Rodičia režiséra Ivana Reitmana prežili peklo holokaustu. Ako sa mladá rodina dostala do Kanady?

Iba nedávno obletela svet smutná správa o smrti režiséra, producenta a scenáristu Ivana Reitmana. Hoci Ivan vyrastal za veľkou mlákou, na svet prišiel v Komárne v roku 1946. Jeho rodina v roku 1951 opustila územie vtedajšieho Československa a vydala sa na vzdialenú cestu do Kanady.

Rodák z Komárna vyrastal v Toronte. Štúdie drámy a hudby ho následne zaviedli na McMaster University v Hamiltone, kde režírovaním krátkych filmov začala jeho kariéra. Necelý jeden rok strávil v službách televíznej stanice CITY-TV doma v Toronte. So svojimi priateľmi a rozpočtom 12 000 dolárov sa v roku 1971 pustil do nakrúcania hororovej komédie Cannibal Girls, ktorú dokončili za deväť dní.

Ako režisér sa presadil v 80. a 90. rokoch, kedy sa sústreďoval na točenie rodinných filmov. Medzi najvýznamnejšie výtvory jeho kariéry patrí film Krotitelia duchov z roku 1984. Celosvetovo snímka zarobila takmer 300 miliónov dolárov a Reitmanovi vyniesla aj dve nominácie na prestížneho Oscara. Niet teda divu, že práve tento film vniesol do filmárskeho priemyslu akýsi ošiaľ nakrúcania „duchárskych“ filmov.

Čo však predchádzalo odchodu jeho rodiny do Kanady a jeho slávnej kariére? Zo životných príbehov jeho rodičov počas 2. svetovej vojny až mrazí.

Clara Reitmanová

Mama Ivana Reitmana, Clara Reitmanová (rodená Raabová), sa narodila 2. 10. 1919 v Komárne. Jej rodina tu žila už mnohé generácie a v centre mesta mala svoj vlastný textilný biznis. Iba 16-ročná Clara sa v roku 1937 na Deň matiek zoznámila s 21-ročným mladým mužom menom Leslie Reitman. Stačilo málo a zaľúbená dvojica svoju svadbu naplánovala na jeseň nasledujúceho roku. To však ešte netušili, že osud ich od seba čoskoro oddelí.

V marci 1938 Nemecko násilne obsadilo Rakúsku a Leslie bol povolaný späť do služieb českej armády. S príchodom 14. 3. 1939 sa podmienky v Komárne a širokom okolí začali zhoršovať a Clara prvýkrát v živote pocítila strach kvôli svojmu židovskému pôvodu. Ešte tej noci v uliciach mesta prepukli násilnosti proti jeho židovským občanom – Clarin otec bol napadnutý priamo pred ich domom.

V marci 1944 sa nemecké vojská prebojovali až na územie Maďarska, čo situáciu v Komárne ešte zhoršilo. Nad Clarinou rodinou sa začali sťahovať tmavé mračná – jej bratia Alex a Ernest boli poslaní do pracovných táborov. Jedna z jej sestier, Edith, stihla emigrovať do Palestíny. Clara s rodičmi a sestrami Lily a Olgou (ktorá mala maličkého syna Tommyho) začali svorne pracovať na poliach v domnienke, že ich to zachráni pred deportáciou. Farmár, ktorého pole obrábali, ale nemal čestné úmysly. Rodinu autoritám nahlásil hneď, ako za neho vykonali všetku ťažkú prácu.

Dve sestry proti nástrahám vojny

Šesťčlenná rodina bola deportovaná do geta a odtiaľ následne v júni 1944 putovala do koncentračného tábora v Osvienčime. Clara a jej sestra Lily boli odtiaľ presunuté do neďalekého pracovného tábora – dievčatá mali iba jediný cieľ, zostať nažive. Podmienky boli mimoriadne náročné, práca nekonečná a veľmi únavná. Clara aj o niekoľko rokov neskôr s bolesťou spomínala na útrapy, ktoré v tie dni prežila. Na horúce letné slnko, nedostatok vody či tieňa, neexistujúci čas na oddych a nabratie nových síl.

