Komárno na ceste za zdravím (6. časť) – Ako vznikala komárňanská verejná nemocnica?

Po malej prestávke sa opäť vydávame po historických stopách komárňanského zdravotníctva. V dnešnom príspevku si povieme niečo bližšie o okolnostiach, ktoré dali mestu Komárno verejnú nemocnicu. Spoločne nazrieme do písomných záznamov Józsefa Tátraya, kráľovského radcu a tiež starostu mesta.

Už s príchodom roku 1871 sa ozvali hlasy občanov, ktoré volali po zvýšení úrovne zdravotnej starostlivosti v Komárne. Požadovali zriadenie verejnej nemocnice s podmienkou, že do nej nebudú zvážaný chorí z celej župy. Práve týmto krokom sa malo predísť šíreniu nákazlivých a potenciálne smrteľných chorôb na území mesta. Na uskutočnenie tohto plánu bola v danej dobe dokonca zorganizovaná finančná zbierka. Ďalšie naliehanie prišlo po tom, čo mužské oddelenie mestskej nemocnice nešťastne ľahlo popolom.

Pôvodný starý dom, kde toto oddelenie sídlilo, na nové účely nevyhovoval ani trocha a preto by bola škoda investovať peniaze do jeho opravy. Veci sa ale tak rýchlo do pohybu nedali. S rokom 1886 prišla na mestskej rade požiadavka, aby malo Komárno čoskoro svoju vlastnú modernú a adekvátne zariadenú nemocnicu. Znova ale prešlo niekoľko rokov, počas ktorých sa do tohto projektu nik nepustil.

Zdanlivo nekonečné hľadanie

V roku 1893 sa v septembrovom hlásení objavili slová hlavného štátneho lekára, doktora Jánosa Cseleyoho, ktorý takisto navrhol postavenie novej nemocnice. Špeciálne pritom zdôraznil, aby jej súčasťou bolo ženské oddelenie. Predstavoval si ju s množstvami pavilónov na veľkom priestranstve a ideálne niekde za hranicami mesta, prípadne na jeho periférii. Mesto teda navrhlo pozemok, kde sa nachádzala stará vojenská nemocnica, ktorá ležala v susedstve župného sídla a ktorá mimoriadne dobre slúžila počas predošlej morovej epidémie. Vojsko však odpovedalo, že nemocnicu môže mesto odstrániť len vtedy, ak sa zbaví aj svojej starej nemocnice – obe mali byť zbúrané pre ochranu zdravia obyvateľov.

Dokonca na októbrovom zasadnutí valného zhromaždenia mesta bol prijatý návrh, aby mesto spomínanú vojenskú nemocnicu vyvlastnilo a následne využilo na svoje účely – mesto s existenciou vojenskej nemocnice nikdy nebolo tak úplne zmierené. Práve toto hlásenie bolo zjavne podnetom na jednoznačný súhlas zhromaždenia (v dňoch 11. a 12. októbra 1893), aby začalo so zriaďovaním všetkého potrebného na založenie novej verejnej nemocnice.

Následne na zasadnutí dňa 19. decembra 1893 padlo niekoľko návrhov ohľadom lokality novej nemocnice. Do úvahy pripadali mestský majer (v mestskej časti Kúria), Kühnelov pozemok a tiež parcela pred cintorínom smerom na Páviu ulicu. Diskutovalo sa však aj o dakedajšom Miklósovom pozemku, Grabnerovom či Dióssyho pozemku, ale takisto o pozemku na polostrove. Doktor Cseley videl za najvhodnejšie miesto tzv. Miklósov pozemok, keďže ležal na dobrom mieste, ale pozdával sa mu aj mestský majer, kde však následne nastali problémy s riešením kanalizácie.

Ďalšie valné zhromaždenie sa konalo 14. marca 1894. Tu sa v polemickej prestrelke stretli štátny lekár János Cseley, doktor Jenő Keő a mestský inžinier Gyula Buzogány. Títo traja páni horlivo presadzovali svoje pohľady a názory ohľadom zásad stavby verejnej nemocnice a polemizovali hlavne o kvalite pôdy vyhliadnutých pozemkov. O dva mesiace neskôr bol pán inžinier Buzogány poverený prípravou stavebných plánov. V rámci tejto úlohy bol vyslaný do Levíc, kde si mal naštudovať budovu nemocnice (postavená bola medzi rokmi 1878 až 1885). Potom ale prišlo na finálnu voľbu pozemku. Sprvu sa zdalo, že nemocnica bude na parcele smerom k Cintorínskemu radu – spísaná bola už aj zmluva, ale minister napokon povolenie na stavbu neudelil. Návrh neprešiel, lebo tento pozemok sa vraj nachádzal „Pánu Bohu za chrbtom“. Chorí by sa tam údajne nemali ako dostať, keďže bol veľmi ďaleko.

