Komárno na ceste za zdravím (4. časť) – obetavý spolok, zákerná tuberkulóza a starostlivosť o choromyseľných

Naša séria článkov, ktorá prináša historické zaujímavosti spoza múrov komárňanských nemocníc, liečební a ústavov je späť! Už štvrtýkrát vám prinášame súhrn najdôležitejších udalostí, ktoré pomohli dostať zdravotníctvo mesta Komárno tam, kde sa nachádza dnes!

V predošlých častiach sme sa zamerali na pôsobenie felčiarov a šarlatánov, ponorili sme sa do tajomstiev kláštornej nemocnice a spoznali históriu niekoľkých vojenských nemocníc, ktoré pomáhali zachrániť životy udatných vojakov. V poslednom diele našej rubriky sme sa zamerali na dnes už neexistujúce mestské nemocnice, lazarety či epidemiologické nemocnice. Ale nazreli sme aj do súkromnej praxe doktora Selyeho, ktorého syna si mesto ctí do dnešných dní. A dnes sa posunieme znova o krok vpred. O krok bližšie k zdravotnej starostlivosti, ktorá je obyvateľom mesta a jeho okolia dostupná dnes.

Výhodná kúpa

Budovy na Széchenyiho ulici č. 23 a takisto na ulici Zámoryho č. 1 boli vojskom v roku 1891 ponúknuté na kúpu za celkom štedrú sumu. Aj preto sa do nich mesto rozhodlo zainvestovať a dobre ich priestory využiť. V roku 1903 bol teda založený spolok s názvom Sanatórium pre župu a mesto Komárno pri Stredisku sociálnej starostlivosti. Stalo sa tak na podnet doktora Farkasa.

Mesto malo v pláne založiť aj sanatórium pre liečbu tuberkulózy. K jej výstavbe ale bolo nutné získať milodar, o ktorý 11. apríla 1903 na zasadnutí mestského verejného zhromaždenia požiadal Béla Cseke. Odsúhlasili mu 500 Kč, čo dovolilo vzniknúť ústavu na ambulantné ošetrovanie pacientov a založiť sa mohol aj tzv. dispenzár (bezplatná lekárska poradňa, ktorá bola lokálne známa aj po názvom Zelený kríž) pre pacientov s ochoreniami pľúc. Založený bol aj domov pre matky a dojčatá. Ako ošetrujúci lekár tu pôsobil dr. Mór Biringer.

Tuberkulóza útočí

Mimoriadne dôležitým sa stal spolok Sanatórium, ktorého ustanovujúca schôdza sa konala 17. marca 1905. Spolok pracoval na župnej úrovni a medzi členmi jeho predstavenstva bolo mnoho dôležitých a verejne uznávaných osobností Komárňanskej župy. Hlavným cieľom spolku bolo bojovať proti najhoršej a najrozšírenejšej pliage danej doby – tuberkulóze. Choroba bola hovorovo nazývaná aj ochorením najmä chudobných ľudí.

S chorobou sa v meste ale pasovali už dávno pred snaživými počinmi spolku Sanatórium. Významnú rolu v minulosti zohrávala aj ošetrovňa TBC (zvaná tiež sanatórium), ktorá 10. júna 1902 otvorila svoje brány. V jej priestoroch sa počas funkčného obdobia nachádzali moderne zariadené izby pre pacientov, ktorých ošetrovali v pondelok a piatok o 18:00 a vo štvrtky o 9:00. V týchto časoch sa tiež vydávali lieky. Keďže sa toto zariadenie sústreďovalo aj na všeobecnú pomoc chudobným, v jej záznamoch sa našli informácie, že do konca roku 1912 vydali 350 litrov mlieka, 418 kilogramov cukru, 262 kilogramov ryže. Vo veľkej miere takisto rozdávali uhlie a drevo na kúrenie.

Vráťme sa však späť k spolku Sanatórium, ktoré sa rozhodlo pomáhať aj stavaním robotníckych domov pre chudobné rodiny. Netrvalo dlho a snaha, ktorú spolok vyvíjal, nezostala bez povšimnutia. O jeho dobrotivých činnostiach začalo postupne hovoriť celé Uhorsko, pričom v septembri 1913 spolok svojou návštevou poctil aj vládny komisár proti TBC, barón Kálmán Müller.

V máji roku 1917 spolok zakúpil ďalší dom s 10 izbami, ktorí nechal zariadiť a pripraviť do používania pre chudobných trpiacich na tuberkulózu. Nachádzalo sa tu 10 kuchýň s 10 komorami na uskladnenie potravín.

Pomoc matkám

Činnosť spolku bola znova obnovená až v roku 1921, kedy sa manželka doktora Andora Kuna, hlavná ochrankyňa z Bratislavy, podieľala na založení nového domova pre matky s dojčatami. Ako hlavný doktor tu pôsobil Samu Weisz.