Dievčatá však všetky tieto nástrahy prežili, čo ich dostalo späť pred brány Osvienčimu. Tu sa znova podrobili selekcii a po tesnom úniku smrti v plynovej komore boli poslané do továrne na výrobu munície v Lipsku. Bežne pracovali pod zemou mnoho hodín denne, ale podľa Clariných slov išlo o raj na zemi (v porovnaní s Osvienčimom). Poriadne oblečenie a teplú stravu dvakrát denne brali sestry za veľké privilégium.

Areál továrne bol však počas zimných mesiacov evakuovaný. Nemeckí vojaci sa spolu s väzňami vydali na cestu, ktorú mnoho z nich neprežilo. V silných mrazoch bolo takmer nemožné prežiť niekedy až 50 kilometrov dlhú cestu – najmä ak väzni nemali správne oblečenie, boli unavení a podvyživení. Slabosť dobehla aj Claru, ktorá od únavy spadla a nedokázala vstať. V jednom z neskorších rozhovorov spomínala, ako si jej sestra ľahla k nej na zem a spoločne čakali na svoj osud. Boli si isté, že niekto z vojakov ich príde zastreliť. V jednej chvíli nad nimi postál istý Nemec, ktorý však zbraň nevytiahol a ich životy ušetril.

Clara a Lily sa 27. 5. 1945 konečne vrátili do svojho rodného mesta. V Komárne na nich čakali potešujúce správy – ich bratia Alex a Ernest takisto prežili. To však nebolo všetko. Clara sa tu konečne opäť stretla so svojim milovaným snúbencom.

Leslie Reitman

Leslie sa narodil v roku 1914 v dedinke Slepčany blízko Bratislavy. Svojho otca Gustava, ktorý pracoval ako obchodník s obilím, videl Leslie prvýkrát až keď mal tri roky – počas synovho narodenia a prvých rokov jeho života totiž Gustav bojoval v prvej svetovej vojne. O domácnosť, rodinný podnik a jeho troch bratov sa starala matka Cecelia, ktorú všetci poznali ako veľmi nábožnú ženu. Leslie už ako 15-ročný pracoval v rodinnom podniku s obilím a pritom chodil aj do školy. V roku 1937 otriasli jeho životom 3 rázne udalosti – začal slúžiť pre českú armádu, prišiel o matku a spoznal lásku svojho života.

S Clarou Raabovou sa stretol počas vykonávania služby v Komárne, keď pracoval na rovnakej ulici, kde žila jej rodina. Dobré znalosti z matematiky a vedenia obchodu mu totiž zabezpečili miesto v jednej z vojenských kancelárií. Netrvalo dlho a Leslie si získal srdce mladej pôvabnej dievčiny. Dokonca sa kvôli nej naučil hovoriť po maďarsky. Dvojica sa vídala takmer každý deň. V marci 1938 bol ale z mesta odvolaný, aby pracoval v teréne, čo pre mladý pár znamenalo trpkú rozlúčku.

V roku 1939 prišla jeho rodina o svoj podnik, ktorý prepadol štátu – stále im však bolo dovolené, aby v ňom pracovali. Po vypuknutí druhej svetovej vojny bol Leslie povolaný do českej armády, kde pracoval ako účtovník priradeného vojenského pluku. Rok na to bol zo služby prepustený a vrátil sa domov, kde znova nastúpil do rodinného podniku. To ho čiastočne uchránilo pred deportáciou – považovali ho za ekonomicky dôležitú osobu.

