Leto 1965: Povodňová katastrofa

V týchto dňoch, kedy voda Dunaja nebezpečne stúpa, spomínajú ľudia katastrofu z leta 1965. 15 júna sa pretrhla hrádza a voda Dunaja zaplavila obrovské územie na Žitnom ostrove. Zničila úrodu i stavby, z domovov vyhnala desaťtisíce ľudí. 

Všetko to začalo už v marci 1965, kedy takmer na všetkých slovenských riekach zaznamenali zvýšený stav vody. Medzi prvými sa prihlásil Ipeľ a dolný tok Hrona. Začiatkom júna kulminoval Ipeľ na hodnote štyri až päť metrov. Priamu hrozbu, ktorá smerovala na mesto Šahy sa našťastie podarilo odvrátiť vďaka novej ochrannej hrádzi okolo mesta.

V tom čase bola situácia v povodí Dunaja vcelku uspokojivá. Hoci už začiatkom júna výška jeho hladiny dosiahla 7,4 metra a bol vyhlásený stav bdelosti, predsa ešte priame nebezpečenstvo nehrozilo. Prešiel však týždeň a hladina vody sa stále držala na vysokej úrovni. Dunaj kulminoval v Bratislave v polovici júna pri vodnom stave 910 cm a v Komárne dosiahla hladina ešte o čosi viac.

Z okresov Dunajská Streda a Komárno sa začali množiť hlásenia o presakovaní spodných vôd a v oboch okresoch zaliala spodná voda postupne okolo 5000 ha pôdy. Hrádze, hoci boli budované kvalitne, mohutná rieka po dva týždne zmáčala natoľko, že už nedokázali dlhšie vzdorovať… až nadišiel 15. jún 1965.

Medzi obcami Patince a Radvaň sa dunajská hrádza pretrhla a hučiaca voda sa začala valiť na Západoslovenskú nížinu. Zastaviť ju už nebolo možné – jedine evakuovať obyvateľov, majetok a zvieratá z ohrozenej oblasti. Na dovŕšenie skazonosného diela sa o dva dni neskôr – 17. júna 1965 pretrhla hrádza aj poniže obce Čičov. Touto dierou sa v tej chvíli začalo valiť aj na Žitný ostrov každou sekundou vyše 1000 kubíkov vody.

Do evakuácie, akú Slovensko ešte nezažilo, boli zmobilizované všetky prostriedky, aké len boli k dispozícii. Voda pohlcovala jednu dedinu za druhou a postupovala stále viac do vnútrozemia. Svoje domovy muselo nedobrovoľne opustiť viac ako 50 000 obyvateľov. Väčšinu z nich, asi 35 000, odviezli do bezpečia evakuačné vlaky.

Z Komárna, obkľúčeného až štvormetrovým „morom“, sa stal ostrov záchrany a z tamojšej stanice vyrážali evakuačné vlaky jediným možným smerom – do maďarského Komáromu. Cez maďarské územie potom vlaky pokračovali cez Győr a Rajku späť na naše územie – do Bratislavy. Opačným smerom zas prúdili vlaky zásobovacie. Železničná spojnica z Komárna do Komáromu, o ktorú ľudia zvádzali ťažký boj s vodným živlom, mala v tých ťažkých chvíľach cenu zlata. Ak by zlyhala aj tá, na spojenie s okolitým svetom by zostali jedine vrtuľníky, ktoré inak tiež pomáhali zvládnuť situáciu.

Je ťažké predstaviť si nenormálny boj ľudí s vyliatym Dunajom, ktorého voda sa valila na nížinu celé tri týždne. Zbytočná bola aj dňom i nocou budovaná provizórna hrádza okolo 15-tisícového Kolárova. Napokon aj ono muselo kapitulovať pred vodným živlom.

Až koncom júna sa podarilo pretrhnuté hrádze zatarasiť, resp. vybudovať okolo nich pomocné náhradné hrádze. Ďalším krokom bolo úmyselne pretrhnutie hrádze na rieke Váh, aby mohla tadiaľ odtiecť voda zo zaplaveného územia.

TEXT: Dodi
ZDROJ: vlaky.net