Komárno na ceste za zdravím (8. časť) – Finálne úpravy, pozitívne ohlasy a veľká osobnosť na čele nemocnice!

V poslednej časti našej malej série o komárňanskom zdravotníctve sme sa spoločne pozreli na konkurzy, ktoré vyhlásila Mestská rada. Za ich pomoci sa im podarilo vybrať víťazné projekty, ktoré následne mali poslúžiť ako predloha pre výstavbu novej verejnej nemocnice.

Za podobným projektom muselo vždy stáť mnoho ľudí, ktorí k finálnemu projektu prispeli nejakou svojou troškou. A práve im sa budeme v dnešnom článku venovať. Menám, ktoré dopomohli Komárňanom k lepšiemu zdravotníctvu. Dátum 1. september 1902 sa tak zapísal do histórie Komárna veľkými písmenami, keďže práve vtedy mesto konečne získalo dôstojnú nemocnicu, ktorá bola hodná jeho postavenia ako jedného z najdôležitejších miest Uhorska.

Nemocnica a pacienti v číslach

Stavba komplexu verejnej nemocnice bola zahájená 24. júla 1901. Ako prvé boli položené základy prízemnej budovy, kde bolo naplánované hospodárske zázemie nemocnice. Na poschodí sa pritom malo nachádzať oddelenie s dvanástimi lôžkami pre ženy so syfilisom. Stavba nemocnice bola pod neustálym dozorom štátneho či mestského lekára.

Budova bola ešte do konca roka odovzdaná do užívania. Neskôr však bolo poslanie tejto budovy zmenené, lebo administratíva, sklady, kuchyňa a práčovňa boli umiestnené v zadnej časti areálu. Okamžite potom sa začalo so stavbou hlavnej nemocničnej budovy.

Dňa 20. marca 1902 prebehlo mimoriadne zasadnutie mestskej verejnej schôdze, ktorá priznala na kanalizáciu novej nemocnice sumu 30 000 korún. Padli aj ďalšie rozhodnutia, napr. o stavbe novej prijímacej kancelárie a bytu ošetrovateľov. Schôdza rozhodla aj o stavbe novej márnice či prestavbe bytu lekára a správcu nemocnice – tie mali byť po novom v rovnakej budove ako prijímacia kancelária.

Na vymenované práce vyčlenili sumu 16 000 korún. Na plynové osvetlenie celého komplexu bola potrebná suma ďalších 6 000 korún. Samostatný kapitál mal byť vyhradený aj na liečbu pacientov s duševnými ochoreniami, konkrétne to bola suma 1 809 korún, ale nakoľko tieto peniaze nik nemal (dokonca ani mestská pokladnica), bola napokon strhnutá z vyúčtovania nemocnice za rok 1901.

Podľa hlásenia v apríli 1902 bolo v mestskej nemocnici liečených 152 chorých. Z tohto počtu sa 87 vyliečilo, jeden zomrel a 67 muselo ešte pokračovať v liečbe. Na základe nariadenia ministerstva vnútra bola administratíva okolo záležitostí nemocnice a pacientov značne zjednodušená, čo malo veľmi pozitívny ohlas aj medzi samotnými lekármi.

Mierny sklz

Samotná stavba nemocnice prebiehala bez nejakých zásadnejších problémov. Termín odovzdania stavby sa pretiahol o niekoľko mesiacov. Pôvodne mala byť nemocnica dokončená a odovzdaná do oficiálneho užívania 15. mája 1902, ale napokon sa tak udialo až 14. augusta 1902. Za predĺženie mohli aj konkurzy, ktoré boli vyhlásené na nájdenie najvhodnejších dodávateľov konkrétnych stavebných materiálov.

Veľkou zmenou bolo, že naproti originálu, mala byť po novom hlavná budova postavená z betónu. Odsunutie dokončenia nemocnice spôsobila aj dlhodobo vyššia hladila Dunaja, ktorá sťažila ťažbu potrebného štrku. Hlavnou príčinou meškania však bolo neskoré omietnutie hlavnej budovy – bolo naplánované na jeseň 1901, ale pre nedostatočne vysušené steny sa muselo počkať až do jari 1902. Problém spôsobilo aj napojenie nemocnice na kanalizáciu.

Keďže každý chcel, aby bola nemocnica postavená čo najlepšie a najkvalitnejšie, napokon sa veľká pokuta za omeškanie jej dokončenia neudelila. Podnikateľ Hegyi, ktorí mal na starosti mnoho prác, malé nedostatky odstránil na vlastné náklady a preto už viac pokutovaný nebol. Do posledného haliera sedelo aj všetkých 604 vystavených účtov na stavbu nemocnice.

Po spočítaní všetkých položiek bol nasledovne stanovený celkový rozpočet nemocnice:

Pozitívne ohlasy

Po dostavaní a predaní nemocnice sa o nej začali šíriť slová do všetkých strán. Okrem periodika Komáromi Lapok, o nej medzi prvými napísal aj významný verejný činiteľ Komárňanskej župy dr. Vilmos Nagy. V Komárne navštívil tri veľké podniky – miestnu plynáreň, verejnú nemocnicu a vodárne.

