Kultúra 2010. 12. 22.

Daniela Kapitáňová – Vypnúť deťom monitor a donútiť ich čítať? „Nerobte to!“

Pani Danielu Kapitáňovú poznáme hlavne ako spisovateľku, autorku knihy s netradičným názvom Kniha o cintoríne. O písaní, čítaní, kultúre a mnohom inom sme sa porozprávali v budove Slovenského rozhlasu.

Stretli sme sa v budove Rozhlasu. Prečo práve tu?
Lebo tu pracujem ako literárna redaktorka a dramaturgička. Je to taká kumulovaná funkcia – dramaturg – literárny redaktor. Veľmi sa to u nás neoddeľuje.

Čo je pracovnou náplňou takého rozhlasového dramaturga?
Základnou pracovnou náplňou je pripravovať literárne programy, ktoré sa určia vždy rok dopredu. Napríklad robím seriál Čítanie na pokračovanie. Mojou úlohou je vybrať titul, konzultovať s režisérom realizáciu, dať do vysielania a ďalej strážiť ten program. Aj takto potom vytvárať obraz o literárnej scéne tu aj vo svete.

Ako ste sa k rozhlasu dostali?
Ani neviem, ako som sa sem dostala, pretože mi to ponúkol bývalý riaditeľ Literárneho centra. On tu už nie, ja som zostala a som mu stále za túto možnosť vďačná.

Vždy ste mali pozitívny vzťah k rozhlasu?
Vzťah k rozhlasu mám výrazný, pretože som vyrastala na reláciách Slovenského rozhlasu a stotožnila som si ho s tým lepším, čo doma máme.

Momentálne je najdiskutovanejšou témou zlúčenie Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie. Vy vo vnútri to ako pociťujete?
My zatiaľ máme pocit, že nás sa to príliš netýka. Redaktor bude reláciu robiť bez ohľadu, či  budeme sídliť v tejto budove, v televízii, alebo inde. Ostáva dúfať, že rozhlas zlúčením finančne nestratí.

Mimo tohto všetkého vás ľudia poznajú hlavne ako spisovateľku, ale vieme, že ste ešte aj učíte, respektíve ste učili na vysokej škole.
Učila som v Nitre kreatívne písanie, ale dospela som k názoru, že by najprv  mladí ľudia mali mať skôr hodiny kreatívneho čítania, pretože nečítajú. A nemôže sa predsa niekto učiť písať, pokiaľ nečíta. Je absurdné sa s niekým viesť dialóg o vrcholovom športe, pokiaľ len leží doma. To je ten istý princíp.

Dá sa kreatívnosti vôbec naučiť?
Nemyslím si. Preto hovorím, že jediné, čo by som mohla učiť je čítať, rozprávať sa o knihách, vyjadrovať sa. Ale to, čo vo vás asociuje povedzme mačka prebiehajúca cez cestu, to vás nikto nemôže naučiť. Jediné, čo vám poskytne kľúč, je čítanie kníh a možno aj trošku utrpenia.

Takže základným pravidlom kreatívneho písania je veľa čítať.
Každého písania. Aj nekreatívneho. Čítať, čítať a čítať.

Narodiť sa spisovateľom sa asi nedá. Ale ako sa človek stane spisovateľom?
Spisovateľom sa stanete vtedy, keď to o vás povedia iní.

Mali ste potrebu reflektovať svoje pocity?
Zrazu som mala štyridsať rokov a človek rekapituluje. Mám jednu dcéru – a čo ešte? Vyštudovala som divadelnú réžiu a divadlo je zásadne o kolektívnej súhre. Možno preto ma to zrazu posunulo k rozhodnutiu písať: zistiť, čo dokážem sama. Ak bude úspech, bude môj. Ak to bude hanba, tiež bude len a len moja.