Ďalším favoritom sa stala parcela na polostrove na Gombaniho rade, ale neskôr sa pozornosť obrátila na pozemok, kde bolo staré ženské oddelenie mestskej nemocnice – tento pozemok sa tiahol až  Sénnemu trhu. Nakoniec však táto parcela skončila vyhliadnutá na postavenie opatrovne pre deti. S príchodom augusta 1894 vymenovali za hlavného štátneho lekára dr. Lipóta Bányaiho, ktorý sa neskôr pozitívne pričinil ohľadom založenia nemocnice.

Stavebný plán

Na začiatku roku 1896 napísal inžinier Buzogány zaujímavú štúdiu, kde poukázal na skutočnosť, že celá záležitosť ohľadom novej nemocnice sa začala riešiť nesprávne. Vo februári toho istého roku bola nakoniec odsúhlasená kúpa starého favorita – zelenú dostal tzv. Miklósov pozemok. Odkúpený bol za cenu 14 700 forintov. K nemu za 800 forintov takisto odkúpili dom vdovy Jenő Virága aj s pozemkom. Ministerstvo vnútra odobrilo pôžičku vo výške 100 000 forintov na stavbu novej nemocnice, ktorú mestské zhromaždenie odsúhlasilo s podmienkou, že priečelie hlavnej budovy musí smerovať na líniu uličného frontu.

V roku 1896 bol pod číslom 7588 vyhlásený konkurz na stavbu dlho očakávanej nemocnice. Vo februári nasledujúceho roku bol vypracovaný prvý stavebný program pod názvom: Stavebný program pre novú verejnú nemocnicu slobodného kráľovského mesta Komárno.

Riešené v nej boli nasledovné záležitosti:

1. Pozemok – zvolený stavebný pozemok sa nachádzal na strednej línii severnej strany mesta, podľa kresby mal nepravidelný tvar. Miklósov pozemok bol ohraničený dvoma ulicami, konkrétne Mátyásovou ulicou a Mederčskou ulicou.

„Budova s označením a. /: 2 izby medzi nimi bude jedna kuchyňa :/ bude upravená na márnicu a pitevňu.

            Budovy s označením j. a k. ostávajú. Budova j. bude zvýšená na úroveň susednej budovy k. K. bude slúžiť ako lekárov byt, j. ako byť domovníka, prijímacia kancelária, čakáreň, sklad.

            Uličný rad smerom na Mátyásovu ulicu má mať na tehlovej parapetnej stene drôtové pletivo, nad ostatnými hranicami so susedmi sa plánuje murovaný plot.“

2. Potreba – mestské valné zhromaždenie rozhodlo, že nová nemocnica by mala mať kapacitu 116 lôžok. Tento počet mal odpovedať vtedajšej potrebe a náporu chorých. Pri tomto rozhodnutí prihliadali aj na skutočnosť, že Nové Zámky a Győr takisto plánovali stavbu nemocníc. K preplneniu komárňanskej nemocnice teda dôjsť nemalo.

Postele na jednotlivé oddelenia následne plánovali zadeliť takto:

1. muži s vnútornými chorobami – 15
2. ženy s vnútornými chorobami – 10
3. chirurgické oddelenie pre mužov – 8
4. chirurgické oddelenie pre ženy – 4
5. v spojení s pôrodníctvom jedna pôrodná izba – 4
6. ženské syfilitické oddelenie – 40
7. mužské syfilitické oddelenie – 7
8. oddelenie pre mužov s nákazlivými chorobami – 6 (neskôr 3)
9. oddelenie pre ženy s nákazlivými chorobami – 6 (neskôr 3)
10. oddelenie distingvovaných pacientov – 2
11. oddelenie s oddelenou izbou – 2
12. oddelenie pre duševne chorých – 3 samotky pre mužov a 3 pre ženy (neskôr 4)

Okrem nemocničných sál ale boli potrebné aj iné miestnosti, napr. do suterénu mala byť umiestnená veľká kuchyňa a komora potravín. Jedna izba mala byť vyhradená pre čeľadníka, potrebný bol aj sklad na uhlie či kotolňa, miestnosť pre ústredné kúrenie s 1 kotlom. Ďalej sa tu mali vybudovať 2 sklady šatstva, izba na manglovanie a žehlenie či byt strojníka. Podmienkou boli splachovacie záchody, práčovňa aj sušiareň.

