Rozhovor: Ondrej Gajdáč: „Často sa ani v súčasnosti necítim byť dospelý.“

Rozhovor s Ondrejom Gajdáčom vám prinášame v rámci nového seriálu rozhovorov so zaujímavými osobnosťami i postavami mesta Komárno. Každý víkend si tak budete môcť prečítať rozhovor s niekym zaujímavým ;).

Keď sa pozrieme na Váš doterajší profesijný život, je to naozaj celkom pekná bilancia. Najmä čo sa týka Vašich športových výsledkov ako reprezentačného trénera a aj počas riaditeľovania na gymnáziu ste dosiahli veľa úspechov. Viete povedať na ktorý zo svojich úspechov ste najviac hrdý?
Je dosť ťažké vybrať z toho niečo. Ja to v podstate ani neberiem ako úspechy, pretože čo som dosiahol, je spojené s mojou celoživotnou dráhou, a tá je spätá odmalička so školstvom a so športom. Od šiestich rokov chodím do školy, až doteraz. Od ôsmich rokov sa venujem športu. Do tridsiatich piatich rokov som sa aktívne venoval vodnému pólu a od dvadsiatich piatich aj ako tréner. Súčasne som robil zhruba desať rokov aj hráča aj trénera.

Školstvo je to, čo ma v podstate aj živí, ale mám to šťastie, že aj baví. V tejto oblasti za najväčší osobný úspech považujem, že sa mi podarilo zotrvať v škole až do svojho terajšieho veku. Je krásne celý život prežiť medzi mladými ľuďmi. Človek sa cíti stále mladý ako keby mal dvadsať a tridsať. Samozrejme, ten dizajn je už iný. Pochopiteľne, sú dielčie úspechy, ale tie musí posúdiť verejnosť, či žiacka, rodičovská a občania mesta. Úspechy, ktoré som dosiahol, som nikdy nepovažoval len za svoje. Vždy sa na ich dosiahnutí spolupodieľal tím ľudí. Niekedy užší niekedy širší. Počas obdobia, pôsobenia na gymnáziu sa nám podarilo zrekonštruovať a vynoviť takmer celú budovu školy. V roku 2005 sme dobudovali nadstavbu, čím sme dosiahli, že všetci naši študenti sa učia „pod jednou strechou“ a majú vytvorené veľmi dobré podmienky na výuku. Každým rokom sa niečo mení k lepšiemu a myslím, že študenti sa tu cítia dobre. Celé naše snaženie smeruje k tomu, aby sme im a ich rodičom vyhoveli. Ide nám hlavne o to, aby naši študenti dostali dobré vzdelanie a aby sa cítili na škole dobre.

V živote som mal a zatiaľ aj mám to šťastie, že sa popri svojej práci môžem venovať aj športu. Od roku 1990 s menšími prestávkami pôsobím ako tréner pri reprezentačných družstvách hlavne juniorov a seniorov. Počas tohto pôsobenia sme aj v tejto oblasti dosiahli pekné úspechy. Snáď k najvýznamnejším patria umiestnenia na majstrovstvách sveta juniorov – bronzová medaila získaná v roku 1995 vo Francúzsku, kde reprezentovalo Slovensko päť komárňanských hráčov a 4.miesto na MS v Kuvajte v roku 1999.

K najväčším úspechom v kategórii seniorov patrí 8.miesto z majstrovstiev sveta v Barcelone v roku 2003. Zaujímavosťou týchto MS bolo, že hrali proti sebe dvaja naši odchovanci, Komárňania, bratia Gergelyovci. Michal hájil farby Slovenska a Pišta, ktorý v tom roku prijal maďarské občianstvo hral za reprezentačné družstvo Maďarska. V rokoch 2004 v Aténach a 2008 v Pekingu sa Pišta stal dvojnásobným olympijským víťazom, na čo môžu byť Komárňania právom hrdí.

Na športe ma najviac fascinuje, že je to obrovský fenomén, ktorý hýbe masami, hýbe ľudstvom. Nič na svete neupúta toľko ľudí ako olympijské hry. Za najpodstatnejšie však považujem samotný pohyb. Fyzický pohyb, ktorý každý z nás potrebuje pre zachovanie a upevňovanie svojho zdravia. I duševného. V dnešnej pretechnizovanej dobe, keď sme pomaly už všetko schopní riešiť pomocou počítačov cez internet, to platí mnohonásobne. Preto aj v škole kladieme veľký dôraz na telesnú výchovu ale aj športovanie mimo vyučovania. Ktosi už dávno vyslovil myšlienku: „V zdravom tele zdraví duch“. Toto tvrdenie nepochybne platí aj dnes a bude platiť aj v budúcnosti.

