Bi-Kuluralita X

Dnes zo mňa nič inteligentné nedostanete.

Chcela som sem švihnúť niečo slovenské, keďže posledné týždne som sa venovala Maďarsku, ale vôbec sa mi nechce. Na budúci týždeň mám naplánovaného Tarra (čo nebude tažké napísať, ak tu počasie ostane mizerné akoto v tých jeho filmoch), no dnes ráno som ešte stále nemala vymyslené, čo sem večer hodím.

Posledné týždne ma prenasleduje chuť ísť do divadla. S jeseňou sa mi vždy spája divadlo. Asi preto, že zo školy sme chodievali do divadla takto v októbri. Milovala som to. Aj keď najradšej tam chodím sama (alebo s niekým, kto vie čušať). To isté platí aj na galérie a múzeá. A knižnice. Veľmi rada sa po takomto zážitku prechádzam – a zrejme presne preto mám rada jeseň. Jeseň je úžasná na prechádzky. Keď pofukuje vetrík a listy si padajú zo stromov a ja môžem rozmýšľať nad tým, čo som videla.

Ale tu teraz vetrík nepofukuje, tu sa mi zdá, že už štvrtý deň prechádza tornádo, a listy nepadajú na zem, ony sa na ňu vrhajú. Neustále leje (nie ako z krhly, skôr ako z vedra – bez prestávky) a ja namiesto premýšľania nad divadlom, premýšľam nad tým, či by som si nemala dať tehly do vreciek, aby ma neodfúklo. Ešteže tu máme Soirée. Veď čo je lepšie na takéto večery, než trošku humoru?

Namiesto linku na Soirée (ktoré si viete nájsť aj sami), vám to tu oživím časťou z Ktosi je za dverami s Jarom Filipom.