Bezdomovci a my ostatní

Bezdomovci. Žiaľ, čoraz častejšie vyskytujúci spoločenský jav. Pomaly už patria k bežnému obrazu aj nášho mesta. A j ich stále viac. Cez deň sa potulujú po uliciach, vysedávajú v parkoch na laviciach alebo prehľadávajú obsah odpadových kontajnérov, zbierajú zo zeme špaky od cigariet a na noc voľakam zmiznú.

My ostatní iba občas nechápavo, ba aj odsúdivo krútime hlavou alebo sa tvárime, že ich nevidíme. Aký má byť ale náš správny postoj k týmto našim spoluobčanom? Výraz spoluobčan má tu mať svoje opodstatnenie, lebo aj oni sú ľudia, občania nášho štátu i mesta, čiže sú naši spoluobčania. Týchto základných ľudských práv pozbavení nikým neboli, neprivodil to so sebou ani skutočnosť, že sa im z voľajakého dôvodu vykoľajil ich život. Náš správny postoj by mal vychádzať hlavne z týchto faktov. Súdiť ich nie je našou úlohou. Za každým takým spoluobčanom môže byť príbeh hodnotného života a rozdiel medzi nami pozorovateľmi a nimi môže byť tiež iba v tom, že „osud“ nebol ku každému rovnako milosrdný.

Priznám sa, že aj ja som prešiel obdobiami krútenia hlavou nad týmto javom, kým som došiel k presvedčeniu, že títo naši spoluobčania potrebujú pomocnú ruku nás ostatných. Tieto moje slová však neznamenajú diskrimináciu medzi nimi a ostatnými. Práve opak je pravdou. Keď človek na vlastnej koži pocíti, že osud nemusí byť vždy ku každému rovnako milosrdný, vtedy asi každý stratí zmysel pre diskrimináciu. Stalo sa to aj mne. K túžbe pomôcť ma priviedol poznatok, že aj ja sám som potreboval pomoc. Po takejto pomoci som dospel k názoru, že poskytnúť ďalej pomoc je mojou základnou ľudskou povinnosťou.

Tak nedávno v jeden večer cestou domov som ho zbadal kráčať pri našom dome. Videl som ho už veľa krát tadiaľto ísť. Mal na sebe všetky znaky bezdomovcov a zo všetkých asi najzreteľnejšie. Vyzeral oveľa mladší ako ja, asi vo veku mojich detí. Išiel oproti mne, tak som ho zastavil. Zastal, ale nechápavo pozeral na mňa. Predstavil som sa mu a opýtal som sa na jeho meno. Nechcel to prezradiť a v jeho očiach som videl neistotu ba strach. Ponúkol som ho cigaretou. Ožil sa. Spýtal sa ma, či môže dostať dve. Dal som mu ich. Zápalky mal a tak si zapálil. Mlčky fajčil tú cigaretu. Bol som nútený viesť monológ. Ani naďalej neprezradil svoje meno. Povedal som, že by som mu rád pomohol. Nereagoval. Nemal pri sebe nič, tak som sa ho opýtal kde býva, kde sa obvykle zdržuje, kde necháva svoje veci. Neodpovedal, zapálil si druhú cigaretu. Spýtal som sa, či má osobné doklady v poriadku. Ozval sa krátko a stručne.

• Nie.
• Pracuješ – pýtam sa?
• Dávno nie.
• Máš nejaké povolanie?
• Nie – odpovedal.

– Kde spávaš? – to som sa pýtať nemal, lebo sa znovu zahalil do tajomného mlčania. Nevzdal som sa a znovu som sa opýtal na jeho meno. Zrazu prezradil svoje krstné meno. Vypytoval som sa ho ďalej. Po minúte mlčania povedal aj svoje priezvisko i koľko má rokov. Chytil som sa do toho a onedlho začal hovoriť o svojej podľa neho „bývalej“ ale existujúcej rodine. Jeho otec zomrel, má matku i sestru, sú v zahraničí. Nevie o nich nič. Počas rozhovoru sa mi blyslo v hlave. Ja ich poznám. Musím tomu chlapcovi pomôcť. Navrhol som mu ďalšie stretnutie a dohodneme sa ako mu ďalej pomôžem. Prisľúbil, že príde. Neprišiel. Stretli sme sa ešte párkrát. Na ďalšie prisľúbené stretnutia nikdy neprišiel…..?

Mne podobne rozmýšľajúci ľudia mi prezradili, že jednom parku stretli skupinu bezdomovcov. Mali poznačené tri mená z tejto skupiny. Pri druhom mene som spozornel. Toho poznám z detstva. Spolu sme chodili do školy. Vedel som, že má riadne remeslo a desaťročia pracoval vo fabrike v našom meste. Na ďalšie stretnutie aj ja som išiel do parku. Boli tam viacerí. On tam sedel na lavici. Nebolo ho ľahké spoznať. Nevyzeral dobre. Mal som vážne obavy o jeho zdravotný stav. On ma vôbec nespoznal, niečo sa mu vyjasnilo až po tom, keď som sa mu predstavil. Dali sme sa do reči. Asi naše spoločné spomienky z detstva pomohli k tomu, že sme viedli úrodnú konverzáciu a onedlho prijal naše pomocné ruky. Dnes je už v dobrých rukách, starajú sa o neho, má všetky predpoklady, že sa dá do poriadku a vykročí znovu na cestu do riadneho bežného života. Aj v tom mu chcem naďalej pomáhať …..!

Na začiatok hneď dva protikladné príklady. Úspech a neúspech. Nesmieme to však brať z tohto uhla. Žiaľ nie je možné každého zachrániť. Pomôcť môžeme iba tomu, kto to prijíma. Ale snažiť sa musíme. Je to našou základnou ľudskou povinnosťou.

Dúfam, že po prečítaní týchto riadkov stále viac nás bude takto rozmýšľať ale aj konať, lebo už je potrebná celospoločenská solidarita. Súdiť iných nie je našou úlohou, ale pomáhať je našou povinnosťou. Nikto nemôže vedieť, čo mu uchováva zajtrajšok!!!

– bhtp –