Ste ešte stále aj trénerom seniorov?
Seniorov trénujem v Klube vodného póla v Komárne. Na reprezentačnej úrovni mám od tohto roku pätnásťročných .

S kým sa Vám pracuje lepšie? So staršími alebo s juniormi?
Pracovať s mládežou je iné ako pracovať s dospelými. Mladých športovcov je ľahšie motivovať, hoci v súčasnosti je aj toto z roka na rok ťažšie. Mladá generácia stále ťažšie odoláva pohodlnému spôsobu života. Nemám však problém komunikovať s mladými ľuďmi. Nikdy som však nemal problém ani s dospelými i keď u nich je už iné poňatie, majú iné problémy, často oni sú tí, ktorí sa musia starať o svoje živobytie a živobytie svojich rodín.

Celkovo pri Vašich reprezentačných výsledkoch sú znakom výrazné úspechy. Pod vašim vedením družstvá dosiahli najlepšie výsledky v celej histórii vodného póla na Slovensku. Máte nejaký recept na úspech?
To asi nemá nikto. Rokmi trénerskej práce v klube i pri reprezentačných družstvách som sa však stále učil a zbieral skúsenosti . Samozrejme aj tréner svojou prácou, svojím výkonom ovplyvňuje a prispieva k výkonu športového kolektívu. Rokmi a skúsenosťami som sa utvrdil aj v tom, že tréner môže byť akýkoľvek vynikajúci, ak nemá kvalitných hráčov, nemá šancu na dosiahnutie dobrých výsledkov.

Mal som to šťastie, že v rokoch 1990 až 2005 sme mali na Slovensku dobrú hráčsku základňu. V kluboch sa pracovalo na vysokej úrovni a na tom sa dalo stavať a budovať reprezentačné družstvá. Výsledkom tohto obdobia sú ozaj pekné úspechy. Do akej miery som sa o ne pričinil ja už musí posúdiť športová verejnosť. V súčasnosti pracujeme na tom, aby sme kvalitatívne dosiahli úroveň akú sme dosahovali v spomínaných rokoch.

V súčasnosti, ale aj v minulosti ste pôsobili ako reprezentačný tréner a súčasne ako riaditeľ gymnázia. Ako sa to dá zvládať?
Dá sa to zvládať tak, že riaditeľa robím ráno od pol ôsmej do tretej – štvrtej a trénera večer, cez víkendy a cez prázdniny. Niekedy to ide aj na úkor pracovných dní, ale s pochopením spolupracovníkov a nadriadených je aj to riešiteľné. Dá sa to však zvládať, len s tolerantnou manželkou. V tomto mám však opäť šťastie. Boli roky keď som bol veľmi veľa preč a ona zvládala výchovu detí a celú domácnosť. No a potom stačí mať len chuť, vôľu, energiu, motiváciu, podmienky a ide to samo. Musím však dodať, že posledné roky sme pri družstve juniorov a seniorov v Komárne dvaja tréneri, striedame sa na tréningoch, čo už nie je časovo tak náročné.

Presne na manželku som sa chcela opýtať. Ako to ona alebo celkovo vaša rodina vnímala keď ste boli taký zaneprázdnený? Nájdete si voľný čas aj na nich?
Pravda je, že keď boli deti malé, často som počúval otázky „Zase ideš niekam? Kam zase ideš?“. Ako deti rástli aj manželka to už mala ľahšie. Keď som však bol doma, vždy som jej s domácnosťou pomáhal. A tak je to samozrejme aj teraz (smiech). Tu musím však povedať, že to najcennejšie v živote je pre mňa rodina. Voľný čas, ktorý mi ostal sme vždy trávili spolu.

Viedli ste aj vašich synov k športu?
Áno samozrejme. V mladosti športovali aktívne, teraz už len rekreačne, ale stále majú k športu dobrý vzťah.