Nemocnicu opísal ako skutočný dom milosrdenstva, ktorý poskytoval pre trpiacich dočasný domov. Najviac ho zaujala operačná sála na poschodí. Dokonca poznamenal, že jeho sprievodca nemocnicou vtipne podotkol, že byť chorým v tejto novej nemocnici bude radosť.

Keďže nemocnica bola odovzdaná do užívania 14. augusta 1902, všetci pacienti boli do konca mesiaca presťahovaní do novej budovy. Od 1. septembra tak mohla začať nemocnica oficiálne slúžiť svojmu účelu. Do suterénu boli umiestnené práčovňa, kotolňa, sklady a pracovňa. Prvá prízemná budova sa zmenila na oddelenie nákazlivých chorôb a oddelenie duševne chorých. V hlavnej budove sa na prízemí ocitli ženské oddelenia. Bola tu tiež izba lekára a izba pre ošetrovateľov. Takisto aj osobitné izby a vedľajšie miestnosti. Na poschodí boli umiestnené oddelenia a izby pre mužských pacientov.

Nemocnica v najlepších rukách

Je zrejmé, že Komárňania veľmi dobre vedeli, koho zvolili do vedenia nemocnice. Skvelým príkladom je doktor Mór Lipscher. V roku 1902 sa o ňom v periodiku Komáromi Lapok písalo oko o mimoriadne schopnom lekárovi z budapeštianskeho Herczelovho sanatória. Doktor Lipscher sa do dejín medicíny zapísal skutočne nezmazateľným počinom. Ako tridsaťročný sa v roku 1900 stal prvým lekárom v Uhorsku, ktorý vykonal úspešné vyoperovanie mozgového nádoru. Prvenstvo si na operačnej sále pripísal znova, keď ako prvý lekár v komárňanskej nemocnici operoval pacienta pod vplyvom narkózy.

Uznávaný chirurg židovského pôvodu sa narodil 29. 3. 1870 v Čadci. Jeho otec, Kálmán Lipscher, pôsobil ako obvodný lekár, čiže k medicíne mal prístup skutočne od ranného detstva. Svoj vlastný lekársky diplom získal po úspešnom ukončení štúdia Lekárskej fakulty v Budapešti v roku 1894. Koncom roka 1902 nastúpil doktor Lipscher do funkcie riaditeľa Mestskej verejnej nemocnice v Komárne. V rovnakom čase bol vymenovaný aj za primára chirurgického oddelenia. Údajne v nej pôsobili iba traja lekári, čo si vyžadovalo hľadanie pomoci inde. Najčastejšie sa obracali na lekárov z dobre vybavenej vojenskej nemocnice – najmä, ak prišlo na zákroky, ktoré si vyžadovali uvedenie pacienta do narkózy. Príchodom doktora Lipschera sa čiastočne vyriešil aj tento problém.

Doktor Lipscher sa na mieste riaditeľa a primára udržal až do roku 1935, kedy bol nútený odísť do penzie. V dobe jeho najväčšej lekárskej slávy snáď nebolo v Komárne človeka, ktorý by ho nepoznal. Slovenské aj maďarské obyvateľstvo ho obklopovalo láskou a úctou, keďže mal údajne prirodzene veľmi milú a veselú povahu. Povráva sa tiež, že o ňom tradovala aj dobová riekanka, ktorá znela ulicami mesta pomerne často: „Neboj sa, dieťa moje, doktor Lipscher ťa vylieči!“

Je skutočne smutné priznať, že život tohto mimoriadne šikovného človeka, ktorý svoj čas a svoje úsilie zasvätil liečeniu iných, sa skončil kvôli násilnej deportácii židovských občanov. Doktor Lipscher mal v tej dobe 76 rokov a bol ochrnutý po ťažkej mozgovej príhode. Podľa dobových svedectiev ho spolu s manželkou 13. 6. 1944 na nosidlách odniesli z ich obydlia priamo do deportačného vlaku.

Podľa spomienok Mihálya Biharyho, holičského majstra miestneho historika, sa doktora Lipschera snažila v istom smere zachrániť jeho bývalá kolegyňa z nemocnice, ktorá pôsobila ako vrchná sestra. Tá sa do odjazdu vlaku skrývala pod vagónmi a Lipscherovi s manželkou nosila jedlo.

Je otázne, či sa manželia do koncentračného tábora v Osvienčime vôbec dostali. Zdravotný stav oboch bol údajne veľmi vážny a podmienky počas dlhej cesty nemilosrdné. Navyše, podľa dobových záznamov sa z približne 2 700 ľudí naložených do vlaku, dostalo do Osvienčimu živých iba 340.

Text: Bc. Stella Hamranová

Zdroj: 100 rokov Komárňanskej nemocnice (Reško, 2002) ahojkomarno.sk