Šport 2016. 06. 07.

Sparťan bez nohy Maroš Kudlík šokoval Slovensko a ovládol slovenský internet

Tisíce lajkov, stovky podporných a užasnutých komentárov, stovky zdieľaní na inšpiráciu. Komárňan Maroš Kudlík absolvoval náročný Spartan Race – beh spojený s lezením v blate, preliezaním stien, či plávaním. Nebolo by to ničím neobvyklé, keby sa Maroš nevydal na „sparťana“ so stovkami pretekárov bez jednej nohy.

Mal štrnásť rokov, keď ho vážna choroba pripravila o nohu. „Teraz mám dvadsaťosem a takpovediac kašlem na to,“ smeje sa a každý kto ho pozná, mu dá za pravdu. V deň pretekov to bolo presne päť mesiacov, odkedy začal cvičiť a účasť na Spartan Race bolo vyvrcholením jeho doterajšej takmer polročnej snahy. „Pôvodne som neplánoval ísť na žiadnu súťaž. Kamarát raz z ničoho nič povedal, že ideme a basta. Najprv som to nebral vážne, no ako som nad tým uvažoval, chcel som si to ísť vyskúšať,“ prezrádza Maroš. Na nový zážitok a dobrodružstvo sa tešil, začal ešte tvrdšie pracovať na svojej fyzičke a kondícii.  

Prvýkrát to trochu bolí

Tak ako mnohí iní, aj Maroš sedením za počítačom nabral nelichotivé kilá navyše. Navyše, pre hendikep sa len ťažko mohol dostať k hokeju za domom, či futbalu na multifunkčnom ihrisku. Hoci si to vynahrádzal pravidelnou a úspešnou účasťou na turnajoch v stolnom futbale, kondícia ho pomaly opúšťala. Cítil, že potrebuje viac pohybu. „Keď som išiel do mesta, na párminútovú prechádzku, tak som sa pomerne rýchlo unavil. Nevládal som, a to som chcel napraviť,“ vysvetľuje. Kamarát ho vzal do komárňanského Black Cross Gymu a tam ho poriadne zničili. Pre svalovicu na druhý deň takmer nevstal z postele. Mal však zo seba veľmi dobrý pocit a to ho donútilo vrátiť sa. „Od druhej návštevy Black Cross Gymu sa ma ujal tréner Erik, ktorý je skutočne odborníkom na crossfit. Vysvetlil mi techniky a spolu sme konzultovali, aké cviky by sme mohli použiť do môjho cvičebného plánu,“ vysvetľuje.

V odhodlaní mu určite pomohol aj výborný kolektív trénerov cvičencov, ktorí tam chodia. Rýchlo sa tam zoznámil aj s ďalšími trénermi, no konzultovať cviky mohol aj s inými „makačmi“ z posilňovne. „Niektoré cviky, ktoré som si myslel, že nebudem nikdy cvičiť, sme prispôsobili mojím možnostiam a šlo to,“ približuje. „Mojím primárnym cieľom a dôvodom prečo cvičím je, že sa chcem cítiť dobre a byť zdravý,“ dodáva.

Screenshot 2016-06-06 16.30.28
Pred Marošom zložil klobúk aj slovenský basketbalový reprezentant. (foto: Spartan Race SK)

Pot, blato, pomoc

Preteky Spartan Race sú založené najmä na boji – s traťou a sebou samým. Organizátori vymyslia rôzne prekážky, ktoré musí pretekár prekonať. Ak sa mu to nepodarí, musí robiť zástupný cvik. Samozrejme, Marošove možnosti boli limitované, avšak trať zvládol nad svoje očakávania.  Na trati nedal iba dve prekážky, pričom čakal, že ich bude viac. „Miesto prekážky som robil angličáky. Bol som veľmi rád, keď mi v cieli visela na krku medaila. Mojou métou bolo dojsť do konca, jedno za aký čas, hlavne celý,“ smeje sa. Maroš zvládol aj beh s vrecami na pleciach, ktoré si držať nemohol. „Mal som vopred pripravenú taktiku, no ani som ju nepotreboval využiť, vrecia mi sadli ako uliate a pri troche opatrnosti som to zvládol. Mal som okolo krku ovinutý trochu hrubší a ťažší šál,“ vtipkuje. Ako to ale býva, počas pretekov ho zradila technika. Síce sa mu barle nezlomili, no na oboch dostal „defekt“ – zošúchali sa mu obe protišmykové gumy.

Bez pomoci by to mal ťažké aj vo vode. Na Facebooku sa objavili fotografie, kde mu ďalší pretekár podáva pri vyliezaní z vody barle. Pomáhať si na trati pretekári môžu. „Peťo so mnou šiel celý pretek a pomáhal mi vo všetkom, dokonca mi rozmasíroval nohu, keď som dostal kŕč. V ten deň sme sa vlastne spoznali,“ šokuje. Marošovi pomáhali psychicky aj ďalší členovia jeho tímu, no aj diváci, či ostatní bežci. „Boli skvelí. Keď ma obiehali, tak asi každý druhý mi buď zatlieskal, potľapkal ma po pleci, alebo povedal pár povzbudzujúcich slov,“ hovorí. Trať viedla miestami aj popri chodníku, kde stáli diváci a tí mu rovnako tlieskali a kričali. „Bolo to veľmi povzbudzujúce, dodávalo mi to energiu. Nečakal som takúto podporu,“ približuje.

13315427_1065354030212476_4338808382936354129_n
Peter bol Marošovi veľkou pomocou, počas kŕčového záchvatu mu masíroval nohu (foto: Rob Piroska)

Hrdý, zničený

Pocit hrdosti začiatkom týždňa trochu ustupuje pri obrovskej svalovici. Najviac dostali zabrať jeho ruky a ramená. „Tie boli v permanencií od štartu po cieľ. Pri jednej z prekážok som dostal silný kŕč do lýtka, ktorého následky stále cítim a takisto ma aj slnko trošičku pripieklo za tie dve hodinky. Ale nevadí. Rany sa zahoja a bolesť pominie. Určite to za to všetko stálo,“ hovorí. O rok sa chce do sparťanského blata určite vrátiť. Vďaka cvičeniu sa cíti oveľa lepšie a budúci rok by si možno trúfol aj na ťažšiu trať, neskôr aj na najnáročnejšie kategórie. „V tejto sezóne ešte na ťažšie Spartany nechcem ísť, obtiažnosť tohto mi vyhovovala,“ vysvetľuje.

Ako reagovali doma na jeho plán ísť sa zúčastniť „sparťana“? „Doma ani nevedeli o čom je Spartan. Vedeli len, že si idem zacvičiť do prírody, a že potrebujem náhradné oblečenie,“ smeje sa a dodáva: „Nie je to len o prekonávaní seba samého, ale aj o pomoci druhému. Takto by sa podľa mňa nemali ľudia k sebe správať iba na trati, ale aj v bežnom živote.“

13346968_1054354194655572_9203952957322085290_n
Vytúžená medaila už visí na krku. (foto: Spartan Race SK)