Po stopách zosnulých – čo sa skrýva za bránami (už neexistujúcich) komárňanských cintorínov?

Komárno sa môže pýšiť titulom jedným z najstarších miest na území dnešnej Slovenskej republiky. Prvé výsady, ktoré mali v minulosti iba mestá, dostalo Komárno od kráľa Bela IV. listinou z roku 1265. O histórii mnohých miest sa možno zaujímavé veci dozvedieť aj z návštevy miestneho cintorína či dokonca cintorínov. Výnimkou nie je ani Komárno.

1. Židovský cintorín

Mesto Komárno môžeme zaradiť medzi prvé lokality v rámci Slovenska, kde sa začalo usídľovať židovské obyvateľstvo. Niekoľko obchodníkov sa tu prechodne usadilo už na prelome 11. a 12. storočia. Práve udelenie práv mestu sem prilákalo mnoho židovských obchodníkov aj kupcov s celými rodinami. Podľa historických prameňov mala v meste medzi 13. a 14. storočí z času sa čas existovať samostatná malá židovská komunita s vlastnými kultovými objektmi. Avšak v druhej polovici 14. storočia boli Židia z mesta vykázaní – znova sa usídlili až v 16. storočí v čase tureckých vpádov.

Prvým komárňanským rabínom bol od roku 1790 Abrahám Freistadt, rodák z Hlohovca. Po ňom miesto prebral rabín Izák (Ájzek) Lax. Prvá malá synagóga bola postavená začiatkom 19. storočia – náboženskú obec tvorilo okolo 60 rodín usídlených zväčša na kraji mesta či v okolitých dedinách. Za pôsobenia hlavného rabína Pinchasa Lev Friedena (1831-1883), žiaka bratislavského rabína, legendy medzi rabínmi Chatama Sofera (Moše Schreiber) žilo v Komárne asi 700 židov.

Práve v tomto čase sa časť židovskej komunity prihlásila k neologickému smeru. Viac ako 20 rodín sa odlúčilo od materskej obce a zriadili si vlastné kultové objekty, vrátane vlastnej ortodoxnej náboženskej obce v roku 1880.

Cintorín na ulici Zlatého muža, ktorý sa kedysi nachádzal na okraji mesta, ale zostal spoločný pre obe skupiny – ortodoxní židia však začali pochovávať svojich zosnulých v osobitnej časti pohrebiska. Pochovaných je tu aj 41 vojakov, pravdepodobne z diaspóry židov. Dnes je cintorín zaradený medzi slovenské pamiatky.

2. Verejné pohrebisko

V tesnom susedstve Židovského cintorína sa nachádza verejné pohrebisko pre gréckokatolícke, rímskokatolícke vierovyznanie, pre príslušníkov Reformovanej cirkvi, Evanjelickej cirkvi, Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania a ateistov.

V katolíckej časti cintorína, ktorá je svojou rozlohou približne rovnaká ako časť evanjelická, môžeme nájsť aj hroby z čias 1. a 2. svetovej vojny – miesto posledného odpočinku tu našli mnohí vojaci viacerých vierovyznaní. Počas epidémie španielskej chrípky tu bolo pochovaných ďalších 19 vojakov.

Miesto posledného odpočinku našlo mnoho vojakov aj vo zvyšných častiach cintorína. Na pôde reformovanej cirkvi možno nájsť 92 vojenských hrobov, u evanjelikov 52, v gréckokatolíckej časti odpočíva 450 vojakov a napokon v rímskokatolíckom priestore až 921 vojakov.

Hrob ako národno-kultúrna pamiatka

Miesto posledného odpočinku tu má aj priateľ Ľudovíta Štúra – kňaz, básnik a publicista Ľudovít Šulek (1822-1849). Za svoje presvedčenie strávil až 2 roky vo väzení v komárňanských kazematoch, kde vo veku 27 rokov zomrel.

Jeho hrob sa nachádza v blízkosti evanjelickej márnice a voľakedajšieho bytu správcu cintorína. Náhrobný kameň dala zhotoviť a postaviť Matica slovenská v roku 1972. Jeho hrobové miesto sa stalo natoľko významným, že skončilo zapísané do oficiálneho zoznamu národno-kultúrnych pamiatok Slovenska.

