Mladí a talentovaní: Viki Beňová vystupovala aj po boku Sama Tomečka

Dôverne ju poznáme z mestských kultúrnych podujatí, z vystúpení Dramaťáku, či z vysielania RTVS. Viki Beňová je obdarená talentom rôzneho druhu. Dôkazom jej všestranného nadania sú jej úspechy a tiež využité jedinečné príležitosti. Dnes študuje v Dánsku, no do svojho rodného Komárna sa vracia rada. 

V Komárne ťa mnohí poznajú ako talentovanú, aj keď teraz už len bývalú, herečku z muzikálovej tvorby Dramaťáku. Vyskúšala si herectvo a spev aj niekde inde, než si sa pridala k tomuto zboru mladých talentov?

Spievala som už od malilinkého mala, kde sa len dalo, niekedy aj tam, kde sa nedalo. Či už to boli vystúpenia v škôlke, na základnej škole, alebo koncerty organizované mestom, zapájala som sa, kde sa len dalo. Ani nie tak z potreby byť „videná“, ako z lásky k hudbe ako takej, a k adrenalínu, ktorý tie vystúpenia prinášali. Herectvo ma nikdy neoslovovalo viac, ako bežné malé dievča, ale v čase keď som hrala na javiskách to bolo skvelé.

Po tvojom úspechu v miestnych muzikáloch si na seba upútala trochu viac pozornosti, čo ti prinieslo omnoho viac čísel na miestnych slávnostiach. Spomenieš si na svoj najobľúbenejší výstup, ktorý si na komárňanských festivaloch predviedla?

Veľmi dobrá, ale zároveň ťažká otázka. Či už to boli Komárňanské dni, Vínna ulička, Kút Festival alebo Vianočné trhy, každý rok a pri každej príležitosti som sa snažila na javisko priniesť niečo „iné ako minule“, s rôznymi ľuďmi, rôzne štýly hudby. Ťažko sa mi selektuje, no najradšej som mala koncerty s inými, často omnoho talentovanejšími ľuďmi, ako Tomi Barkóci alebo Terezka Jaďuďová a mnohí ďalší, mne blízki ľudia. Sú to vždy tí ľudia a spomienky s nimi, ktoré si z celého procesu od prvého nácviku až po koncert pamätám najviac. Vždy som do skúšok s týmito skvelými bytosťami vkladala lásku, smiech a rešpekt a na javisku sme si to neskutočne užívali. Takže by bolo nefér a zároveň nemožné prideliť jednému koncertu titul „najobľúbenejší“.

Tvoj hlas nezostal uzavretý za bránami nášho mesta a dva roky si pôsobila ako speváčka v Milujem Slovensko Band. Spolupráca s tvárami, akými sú Samo Tomeček, Adela Vinczeová, či Dano Dangl musí byť nezabudnuteľná! Z natáčaní produkcie takýchto rozmerov si sa dozaista naučila aj niečo nové!

Bolo to neskutočné obdobie. Pamätám si, ako ma Samo s kapelou oslovili po mojom koncerte v Komárne, zdalo sa mi to nereálne. O pár týždňov sme sa s celou kapelou a producentom stretli v štúdiu, kde nahrávali najznámejší slovenskí interpreti, hrali sme, spievali a zmluva bola na svete. Počas tých dvoch rokov sa mi stalo to, čo som nikdy nečakala, ľudia mimo nášho mesta, v Banskej Bystrici, Bratislave, v Nitre a dokonca ma spoznávali a oslovovali na Orave. Počas natáčaní som sa neuveriteľne dobre zabávala, zlepšovala, učila a rástla. Nespočetnekrát som obedovala či pila kávu na terase štúdia RTVS s excelentnými hercami, spevákmi, športovcami a osobnosťami, s podaktorými som v kontakte doteraz. Nikdy som sa nepovažovala za „lepšiu, ako ostatní“, ale medzi tými unikátmi som si dozaista uvedomila, že som toho veru na stôl ešte nepoložila veľa a určite mám ešte na čom pracovať, hlavne osobnostne.

Po maturite si sa rozhodla študovať na zahraničnej škole. Študuješ branding na dizajnovej škole , čo znamená, že tvoje umenie nezostáva len na divadelných doskách a v nahrávacom štúdiu! Máš nejaký priamy zdroj motivácie, ktorý ťa priviedol aj k tejto forme „umenia“?

Mám pocit, že som dospievala v prostredí, ktoré ma viedlo k umeniu, rovnako ako k biznisu. Design Branding je veľmi komplexným spojením oboch. Učím sa vkladať vizuálnu atraktivitu, funkčný dizajn a emóciu do všetkého, čo človek každodenne chytí do ruky alebo vidí na obrazovke či billboarde a následne to aj predať. V kocke, učím sa, ako vybudovať jedinečnú značku. Dôležitými súčasťami môjho štúdia je samozrejme Marketing, Ekonómia, Elektronické stratégie a práca s dátami, ale aj jedinečné predmety ako samotný dizajn, analytika vizuálov ako farby, písmo, rozloženie, a dokonca „Sustainable Innovation“, čo znamená, že v pri troche šťastia v budúcnosti budeme budovať značky, ktoré nebudú len úspešné, ale aj šetrné voči našej Zemi.