Záchrana v poslednej chvíli

Koncom marca 1942 sa ale všetko zmenilo. Každá rodina musela autoritám nahlásiť jedno dieťa židovského pôvodu. Leslie sa dobrovoľne rozhodol, že pôjde on a ochráni tak svojich bratov. S ďalšími približne 1 500 mužmi a ženami následne putoval do koncentračného tábora v Novákoch. Rovnako ako jeho manželka Clara, aj on sa na toto miesto spomienkami vrátil o niekoľko rokov neskôr pri poskytovaní rozhovoru. Takmer až nedokázal nájsť slová na opis toho, čo sa za bránami tábora dialo – väzni boli brutálne napádaní a bití, oberaní o všetko okrem oblečenia.

Leslie mal v Novákoch stráviť len krátky čas. Dostal sa totiž medzi väzňov, ktorých chceli ďalej poslať do Poľska. V poslednej chvíli sa však objavilo policajné komando, ktoré viedol jeho starý priateľ Shanya Urban. Nebyť jeho, Leslie by zahynul spoločne s ďalšími 1 500 ľuďmi, ktorých poslali do Osvienčimu – podľa historických záznamov sa odtiaľ z tohto konvoja nevrátil nik.

Vďaka svojim politickým známostiam sa Lesliemu podarilo ukryť a následne dostať do Maďarska, kde boli Židia vo väčšom bezpečí. Vďaka falošným papierom sa so svojim otcom a bratom ukryli v Budapešti. Nebezpečenstvo si ho však našlo aj tu. Takmer osudným sa mu stala náhodná policajná kontrola – bol znova odvedený a poslaný do zadržiavacieho tábora v Budapešti, kde väzni vyrábali uniformy pre nacistov. Tu väznení Poliaci mu povedali, že ak zostane, určite príde o život. Leslie sa svojou šikovnosťou dostal na pozíciu roznášača uniforiem, ktorý ich nosil na stanovené miesta za hranicami kempu. Práve pri jednej z týchto pracovných ciest sa mu podarilo poslať list bratovi a informovať ho o svojej situácii. Šťastie sa na neho usmialo aj druhýkrát, keď mu jedného dňa prišiel pod ruku kľúč od hlavnej brány tábora. Kľúča sa šikovne zmocnil a následne ho otlačil do mydla, ktoré pri opätovnej ceste von poslal bratovi – netrvalo dlho a Leslie vďaka bratovej pomoci držal v rukách kľúč k slobode. V deň svojho úteku nechal brány tábora otvorené aj pre ďalších spoluväzňov, ktorým tak zachránil život. Následne urobil veľké rozhodnutie. Nasadol na vlak smerujúci do Komárna, kde dúfal, že opäť nájde milovanú Claru.

Leslie sa zamestnal na poli, ktoré vlastnila Bulharská rodina. Tá mu na oplátku vybavila ďalšie falošné papiere, ktoré ho mali udržať v bezpečí. Po istom čase začal pomáhať ďalším Židom, ktorí sa ukrývali – ako dobrovoľník im nosil do tajných úkrytov jedlo. Na dvere rodiny, pre ktorú Leslie pracoval, však v jeden deň zaklopal člen Strany šípových krížov (maďarská fanatická antisemitská a fašistická politická strana) a dožadoval sa jeho papierov. Hlavy rodiny sa opýtal, kde skrývajú toho Žida. Hneď mu bolo jasné, že ho niekto zradil a udal. Cez okno sa mu podarilo utiecť a stratiť v uliciach, odkiaľ sa dostal až do blízkej dediny. V senníku svojho kamaráta sa ukrýval od 19. 1. do 27. 3. 1945, kedy ho oslobodila ruská armáda.

Príbeh lásky a úteku

Leslie sa znova vrátil do Komárna, kde vytrvalo čakal na Claru. Nemal o nej žiadne správy a preto netušil, či ju ešte niekedy uvidí. Snúbenci sa však dočkali a konečne sa opätovne stretli. Po ôsmich rokoch úmorného čakania sa konečne zosobášili v Zlatých Moravciach iba týždeň po Clarinom návrate domov. Spoločne sa pokúsili zabudnúť na tragické udalosti posledných rokov a začali budovať svoj spoločný život.

