Vianoce u Drahu Dobrovicsovej: „Pod obrus putujú mince, do peňaženky šupiny z vianočného kapra“

Iný kraj, iný mrav. Nie je to inak ani na Vianoce, kedy dokonca hovoríme o odlišných zvykoch takmer v každej rodine. Ako vyzerajú Vianoce v dome regionálnej redaktorky Drahu Dobrovicsovej, ktorú denno-denne môžeme vidieť v hlavnom spravodajstve televízie JOJ? Kedy u nej začína vianočná nálada a čo chystá na štedrovečerný stôl? Spýtali sme sa jej v našom tohtoročnom vianočnom rozhovore.

Kedy sa u Vás doma začína vianočná nálada?

Vianoce sú skrátka Vianoce. Nič ich nenahradí, nedá sa ich s ničím porovnať. Azda s prvým snehom, ktorého u nás vidieť čoraz zriedkavejšie, prišlo také prvé cinknutie – blíži sa koniec roka a s ním aj Vianoce. Keď som bola dieťa, bolo to určite najočakávanejšie obdobie – aj v časoch zúriaceho socializmu to bol dotyk kresťanstva. Voňali, keďže u nás začínali pečením – nechýbali „bejgle“,  „nanukszelet“ či „medvedie labky“ –  formičky na ne sa používali len na Vianoce.  Pokračovalo sa dôkladným upratovaním. Spolu s bráškom pod velením a priamym dozorom i názorným príkladom našej maminky. Jeho súčasťou bolo napríklad aj prášenie kobercov na snehu na záhrade, spojené s guľovačkou. Pod všetky sošky, tanieriky, spomienkové predmety a ďalšie drobnosti, sa dostali sviatočné dečky, navoňané, naškrobené.
No a na záver to bolo leštenie nábytku a vchodových drevených dverí Diavou – v socializme jediným prípravkom na leštenie nábytku – jej charakteristická vôňa, zmiešaná s vôňou ihličia – to bol pre mňa ako dieťa signál, že Vianoce sú už naozaj tu!

Ako je to s vianočnou výzdobou? Kto ju doma pripravuje?

Vianoce sú jedinou výnimku, keď blahosklonne privriem oči a akceptujem gýč. Samozrejme nemyslím tým ružových sobíkov z umelej hmoty, či hrôzostrašne blikajúce svetielka miliónov farieb. Zdobiť začínam drobnosťami a vencom v prvú adventnú nedeľu. Postupne pribúdajú svetielka, čečina a drobné ozdôbky. Ja som v týchto veciach minimalista, držím sa hesla menej je viac. Milujem drevo, slamu, sklo, keramiku – a samozrejme vôňu ihličia. 

Aký druh stromčeka je u Vás favoritom?

Moderná doba prináša krásne umelé stromčeky, ktoré nerobia neporiadok, dlho vydržia, sú najsúmernejšie na svete, a zachránia životy vianočných ihličnanov. Ale mňa zatiaľ neoslovili. Vždy sme mali živý vianočný stromček, kým bola dcérka malá, tak čo najväčší, potom som objavila ihličnatý stromček v kvetináči a už roky si zdobíme práve taký.

Ako vyzerá u vás Štedrý deň? Aplikujete nejaké tradície?

Štedrý deň je také dobehnutie do cieľa. Je to deň pôstu i hostiny súčasne. A najmä vedomia, že nasledujú dni plné stretnutí s najbližšími. 24. decembra je už zvyčajne stromček ozdobený, celý deň sa skutočne snažím nejesť, aj keď na tajnáša si občas uchmatnem nejaký ten koláčik, ale nesmierne sa teším na štedrovečernú večeru. Ešte sa čo to upratuje, znejú koledy, a občas stihnem aj nejakú tú rozprávku v televízii. Nesmie chýbať výdatná popoludňajšia prechádzka s Gwenikou – írskou jemnosrstou pšeničnou teriérkou – aby aj ona mala Vianoce.
Čo sa tradícií týka, väčšinu som si priniesla z detstva – a majú stredoslovenský nádych, keďže mamička pochádza od Banskej Štiavnice. Pod obrus putujú mince, do peňaženky šupiny z vianočného kapra, to aby sa zdroj príjmov nevysušil. Na stole nechýba prestieranie aj pre našich najbližších, ktorí tu už nemôžu byť s nami. Od štedrovečernej večere vstáva pri servírovaní od stola len jeden člen rodiny. Kýchnutie pri stole znamená zdravie na celý rok – a skutočne to platí J A po večeri sa riad neumýva, až na druhý deň ráno – aby sa šťastie nezmylo.

