ale s každou zápletkou. Posúvajú nás vpred v rýchlom tempe tak, že divák nemá čas uvedomiť si dve a pol hodiny, ktoré strávil sedením v hľadisku. (Na premiére som musela mať červené šaty, povinný dress code na drakulovský žáner; napokon, aj celé divadlo bolo svetelným efektom akoby odeté do krvavého rúcha.) Slečna Loreline rozpráva o prekliatí grófa z Transylvánie, ktorý urazil kríž a vieru otcov. Meno Boha v príbehu neodzneje, autor azda nechcel uraziť kresťanskú či iné viery, no Najvyššieho cítiť v celom deji. Do rozprávania fabuly sa zapájajú traja anjeli: Agrimónia, anjel lásky (Viki Beňová), Nymeén, anjel pokušenia (Marína Opálková) a Carmenia, anjel krvi (Paula Dorotovičová).

Posledne menovaný anjel mlčí a ovplyvňuje dej len gestami, zatiaľ čo anjel pokušenia má najkrajší rečový prejav a zobrazuje ľudskosť éterických postáv. Nejde však len o rozprávačov. Príbeh riadia dialógy, symbolika a piesne. Režisér sa spoľahol na výrazný spevácky talent Viktórie Beňovej, ktorá excelovala aj v predošlom muzikáli. Tentokrát však v speve nevyniká sama, silno jej konkuruje Mínia, hlavná postava druhého dejstva, ktorú stvárňuje Ivana Kološová.

Narozdiel od predchádzajúcej úlohy Snehulienky tu jasne vyniká a spolu s Viktóriou Beňovou interpretujú najpôsobivejšie piesne v muzikáli sprevádzané zborom. A práve v tomto spočíva neopakovateľnosť divadelných predstavení „Dramaťáku“: atmosféra, ktorú dokáže vyvoriť výrazná spevácka osobnosť – v tomto prípade dve – interpretujúca pieseň so silným posolstvom. Vtiahne vás do atmosféry tak, že vám je ľúto, že (zatiaľ) neviete text. Grófka (Janka Pňačeková) sa predstaví v dvojrole.

V prvej časti hrá duchovnú, ktorú gróf zabíja. O tristo rokov neskôr ju stretneme ako matku Loreline, Mínie a Emilly, grófku Jane Hohenzollern. Janka Pňačeková je nováčikom na divadelných doskách, no jej mimika, gestá, hlasový fond a kultivovaný rečový apohybový prejav sú dôkazom, že javisko je pre ňu stvorené. „Služobne najstaršou“ speváčkou a herečkou je Roberta Krmášková. Aj tu režisér stavil na istotu: Krmášková je členkou „Dramaťáku“desiaty rok a vedie jeho folklórnu sekciu s názvom Rebeli. Podobne ako v Snehulienke, aj tu si zahrala mága, tentokrát z ďalekého Orientu. Kuriózne je, že s výnimkou skladby Alchymista odohrá celú svoju rolu po rumunsky (skutočným domovom Drakulu je rumunská Transylvánia). Ako sa tomu dá rozumieť? Nechajte sa prekvapiť, divadlo vám všetko prezradí. Suverénnym víťazom v zápolení o najlepšie zvládnutú rolu je jednoznačne predstaviteľ grófa, len pätnásťročný Andrej Purkart.Jeho namyslenosť, neskôr trápenie, zúfalstvo a zaľúbenie mu uveríte bez mihnutia oka. Sprevádzajú ho skvelé nymfy, také presvedčivé vo svojej láske k nemu. Keď budú naháňať Loreline budete sa o ňu naozaj báť.

Postavy alchymistov sú štyri a na javisku viacmenej improvizujú. Na to sme už u režiséra Jozefa Černeka zvyknutí, tvrdí, že improvizácia prináša lepší kontakt s publikom. Alchymisti, pričom jedným z nich je aj samotný režisér, sa hlásia k Orientu, no tiež hovoria po rumunsky a ich tanec je napodobeninou balkánskeho folklóru. Trošku zmätok? Nuž, tak to sú páni alchymisti.

Slečnu Loreline stvárňuje Kristína Perlová a aj vďaka nej je príbeh plný lásky a symboliky. Najlepšie zvládnutým prvkom je rozdelenie rolí. Aj keď mnohé z postáv interpretujú len málo textu, ich mimika, gestika a kinezika sú dokonale zvládnuté a presvedčivé. Špeciálne svetelné efekty, dym zhmotňujúci zlo nýmf alebo kúzelnícke triky alchymistov dotvárajú atmosféru krvavého príbehu, plného nehy, bolesti a odriekania.

Taká je pravá láska. Ak ju zažívate, predstavenie Loreline vám ukáže jej ďalší rozmer. Ak na ňu ešte len čakáte, herci vám ukážu, čo všetko vás môže postretnúť. Nuž a ak sa vám zdá, že dramatické chvíle spojené s láskou už máte za sebou, muzikál vám napovie, že to tak vôbec nemusí byť. Bez nesmrteľnosti lásky by sme si na svete neporadili. Loreline aj Drakula to už vedia.

(Lýdia Kokavcová)