Komárno na ceste za zdravím (5. časť) – veľkorysý arcibiskup, milodary a nemocnica bez pacientov!

Poďme sa ešte pred koncom ďalšieho mesiaca zas a znova ponoriť do dejín komárňanského zdravotníctva! V piatej časti našej pravidelnej rubriky sa opäť pozrieme na niekoľko zaujímavostí, ktoré ste o miestnom zdravotníctve možno vôbec netušili!

Dobu šarlatánov a felčiarov už máme dávno za sebou. Rovnako aj pôsobenie starej kláštornej nemocnice, ktorú vystriedalo niekoľko vojenských nemocníc. Lazarety, epidemiologické nemocnice, súkromná prax doktora Selyeho, sanatóriá na liečbu tuberkulózy a pľúcnych ochorení, ústavy pre matky s dojčatami aj obetavý spolok Sanatórium. Všetky tieto kroky, ale aj mnohé iné, viedli k tomu, aby malo mesto a jeho okolie v súčasnej dobe modernú zdravotnú starostlivosť.

Pomoc aj nepriateľom

Ako sme si už povedali, dokonca samotnému mestu dlho chýbala profesionálna zdravotná starostlivosť. Inak na tom nebol ani jeho okres – o spoľahlivých a dôveryhodných zdravotníckych zariadeniach mohli ľudia dlho len snívať. Za výnimku bolo možné považovať barokový kaštieľ Zichyovcov z 18. storočia, ktorý slúžil aj nemocničným účelom.

Domobranecké a rakúske vojská sa 19. apríla 1849 stretli v bitke pri Tekovských Lužanoch. Po krvavom konflikte zostalo na bojisku dovedna 1 400 mŕtvych a ranených. Na ich ošetrenie sa využili priestory tunajšieho kaštieľa. Dobrovoľníci a profesionálni zdravotníci tu lekársku pomoc poskytli ako domácim bojovníkom, tak aj členom nepriateľskej armády.

S príchodom júna 1849 vznikli vďaka vedúcemu divíznemu lekárovi z Komárna, doktorovi Móricovi Kalázdymu, poľné nemocnice v Bátorových Kosihách a Pribete. Tento krok bol nutný a mimoriadne žiadaný, keďže sa kruté vojenské operácie neustále posúvali bližšie a bližšie ku komárňanskej pevnosti a jej širšiemu okoliu. Nemocnice však svoju úlohu plnili iba krátko, v auguste toho istého roka zanikli.

Vzostup k sláve

Zaniknuté poľné nemocnice vystriedala nemocnica v obci Bajč. Dovtedy pre mnohých bezvýznamná samota sa za Jánosa Simora, ktorý medzi rokmi 1867 až 1891 pôsobil ako uhorský arcibiskup, stala významným arcibiskupským majetkom. Práve v Bajči bolo provizórne arcibiskupské sídlo počas stavby nového primaciálneho paláca v Esztergome.

O náhlej prosperite maličkej obce svedčia aj dokumenty o vzniku miestnej nemocnice. Istý dobový pisateľ v roku 1886 poznamenal, že Komárno a jeho okolie má akútny nedostatok poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Vychválil arcibiskupa Simora, ktorý svoju dobrotu a ochotu pomáhať obrátil na najchudobnejších. Taktiež zaznamenal, že tzv. bajčská pusta – hraničiaca s pustami Vlkanovo, Chrasť a Kotelnica mala v tej dobe už 807 obyvateľov.

V jeho záznamoch sa našli informácie o čiastke 4 000 forintov, ktoré arcibiskup Simor využil na stavbu bajčskej nemocnice. Sídlila v dome s veľkou záhradou a vysokými stromami. Pre chorých tu boli vyčlenené 2 dobre vetrateľné a priestranné miestnosti, ktoré dokázali spoločne prijať 12 zranených alebo chorých.

Pre personál tu bola vyhradená samostatná izba, menšia kuchyňa s komorou na potraviny a iné súkromné miestnosti. V strede dvora, ktorý udržiavala tu zamestnaná ošetrovateľka, sa nachádzala súkromná studňa. Podľa pisára bola nemocnica na puste zariadená všetkým potrebným, vrátane malej podomovej lekárne. V jej priestoroch bola panským lekárom zdravotná starostlivosť poskytovaná úplne zadarmo.

Nemocnica bola počas fungovania pod dozorom správcu veľkostatku v Bajči, ktorý bol povinný o jej chode podávať pravidelné hlásenia zakladateľovi, čiže arcibiskupovi Simorovi. Obyvatelia Bajču a okolia mohli služby nemocnice využívať až do roku 1920. Následne slúžili jej priestory ako obytný dom.

Spolok Sanatórium znova pomáha

Snaživý a úspešný spolok Sanatórium sme si predstavili už v predošlej časti našej malej série o komárňanskom zdravotníctve. Dnes si ho však pripomenieme znova, konkrétne v spolupráci so župami mesta Komárno, ktoré sa 20. apríla 1914 rozhodli otvoriť dispenzár v Pribete. Ich cieľom bolo podporiť boj proti zákernej tuberkulóze aj mimo Komárna.