Konkrétne vy ako relaxujete? Prípadne akému inému športu okrem vodného póla sa venujete?
Od malička u nás rodičia vytvárali pozitívny vzťah k prírode, to mi ostalo dodnes a tak sme vychovávali aj naše deti. Aj v súčasnosti každý rok chodíme do hôr v zime na lyžovačku a v lete na turistiku. Aj doma trávime veľa času v prírode, hlavne pri Dunaji, kde občas nahodíme aj udice. Horšie je to už s aktívnym odpočinkom. Stále si rád zaplávam, žiaľ to už nie je pravidelne.

Nemali ste niekedy pocit, že ste workoholik? Predsa len venujete sa mnohým aktivitám. Netúžili ste niekedy mať viac voľného času?
V žiadnom prípade si nemyslím, že som workoholik. Robotu som sa snažil stále urobiť dobre. Aj teraz je to tak, preháňať to však nepreháňam. Ten voľný čas sa stále nejaký nájde. Rezervy mám skôr s jeho aktívnym využitím. Viac času by som mal venovať pohybu – športovaniu.

Spomínali ste, že za svoj úspech považujete aj to, že ešte stále chodíte do školy. Väčšina ľudí by vám to však asi nezávidela. Kde sa to vzalo u vás, že chodenie do školy vnímate tak pozitívne?
Ja si naopak myslím, že tí ktorí tú možnosť nemajú, to nám pedagógom môžu len závidieť. Stále som do školy chodil rád a vždy som to vnímal len pozitívne. Či to bolo ako žiak, študent na základnej, strednej alebo vysokej škole. Nie, že by som bol nejaký „bifľoš“, to nie, ale vždy som sa v škole cítil dobre. Stále bola dobrá partia, stále sa podarilo niečo „vyviesť“☺. Ako pedagóg som nikdy nemal problém komunikovať so študentmi a ako riadiaci pracovník nemám problém komunikovať ani s dospelými. Keď človek stále komunikuje, pohybuje sa medzi mladými ľuďmi, duchom stále ostáva mladý. Preto sa často ani v súčasnosti necítim byť dospelý.

Takže aj naďalej by ste rád riaditeľovali?
Čo ja plánujem je jedna vec a realita býva často iná. Ak si budú myslieť tí, ktorí o tom rozhodujú, že ešte som prínosom, tak budem. Keď nie, tak budem možno učiteľ. Každá funkcia je dočasné pracovné zaradenie a ja to aj tak beriem. Každý riaditeľ školy je riaditeľom len na dobu dočasnú. Všetci sme v podstate učitelia, to sme vyštudovali a pre mňa nie je žiadny problém ani učiť.

A prečo ste sa rozhodli kandidovať za poslanca mestského zastupiteľstva v Komárne?
Narodil som sa v Komárne, tu som vyrastal, celé detstvo som tu prežil, žijem tu celý život. Mám rád toto mesto, mám tu plno priateľov, známych. To rozhodnutie padlo z presvedčenia, že môžem svojimi názormi, postojmi, svojimi iniciatívami pomôcť rozvoju tohto mesta. To bol vlastne dôvod prečo som kandidoval. Občania musia posúdiť, či som alebo nie som prínosom . Aj v zastupiteľstve sa snažím prezentovať len svoje názory. Myslím, že triezve, ale to opäť musia posúdiť iní. Pokiaľ sa dá, snažím sa pozitívne ovplyvniť chod mesta.

Ste rád, že ste sa rozhodli vstúpiť do politiky? Lebo predsa len väčšinou sa o politikoch nevyjadruje v pozitívnom zmysle. Takže neľutujete toto svoje rozhodnutie?
Ľutovať to neľutujem. Situácia a riešenia sa samozrejme nie vždy vyvíjajú podľa mojich predstáv. Vždy som sa snažil eliminovať vplyv veľkej politiky na komunálnej úrovni, dosiahnuť to, aby politika mala čo najmenší vplyv na rozhodovania v mestskom zastupiteľstve. Každý poslanec by mal byť zodpovedný za svoje rozhodnutia, mal by rozhodovať ako najlepšie vie v prospech občanov mesta. Či ľudia majú radi, alebo nemajú radi politikov? Často sa im nedivím, že nemajú. Ani ja ich veľmi nemám rád a veľakrát nesúhlasím s ich rozhodnutiami. To, že som dostal dôveru aj v druhom volebnom období snáď naznačuje, že mnohí s mojimi postojmi, názormi a prejavmi súhlasia. Naďalej sa budem snažiť ich dôveru nesklamať, byť užitočný a nápomocný pri rozvíjaní nášho mesta.

