Blog 2013. 01. 11.

Lesk a bieda Komárňanskej pevnosti II – Pod nepriateľskou paľbou

Stála tam osamotená, na hranici Habsburgmi ovládaného Uhorska a jeho zvyškom, ktorý bol už niekoľko desaťročí pod osmanským jarmom. Osamotený kamenný solitér ako znak habsbursgského panstva. Mohutná bastiónová pevnosť, ktorú tam vystaval viedenský dvor v domnení, že bude prekážkou každému útoku osmanov na samotné srdce podunajskej monarchie. Pevnosť Komárno! A dejiny ukázali, že tam stála opodstatnene.

Obliehanie Komárna v roku 1594. Medirytina vyhotovená podľa predlohy J. Sibmachera a W. Dilicha okolo roku 1600.

Keď v roku 1593 začali cisárske vojská s mohutnou ofenzívou, všetko nasvedčovalo tomu, že ich hlavný cieľ – vyhnať osmanov z Uhorska, bude s veľkou pravdepodobnosťou naplnený. Po počiatočných úspechoch, ktoré znamenali dobytie Fiľakova, Sečian, Novohradu, či Ostrihomu, sa však osmani spamätali a už na jar roku 1594 začali s protiofenzívou. Za obeť im padol Ráb (Győr). Posmelení úspechom pokračovali v ťažení pozdĺž brehov Dunaja až sa im na obzore zjavili mohutné múry komárňanskej pevnosti.

Obrancovia, vedomí si faktu, že mesto neubránia, ho zapálili, aby znemožnili útočníkom zaujať obranné pozície v mestských domoch. Uzatvorili sa v pevnosti a vyčkávali nepriateľa. Obyvateľstvo sa vysťahovalo do Trnavy, ktorá im na nasledovné mesiace poskytla bezpečné útočisko. Útočiace osmanské vojsko najskôr ostreľovalo pevnosť z pravého brehu Dunaja. Neskôr sa im podarilo premostiť Dunaj pontónovým mostom a prejsť na ľavý breh. Osmanské delostrelectvo zaujalo palebné postavenie pri mestskom kostole odkiaľ viedli ťažkú paľbu na hradby pevnosti. Potom sa presunuli až k hradnej priekope a priamo ostreľovali múry pevnosti. Na jej dobytie však už nemali dostatok síl. V ich tábore vypukla epidémia a na pomoc obliehanému Komárnu sa ponáhľala cisárska armáda, ktorá s prichádzajúcou zimou prinútila útočníkov bez úspechu odtiahnuť.

Obnova zničeného mesta sa pretiahla na niekoľko rokoch. Keď v  roku 1598 došlo k parcelizácii pozemkov na stavbu nových domov a ulíc, celé sa mesto posunulo značne na západ. Uvoľnený priestor tvoril rozšírené predpolie pevnosti. To malo zabrániť, aby mohol nepriateľ zaujať palebné pozície v mestských domoch a odtiaľ viesť paľbu na hradby. Z obdobných dôvodov boli vystavané predsunuté obranné prvky na ľavom brehu Váhu a pravom brehu Dunaja. Komárňanská pevnosť sa tak stala významným oporným bodom tzv. dunajsko-ipeľskej obrannej línie, ktorej hlavnou úlohou bolo brániť nepriateľovi v postupne na Považie a stredoslovenské banské mestá. Jej súčasťou boli aj pevnosti v Nových Zámkoch, Čabradi, Divíne, Modrom Kameni, či Krupine.

Aj keď medzi oboma bojujúcimi stranami bol 11. novembra 1606 podpísaný tzv. žitavský mier, pokoj do krajiny to neprinieslo. Uhorsko sa začalo zmietať v sérii niekoľkých ozbrojených povstaní uhorskej šľachty, ktorá ostro bránila svoje práva a vplyv pred absolutistickými snahami viedenského dvora, násilnou rekatolizáciou, či obmedzovaním stavovských privilégií. Väčšina týchto ozbrojených konflikov sa odohrávala na území dnešného Slovenska, čo malo zásadný vplyv na hospodársky a kultúrny život krajiny, Komárna nevynímajúc. Situácia sa začala výrazne zhoršovať po roku 1660, kedy sa schyľovalo k ďalšej vojne a Komárno tak opäť padlo do oka vojenských stratégov.

TEXT: Štefan Tóth

Autor je prevádzkovateľom portálu www.pevnost-komarno.sk. Tento článok ste si mohli prečítať v novembrovom vydaní mesačníka Ahoj Komárno, ktorý bol doručený aj do Vašej schránky! Pokračovanie si budete môcť prečítať v decembrovej edícií mesačníka. 

 

Vyjadrite svoj názor