V Komárne má úspešný biznis, napriek tomu vycestoval na Srí Lanku

Doba covidová zapríčinila niekoľko zmien nie len vo svete, ale vyformovala aj nové správanie spoločnosti i jednotlivcov. Toto sa odrazilo aj na životoch Slovákov i Komárňanov, kedy sa niektorí rozhodli prehodnotiť svoj doterajší život. Takýmto príkladom je aj Palušo Géč, ktorý sa so svojou partnerkou a malou dcérou rozhodol na začiatku vypuknutia pandémie vycestovať do zahraničia aj napriek tomu, že na Slovensku mal stálu prácu, stabilné rodinné zázemie a bol správne finančne zabezpečený. Čo zapríčinilo to, že sa rozhodol práve pre ďalekú Srí Lanku a ako sa jemu a jeho rodine žije ďaleko od domova?

S Palušom som sa skontaktovala cez  Facebook s tým, že by som s ním rada urobila rozhovor o tom, ako sa mu žije na Srí Lanke. Ochotne súhlasil, avšak s tým, že najskôr bude mať čas na rozhovor o štyri dni, keďže je na celoostrovnom turnaji, keďže sa s futbalovým tímom dostali do finále. Vedela som, že Palušo je futbalista, avšak turnaj po celom ostrove bol pre mňa novinkou. Hneď som vedela, že pôjde o zaujímavý rozhovor!

„Nebolo to ľahké rozhodnutie napriek tomu, že doma máme stabilné zázemie,“ začína Palušo svoje rozprávanie. Myšlienky pre zmenu prišli príchodom coronavírusu na územie Slovenska a tiež narodením jej dcérky. „Otec ma vždy učil tomu, aby som bol vnímavý a z aktuálnej situácie mi nevyplývalo nič iné, ako zmeniť destináciu. Neviem síce dokedy ostaneme mimo domova, ale v tej chvíli mi to prišlo ako správne rozhodnutie. Vlastne stále si myslím, že išlo o správne rozhodnutie i keď náš domov je aj naďalej na Slovensku.“ Srí Lanka jednoznačne nepatrí medzi bežné destinácie, kam sa človek rozhodne vycestovať, ba dokonca tam ostane žiť na dlhšiu dobu. Mladý Komárňan sa chcel vyhnúť európskym metropolám a o Srí Lanke mal príjemné spomienky z detstva, kedy mu rodičia často rozprávali o tomto ostrove, ktorý aj ich uchvátil svojou krásnou prírodou a priateľskou mentalitou ľudí.

Futbalové začiatky na Srí Lanke

Rozhodnutie vycestovať do zahraničia prišlo u Paluša viac-menej z jedného mesiaca na druhý, prioritnou otázkou bola jednoznačne práca. „Išiel som sem síce naslepo, ale vedel som, že ma prijmú medzi seba,“ hovorí Palušo, ktorý mal skúsenosti nie len s prácou s ľuďmi, ale aj s futbalom. Svoje miesto si našiel práve v spomínanom futbale, ktorý je jeho vášňou a prácou zároveň. Pri začiatkoch to však nebolo med lízať. Prvýkrát bývali v Unawatune, kde sa Palušo dostal k futbalu. Vďaka kontaktom, ktoré sa mu postupne podarilo nadviazať, sa stal futbalovým trénerom detí v akadémii futbalu v Galle, kde denne trénoval až 150 detí! „Pol roka som tam pracoval zadarmo, ale vedel som, že vďaka tomu dostanem prácu.“ V Unawatune sa mladá rodinka zdržala 5 mesiacov, avšak potom prišiel pozitívny zlom. Palušo dostal trénerskú prácu v prvoligovom tíme blízko Kolomba, vďaka čomu sa mu podarilo získať rezidentské víza. Aby bol bližšie ku svojej práci, tak sa v tom čase presťahovali s rodinou do mesta Hikkaduwa, kde bývajú dodnes.

Palušo je jeden z tých, komu sa podarilo nie len vysťahovať do raja na zemi, ale zároveň robí prácu, ktorá ho baví a napĺňa. Jeho rodina je tam spokojná a každý si tam našiel niečo, čo mu robí radosť a spestruje mu deň. Ich malá dcérka si našla kopu kamarátok a hravo sa naučila anglický jazyk, ktorý tam pozná takmer každý. „Žiť tu je sen a okrem toho robím, čo ma baví.“ Mladému Komárňanovi sa podarilo vytrénovať svoj tím na takú úroveň, že sa usadili na prestížnom turnaji Ceylon Provincial League, ktorý prebiehal po celom ostrove, na druhom mieste. „Vďaka tomuto som sa dostal do povedomia hráčov i trénerov a futbalová federácia sa ponúkla, že ma zamestná. V rámci realizačného tímu budeme mať na starosť juh krajiny.“

