Workshop Workshopov

V živote som nebola v okolí rieky Ipeľ, ale od minulého týždňa sa mi táto rieka a jej okolie vryli do pamäte už navždy. Jej kľukaté cesty i lesnaté údolia sa mi zdajú čoraz krajšie, hoci tá minulá streda ponorená do hmly tak nevyzerala…

Je šesť hodín a my piati v hrubých kabátoch stojíme pred budovou našej univerzity a čakáme…Táto mohutná budova, ktorá nesie meno po známom lekárovi rakúsko-maďarského pôvodu, Jánosovi Selyeovi, ešte nikdy nebola takto zamorená do tmy – aspoň pre mňa určite nie. Mám divný pocit, keď sa na ňu už aspoň tretí krát zadívam a v duchu si predstavujem, čo ma dnes asi čaká. Nikto z nás nevie predvídať nič realistické, iba sa usmievame jeden na druhého a čakáme…Čakáme, kým dorazí náš mikrobus a potom sa už môžeme vydať na dobrodružnú cestu do Šiah a Ipeľského Sokolca. V tú stredu tieto dva miesta mi boli ešte úplne cudzie a nikdy by som si nebola pomyslela, že mi raz prirastú k srdcu.

Mikrobus trochu mešká, už rozmýšľam nad tým, že predsa sme mali šoférovi vytlačiť tú mapu z gúglu, aby určite trafil do Šiah, keď sa už teraz nedostavil na čas. Po chvíľke zistíme, že chvála Bohu už našiel cestu k nám, aj s našou milovanou Profesorkou k Katedry modernej filológie, ktorá vie zorganizovať a vybaviť všetky veci na svete, hoci ona sama je často zaneprázdnená. Mnohokrát s ňou preberáme na hodinách ako by sme mali my, budúci učitelia učiť tak, aby sme deti a puberťákov motivovali a zároveň aby sme my sami nestratili motiváciu, ilúzie, keď si domyslíme ako máličko sú naši učitelia ohodnotení. A teraz nemyslím len ich mizerné platové podmienky, ale hlavne to, ako máličko je táto profesia považovaná za atraktívnu v dnešných pomeroch. V dnešnej dobe, keď si mladí ľudia vyberajú budúce profesie, uťahujú si jeden z druhého, že len samovrahovia sa vydávajú na učiteľskú dráhu…Kalkulujú, približne kedy nastane to kritické obdobie, keď si povedia, že už majú dosť a že deti už nechcú v živote ani vidieť! Už nechcú ich napomínať na hodinách, nechcú plytvať energiou na deťúrence, na ktorých rodičia bohužiaľ nemajú dostatok času a vychováva ich ulica, v lepšom prípade telka. Už nechcú prebdieť bezsenné noci nad diktátmi či nekonečnými slohovými prácami…