Za pomerne krátky čas, do marca nasledujúceho roka, tu bolo ošetrených až 287 dojčiat, pričom poradenstvo ohľadom starostlivosti o deti tu získalo až 1 551 matiek. Ošetrovateľka pritom vykonala ďalších 2 345 návštev matiek v ich domácom prostredí.

Nová identita

Spolok nadobudol v roku 1925 nové meno. Ďalej vo svojej činnosti pokračoval ako Masarykova liga proti TBC. Novým predsedom sa stal doktor János Mezey, ktorý zastával aj post štátneho hlavného lekára. Financií však bolo málo, preto musel spolok požiadať o peňažnú výpomoc na krajinskom vedení.

Nový Ústav pre pľúcne choroby následne s liečbou začal na sklonku roka 1927. Neskôr došlo k zlúčeniu oboch inštitúcií a spolu prešli do starostlivosti miestnej organizácie Červeného kríža. Vyššie spomínaný dispenzár bol vďaka Červenému krížu pretvorený na ordináciu a nový domov pre matky s dojčatami. V druhom krídle pôvodnej budovy bola zriadená ordinácia pre pacientov s pľúcnymi chorobami. Táto inštitúcia začala svoju činnosť v roku 1931. Miesto hlavného lekára zaujal Jenő Kalvariszky.

Od roku 1932 však mesto nebolo ďalej ochotné ústav financovať. Ak teda chcel pokračovať vo svojej činnosti, musel byť v plnej miere odkúpený Červeným krížom. Na nevôľu Masarykovej ligy proti tuberkulóze k tomuto predaju skutočne prišlo. Ústav ale takto mohol naďalej pôsobiť až do roku 1945. S príchodom nového roka jeho kompetencie ale zanikli a keď ho prevzala miesta nemocnica, zanikol úplne.

Ďalšia pomoc chudobným

Spolok Sanatórium za svojho pôsobenia nechal postaviť aj tzv. Ľudový dom (Népház), ktorý sa nachádzal na rázcestí ulíc Cintorínskeho radu a Eötvösövej ulice. Neskôr bol známy aj ako Robotnícky dom pre chudobné rodiny. Bývali tu rodiny, ktoré mali jedného alebo viacerých členov chorých na tuberkulózu.

Budova bola postavená ešte roku 1913 vďaka podnikateľovi Lajosovi Kocsisovi za sumu 24 000 korún. Mala dlhý obdĺžnikový pôdorys a postavený bola za múrom cintorína. Dnu sa nachádzalo 10 až 12 bytov. Neskôr bola táto stavba známa aj ako epidemiologická nemocnica, keďže stála bokom od zaľudnených častí mesta a poskytovala tak skvelé karanténne podmienky.

V roku 1945 liečebná funkcia domu zanikla a v rámci úpravy Cintorínskeho radu bola v 70. rokoch minulého storočia zbúraná. Podobný robotnícky dom sa v minulosti nachádzal aj v mestskej časti Kúria na Dlhej ulici.

Starostlivosť o ženy, oči aj choromyseľných

Župný štátny lekár János Mezey dal v 30. rokoch 20. storočia na niekdajšej Ulici Ferenca Deáka postaviť súkromnú ženskú kliniku. Budova bola navrhnutá podľa plánov známeho architekta Artúra Szalatnaya-Slatinského. Avšak ešte pred začiatkom roku 1950 musel doktor Mezey kliniku zatvoriť – budovu následne prerobili na obytný dom.

Medzi rokmi 1936 až 1937 bola na Záhradníckej ulici postavená budova slovenského gymnázia. Na konci roku 1938 však bola škola zrušená a do jej priestorov sa nasťahoval nemocenský ústav (podobný dnešným poliklinikám). Následne tu ešte pred rokom 1960 doktor József Joachim vybudoval očné oddelenie nemocnice OÚNZ v Komárne, ktoré ponúkalo vynikajúce služby.

Rok 1935 bol dôležitým aj pre dejiny niekdajšej vojenskej nemocnice. Padol totiž návrh, aby bol v jej priestoroch vybudovaný ústav pre choromyseľných. Navrhovateľ tejto požiadavky vychádzal z názoru, že nemocnica je priveľmi plná na to, aby sa venovala ľuďom s psychickými ochoreniami. Takisto apeloval na skutočnosť, že ak títo pacienti nebudú od seba oddelení, mohli by si škaredo ublížiť. V skutočnosti však za týmto návrhom stála snaha dostať vojenskú nemocnicu preč zo stredu mesta. Jej nevhodnú polohu nakoniec uznal aj podplukovník dr. József Király a veliteľ generálneho štábu podplukovník Gyula Pajtás. Spoločne si boli prezrieť pozemok v okolí bývalých tenisových kurtov, kam chceli vojenskú nemocnicu presťahovať. S príchodom vojny sa však týmto návrhom ďalej nik nezaoberal a nová vojenská nemocnica tu nikdy postavená nebola.

Text: Bc. Stella Hamranová

Zdroj: 100 rokov Komárňanskej nemocnice (Reško, 2002)