Spolok na tento účel do mája 1917 daroval finančnú čiastku v hodnote 2 090 korún a 42 halierov. Pacientov v tomto zariadení ošetroval obvodný lekár Gyula Ullmann. Tento dispenzár sa v historických spisoch spomína ešte aj v roku 1922, avšak neskôr sa o jeho pôsobení neobjavili už žiadne správy.

Pribetský dispenzár patril pod majetok Červeného kríža podobne ako aj dispenzár v Komárne. Umiestnený bol v strede obce v rozľahlej budove bývalého zájazdného hostinca ešte z čias Márie Terézie, ktorá sa tam raz aj ubytovala. Išlo o obdĺžnikovú budovu s veľkým dvorom a niekoľkými maštaľami.

Ústav zanikol niekedy v časoch hospodárskej krízy – okolo roku 1930. Budovu následne získalo miestne Spotrebné družstvo. Po roku 1945 tu boli umiestnené úrady a četníctvo (vojensky organizovaný ozbrojený strážny zbor). Po roku 1966 bola budova zbúraná a na jej mieste vyrástla budova MNV. Spomínaný doktor Ullman si novú ordináciu zriadil v susednom dome, ktorá neskôr slúžila ako cukráreň.

Pomoc vojakom

Dočasné nemocnice boli počas trvania prvej svetovej vojny zriadené v mnohých okolitých obciach Komárna. Spomeňme napr. Staroďalanskú nemocnicu z dnešného Hurbanova, ktorá bola umiestnená do priestorov školy. Vznikla z iniciatívy tajomníka tunajšej filiálky Červeného kríža doktora Kálmána Kenessyho. Ako ošetrujúci lekár tu pracoval okresný doktor Desző Korbuly. O chod nemocničnej kuchyne a celkovú organizáciu potravín sa starala vdova Ágostona Hametmayera.

V nemocnici bolo k dispozícii 50 postelí – 40 z nich bolo darom od obyvateľov Starej Ďale, 3 darovali občania Bohatej a ďalšie 2 zabezpečili obyvatelia Nesvád. Samotné zariadenie nemocnice stálo okolo 3 000 korún. Personál tu počas svojho pôsobenia ošetril až 106 zranených.

Nemocnica si určila dva prioritné ciele:

1. zabezpečiť zraneným vojakom zdravotnú starostlivosť v blízkosti domova
2. zabezpečiť pacientom o 25% výživnejšiu stravu ako dostávali ranení v iných vojenských nemocniciach – tento počin veľmi pozitívne vplýval na ich liečenie

Nemocnicu viedla a jej činnosť organizovala 21 členná komisia. Jej služby ale neboli natoľko vyťažené a postupom času začala byť jej prevádzka skôr na príťaž. Aj preto do konca júna 1917 úplne ukončila svoje pôsobenie.

Nemocnica bez jediného pacienta

Podobná nemocnica, taktiež založená z iniciatívy Červeného kríža, bola otvorená v dnešnom Kolárove. Od júla 1916 pôsobila v priestoroch vtedajšej materskej školy. Naraz dokázala prijať až 50 pacientov. Ďalšia nemocnica Červeného kríža vznikla v Zemianskej Olči. Mohlo za to dvojité predsedníctvo Jánosa Dávidházyho a baróna Gézu Fejerváryho. Aj táto nemocnica mala kapacitu 50 lôžok.

Nemocnica v Zlatnej na Ostrove bola otvorená hneď na začiatku vojny z iniciatívy miestneho učiteľa Vilmosa Vízváryho a manželky doktora Gyulu Bélteyho. Zriadená bola v priestoroch miestnej školy – všetky postele aj používaná bielizeň boli do nemocnice darované. Paradoxom je, že kým bola nemocnica úplne zariadená, už jej služby potrebné neboli. Ošetrený tu údajne nebol ani jeden jediný pacient. Dary tak boli vrátené a brány nevyužívanej nemocnice sa v septembri 1915 zatvorili.

Posledný zdravotnícky ústav, ktorý na území župy vznikol vďaka Červenému krížu, bola nemocnica vo Veľkom Mederi (dnes už okres Dunajská Streda). Menšia nemocnica bola umiestnená v miestnej hájovni a na jej založenie sa zorganizovala zbierka milodarov. Zodpovedný za ňu bol rímskokatolícky farár János Galambos. Podarilo sa mu vyzbierať 76 korún a 70 halierov. Nemocnica 10 postelí získala z Bodze, 6 z Dolných a Horných Holiarov, pričom miestna cirkev ešte doložila ďalších 100 korún. Aj táto nemocnica však zanikla ešte pred oficiálnym ukončením vojny.

Text: Bc. Stella Hamranová

Zdroj: 100 rokov Komárňanskej nemocnice (Reško, 2002)