Blog 2011. 11. 01.

Zosnulých si pripomínali už starí Slovania

Podľa pohanských predstáv starých Slovanov človek po smrti prešiel do raja, odkiaľ sa vracal do pozemského sveta.

Sviatok Všetkých svätých, ktorý sa na Slovensku slávi 1. novembra, vznikol v 4. storočí vo východnej kresťanskej cirkvi a pôvodne bol zasvätený tým svätým, ktorí sa v cirkevnom kalendári neoslavovali jednotlivo. Ako pre agentúru SITA uviedol Juraj Zajonc z Ústavu etnológie SAV, v roku 610 dal pápež Bonifác IV. preniesť do Panteónu pozostatky viacerých mučeníkov pochovaných mimo Ríma a odvtedy sa sviatok svätil 13. mája na pamiatku Panny Márie a mučeníkov. Pápež Gregor IV. ho vo roku 835 preložil na 1. november. Sviatok Dušičky, oficiálne nazývaný Pamiatka zosnulých, má pôvod v roku 988.

Benediktínsky opát Odillo vo francúzskom meste Cluny vtedy zaviedol zvyk pripomínať si pamiatku významných členov rádu. Od 13. storočia sa v celej západnej cirkvi, teda aj na území Slovenska, oslavovala pamiatka duší v očistci 2. alebo 3. novembra.

Pohanské zvyky
Podľa pohanských predstáv starých Slovanov človek po smrti prešiel do raja, odkiaľ sa vracal do pozemského sveta. Ako uviedol Zajonc, Slovania si zosnulých pripomínali, pričom jedna skupina dní venovaných spomínaniu na zosnulých bola spätá so smrťou konkrétneho človeka a druhá skupina spomienkových dní bola spätá s kalendárnym cyklom roka.

Obsahom spomienkových dní, ktorých termín sa odvodzoval od dňa úmrtia jednotlivca, boli spomínanie na pozemský život mŕtveho, úkony zabezpečujúce bezproblémový prechod jeho duše do raja a praktiky, ktoré mali zneškodniť sily negatívne pôsobiace na tých, ktorí prišli do kontaktu s mŕtvym alebo sa zúčastnili pohrebu.

S predstavou o posmrtnom živote duše a o potrebe kŕmiť a napájať zosnulého súviselo usporiadanie hostiny na hrobe alebo v jeho blízkosti, prípadne v dome, a to počas pohrebu i spomienkových dní.

Prechod medzi záhrobím a svetom živým
Druhú skupinu príležitostí, počas ktorých Slovania spomínali na mŕtvych, boli dni roka, ktoré boli považované za obdobia prechodu napríklad zo zimy do leta a naopak – dni jarnej a jesennej rovnodennosti. Podľa Zajonca mohli vtedy podľa tradičných predstáv zosnulí ľahko prechádzať medzi záhrobím a svetom živým. Pri týchto príležitostiach živí očakávali pomoc mŕtvych, no súčasne robili rôzne úkony na donútenie zosnulých, aby ustúpili zo sveta živých.

Na jar bolo treba uľahčiť príchod mŕtvych medzi živých, aby im pomáhali pri zabezpečení úrody. Za sprostredkovateľov medzi dušami zosnulých a živými ľuďmi a súčasne za prostriedky, uľahčujúce príchod mŕtvych na zem, boli považované stromy a rastliny. Preto sa na hroby zapichovali vŕbové prúty, kládli vetvičky, ale aj vajcia, prípadne i jedlá.

Z predstavy, že mŕtvi členovia rodu sú v týchto obdobiach prítomní na zemi, vychádzali úkony na zabezpečenie ich spokojnosti s cieľom nakloniť si ich priazeň. Preto sa v období jarnej a zimnej rovnodennosti úzkostlivo dodržiavali napríklad zvyky spojené s konzumáciou jedál, ktorých súčasťou bolo poskytnutie pokrmu duši zosnulého predka.

Jedlo na hroboch, hrach do kúta
Podľa Zajonca možno predpokladať, že aj u slovanského obyvateľstva územia dnešného Slovenska vo veľkomoravskom období boli realizované praktiky, ktorých prvky ostali súčasťou viacerých vianočných, najmä štedrovečerných zvykov. Okrem kladenia jedál na hroby to bolo odkladanie prvej lyžice z každého jedla, hádzanie opekanca do ohňa alebo ponechávanie omrviniek z jedál na stole pre mŕtvych. Pre nich boli určené aj orechy alebo hrach hodené do kúta.

Pravdepodobne oslovením zosnulých predkov s cieľom pozvať ich na hostinu bolo zvolanie pred začiatkom štedrovečernej večere: “Dedo, babo, poďte s nami jesť!“ Tento zvyk bol na severovýchodnom Slovensku súčasťou Štedrého večera ešte v druhej polovici 20. storočia.

TEXT: SITA
ZDROJ: webonoviny.sk
FOTO: Ilustračné

Vyjadrite svoj názor