Bolo to teda aj preto, aby ste zanechala za sebou niečo viac, ako „iba“ ten rodinný život?
Bolo to aj popasovanie sa s témami, nad ktorými som rozmýšľala a ktoré som v divadle nerobila. A ešte k tomu – malé mesto Komárno, kde človek má pocit… veľmi ťažko sa otvárajú z Komárna okná do sveta. Z Bratislavy je to trošku jednoduchšie. A čo vám iné ostane? Buď tomu podľahnúť, alebo sa vzbúriť. A teraz som nemyslela zobrať kladivo a rozbíjať výklady, ale postaviť sa a popasovať sa s tým tichom malého mesta.

Vy to považujete za lepšie riešenie kultúry v meste- ostať a bojovať, alebo sa zdvihnúť a odísť niekam, kde je to jednoduchšie?
Nemyslím si, že existuje generálna správna odpoveď. Sú ľudia, pre ktorých je víťazstvom ostať, sú takí, pre ktorých je víťazstvom odísť. Záleží od toho, na čo potrebujete viac odvahy.

Čo potrebuje komárňanská kultúra? Väčšinu, alebo takých silných jednotlivcov?
Pokiaľ hovoríme o slovenskej časti komárňanskej kultúry, myslím si, že sa nachádza v takom ‘predštádiu’, kde ešte neexistuje prirodzený spolkový život, ktorý sa nedá vytvoriť nariadením. To, čo už vzniklo v 19. storočí v malých mestečkách, že sa ľudia stretávali, aby nacvičili divadlo… Dnes je pravdepodobne iná situácia, ale ten prirodzený spolkový život slovenskej časti Komárna chýba. Maďarská časť už má tradíciu 150-200 rokov. Ja mám taký pocit, že u nás – teda v slovenskej časti – je to akoby príkazom a má to takú matičnú arómu, ktorá  ľuďom príliš nevonia. Pokým sa nestretne zopár ľudí a nepovedia si: my zorganizujeme povedzme happeneng, lebo chceme a nie preto, že chceme granty, tak žiadny komunitný kultúrny život existovať nebude.

Keď hovoríme o kultúre v Komárne, je potrebné ju rozdeľovať na slovenskú a maďarskú časť?
Nemali by sme byť aktívni za to, že sme alebo nie sme Slováci, ale za to, že sme jednotlivci, čo cítia potrebu do nejakej kultúrnej komunity patriť. Záleží na vašej jazykovej a intelektuálnej výbave, kam sa zaradíte. Len, preboha, nech to už nemá politický podtext!

Maďarská mentalita je viac o priebojnosti a súdržnosti, ako Slovenská.
Áno a toto je tiež paralela s tým, o čom sme hovorili, že veľmi mnohí Slováci zutekali z Komárna. A možno to boli práve tí, ktorí by mali byť nositeľmi kultúrnosti a mali možno vyššie nároky. A či to nie je zas ten začarovaný kruh? Mesto sa mi zdá málo podnetné – odídem, ale zase tým zároveň znižujem kultúrny potenciál. A tým, že znižujem jeho kultúrny potenciál, nútim ďalších a ďalších, aby z neho odišli.

Vráťme sa ku knihám a k čítaniu. Prečo ľudia nečítajú?
Keby sme spočítali počet písmenok, ktoré prečítame za deň dnes my a tie, ktoré prečítali pred tridsiatimi rokmi naši rodičia, pravdepodobne by sme zistili, že my ich skonzumujeme stonásobne viac. Obzriete sa okolo seba, všade sú písmená. Obklopujú nás slogany, nápisy, reklamy, informácie. Konzumujeme písmená, ale nečítame.

Ako by sa dal deťom vypnúť monitor a donútiť ich čítať?
Nerobte to.

Myslíte, že je to nemožné?
Možné to je, ale čo tým dosiahnete? V prvom rade vyradíte dieťa z kolektívu, pretože nebude mať spoločnú tému s ostatnými. A ku knihám sa bude utekať len preto, lebo v tom reálnom svete sa bude cítiť ako cudzinec a bude sa ho báť. A to hádam nie je cieľom čítania. V tejto súvislosti mi napadá, že tí, ktorí si knihami nahrádzali skutočný život, tak tí prví zutekali k internetu, pretože je to skutočne lepšia náhrada.

