Z histórie najcennejšej tekutiny – vody v Komárne: KOMVaK a vodárenská veža oslavujú 120 rokov!
Pitná voda z vodovodného kohútika a kanalizačný systém neboli vždy v Komárne a okolitých obciach samozrejmosťou. Dané vymoženosti majú za sebou dlhú cestu a bohatú históriu. Čo všetko predchádzalo tomu, aby sme dnes mali pitnú vodu aj na desiatom poschodí a aké sú plány miestnej spoločnosti KOMVaK – Vodárne a kanalizácie mesta Komárna, ktorá má na starosti (takmer) všetko, čo sa týka vody?
V 80-tych rokoch 19. storočia bola ešte veľká časť obyvateľstva zásobená vodou priamo z Váhu a Dunaja a bola filtrovaná cez riečny piesok. Do tohto obdobia sa datuje počiatok prípravy celomestského vodovodu. Vodáreň bola spustená od roku 1902 a do roku 1905 bola voda dodávaná aj do Maďarska, na územie dnešného Komáromu. Vtedy vedela vodáreň zásobovať pitnou vodou 35-tisíc ľudí. V tom čase pôsobila Vodáreň na Alžbetinom ostrove, kde bola vybudovaná aj studňa. „Odtiaľ tlačili plynové motory v starej čerpačke (ktorú je aj dnes možné vidieť) vodu do mesta cez vodojem,“ opisuje technickú stránku bývalý direktor KOMVaK-u, István Fekete. Výtlačné potrubia boli vedené cez celý Alžbetin ostrov po dvoch stranách cesty až do vodojemu, teda inak známej vodárenskej veže s objemom 500 m3. V deň uvedenia prevádzky 15.8. 1902 bola dĺžka vodovodu 29 kilometrov a v tom čase boli hydranty označené erbom mesta a názvom Vodárne slobodného kráľovského mesta Komárno.
Kanalizácia
Najdôležitejšie a najťažšie zvládnuteľnou úlohou bolo odvedenie splaškových vôd z blízkosti bytov. Kanalizácia mesta Komárno sa budovala spoločne pre dažďové a splaškové vody. Odkanalizovanie mesta sa zrýchlilo od roku 1894, keď sa z dvoch ulíc vybudovala prvá vyhotovujúca kanalizácia – betónová stoka. Dovtedy sa budovali stoky obdĺžnikového profilu z kamenných platní. Na zachytenie a odvedenie splaškových a dažďových vôd vyúsťujúcich z jednotlivých ulíc sa vybudoval hlavný zberač pozdĺž Dunaja v roku 1897. Po dobudovaní kanalizácie v roku 1974 sa hodnota vodovodu kanalizácie ešte zvýšila, lebo počas dlhodobých bez dažďových období bolo možné kanalizáciu preplachovať.
Rozvoj do roku 1945
V období 1915 – 1945 sa pokračovalo vo výstavbe vodovodných a kanalizačných sietí a prípojok, ako aj v hľadaní kvalitného vodného zdroja pre mesto Komárom na južnej strane Dunaja. Nedostatok pitnej vody sa začal riešiť zavádzaním prísneho merania odberov vodomermi, ako aj údržbou a opravou vodovodnej siete. Zlom nastal v roku 1942, kedy sa pitnú vodu rozhodli zabezpečovať 10 studňami na Alžbetinom ostrove v Komárne za pomoci násoskového systému. Neskôr sa doplnili aj ďalšie studne a systém slúžil až do 70-tych rokov.
V roku 1965 sa začalo s veľkou rekonštrukciou kanalizácie a to výstavbou hrádze na Váhu, vybudovali sa dve hlavné čerpacie stanice, dobudovali sa zberače a ďalšie studne. Zvýšené tlaky na vodovodnej sieti umožnili dodávať vodu aj do najvyšších poschodí a došlo k odstaveniu zosilňovacích staníc i vežového vodojemu. Dostatok vody dnes umožňuje zásobovať okrem mesta Komárna a jeho mestských častí aj ďalšie obce, akými sú napríklad Čerhát, Zlatná na Ostrove, Čalovec, Okoličná na Ostrove, Zemianska Olča, Tôň, Číčov a Trávnik. Niektoré mestá, akými sú napríklad Banský Štiavnica zápasia s nedostatkom pitnej vody. Riaditeľ KOMVaK-u Patrik Ruman hovorí, že v Komárne nič podobné nehrozí. „My máme to šťastie, že máme blízko Dunaj. Výška hladiny rieky ovplyvňuje kvalitu a množstvo spodnej vody, z ktorej čerpáme. Aktuálne ani nefungujeme na 100 percent, ešte stále môžeme zapnúť ďalšie tri studne.“
Vodárenská veža
Vodárenská veža bola postavená v romantickom slohu v roku 1902 a je najstaršou na Slovensku. 28-metrov vysoký vodojem sa rozprestiera na najvyššom bode mesta, na tzv. cintoríne Rácz. V osemdesiatych rokoch 19. storočia zásobovali mesto Komárno vody riek Dunaj a Váh. Spojovacím bodom dvoch tlakových potrubí prechádzajúcich mestom je práve tento vodojem, ktorý je aj v súčasnej dobe prevádzkyschopný. „Prívod vody do vodárenskej veže je uzavretý, pre toto opatrenie sme sa rozhodli pred dvoma rokmi. Veža je, však, aj naďalej schopná fungovania a vždy pripravená zásobovať obyvateľov bytových domov do druhého poschodia bez toho, aby bola používaná elektrická energia, čiže bez nejakých čerpadiel,“ informuje Patrik Ruman.
Vodojem istým spôsobom zažíva svoju renesanciu. Aj napriek tomu, že sa aktuálne nevyužíva, je aj naďalej symbolom nie len vodárne ale aj samotného mesta Komárno. „Vodárenskej veži sme sa snažili prinavrátiť jej slávu aspoň skrášlením okolia. Pôvodne sa tesne pri nej nachádzal tzv. Ráckert, ktorý bol predchodcom futbalového alebo multifunkčného ihriska,“ hovorí Patrik Ruman o histórii.
Okolie vodárenskej veže mesto niekoľko desaťročí zanedbávalo. Rekonštrukcie sa dočkalo v roku 2014 na podnet primátora Bélu Keszegha a za pomoci podporovateľov a dobrovoľníkov. Vyzbierali sa odpadky, odstránili sa grafity z vodárenskej veže, vykonali sa terénne úpravy, rozšírila sa zeleň. Netrvalo dlho a bola osadená pamätná tabuľa hrdinskej éry miestneho futbalu a na lavičkách boli umiestnené mená najznámejších futbalistov. Vďaka grantu a vodárňam bol odovzdaný aj vonkajší fitness park, okolie dnes skrášľujú aj preliezky pre deti, či po novom sa chodci môžu tešiť na nový chodník a stanicu pre bicykle.
Samotná vodárenská veža aktuálne nemá žiadne využitie, niektorí hovoria, že by mohla spĺňať účel rozhľadne alebo by v jej priestoroch mohla vzniknúť kaviareň alebo rôzny iný priestor na podnikateľské účely. Je to však aktuálne realizovateľné? „Usilujeme sa o to, aby veža v budúcnosti prešla do vlastníctva KOMVaK-u či mesta. Bezpodmienečne by mala slúžiť ľuďom, napríklad ako turistická atrakcia. Je to ikona mesta, technická pamiatka a jej historická hodnota je nevyčísliteľná. Jej vlastníkom je, však, stále Západoslovenská vodárenská spoločnosť,“ dodáva súčasný riaditeľ KOMVaK-u.