Si všestranná umelkyňa, tancuješ, spievaš a hráš na hudobných nástrojoch. No mnohí možno netušia, že si bola aj talentovaná študentka a okrem angličtiny plynule ovládaš španielčinu, ktorú si si vycibrila priamo na Pyrenejskom polostrove. Máš v zásobe ešte nejaké iné prekvapivé schopnosti, ktorými sa rada pochváliš?

Okrem umenia a niektorých športov, sú jazyky možno jediná vec, ktorú považujem za svoje „talenty“. Odmalička mám schopnosť automaticky absorbovať jazyk a dokonca aj prízvuk, ak v prostredí strávim viac, ako mesiac. Musím sa však priznať, nedávno som natrafila na skalu. Dánčina. Je to pre mňa natoľko neatraktívny jazyk, že môj mozog si voči nemu doslova vybudoval obranný mechanizmus a odmieta ho vstrebať. Neviem, či je to hodné zaradenia do kategórie schopností, ale možno to prekvapí, vďaka dedovej trpezlivosti počas môjho detstva, viem chytať ryby. *Smiech* Takisto som celkom zručná v záhrade, neskutočne ma baví sadiť kvety a hocičo, čo si na jar s mamou vymyslíme. Život v Dánsku pre mňa nie je prekážkou, aj tu mám svoju zbierku rastliniek. Čo dodať, predsa len som väčšinu detstva strávila na dedine.

Momentálne študuješ v jednej zo škandinávskych krajín, v Dánsku. Čo bolo tvojou motiváciou odísť do tak vzdialenej krajiny za vzdelaním?

Priznám sa, Škandinávia pre mňa bola vždy atraktívna, kvôli všetkým tým excelentným Severským krimi novelám, ktoré som čítavala. No realisticky, Škandinávia, hlavne Dánsko, je či už ekonomicky, ekologicky, alebo sociálne úžasne vyspelá a pokroková krajina. Školský systém, jeho technológie a celkový spôsob života podľa môjho skromného názoru poskytujú ideálne prostredie pre vzdelávanie a rast ľudí v mojom veku. Je tu pokojne, bezpečne, čisto a všetko má svoj poriadok. Núti nás to k disciplíne a pokroku. Bolo to jedno z najlepších rozhodnutí, ktoré som urobila. Našla som cestu, ktorou chcem ísť, nových priateľov a dokonca aj lásku, paradoxne slovenskú. Haha.

Počas minulých rokov si navštívila viacero krajín, spomínané Dánsko, Španielsko, Anglicko, kde si takisto študovala, no videla si už okrem strednej Európy aj veľký kus Talianska, Francúzska, Rumunska, Grécka či Egypta. Dozaista máš svojho favorita, ktorý je na vrchole tvojho rebríčka! Máš premyslenú svoju ďalšiu destináciu?

Španielsko pre mňa bude mať miesto v srdci asi navždy, nielen vďaka historickej architektúre a temperamentnému umeniu, ale najmä vďaka získanej rodine, priateľom a úžasnej, priateľskej kultúre. Francúzsko je nádherné, hoci mi nie je tak blízke, ako Taliansko. Nič sa nevyrovná prírodným zázrakom, no ľudskou rukou vytvorené skvosty Talianska nemajú pre mňa obdoby. Talianske umenie siaha do dávnych čias, no ani na sekundu nestratilo štýl, relevanciu a extravaganciu. Prejdite sa hoci aj v tom najmenšom talianskom mestečku a predtým, ako si vychutnáte neuveriteľne dobré jedlo a víno, sa poobzerajte. Umenie v každej možnej podobe na Vás doslova kričí z každej uličky. Najkrajšie je pre mňa jednoznačne Toskánsko. Tam mi neraz z údivu vyhŕkli slzy do očí.
Doteraz som väčšinou cestovala vďaka mame, v čom plánujeme pokračovať a za čo jej budem nekonečným dlžníkom. No do budúcna máme s priateľom na zozname Áziu, Oceániu, kúsky Ameriky, no určite nebudeme váhať ani znova kupovať letenky do Európskych krajín a chceli by sme viac precestovať aj naše Slovensko. Je to predsa domov.

Pochodila si už kus sveta, no predsa si často vo svojom domácom meste. Je v Komárne okrem tvojej rodiny a priateľov niečo, k čomu sa stále rada vraciaš?
Rodina a priatelia pre mňa predstavujú všetko to, čo je mojim domovom. No nepochybne sa stále rada vraciam do Bášt či na Mŕtve rameno, no najväčšmi na miesta, ktoré sú pre mňa nasiaknuté spomienkami. Bolo by ich ťažké, možno aj príliš osobné ich vymenovať. Väčšinou sú to miesta spojené s ľuďmi či zážitkami, kaviarne, parky, brehy riek, či domovy ľudí, kde som trávila čas v detstve, kde som sa prechádzala, kde som sa bavila, miesta na ktorých sme pri nočných vozeniach sa mestom zastavovali a viedli nekonečné rozhovory. Aj vďaka nim sa vždy rada vraciam domov.

Zdroj: @thatbenova, archív Dramaťáku