Pozoruhodná hrobka

Medzi ďalšie zaujímavosti tejto časti cintorína patrí hrobka rodov Nádosy a Csetke. Krypta je postavená v historickom štýle napodobujúcom priečelím egyptský chrám, zadnú časť tvorí pyramída. Pred vchodom do krypty sú situované dve sfingy v helénsko-egyptskom štýle, s chvostom položeným v osi vchodu na betónových podstavcoch. Na hlavách majú egyptskú pokrývku nemes doplnenú helénskym diadémom. Na egyptskej nemes je heraldicky znázornené modro-zlaté pruhovanie. Ženské hlavy a poprsia sfíng sú typickým znakom helénskeho štýlu.

Staviteľom tejto pozoruhodnej krypty bol Béla Csetke, ktorý v roku 1910 požiadal o povolenie na mestskom úrade v Komárne. Jeho nápad následne zrealizoval komárňanský staviteľ Michal Nagy, ktorý na nej pracoval medzi rokmi 1910 až 1912.

V podzemnej časti krypty sa nachádza 14 pohrebných komôr – 9 z nich už bolo využitých a sú opatrené pohrebnými tabuľami. Oproti dolnému schodišťu sa nachádza hlavná pohrebná komora so šiestimi pohrebnými miestami, ktoré už obsahujú ostatky zosnulých. Ich pamiatku pripomínajú aj tabule s menami pochovaných. Po bokoch sa nachádza ďalších 8 pohrebných komôr, z ktorých 3 sú zaplnené a jedna prerobená na kolumbárium.

3. Morový cintorín

Bubonický mor písal v polovici 14. storočia mimoriadne tragický scenár – vyhubil až okolo 50% celkovej populácie. Nakazení chorobe podliehali spravidla do troch až piatich dní. Denne pribúdalo aj niekoľko stoviek nových obetí.

Pohrebné obrady boli v tejto dobe veľmi jednoduché, neumožňovali sa ani spomienkové procesy za zosnulých či posledné sviatosti za zmier ich duší. Najtypickejší spôsob pochovávania počas morovej epidémie predstavujú hromadné, masové hroby. Tie boli kopané do rôznych veľkostí a tvarov. Telá sem ukladali buď po vrstvách, alebo horizontálne bok po boku. Mnohé historické pramene uvádzajú, že obete zasypali vápnom, aby sa predišlo ďalšiemu šíreniu nákazy.

Ani mesto Komárno nebolo ušetrené od ničivej sily morovej epidémie. V roku 1604 si pandémia vyžiadala mnoho obetí, znova zaútočila v roku 1654 a hneď začiatkom roka 1710 klopala na mestské brány znova. Za dva roky svojho úradovania si vyžiadala niekoľko tisíc obetí, ktorým je v meste zasvätená pamätná socha Najsvätejšej Trojice. Epidémia sa v Komárne začala najvýraznejšie šíriť až v júni roku 1710. Mŕtvych rýchlo pribúdalo a na ich pochovávanie boli vyhradené špeciálne pravidlá. Obete sa na cintorín odvážali o tretej alebo šestnástej hodine – pohreb prebehol bez akéhokoľvek obradu. Šaty aj postele mŕtvych boli okamžite po smrti spálené.

Neexistujú žiadne presné údaje o tom, koľko obetí si morová epidémia vyžiadala. Poznáme len krátke úlomky, ktoré sa dochovali zo záznamov jezuitov, ktorí v tejto náročnej dobe vyučovali na mestskom gymnáziu. Podľa ich slov denne pribúdalo 30, 50, 80 a dokonca viac pacientov. Veliteľ Pevnosti v jednom zo svojich listov napísal, že počas epidémie sa stratilo mnoho tisíc ľudí.

Podľa svedka, ktorého vypočúval miestny richtár v súvislosti s iným prípadom, mŕtvych pochovávali na hromadách – v masovom hrobe bolo často šesť až sedem kôp tiel. Morový cintorín sa v rokoch 1710 až 1711 v Komárne nachádzal na dnešnom Kossuthovom námestí, ktoré má za sebou bohatú históriu. Po odznení nákazy bol tento cintorín zatvorený a následne zrušený úplne.

Text: Bc. Stella Hamranová

Zdroj: Epidémie v dejinách (Kovár, Zajac, Benediková, 2020); kehreg.com pamiatkynaslovensku.sk trstensky.sk visitkomarno.eu arcanum.com