Operačná izba bola naplánovaná na poschodí nemocnice, pričom oddelené kúpeľne a záchody malo mať oddelenie s nákazlivými chorobami. Povala mohla slúžiť na vešanie šatstva a tiež uskladnenie šiat pacientov. Byty pre zamestnancov boli plánované s myšlienkou, že zamestnaní budú štyria až piati ošetrovatelia a tiež jeden kurič.

3. Systém – hoci mala byť nová nemocnica navrhnutá na princípe pavilónov, nakoniec bola podľa tohto návrhu rozplánovaná na bloky a koridory. Donútili ich k tomu úsporné opatrenia a lacnejší stavebný materiál, no takisto ľahšia kontrola diania a administrácia.

„V predlohe č. 105/1896 štátneho lekára o blokovom systéme je predsa možno konštatovať toľké zmeny, že v oddelení nákazlivých chorôb, ktoré pozostáva z jednotlivých 6-6 posteľových sál pre mužov, ženy a deti s nákazlivými chorobami, sa umiestnia vo zvláštnej budove určite s dezinfekčnou komorou.“

Pod rovnakou strechou bolo naplánované aj oddelenie pre duševne chorých, avšak s náležitým odlúčením od zvyšných pacientov. To chceli dosiahnuť samostatným vchodom alebo oddeľujúcou chodbou.

4. Umiestnenie budov – vzhľadom na umiestnenie budov nebol projektant viazaný tvarom ani polohou pozemku. Hlavná budova mala byť umiestnená v strede pozemku smerom na juh a rovnobežne s Mederčskou ulicou. Obmedzené mali byť izby pre pacientov orientované na sever. Pre ženy so syfilitickým ochorením mal byť vybudovaný samostatný vchod.

5. Konštrukcie – základy budovy sa plánovali z kameňa, sokle fasády z kyklopského muriva. Ostatné múry mali byť vystavané z bezliadkových tehál. Základné múry a suterén, ako aj základy museli byť izolované od vyššie položených vrstiev asfaltu.

Všetky časti budovy plánovali zakryť tesanými trámami s čapmi. Pre strechu sa mali vyhradiť skutočne prvotriedne škridle. Schodiská medzi prízemím a poschodím mali byť z kameňa, pričom schody do pivnice a na povalu z dubového dreva. Dvere samostatných izieb na oddelení pre duševne chorých mali byť vybavené kľučkami, ktoré sa dali stlačiť len zvonka. Všetky miestnosti, vrátane márnice, mali byť spojené sieťou elektrických zvončekov.

6. Kúrenie, vetranie – aby ohrievacie telesá v nemocničných izbách nezaberali zbytočne priestor, skonštruovať sa tu malo ústredné kúrenie, tzv. nízkotlakové parné kúrenie Körtingovho typu. Na schodišti sa mala udržiavať stála teplota 12 stupňov, v predsieňach/kúpeľniach/na záchodoch 16 stupňov, v sálach pre chorých 20 a na operačnej izbe 28 stupňov.

Keďže vykurovanie malo byť uložené pod parapetné dosky, veľký dôraz sa musel klásť aj na vetrací systém. Práve pod parapetmi mal byť z vonkajšej strany vetrací otvor, aby do izieb prúdil čerstvý vzduch.

7. Zabezpečenie vodou – plánovaná bola sieť vodovodného potrubia. Na prvom mieste nebola kvalita pitnej vody, ale jej možnosť využívania na udržanie čistoty a pre potrebu kúpeľní.

8. Kanalizácia a splachovacie záchody – vzhľadom na skutočnosť, že nebolo možné zabezpečiť dostatočný spád kanalizácie na odvod výkalov, mali byť využité suché záchody so žumpami.

9. Úprava parku – časti pozemku nezastavané budovami sa mali upraviť na jednoduchý nemocničný park. Pre lepšiu prehľadnosť územia sa odporúčali zasadiť nízke kríky a urastené stromy. Pre syfilitické ženy tu mala byť vytvorená osobitná zóna.

Takto teda zneli požiadavky a návrhy na stavbu novej nemocnice, ktoré v Komárne dňa 13. februára 1897 vznikli rukou Józsefa Tátraya, kráľovského radcu a starostu. O dôkladnej príprave na stavbu nemocnice svedčí aj posúdenie konkurzných projektov ustanovenou komisiou. Vďaka dochovaným záznamom, z ktorých mnohé boli v minulosti verejne dostupné, sa môžeme aj dnes obhliadnuť za podrobnosťami sprevádzajúcimi novú éru komárňanského zdravotníctva.

Text: Bc. Stella Hamranová

Zdroj: 100 rokov Komárňanskej nemocnice (Reško, 2002)