Ale nechcem kaziť tento môj príspevok „vecami”, ktoré sú od nás ešte svetelné roky ďaleko, teraz mám v úmysle a naozaj aj chcem koncentrovať iba na jedno: aby som vám čo najrealistickejšie priblížila ako taký workshop vyzerá. Workshop je vlastne nový prúd výuky, je to trochu, alebo aj viac reformovaný štýl výučby, kde do výučby cudzieho jazyka, v našom konkrétnom prípade Angličtiny, učiteľ zahŕňa dramatické prvky, t. j. hravou formou sa učíme cudzie jazyky, pričom je kľúčovým bodom motivácia a sebarealizovanie. Najväčším prínosom  týchto atypických hodín je to sebavedomie, ktoré nadobudne i to najutiahnutejšie dieťa. (V týchto dňoch ich nazývame integrovanými deťmi, hoci mne sa tento terminus technicus vôbec nepáči. V mojich ušiach vyznieva ako priesvitná bariéra, ktorá sa nejako nevedome vnúti medzi učiteľa a dieťa. Bohužiaľ. Ale nie vo všetkých prípadoch. Chvála Bohu. My nie sme žiadni profíci, len študenti, ktorí sa snažia o niečo nové, zatiaľ neprebádané. Prosím, ani sa tak na nás nepozerajte, bolo by mi to aj trochu nepríjemné. Zostaňme na pôde reality…a zároveň skúsme vniknúť do sveta fantázie, kde každé dieťa má milión možností a nie je handicapované ani psychicky, ani fyzicky, ani v žiadnej inej ľudskej či nadľudskej dimenzii.) Dieťa, ktoré možno na hodinách nie je až také výrečné, možno nemá najkrajší krasopis, možno nevyslovuje slovíčka ako tí ostatní. Možno v ničom nevyniká, ale predsa na konci hodiny sa usmeje na mňa a povie: “Vieš, že dnešná hodina nebola až taká hrozná? A vieš, že na to, že si len tretiačka, si dosť uletená na to, aby som začal mať Anglinu aj trošku rád?“ Keď ti toto povie žiak na konci hodiny s takým šibalským úsmevom…hm, je to pocit na nezaplatenie! Hlavne, keď si pomyslím, že akú trému mávam, keď musím vystupovať niekde pred väčším či menším davom…Je to peklo na zemi! Doslova. Ale keď toto počuješ z tých nesmelých detských úst, už vôbec neriešiš, že si spal 4 hodiny pred workshopom, aby si mal všetko pripravené, keď zaujmeš svoje „kvázi miesto“ pred deťmi. Už ti nebehá po rozume, čo si urobil zle, kde ti odstával golier či si vyslovil všetko bezchybne. Tam v triede, na tých 20-30 minút si ten, na koho sú upriamené plaché detské pohľady, si ten, kto rozosmeje ten maličký dav, keď sa potkneš pred tabuľou, a si aj ten, ktorý napĺňa ich maličké srdiečka niečím výnimočným, čo dovtedy ešte nepoznali…Najväčšou satisfakciou pre nás bolo asi to, keď trieda, ktorá bola považovaná za úplných outsiderov, povie na konci hodiny: „Máme teraz 15 minútovú prestávku. Nemohli by sme dokončiť tie hry? Je nám tu s vami veľmi fajn.“

Toto sú tie momenty, kedy vôbec ale vôbec nerozmýšľaš o tom, či sa oplatí ísť študovať učiteľstvo alebo nie, či sa oplatí zostať na tejto dráhe dlhé roky a predať generáciám študentov to všetko dobré čo si aj ty dostal akoby do daru. Neriešiš veci, ako je učiteľský plat, či nekonečnú dokumentáciu…Cítiš a si si vedomí toho, že táto záslužná práca, hoci vstrebe všetku energiu pedagóga, raz prinesie svoje bohaté ovocie. Začínaš vidieť a tiež chápať, o čom je vlastne učiteľské poslanie, lebo veru, je to poslanie…Poslanie, ktoré sa nekončí zatváraním vchodových dverí, zatvorením hrubých zošitov s domácimi úlohami, či zhasnutím nočnej lampy na stolíku…Na konci tohto celého workshopového putovania len poďakuješ Bohu, že si tam mohol byť, že si mohol byť súčasťou takéhoto dobrodružstva, že si vedel vykúzliť úsmev na tých malých detských tvárach –  a vtedy príde to maličké svetielko nádeje, že s takýmto ľudským prístupom môžeš zmeniť nielen svoje okolie, ale neskôr aj celý svet. Tak ako Základná škola s VJM v Ipeľskom Sokolci a tiež Katolícka spojená škola Ferenca Fegyvernekiho v Šahách, ktoré zdolali svoje vlastné bariéry všednosti a vpustili do svojich dverí „cudzincov z neznáma“, ktorí priniesli, dúfam, nejaké to plus…Touto neformálnou cestou sa chcem poďakovať vedeniam týchto škôl, ktoré nám umožnili stať sa aspoň na deň ozajstnými učiteľmi a nebáli sa „porušiť“ už zaužívané metódy a konvencie vo vyučovaní…

A záver z tohto dňa? Všetko sa odohráva v hlave, všetky bitky sa vyhrávajú v hlave, takže vždy musíš zmeniť najskôr svoj prístup, aby aj ostatní videli neskôr tvojimi očami. Verte mi, stojí to za to!

Prajem Vám všetkým, budúcim učiteľom, aby ste raz mohli vidieť mojimi očami!