Ako je to s vami. Máte čas čítať a čítate?
Mám čas a začínam čoraz viac čítať slovenskú literatúru. Pretože veľa kamarátov a kolegov je spisovateľov, vydávajú knižky a zaujíma ma, ako píšu. Trošku občas žiarlim, no inšpirujú ma vždy.

Čítate skôr aktuálnu tvorbu?
Ja som strašne konzervatívna a nechce sa mi kamarátiť sa s novými knihami, ktoré  mi nik neodporučil. Nepamätám si, že by som prišla do kníhkupectva a zobrala si knihu, o ktorej nič neviem. Potrebujem, aby mi aspoň zopár dôveryhodných ľudí povedalo – áno, prečítal som, výborné, prečítaj si. Až potom pôjdem a zoberiem si ju. Nie som taký ten knižný výskumník.

Ako to, že má spisovateľka takú nedôveru voči knihám?
Práve preto.

Keby ste vy mohli odporučiť?
To je ako odporúčať jedlo. Predsa musíte vedieť, či je niekto veľmi hladný, alebo si chce len tak zobnúť, na čo má alergiu a čo preferuje. Keď je niekto po velikánskych duševných otrasoch, naozaj veľkých tragédiách, a konečne sa dostane k čítaniu, vtedy by som odporučila Agátu Christie. Je to nežné, hladká to, zaručene dobro zvíťazí. Všetko zlo je len výtvor ľudskej geniality a nie, že vás na ulici ovalí sedemnásťročný nafetovaný blázon. Keď niekto rozmýšľa, či má intelekt zmysel, odporúčala by som knihu, ktorú napísal Aldous Huxley a volá sa Kontrapunkt. Keď máte pocit, že ste zahltený jazykovým smogom a chcete selektovať a chcete uveriť slovnej brilantnosti, tak čítajte Tomáša Janovica, ktorý v jednej vete povie viac ako my ostatní románom. A keď si chcete tak šteklivo oddýchnuť, čítajte Chandlerove detektívky s Philom Marlowom. A slovenskú literatúru … Paľo Vilikovský je výborný a dobrá je Monika Kompaníková.

Vyberáte knihy do svojich relácií podľa toho, čo sa páči vám?
To, čo sa mi vyslovene nepáči, to som ešte nezaradila. Občas vyberiem takú tú nie ortodoxnú literatúru a tá máva najživší ohlas..

Nebojíte sa počúvať svoje obľúbené knihy predčítané tak, ako sa možno niekto bojí pozrieť si film podľa knihy, lebo by mu to mohlo niečo zobrať, možno by mu to mohlo niečo pokaziť.
Nie, pretože máme naozaj dobrých režisérov. Ešte sa mi nestalo, že by som s výsledkom nesúhlasila. Skôr mám pocit, že herci a režiséri pridávajú na hodnote. Už sa stalo, že až keď som sa započúvala do hotovej relácie, uvedomila som si, čo všetko mi pri čítaní ušlo.

Pripravujete niečo teraz?
Pripravujem krásnu reláciu, ktorá by mala byť jedna z profilových budúceho roku. Bude sa venovať knihám a mala by to byť taká odpoveď na Moju naj knihu v STV. V redakcii sme sa o tom rozprávali a už je na svete náš projekt.  Malo by sa to volať Desatoro, alebo Literárne Desatoro a ku každému prikázaniu vyberie desať slovenských autorov knihy, ktoré v tej téme pokladá za najlepšie.

Čo chýba slovenskej literatúre?
Určite by dobre padlo veľa nových talentov schopných písať inak a veľa nových čitateľov, schopných čítať tú inakšiu literatúru.

S Danielou Kapitáňovou sa rozprávali Peter Habara a Tomáš Kottra

Vyjadrite svoj názor