Kultúra 2016. 10. 21.

Vždy som chcel ľudí zabávať – Rudolf Čeku Čerňanský

Od malička som vedel, že chcem byť hudobníkom – aj keď som nakoniec bol len spevákom! Moje krédo – keď zomriem, bude na mojom kameni napísané: Hudba je môj život. Som vyučený strojný zámočník, nikdy som to nerobil, lebo vždy ma to ťahalo k hudbe.

„Mám sa vynikajúco, cítim sa dobre na svoj vek, zatiaľ som vitálny, ale človek už cíti tých 65 rokov. To už má niečo do seba“ – takto odpovedal na moju otázku, ako sa má Rudolf Čerňanský, ktorému za posledných 58 rokov azda len málokto povedal inak ako Čeku. Jeho najväčšou láskou, okrem dvoch detí a aj úspešnej vnučky, idúcej v dedových šľapajach, je modla ženského rodu – ani jedna z jeho troch manželiek však na ňu nemala dôvod žiarliť. Alebo predsa len? Hudba bola vždy to, čo ho posúvalo vpred, dávalo energiu a radosť, ktorú rád rozdáva ostatným okolo seba.

1
Foto: Tomáš Horváth

„Začínal som ako 16-ročný, prvá kapela sa volala Showels a tam boli moji kamoši zakladajúci členovia – Artúr, Pille, Papír a Béla Fóthy, ja som bol piaty člen. Odvtedy sme spolu, aj keď už len ako kamoši.“

Najhoršie prežíval rok 1968. Všetko začalo v teplý augustový večer, dvadsiateho prvého.

„Ako mladý chalan, 17-ročný, bol som taký burič už vtedy, ale to bola asi tá najhoršia časť môjho života. Ešte dlho sme sa nedokázali zorientovať – čo je teraz, keď nás priši „oslobodiť“ bratia Rusi. Niečo iné sme čakali a to ma najviac trápilo v mojom živote.“

V lete 1968 sa komárňanská mládež stretávala pred hotelom Európa, Kemal už vtedy neďaleko predával svoju chýrnu zmrzlinu. „Zrazu sme zbadali, že prichádzajú od maďarských hraníc ruskí vojaci. Nevedeli sme, čo sa robí, či sú to nejaké manévre. Všetko tam obsadzovali so samopalmi. Vtedy nám došlo, že to nie je sranda …že prišli na návštevu a zostali tu viac ako 20 rokov – to bol škrt v mojom živote.“

Kto vie, čo by bolo, keby … ale prišla vojenčina a po nej sa mladý Čeku vybral na profesionálne umelecké skúšky do Slovkoncertu – to bola jedna z mála legálnych vstupeniek za západné hranice. Modifik ju získal ako prvá amatérska kapela z regiónu Komárna. „Úplný amatér, ktorý dodnes nepozná noty, ich urobil. Aj sa čudovali, ako je to možné, že aj z trúbky, aj zo spevu som dostal skoro najvyššiu triedu“ – dodáva Čeku a aj po rokoch, je hrdý na to, že len vďaka hudobnému sluchu dokázal spraviť niečo, čo iní roky študovali.

ceku1

Najdôležitejší bol spev, na trubku hral len amatérsky. Odkedy skončil so živou muzikou, to je už 25 rokov, sa trúbky nedotkol. „Musel by som tri – štyri hodiny cvičiť, čo nie je sranda, neviem, či by to moje zuby, aj keď mám ešte svoje, či by vydržali ten nátisk – nad tým nerozmýšľam“ – smial sa Čeku pri návrhu, aby ju opäť vytiahol.

Prešli kus sveta – v tých časoch to bola veľká vec. Agenti zo zahraničia si ich prišli vypočuť – a potom chlapci vystriedali Nórsko, Nemecko, Švajčiarsko, Rakúsko, Belgicko. „Pre mňa to bol vrchol, možno by sme boli dosiahli viac, ale nechceli sme odísť z Komárna, ani len do Bratislavy – skrátka boli sme takí presvedčení patrioti.“

318381_192699727463516_4887126_n

Nezabudnuteľným zážitkom bol Silvester 1980 – hotel Patria na Štrbskom plese hostil nielen amatérov z Komárna, ale aj už vtedy známu skupinu Elán. „My sme mali v bare 500 ľudí a oni mali hore v tanečnej sále 50 – prišli uplakaní dole, že ako je to možné, že jedna kapela z Komárna má toľko ľudí – aj to je úspech, ktorý povzbudí, na ktorý sa nezabúda.“

Osemdesiate roky patrili ešte kapele, počas kariéry Čeku spieval hneď v niekoľkých, diskdžokeja robí posledných 25 rokov. „Ja sa nepovažujem za dídžeja, skôr zabávam ľudí. Tí dnešní dídžeji si robia vlastné mixy, takže ja skôr púšťam muziku, ktorá beží v rádiách a pre tie staršie generácie robím tú nostalgiu.“ To, že Čeku chodí hrávať, už síce nie živú muziku, ale aspoň ako DJ – to je pre neho tiež výzva aj na to sa človek musí dôkladne pripraviť.

287557_188014207932068_7842887_o

„Ale kým ma mladí študenti volajú na stužkovú, je to pre mňa zadosťučinenie, že aj ten starý pán vie osloviť ešte aj mladých, nielen tú svoju generáciu. Ja to beriem tak, že pokiaľ ma to baví, tak to robím, ako dlho mi to vydrží, netuším.“

Už tretí rok je na dôchodku – víkendy patria hraniu a potom si cez týždeň doma odpočinie v kruhu rodiny. Symbol Komárna, rovnajúci sa dobrej zábave, žijúci už dve desiatky rokov v Kolárove, má hneď dve želania – „Pokoj s rodinou, lebo to je veľmi dôležité a ešte aby som mohol ľudí dlho zabávať. Verím, že mi tam hore Pán Boh pomôže k tomu!“

Ak by mal Čeku začať ešte raz – vykročil by na rovnakú cestu. „Opäť so živou muzikou, pretože ten kolektív, to je úplne iný život, ako keď je človek sám. Ale to priniesla doba, že dnes tých dobrých muzikantov nezaplatia – a aj v Komárne je ich aj teraz ešte dosť. No len z talentu a srdca, ochotného rozdať sa pre publiku, jednoducho nevyžijú…“

-drg-

388106_238946252838863_946870913_n

Vyjadrite svoj názor