Blog 2012. 10. 18.

Bi-Kulturalita IX

Minulý týždeň som opäť raz zablúdila do galérie. A strávila som tam takmer celý deň. Môže za to aj fakt, že vo Francúzsku sa často stáva, že určitá časť výstavy je otvorená iba v niektoré hodiny, a tak musíte čakať.

Keď som už videla všetko okrem uzavretej časti, ktorú by som nevynechala ani za svet, lebo sa v nej nachádzajú Rodinove sochy, rozhodla som sa prezrieť si kníhkupectvo galérie. Milujem kníhkupectvá pri galériách. Napríklad Koening pri Whitechapel Gallery v Londýne fičí na skvelom výbere maľby, fotografie, architektúry a filozofie. No ale späť k Dijonu. Ako som sa tak hrabala v publikáciách, objavila som knihu od dijoskej kurátorky Sophie Barthélémy o maďarskom fauvizme, ktorá sa zakladá na výstave, ktorá tu bola pred niekoľkými rokmi.

Bola to vlastne séria výstav – a tá dijonská bola ich vyvrcholením. Alebo ešte inak, bola to budapeštianska kolekcia Maďarské šelmy 1904-1914, ktorá v Dijone zavŕšila svoje ročné turné po Francúzsku. Predtým ju mohli vidieť v Céret-e, kolíske fauvizmu, a v rodnom meste zakladateľa fauvizmu Henriho Mattissa, v Le Cateau-Cambrésis-e.

Ak sa vo fauvizme vyznáte, tento odsek pokojne preskočte, ak nie, pokúsim sa vám ho opísať. Fauvizmus bol umeleckým smerom, ktorý vznikol vo Francúzsku začiatkom minulého storočia. Bol inšpirovaný hlavne post-impressionizmom (Gaugin, Van Gogh) a jeho využívaním farieb. Takže príznačnými pre fauvizmus boli hlavne farebnosť a taká radikálnosť, ostrosť. Fauvami ich nazval francúzsky kritik Vauxcelles, ktorý na III. Salone d’Autumne (1905) v miestnosti s dielami tejto skupiny maliarov (vystavovali tu prvýkrát) zbadal sochu v renesančnom štýle a zvolal: „Donatello parmi les fauves!“, “Donatello medzi šelmami!”. Medzi týmito šelmami boli okrem Mattissa napríklad aj Derain, Vlaminck, Marquet, Manguin, Dufy a neskorší Picassov spoluzakladateľ kubizmu Braque. Ale vystavoval s nimi (dokonca už aj na spomínanom Jesennom Salóne) aj maďarský maliar Czóbel Béla. Všetci sa od 1906-eho stretávali každú sobotu v dome Gertrude a Lea Steinovcov, kam chodieval aj Picasso, Hemingway, atď (Woodyho Midnight in Paris ste určite videli).

No a pod vplyv francúzskych fauvistov sa dostali mladí maďarskí maliari, ktorí študovali v Paríži (hlavne na Académie Julian, ale Márffy Ödön sa napríklad prepísal na École des Beaux-Arts). Tí v lete chodili domov a mnohé ich významné diela vznikli v Nagybányi alebo Kaposvári. Aby som uviedla zopár mien, okrem spomínaných Czóbela a Márffyho to boli Bornemisza Géza,  Czigány Dezső, Berény Róbert, Perlrott Csaba Vilmos a ďalší.

Úprimne ľutujem, že som v Dijone nebola počas tejto výstavy, totižto permanentná budapeštianska kolekcia tu bola doplnená o diela francúzskych maliarov a vystavovaná bok po boku. Napríklad Derainov slávny Hyde Park bol vystavený vedľa Czóbelovho parku, alebo vedľa Zifferovej klaviristky bola Manguinova veľmi podobná maľba. A z londýnskeho Tate Modernu priniesli Matissov portrét Deraina,vedľa ktorého bol podobnými farbami maľovaný autoportrét Nemes Lampérth Józsefa.

Je jedno ako dobre poznáte týchto maliarov (či už maďarských alebo francúzskych), keď sú vystavení vedľa seba, jednoznačne si všimnete podobnosti i odlišnosti. (Prvé pozorovanie tu!) Musím súhlasiť s názorom mnohých, že štýlom sa zdajú byť maďarské “šelmy” oveľa realistickejšie, ale na ich autoportrétoch sa odzrkadľuje vplyv psychoanalýzy, ktorá sa zrodila v strednej Európe a na francúzskych maľbách po nej niet stopy. Preto som ako priložený obrázok zvolila Czigányov autoportrét.

Nicc

Vyjadrite svoj názor