Aké sú vaše plány do budúcna? Vo všetkých troch oblastiach, ktorým sa venujete. Máte ešte nejaké méty, ktoré by ste chceli dosiahnuť?
Nedá sa povedať, že by som mal vyslovene nejaké méty, to nie. V práci je to neustály proces. Stredné školstvo, gymnázium, to nie je tak, že sme nasadili latku a ideme. Tu sú neustále zmeny. V súčasnosti prebieha reforma školstva a vyžaduje si veľké úsilie pedagógov, vedenia školy, aj riaditeľa, musíme tvrdo pracovať, aby sme zachytili nové trendy, aby sme poskytovali také vzdelanie, aby sa naši študenti vedeli uplatniť na akejkoľvek vysokej škole doma alebo v zahraničí, aby dobre ovládali cudzie jazyky. Je to neustály proces. Cieľom každého pedagóga, zamestnanca, vrátane riaditeľa musí byť to, aby sme, jednoducho povedané, kráčali s dobou.

Čo sa týka športu, treba povedať, že v súčasnosti je podstatne ťažšia práca s mládežou ako bola pred desiatimi rokmi. Dnes je najlákavejšie pre mladých ľudí posedenie či polihovanie pred notebookom, facebook, surfovanie po internete a podobne. K častým pohybovým aktivitám patria diskotéky či pobehovanie po parku s fľašou alkoholu. Všetko sú to samozrejme pohodlnejšie aktivity ako tvrdý každodenný tréning na ihrisku, telocvični či v bazéne. Je oveľa ťažšie získať mládež aktívne športovať ako v časoch, keď takéto nástrahy na nich nečíhali. Je potrebné však s tým bojovať, pretože len ten, kto športoval a športuje vie, čo šport človeku môže dať a dáva. Je to nielen fyzické zdravie, ale aj rozvoj húževnatosti a vôle, ktorá sa potom prejavuje v štúdiu, v práci a vôbec v živote. Naším cieľom musí byť vytváranie a zabezpečovanie podmienok na športovanie. Presviedčať a získavať mladých ľudí pre šport a samozrejme venovať sa im.

A politika?
Myslím, že v politike je to najťažšie a najzložitejšie, v tejto oblasti sú výsledky asi najmenej hmatateľné. Vždy som si želal a stále si želám, aby bolo Komárno rozvíjajúce sa a prekvitajúce mesto. Samozrejme nemôžem byť spokojný s vývinom za uplynulých dvadsať rokov hlavne v oblasti ekonomiky a zabezpečenia pracovných miest pre našich občanov. Príkladom by nám v tomto mohli byť aj okolité mestá, z ktorých mnohé sa rozvíjajú oveľa rýchlejším tempom ako je to u nás.

Mgr. Ondrej Gajdáč je pravoverný rodák z Komárna už od roku 1956. V rodnom meste vyštudoval základnú školu aj Gymnázium Ľ. J. Šuleka. Na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave absolvoval odbor telesná výchova – ruský jazyk. Následne pôsobil na strednej odbornej škole ako učiteľ, neskôr ako zástupca riaditeľa.

Už od svojich ôsmich rokov sa venuje vodnému pólu, v ktorom pôsobil aj ako reprezentant Československa.
V roku 1982 sa dal na trénerskú dráhu v tomto športe.
1990-1993 asistent reprezentačného trénera dorastencov Československa
1993-1994 reprezentačný tréner dorastencov Československa.
1994-2001 reprezentačný tréner juniorov Slovenskej republiky
2001-2004 reprezentačný tréner seniorov Slovenskej republiky

Obe reprezentačné družstvá, juniori aj seniori, dosiahli pod jeho vedením najväčšie úspechy v histórii slovenského vodnopólového športu. Od roku 1997 až do súčasnosti je zároveň riaditeľom Gymnázia Ľudovíta Jaroslava Šuleka v Komárne. V roku 2006 sa Mgr. Ondrej Gajdáč zapojil do komunálnej politiky a ako nezávislý kandidát bol zvolený za poslanca mestského zastupiteľstva v Komárne. Počas volebného obdobia pracoval v komisii školstva, kultúry, športu a mládeže ako podpredseda komisie. Nebol a ani v súčasnosti nie je členom žiadnej politickej strany. Je ženatý, má dvoch dospelých synov.

TEXT: Brbr
FOTO: archív