O rok neskôr privítali na svet syna Ivana. Leslie si okrem šťastnej rodiny vybudoval aj svoj vlastný podnik – v Komárne otvoril továreň na výrobu octu. S príchodom 25. 2. 1948 však továreň padla do rúk českých komunistov, ktorí sa Lesliemu vyhrážali väzením, ak nenaplní nimi stanovené kvóty. Rodine Reitmanových teda nezostávalo mnoho možností. Leslie, Clara a Ivan sa rozhodli pre útek z Československa.

Trojica strávila päť dlhých dní v temných útrobách uhoľného člna, ktorý ich po Dunaji previezol z Komárna do Viedne. Manželia vedeli, že týmto činom riskujú úplne všetko. Zároveň ale išlo o jediný možný spôsob ako konečne dosiahnuť slobodu a bezpečie. Ivan Reitman v rozhovore pre Associated Press v roku 1979 zaspomínal na toto obdobie svojho života. Hoci sám mal iba niekoľko hmlistých spomienok, jeho rodičia mu o ceste do Viedne porozprávali omnoho viac. Chlapcovi dali niekoľko tabletiek na spanie, aby ho upokojili a utíšili. Tie na neho údajne zapôsobili tak silno, že cestu prespal s otvorenými očami. Jeho rodičov to vydesilo natoľko, až si mysleli, že syna nedopatrením zabili.

Vo Viedni rodinu čakali ďalšie ťažkosti, keďže mesto bolo rozdelené do niekoľkých zón. Po škaredej hádke sa Lesliemu a kapitánovi lode podarilo vymyslieť plán – v prestrojení za bulharských sedliakov ich prepašoval do americkej zóny mesta. Odtiaľ viedla ich cesta do Francúzska. V roku 1951 nadobro opustili brehy Európy a vydali sa na cestu do Toronta. Rodina sa tu usadila a konečne dostala šancu začať znova, hoci podmienky takisto neboli ideálne. Leslie sníval o obnove svojho octového biznisu, avšak miestny monopol mu tento počin znemožnil.

O necelé dva roky neskôr priviedla Clara na svet dvojičky – Agi a Susan. Leslie a Clara pracovali v továrňach za pomerne nízke platy. Podarilo sa im ale našetriť dostatok peňazí, aby sa pustili do vlastného podnikania a otvorili si čistiareň. Tu Leslie využil mnoho zručností, ktoré nadobudol pri práci v tábore v Budapešti. Neskôr investovali aj do nehnuteľností či prevádzky starej autoumyvárne.

Manželia Reitmanovci boli Kanade hlboko zaviazaní, keď ich prijala ako utečencov a dovolila im budovať ich rodinu v pokoji a mieri. V miestnej komunite našli mnoho nových priateľov, niektorí boli takisto preživší holokaustu priamo z Komárna. V sedemdesiatych rokoch zakúpili už spomínanú autoumyváreň, ktorá sa následne stal centrom filmového festivalu Toronto International Film Festival. Dnes je toto miesto známe ako TIFF BELL LIGHTBOX.

Leslie Reitman zomrel v marci 1993 vo veku 78 rokov. Jeho manželka Clara ho nasledovala o sedem rokov neskôr ako 80-ročná. Viac detailov o minulosti rodiny Reitmanovcov poskytli Ivan, Agi a Susan v krátkom filme Starting Over: The Legacy of Leslie and Clara Reitman, kde s láskou spomínajú na svojich rodičov a ich neobyčajné životné príbehy.

Text: Bc. Stella Hamranová

Zdroj: kultura.sme.sk kehreg.com stljewishlight.org Starting Over: The Legacy of Leslie and Clara Reitman