„Na stole nechýba prestieranie aj pre našich najbližších, ktorí tu už nemôžu byť s nami.“

Z čoho sa skladá štedrovečerné menu?

Keďže pochádzam zo zmiešanej rodiny – slovensko – maďarskej, aj menu je také. Základ je kapustnica – pôstna – okrem kyslej kapusty, najlepšie domácej, z vlastného suda, sa do nej dostane len pár kúskov zemiakov, pár krúžkov mrkvy, sušené slivky a hríby a na záver trocha zápražky s praženou cibuľkou a mletou červenou paprikou. My s dcérou Brenduškou si do nej na tanieri pridávame ešte aj za lyžičku kryštálového cukru.  V detstve nesmelo chýbať halászlé, to si môj tatko varil vždy sám. Dva druhy zemiakového šalátu – majonézový, ktorý miluje celý svet okrem mňa, a môj skutočný favorit – slovenský zemiakový šalát s cibuľkou, a zaváranými uhorkami – ten môžem aj ako hlavné jedlo. K nim patria podkovičky vyprážaného kapra, ktoré paradoxne jedávam taktiež len na Vianoce, aj keď mi nesmierne chutia. Pre menej „kostne zdatných“, ako je napríklad moja maminka, ktorá ryby neje, lebo sa bojí kostí, sa vypráža samozrejme rybie filé, či prsty. A potom nasledujú opekance s makom (ten je posledné roky výlučne od Pémovcov z Patiniec a chutí úžasne!) preliate medovým mliekom. Opekance si už nekupujem v obchode, vďaka mojej úžasnej kamarátke Svetlanke Hadvabovej, si ich každoročne pečieme vlastnoručne doma v jej kuchyni.

My sme sa doma snažili zaviesť oplátky s medom a cesnakom. To vy robíte?

Na štedrovečernom stole kraľuje ovocie, jabĺčka, ale aj trocha exotiky, cibuľa, orechy. Najprv si každý dá kúsok z tejto ponuky, áno aj cibuľu. Krájame jabĺčko, ktorého zrniečka prezradia či budeme zdraví a zavŕšime to oblátkami s medom a cesnakom. Na túto pochúťku sa teším azda najviac. Roky som ich kupovala od milej panej, ktorá ich aj v tom najväčšom nečase predávala pri hoteli Európa – mala úžasné oblátky – jemné a zároveň chrumkavé, nepresladené a predsa lahodné.

Kto u Vás nosí darčeky? Ježiško?

Áno, samozrejme! Prečo, kto iný by ich mal nosiť? Po večeri zaznie zvonček, a pod stromčekom sa objavia úhľadne zabalené balíčky. Vždy ich rozbaľuje najmladší člen rodiny. Teda ich aspoň podáva určeným adresátom. Posledné Vianoce boli balené napríklad aj v novinovom papieri, či letákoch. Zatiaľ to vyzerá to tak, že z toho bude pekná tradícia, navyše ekologická.  

Čo pre Vás znamenajú Vianoce?

Vianoce vo mne vždy evokujú detstvo – aj keď bolo pár rokov, keď sa spájali aj s prácou – niekoľkokrát sme pripravovali reportáže z polnočných omší – takže po štedrej večeri, rozbalení darčekov, a neopakovateľnej Popoluške, tá musí byť každý rok, sme s kolegom kameramanom, Tomášom Brančanom, vyrazili na polnočnú, aj keď tá slovenská je v Komárne o hodinku skôr – pracovne. Darčeky sú pre mňa už dávno nepodstatné – mám na mysli hmotné veci, ktoré by som chcela dostať. S humorom, ale úprimne si zvyčajne želám svätý pokoj, pohodu, dobrých ľudí vôkol seba. A zdravie, pretože to je najdôležitejšie. Stačia naozaj drobnosti darované s láskou, omnoho dôležitejšie sú pre mňa stretnutia s ľuďmi, ktorých mám rada.  

Hovorí sa, že je lepšie dávať ako dostávať a toto je badateľné najmä počas Vianoc. Máte nejaké tajomstvo, ako si zachovať tento dobrý zvyk počas celého roka?

V tomto som mimoriadne sebecká – môcť dávať ma zaplavuje pocitom bezbrehého šťastia – verím a dúfam, že za jedno „dostanem“ budem môcť do konca života sto krát dávať ja. A nielen na Vianoce.

(Bianka Pontyová)