„Žiť tu je sen a okrem toho robím, čo ma baví.“

Čas tu nehrá žiadnu rolu

Na Srí Lanke prevláda Budhizmus, čo niektorí považujú ani nie za náboženstvo, ale rovno za filozofický systém. „Budhizmus, či už ho niekto považuje za náboženstvo alebo filozofiu, mi príde veľmi blízky. Podarilo sa mi tu už navštíviť niekoľko chrámov a všetky boli dychberúce.“ Srí Lanka je miesto, kde dlho prebiehali občianske vojny, avšak dnes tu vládne pokoj a mier. „Tunajších ľudí unavili boje a dnes sa snažia len o pokoj a mier.“ Niektorí turisti si myslia, že na Srí Lanke je to ako v Indii. Čo je v niektorých ohľadoch pravda, najmä ak ide o dopravu. „Dopravné značky tu nehrajú žiadnu úlohu, človek sa tu vie bezpečne dopraviť do cieľa len na skútri,“ hovorí Palušo so smiechom. Na druhej strane je v mestách pokoj a čistota a ľudia sú tu veľmi príjemní. „Pri našich ubytovaniach máme veľké šťastie na hostinských. V každom prípade zatiaľ išlo o veľmi milých a príjemných ľudí a celkovo tu máme šťastie na ľudí. Neviem, či to je tým, že sme Európania ale ja, osobne, z nich cítim lásku.“

Pohodu a uvoľnenosť tamojších je cítiť na každom kroku. „Tu sa nikto neponáhľa nikam. Tunajší nemajú hodinky, čas tu nehrá žiadnu rolu.“ Ako príklad uvádza Palušo príhodu, kedy sa dohodol s jedným z futbalistov na stretnutí o jednej popoludní, ten prišiel o hodinu neskôr s tým, že „veď meškám len hodinu.“

Život ako vo sne

Mladá rodina si za viac ako rok, čo na Srí Lanke býva zvykla na množstvo vecí. Palušo s úsmevom hovorí o ránach, kedy si užíva slnečné lúče na terase a farbu strechy mu spestruje niekoľko pávov a papagájov. „Napriek tomu, že tu je často veľmi teplo, až 39 stupňov Celzia, tak tu je príjemný vánok a kto má bazén, ten sa vie schladiť. Pred domom mám 12 mangových stromov, banánovníky, čerstvú papáju a ananásy, aloe veru a kopu kokosov. Tých je tu neúrekom,“ hovorí so smiechom. Hlavnou ingredienciu Srí Lanskej kuchyne je ryža, ktorú tu majú miestni na dennej báze. „Ryžu tu je možné jesť na všetky možné spôsoby, niekedy mám pocit, že jem ryžu s ryžou. Vtedy si spomeniem ako veľmi mi chýba klobása.“

Čo sa týka zvykov, tak rôzne slávnosti a sviatky sa na Srí Lanke oslavujú takmer každý mesiac. Podľa Palušových slov oslavujú Nový Rok v apríli. V rámci osláv sa chystá množstvo jedla a koláčov, ktoré sú veľmi presladené. „Výnimku tvorí alkohol, ktorý sa tu dá kúpiť, ale tunajší ľudia mu tu vôbec neholdujú.“ Na druhej strane sú tu zvyky, ktoré môžu byť pre Európanov nezvyčajné. „Nedávno sa tu stalo také nešťastie vo futbalovom svete, že jeden z hráčov v reprezentácii spáchal samovraždu. Na Srí Lanke je taký zvyk, že telo zosnulého je uložené v jeho domove štyri až päť dní. On mal štvorročnú malú dcéru, ktorá teda tie dni musela byť v jednej obývačke so svojím zosnulým otcom. Ten pohľad na to malé plačúce dieťa bol srdcervúci,“ hovorí o pohľade, ktorý Slováka najviac šokoval.

Na otázku ako dlho chcú ešte pobudnúť v raji na zemi, Palušo nateraz nevie odpoveď. On a jeho rodina si vybudovali rutiny, našli priateľov, zabývali sa a majú aj nejaké ciele, ktoré by ešte chceli dosiahnuť. „Moja vízia je, že keď skončí konflikt v Európe, tak by som chcel poslať nejaké dva, tri talenty, aby si zahrali tretiu, štvrtú ligu u nás doma a priučili sa európskemu futbalu. Po pol roku keby sa vrátili domov, tak by naučili aj ostatných členov tímu. Toto platí aj naopak. Ak niektorý futbalista zo Slovenska má chuť zmeniť prostredie, tak tu je taká možnosť,“ predstavuje Komárňan svoju víziu do budúcnosti. A za čo je Palušo najviac vďačný? Hovorí, že veľkú úlohu pri umožnení jeho nového života mal jeho otec. „Nie každý dostane takú podporu od svojho otca, akú som dostal ja so svojou rodinou.“