Bi-Kulturalita XI
Béla Tarr je zrejme tým (v zahraničí) najznámejším maďarským režisérom. Aj tí, čo sa nevyznajú v maďarskej kinematografii ako takej, už zrejme Tarrovo meno začuli niekde popri Kusturicovi alebo inom „východoeurópanovi“. Je to jeden z tých ľudí, na ktorých výnimočne natrafíte na „must see europe“ watchlistoch medzi francúzskymi a talianskymi velikánmi.
Ale Tarr nie je iným iba svojím maďarským pôvodom, Tarr je proste iný. Je čudný. Je tmavý a depresívny, ale nie iba tmavý a depresívny, ako to býva zvykom u ostatných režisérov tohto typu. Tarr je proste vždy Tarr.
Možno by sa dalo povedať, že Krasnahorkai je vždy Krasnahorkai, ale neodvážim sa, lebo som ho ešte nečítala. Ale pravdou je, že Krasnahorkai s Tarrom spolupracoval na množstve jeho filmov, takže niečo v tom bude. Obaja si zrejme potrpia na odľahlých dedinách, zaostalých podmienkach s veľmi zlým počasím a pochmúrnou atmosférou. To je základ.
Potom sú tu postavy. Žijú v týchto otrasných podmienkach, snažia sa s tým vyrovnať, no pomaly sa im to dostáva pod kožu. Sú to silné postavy, no nie práve hrdinovia. Hlavné postavy sú významné väčšinou iba priestorom, ktorý vo filme majú, a nie výnimočnými vlastnosťami. Osnova sleduje ako sa vyvíjajú a ako sa vyvíjajú ich vzťahy – s ostatnými postavami, so sebou, atď.
Potom je tu niekedy dej. Hovorím niekedy, lebo niekedy sa jednoducho nič nestane. Iba sledujeme určitých ludí v určitých podmienkach. Ale v niektorých filmoch sa niečo aj stane. A je jedno, čo sa stane, vždy sa to stane pomaly. Veeeeeľmi pomaly. Ak nemáte dobrú trpezlivosť, tarrovky z vás vycucajú energiu. Sú neuveiteľne pomalé. Ešte aj tie, ktoré nie sú obzvlášť dlhé sa zdajú trvať večnosť. Niežeby boli nudné, to nie, len sú v nich naozaj dlhé scény. Jedna niekoľkominutová scéna za druhou. A potom príde zvláštny strih, ktorý vás prekvapí a preberie k životu, a potom je tu opäť niekoľkominutová scéna o nejakej postave, ktorá niekam ide, najprv spredu, potom zboku, potom zozadu , iba ide, ide ide. Fúka vietor, padajú listy, zrejme prší. A strih.
Sátántangó (Satantango) má 7 hodín. Nazývajú ho Tarrovým veľdielom. Je to dobrý film, ale naozaj veľmi dlhý.
Kárhozat (Damnation) má dobrý soundtrack (o ktorom som už písala) a asi prvú hodinu vám neukážu tvár hlavnej postavy, iba počujete jej (jeho) hlas, vidíte, čo vidí, nasledujete jeho kroky.
V Londoni férfi (A Man from London) hrá Tilda Swinton. No comment.
Őszi almanach (Almanac of fall) sa mi naozaj páčil. Je to príbeh obyvateľov jedného domu. Odporúčam.
Tarrov najnovší (a vraj posledný film) sa nazýva A torinói ló (Turin horse) a jeho úvodná scéna je svetoznáma. V predslove sa dozvedáme o Nietzscheho kolapse v Turíne spôsobenom tým, že videl kruté bičovanie koňa, no o samotnom koni sa viac nevie. Potom nasleduje scéna trvajúca niekoľko minút a zobrazujúca iba cestu voza po pustatine v obrovskom vetri. Kôň je dokonalý. A je, pravdaže, metaforický. Film sa zdá byť dlhý a pomalý a bez deja a pointy, ale keď sa skončí, dojde vám, že lepšiu metaforu na každodenné životné útrapy ste ešte nikdy nevideli.
No mojou najobľúbenejšou tarrovkou je Werckmeister harmóniák (Werckmeister Harmonies). Práve som si z neho pozrela jednu scénu. Iba jednu scénu, ktorú som našla na youtube, a opäť som raz z toho filmu absolútne unesená. Je to jeden z najlepších filmov, aké boli kedy natočené. Za tým si stojím. Ani vám o ňom nebudem nič písať. Len si ho pozrite. Počuť tam aj slovenčinu, myslím, že ju nahovoril Attila Kaszás, ktorý pochádzal zo Šale a študoval v Komárne.
Nicc
